Filozofia starovekého Grécka

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: sp-prace (16)
Typ práce: Učebné poznámky
Dátum: 27.12.2007
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 703 slov
Počet zobrazení: 17 449
Tlačení: 790
Uložení: 985
Gréci boli prví, ktorí dospeli k pohľadu na svet z hľadiska vedy. Stali sa prvými vedcami, prvými filozofmi.
„Filozofia” znamená doslova „láska k múdrosti”. Dnes ňou rozumieme v najširšom zmysle vedeckú disciplínu, ktorá hľadá odpoveď na základné otázky sveta, spoločnosti, človeka a ľudského poznania. Zaujíma sa o všetko, čo má zmysel a význam, usiluje sa o syntézu vedomostí. Gréci ju pôvodne chápali ešte širšie: ako súhrn všetkých teoretických a praktických vedomostí a zároveň ako múdrosť, podľa ktorej sa má človek správať. Prví grécki filozofi sa zaoberali všetkými dostupnými vednými odbormi, hľadeli na svet okolo seba ako zvedavé deti, zháňali sa po odpovediach a dávali si ich sami. Povedali pri tom nejeden nezmysel, ako dnes vieme, ale ich úsilie malo pritom hlboký zmysel: práve preto sa povzniesli na úroveň , ktorú predtým nikto nedosiahol.

Teraz sa nám prirodzene kladie otázka, prečo sa na čelo všeľudského pokroku dostali práve Gréci, a nie Egypťania, Babylončania alebo iné národy starovekého Východu, ktoré mali oveľa staršiu civilizáciu a kultúru. Odpoveď na ňu je asi takáto: Gréci žili v malých a prehľadných štátoch, cestovali, plavili sa po mori, poznávali, porovnávali. Ako občania mohli rozhodovať o verejných veciach a mohli slobodne vyjadrovať svoj názor, zatiaľ čo obyvatelia orientálnych ríš žili v obrovských bezhraničných celkoch, o ktorých nemohli mať prehľad, boli pripútaní k pôde a keďže tu náboženstvo malo veľkú úlohu (slúžilo vládcom na získanie moci), rozumový pohľad na svet nemal za týchto podmienok priestor pre rozvoj.

A teraz už k samotnej gréckej filozofii. Najčastejšie ju bádatelia rozdeľujú na tri epochy:
1. Predsókratovskú (zaoberala sa prírodnými otázkami; spadá do archaického a klasického obdobia gréckych dejín)
2. Sókratovsko – Platónsku (obrátila sa od vesmírnych problémov k človeku; spadá do klasického obdobia gréckych dejín)
3. Aristotelovskú (predstavuje syntézu; spadá do hellénskeho obdobia gréckych dejín)

Archaické obdobie

Predsókratovská filozofia
Vstupnú bránu na pole filozofie otvorilo Grékom „sedmoro mudrcov”. Boli to:

