Veľká Morava

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petka (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 14.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 879 slov
Počet zobrazení: 2 953
Tlačení: 239
Uložení: 284
Veľká Morava
 
Úvod
Túto tému som sa rozhodla  spracovať z viacerých dôvodov. Veľká Morava nám zanechala vysoko národno-kultúrne a religiózne dedičstvo. Existencia tohto  štátneho útvaru  Starých Slovanov v rannom stredovekom období nám legitimovala právo na vznik vlastného štátu aj o vyše 1000 rokov, neskôr v 20 storočí. Prínos Veľkej Moravy je si potrebné uvedomiť aj v tejto dobe, pretože mnohé mechanizmy fungovania našej spoločnosti  vychádzajú ešte z tohto obdobia(kultúrne a náboženské tradície, typické črty národa). Jednoducho Veľkú Moravu vnímam ako kráľovstvo našich predkov vďaka ktorým sme tu a žijeme dodnes...
 
1. Veľká Morava – ranofeudálna monarchia
Panovník stál na čele štátu ako reprezentant vládnuceho rodu a nazýval sa kniežaťom alebo kráľom. Dedičnosť panovníckeho stolca v rode Mojmírovcov sa zachovávala na princípe avunkulátu, teda po strýkovi vždy nastupoval jeho synovec. Panovník, ktorý stal na čele štátu, vždy najväčšmi ovplyvňoval svojimi krokmi smerovanie krajiny. Od jeho rozhodnutí záviselo či krajina bude bojovať alebo žiť v mieri. Raný stredovek, do ktorého obdobie existencie Veľkomoravskej ríše patrí, si vyžaduje silného a múdreho panovníka. Hlava štátu sa vďaka diplomacii dobre orientuje v politickej situácii okolitých krajín. Nadväzuje s nimi nepriame i priame styky a od jeho vôle a vôle panovníka druhej krajiny závisí či si budú navzájom spojencom alebo protivníkom vo svojich záujmoch. No moc osoby na panovníckom stolci nemala len politický či ekonomický dosah. Na čele krajiny počas celej jej histórie stál múdry a odhodlaný panovník a bol to preto práve on, ktorého myšlienky, snahy a rozhodnutia ovplyvnili všetky sféry života v krajine.
 
1.1 Premena veľkomoravskej spoločnosti
Slovanská pohanská spoločnosť, v ktorej vládlo občinové spolunažívanie, spoločnosť, ktorá nepoznala písmo a uctievala slovanské kmeňové božstvá,  sa v priebehu niekoľkých desaťročí vyvinula do feudálneho stredovekého štátu s vysokým podielom kresťanstva i u toho najchudobnejšieho obyvateľstva. Najmä za Rastislavovej vlády doznieval na Veľkej Morave významný proces ideologickej prestavby spoločnosti. Svet slovanských bohov a božstiev zanikal  a kresťanstvo vďaka svojej univerzálnosti preniklo k všetkým sociálnym skupinám.

Nová ideológia priniesla zmenu v pohľade na Boha, ktorej sa síce spočiatku obyčajný ľud bránil, odmietal ju, no neskôr sa s ňou stotožnil ako s vierou celej svojej krajiny, a tak mohla táto nová viera preniknúť popri panovníkovi postupne do všetkých sociálnych vrstiev. Nová ideológia bola v tomto období veľmi pokroková, na naše územie prišla v úzkej spätosti s  kultúrou, ktorá priniesla riešenie písomníctva, jazyka i novú orientáciu umenia.
Feudálny vzťah, spolu s cirkvou, ako najpodstatnejší prvok vzniku stredovekej spoločnosti, pochádza z 5. – 6. storočia. Do strednej a severnej Európy prenikal až od 10. storočia. Tento ekonomický systém pochádza zo slova Feudum (z lat.: pôda), je to vzťah feudála, vlastníka pôdy, ktorý ju prenajíma a vazala, ktorý si pôdu požičiava a stáva sa od svojho feudála závislým. Vazal ale prepožičiava pôdu ďalej a stáva sa tiež feudálom. Na konci vzťahu je poddaný alebo nevoľník, ktorý túto pôdu poľnohospodársky obrába a naopak na vrchole tohto vzťahu je samotný panovník celej krajiny. Feudalizmus a tiež cirkev ako nástroj moci v štáte, v čase vzniku Veľkej Moravy už dávnejšie poznali iné vyspelejšie európske krajiny a národy a práve z týchto krajín prenikali do veľkomoravskej spoločnosti i politiky a stali sa trvalou súčasťou štátu.
 
