Barok - charakteristika baroka

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petka (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 11.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 956 slov
Počet zobrazení: 6 943
Tlačení: 286
Uložení: 312
Barok
 
Úvod
…“Perla nepravidelného tvaru” , monumentálnoť, sila, krása, bohatstvo ...
Aj to sú dôvody, pre ktoré som sa vo svojej práci rozhodla spracovať práve tému barok. V poslednom období sme totiž väčšinou počúvali len o vojne, skaze, smrti a utrpení, či už v projekte Haydrichiáda, alebo samotnom  dejepise, kde sa v 3. ročníku hovorí o najväčších vojnách v dejinách. Nechcem znevažovať dôležitosť tejto témy, ľudia musia vedieť, aby viac nedopustili podobné hrôzy, no myslím si, že rovnako dôležité je poznať krásu a výsledky ľudského umu, mali by sme sa dozvedieť aj o umeleckých dielach, ktoré vytvorili géniovia, aby sme mali o to väčší dôvod tieto diela chrániť a zachovať pre budúce generácie. A barok presne takýtoje – plný krásy a snahy človeka vytvoriť niečo dokonalé. Preto ma zaujalo toto obdobie,  hoci ani v ňom sa nevyhneme vojnovému podtónu. Barok rovnako ako každá historická etapa prináša veľa umeleckých diel – literárne, výtvarné, hudobné i monumenty v architektúre a sochárstve. Vo vnímaní človeka toto obdobie zanecháva dojem prezdobenosti, ťarchy až gýča, no v minulosti aj táto „pompéznosť a prezdobenosť“ mala svoj obrovský spoločenský význam. V práci chcem teda poukázať aj nato, čo viedlo ľudí k tvoreniu týchto veľkolepých diel, a tiež priblížiť svet barokovej hudby, dokonalosť ktorej bola tiež jedným z dôvodov, prečo som si túto tému vybrala.
 
1 Teoretické východiská
1.1. Spoločensko – historické pomery
V tomto období pokračovalo šírenie reformačných myšlienok, ktoré so sebou prinášali zmeny vo veciach viery a tiež vojnové konflikty. Najrozsiahlejším bola tzv. tridsaťročná vojna, ktorú vyvolali rozpory medzi katolíkmi a protestantmi vo vnútri rímko-nemeckej ríše. Bezprostredým impulzom tohto vojnového besnenia, ktoré bolo tiež zápasom mocností o prevahu v Európe, sa stalo české stavovské povstanie proti habsburskému cisárovi Ferdinandovi II. Vojna bola ukončená v roku 1648 tzv.vestfálskym mierom. Náboženské, spoločenské a politické strety podporili v pol. 17. stor. zrod absolutistických monarchií. Najvýraznejším príkladom takéhoto zriadenia bola neobmedzená vláda francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Slobodnejšie ovzdušie panovalo v Holandsku a Anglicku, ktoré sa vďaka svojej obchodnej a námornej zdatnosti postavili na čelo hospodárskeho vývoja.

1.2. Názov Barok
Pomenovanie tohto obdobia má nejasný pôvod. Podľa niektorých vznikol z portugalského slova „barocco“ („perla nepravidelného tvaru“), iní ho odvodzujú od mena talianskeho maliara Federica Barocciho. Názov barok spočiatku označoval „zlý vkus“, pretože vyumelkovaný a prehnaný nový umelecký smer vyvolával v ľuďoch dojem nevkusu. Ako označenie pre prevládajúci štýl umenia sa slovo barok začalo používať až v druhej polovici 18. storočia a chápalo sa ako protiklad klasických hodnôt. Ešte v 19. storočí sa slovom barok označovali najmä niektoré prvky talianskej architektúry zo 17. storočia. Prelom nastal v roku 1888, kedy vyšla kniha Heinricha Wölfflina Renaissance und Barock. Slovo barok sa stalo vedeckým termínom, hoci ešte aj v tomto období sa vo všeobecnosti uznával barok iba v Nemecku, aj to len vo vedeckých kruhoch; všade inde bol považovaný za pokračovanie renesancie na nižšej úrovni.

1.3. Charakteristika Baroka
Barok je umelecký smer, ktorý vznikol okolo 1560-1600 v Taliansku (hl. centrum-Rím), panoval taktiež v Španielsku a v priebehu 17. stor. sa rozšíril do celej Európy. Cirkev si uvedomovala, že značne stratila svoj doterajší vplyv a snažila sa znovu získať stratených veriacich. Zistila, že najlepším lákadlo bolo umenie, a tak sa snažila vymyslieť smer, ktorý by svojou krásou ohúril a privolal ľudí do kostolov.