1. Aténsky Solón (640 – 560 p.n.l.; diela: Ničoho príliš, Raď občanom nie najpríjemnejšie, ale najlepšie)
2. Periandros (627 – 584 p.n.l.; korintský tyran, ktorý lepšie hovoril než konal)
3. Pittakos (645 – 570 p.n.l.; tyran v Mytiléne; výroky:„Proti osudu ani bohovia nebojujú.”, „Čo máš blížnemu za zlé, nečiň sám.”)
4. Kleobúlos (okolo 600 p.n.l.; vládca v Linde na Rode; výroky: „Miera je najlepšia.”, „Nerob nič násilne.”, „Odporcu ľudu treba považovať za nepriateľa (štátu) .”)
5. Biás (okolo 570 p.n.l.; mudrc z maloázijskej Priény; „Múdrosť je stálejšia než ostatné veci.”, „Miluj rozvážnosť.”, „Mysli na to, čo robíš.”)
6. Cheilón (640 – 570 p.n.l.; Sparta; „Poslúchaj zákony.”, „Nedovoľ jazyku aby predbiehal rozum.”)
7. Tháles z Milétu:
• Muž, ktorým sa začala grécka filozofia.
• Starovekí autori i novovekí bádatelia ho považujú za „najväčšieho učenca svojich čias”. Bol matematikom, fyzikom, astronómom, prírodovedcom, vynálezcom, filozofom. Narodil sa okolo roku 640 p.n.l., za mlada sa venoval politike, potom dal prednosť obchodovaniu a zarábaniu peňazí, veľa cestoval a napokon sa rozhodol vyplniť život vedeckým bádaním. Zanechal po sebe vynálezy (hydraulické hodiny), rôzne merania (odmeral výšku egyptských pyramíd podľa tieňa, vyhotovil meteorologické tabuľky s predpoveďou počasia), poučky. Ako mudrc sa preslávil najmä heslom „Poznaj seba samého.”
• Ako filozof sa stal Tháles zakladateľom tzv. milétskej školy, ktorá sa po prvý raz pokúsila objasniť vznik sveta prírodovedecky a chápala svet materialisticky. Podľa neho má „všetko začiatok vo vode a všetko sa na ňu obracia.” Tvrdil tiež, že Zem je doska plávajúca na vode a že zemetrasenie je spôsobené podzemným vlnobitím. Aj keď už v súčasnosti vieme, že tieto úvahy sú nesprávne, dôležité je, že urobil rozhodný krok vpred na ceste ľudského poznania a že k týmto tvrdeniam neprichádza špekuláciou, ale zovšeobecnením výskumu reálnych skutočností.
Tháletov žiak Anaximandros a Anaximénes, Anaximandrov žiak, rozvinuli a pretvorili materialistické chápanie sveta (odpovedali aj na otázku ako vznikol človek, tvrdili, že Zem nepláva na vode, ale sa vznáša v priestore).

Ako protiklad k materialistickému chápaniu sveta vznikol názor, ktorý sa neskôr nazýval ako idealistický. Jeho prví predstavitelia vychádzali kupodivu z niečoho takého racionálneho ako je číslo. Zakladateľom tohto názoru bol Pýthagoras zo Samu. Pýthagorovci sa zaoberali hlavne matematickými vedami a veľmi v nich aj pokročili. S matematikou to však aj trochu prehnali a číslo považovali viac-menej za boha. Najviac poznatkov priniesli do astronómie, aritmetiky, teórie čísel, geometrie.

Pýthagoras:
• Narodil sa okolo roku 580 p.n.l. a vykonal študijné cesty do Egypta, Babylonie a na Krétu. Potom sa usadil v Itálii v bohatom Krotóne, kde i objavil svoju slávnu vetu c² = a² + b². Astronomické výskumy ho priviedli k novému modelu vesmíru.
• Dožil sa až 90 rokov.

Tretie ohnisko, z ktorého vyšľahli už v archaickej dobe iskry filozofie a vedy, bol maloázijský Efez. Tu sa okolo roku 540 p.n.l. narodil Hérakleitos, potomok starej kráľovskej rodiny, ktorá už však výkonnú moc nemala. Čoskoro sa aj vzdal trónu v prospech svojho brata, stiahol sa do ústránia a napísal veľké dielo O prírode, z ktorého však poznáme len asi 130 citátov a zlomkov. Aj z tých sa však dá povedať, že to bol muž, ktorý pohol ľudským myslením dopredu. Hérakleitos bol prvý grécky filozof, ktorý vo svojom myslení „vychádzal z človeka”. Nesúhlasil s pýthagorovcami a kritizoval ich. S milétskymi filozofmi ho spájal materialistický názor na svet, ale uvedomoval si ho omnoho vyhranenejšie.

