Staroveké Grécko a život mladých Grékov

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 14.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 461 slov
Počet zobrazení: 8 194
Tlačení: 437
Uložení: 454
Staroveké Grécko a život mladých Grékov

Úvod
Keď som bola asi v tretej triede na základnej, v knižnici som raz objavila jednu knihu, kvôli ktorej sa začala jedna moja veľká záľuba a dá sa povedať, že aj taký koníček.  Tou knihou bola Odysea a razom sa stala najpožičiavanejšou knihou na mojom zozname, ktorú som mohla čítať stále dookola a aj tak ma stále fascinovala rovnako. Po jej prečítaní sa mi rozšírili obzory a akosi som začala registrovať, že doma máme asi tucet kníh od Zamarovského, s ktoréhou knihou „Bohovia a hrdinovia“ som začala zaspávať skoro každý večer. Moja láska a záľuba v antické Grécko sa ešte viac prehĺbila niekoľkonásobnými návštevami tejto krajiny a táto záľuba trvá dodnes. Pre mňa ostáva aj naďalej neuveriteľne poučné a inšpirujúce dozvedať sa stále viac a viac o tomto kúsku v našej histórií. Myslím si, že ľudia, ktorí dokázali žiť už v tej dobe na tak vysokej intelektuálnej a fyzickej úrovni, si zaslúžia našu pozornosť. A hoci sa na hodinách dejepisu zväčša venuje pozornosť predovšetkým rozhodujúcim bitkám, významným kráľom, veliteľom či novým osídľovaniam, myslím si, že je dôležité trochu upriamiť pozornosť aj na niečo také „obyčajné“ ako je  každodenný život obyčajného človeka.  Pretože národ, ktorý sa tak hlboko zapísal do histórie tvorili nielen králi, učenci, politici a iné významné osobnosti, ale aj obyčajní ľudia, ktorých spôsob, akým prichádzali na tento svet, vyrastali a žili, bol predsa len od toho dnešného iný a myslím, že pre porovnanie s prítomnosťou aj dosť zaujímavý. Ja osobne som svoju pozornosť pri bádaní o každodennom živote v antike upriamila predovšetkým na tú časť, ktorá je, myslím si v živote každého človeka najvýznamnejšia a to je výchova v mladosti a dospievanie. Kedže na hodinách dejepisu nemáme až toľko veľa priestoru pre tak obsiahlu tému ako je antické Grécko, považovala som práve tento projekt ako skvelú príležitosť priblížiť aspoň nejaké zaujímavosti svojim spolužiakom z detstva, dospievania a života mladých Grékov. Zároveň to bola určitá výzva aj pre mňa, získať dostatočné množstvo materiálu a informácií o tejto téme. Vo svojom projekte sa preto  nebudem zaoberať svojimi vlastnými úvahami ohľadom danej problematiky, ale naopak budem sa snažiť podať čo najväčšie množstvo zozbieraných faktov ohľadom danej témy a vytvoriť komplexný obraz o tejto časti života v antickom Grécku a porovnať určité rozdiely vo vzdelávaní a výchove dvoch mestských štátov v Grécku. Myslím si, že to môže byť pre nás nielen poučné, ale ak si porovnáme niektoré momenty z antiky s dnešným spôsobom života, možno sa dopracujeme k zaujimavým záverom a rozvírime v sebe trochu hladinu fantázie a premýšľania. A predsa, hovorí sa, spoznaj minulosť a porozumieš prítomnosti. Tak poďme teda spoznávať.

1. 
Grécka rodina
Základnú stavebnú jednotku spoločnosti tvorila aj v antickom Grécku rodina. Čo sa počtu týka, od tej dnešnej sa až tak neodlišovala a to hlavne z ekonomických dôvodov. Pri dievčatách bol problém so zabezpečením vena, pri chlapcoch s ich finačným zabezpečením  a taktiež by došlo k rozdrobeniu majetku, čomu sa väčšina rodín chcela vyhnúť.
 