1.2 Európske mocnosti
Veľká Morava hlavne za vlády Svätopluka, svojou expanzívnou politikou zmenila hranice strednej Európy. Dokázala si pričleniť okolité slovanské útvary, získala menej rozvinuté územia na severe, vyhrala boj o hospodársky významné kraje na hraniciach s Bulharskom  a od Frankov závislé české krajiny boli tiež pripojené k jej územiu. Všetko dianie v blízkom i vzdialenejšom okolí ju ovplyvňovalo. Najväčšmi ale dejiny Veľkomoravskej ríše pretvorili dve, navzájom súperiace politické mocnosti. Byzantská ríša priniesla do strednej Európy novú kultúru a navždy zmenila tunajšiu spoločnosť, zatiaľ čo Franská ríša svojim politickým tlakom mala najvýznamnejší vplyv na formovanie samotného veľkomoravského štátu.[1]
 
1.3 Obyvateľstvo  a Hospodárstvo
Veľkomoravská ríša v čase svojho najväčšieho rozmachu zaberala veľké oblasti vnútri Karpatskej kotliny, okolie rieky Dunaja, Potisie, obsiahla Čechy, Moravu, Sliezsko,  zasahovalo do dnešného Nemecka a patrili jej i južné územia dnešného Poľska. Poľnohospodárske podmienky boli dobré, vďaka bohatým a kvalitným ložiskám železnej rudy a tiež soli, sa aj hospodárstvo krajiny udržiavalo na dobrej úrovni. Obyvatelia Moravy sa zaoberali hlavne poľnohospodárstvom, ktoré bolo na tú dobu, hlavne v centrálnych oblastiach ríše, pomerne vyspelé. Poľnohospodárska pôda sa rozširovala a vďaka zdokonalenému náradiu sa začalo pestovanie viacerých nových druhov obilnín a plodín (napr. vinič). Obyvatelia krajiny sa zaoberali i lovom zvery či rybolovom, ktoré predstavovali veľmi rozšírené spôsoby obživy, popri nich malo svoju úlohu aj včelárstvo a výroba vosku. Koniec 8. storočia priniesol krajine rozvoj výrobných síl. Aj remeselná výroba sa už špecializovala. Hlavne kováčstvo dosiahlo rozmach a dokázalo produkovať dokonalé vlastné typy zbraní, ako meče, kopije, sekery s pichliačmi, šípy, nože a iné, a tiež kvalitné vlastné typy poľnohospodárskeho náradia, najmä kosáky, lopaty, sekery, radlice a motyky.
 
Archeologicky zdokumentované sústavy železných pecí na Uničovsku, nám dokazujú rozsiahlosť a vyspelosť ťažby i tavenia železnej rudy na veľkomoravskom území. Ani hrnčiarstvo v kvalite nezaostávalo za kováčstvom a produkovalo rôzne typy keramických výrobkov s charakteristickými ozdobnými prvkami. Nálezy pozostatkov šperkárskych dielní svedčia o remeselnej zručnosti, pri vyrábaní rôznych šperkov a ozdobných predmetov. Zatiaľ čo v okrajových a menej rozvinutých oblastiach ríše ešte pretrvával občinový spôsob hospodárenia a vlastníctva pôdy, vo zvyšku krajiny sa už feudálne vlastníctvo výrobných prostriedkov a teda najmä pôdy, stalo základom výrobných vzťahov.

Na prelome 8. a 9. storočia boli feudálne vzťahy na Veľkej Morave už na takom stupni, že obyvateľstvo je možné rozlíšiť do rozdielnych sociálnych skupín. Boli to hlavne:

a, Feudáli - ktorý boli podľa rozdielnych prameňov označovaný ako kniežatá, kňazi, principes, iudices, viri nobiles a inak. Zastávali správne, súdne a vojenské funkcie a stávali sa svedkami mierových dohôd, či iných medzinárodných zmlúv.

b, Družiníci - boli príslušníci vojenských družín. Niekedy vykonávali i určité funkcie v správe a súdnictve. Závislosťou k svojmu feudálovi sa z nich stávala šľachta. Označovali sa milites alebo homines.

