Egypt

Historická periodizácia
Archaická doba 1. – 2. dynastia (asi 3000 – 2700 p.n.l.)
Stará ríša 3. – 7. dynastia (sai 2700 – 2270 p.n.l.)
Prvé prechodné obdobie 8. – 10.dynastia (asi 2270 – 2070 p.n.l.)
Stredná ríša 11. – 12. dynastia (asi 2070 – 1790 p.n.l.)
Druhé prechodné obdobie 13. – 17. dynastia (asi 1790 – 1580 p.n.l.)
Nová ríša 18. – 20. dynastia (asi 1580 – 1090 p.n.l.)
Neskorá ríša 21. – 31. dynastia (asi 1090 – 332 p.n.l.)
Macedónska doba 32. – 33. dynastia (332 – 30 p.n.l.)
Rímska doba (30 p.n.l. – 395)
Byzantská doba (395 – 640/642)
Arabská doba (640/642 - ?)

Vznik Egypta
Staroveký Egypt (nazývaný starými Egypťanmi Kemet) bol jednou zo starovekých civilizácii, ktoré vznikli v oblasti východného Stredomoria. Jadro tejto kultúry sa nachádzalo v severovýchodnej Afrike, na strednom a dolnom toku rieky Níl (po staroegyptsky iteru). Za najväčšieho rozmachu počas Novej ríše, v 2. tisícročí pred Kr., siahal jeho vplyv od Sýrskej púšte na východe, k saharským oázam na západe. Najjužnejšou hranicou ríše bol v tomto období štvrtý nílsky katarakt. Vývoj Egypta Egyptská civilizácia sa rozvíjala nepretržite takmer tri a pol tisícročí. Tradične sa jej dejiny delia na niekoľko období rozkvetu – Starú, Strednú a Novú ríšu a Neskoré obdobie – a niekoľko prechodných období vnútorných kríz a cudzej nadvlády. Za počiatok staroegyptskej civilizácie sa považuje zjednotenie menších štátnych útvarov v povodí Nílu okolo roku 3150 / 3050 / 3000 pred Kr,. Za koniec, dobytie ptolemajovského Egypta Rímskou ríšou r. 31 pred Kr. Provinciálne obdobie neznamenalo úplný zánik egyptskej kultúry, ale jej nasledujúci vývoj bol natoľko poznamenaný vplyvmi iných civilizácii, že nemožno hovoriť o samostatnom civilizačnom vývoji

Hospodárstvo
Hlavným hospodárskym odvetvím bolo poľnohospodárstvo. Záviselo od Nílu a každoročných záplav na ňom. Pre zvýšenie množstva poľnoh. produktov nebolo nutné zdokonaliť nástroje, alebo vylepšiť spôsoby obrábania pôdy, ale stačilo vykopať viac zavlažovacích kanálov a viac zasiať. Využívali tzv. bazénový systém zavlažovania (kultivovaná pôda sa rozdelila na oboch brehoch rieky na bazény umelými zemnými hrádzami rovnobežne s korytom rieky. Tieto bazény sa pri záplavách naplnili na 40 - 60 dní a vody sa vypúšťala pomalým spádom, v bazénoch zostaval humus. Po jeho čiastočnom uschnutí sa začala sejba.) To viedlo k retardujúcemu vývoju Egypta, brzdilo pokrok. Pestovalo sa hlavne obilie( najmä jačmeň) a fazuľa. Žatva sa začínala v Apríli. Egypťania sa okrem pestovania plodín venovali aj lovu zvery a rýb. Ďalším odvetvím bol priemysel. Rozvíjalo sa hrnčiarstvo ( vynájdenie hrnčiarskeho kruhu a hrnčiarskej pece) , tkáčstvo, kovolejárstvo, kovorytectvo, výroba papyrusov ( dlhé steblá papyrusu sa narezali na prúžky a tie sa kládli na seba a tak vytvorili dlhý a úzky pás, ktorý sa natrel bielou farbou), výroba piva, chleba, náboženské predmety, skrášľovacie prostriedky.

