Lidice

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 11.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 111 slov
Počet zobrazení: 2 432
Tlačení: 257
Uložení: 257
Lidice
 
1.ÚVOD
Tému mojej práce som si vybrala z hľadiska predmetu dejepis. Dejepis je predmet, ktorý ma veľmi zaujíma a taktiež z neho idem aj maturovať. Preto si myslím, že cez projektový týždeň sa venovať aj dejepisu vôbec nie je na škodu. Zaujímajú ma historické fakty, udalosti a veľmi rada o nich študujem. V mojej práci som sa rozhodla, že sa bližšie pozriem na historickú udalosť, respektíve tragédiu, ktorá sa odohrala v českej dedinke Lidice. Túto tému som si vybrala z toho dôvodu, že som mala možnosť v blízkej minulosti sa s ňou stretnúť. Totiž, mala som možnosť prevádzať našich študentov výstavou , ktorá bola na našej škole a bola venovaná aj Lidickej tragédii. Už vtedy ma to veľmi zaujalo a hneď, keď sme si nahlasovali projekty vedela som, že sa chcem zaoberať práve týmto.
 
2. JADRO
2.1  Život v Lidiciach pred tragédiou
Najstaršia zmienka o obci pochádza z roku 1318. Lidice boli neveľká poľnohospodárska obec v údolí Lidického potoka, patriacou k Buštěhradskému panstvu. Najvýznamnejšou pamiatkou a dominantou obce bol barokový farský kostol sv. Martina. Významnejší nárast obce bol spôsobený rozvojom baníctva a hutníctvana v Kladensku v 2. polovici 19. storočia. V roku 1942 mala obec 104 domov s 503 obyvateľmi. V roku 1842 bola v Lidiciach postavená na tú dobu veľmi moderná škola. Nad vstupnou bránou do školy bol nadpis: „Škola je moje šťastie“.
 
2.2  Kultúrny život v obci
Najvýznamnejším strediskom kultúry v obci bol určite Zbor dobrovoľných hasičov. Tento kultúrny spolok združoval mnoho obyvateľov Lidíc. Pôsobili v ňom nielen dospelí muži, ale aj dospievajúca mládež a deti. Hlavne v posledných rokoch pred okupáciou sa podarilo vtedajšiemu veliteľovi zboru Václavovi Hanfovi zapojiť do akcií aj dievčatá, ktoré sa stali platnými členkami zboru. Mnohí z obyvateľov sa angažovali aj ako herci v ochotníckom divadle, ktoré často vystupovalo pre miestne publikum. Pre menšie deti boli určené predstavenia bábkového divadla, ktoré organizoval miestny pedagogický zbor. Lidická mládež mala veľmi blízko k športu  a lidický športový klub patril vďaka svojim výsledkom vo futbale a v hokeji k najlepším široko ďaleko. V rámci hasičského zboru fungoval aj spevácky zbor. V zbore pôsobili prevažne dospievajúce dievčatá a mladé ženy. Spievali prevažne v kostole pri obradoch, karoch a aj svadbách. Spolu s hasičmi taktiež nacvičovali rôzne hry a predstavenia.

2.3  Začiatok tragédie
Ako odvetu  za atentát na nastupujúceho ríšskeho pretoktora Reiharda Heydricha nariadil Adolf Hitler uskutočniť v Lidiciach nasledovné: všetkých dospelých mužov zastreliť, ženy umiestniť na doživotie do koncentračného tábora, deti, ktoré je možné ponemčiť dať do nemeckých rodín a zvyšok vychovať úplne inak = odstrániť. Obec úplne vypáliť, zrovnať so zemou a jej meno vymazať.
 