2.  Deti a ich príchod na svet
Súčasťou prirodzeného kolobehu života je aj bolo privádzanie detí na svet. V antickom Grécku práve tento významný moment v živote rodiny a samotnej ženy sprevádzali rôzne špeciálne obrady, zvyky a slávnosti. Okrem určitých zvykov a tradícií, ktoré mali všeobecne Gréci spoločné, nesmieme zabúdať na to, že Grécko sa v antike skladalo z mestských štátov a každý jeden z nich mal aj nejaké svoje špeciálne zvyklosti a obrady, ktorými sa odlišoval od ostatných. Ja budem predovšetkým porovnávať Spartu a Atény, pretože práve medzi týmito dvoma mestskými štátmi sú azda najbadatelnejšie rozdiely.

Čo sa týka rodenia vo všeobecnosti, ženy zvykli rodiť doma a pri pôrode im pomáhali hlavne staršie a skúsenejšie obyvateľky domu, a k nim sa v prípade potreby pripojila pôrodná baba. Skoro po narodení sa pre dieťa pripravil očistný kúpeľ. Väčšinou sa do vody pridával olej, ale v Sparte sa k tomuto účelu používalo víno, pretože Sparťania verili, že slabé a postihnuté dieťa dotyk vína neznesie a po takomto kúpeli zomrie. Narodenie dieťaťa bolo významnou udalosťou. Uvítanie nového člena rodiny bolo sprevádzané určitými úkonmi zdravotníckymi, právnymi a náboženskými. Obsahom právneho úkonu bolo, že otec uznal novorodeňa za vlastné. Tu sa dostávame k zaujímavej právomoci otca, ktorý mohol rozhodnúť či dieťa uzná za svoje a teda ho vychovajú, alebo či sa dieťa tzv. „odloží“. Práve tu prichádza na rad aj jeden z prvých rozdielov medzi Spartou a Aténami. V Sparte o dieťati rozhodoval výlučne štát. V Aténach mohol teda otec svoje dieťa unať za svoje a ak sa tak nestalo, najčastejší spôsob ako sa postupovalo ďalej, bolo práve odloženie dieťaťa. Pod týmto pojmom sa myslí dvojaká forma. Teda, že dieťa sa odložilo so skrytou nádejou, že ho niekto nájde a postará sa oň, či už za účelom vychovania dieťaťa ako otroka, alebo v prípade bezdetného páru ako normálneho člena rodiny. Ak bolo novonarodencom dievča, mohla z nej byť vychovaná tzv. hetéra (samostatná vzdelaná žena, ktorá hrala úlohy spoločníčky, milenky). Druhá forma odloženia bola práve utratenie dieťaťa, čo sa týkalo hlavne znetvorených novorodeniatok. Práve takéto  deti neboli žiadnou neobvyklosťou, kedže v antike sa veľmi často miešala príbuzenecká krv a na základe toho sa často rodili postihnúté deti.  Ak mali však deti šťastie a boli teda ponechané v rodine, tak práve v Aténach boli ozdobené domové dvere pri chlapcovi olivovými vetvičkami a pri dievčati vlneným pletencom. Účel bol oznámiť susedstvu narodenie dieťaťa, a aj očista domu a tiež to symbolizovalo ciele výchovy: oliva - občianska zdatnosť, vlna - pracovitosť žien.

Čo sa Sparty týka, ako som už spomínala, o osude dieťaťa rozhodoval výlučne štát. Ak sa podľa spartských zákonov narodilo slabé dieťa, ktoré by nedokázalo zniesť spartskú výchovu, bolo pohodené v Táygetskom pohorí, kde ho čakala istá smrť.

Ak boli vo všeobecnosti odložené zdravé deti, a to hlavne dievčatá, bolo to charakteristickým znakom otrokárskej spoločnosti. Dôvodom odloženia bol často nemanželský pôvod dieťaťa, no ďalším dôvodom bola väčšinou chudoba rodičov. Odloženie dieťaťa postihovalo hlavne ženské pohlavie. U chlapcov, pretože predstavovali budúcu pracovnú silu, boli životné vyhliadky lepšie. Konkrétnym dokladom tejto praxe je zachovaný papyrusový list, ktorý 17.júna roku 1. po Kr. písal akýsi Hilarion, chudobný nádenník, z Alexandrie, kde pracoval, tehotnej manželke Alite do Oxyrhynchu: "Ak s pomocou božou šťastne porodíš, a bude to chlapec, nechaj si ho, ak to bude dievča, odlož ju!” Čo je zaujímavé niekedy a v takýchto momentoch prikladali nejaké poznávacie znamenia ako prsteň, či šperk, podľa  ktorých sa mohli deti po rokoch dopátrať svojich rodičov.