Správa a dane
Pre potreby správy bol staroveký Egypt rozdelený na nomy (grécke slovo pre okrsok, v staroegyptčine sa nazývali sepat). Rozdelenie možno sledovať až do Preddynastického obdobia (pred r. 3100 p.n.l.), kedy nomy pôvodne jestvovali ako nezávislé mestské štáty. Rozsah jednotlivých okrskov a poradie, v ktorom sa uvádzali, sa počas troch tisícročí viac-menej nezmenil. Podľa systému, ktorý sa udržal takmer po celú dobu faraónskeho Egypta, bola krajina rozdelená na 42 nôm: 20 tvorilo Dolný Egypt, kým Horný Egypt sa skladal z 22. Každá noma bola spravovaná nomarchom, provinčným správcom, ktorý mal v rukách lokálnu moc. Úrad nomarcha bol niekedy dedičný a niekedy obsadzovaný podľa rozhodnutia faraóna Vládcovia Starovekého Egypta vymáhali od svojich poddaných rôzne dane. Pretože v tejto dobe nejestvovali ešte peniaze, dane sa platili v naturáliach. Vezír (staroegyptsky: catej) zodpovedal za vyberanie daní prostredníctvom príslušných úradníkov. Títo úradníci museli denne hlásiť objem prostriedkov, ktoré boli k dispozícii, aj predpokladanú produkciu v budúcnosti. Spôsob platenia daní závisel od zamestnania alebo postavenia dotyčného: majitelia pôdy platili obilím a inými plodinami, ktoré sa pestovali na ich pôde, remeselníci svojimi výrobkami, lovci a rybári úlovkami z rieky, močiarov a púšte. Každá domácnosti bola povinná odviesť navyše zvláštnu pracovnú daň. Jedna osoba za domácnosť musela nastúpiť každoročne na niekoľko týždňov na verejné práce, akými bolo napríklad kopanie zavlažovacích kanálov alebo práca v bani. Bohatší Egypťan si mohol najať chudobnejšieho človeka, aby za neho túto daň odrobil.

Kultúra
Egypťania položili základy astronómie, lekárstva, geometrie. Rozvíjalo sa to aj sochárstvo, stavebníctvo, maliarstvo, trigonometria. Poznali aj písmo, vzniklo okolo roku 4000 pr.Kr.. Bolo "obrázkové" a jednotlivé "obrázky" sa nazývali hieroglyfy. Hieroglyfické texty boli napísané na papyrusových zvitkoch. Písali však aj démonickým a hieratickym písmom Ich literatúra obsahovala hymnusy ponaučenia, životopisy kráľov, náboženské texty, náučný texty ( matematické, astronomické..), ľúbostné básne, poviedky, rozprávky, cestopisy... Prvé literárne dielo, ktorá sa našlo v Egypte je kompletné dielo vezíra Ptahhotepa, ktoré obsahuje literárne podané mravné ponaučenie. Najznámejšie diela sú: Egyptské pamätihodnosti, Hieroglyfyka, Rosettská doska - pomocou nej boli rozlúštené hieroglyfy, Abydská doska, Sakkarská doska, Turínsky papyrus, Texty pyramíd, Texty rakiev, Kniha mŕtvych, Kniha dvoch ciest.... Egypťania mali aj vlastný kalendár, ktorý sa začínal 19.júla ( v našom kalendári) a mal 365 dní. 360 dní bolo rozdelených do 12 mesiacoch po 30 dňoch. Zvyšných 5 dní bolo zasvätených jednotlivým bohom, a boli určené na slávnosti. Umenie starovekého Egypta bolo veľmi zvláštne. Keďže sa vtedy ešte nepoznala perspektíva, nahradzovala sa tým, že sa blízke výjavy maľovali sa spodný okraj obrazu a vzdialenejšie vo vyšších rovinách. Pri kresbe sa premietalo zároveň niekoľko pohľadov, pohľad zhora kombinovali s pohľadom zboku. Hudbu produkovali vždy profesionálny hudobníci, ktorí sa tešili veľkej úcte. Hudba hrala v podobe hymien v chrámoch, na koncertoch a často bola sprevádzaná tancom a spevom. Najstarším a najospevovanejším hudobným nástrojom bola harfa.

