Slovenské národné obrodenie

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petka (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 14.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 538 slov
Počet zobrazení: 8 295
Tlačení: 406
Uložení: 395
Slovenské národné obrodenie

ÚVOD
Tému Slovenské národné obrodenie som si vybrala najmä preto, že ma zaujímajú slovenské dejiny. Zaujíma  ma história Slovenského národa, vývoj nášho jazyka a všetko čo so Slovenskom súvisí. V mojej práci sa budem zaoberať počiatkami a vývojom slovenského národného obrodenia. Prečo a ako vzniklo, ako sa rozdelila slovenská inteligencia a nakoniec rozoberiem fázy slovenského národného obrodenia a porovnám Slovenské a České národné obrodenie. Dúfam, že vás moja práca zaujme a aj poučí.
 
1.  Slovenské národné obrodenie
Na konci 18. storočia na Slovensku vrcholí feudalizmus. V Uhorsku sa začali formovať  novodobé národy. Najpriaznivejšie podmienky mali Maďari. Vládnucou triedou bola šľachta, ktorá sa postavila proti germanizačným snahám Viedne a svoju moc sa snažila upevniť rozšírením maďarčiny v celom Uhorsku. U Slovenskej inteligencie (vzdelaní mešťania a kňazi) vznikajú myšlienky, ktoré hlásajú snahu zmeniť situáciu Slovákov. Slovenská maloburžoázia bola slabá, málo uvedomelá, slovenská šľachta až na výnimky sa pomaďarčila a drobné zemianstvo bolo kultúrne zaostalé. Jozef II. vydal zákon, ktorým sa na školách a úradoch mohol používať národný jazyk. Slováci svoj národný jazyk nemali, začali sa preto ihneď zaoberať jeho otázkou. Slovenská inteligencia sa spojila a vytvorila slovenské národné hnutie. Jeho cieľom bolo zrovnoprávnenie Slovákov s inými, lepšie postavenými národmi Habsburskej monarchie, uznanie slovenského jazyka na úradoch a školách a vznikli aj rôzne kultúrne požiadavky. Vývoj slovenskej národnosti a proces národného uvedomovania komplikovala jazyková nejednotnosť. Postupne sa vykryštalizovali dva hlavné jazykové prúdy: pre evanjelikov bola bohoslužobným jazykom biblická čeština, do ktorej postupne preniklo veľa slovenských prvkov, čím vznikla tzv. slovakizovaná čeština. Centrom katolíckej vzdelanosti na Slovensku bola Trnavská univerzita, a preto je prirodzené, že príslušníci katolíckej inteligencie v najväčšej miere používali tzv. kultúrnu západoslovenčinu.
 
1.1.  Katolícke krídlo
Katolícke krídlo tvorili najmä Bernolákovci. Od r. 1791 bol povinným školským predmetom uhorský, čiže maďarský jazyk. Na to Bernolákovci v r. 1792 zareagovali vytvorením vydavateľského a kultúrneho spolku s názvom "Slovenské učené tovarišstvo" so sídlom v Trnave (vzniklo na katolíckej fare v Naháči pri Trnave). Spolok mal asi 500 členov, z toho bolo okolo 350 kňazov a mali pobočky po celom Slovensku. Cieľom bolo rozvíjanie domácej reči a kultúry, zvyšovanie vzdelanosti ľudu a prebúdzanie národného povedomia. Najviac sa o to usiloval farár Juraj Fándly, ktorý okrem vyššie spomínaného diela napísal knihy "Pilňí domajší a polní hospodár", "O úhoroch a včelách", "Zelinkár"... V týchto dielach roľníkov poúčal o novom hospodárení, ovocinárstve, záhradníctve, ale aj o zavádzaní nových hospodárskych plodín. Premýšľal aj o zavádzaní manufaktúr a bojoval za rovnoprávne postavenie Slovákov v Uhorsku. Medzi Bernolákovcov okrem iných patril Ondrej Mesároš, ostrihomský arcibiskup a prvý Slovák, ktorý sa stal kardinálom, Alexander Rudnay a Juraj Palkovič, slovenský rímskokatolícky duchovný, cirkevný hodnostár a prekladateľ Biblie do slovenčiny (bernolákovčiny). V Spišskej Kapitule bol v roku 1819 Bernolákovcami založený aj prvý slovenský učiteľský ústav na prípravu učiteľov ľudových škôl, tzv. preparandium (prvým riaditeľom bol Juraj Páleš), ktorý fungoval aj v 20. stor.
 
