Studená a vojna a jej konflikty

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petka (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 13.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 151 slov
Počet zobrazení: 2 573
Tlačení: 262
Uložení: 256
Studená a vojna a jej konflikty
 
Úvod
Pri výbere svojej projektovej témy som postupoval hlavne podľa svojich záujmov a podľa svojho zamerania v budúcnosti, čo sa týka vysokej školy. Doteraz ako jedna z mojich najhorúcejších možností figuruje vysoká škola SciencePo nachádzajúca sa v francúzsku. Na tejto škole sa študujú politické vedy a iné predmety s humanitním zameraním, medzi ktoré sa bezpochyby radí aj dejepis. Za cieľ tejto práce som si stanovil podrobne, ale zaujímavo a pútavo informovať seba a zvyšok dnešnej mladej spoločnosti o udlasotiach novodobej histórie, ktorých dôsledky pociťujeme v mnohých oblastiach doteraz. Pri získavaní informácií k tejto téme som čerpal hlavne z internetu a z rozprávania osôb, ktoré túto dobu zažili. V tejto práci sa pozrieme na konflikty medzi dvoma veľmocami, vtedajším ZSSR a USA, v rokoch 1947-1991, ktoré sa súhrnne nazývajú aj studená vojna. Osobne dúfam, že týmto projektom sa mi podarí osvetliť časť modernej histórie našej modernej mládeži.
 
1.  Dojmy niesú pojmy
Studená vojna je všeobecnosti pojem označujúci druh vojny, v ktorej znepriatelené strany nebojujú proti sebe otvorene. Okrem menších konfliktov nie sú nasadené zbrane. Zväčša znepriatelené strany podporujú iné štáty, ktoré medzi sebou bojujú v horúcej vojne, čo už je vojna v pravom slova zmysle. Tento pojem označuje aj skrytý konflikt medzi západným blokom (USA a spol.) a východným blokom (ZSSR a spol.). Tento projekt sa venuje práve tomuto konfliktu. Železná opona bol termín používaný hlavne na západe počas studenej vojny. Označovala imaginárnu hranicu rozdeľujúcu celý svet na dvapóly.


2.  História
2.1. Čo tomu predchádzalo?

Druhá svetová vojna a kapitulácia fašizmu zmenili od základu politickú situáciu vo svete. Z kruhu veľmocí vypadlo Nemecko, Taliansko a Japonsko. Európa stratila svoju kedysi vedúcu úlohu vo svetovej politike. Do mocenskopolitického vákua, ktoré po sebe zanechali porazené mocnosti, prenikali dva víťazné štáty protihitlerovskej koalície – USA a ZSSR. Tieto, na vzostupe sa nachádzajúce superveľmoci, určovali budúce politické rozhodnutia týkajúce sa sveta. Po roku 1945 sa svetová politika niesla v znamení prechodu od multipolarity (viacpólovosti) k bipolarite (dvojpólovosti). Tento prechod k „vláde dvoch blokov” neprebiehal pokojne, ale v tvrdej konfrontácii. Po stretnutí anglo-amerických a sovietskych vojsk pri dobývaní Nemecka koncom apríla 1945 na rieke Labe, vojnou unavený svet uveril, že nastupuje nový začiatok v znamení mieru a zmierenia. Toto stretnutie predstavovalo nepopierateľný výraz spojeneckého víťazstva nad nacionálnym socializmom. Súčasne sa však chápalo ako východiskový moment budúcej spoločnej politiky spolupráce Spojencov. No zdanie klamalo. Protihitlerovská koalícia bola vnútorne nejednotná. Nebol doriešený problém, čo by malo nasledovať po porážke hitlerovského Nemecka a Japonska v politickej rovine. Napätie, ktoré vyvolala otázka mierového usporiadania, sa objavilo už v r. 1943. USA sa usilovali o utvorenie liberálneho svetového hospodárskeho poriadku, v ktorom by im ako nesporne najsilnejšej hospodárskej mocnosti malo pripadnúť politické vodcovstvo. Naproti tomu ZSSR uplatňoval princíp medzinárodného zabezpečenia mieru prostredníctvom utvorenia sfér vplyvu víťazných mocností.