2.
1 Starostlivosť o dieťa
Už v antickom Grécku bol známy pojem pestúnka a ich rola zohrávala pri starostlivosti o deti významnú úlohu. To, či si pestúnku mohla rodina dovoliť, záviselo samozrejme od postavenia rodiny a jej finančných možností, no ak sa už pestúnka objavila na scéne, svojho zverenca mnohokrát poznala lepšie ako vlastná matka a postupne si vytvorili silné citové puto, ktoré pretrvávalo zväčša až do dospelosti.

Nuž a ako to vyzeralo s každodennou starostlivosťou o dieťa? Treba podotknúť,  že,  čo sa hygieny týka, malé deti na tom boli omnoho lepšie ako napríklad ich rodičia či starší príbuzní, pretože narozdiel od nich  mali teplý, očistný kúpeľ vcelku často. Vykonával sa v okrúhlych alebo oválnych kadiach alebo umývadlách. Keď však podrástli o hygienu prestali javiť záujem a hovorí sa, že dokonca Aténčania si brali v tomto príklad zo Sparťanov, ktorí nielen že pohŕdali akoukoľvek prejemnelosťou, ale okrem iného aj hygienou.

V živote poverčivých Grékov hrali po celý život významnú úlohu rôzne legendy, bájky, či povery a prvýkrát sa s nimi stretávali už v útlom veku vo forme uspávaniek. Pred spaním často matka alebo pestúnka spievala dieťaťu uspávanku, keď bolo dieťa staršie nahradili ich rozprávky.  Tie mali významnú výchovnú funkciu,  pretože sa v nich spomínali  tzv. "bubáci - strašidlá”,  ktoré mali deti trochu postrašiť, ak boli neposlušné. Medzi najznámejšie a nám dochované strašidlá patrí napr. Mormo, Lamia a Gello, alebo Mormolyké. Naopak ak bolo dieťa poslušné, rozprávali sa im často zábavné rozprávky, kde hlavnými hrdinami boli zvieratá. Tu sa stretávame s bájkami, ktoré rovnako ako dnes,  mali v sebe  určité morálne a etické ponaučenie a zastupovali funkciu prvého vyučovania dieťaťa. Neskôr im matky a pestúnky rozprávali rôzne mytologické príbehy a národné povesti, ako si ich pamätali ony, zo svojich detských čias a tým im tiež predávali svoje skúsenosti. Takouto ústnou formou sa mnohé zachovali až dodnes.

Čo sa týka detí a ich výchovy aj v antike sa pritrafili malí roztopašníci, ktorí boli neposlušní a ktorých bolo treba vychovať o niečo ráznejším spôsobom. Za osvedčenú metódu sa pokladali v antike tresty. Doklady o tom poznáme dokonca aj z rôznych vyobrazení napríklad na vázach. Medzi najčastejšie tresty patrili zauchá, použitie rákosky, bičíku. S istými telesnými trestami sa stretávame aj v školách, ale to už deti boli staršie. U detí v Sparte však výchova vyzerala úplne inak a to sa týka aj trestov, pretože chlapcov už okolo siedmeho roku brali na výcvik a tam sa každé jedno malé previnenie prísne trestalo. 

3. 
Vzdelanie a škola
Práve tu sa dostávame k samotnému vyučovaniu a forme výchovy na školách alebo zariadeniach, ktoré mali podobné funkcie. Čo sa týka samotného vyučovania a výchovy mládeže v antickom Grécku, nebolo jednotné a na základe dvoch najsilnejších prúdov ich môžme označiť ako spartský typ výchovy a aténsky. Spôsob výchovy a jej samotný cieľ sa práve v týchto dvoch typoch veľmi odlišoval. Ako prvý si priblížime práve spartský.