1.2.  Evanjelické krídlo
Evanjelici sa držali myšlienok všeslovanskej vzájomnosti, ktoré hovorili, že Slovania sú jeden národ v štyroch vetvách: Česko-slovenskej, Poľskej, Ruskej a Ilýrskej (Južnoslovanskej). Predstaviteľmi týchto ideí boli Ján Kollár, ktorý napísal významné dielo Slávy dcéra a Pavel Jozef Šafárik, ktorý je autorom diela Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a Dejiny slovanskej reči a literatúry. Evanjelické a katolícke krídlo sa začalo zjednocovať formálne v 20. rokoch 19. storočia - prostredníctvom zakladania spoločných spolkov. V roku 1826 v Pešti založili Slovanský čitateľský spolok a v roku 1834 v Budíne Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej.
 
2.  Fázy národného obrodenia
2.1.  - 1.fáza – začiatky slovenského národného obrodenia (1780 – 1820)

V spoločenskom živote vystupovala potreba domáceho jazyka, ktorý sa stal nástrojom na prebúdzanie národného povedomia ľudu. Pre jazykový vývoj Slovákov sa stalo rozhodujúce podujatie, ktoré skúmalo hlasy za slovenčinu ako samostatného slovenského spisovného jazyka. Organizátormi boli slovenský študenti, v roku 1786 v generálnom seminári v Bratislave, združení v Spoločnosti pre pestovanie slovenskej reči na čele s profesorom Michalom Kratochvílom a 24 ročným Antonom Bernolákom. Mladí vlastenci na čele s Bernolákom sa rozhodli uzákoniť kultúrnu západoslovenčinu ako jednotný spisovný jazyk v roku 1787.

Anton Bernolák vypracoval Jazykovednú kritickú rozpravu o slovenských písmenách (v latinčine), pripojil príručku pravopisu (fonetický princíp – píš ako počuješ). V roku 1790 vydal prvú slovenskú gramatiku a spis o tvorení slov. Bernolákovčina sa nestala celonárodným jazykom (evanjelici používali naďalej biblickú češtinu). Bernolákovci sa od roku 1792 združili do spolku Slovenské učené tovarišstvo so sídlom v Trnave.

Ján Hollý, evanjelicky kňaz, ktorý svojim literárnym dielom významne prispel k uznaniu slovenčiny za jazyk hodný umeleckej literatúry (prekladal antické diela), napísal v bernolákovčine diela ako Svätopluk, Cyrilo-Metodiáda, Selanky, Sláv atď., kde vyzdvihoval slávnu minulosť Slovanov a chválil ich mravný život pastierov a roľníkov. Jeho diela silne ovplyvnili štúrovskú generáciu a podnietili vznik myšlienok o samostatnom postavení Slovákov ako národa.

Najvýznamnejším buditeľom tohto obdobia bol katolík Juraj Fándly. Okrem spomínanej literárnej činnosti patril medzi kritikov feudalizmu a bojoval za rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku. Druhý, evanjelický prúd národného obrodenia, reprezentoval Juraj Ribay. V roku 1793 chcel založiť Československý inštitút, ale kvôli nedostatku financií sa to podarilo realizovať až v roku 1803 založením katedry reči a literatúry československej pri evanjelickom lýceu v Bratislave. Jej dlhoročný profesor Juraj Palkovič zohral tiež významnú úlohu. Niektorí slovenskí vzdelanci sa tiež zúčastnili hnutia, tzv. uhorských jakobínov v roku 1795. V ich programe išlo o odstránenie feudalizmu, o politickú nezávislosť v Uhorsku a za jeho pretvorenie na republiku rovnoprávnych národov (napr. Štefan Marton zo Štítnika, Jozef Hajnóczy, Samuel Vrchovský).
 
2.2.   -  2. fáza –  Slovenskí vzdelanci spolu s maloburžoáziou hľadali oporu v  myšlienkach Slovanstva ( 1820 – 1835 )
Lásku k slovanským národom, hlavne k ruskému ľudu, posilňoval svojim dielom Slávy dcéra Ján Kollár. Pri hlásení slovanskej vzájomnosti sa opieral o Herderov pohľad na dejinné poslanie Slovanov v budúcnosti. Hlásal tiež nový pojem národa, pre ktorý najdôležitejším znakom reč, mravy a obyčaje.
Myšlienku všeslovanskej vzájomnosti taktiež podporoval Pavol Jozef Šafárik. Vyčleňoval slovenčinu ako samostatný slovanský jazyk, neskôr sa priklonil ku Kollárovej koncepcii slovakizovanej češtiny. Venoval sa predovšetkým histórii Slovanov z hľadiska jazykovedného výskumu. Z tejto oblasti publikoval knihy Dejiny slovanskej reči a literatúry, Slovanské starožitnosti a Slovanský národopis. V diele Slovanské starožitnosti z roku 1837 vyzdvihol význam Slovanov pri budovaní európskej kultúry a civilizácie. Dokázal, že Slovania patria k najstarším obyvateľom Európy a už v minulosti boli nositeľmi vysokej kultúry.

