Križiacke výpravy

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petka (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 13.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 217 slov
Počet zobrazení: 8 325
Tlačení: 308
Uložení: 359
Križiacke výpravy
 
Úvod
Dejinami človeka a ľudskej spoločnosti sa už celé tisícročia vinú niektoré spoločné témy. Časť z nich zachytáva pokrok, ktorý ľudstvo dosiahlo za historicky pomerne krátku dobu. Spolu s vývinom filozofie, umenia či geografickými objavmi reprezentujú tieto témy pozitívne hodnotenie svetového vývoja a predstavujú nás ľudí v obraze, na ktorý by sme mali byť pyšní.

Žiaľ, s pozitívnym napredovaním kráčajú ruka v ruke ľudskými dejinami aj udalosti a obdobia, na ktoré by sme najradšej zabudli. Tieto čierny škvrny dejín mali a majú rovnaký motív: túžbu človeka po moci. V tejto negatívnej ľudskej vlastnosti je obsiahnutá chamtivosť, násilné presadzovanie názorov ako jedinej pravdy a ovládnutie časti spoločnosti, ktorá by mala slúžiť potrebám menšiny. Žiadna spoločenská inštitúcia, vrátane štátnych zriadení a cirkví, sa  takémuto historickému zlyhaniu nevyhla. Dokonca ani inštitucionalizované kresťanstvo, ktoré pôvodne vzniklo ako náboženstvo pokory a náboženstvo chudobných, nedokázalo existovať na báze čistých morálnych princípov a dobyvačný charakter feudálnej spoločnosti ním prerástol skrz-naskrz. Dôkazom toho je aj pár storočí tzv. križiackych výprav- vojen o Jeruzalem medzi kresťanmi a moslimami.
 
1. Spoločensko - politická situácia v Európe a na Blízkom Východe koncom 11. storočia. Príčiny križiackych výprav.
1.1.  Európsky  feudalizmus a kresťanstvo v 11. storočí.

V kresťanskej Európe sa v tomto období  posilňuje feudálne zriadenie a mocní panovníci upevňujú  národné spoločenstvá ( Slovensko bolo definitívne začlenené do uhorského štátu, zjednocuje sa Španielske kráľovstvo).
Vzniklo veľa nových mníšskych rádov, ktoré prinášali cirkvi nové duchovné prúdy. Výrazne sa  rozvíja vzdelanosť, založené sú prvé európske univerzity, a to v Bologni a v Paríži.

Charakteristický pre toto obdobie je rozvoj obchodu. Do istej miery sa oň zaslúžili aj križiacke výpravy, do ktorých sa zapojili všetky spoločenské vrstvy. Nové cesty, ktoré napriek hraniciam pospájali európske krajiny, a technický pokrok v stavbe lodí – to všetko vplývalo na obchodné podnikanie.
Každodenný život silno podliehal kresťanskej viere a praxi. Okrem spomínaných rehoľných rádov sú typické pre toto obdobie zvláštne spoločenstvá pútnikov, ktorí sa vydávali na dlhé cesty, či už po súši alebo po mori, aby navštívili miesta, kde žil Ježiš Kristus a prví svätci. Dúfali, že tam získajú odpustenie za hriechy alebo budú zázračne uzdravení.
 
1.2.  Situácia na  Blízkom Východe
V polovici 11. storočia sa jeden z kmeňov kočovných moslimských Turkov – Seldžuci – pohol zo strednej Ázie, obsadil celú Perziu a vpadol aj do Malej Ázie a Arménska. Dochádza k vojenskému konfliktu s Byzantskou ríšou. Byzantský cisár informuje o situácii európske kniežatá a v obave o dobytie Carihradu žiada o pomoc. Vážnym dôsledkom tureckých nájazdov bolo aj prerušenie obchodu byzantských aj európskych kupcov s Indiou a Čínou.