Dôvod pre rozkaz
3.júna 1942  sa dostal  Jaroslavovi Pálovi. Majiteľovi  továrne na batérie do rúk podozrivý milostný list. Autorom tohto listu bol jeden z obyvateľov Lidíc a list bol adresovaný jednej zo zamestnankýň továrne, istej  Anne Marusczákovej. V tomto liste bolo napísané : „ Drahá Anička! Prepáč, že ti píšem až tak neskoro. Čo som chcel urobiť tak som spravil. V ten osudný deň som spal niekde na Čabárně. Som zdravý. Dovidenia tento týždeň a potom sa už neuvidíme. Milan.“ Riaditeľ Pála v myšlienke, že autor listu môže byť zapletený v atentáte na Heidricha okamžite informoval vojská a list bol posunutý miestnemu gestapu. Pri výsluchu slečna Anička spomenula rodinu Horákových, ktorým mala odovzdať pozdrav od ich syna, ktorý emigroval do Ameriky. Hneď po tom ako dostali túto informáciu nasledovala razia v Lidiciach, pri ktorej ale nenašli nič čo by im pomohlo. Na nasledujúci deň bol ako milenec Anny označený miestny robotník Václav Říha. Pretože bol ženatý a obával sa, že jeho nevera s mladou dievčinou vyjde najavo chcel vzťah s Annou ukončiť a poslať jej za pomoci spolupracovníkov daný list, ktorý mal vyvolať romantický dojem, že je zapletený do odbojovej činnosti a , že sa musí ísť urýchlene ukryť. Gestapu bolo hneď jasné, že nemajú nič spoločné s atentátom pretože v Lidiciach neboli objavené žiadne vysielačky, munícia a ani žiadne skrývajúce sa osoby, ale museli list posunúť do Prahy. V Prahe sa medzitým Karol Hermann Frank v nádeji, že tým pomôže upevniť svoju pozíciu a napomôže svojmu menovaniu za ríšskeho protektora rozhodol využiť Lidíc ako ukážku svojho „rázneho postupu“. Frank tak 9. júna osobne predložil na Heydrichovom pohrebe v Berlíne svoj zámer Hitlerovi, ktorý mu dal okamžitý súhlas.

2.4  Zatýkanie a vyvražďovanie 
9.júna 1942 nemecké vojská obkľúčili dedinku Lidice a východ z nej už nebol možný. Po vstupe vojakov do Lidíc boli všetci muži a chlapci nad 15 rokov zatknutí a odvlečení  na dvor Horákovho statku v Lidiciach. Tam boli postupne všetci do jedného chladnokrvne zastrelení. Ženy spolu so svojimi deťmi boli odvlečené do lidickej školy, ktorá sa na určitý čas zmenila na ich väzenie. Na druhý deň ráno pred školu prišli nákladné autá a ženy spolu s deťmi odviezli do Kladna. Pri prejazde okolo Horákovho statku niektoré zo žien zahliadli svojich mužov stojac zoči voči nemeckým vojakom. Netušili, že ich vidia naposledy. Po príjazde do Kladna boli ženy spolu s deťmi umiestnené do telocvične gymnázia, kde prežili niekoľko dní. Spávali na holej zemi, ktorá bola posypaná trochou slamy. V piatok 12.júna 1942 sa v telocvični odohrala jedna z najotrasnejších scén lidickej tragédie. Bolo to násilné odobratie detí ich matkám. Niet sa čo čudovať, že to bola jedna z najhorších scén celej tragédie lebo ako povedala Svätá Terézia z Lisieux : „Nič nespôsobuje väčšiu bolesť ako vidieť trpieť tých, ktorých milujeme“. Ženy a dievčatá staršie ako 15 rokov boli odvezené do koncentračných táborov. Každé dieťa mladšie ako 15 rokov dostalo ceduľku s evidenčným číslom a svojim menom a následne boli deti odvezené autobusmi do Lovosic. Transport 88 lidických detí bol z Lovosic odoslaný vlakom do Lodže, kam dorazil 13.júna 1942. Tu boli deti umiestnené do budovy bývalej textilnej továrne. Ich príjazd predznamenával telegram, ktorý končil slovami : „ .......deti so sebou vezú len to , čo majú na sebe. Nijaká špeciálna starostlivosť nie je potrebná ... „  V lodžskom tábore dostávali deti málo jedla a niekoľko dojčiat, o ktoré sa museli starať staršie dievčatá, stále plakalo od hladu. Deti spali na holej zemi, trpeli nedostatkom hygieny a chorobami. Na rozkaz veliteľstva tábora im bolo zakázané poskytovať akúkoľvek lekársku starostlivosť. Krátko po príjazde bolo k ponemčeniu vybraných 6 dievčat a 1 chlapec. Tohto chlapca zachránili jeho dve sestry, ktoré boli vybraté, pretože si svojho malého brata doslova vyplakali. Dôstojníci sa zľutovali a vybrali aj jeho, volal sa Václav Hanf. Vo štvrtok 12. júla 1942 bolo zvyšných 82 lidických detí prevezených do vyhladzovacieho tábora v Chelmne.  Pred tábor v Chelmne prišli pojazdné plynové komory. Jeden z príslušníkov vojska deti uistil, že ich čaká ďalší transport, pred ktorým sa musia osprchovať a dať svoje šaty vydezinfikovať. Deti boli neuveriteľne šťastné, že po takom dlhom čase dostanú čisté veci a že sa môžu konečne osprchovať, a tak boli nachystané behom niekoľkých minút. Pri východe ešte každé z nich dostalo do rúk uterák a mydlo.
 