Klasické obdobie

1. Predsókratovská filozofia
Hlavnými predstaviteľmi tejto filozofie sú:

1. Xenofánés z Kolofónu
• Žil v rokoch 565 – 470 p.n.l. a patrí teda do predklasického obdobia, ale keďže založil elejskú filozofickú školu, ktorej rozkvet spadá do 5. stor. p.n.l., je účelnejšie o ňom hovoriť v tomto kontexte.
• Po vpáde Peržanov opustil rodné mesto, cestoval po Grécku ako pevec a mudrc a nakoniec sa usadil v juhoitalskej Elii, kde i založil vyššie spomenutú školu.
• Bol jedným z prvých antických ateistov, považoval bohov za ľudské výmysly a podľa neho si nezaslúžili úctu.
• Namiesto jednej pralátky uznával niekoľko pralátok a v tom sa zhodoval s Milétčanmi a Hérakleitom. Na rozdiel od nich však tieto živly považoval za nezmeniteľné a jeho žiak Parmenidés ich rozviedol s takou priamočiarou dôslednosťou, že uviazol v akomsi abstraktnom materializme. Na rozdiel od Hérakleita, ktorý povedal „všetko je a tiež nie je”, Parmenidés tvrdil „bytie je a nebytie nie je”. Aj keď to vyzerá ako celkom obyčajný výrok, keď sa na to pozrieme z jeho uhla pohľadu, vyzerá to asi takto: Bytie sa môže rozvíjať len pridaním niečoho iného, t.j. nebytia, ktoré však nie je, a preto existuje len „plnosť bytia”, „pevná a nemenná skutočnosť”.
• Parmenidovi žiaci potom tieto myšlienky rozvíjali (napr. Melissa zo Samu) a dokazovali (napr. Zénón z Eleie pomocou apórií).

2. Anaxagorás z Klazomien
• 500 – 428 p.n.l.
• Napísal spis O prírode
• Vo svojom učení obdivuhodne spojil materialistický názor o nepremenlivom hmotnom základe všetkých vecí s dialektickým vysvetlením ich vznikania a zanikania.

3. Empedoklés z Akragantu
• 493 – 433 p.n.l.
• Učenec, básnik, lekár, básnik a politik.
• Jeho učenie, ktoré vysvetlil v básnických knihách O prírode a Očisty (vyše 5000 veršov, z ktorých sa zachovalo asi 450), spájalo takmer všetko pozitívne, k čomu dospeli do tých čias všetci filozofi. Okrem toho prinášalo aj objav, že kombináciu rozumového a zmyslového poznania možno dokázať skutočnosti, ktoré ležia za hranicou bežného ľudského vnímania. Prvý podal dôkaz o existencii vzduchu, vyslovil priam darwinovské tézy o prežití najschopnejších druhov živočíchov na základe prirodzeného výberu, svet si predstavoval zložený zo štyroch živlov (voda, oheň, vzduch, zem) a jeho mnohotvárnosť vysvetľoval ich spojovaním.

4. Leukipos a Démokritos
• Démokritos bol zrejme žiakom, ktorý predbehol svojho učiteľa Leukipa.
• Leukipos pravdepodobne pochádzal z Milétu, ale jeho životopisné údaje nepoznáme. Démokritos žil v rokoch 460 – 351 p.n.l. a dožil sa teda až veku 109 rokov. Precestoval celý vtedajší známy svet.
• Napísali rad kníh, z ktorých sa v antike najvyššie hodnotilo Veľké usporiadanie sveta, pripisované im obidvom i každému jednotlivo. Ináč z Leukipovho diela poznáme len asi sedem kníh podľa titulov, z Démokritovho asi sedemdesiat.
• Z ich učenia je najznámejšia a najvýznamnejšia tzv. atomická teória. Podľa nej existuje na našom svete nielen bytie ale aj nebytie, pričom bytie predstavuje hmotu tvorenú nesmierne malými a nedeliteľnými atómami a nebytie predstavuje prázdno, ktoré hmotu oddeľuje a umožňuje jej pohyb. Atómy sú pritom nemenné, nerovnaké a navzájom sa zoskupujú, preskupujú a rozoskupujú, čo je príčinou vzniku a zániku vecí.