3.
1 Vzdelanie a škola v Sparte
V Sparte riadil výchovu budúcich občanov štát. Už od najútlejšieho veku bola výchova veľmi tvrdá. Je zaujímavé že mnohé aristokratické rodiny hľadali pestúnky pre svoje deti práve v Sparte.  Od 7. roku boli chlapci rodičom odoberaní a vychovávaní  spoločne pod starším mužským dozorom v družinách (agelai), rozdelených podľa veku. Každá družina bola vedená 20-ročným mužom, ktorého musela bezpodmienečne poslúchať a za neposlušnosť boli chlapci bičovaní remencami. Už odmalička boli učení skromnosti v jedle a pití, v obliekaní a bývaní. Obliekali sa jediným hrubým kusom odevu, chodili bosí a nakrátko ostrihaní. Cvičili sa v behu, skoku do diaľky, zápolení, vrhaní oštepom a diskom, učili sa písať, čítať, spevu a tancu a memorovali homérske básne a štátne zákony. Od 12 rokov sa ich výchova stávala tvrdšou. Smeli už nosiť plášť, ale nie tuniku. Kúpať sa smeli len niekoľkokrát do roka. Stravu mali ešte chudobnejšiu, ale mohli si prilepšovať krádežami. Tým sa v nich mala cvičiť šikovnosť, ktorú mali zúžitkovať hlavne na bitevnom poli. Ak niekoho pristihli pri krádeži nebol potrestaný za krádež, ale za to, že sa nechal chytiť a nebol pri kradnutí dostatočne šikovný a rýchly. Po 15. roku spali chlapci len na holom rákosí, ktoré si museli natrhať na brehoch rieky Eurótu. Tradičným zvykom bolo každoročne vybrať niekoľko chlapcov a vyskúšať ich odolonosť tým, že na počiatku jari boli bičovaní pred oltárom Artemidy zvanej Orthia, čím malo byť dosiahnuté omladenie jarnej prírody. Pri tom nesmeli prejaviť bolesť, takže niekedy už rovno padli mŕtvi k zemi. V tomto veku sa smeli občas zúčastniť spoločných hostín mužov a načúvať ich rozhovorom o veciach politických i otázkach etických, a tým obohacovali svoje vedomosti a cibrili svoj charakter. Cieľom mravnej výchovy spartských chlapcov bolo vypestovať v nich hlavne úctu k starším a oddanosť štátu. Bolo taktiež zvykom, že starší chlapci využívali mladších ako svojich sluhov. Ak malý chlapec spravil niečo nesprávne, bežným trestom bolo uhryznutie do ruky. Ak niekto pri bitke plakal potrestali aj jeho najlepšieho priateľa. V 18. rokoch sa stali dospelými, prechádzali vojenským výcvikom a zúčastňovali sa tzv. kryptérií. Tak bola označovaná služba mladých Sparťanov, ktorá pôvodne súvisela s ich "zasväcovaním” v mužov. Tento názov sa potom preniesol aj na označenie oddielu konajúceho túto službu. Princíp bol v tom, že vo dne sa chlapci ukrývali a v noci sa vydávali na výpravy proti heilótom. Tzv. kryptoi boli tiež súčasťou spartskej armády. V 20. rokoch sa stávali vojakmi, patrili k družine asi 15 mužov, ktorí vo vojne tvorili bojovú družinu, ktorá spala v spoločnom stane (syskenoi) a museli sa zúčastniť spoločného stravovania (syssítia), na ktoré museli pravidelne prispievať naturálnymi dávkami. Najskôr v 30. rokoch sa stávali plnoprávnymi občanmi a mohli si založiť vlastnú rodinu. Dievčatá boli nechávané aj po 7. roku doma, zúčastnili sa však výchovy gymnastickej a tanečnej, a dokonca aj spolu s mládencami pretekali. Čo sa týka duševnej a telesnej výchovy dievčat, Sparta a jej osada Kýréne jej venovali značnú pozornosť. Mali pre to dôvody jednak branné (po odchode mužov do vojny pripadala ženám povinnosť chrániť mesto pred nepriateľom a heilótmi), a jednak eugenické (pri malom počte slobodného obyvateľstva sa mali významnú úlohu ako rodičky zdravého pokolenia). Spartské dievčatá sa cvičili vo všetkých častiach päťboja, v rôznych druhoch skokov, v tanci, loptových hrách a súťažili aj s chlapcami pri slávnostiach, napr. gymnopaidiách, podobne ako chlapci, neoblečené aby si čím skôr odvykli parádiť sa a prikladať nejaký dôraz oblečeniu. Čo sa manželstiev týkalo, v Sparte bolo dôležité predovšetkým splodiť silného a zdravého potomka najlepšie chlapca, z ktorého by sa mohol stať ďalší vojak. Preto sa pripravovali manželské spojenia mladých ľudí, ktorí sa k sebe dobre hodili, a ktorí spĺňali predpoklad, že budú mať statné deti. Zvláštnosťou je, že ženy po svadbe sa museli ostrihať a obliekať sa ako muži. Muži sa museli vrátiť k armáde a za svojimi ženami mohli utekať od armády len tajne. Takto nejak vyzeral každodenný život ľudi v Sparte.
 