c, Duchovenstvo - predstavovali po tých svetských, druhý typ feudálov vo Veľkomoravskej ríši. Okrem najvyššie postavených v cirkvi, arcibiskupa a biskupov, ktorí spravidla zastávali aj vysoké funkcie na dvore a v štátnom aparáte, patrilo do cirkevných kruhov i nižšie duchovenstvo, ktoré zastávalo funkcie v hradských župách, väčšinou v správe a v súdnictve.
d, Kupci a obchodníci - predstavovali síce malú, ale dôležitú skupinu slobodného obyvateľstva. Zaoberali sa hlavne vývozom otrokov, koní, oslov, šperkov a iných vecí.  Obchod bol pravidelný najmä s vtedajšími veľmocami, Byzantskou a Východofranskou ríšou. Sídlom obchodníkov boli hradiská(významné veľkomoravské hradiská: Staré mesto, Veligrad, Mikulčice, Pohansko pri Břeclavi, Rajhrad, na dnešnom Slovensku Devín, Nitra, Bratislava, či Blatnohrad v Panónii.

e, Ľud  –  populus, mal pochopiteľne najnižšie sociálne postavenie. Podľa statusu sa delil na slobodných, poddaných a otrokov a podľa povolania ktoré vykonával potom ďalej na roľníkov, remeselníkov a služobníctvo (čeľaď). Aj slobodní roľníci sa ale postupne za pomoci štátnej moci a cirkvi dostávali pod závislosť feudálov. Otroci alebo teda rabi, servi, ktorý pochádzali väčšinou z vojnových zajatcov, predstavovali najnižšiu vrstvu veľkomoravskej spoločnosti a predávali sa najčastejšie do zahraničia. Celkom ľahko sa však mohli s otroctva vykúpiť a preto sa ľahko dostávali na úroveň poddaných. 
Domáce obyvateľstvo slovanského pôvodu, doplňovali aj zahraniční obyvatelia, ktorý tu buď obchodovali, pôsobili v diplomatických službách, ako žoldnieri alebo tu jednoducho hľadali azyl.[2]
 
2 Stručné dejiny Veľkej Moravy
Na začiatku 9.storočia, niekoľko desaťročí potom, ako sa rozpadol prvotný útvar na našom území, Samova ríša, existovali vedľa seba dve silné a nezávislé kniežatstvá. Mojmír ovládal územie na Morave a tak sa jeho krajina nazývala Moravské kniežatstvo. Pribina ovládal územie približne dnešného Slovenska, v ktorého centre stála Nitra, preto sa jeho krajina nazýva Nitrianske kniežatstvo. Franská ríša, ktorá sa rozprestierala na západ od týchto kniežatstiev,  získala pre svoje politické záujmy Pribinu na svoju stranu. Mojmír v tom videl ohrozenie nezávislosti svojho kniežatstva a roku 833 vojensky napadol Pribinu a spojil obe krajiny do jedného celku. Takýmto spôsobom, v období keď feudálne vzťahy začali prevládať nad dovtedajšími rodovými väzbami a cirkev začala čoraz viac prenikať do pohanskej slovanskej spoločnosti, vznikla Veľkomoravská ríša. Názov Veľká Morava (hé magale Morabia) pochádza až od byzantského cisára Konštantína VII. Porfyrogeneta (913 – 959), ktorý jej prívlastok veľká, dal v diele De administrando imperio, podľa vtedajších antických zvyklostí, keď takýmto spôsobom označovala Byzantská ríša krajiny, ktoré mocensky neovládala. Panovník pochádzal vždy z rodu Mojmírovcov a príslušníci tohto rodu vždy medzi sebou veľmi tvrdo bojovali o moc. Panovníci Franskej ríše, resp. jej nástupcu, Východofranskej ríše, často politicky zasahovali do moravských vnútroštátnych pomerov, a až na krátke obdobia mieru alebo spolupráce sa s nimi nachádzala Veľká Morava v neustálom vojnovom konflikte. Práve tieto obdobia mieru a pokoja na západnej  veľkomoravskej hranici, umožnili expandovať a podrobovať si iné okolité krajiny. V roku 846 vystriedal Mojmíra na panovníckom stolci Rastislav, ktorý mal politickú podporu východofranského panovníka Ľudovíta Veľkého. Práve za vlády Rastislava prišli v roku 863 na Veľkú Moravu vierozvestci Konštantín a Metod. Svätopluk, jeho synovec a správca Nitrianskeho kniežatstva, mal od Rastislava odlišný politický názor na smerovanie krajiny a ich konflikt vyústil až do zajatia Rastislava Svätoplukovou družinou a jeho vydania franskému panovníkovi. Kým bol Rastislav v bavorskom väzení aj Svätopluk sa dostal do nemilosti Frankov a tiež ho uväznili. Veľkomoravania sa proti franskej nadvláde vzbúrili a na svoje čelo si zvolili Slavomíra. Franský panovník sa vtedy práve Svätopluka rozhodol použiť na zničenie vojenského odporu Veľkej Moravy a tak ho postavili na čelo svojho vojska. Nitrianske knieža sa však spojilo s moravským vojskom a Veľkú Moravu opäť osamostatnil. Získal nezávislé postavenie pre svoju krajinu a roku 874 uzavrel Focheimský mier, ktorý to potvrdzoval. Svätopluk rozšíril hranice Veľkej Moravy o veľké územia na severe, juhu i východe krajiny. Jeho syn a nástupca Mojmír II. ale už musel čeliť mnohým problémom, ktoré ničili veľkú ríšu. Vnútroštátne nezhody s jeho bratom Svätoplukom II., oslobodzovacie tendencie Čechov a ďalších národov, ktoré Svätopluk násilím pripojil a hlavne Maďari, ktorý začali do oblasti Karpatskej kotliny presúvať svoje bojovné oddiely a neskôr aj obyvateľstvo, začali rozkladať krajinu vedenú Mojmírom II. zvnútra i zvonka. K deformačným procesom ríše prispelo i víťazstvo latinsko – rímskej politickej a náboženskej orientácie, nad slovansko – byzantskou orientáciou víťazstvo, ktoré prinieslo odpor obyčajného ľudu. Po osamostatnení okrajových častí ríše, najmä českých kmeňov, polabských Srbov, Povislia a Panónie, oslabený zvyšok krajiny, napriek statočnému odporu, rozvrátili maďarské nájazdy. Takýmto spôsobom, na začiatku 10. storočia, náhle a hlavne nečakane zanikla Veľká Morava.
 