2. Sókratovsko – platónska filozofia
Zakiaľ čo predsókratovská filozofia klasického Grécka bola hlavne filozofiou materialistickou, sókratovsko – platónska filozofia bola filozofiou idealistickou, teda takou, ktorá tvrdila, že duch bol prv než príroda a nie naopak.
Ako už vyplýva z názvu, jej hlavnými predstaviteľmi boli Sókratés a Platón. Teraz by som rád uviedol niekoľko informácií o nich.
• Sókratés bol starší a nenapísal nič. Platón však napísal desiatky kníh, ktoré sa nám, ako od prvého filozofa všetky zachovali a z jeho diela tiež poznáme Sókratove myšlienky.
• Sú to tiež prví filozofi, o ktorých vieme, ako vyzerali . Sókratés bol podľa opisu súčasníkov neveľmi dôstojnou postavou a pripomínal vraj Kentaura. Naopak Platón bol svojím výzorom filozof ako sa patrí, priam „knieža filozofov”.
• Sókratés sa narodil v Aténach roku 469 p.n.l. Vyučil sa vraj remeslo svojho otca (kamenár alebo rezbár) a neskôr sa ním aj živil, podľa iných správ za mlada z domu ušiel a všelijako sa pretĺkal. Sedemnásťročného sa ho ujal bohatý Aténčan Kritón a postaral sa o jeho vzdelanie u filozofa Archeláa. Rodné mesto opustil len tri razy, a to vždy na rozkaz a ako vojak (430 p.n.l. – bitka pri Poteidai; 424 p.n.l. – bitka pri Déliu; 422 p.n.l. – bitka pri Amfipole). Bol tiež riadne ženatý, a to dokonca dva razy, a mal troch synov. Jeho druhá manželka Xanthippa vynikala hašterivosťou, ktorou sa dostala až do prísloví.

Zo Sókratovho života je najznámejšia jeho smrť. Vo veku sedemdesiat rokov bol totiž popravený, pretože bol pre niektorých aténskych občanov prekážkou, ktorú bolo treba odstrániť. V skutočnosti však nikto s jeho smrťou nepočítal. Jeho ho žalobcovia chceli iba vyhnať z mesta, pretože „je to bezbožník a kazí mládež” (obvinenie). Možno by sa dokonca aj obhájil, keby sa nedopustil chyby, ktorá sa mu stala osudnou. Sókratés sa totižto obhajoval sám, filozoficky – a proces prehral. Po jeho poprave si Aténčania síce uvedomili, akú urobili chybu, no na záchranu života „najmúdrejšiemu človeku na svete” bolo už neskoro.
• Platón pochádzal z celkom iného prostredia než Sókratés. Narodil sa v roku 427 p.n.l. na Aigíne; jeho otec Aristón odvodzoval pôvod od posledného aténskeho kráľa Kodra, matka Periktioné bola pravnučkou aténskeho zákonodarcu Solóna. Vyrastal v ťažkých časoch peloponézskej vojny a krízy aténskej demokracie, ale vďaka bohatstvu a stykom svojho otca tým nijako netrpel. Vzhľadom na príbuzenské vzťahy ku Kritiovi mu neublížila ani vláda tridsiatich tyranov. Dostal dokonalé vzdelanie a vynikal všestranným nadaním. Filozofiu študoval u Kratyla, ktorý hlásal trochu skomolenú Hérakleitovu dialektiku, a u Hermogena, ktorý bol prívržencom Parmenida. Ako dvadsaťročný vraj pred Dionýsovým divadlom stretol Sókrata a keď ho počul hovoriť, rozhodol sa opustiť svoju básnickú kariéru a venovať sa výhradne filozofii a sedem rokov potom patril medzi najvernejšich Sókratových žiakov. Po Sókratovej poprave zatrpkol a uchýlil sa k jeho najstaršiemu žiakovi Euklidovi do Megary. Potom ešte niekoľkokrát zmenil pôsobisko (Kyrény, Krotón, Egypt) a napokon skončil v Syrakúzach (na pozvanie Dionýsia Staršieho), kde sa zamiešal do politických sporov a skončilo to jeho zajatím a vydaním Sparťanom, od ktorých ho ako zajatca (či skôr otroka) vykúpili jeho aténski priatelia. Štyridsaťročný sa vrátil do Atén, kde okolo roku 387 p.n.l. založil v háji héroa Akadéma filozofickú školu, pre ktorú sa ujalo meno Akadémia. Konal tam prednášky pre svojich priateľov a žiakov nepretržite celých dvadsať rokov a bolo to zrejme najproduktívnejšie obdobie jeho života. Potom sa odobral ešte dva razy na Sicíliu k Dionýsiovi Mladšiemu, od ktorého žiadal „zem a ľudí, ktorí by mali žiť podľa jeho ústavy”. Nedostal ju však, a tak sa namiesto realizácie svojich politicko – filozofických predstáv venoval ich teoretickému rozpracovaniu. Zomrel osemdesiatročný uprostred priateľov na hostine roku 347 p.n.l. v Aténach.