1.3. Príčiny a vyhlásenie križiackych výprav
Vzniknutú situáciu v Byzancii sa ochotne podujala riešiť rímsko-katolícka cirkev, ktorá na to mala veľa dôvodov. Bola najväčším feudálnym vlastníkom, mala teda na vojensko-kolonizačnom hnutí rovnaký záujem ako veľkí feudáli (šľachtici), chcela si podrobiť východnú – pravoslávnu cirkev a rozmnožiť počet diecéz (cirkevných obvodov, ktoré  jej museli platiť poplatky), potrebovala získať v oblasti vplyv. Okrem toho jej ľudia, ktorí odchádzali s výpravou, darovali svoje úspory alebo dávali svoj majetok pod jej ochranu. Ako oficiálny dôvod na dobytie územia označila cirkev ,,oslobodenie božieho hrobu“ (podľa kresťanského náboženstva bol v Jeruzaleme hrob Ježiša) a násilie páchané Seldžukmi na kresťanských pútnikoch v Sýrii a Palestíne.
Hlavným dôvodom, prečo ľudia boli ochotní isť do výprav, boli nesprávne predstavy o bohatstve tohto územia a o tom, ako ľahko možno tieto územia dobyť.
Na jeseň roku 1095 na veľkom cirkevnom koncile v juhofrancúzskom Clermonte pápež Urban II. oficiálne vyzval kresťanov na oslobodenie hrobu Ježiša Krista z rúk moslimských Turkov. Tak sa začala Výprava chudoby, ktorej tragický výsledok odštartoval dlhú sériu križiackych výprav.
 
Križiaci odvodili svoj názov od kríža ( lat. crux ), ktorý nosili na oblečení. Križiacki rytieri mali odev i zbroj upravené podľa prísnych pravidiel rytierstva.
Na obrázku je typický križiak rádu templárov.
Pojmom Saracén sa označovali všetci Arabi, Turci alebo iní stúpenci islamu. Saracéni používali štít perzského tvaru a dlhú zakrivenú šabľu.
 
2. Prehľad a charakteristika jednotlivých križiackych výprav
2.1. Chronologický prehľad križiackych výprav a ťažení na Blízky Východ

2.2. Charakteristika a výsledok jednotlivých križiackych výprav a ťažení
Výprava chudoby
Na jar 1096 sa konala Výprava chudoby, ktorá predchádzala rytierskej križiackej výprave. Pod vedením potulného kazateľa a pustovníka Petra z Amiensu sa tisíce chudobných roľníkov, ba aj detí vydali na cestu do Jeruzalema. Tiahli neozbrojení, bez zásob potravín a bez peňazí, cestou lúpili a vraždili. Samozrejme, že obyvatelia krajín, kadiaľ tiahli, ich vraždili tiež. Roľníci pochádzali hlavne z oblasti severného Francúzska a západného Nemecka. V rámci tejto výpravy došlo k dovtedy najväčším židovským pogromom v Porýní a južnom Nemecku. Napriek protestom biskupov boli úplne zničené tri židovské obce (Worms, Mohuč, Speyer). Silno preriedené oddiely, ktoré napriek varovaniu byzantského cisára preplávali Bospor, boli v októbri v prvej bitke porazené Seldžukmi pri Xerigordone.
 
1. križiacka výprava (1096-1099)
V auguste 1096 sa začala 1. križiacka výprava, ktorej sa zúčastnili predovšetkým feudáli a rytieri , ale aj vyššia šľachta. Časť vodcov išla bojovať z náboženských dôvodov, iní zase počítali s rozšírením svojho územia a a bohatstva. Výpravy sa zúčastnilo cca 330 000 križiakov. Skladala sa zo štyroch menších výprav, ktoré vyšli z viacerých európskych miest.
Všetci sa stretli na jar roku 1097 v Carihrade. Tu byzantský cisár križiakov urýchlene dopravil do Malej Ázie pod prísľubom, že bývalé byzantské územia po dobytí zostanú Byzantskej ríši. V Malej Ázii s hroznou horúčavou umierali denne desiatky rytierov oblečených do ťažkých brnení. Napriek tomu sa im podarilo obsadiť územia v Malej Ázii, ktoré patrili Seldžukom. Za výraznej pomoci janovských a benátskych kupcov, ktorí im po mori dovážali zbrane, sa cca 40 000 križiakom 15. júla 1099  po nesmierne krvavej bitke podarilo dobyť Jeruzalem a založiť kresťanské Jeruzalemské kráľovstvo, ktorého vládcom sa stal Gottfried z Bouillonu.
 