Po otvorení hlavnej brány ich ale čakal úplne iný osud ako si mysleli. . Boli nahnané do pojazdných plynových komôr a postupne všetky zavraždené. V tomto tábore neboli zabité len lidické deti ale počas druhej svetovej vojny tu bolo zavraždených veľmi veľa ľudí. Ich popol bol vysypávaný do neďalekého lesa. Od januára 1942 do marca 1943 bolo vo vyhladzovacom tábore v Chelmne v 3 pojazdných plynových komorách  zavraždených vyše 320 000 ľudí, teda takmer 1000 ľudí denne.
 
2.5 Osud tehotných lidických žien
V budove gymnázia zostali po odchode žien a detí 4 lidické ženy, ktoré boli vo vysokom štádiu tehotenstva. Pobudli tam ešte nejaký čas a potom boli prevezené do nacistického ústavu na Dykovej ulici na pražských Vinohradoch. Na tomto mieste postupne porodili. Ihneď po pôrode boli oddelené od svojich novonarodených detí a odvezené do koncentračných táborov. Tam museli ihneď po príjazde, tj. niekoľko dní po pôrode tvrdo pracovať. Novorodenci boli predaní do sirotinca na Karlově v Prahe, kde okrem jedného dieťaťa všetky zomreli. Do ústavu na vinohradoch po určitom čase previezli ďalšie dve lidické ženy, u ktorých sa tehotenstvo zistili o niečo neskôr. Obidve porodili zdravé deti ale po vojne sa našlo len jedno z nich, osud druhého dieťaťa nie je známy. Jedna z lidických žien z neznámych dôvodov musela porodiť priamo v koncentračnom tábore. Jej syna ihneď po pôrode dozorkyne zavraždili.
 
2.6 Návrat „domov“
Na začiatku júna 1945 sa vrátilo do Československa z koncentračného tábora v Ravensbruku 143 lidických žien. 60 lidických žien bolo zavraždených. Medzi zavraždenými boli aj matky detí, ktorým sa podarilo prežiť lidickú tragédiu. Najdôležitejšou vecou lidických žien po návrate „domov“  bolo nájsť svoje deti. Všetky vtedy ešte verili, že sa ich podarí nájsť. Cez prežitú hrôzu si dovtedy nikto neuvedomil rozmer a následky nacistickej brutality. Zo začiatku všetko vyzeralo veľmi nádejne. Lidické ženy sa obrátili na ostatných so zúfalou prosbou : „ Pomôžte nám nájsť naše deti. Bez nich by život nebol životom“. Rozsiahle pátranie, ktoré sa rozbehlo v nasledujúcich rokoch však nebolo veľmi úspešné. Do Lidíc sa vrátilo len 6 zo 7 detí, ktoré mali v dobe tragédie menej ako jeden rok.
 
Siedme dieťa, dievčatko Eva Kubíková mala to šťastie, že sa počas vojny dostala do rodiny svojej tety žijúcej v Nemecku. Okrem nich sa našlo už len 17 detí zo 105. Zvyšných 82 lidických detí bolo zavraždených. Nesmierne tragický moment návratu detí, ktoré prežili bol však aj fakt, že sa mnohé z nich nestretli so svojimi matkami. Bolo tam toľko žien, ktoré čakali na svoje odvlečené deti ale popri tom sa vracali práve deti tých zavraždených žien. Z lidických mužov túto tragédiu neprežil ani jeden z nich.173 lidických mužov bolo zavraždených 10.júna 1942 na dvore Horákovho statku. Len dvaja lidickí muži túto tragédiu prežili a to len preto, že v čase vojny celých 6 rokov bojovali ako letci po boku anglickej armády proti nacistom.
 