Egypťania poznali však aj lutnu, lýru, trúbku, trstinovú flautu, dvojpíšťalu, dvojklarinet, bubon, tamburínu a hlavne sistrum. Dnes však vieme o staroegyptskej hudbe veľmi málo... Triedne rozdelenie spoločnosi Na čele spoločnosti stál faraón s božským pôvodom, dokonca oslavovaný ako vtelené božstvo, ktoré rozhoduje o živote a vlastníctve svojich poddaných, voľne hospodári s egyptskou pôdou a len ono má výsostné privilégium zakladať chrámy. Na riadenie štátu vystavil faraón úradnícky aparát na vzdelanom pisárstve. Hlavou tohto rozdelenia bol prvý minister - Catej (vezír). Vykonával funkciu vrchného sudcu, správcu štátnej pokladnice, najvyššieho vojenského veliteľa a spravoval chod centrálnej správy, t.j. starosť o poľnohospodársku produkciu zeme alebo dohliadanie na faraónove stavby v zemi. Privilegovanou egyptskou šľachtou boli správci nóm (= administratívno-hospodárskych celkov Starej ríše) – adžmeri (nomarchos); ich mocenským aparátom boli pisári a úradníci, ktorí sa starali o hospodársky život v krajine, o vyberanie naturálnych daní a zároveň boli technikmi, staviteľmi. Do tejto spoločenskej vrstvy patril aj kňazský stav, udržujúci v ľude kult mnohobožstva spleteného s mágiou a hlbokú úctu k panovníkovi.

Roľníci a remeselníci tvorili masu egyptského obyvateľstva, nedosahujúcu otrockú bezprávnosť, ale ani plnoprávnosť slobodných občanov. Najspodnejšou vrstvou boli otroci, robotníci v kameňolomoch a remeselníci zamestnaní v štátnych dielňach. Zväčša to boli zajatci, schudobnelí členovia poľnohospodárskych občín, ktorí však tiež neboli zbavení všetkých práv, ale vlastnili oprávnenie vypovedať pred súdom, uzatvárať manželstvá a dosiahnuť určitý majetok Stará ríša Dejiny Egypta svojich 1500 rokov nepoznali vojny. Bolo to obdobie staviteľov pyramíd, božích kráľov a čas gigantických pohrebíšť. Vytvorenie a zánik ríše naznačujú zápas medzi centralizmom faraóna a partikularizmom župných, nomových vojvodov.

Historický ráz mu pridelil vysoký kňaz z Heliopolisu Maneta zostavením trojzväzkového historického diela o Egypte, v ktorom rozdelil panovníkov do tridsiatich dynastií. Práve chrámové archívy boli historickým prameňom, hlavným čerpadlom informácií gréckeho historika Herodota. Zakladateľom Starej ríše bol kráľ Džóser, ktorý si dal postaviť ako hrobku stupňovitú pyramídu v Sakare. Centrom ríše sa stalo mesto Mennofer (Memfis). Prvú skutočnú abstraktnú horu umenia-kamenia v Gíze dal postaviť Snofrev - zakladateľ štvrtej dynastie. Do nej patrili aj najvýznamnejší panovníci tohto obdobia - kráľ Chuef, Rachev a Mykerín, ktorí sa vyznamenali svojou krutosťou a despotičnosťou.