3 Prínos a tradícia Veľkej Moravy
Veľkomoravská ríša za Svätopluka dosiahla vrchol svojej moci. Krajina však nebola teritoriálne kompaktným celkom, keďže jej chýbalo jediné prirodzené geomorfologické centrum, čo bolo silným brzdiacim prvkom pri utváraní štátnej jednoty. Od okolitých štátov a národností sa Veľkomoravania odlišovali špecifickým znakom, ktorý bol výnimočný v európskej časti kultúrneho sveta. Domáci sloviensky jazyk sa používal v liturgii i písomníctve, zatiaľ čo ostatné národy a národnosti vtedajšej Európy používali univerzálnu latinčinu. O rozpade Veľkej Moravy sa nedozvedáme takmer so žiadnych prameňov, Franský kronikár Regino, keď končil roku 908 svoju kroniku, ale už vedel že krajinu spustošili Maďari až do základov. Štát, ktorý takmer sto rokov utváral a zapĺňal stredoeurópske dejiny, zanikol náhle a bez záujmu dobových politikov alebo vzdelancov. Nastalo dlhé obdobie novej epochy, ktorá predchodcom dnešných Slovákov veľmi nepriala. Nedošlo však k národnej katastrofe, ako by sa dalo predpokladať, Slovensko a Slováci sa síce stali súčasťou mnohonárodnostného uhorského štátu a žili v ňom vyše 900 rokov, ale dokázali si v ňom zachovať svoju národnú identitu. Uhorský štát postupne likvidoval sloviensku politickú a kultúrnu reprezentáciu a preto v čase, keď sa v celej Európe formovali národné štáty, Slováci sa do tohto vývoja nezapojili a zaostávali. Český národ dokázal ťažiť ihneď po zániku Veľkomoravskej ríše z jej politickej tradície a preto si svoj stredoeurópsky štát utvoril oveľa skôr ako Slováci. [3]No čas ukázal, že slovenský národ sa v Európe tiež nestratil. Rozsiahla a slávna doba existencie Veľkej Moravy, jej panovnícke osobnosti ako Rastislav, no najmä Svätopluk, vždy pomáhali pri našej národnej identifikácii.

Záver
Veľká Morava existovala od roku 833, od spojenia Moravského a Nitrianskeho kniežatstva do jedného štátu, až približne do roku 906/907 keď pravdepodobne v boji zomrel jej posledný vládca. Tento historický vývoj od čias Samovej ríše až po rozpad Veľkej Moravy nie je nejakým epizodickým či zanedbateľným vývojovým obdobím v dejinách slovenského národa. Bola to práve tá doba, ktorá položila také pevné základy pre národný historický vývoj Slovákov, že ani dlhé takmer tisíc rokov trvajúce ich nesvojprávne postavenie v rámci mnohonárodnostného uhorského štátu nerozleptalo tieto základy, lebo na nich sa konštituoval slovenský feudálny a neskôr i novodobý buržoázny národ.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.039