2.7 Prvé povojnové roky
Symbolom povojnového zúčtovania s vojnovými zločincami sa stal Medzinárodný vojenský tribunál v Norinbergu. V marci 1947 tu svedčili aj dve zo zachránených lidických detí, Mária Hanfová a Mária Doležalová. Od prvých dní mieru začali na miesto, kde ešte pred tromi rokmi stáli staré Lidice prichádzať tisícky ľudí z Československa ale aj zahraničia, ktorí si chceli aspoň svojou prítomnosťou na mieste tragédie a položením kvetín na hroby uctiť pamiatku ľudí, ktorí túto tragédiu neprežili. Medzi zahraničnými návštevníkmi nemohli chýbať zástupcovia britského hnutia „ Lidice shall live“ , ktorí už počas vojny prišli s ideou obnovenia Lidíc. Na základe uznesenia vlády o obnove Lidíc bolo rozhodnuté, že každá lidická žena a každé lidické dieťa – sirota, dostane v nových Lidiciach nový rodinný dom. Tento zákon sa vzťahoval aj na dvoch lidických mužov. Verejná architektonická súťaž na výstavbu Lidíc bola vypísaná už 1.augusta 1945 a jej účastníkom bolo doporučené aby projekt riešili tak, aby územie pôvodnej obce zostalo z pietnych dôvodov zachované v nezmenenej podobe. Do súťaže dorazilo celkom 58 návrhov z toho 2 boli zahraničné. Z celkového počtu komisia vybrala 7 návrhov a ich autorov požiadala o detailné spracovanie návrhov. Potom vybrali jeden konkrétny a začali s výstavbou nových Lidíc. Na Vianoce 1949 boli obyvateľom darované prvé z rodinných domov. Niektoré lidické ženy sa v Lidiciach opäť vydali a začali nový život. Niektoré zo žien pre otrasné spomienky museli odísť, pretože sa cez tú tragédiu nedokázali preniesť, ale po niekoľkých rokoch sa opäť vrátili.
 
2.8 Pietne miesto
Trvalou súčasťou pietneho územia v Lidiciach sa stal v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia „Pamätník detských obetí vojny“. Je to súsošie 82 lidických detí. Toto úžasné dielo vytvorila akademická sochárka Mária Uchytilová. Veľmi ju zasiahla udalosť v Lidiciach a preto sa rozhodla, že si týmto uctí pamiatku nie len detí ale všetkých ľudí, ktorý museli bezdôvodne zomrieť počas vyhladenia Lidíc. Keď začínala s tvorbou pamätníku mala 21 rokov a bolo to hneď po skončení druhej svetovej vojny. Úloha, ktorú si vzala na svoje plecia  bola doslovne nadľudská. Vytvoriť 82 sôch v životnej veľkosti jej trvalo dve desaťročia. Dve desaťročia naplnené dennodennou prácou, desaťtisíce hodín bez odpočinku, bez chvíľky voľna. S každou dokončovanou sochou vždy znovu a znovu prežívala ich osud a strašnú smrť. Jej ateliér medzi tým navštívili desaťtisíce ľudí z celého sveta. Spontánne sa začali zbierať finančné prostriedky na realizáciu pamätníku, ktorý už vtedy oslovoval každého, kto sa s ním stretol. V marci 1989 autorka svoje dielo v sadrovej podobe dokončila avšak z vybraných finančných prostriedkov nikdy nič nedostala. Prvé tri sochy tak odliala do bronzu z vlastných úspor. Zdrvená nespravodlivosťou a ľahostajnosťou hovorila o tom, že lidické deti sú zavraždené druhý krát, tento krát doma. Bohužiaľ práve vtedy nečakane zomrela. Svoje životné dielo umiestnené v Lidiciach tak bohužiaľ videla len vo svojej vlastnej predstave. Dielo bolo úplne dokončené v roku 2000. O dokončenie jej diela sa postarali jej potomkovia. Na lidickej pláni tak stojí súsošie 42 dievčat a 40 chlapcov od jedného roku do 16 rokov. Okrem pamätníku táto sochárka vytvorila aj jednu z najvýznamnejších sôch sveta sochu „ Lidickej matky“ v roku 1982 a veľmi významné je aj dielo Medaile, ktorú vytvorila v roku 1973 a sú na nej zobrazené tváre zavraždených lidických detí.

3.Záver 
Cieľom mojej práce bolo trošku vám priblížiť historickú tragédiu, ktorá sa odohrala v českej dedinke Lidice. V úvode mojej práce som najprv chcela zobraziť Lidice a život v nich pred tragédiou. Ako ste určite zistili bola to dedinka ako každá iná. Zabehnutý život, rozvinutá kultúra, šport a všetko ostatné. Všetko sa však zmenilo jedným nepodstatným listom. Nikdy by som si nepomyslela, že niečo také absurdné bude mať také strašné následky. Toľko mŕtvych, také škody, také utrpenie. Bližšie som vám chcela opísať celkový priebeh tejto tragédie. Či už išlo o zámienku pre vyhladenie Lidíc alebo o celkové vyvraždenie. Ak si to niekto z vás nedokázal z môjho rozprávania alebo prečítania mojej práce dostatočne predstaviť určite odporúčam pozrieť si film Lidice, v ktorom je to z väčšej časti pravdivo zobrazené.....
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.013