Keďže Egypt nemal vlastnú surovinovú základňu, bol odkázaný na dovoz nerastného bohatstva. Zásobarňou cedrového dreva bol Libanon, meď sa dovážala zo Sinajského polostrova, drahé kamene spolu zo zlatom Núbie a otroci z Líbie. Kríza a pomalé trieštenie Egypta nastala za piatej dynastie, keď sa na konfesionálnom základe prejavila pochybnosť o správnosti božieho spravovania sveta faraónom a mocenskom vzraste vplyvu administratívy a kňazstva na úkor centrálnej kráľovskej moci. Rozkladové tendencie sa vymáhali s rastom majetku veľmožov a kňazov, aj keď faraóni sa menujú už len synmi boha Rea (boha slnka). Po skončení vlády Pjopeja II. postihol Egypt obrovský hlad a okolo roku 2190 pnl. sa rozpadol jednotný štátny útvar na radu mocenských území.Z tohto obdobia pochádza aj rétorický opis sociálnej revolúcie od autora Ipeva. Iné lit. dielo, tiež svedčiace o úpadku Starej ríše, o nájazdoch Ázijských kmeňov a beduínov opisuje stretnutie kňaza Nefertaja, presláveného veštca, s kráľom Snofrevom, ktorý mu veští úpadok krajiny.

Stredná ríša
Podľa spoľahlivého historického badánia trieštenie Egypta zastavil miestny Thébsky vládca Mentuhotep II. okolo roku 2040 pnl., čím obnovil politickú jednotu krajiny. Avšak obnovený centralizmus narážal na odpor miestnych vládcov. Hlavným mestom sa stávajú Théby a v egyptských dejinách nastáva klasická doba.Kráľ si vybudoval rezidenciu v oblasti dnešného Luxoru a v Karnaku bol založený chrám boha Amona, ktorého kult postupne asimiloval s kultom slnečného božstva Réa. Za vlády Amenemhéta I., predpovedaného zjednotiteľa, vznikol znova centrálny štát s jediným kráľovským dvorom v Memfise, no význam Théb tým neupadol. Vzrástol aj kult boha Osira (Usireva). Ľudské zmýšľanie sa začalo pohybovať v rozmedziach “egyptskej renesancie“.

Nárast súkromného vlastníctva aj počtu otrokov išiel ruka v ruke s rozvojom remesla, zosilnením obchodu a rastom počtu miest. Hospodárskym cieľom mala slúžiť expanzívna zahraničná politika, ktorá sa prejavila v ťažení proti Líbii, Núbii, na Sinaj, i do plodnej Syro-palestínskej oblasti. Prekvital obchod s Krétou, Cyprom a Syropalestínskym pobrežím a budovali sa nové zavodňovacie stavby. No Egypťania žili v absolutistickej a totalitárnej moci riadenej byrokratickým úradníctvom pod tvrdými trestami, čo podnietilo vznik nepokojov a rozpad ríše za XIII. dynastie. Krikľavú situáciu, ktorá nastala rozpadom Egypta využívajú kočovné kmene Hyksósov na vpád. Dobré zbrane, najmä vojenské bronzové sekery a meče dopomohli k prenikaniu do vnútrozemia. V delte Nílu založili mesto Hatvóret (Auaris), z ktorého riadili títo tzv. vládcovia púští 108 rokov osud Egypta. Do dolnoegyptských nóm dosadzovali svojich vladárov a Horný Egypt si musel svoju nezávislosť vykupovať odovzdávaním daní. Hyksósovia prevzali egyptské náboženstvo i kultúru a obohatili ich. Zároveň prehĺbili kontakt s Predným Východom, čo bolo kladným prínosom pre rozvoj hospodárstva v Egypte.