2. križiacka výprava (1147-1149)
Druhá križiacka výprava priniesla len zhoršenie vzťahov medzi existujúcim križiackym kráľovstvom, jeho susedmi Byzantíncami a moslimskými vládcami. Dôvodom druhej križiackej výpravy sa stal pád Edessy do moslimských rúk. Výprava bola vedená francúzskym kráľom Ľudovítom VII. a nemeckým kráľom Konrádom III. Zle zorganizované ťaženie, trpiace neposlušnosťou účastníkov, sa skončilo úplným vojenským debaklom a križiacke vojsko bolo nútené ukončiť obliehanie sýrskeho Damašku, v ktorom nič nedosiahlo.
 
3. križiacka výprava (1189-1192)
Impulzom tretej križiackej výpravy bolo obsadenie Jeruzalema sultánom Saladinom v roku 1187, po ktorom sa územie križiackych štátov zmenšilo na Tripolis, Antiochiu a palestínske pobrežné mestá. Do čela vojsk sa tentoraz postavili rímsky cisár Fridrich I. Barbarossa, francúzsky kráľ Filip II. a anglický vládca Richard Levie srdce. Hneď na začiatku poznamenala osud výpravy dodnes záhadná smrť Fridricha Barbarossu vo vodách rieky Kalykadnu (Salef) v Kilikii a nejednotnosť či  spory medzi križiakmi a Byzantskou ríšou . Zvyšok vojska prebral jeho syn Fridrich Švábsky, ktorý viedol svoju rozpadajúcu armádu cez Antiochiu do Akkonu, ktorý sa snažil dobyť. Avšak pri obliehaní Fridrich v roku 1191 umiera a Akkon sa podarí ovládnuť až Filipovi II. , ktorý sa  po víťazstve vracia domov. V Palestíne vrcholí boj o Jeruzalem medzi Richardom I. a Saladinom. Richardovi sa Jeruzalem nepodarí získať späť na stranu kresťanov, hoci Saladina dvakrát porazil, a tak roku 1192 uzatvárajú prímerie, podľa ktorého kresťania dostali časť pobrežia (od Týru po Faffu)  a boli im povolené návštevy Jeruzalema. Novým križiackym hlavným mestom sa stal Akkon v Izraeli.
 
4. križiacka výprava (1202-1204)
Štvrtá výprava Svätú zem ani nedosiahla – mala výlučne koristnícky charakter. Loďstvo, prilákané benátskymi prísľubmi bohatstva, zamierilo najskôr k dalmatínskemu pobrežiu, kde roku 1202 proti pápežovej vôli obsadili Zadar  (patriaci Uhorsku)  a dalmátske mestá (zabraté Byzantskou ríšou). Potom roku 1203, na žiadosť Izáka Angela (brata byzantského cisára Alexeia III., ktorý ho zosadil), ako aj na popud Benátok, ktoré predtým Byzantská ríša  zbavila výsad, križiaci dobyli Carihrad, hlavné mesto Byzantskej ríše. Križiaci dokázali potlačiť vzburu miestnych obyvateľov proti ich nadvláde a po následnom opätovnom ovládnutí Carihradu v roku 1204 vytvorili na území Byzantskej ríše na dobu 50 rokov tzv. Latinské cisárstvo. Križiaci tak načas zničili Byzantskú ríšu, bývalú východnú časť Rímskej riše.
 
Detská výprava (1212)
Detská križiacka výprava je bezpochyby najtemnejším príbehom v období križiackych výprav. Iba nemnohé, ak vôbec nejaké z neorganizovaných húfov mladých roľníkov, ktorí sa roku 1212 vydali do Svätej zeme, dosiahli cieľ.  Myšlienka dobyť Jeruzalem však v tých časoch pútala predstavivosť chudobných ľudí inšpirovaných náboženským zanietením. Iniciátori tiež tvrdili, že nevinné deti ( 6-12 rokov ) pre svoju mravnú čistotu a bezhriešnosť môžu v boji proti neveriacim dosiahnuť väčšie úspechy ako ozbrojené vojská. Tragédiou je, že iniciátormi tentoraz nebol ani pápež, ani nijaký panovník. Boli to mladí chudobní pastieri, ktorí sa cítili byť poverení Bohom, aby zhromaždili ľudí a spoločne dobyli Jeruzalem. O osude mladých križiakov kolovali mnohé príbehy. Vraví sa, že výpravu francúzskych mladých ľudí zastavili už v Marseille, kde im bezohľadní obchodníci ponúkli bezplatnú plavbu na Východ. Vyplávalo sedem lodí, dve stroskotali a zvyšných päť odplávalo do Alexandrie , kde deti predali do otroctva. Avšak cca 10000 ,,vojakov“ z rýnsko-lotrinskej oblasti previedol Mikuláš z Kolína južným Nemeckom do Talianska. Prechod Álp v jednom z najteplejších liet tých čias bol vyčerpávajúci, výprava sa začala rozpadať. Poslednou zmienkou o nich je správa, že Mikuláš a niekoľko tisíc jeho stúpencov dorazili v roku 1212 do Janova, kde zrejme väčšina padla do otroctva.