A teraz už niečo o Platónovom diele. Je neobyčajne rozsiahle; počtom tlačových hárkov sa takmer vyrovná biblii, všetky jeho spisy (okrem Obrany Sókratovej) majú formu dialógu a dohromady ich poznáme 26 (navyše asi sedem nepravých a taktiež jeho Listy, z ktorých je takisto niekoľko podvrhnutých). Podľa pravdepodobného poradia vzniku resp. podľa vydania sa zvyčajne rozdeľujú na štyri skupiny:

1. Najstaršie obdobie, ktoré sa končí jeho pobytom v Megare.
Dialógy: Kritón (o povinnosti poslúchať zákony), Lachés (o statočnosti), Charmidés (o umiernenosti), Euthyfrón (o zbožnosti), Lýsis (o láske a priateľstve), Hippiás (tzv. menší, o kráse a mravnosti), Ión (o básnictve) a prvá kniha Politeie čiže Ústavy (o spravodlivosti ako základe politiky).
2. Obdobie prvej návštevy Syrakúz.
Dialógy: Prótagorás (proti sofistom), Gorgiás (proti rétorom), Hippiás (tzv. väčší, o lži), Thaeitétos (o poznávaní a vedomostiach) a Menón (o cnosti).
3. Pôsobenie v Akadémii.
Dialógy: Symposion (o láske), Faidros (o láske a ľudskej duši), Faidón (o duši a jej nesmrteľnosti), Parmenidés (o ideách), Filébos (o idei dobra) a Politeia čiže Ústava (druhá až desiata knihu, náčrt „ideálneho štátu”).
4. Posledné obdobie jeho života.
Dialógy: Kritiás čiže o Atlantíde (o ideálnom štáte), Tímaios čiže o Prírode a hlavne Zákony (upravenie Ústavy, náčrt „druhého najlepšieho štátu”). Z Listov je najvýznamnejší siedmy, adresovaný Diónovým priateľom v Syrakúzach.