Nová ríša
Votrelcov vyhnal až Ahmós I. okolo roku 1560, čím započal zlaté obdobie egyptských dejín, kedy dosiahla táto nílska civilázia najväčšie územné rošírenie a vrchol kultúry. Rozvoj medzinárodného obchodu, ktorý uviedol Egypt do styku s význačnými oblasťami Starého Orientu, sa niesol v ovzduší egyptskej expanzívnej politiky. Hlavnou záujmovou sférou Egypta sa stala Núbia a v Ázii Syrská oblasť. Už za vlády Thutmósa I. sa výrazne prejavil vzostup vojenskej moci, čo malo za následok dobývanie geograficky významného Syropalestínskeho územia a prenos oslavy bojovníka-hrdinu do mytológie. Nadvládu nad Orientom a hodnosť svetovej veľmoci Egyptu získal Thutmós III. Svetová ríša ležala u nôh faraóna, čo vynieslo Egyptu bohatú vojnovú korisť v podobe zlata, dreva, zbraní i nerastného bohatstva, a rozkladala sa od hlbokého sudánskeho juhu, cez Síriu až za Eufrat. Problém poslušnosti v dobytých územiach riešil Thutmós III. aj jeho potomok Amenhotep II. Politikou sobášov. Hlavným mestom zostávajú aj naďalej Théby a keďže prevládal kult boha Amona, ústredným chrámom zostáva chrám Amona-Rea v Karnaku. Postupne sa rysuje rozkol medzi kňazskými prívržencami Amonovho kultu a kráľovským dvorom. Útok proti Vésetskému kňazstvu podnikol Amenhotep IV., ktorý prehlásil monoteizmus boha slnka Réa, prejavujúceho sa viditeľne v slnečnom kotúči Atone. On sám zložil hymnus na nového boha Atona zmenil si meno Amenofis (=Amón je spokojný) na Achnaton (Echnato, prospešný Atonovi).

Po jeho smrti získali kňazi starý vplyv a za panovníka mladučkého Tutanchamona sa vrátili k starým poriadkom. Nastupujúca dynastia Ramessovcov odrazila nápor Líbyjcov a Chetitov, najmä jej najvýznamnejší panovník Ramesse Veľký (II), ktorý uzavrel prvú mierovú zmluvu na svete sobášom svojej dcéry za chetitského kráľa Chattušila III. po bitke pri Kadeši. Svoju rezidenciu preložil do Pi-Ramesse (Ramessum), položil základy Suezského prieplavu a práve on bol tým tvrdohlavým faraónom, za ktorého sa odohral biblický exodus (návrat židovských zajatcov do Palestímy). Ramessovi III. sa ako poslednému faraónovi podarilo stabilizovať politickú situáciu v Egypte tým, že porazil Líbyjcov a rozdrtil nápor morských národov (kmeňových skupín, vznikajúcich na začiatku 14 st. pnl. na ostrovoch a v prímorských pásmach východného stredomoria).

Centrálnu moc postupne oslaboval rastúci vplyv kňazov Amonovho chrámu vo Veséte a veľmožov, no aj administratívne rozdelenie na Horný a Dolný Egypt, čo sa aj vykryštalizovalo do božieho štátu Amona, s vládcami z radov Thébskeho kňazstva a svetskej Delty s mocou faraónov ďaľších dynastií s hlavným mestom Tanis. Neskorá ríša Nástupom núbijských vládcov 25. dynastie sa na čas obnovila zašlá sláva Egypta, no toto archaické obdobie poškvrňujú vpády Asýrčanov a kruté násilie rozpútané v šiestom st. Ešte kráľovi Psammetichovi I. sa podarilo udržať nezávislosť nílskej Delty, lenže nejednotnosť v národných otázkach a triedne záujmy šľachty či kňazstva vyvrcholili vpádom perzského panovníka Kambyzésa, čím sa Egypt stáva provinciou Perzskej ríše. Medzi rokmi 404-342 pnl. sa uchytila vláda 28-30 dynastie, no druhá invázia Peržanov, až nakoniec výboje Alexandra Macedónskeho roku 322 pnl. položili Egypt definitívne na lopatky, a tým zbavili egyptské obyvateľstvo ďaľších ilúzií a nádejí o honosných časoch veľkých faraónov. Natrvalo poznačil Egypt vpád Arabov 641 nl., čím bol uvrhnutý do tieňa moderných európskych národov.