Vznikol teda barok, ktorý sa vyznačuje snahou vzbudiť dojem monumentálnosti, sily, krásy a bohatstva. Pôsobil hlavne na city - svojou nádherou a rôznymi efektami (fresková výzdoba kostolov).
Používal síce renesančné prvky, ale princípom nebola jednoduchosť, harmónia a súmernosť, ale spleť nepravidelných, živých až prehnaných tvarov a foriem. Z renesancie taktiež preberá: túžbu po poznaní, zmyslovosť a zmyselnosť, ale zároveň sa prejavuje nedôvera v človeka, jeho pozemský svet a pocit jeho pominuteľnosti a márnosti.
Klasické rovné a štíhle stĺpy nahradili silné, proporcionálne a špirálovito stočené stĺpy. Používala sa najmä zlatá farba a kostoly boli vyzdobené rôznymi podobizňami svätých a hlavne bucľatými anjelmi.
Obr. č. 1 - Saint-Étienne-du-Mont  Obr. č. 2 - Opera Garnier - Paríž
Na týchto dvoch obrázokoch si môžeme všimnúť prezdobenosť a veľkoleposť barokovej stavby (obr. č.2) v porovnaní s renesančnou (obr.č.1).

1.4. Hlavné myšlienky baroka

Barok bol predovšetkým obdobím protikladov. Vzniklo množstvo antitéz, ktoré ovplyvňovali myslenie, umenie i chápanie sveta; reprezentovali životný pocit rozpoltenia a roztržky v duši barokového človeka a vychádzal z vonkajších udalostí. Medzi najvýznamnejšie antitézy patrili hmota a duch, svetskosť a askéza, senzualizmus a spiritualizmus, realizmus a idealizmus, klasická forma a kresťanský etos, empirizmus a mysticizmus, či zmyslovosť a duchovný život.
Veľmi dôležitým pojmom tohto obdobia bola krása. Tá bola považovaná za ideál, ktorý bol dokonalejší ako príroda sama. Umenie teda malo zdokonaliť prírodu, aby nezobrazovala škaredosť skutočného života. Za vzor bola v tomto smere považovaná antika a jej znázorňovanie prírody.

1.5. Rozdelenie baroka
Barok panoval v Európe pomerne dlhé časové obdobie. Časovo ho ohraničujú dve udalosti – Tridsaťročná vojna (1618 – 1648) a Francúzska revolúcia (1789). Jeho vývoj môžeme rozdeliť na tri základné obdobia:

- raný barok (približne obdobie tridsaťročnej vojny (1618 – 1648)
- vrcholný barok (druhá polovica 17. storočia)
- neskorý barok (18. storočie)

Posledné dozvuky barokového obdobia, označované aj ako neskorý barok, sú známe skôr pod názvom rokoko od slova rocaille - lastúra, ktorá sa najviac používala ako dekoratívny prvok. Hlavnými znakmi rokoka sú nežnosť, veselosť, hravosť, koketný pôvab a zdrobnenosť foriem. Toto obdobie trvalo od 40. rokov do 70. rokov 18. storočia. Rokoko bolo blízkym príbuzným baroka asi tak, ako manierizmus renesancie, čiže to bola čiastočná adaptácia predošlého štýlu a čiastočne reakcia proti nemu. Toto pomerne krátke obdobie postupne plynulo prešlo do nového, prevládajúceho umeleckého smeru – klasicizmu.

1.6. Človek v baroku
Barokový človek je zmietaný trvalou neistotou svojho bytia, stupňovanou vojnami a sociálnymi nepokojmi, upína sa k večným, nadpozemským istotám, pozemská skutočnosť sa v jeho víziách premieta do alegórií a symbolov, ktoré majú vysloviť pocity umelca. Nad rozumom víťazí fantázia a viera, typické je zobrazenie utrpenia pozemského života a pekelných múk.
Človek v baroku zápasil medzi absolútnymi silami dobra a zla, Bohom a satanom. Musel premáhať svetské pokušenia, hriech, vlastnú slabosť, duševné a telesné útrapy, drsnú prírodu, biedu, skutočných i fiktívnych nepriateľov v každodennom živote,
v náboženskej sfére a vo vojnách. Nebola to iba askéza, sebazapieranie, pohŕdanie pozemským šťastím, sebaponižovanie, hlboká pokora a uvedomovanie si vlastnej malosti a pominuteľnosti (pulvis et cinis et nihil – prach a popol a nič, vanitas vanitatum – márnosť nad márnosť, omnia vanitas), ale aj sklon k pôžitkárstvu, nádhere, veľkoleposti, sebavyzdvihovaniu, afektovanosti, pýche, nedotklivému pocitu osobnej, rodinnej, rodovej, stavovskej a národnej dôležitosti, dôstojnosti a sláve. Aktivita a energia barokového človeka sa veľmi ľahko premieňali na hrubé vášne, násilie až brutalitu.