3.2 Vzdelanie a škola v Aténach
V Aténach boli určité zásady výchovy stanovené už Solónovými zákonmi. Starosť o výchovu bola vecou rodičov a štát na ňu iba dohliadal. Väščina dievčat zostávala doma, aby sa predovšetkým priučila starostlivosti o domácnosť. Ani pre chlapcov nebola škola povinná, ale obec považovala za vec cti, aby sa jej mužskí občania  naučili, aspoň základom čítania a písania a aj sirotkom, ktorých otcovia zomreli v boji za vlasť, platila učiteľa. Školy boli len súkromné, a preto dĺžka školskej dochádzky závisela na hospodárskych pomeroch rodiny.  Bolo zakázané, aby mladí muži a cudzie osoby vstupovali do školy, keď tam boli deti, čím sa malo zabrániť pederastii. Do 7 rokov sa starali o dieťa rodičia, poprípade pestúnka a paidagógos, vzdelaný otrok, ktorý ho mal učiť slušnému chovaniu a doprevádzal chlapca až do doby, kedy dospel v eféba. Doprevádzal ho do školy, nosil mu školské potreby, čakal po celú dobu vyučovania a po návrate domov si so svojím zverencom prebranú látku ešte opakoval. Od 7 rokov navštevovali chlapci súkromné školy, dievčatá zostávali doma a cvičili sa v domácich prácach, v speve a v tanci. Vzdelanie chlapcov bolo gymnastické  a múzické  (čítanie, písanie, počítanie a od 4. storočia pred Kr. tiež kreslenie). Žiaci čítali básne Homérove, Hesiodove, Theognidove, Solónove a Tyrtaiove a učili sa naspamäť gnómám, ktoré v nich boli obsiahnuté. Od 12 rokov sa učili hudbe (pestovaná bola hlavne hra na lýru) spevu a tancu, zvlášť náboženskému. Gymnastická výchova začínala taktiež 7. rokom. Cvičiteľ (paidotribés) cvičil chlapcov v telocvični na voľnom priestranstve (palaistra) v tzv. päťboji (pentáthlon): v skoku do diaľky, v behu, vo vrhu diskom, v hode oštepom a v zápase. Múzickému vzdelaniu bola venovaná doba oddychu (grécky scholé, odtiaľ "škola” ) po telesných cvičeniach. Poznáme veľký počet váz, na ktorých sú zobrazené deti ako sa u svojho učiteľa učia hre na kitharu alebo na píšťalu. Učiteľ pritom sedí na kresle s operadlom a žiak oproti nemu na stoličke. Asi 16. rokom bolo oboje vzdelanie ukončené. Ideálom výchovy bol harmonický rozvoj fyzických i duševných vlastností a schopností každého občana, tzv. kalokagatia (kalos kai agathos = krásny a dobrý). Dospievajúci mládenci zo zámožných rodín sa vzdelávali ďalej v gymnáziách, kde sa pripravovali na verejné preteky (agon), ktoré sa konali na národných slávnostiach, aj pre vojenskú službu, ktorú konal aténsky eféb od 18. - 20. roku, okrem toho tam tiež počúvali prednášky filozofov, sofistov a rétorov. Navštevovali školy sofistov, ktorí rozšírili vyššie vzdelanie o nové odbory (politiku, rétoriku, geometriu astronómiu, bojovú taktiku) a školy rétorov, kde sa okrem gramatiky, literatúry a práva učili rečníckemu umeniu pred súdom a na zhromaždeniach ľudu. So zákonmi a štátnou správou sa zoznamovali účasťou na verejných súdnych pojednávaniach a na snemoch. Toto vyššie vzdelanie, ktoré sa začalo šíriť od dôb Periklových a zvlášť po peloponézskej vojne (431 - 404 pred Kr.), bolo ale vyhradené zámožným mužom, ženy s vyšším vzdelaním boli výnimkou. V Aténach nemali dievčatá výchovné ústavy toho druhu, aké viedla Sapfó na ostrove Lesbos, ani športovanie na verejnosti ani možnosť stretávať sa voľne s chlapcami ako v Sparte. Dostalo sa im skromných základov z hudby, tanca, čítania a počítania. Tiež sobáš uzatvárali v mene dievčaťa zvyčajne jej rodičia. Jej názor bol braný do úvahy iba málokedy. Tu vidíme nielen postavenie ženy, ale aj že prioritou bolo, aby si splnila, čo sa od nej očakávalo a nechcela viac. Dievčatá spravidla vydávali veľmi mladé, okolo 12 - 15 rokov. Po svadbe žena spravovala manželovi dom a ako despoina riadila doma celé hospodárstvo. Dievčatá mali možnosti na vzdelanie silno obmedzené, ale existovali aj výnimky. Existovali svätyne, do ktorých prichádzali dievčatá z najlepších aténskych rodín, aby sa stali pomocníčkami kňažiek. Plnili rôzne úlohy pri náboženských rituáloch a obradoch a v chrámových priestoroch priamo bývali. Takéto zariadenie sa nachádzalo tiež na aténskej Akropole (tzv. Dom arrefor ) alebo v antickom Braurone, kultovom stredisku bohyne Artemidy.