Slovanskú myšlienku hlásali tiež mladobernolákovci Ján Koiš, Ján Herkeľ a Martin Hamuliak. Ján Koiš, autor slovanských slovníkov, spolu s Martinom Hamuliakom a Jánom Kollárom založil v roku 1826 v Budapešti Slovanský čitateľský spolok. Ich almanach ZORA prinášal príspevky v bernolákovčine a v českoslovenčine. Mladobernolákovci obhajovali princíp samostatného rozvoja Slovákov.
 
2.3.  - 3.fáza – vyvrcholenie slovenského národného obrodenia a rozvoj slovenskej národnej kultúry ( 1835 – 1848 )
Od polovice 30. rokov významnú úlohu plnila študentská spoločnosť - Spoločnosť česko-slovanská na bratislavskom lýceu (Štúr, Hodža, Hurban, Zoch, Janko Francisci Rimavský, August Horislav Škultéty,...). Boli presvedčení, že spoločenský rozvoj Slovenska treba pripravovať revolučne a za účasti ľudu. No štúrovci si uvedomovali, že prioritne treba riešiť otázku poddanstva ako hlavnú otázku spoločenskej premeny.  To vyvolalo zmenu v národnom programe a na prvé miesto sa dostáva zrušenie poddanstva. Tento boj výrazne odrážali Štúrove noviny a od roku 1847, ako poslanca za mesto Zvolen, aj jeho pokrokové prejavy na sneme. Formou petičného hnutia žiadali štúrovci zrušiť maďarizačné zákony. U panovníka protestovali proti národnému útlaku a napokon formulovali slovenské národné požiadavky (Slovenský prestolný prosbopis z roku 1842). Pochopili, že musia mať oporu v ľude. Z toho pramenilo rozhodnutie v roku 1843 - zjednotiť Slovákov jazykovo a uzákoniť celonárodný jazyk na základe stredoslovenského nárečia. Národné hnutie na širokej ľudovej základni potrebovalo celonárodnú kultúrnu organizáciu. V roku 1844 bol založený v Liptovskom Mikuláši pod vedením M.M. Hodžu spolok Tatrín. Spolok vydával v novej reči ľudovovýchovné knihy, ale aj knihy, ktoré sa stali oporou spisovného jazyka (jazykovedné diela Štúra, Hattalu,...). Spolok bol tiež usmerňovateľom pre všetky spolky na Slovensku. Na tatrínskom zhromaždení v Čachticiach v roku 1847 sa dovŕšilo zjednotenie štúrovcov a mladobernolákovcov tým, že bol prijatý nový spisovný jazyk a ustanovil sa spoločný postup v národnobuditeľskej práci. V roku 1845 začali vychádzať Slovenskje národňje noviny. Významnú úlohu sledovali štúrovci v osvetovej práci ako gazdovské spolky, spolky striezlivosti, nedeľné školy. Štúr a jeho spolupracovníci si mysleli, že feudálne zriadenie sa čoskoro zrúti. Preto pripravovali ľud na jeho zrovnoprávnenie. Na krajinskom sneme, ktorý zasadal v novembri 1847, bol vynesený zákon, ktorý zrušil poddanstvo a oslobodil sedliakov z otrockej závislosti od zemepánov.
 
3.  Rozdiely medzi slovenským a českým národným obrodením
Na základe prečítanej literatúry vnímame tri najzákladnejšie rozdiely medzi slovenským a českým národným obrodením:
1. Česi na rozdiel od Slovákov nemuseli kodifikovať jazyk, museli ho iba modernizovať. (modifikátori + kodifikátori nového jazyka: Jungamann a Dobrovský)

2. V Čechách obrodenie podporila aj šľachta a buržoázia - boli založené české nakladateľstvá, vznikali stále divadelné spolky...
 
3. Česi sa mohli oprieť o svoj vlastný štát a vzdelanie v Čechách bolo na vyššej úrovni ako na Slovensku.
 
ZÁVER
V mojej práci som sa zaoberala témou Slovenské národné obrodenie. Slovenské národné obrodenie vzniklo, pretože slovenská inteligencia chcela zmeniť situáciu Slovákov. Nakoľko slovenská maloburžoázia bola málo uvedomelá a slovenská šľachta sa začala pomaďarčovať, slovenská inteligencia sa spojila a vzniklo slovenské národné hnutie. Jeho cieľom bolo zrovnoprávnenie Slovákov s inými, lepšie postavenými národmi Habsburskej monarchie, uznanie slovenského jazyka na úradoch a školách a vznikli aj rôzne kultúrne požiadavky. Dúfam, že vás moja práca zaujala a získali ste z nej mnoho poučných informácií.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 6.8)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.015