1.7. Barok v literatúre
Literárny barok zobrazoval vzťah k nadpozemskému svetu, ale aj pozemský život. Častá bola zmyslová skúsenoť. Avšak v barokovom zobrazení pozemský život a zmyslová skúsenosť strácali pôvodný zmysel. Poznávaná skutočnosť sa nepremietala priamo, ale menila sa na znaky a symboly. Vzťah k nadpozemskému svetu vyjadrovala radostná náboženská extáza a idea večného záhrobného života. Pozemský život sa chápal ako hra alebo sen. Jeho nestálosť sa zdôrazňovala pesimistickými myšlienkami o pominuteľnosti. Táto myšlienka ovlyvnila náboženský (katolícky a protestantský), ale aj svetský (šľachtický, meštiacky a ľudový) literárny barok, ktorý sa usiloval o umelecké stvárňovanie pozemskej a svetskej problematiky.

1.8. Barok v maliarstve
Pre barokové maliarstvo bolo charakteristické zvýraznenie pohybu, zložité riešenie priestorového usporiadania maľovaných objektov, ostré kontrasty svetla a tmy, no taktiež výrazná farebnosť malieb. V tomto období vznikali najmä oltárne obrazy, nástenné maľby (freska) a slávnostné dvorné portréty, medzi najmenej populárne patrili krajinomaľby a zátišia. Z motívov prevládali najmä náboženské motívy (obrazy katolíckych mučeníkov a svätcov), ale tiež mytologické motívy (antickí bohovia), využívané na maľovanie alegorických obrazov, na ktorých sa objavovali postavy vojvodov a štátnikov, ako aj múzy a antické mytologické a historické postavy. Významní maliari tohto obdobia sú: Michelangelo Merisi, nazývaný Caravaggio 
(Taliansko), Peter  Paul Rubens – jeho postavy sú robustné a prekypujú životom
( Flámsko - Beligicko),  Anthonis van Dyck – maliar anglického kráľovského dvora a zakladateľ aristokratického portrétu, Rembrandt van Rijn – tvorca obrazov, grafík, kresieb, mal záľubu v dobrodružstve, zmyselnosti a viere (Holandsko)., Diego Velázquez – majster potrétu (Španielsko).
1.9. Barok v sochárstve
V barokovom sochárstve sa kládol dôraz na dekoratívnu plastiku, a tak vznikalo množstvo sôch a súsoší na priečeliach budov, v kostoloch, na oltároch, v parkoch, alebo na pohrebných sarkofágoch v rodinných hrobkách a vynikajúce reliéfy, ktoré vďaka práci s perspektívou stierali rozdiely medzi reliéfom a maľbou. Za námet slúžili najmä postavy zidealizovaných katolíckych svätcov, ale tiež napríklad sochárske portréty (náhrobná plastika).
Barokoví umelci sa snažili svojim sochám vtlačiť život pomocou silných emócií, výrazmi tvárí a celým postojom osoby. Barokové sochárstvo sa snažilo znázorniť postavy v prirodzenom pohybe, ale aj vystihnúť ich duševný stav (smútok, radosť, hnev alebo strach). Sochy uvádzal sochár do pohybu gestami, povievajúcimi šatami a vlasmi.

Z materiálov sa tešili najväčšej obľube kameň a mramor. V tvorbe sa kombinovali hladké, leštené a drsné plochy, menili sa farby materiálu a dbalo sa i o tie najjemnejšie detaily (napr. detaily kožušiny na plášťoch, napodobenie štruktúry látky, detaily šperkov, účesov a pod.).