5. križiacka výprava (1217-1221)
Piatu výpravu, nazývanú tiež Výprava Ondreja II., začal roku 1217 uhorský kráľ Ondrej II. Spolu s rakúskym vojvodom Leopoldom VI. vyrazili zo Splitu do Svätej zeme, kde podnikli tri neúspešné výpravy proti Arabom. Ondrej sa v roku 1218 vrátil domov a ostatní križiaci už mali len dobyvateľské ciele – obliehali Damiettu, ktorú síce v roku 1219 obsadili, ale už 8. septembra 1221 ju opäť stratili.
 
6.križiacka výprava (1228-1229)
Počas križiackych výprav nebolo pápežstvo schopné kontrolovať sily smerujúce na Východ. Ozbrojené bandy sa valili Európou a na svojej púti do Svätej zeme masakrovali židov i kresťanov. Iba šiestu križiacku výpravu nepoznamenala chamtivosť a brutalita - došlo prvýkrát k pokusu o diplomatické dosiahnutie križiackych cieľov. 18. februára 1229  podpísal Fridrich II. s egyptským sultánom Kamelom (synovcom Saladina) zmluvu, podľa ktorej sa mu podarilo opäť dočasne získať Jeruzalem (do r. 1244), Betlehem a Nazaret, vrátane spojenia s pobrežím. Napriek pápežovmu odporu sa Fridrich dal korunovať za kráľa, ale o 6 mesiacov neskôr po kritike obyvateľstva odplával domov.
 
7. križiacka výprava (1248-1254)
 Túto výpravu viedol francúzsky kráľ Ľudovít IX. (neskôr vyhlásený za svätého). Útokom na Egypt chcel znovu získať Jeruzalem dobytý roku 1244 Kamelovým synom Ejubom. V júni 1249 obsadil egyptskú Damiettu, no pri ťažení na Káhiru ho v apríli 1250 Egypťania porazili a zajali. Po zaplatení vysokého výkupného odplával do Akkonu, odkiaľ de facto do roku 1254 ovládal Palestínu, využívajúc zmätky v Egypte, kde Ejubovcov vyvraždila vojenská kasta Mameluci. Mameluci sa stali vládcami Egypta (1250-1517).
 
8. križiacka výprava (1270)
Ôsmu výpravu vyvolali úspešné výpravy vedené egyptským vládcom Baibarom I. proti križiackym štátom v r. 1261-1272. Po zjednotení Egypta a Sýrie porazil Mongolov. Jeho výpravy uspeli najmä vďaka sporom medzi talianskymi obchodníckymi mestami, rytierskymi rádmi, barónmi a jeruzalemskými kráľmi. Nakoniec sa mu podarilo dobyť Džafu a roku 1268 aj Antiochiu. V dôsledku tohto vývoja sa francúzsky kráľ Ľudovít IX. vypravil na svoju druhú križiacku výpravu, ale na žiadosť svojho brata sa križiaci vylodili v Tunise. Ľudovít sa nakazil morom a zomrel. Križiacku výpravu zrušili, len anglický princ Eduard sa plavil ďalej do Akkonu, kde s Baibarom roku 1271 uzavrel 11-ročné prímerie.