4. 
Homosexualita a Pederastia
V antike sa stretávame taktiež s určitým odlišným vnímaním homosexuality a jej rozsahom ako takým. Hoci dnes už je väčšinou spoločnosť vo svete na takej úrovni,  že tento jav zväčša akceptuje, spôsob, akým bola homosexualita vnímaná a prezentovaná v staroveku je nielen odlišný, ale predovšetkým dosahoval úplne iné rozmery. Homosexuálne chovanie bolo najviac rozšírené na prechode medzi matriarchátom a patriarchátom, v dobe starovekého Grécka. V kultúre starého Grécka sa homosexuálne a heterosexuálne styky považovali za rovnocenné, ba dokonca v dôsledku patriarchálnej kultúry sa heterosexuálne styky považovali za menej hodnotné. Starí Gréci homosexuálne sklony pripisovali aj svojím bohom, ktorých zobrazovali buď ako hermafroditov alebo ako bisexuálov.  Čo sa týka pomenovania takéhoto vzťahu či citov medzi dvoma mužmi, už zo starých textov klasickej doby je známe, že výraz "láska” (eros), bol väčšinou používaný práve pre vyjadrenie homosexuálneho vzťahu a iba zriedka pre vzťah medzi mužom a ženou. Homosexualita ako taká, bola teda v istej dobe dá sa povedať až moderná a jej rozšírenie pramení z viacerých faktorov. Práve tu sa dostávame k jednému z nich, ktorý mal korene predovšetkým v spôsobe výchovy a bol jeho významnou súčasťou. Hovorím o pederastii teda „láske“ staršieho muža k mladému chlapcovi. Práve spartská výchova dávala velký priestor pôsobeniu pederastie. Významnou časťou spartskej výchovy bola totiž nahota mladých chlapcov (aj dievčat). Mnoho odborníkov tiež poukazuje na vojenský pôvod homosexuality v Grécku. Podľa niektorých to bola práve istá forma "bojovníckeho kamarátstva”, ktoré sa veľmi udržalo v dórskych štátoch a Dórovia tieto zvyky neskôr preniesli do Helady. Grécka obec, a dokonca aj Atény, v dobe Periklovej, bola vždy "mužským klubom”, ktoré bolo nedostupné druhému pohlaviu a mohla sa v nej vášnivá príchylnosť muža (erastés) k dvanásťročnému až osemnásťročnému mládencovi (erómenos) stať inšpiračným zdrojom. V prípade, že si nejaký muž všimol nápadne pekného chlapca, tak mu začal preukazovať pozornosť. Ak to bolo chlapcovi po vôli a priľnul k nemu, vytvoril sa medzi nimi dôverný vzťah, ktorý mohol samozrejme zostať celkom v rovine intelektuálnej a čistej, ale často sa vyvinul iným smerom. Takéto priateľstvá boli samozrejme veľmi podnetné, ako pre staršieho muža, ktorý si prial chrániť a vzdelávať svojho erómena, ale taktiež pre mladšieho, ktorý bol naplnený obdivom k svojmu erastovi. Taký je aspoň ideál “pedagogickej pederastie”, ako sa definoval v staroveku: Lebo ak sa láska dotkne krásnej a mladej duše, vedie priateľstvom nakoniec k dokonalosti. A ako sa k týmto priateľstvám staval mestský štát? Pokiaľ bolo takéto priateľstvo bez telesného erotického vzťahu, morálka vtedajšej spoločnosti ho schvaľovala. V prípade, že muži rôzneho veku žili celé dni spolu, oddelení od žien, dochádzalo v mnohých spoločnostiach k homosexuálnemu vzťahu. Zákonom bol takýto vzťah v gréckych obciach zakázaný, a pokiaľ by došlo k znásilneniu chlapca, sotva by sa muž vyhol prísnemu trestu. Cez to všetko máme mnoho dôkazov o tom, že pederastia bola veľmi bežnou záležitosťou.
 