2.2. Začiatok
Za začiatok studenej vojny veľa historikov považuje prejav amerického prezidenta Harry S. Trumana z 12. marca 1947, ktorým sformuloval novú smernicu zahraničnej politiky USA (takzvaná Trumanova doktrína). Truman v prejave vyhlásil, že USA sa majú stať garantom slobody a demokracie všade vo svete a majú poskytovať pomoc krajinám ohrozených diktátormi, totalitou, či už zvonka alebo zvnútra. Pomoc má byť finančná, hospodárska, ale aj vojenská.V roku 1948 prišla Amerika s ponukou ekonomickej obnovy zničeného európskeho hospodárstva. Plán dostal názo Marshallov plán. Marshallov plán bol schválený na Konferencii v Paríži (12. júla - 22. septembra 1947). Práve ten definitívne rozdelil Európu na dva mocenské bloky. Štáty, ktoré plán hospodárskej pomoci odmietli, ostali v mocenskom bloku Sovietskeho zväzu.Studená vojna sa dotkla aj Česko-Slovenska, ktoré malo spoločnú hranicu s neutrálnym Rakúskom a Západným Nemeckom, ktoré bolo v západnom mocenskom bloku.

2.3. Najdôležitejšie konflikty
2.3.1. Berlínska blokáda a rozdelenie Berlína

Berlín bol po vojne rozdelený do štyroch sektorov, z ktorých následne vznikol Západný Berlín a Východný Berlín. Tieto dve časti boli neskôr oddelené Berlínskym múrom. Najvyostrenejšia sytuácia tam vznikla, keď uskutočnili západní spojenci v západných okupačných územiach(vynímajúc Berlín) Nemecka menovú reformu, na čo napodobnila NDR, s tým, že východná marka mala platiť aj pre západnú časť Berlína, čím chceli dosiahnuť finančné a hospodárske viazanie západných sektorov na sovietsku zónu. Spojenci preto zaviedli západnú marku aj vo svojich sektoroch Berlína. Sovietskou odpoveďou bolo prerušenie zásobovania západného Berlína elektrinou a neskôr uzatvorením všetkých pozemných aj vodných prítupových ciest. Spojenci to vyriešili tak, že začali do Berlína prepravovať suroviny(hlavne uhlie) letecky.  Celkovo bolo uskutočnených 277000 letov, pri ktorých bolo prepravených 2,2 milióna ton tovaru. Napätá situácia v Berlína sa skončila až zhodením Berlínskeho múru 9.11.1989.

2.3.2. Kórejská vojna
Tento konflikt sa odohral medzi Kórejsko ľudovodemokratickou republikou a Kórejskou republikou v rokoch 1950-1953. Je tiež označovaný za zástupný konflikt medzi USA s OSN na jednej strane a ZSSR a Čínou na strane druhej. 25. júna 1950 Severná Kórea celkom neočakávane zaútočila na Juh s cieľom násilne spojiť obe krajiny. V priebehu necelých 3 dní sa útočiacim jednotkám podarilo obsadiť od 38. rovnobežky neveľmi vzdialené hlavné mesto Kórejskej republiky Soul a čoskoro prenikli ešte hlbšie do vnútrozemia. OSN zareagovala vytvorením koalície štátov na čele s USA s cieľom vyhnať KĽDR z okupovaného územia. Napriek tomu boli juhokórejské vojská zatlačované čím ďalej, tým vaic na juh. Ich situácia sa zmenila až keď sa americká armáda pod velením generála Douglasa Mac Arthura vylodila v tyle na juhu pôsobiacich severokórejských vojsk a postupne ich zatlačila až k Číne, ktorá sa ale začala cítiť prítomnosťou týchto vojakov ohrozená a preto svojou armádou posilnila KĽDR a podnikla protiútok. Dostali sa až za 28. Rovnobežku, ale ďalší protiútok OSN vrátil boje k pôvodnej hranici, kde sa ocitli v pätovej situácii. Mier bol uzavretý až roku 1953. Hranica medzi týmito dvoma krajinami je dodnes jednou z najstráženejších an svete a pohraničné incidenty tu niesú žiadnou raritou.
 