2.3 Koniec križiackych výprav

V roku 1289 padla križiacka pevnosť Tripolis a v máji 1291 Mameluci dobyli aj Akkon, poslednú kresťanskú baštu v Palestíne. Palestínu potom križiaci vydali bez boja. Preto aj rok 1291 považujeme za koniec križiackych výprav do prednej Ázie. Z kresťanských štátov vzniknutých v rámci križiackych výprav sa udržalo len Malé Arménsko ( v polovici 12. Storočia dobyté Byzantskou ríšou kvôli pozemnému spojeniu s križiackymi územiami) a Cyperské kráľovstvo, ku ktorému od roku 1269-1291 patrilo aj Jeruzalemské kráľovstvo. V roku 1489 pripadol Cyprus Benátkam, a tak sa zachoval ako jediný z tzv. križiackych štátov.
 
2.4. Dôsledky križiackych výprav

· Vzrástol vplyv a bohatstvo rímsko-katolíckej cirkvi a pápeža. Zároveň sa prehĺbilo nepriateľstvo medzi kresťanstvom a islamom. Navyše nevraživosť východných kresťanov voči praktikám a plieneniu západných kresťanov počas križiackych výprav na území Byzancie viedla k definitívnemu cirkevnému rozkolu.
· 11-13 stor. sa historicky charakterizuje ako zlatý vek rytierstva. V literatúre vzniká veľa rytierskych legiend a rytier sa stáva aj častou postavou súdobých literárnych diel, je napr. aj jedným z pútnikov v Chaucerových Canterburských poviedkach.

Rytieri boli stredovekí bojoví jazdci pochádzajúci najmä z radov nižšej šľachty. Dodržiavali vernosť rytierskym cnostiam (statočnosť, bojové umenie, oddanosť rádu, viere a panovníkovi). Počas križiackych výprav vznikajú rytierske rády na ochranu dobytých území a kresťanských pútnikov. Medzi najznámejšie rády patria johaniti, prezývaní aj špitálnici, ktorí sa starali o chorých  a ranených. Historicky aj literárne najatraktívnejší boli templári, ktorých finančná moc ovládla Európu, pôsobili ako bankári šľachty. Toto vnímali feudáli, samozrejme, ako ohrozenie, rád obvinili z kacírstva, roku 1314 ho rozpustili, majetok zhabali a posledného veľmajstra upálili.
· Západoeurópske krajiny ovládli obchod v Stredomorí, ktorý bol predtým hlavne v rukách Byzancie (rozvoj prístavov Benátky a Janov).
· Prienik vyspelej arabskej kultúry, výroby a vzdelanosti do Európy (sklo, hodváb, koberce, veterné mlyny, zavlažovanie polí). Obohatenie skúsenosťami arabských lekárov a nový dôraz na hygienu tela (podľa arabského vzoru). Nové plodiny v Európe : špenát, citrusy, ryža a mak.
 
Záver
Akokoľvek nespravodlivé, nemorálne, pokrytecké a kruté sa javia križiacke ťaženia v záverečnom hodnotení, potvrdzujú dve známe pravdy:
1.Každé zlo je na niečo dobré. Je známe, že kedykoľvek sa v dejinách ľudstva pohli veľké masy ľudí naprieč územiami, došlo zákonite k obohacovaniu etník o nové poznatky a kultúru. Možným problémom je len reálne prijatie nových vecí. Či sa stanú integrálnou a rešpektovanou súčasťou miestnych zvykov alebo, naopak, vyvolajú odpor a názorové delenie obyvateľstva.
2. História sa opakuje. Už spomínaný náboženský fanatizmus ruka v ruke so strategicko-politickými zámermi novodobých svetových mocností v podstate kopíruje príčiny a dôsledky križiackych výprav. Náboženské a etnické nepokoje v dnešnej Ázii, snaha najmocnejších štátov sveta o ovládnutie nerastných zdrojov a strategických pozícií, častokrát krytá vznešenou zámienkou o ochrane slobody a demokracie či hospodárskej pomoci, to všetko nám pripomína, že svetová politika sa ani po stáročiach nezbavila tých najnebezpečnejších morálnych nedostatkov človeka. O čo menej kruté a nezmyselné boli náboženské a etnické ťaženia balkánskych oddielov v modernej európskej histórii?

Spisujeme a analyzujeme dejiny, aby sme ich pochopili a poučili sa z nich. Po zhliadnutí televíznych správ z ktoréhokoľvek nedávneho dňa, žiaľ, vidno, že sme ešte stále v tomto slabí žiaci. A po obrazoch, ktoré by sme najradšej nevideli, si skepticky kladieme otázku: Dokedy ešte?
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 6.7)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014