1.10. Barok v architektúre

V barokovom slohu boli postavené chrámy a kláštory. Neskôr sa stavali podľa tohto slohu aj svetské stavby ako paláce, letohrádky, zámky a kaštiele, vznikalo množstvo tzv. malých architektúr – na vidieku to boli prícestné, poľné, lesné a iné kaplnky, sochy svätých (Ján Nepomucký, sv. Vendelín, sv. Urban a ďalší) a v mestách sa stavali morové, mariánske a trojičné stĺpy. Okná budov a portály boli ozdobené a nepravidelné. Charakteristické črty slohu tvorili hlavne bohatá výzdoba – zlato, mramor, veľa sôch.

2 Vlastná práca
2.1. Hudba v baroku
V období renesancie sa neprikladala súzvuku dôležitosť, no v barokovej hudbe nadobúda veľký význam. Harmónia sa stala neoddeliteľnou súčasťou hudobného myslenia. V 16. stor. vyvrcholiala nizozemská polyfónia (viachlas). Polyfónne vokálne skladby boli  veľmi nezrozumiteľné, skladatelia vôbec nehľadeli na zrozumiteľnosť textu. Proti tomu vystúpili členovia tzv. florentskej kameráty (združenie umelcov, básnikov, hudobníkov, ktorí sa schádzali vo  Florencii). Snažili sa o to, aby spev bol zrozumiteľný, tým vytvorili nový hudobný štýl, monodiálny. Požiadavkou monodie bol čo najsilnejší výraz spievaného slova. Takto objavili nový hudobný druh – operu.
r. 1594 – Jacopo Peri : Dafné – 1. opera, no nezachovala sa
r. 1600 – Jacopo Peri : Euridice – 1. zachovaná opera
Prvé barokové opery zhudobňovali antické tragédie. Prvým veľmajstrom opery bol Claudio Monteverdi, ktorý dal opere umeleckú formu (dráma i hudba boli rovnocenné). V Benátkach v roku 1637 bolo otvorené 1. verejné oprené divadlo. Z Talianska sa  rozšírila sláva opery po celej Európe.

2.2. Výrazové zložky hudby
Rozvíjajú a menia sa kompozičné princípy. Melódie sa neradia pod seba a nie sú rovnocenné. Hlavná melódia je vo vrchnom hlase a je doprevádzaná akordmi. Táto zmena si vynútila aj zmenu tónin. Prešlo sa od systému stredovekých módov k durovým a molovým stupniciam. Keďže sa upustilo od zložitosti viachlasu a pozornosť sa zamerala na jednu melódiu, začala byť táto melódia ozdobnejšia a klenutejšia. Vzniká baroková citovosť vyjadrená melodickou ozdobnosťou. Barokoví umelci si dávali záležať na ozdobách, dokonca interpreti sami vydávali knihy ozdôb. Takúto učebnicu ozdôb napísal napr. flautový virtuóz Johann Joachim Quantz. Harmonické myslenie takisto značne zjednodušilo rytmus. Novinkou baroka bolo tempové označenie skladieb.

2.3. Hudobné nástroje
Najdokonalejšou skupinou nástrojov boli sláčikové nástroje, ktoré okrem kontrabasu, ktorý zatiaľ ešte neexistoval, dosiahli najvyššiu formu dokonalosti. Nástrojári ako Giuseppe Guarneri, Nicolò Amati či Antonio Stradivari sú dodnes obdivovaní a ich nástroje sú nenapodobiteľné. Dychové nástroje ešte menili svoj tvar aj mechaniku. Používali sa všetky drevené dychové nástroje, okrem klarinetu, ktorý zatiaľ neexistoval. Nemali však ešte moderný klapkový systém. Z plechových dychových nástrojov sa používala trúbka ladená do Es, zvaná clarina. Medzi nové barokové klávesové nástroje radíme čembalo (nazývané aj virginal, harpsichord, clavecin (klavsen)).

2.4. Členenie barokovej hudby
Baroková hudba sa člení na cirkevnú a svetskú. Predvádzala sa v kláštoroch a šľachtických palácoch. V baroku sa rozdelila hudba na vokálnu – spievanú a inštrumentálnu – hranú.
Krása barokových spievaných skladieb zaznieva v operách, oratóriách a kantátach. K inštrumentálnym formám patrí : sólová a triová sonáta, fúga, suita, variácie, koncert, symfónia, divertimento, concerto grosso a iné.
Oratórium – je vokálno – inštrumentálna skladba, ktorá sa podobá opere, ale predvádza sa bez javiskových dekorácií a scénických prevedení. Účinkujú sólisti, zbor a orchester.
Má epický dej, predvádza sa väčšinou koncertne.
Kantáta - je väčšia lyrická skladba spievaná bez alebo so sprievodom hudobných nástrojov. Azda najznámejším skladateľom kantát bol Johann Sebastian Bach.
Suita – je hudobná forma vytvorená z niekoľkých, tempovo a náladovo odlišných častí. Pôvodne to bol vlastne tanečný poriadok starých tancov, potom táto zásada zovšeobecnela v nástrojovej hudbe.