2.3.3. Kubánska Kríza
Išlo o medzinárodný konflikt medzi USA a ZSSR týkajúci sa rozmiestnenia balistických rakiet na Kube. Tieto udalosti započali revolúciou na Kube pod velením Fidela Castra, ktorý sa nekôr stal hlavou štátu. Castro spravil množstvo reforiem znevýhodňujúcich americké firmy v tej dobe s časti podnikjúce na Kube. Takisto mnoho podnikov znárodnil. Toto sa američanom nepáčilo a ako odpoveď postupne prerušilo všetky diplomatické aj obchodné styky s Kubou, čím vlastne prinútili Castra spojiť sa so ZSSR, čo z Kuby spravilo predsunú základňu Sovietskeho zväzu na západnej pologuli. Po Castrovom rozhodnutí o znárodňovaní začali Spojené štáty svoju iniciatívu proti Kube. Táto iniciatíva vyústila do vylodenia američanmi  vyzbrojených a vycvičených kubánskych exulantov (odporcov revolúcie) v Zátoke Svíň. Pôvodne mala byť táto ofenzíva priamo podporovaná armádou Spojených štátov, ale rozhorčená reakcia svetovej verejnosti donútila Kennedyho svoje rozhodnutie stiahnuť a preto sa táto kontr-revolúcia skončila veľmi rýchlo. Napriek všetkým nezhodám kubánski činitelia, predovšetkým Ernesto „Che“ Guevara a Fidel Castro, niekoľkokrát naznačili možnosť uvoľnenia väzieb so sovietskym blokom a ochotu „rozmraziť“ vzťahy medzi Havanou a Washingtonom. Kennedyho vláda ale na tieto náznaky nereagovala a posunula tak Kubu opäť bližšie k Sovietskemu zväzu.Spojené štáty sa začali ešte viac vyzbrojovať. Medzitým sa v Moskve zrodila operácia Anadyr, ktorej náplňou bol projekt vybudovania sovietskych základní na Kube – plán bol myslený ako odpoveď na rozmiestnenie amerických striel Jupiter v Turecku a Taliansku. Spojené štáty sa nakoniec, cez všetky dohady, rozhodli reagovať na ohrozenie námornou blokádou Kuby – bolo rozhodnuté, že to bude iba čisto vojenská blokáda a Spojené štáty budú útočiť len v prípade zlyhania tohto opatrenia. Hoci podľa medzinárodného práva je blokáda dôvodom na začatie vojny, Kennedyho vláde to neprekážalo a myslela si, že obyčajná blokáda nevyprovokuje Sovietsky zväz k vojne. Moskva sa proti tejto blokáde postavila, označila ju za ohrozenie svetového mieru a zasahovanie do cudzích záležitostí, kubánske jednotky začali obliehať Guantánamo a v krajinách Varšavskej zmluvy sa spustila mobilizácia. Po začatí blokády sa sovietske lode zastavili na hranici blokády. Na území Kuby však naďalej prebiehala kompletizácia vtedy už dovezených raketových systémov. Pár dní neskôr Chruščov prvý raz uznal existenciu rakiet na Kube a takisto prvý raz naznačil možnosť kompromisu. O deň neskôr vzniesol ako základnú požiadavku stiahnutie amerických rakiet z Turecka a Talianska. Ten istý deň, teda 27. októbra, bolo nad Kubou zostrelené americké prieskumné lietadlo s majorom Rudolfom Andersonom, ktorý zahynul a stal sa tak nakoniec jedinou obeťou konfliktu. To malo za následok ďalší rozhorčený list adresovaný Nikitovi Chruščovovi, v ktorom sa Kennedy rozčuľoval nad zostrelením lietadla a pokračujúcou výstavbou sovietskych základní na Kube. V liste Kennedy definitívne vyhlásil, že jeho snaha o mierové riešenie končí a dal Sovietskemu zväzu jasné ultimátum, v ktorom žiadal stiahnutie sovietskych rakiet do 48 hodín. Zároveň uviedol, že ak sa tak stane, Spojené štáty upustia od blokády Kuby a budú garantovať jej bezpečnosť. Chruščov súhlasil so stiahnutím útočných zbraní z Kuby. Hneď ďalší deň boli nariadené demontážne práce. Týmto súhlasom sa studená vojna stala znova studenou vojnou a hrozba jadrovej katastrofy bola odložená na neurčito.