Záver
Grécko v jeho antickej podobe pre mňa asi navždy ostane, čímsi, prečo sa oplatí bádať v našich dejinách, získavať nové a nové informácie a snažiť sa ich spájať do mozaiky, ktorá nám nakoniec vytvorí jeden úžasný celok. Myslím si, že práve na začiatku tejto mozaiky by malo stáť pochopenie života obyčajných ľudí alebo to, čo by malo byť na jeho počiatku, teda výchova a vzdelanie. Základ, ktorý sme dostali aj my a ktorý sa postupom rokov v mnohých veciach tak zmenil a v iných naopak zachoval. Je, myslím si, veľmi zaujímavé uvedomiť si, že už tak dávno v antike sa našli takí ľudia, ktorí si uvedomovali aký je napríklad dôležitý šport pre utužovanie zdravia a celého organizmu u  detí, že najlepším stimulom pre dosahovanie vyšších cieľov je práve prirodzená súťaživosť medzi deťmi, že život bez krás, ktoré nám ponúka umenie by bol jednotvárny a nudný a že všetky tieto veci si najlepšie človek osvojí práve v tom najútlejšom veku a v dobe dospievania. Myslím si, že práve ľudia v antike nám dokazujú, že naša dnešná spoločnosť sa má ešte veľa čo učiť, a že občasné  nazretie do histórie,  skúmanie a pochopenie jednoduchých, ale za to pevných pilierov na ktorých boli postavené etické hodnoty vtedajšej spoločnosti, nás môže veľa naučiť ešte aj dnes v 21. storočí. Verím, že práve takouto jednoduchou cestou ako sú projekty, som možno aspoň pár ľudí priviedla na podobné myšlienky, či prebudila túžbu v poznanie tak úžasnej časti histórie nášho ľudstva. Ja osobne som sa dozvedela veľa nových informácii a zistila som že „moje“ Grécko je pre mňa zase raz krajšie a jeho tvár z minulosti pre mňa nadobudla ostrejšie a jasnejšie črty. Už sa mi pri slove antika v mysli neobjavia len bohovia a hrdinovia z týchto slávnych časov žijúci v legendách a mojich knižkách od Zamarovského,  ale práve (ne)obyčajní ľudia tejto doby. Veď práve z radov obyčajných ľudí vzišli významní politici, filozofovia, kapacity a iné dôležité osobnosti tejto éry. Z radov tak vyspelého národa v dobe staroveku, ktorý nám to dokazuje pri každej príležitosti. Z radov antických Grékov.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.020 s.
Zavrieť reklamu