2.5. Významní skladatelia v baroku

2.5.1. Johann Sebastian Bach
Johann Sebastian Bach (* 21. marec 1685, Eisenach – † 28. júl 1750, Lipsko) bol nemecký skladateľ barokovej hudby a svojho času slávny organista a čembalista. Dnes je uznávaný ako najväčší majster zvuku, ktorý na stáročia ovplyvnil celý ďalší vývoj hudby, a ktorého diela sú rozšírené po celom svete tak v pôvodnej forme, ako aj v nespočetných variáciách.

2.5.1.1. Význam

Bach sa považuje za jedného z najvýznamnejších a najvplyvnejších skladateľov všetkých čias. Na jeho dielo sa možno pozerať ako na neprekonateľné finále hudobného baroka, ktoré však pôsobí aj do dnešných dní. Za jeho života nenašlo jeho skladateľské dielo veľké uznanie, najmä ak ho porovnáme s jeho súčasníkmi Georgom Friedrichom Händelom alebo Georgom Philippom Telemannom. Bacha bolo potrebné prakticky znova objaviť. Každopádne bol Bach za svojho života v Európe známy ako virtuózny hráč na organ a čelo, a bol uznávaný aj ako majster improvizácie. Napokon mal vynikajúce meno aj ako znalec organov.

Prakticky vo všetkých druhoch hudby postavil úplne novú latku. Suverénne ovládal hudobnú techniku, (kontrapunkt; polyfónia; harmónia) a jeho dielo je geniálne aj na základe toho, ako hlboko ho duchovne prenikol. Jedinou výnimkou, kde Bach nevytvoril žiadne diela, je opera. Niektoré jeho svetské kantáty označoval ako Dramma per musica, tie by však bolo možné považovať len za malé operety.

Bachovo dielo je poznačené jeho hlbokou evanjelicko-luteránskou religiozitou. Z 250 kantát, ktoré po sebe zanechal, je asi 200 cirkevných. V nich, rovnako ako aj v pašiách, sa často necháva inšpirovať populárnymi chorálmi evanjelického spevníka. Napriek tomu považujeme veľkú časť jeho duchovnej hudobnej tvorby za stratenú. Bach zložil pravdepodobne pätoro pašií a z nich sú jediné autenticky zachované len Jánove a Matúšove pašie. Predpokladá sa, že medzi troma stratenými dielami sú Lukášove a Matejove pašie. Piatu stratenú pašiu považujú bádatelia za pravdepodobnú prepracovanú jednochorovú variantu Matejových pašií.

Bach sa nevenoval len hre a komponovaniu. Veľký vplyv mal aj na hudobnú teóriu. Najmä so svojimi učebnými skladbami (napr. Temperovaný klavír), presadil temperovane ladenú náladu, s ktorou bolo možné používať všetky druhy tónov kvintového kruhu. Zaviedol tiež nové techniky hrania, najmä na organe. Používanie palca ako plnohodnotného prsta môžeme tiež pripísať Bachovi.

V roku 1789 zavítal Wolfgang Amadeus Mozart do Lipska a vypočul si v Kostole svätého Tomáša Bachove moteto "Singet dem Herrn ein neues Lied" (Spievajte Pánovi novú pieseň). Keďže bol mimoriadne dojatý, zahĺbil sa do ďalších partitúr Bacha, ktoré sa mu podarilo zohnať. Stopy tohto stretnutia sú v Mozartových neskorších dielach jasne počuteľné.
Felixovi Mendelssohn Bartholdymu patrí zásluha za to, že novou premiérou Matúšových pašií 11. marca 1829, skoro osemdesiat rokov po jeho smrti, dostal J. S. Bacha znova do povedomia širokej verejnosti.
Z jeho tvorby sú najznámejšie : Vianočné oratórium, Veľkonočné oratórium, Jánové a Matúšove Pašie, Omša h mol, Brandenburské koncerty, Temperovaný klavír, Sonáty a partity pre sólové husle, Umenie fúgy – najgeniálnejšie dielo nedokončil.
 