2.3.4. Vietnamská vojna
Bol to ozbrojený konflikt v rokoch 1964-1975 prebiehal na územiach Južného a Severného Vietnamu. Účastníkmi tejto vojny boli USA s Austráliou a Južným Vietnamom proti Čínou a Sovietskym zväzom podporovanému Severnému Vietnamu a Vietkongu, čo bola komunistická partiznánska skupina pôsobiaca na území južného Vietnamu. Na juhu vládol katolícky diktátor a na severe komunisti. Celú vojnu začala chuť severného Vietnamu zjednotiť celú krajinu, čo sa síce rozhodli vykonať vojensky, ale nie priamo, preto začali v Južnom Vietname cvičiť novovznikajúci Vietkong. Tí začali so svojou diverznými aktivitou už koncom páťdesiatych rokov. Na infiltráciu do Južného Vietnamu pritom pužívali takzvanú Ho Či Minovu cestu, sieť infiltračných chodníkov, ciest a iných prvizórnych komunikácií, kopírujúcu západnú Juhovietnamskú hranicu, prechádzajúcu pohraničnými oblasťami Laosu a Kambodže, ktoré napriek svojej oficiálnej neutralite boli pod plnou kontrolou Severného Vietnamu. V tomto období komunistov podporovalo aj miestne obyvateľstvo. Keďže vlády v Južno Vietname neboli schopné nastoliť stabilné a spoľahlivé vedenie. Vodca Južného Vietnamu Ngo Dinh Diem sa stal čoskoro veľmi nepopulárny a nakoniec aj zavraždený. Situácia vo Vietname sa začala čoskoro zhoršovať, nastalo nestabilné obdobie striedania sa rôznych vlád. Za 9 mesiacov sa vystriedalo 13 juhovietnamskych vlád. V roku 1959, sa odhadoval počet partizánov Vietkongu na 5 000. Do roku 1964 ich počet presiahol 100 000. Ten istý rok bolo vo Vietname už 16 000 Američanov. USA napokon, po torpédovaní dvoch ich bojových lodí povolili jednorázové nálety. Boje sa stupňovali a do Južného Vietnamu prúdili ďalšie desaťtisíce amerických vojakov aj komunistických partizánov. Ku koncu roka 1966 bolo vo Vietname už vyše 300 000 amerických, 50 000 juhokórejských a austrálskych vojakov. Američania aj naďalej pokračovali v bombardovaní Severného Vietnamu, ktoré podľa odhadov priniesli okolo 100 000 mŕtvych civilistov a ohromné materiálne škody. Na chvíľu bolo vyhlásené prímerie, ktoré Vietkong využil na infiltrovanie sa do všetkých väčších juhovietnamských miest a začatie ďalšej ofenzívy. Postupne boli ale vytláčaní za cenu veľkých strát na strane USA, veľké boje sa viedli napríklad o mesto Hue. Ofenzíva Vietkongu bola teda na tomto fronte veľkým debaklom, no dosiahla víťazstvo úplne inde, konkrétne v USA, kde ako americký občania, chlácholení, že vo Vietname to už dlho nepotrvá, uvideli správy o obnovených bojoch, po ktorých S. Vietnam stále nebol ochotný podpísať mier, začali vyvýjať veľký tlak, aby boli americké vojská z Vietnamu stiahnuté. Partizáni boli doslova zmasakrovaní, preto sa začali sústerdiť len na udržanie oblastí, držaných ešte pred ofenzívou. 3. septembra 1969 zomrel Ho Či Min, vodca vietnamskej revolúcie vo svojom závete prikazoval pokračovať v boji proti imperialistom až do víťazného konca. 14. novembra sa uskutočnila najväčšia protivojnová demonštrácia v histórii USA, zúčastnilo sa na nej 250 000 demonštrantov. Nový prezident, Richard Nixon začal so sťahovaním vojakov, morálka klesala. Juhovietnamská armáda(ARVN) potom podnikla inváziu do Laosu, ktorá bola potlačená a odrazená. Vietkong potom podnikol protiútok, na ktorý bolo odpoveďou najničivejšie bombradovanie Severného Vietnamu spojené so zvýšenou podporou ARVN, ktorá postupne postup komunistov spomalila na minimum. V roku 1973 bol podpísaný miera bolo nariadené stiahnutie všetkých Amerických vojakov. Vietnam už USA nezaujímal a tak Vietkong porušil dohodu započal ďalšiu ofenzívu. Postupne dobývali mesto za mestom, ARVN bola demoralizovaná a zle zásobená, posledným vzdorujúcim mestom bol Saigon. Nakoniec padol aj ten a prvého mája 1975 sa vyše desaťročné boje skončili za vzniku Vietnamskej Socialistickej Republiky.
 