Platónovo filozofické učenie je neobyčajne zložité, často protikladné a ťažko dešifrovateľné pre obrazný spôsob vyjadrovania. Má niekoľko uzlových bodov, z ktorých azda najdôležitejšie je učenie o ideách, čo dalo meno celému filozofickému smeru idealizmu. Podľa neho svet, ktorý nás obklopuje, nie je ozajstný a tobôž nie prvotný. Je to len akýsi odraz či odtieň skutočného sveta , sveta ideí a zároveň ideálneho sveta, ktorý je trvalý a nemenný. Svet ideí možno poznať iba rozumom. S jeho filozofiou úzko súvisí aj projekt „ideálneho štátu”. Tento projekt však nikdy nebol realizovaný, pretože by to pre Grécko znamenalo nielen veľký krok späť ale aj veľký krok do neznáma.
Sókratés i Platón mali veľa odporcov. Patrili medzi nich všetci materialisti i niektorí idealisti, v Platónovom prípade i mnohí žiaci, počínajúc Aristotelom. Patrili medzi nich aj všetci sofisti. Sofisti boli mudrci, ktorí sa na rozdiel od filozofov zaoberali múdrosťou nie kvôli láske k nej samej, ale pre zárobok. Zhruba v polovici 5. stor. p.n.l. znamenalo už sofista to isté ako učiteľ múdrosti a vedomostí pre praktický život. Pestovaním múdrosti k učenosti sa sofisti priraďovali k filozofom, jej vyučovaním pre praktické potreby k rétorom. Najvýznamnejší predstaviteľ sofistov bol pravdepodobne Prótagorás z Abdéry. Za mlada sa živil ako nosič dreva, neskôr sa dostal medzi Démokritových žiakov, napokon si v Aténach založil filozofickú školu, ktorou si získal vážnosť a bohatstvo. Stal sa Periklovým priateľom a radcom. Z jeho podnetu napísal aj demokratické zákony pre mesto Túrie, založené v roku 433 p.n.l. namiesto zničenej Sybaridy. Napísal 12 kníh, medzi nimi O umení zápasiť slovami, O pästnom zápase a O vedách. Pre poslednú z nich, O bohoch, ho aténsky areopag odsúdil ako bezbožníka do vyhnanstva, kde i pravdepodobne skončil. Aj keď sofistické hnutie zaniklo v svojom protiklade, otvorilo novú kapitolu v dejinách ľudského myslenia a vyplnilo ju odvážnymi vetami, ktoré by v ňom ináč rozhodne chýbali.

Hellénske obdobie

Aristotelovská filozofia
Najznámejším filozofom tohto obdobia bol Aristotelés. Narodil sa roku 384 p.n.l. v Stageire, iónskej osade na Chalkidike, dnes malej baníckej dedinke s jeho sochou medzi platanmi pred školou. Jeho otec Nikomachos bol osobným lekárom makedónskych kráľov, jeho matka tiež pochádzala z lekárskej rodiny. Mal zdediť otcovo povolanie, ale ako pätnásťročný osirel a tútor Proxenos ho orientoval ináč. Osemnásťročného ho poslal do Atén, kde vstúpil do Akadémie a ostal v nej dvadsať rokov, až do Platónovej smrti roku 347 p.n.l. Zo žiaka sa stal časom učiteľ, ktorý prednášal rétoriku. Keď potom Platón určil v závete za vedúceho Akadémie svojho synovca Speusippa, opustil ju. Odišiel s filozofom Xenokratom a synovcom Kallisthenom do maloázijského Assu, kde si pod ochranou tamojšieho vládcu Hermia založil vlastnú školu. Venoval sa hlavne prírodovedeckému bádaniu , spriatelil sa s filozofmi Neólom zo Sképsidy a Theofrastom z Lesbu, okrem nich hlavne so samým Hermiom, ktorý mu dal za manželku svoju neter Pýthiadu. Po troch rokoch odišiel s Theofrastom do Mytilény, kde ho zastihlo pozvanie Filipa II. do Makedónie, aby sa ujal výchovy mladého Alexandra. Po splnení svojej úlohy sa vrátil v roku 335 p.n.l. do Atén, kde založil v gymnáziu Apollóna Lykeia filozofickú školu, neskôr známe Lykeion. Pracoval horúčkovito, aby nepremrhal jediný deň svojho života. ráno prednášal žiakom, odpoludnia verejnosti, raz mesačne usporadúval symposion pre svojich prívržencov. Dvanásť rokov mu osud doprial na túto činnosť; v tomto čase aj napísal väčšinu svojich diel. Potom prišlo to, s čím musí rátať každý, kto prevýši priemernosť súčasníkov. Predchodcovia dnešných malomeštiakov mu tak otrávili život, že musel školu a prácu opustiť. Akýsi Démofilos naňho dokonca podal aj žalobu. Preto opustil aj s rodinou mesto a usadil sa v Chalkide a o rok tam vo veku 62 rokov zomrel.

Zdroj: Martin Slota, Vojtech Zamarovský: Grécky zázrak.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.039 s.
Zavrieť reklamu