2.5.1.2. Citáty o Bachovi a jeho diele
· "My všetci sme v porovnaní s ním babráci." Robert Schumann
· "Bach by sa mal volať nie Bach – potok, ale Meer – more." Ludwig van Beethoven
· "To je už konečne niečo, z čoho sa možno niečomu naučiť." Wolfgang Amadeus Mozart

2.5.2. Georg Friedrich Händel

Georg Friedrich Händel (niekedy aj Haendel, * 23. február 1685, Halle – † 14. apríl 1759, Londýn), bol anglicko-nemecký hudobný skladateľ. Bol jednou z najvýznamnejších postáv v dejinách európskej hudby. Žil a tvoril na prelome dvoch epoch - baroka a klasicizmu. Hoci bol pôvodom Nemec, prevažnú časť svojho života prežil v Anglicku, kde zložil všetky svoje významné diela. Beethoven, ktorý inak poklonami veľmi nehýril, o ňom napísal: "Händel je nedostižný majster. Učte sa, ako jednoduchými prostriedkami dosiahnuť takého veľkého účinku."

Händelovo dielo je neobyčajne rozsiahle - tvorí ho štyridsaťšesť opier, tridsaťdva oratórií, sto kantát, cyklus dvanástich sláčikových koncertov, dvadsať koncertov pre organ a celkovo vyše šesťsto skladieb, čo je viac než úctyhodná (dnes nemysliteľná) bilancia na jediného autora. Po jeho smrti upadla prevažná časť jeho diela do zabudnutia, s výnimkou Anglicka sa na repertoári udržiaval iba Mesiáš a niektoré Concerti grossi, nezáujem postihol najmä jeho opery. Významné znovuobajevenie jeho diela prišlo až v druhej polovici 20. storočia ako súčasť trendu zvýšeného záujmu o predklasicistnú hudbu a autentickú interpretáciu starej hudby. Dnes je na repertoári pomerne veľká časť jeho diel a svetové operné domy uvádzajú jeho opery, hoci ich autentická interpretácia je veľmi náročná. Navýznamnejšie zo suít sú: Vodná hudba, Ohňové slávnosti, z 32 oratórií: Mesiáš, Herakles, z 46 opier: Xerxes, Július Cézar a mnohé ďalšie.

2.5.3. Antonio Lucio Vivaldi

Antonio Lucio Vivaldi (* 4. marec 1678, Benátky – † 28. júl 1741, Viedeň) bol taliansky huslista, barokový skladateľ, pedagóg a kňaz. Bol nazývaný aj „Prete rosso“ (červený kňaz) vďaka jeho farbe vlasov a benátčania ho poznali len pod týmto menom. Jeho hudobný talent sa prejavil už v ranom detstve. Už ako dieťa hrával v orchestri San Marco, kde príležitostne zastupoval svojho otca.

Vivaldi pracoval veľmi rýchlo. Na skomponovanie jedného koncertu (Concerto) mu stačil len jeden deň a na napísanie jednej opery mu stačil len jeden týždeň. Za skomponovanie jedného koncertu si započítal honorár jednu guineu, čo v prepočte bolo okolo 5000 korún. V tých časoch to bola obrovská suma. Vivaldiho tvorba inšpirovala aj Johanna Sebastiana Bacha, ktorý okrem iného transkriboval viaceré Vivaldiho koncerty pre organ a čembalo.

Vivaldi skomponoval okolo 712 diel, z toho okolo 500 koncertov:
· 241 husľových koncertov (jedným z najznámejších sú 4 ročné obdobia)
- 39 koncertov pre fagot
- 6 koncertov pre flautu
- 70 koncertov pre rôzne netradičné inštrumentálne obsadenia
- 55 koncertov bez sólistu
- 21 komorných koncertov pre sólistu bez orchestra
- 49 opier

Záver
To, čo človek dokáže vytvoriť, je naozaj neskutočné a neuveriteľné. V mojej práci som sa o tom naozaj presvedčila. Spoznala som krásne umelecké diela, nádherné maľby, sochy a stavby. Taktiež veľa úžasných hudobných diel, ktoré sa naozaj oplatí vypočuť si. Takže bolo pre mňa veľkým potešením pracovať s touto témou, ktorá ma zaujala už od začiatku. Preto verím, že aj formou tejto práce vám spostredkujem umenie  baroka. Dúfam, že vás nadchne rovnako ako mňa.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 10)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.020