2.3.5. Sovietska intervencia v Afganistane
2.4. Koniec studenej vojny

Po nástupe prezidenta Reagana sa začali veľké preteky v zbrojení, ktoré ZSSR pomaly, ale iste začalo prehrávať, kvôli sovjej hospodárskej situácii. Do zbrojenia vtedy dávala 50% svojho HDP, zatiaľ čo USA iba 10% a na to, aby sa Spojeným Štátom vyrovnali by potebovali obetovať dokonca 70%, čo by Ruská ekonomika neuniesla. Po smrti viacerích Kremlinských pohlavárov sa k moci dostal Gorbačov, ktorý začal s obnovou hospodárstva Moskvy a nakoniec aj mierový zánik Sovietskeho Zväzu.

Záver

V tejto práci som dúfam pochopiteľne a zrozumiteľne osvetlil časť modernej histórie a poukázal na to, kao málo chýbalo k tomu, aby bolo všetko inak. Môj názor k studenej vojne je taký, že presne odzrkadľuje ľudskú povahu, čím viac maáš, tým viac chceš. Chamtivosť a chuť po moci tu vidíme rovnako dobre, ako v akejkoľvek inej horúcej vojne. Myslím si, že my ako obyčajný ľudia, čo by z vojny neprofitovali sme len radi, že táto vážne vyostrená situácia nevyústila do otvorenej vojny, ktorá by teoreticky bola mohla vyhubiť všetok život na tejto planéte a môžme, aj keď podľa mňa márne, dúfať, že takáto situácia už nenastane a ľudstvo bude žiť v pokoji a miery. Verím, že táto práca bude využívaná ako učebná pomôcka, či už pre študentov pripravujúcich sa na maturitu, alebo obohacujúci zdroj informácií, pre ľubovoľného človeka so záujmom osvetliť si vďaka čomu sa svet vyvýjal, tak ako sa vyvýjal a prečo sme  teraz tam, kde sme.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 8)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.010