Ernesto Guevara, el Che

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 15.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 822 slov
Počet zobrazení: 1 603
Tlačení: 182
Uložení: 177
Ernesto Guevara, el Che

1.0 Úvod
"...V živote niečo cítim! Nie iba veľkú vnútornú silu, ale tiež silu preniesť to aj na iných.
V tom je osudové poslanie mojej misie, ktoré ma zbavilo každého strachu..."

Che Guevara
 
Che Guevara – meno, ktoré vyvoláva veľmi rôznorodé reakcie. Pre niekoho to je obrovská osobnosť, pre iných obyčajný vrah, stroskotanec a maximálne neúspešný politik, komunista. Mnohí však vôbec netušia, kto to bol, maximálne poznajú jeho podobizeň, ktorá je rozšírená hlavne medzi mladými ľuďmi po celom svete. Akýsi symbol slobody, rebélie, revolučných myšlienok, aj keď málo z hrdých nositeľov jeho tváre na svojom tričku tuší, o koho sa vôbec jedná a čo dokázal. Pre mňa to je osobnosť s obrovskou duševnou silou, človek, ktorý chcel niečo zmeniť a nerobil tak pomocou slov, konal. Aj napriek obrovským fyzickým nedostatkom bojoval za to, čo považoval za správne a nikdy nepomyslel na to, že by svoj boj vzdal, pokračoval až do poslednej chvíle.

Aký bol teda v skutočnosti? V oblasti politiky zlyhal na celej čiare, veľmi zle odhadol situáciu. Snažil sa presunúť revolúciu i do iných častí sveta, no to ho napokon stálo život. Treba však spomenúť, že Che nebojoval pre svoj osobný prospech, bojoval za myšlienku, ktorej veril, bojoval za slobodu národov, ktoré si ju zaslúžili. Bojoval pre ideály sociálnej rovnosti, ktorým nadovšetko veril. Obetoval pre to všetko, opustil rodinu, vzdal sa medicínskej kariéry a vrhol sa do dobrodružstva, ktoré každý odsudzoval na neúspech. Aj po víťazstve na Kube sa vzdal pohodlnej pozície veliteľa na odpočinku a napriek zdravotným problémom sa rozhodol šíriť svoje myšlienky aj do iných krajín, i keď to vyžadovalo riskantný život v džungli. Často mnoho jeho akcií odsudzovali na neúspech, ale ako pribúdali víťazstvá, rástla jeho povesť schopného veliteľa. V kombinácii s nekonvenčným správaním a charizmatickým výzorom bol predurčený na to, aby sa stal akousi ikonou pre revolucionárov. Takisto prekvapovali aj jeho intelektuálne schopnosti. Bol známy obrovským záberom vedomostí, bol fascinovaný hľadaním ľudského ideálu.

Treba si však uvedomiť, že okrem romantického bojovníka za slobodu bol Che považovaný aj za nekompromisného veliteľa, ktorý vyžadoval pevnú disciplínu a neváhal dať bez súdu zlikvidovať svojich politických protivníkov. V každom prípade však predstavuje osobnosť, ktorá sa kvôli viere v isté ideály vzdala svojho života a celý ho obetovala boju za túto myšlienku.

2.0 Mladosť

2.1 Detstvo
Ernesto Guevara de la Serna sa narodil 14. mája 1928 v argentínskom Rosariu. V tento deň však nikdy neoslavoval svoje narodeniny, pretože v rodnom liste mal dátum 14. jún. Týmto malým klamstvom sa jeho rodičia snažili zakryť nemanželské tehotenstvo. Z otcovej i matkinej strany mal malý Ernestito bohatý rodokmeň, pričom po oboch rodičoch zdedil modrú krv. Podľa jeho vlastných slov sa manželstvo jeho rodičov podobalo zamilovanému snu. Jeho matka zdedila značný majetok a rodina z neho potom žila viac ako z nie veľmi úspešného podnikania jej hlavy. Bola jednou z prvých žien v Buenos Aires, ktorá nosila krátke vlasy. Šoférovala auto, vypisovala šeky a na verejnosti prekrižovala nohy. Matka sa nakoniec stala najdôležitejšou osobou v jeho živote, až do roku 1955, keď v Mexiku stretol Fidela Castra.
2. mája 1930 dostal Ernesto (ktorého prezývali Teté) svoj prvý astmatický záchvat. Takéto záchvaty ho budú prenasledovať po celý jeho život. Kvôli chlapcovej chorobe putovala rodina ešte päť rokov, až sa nakoniec usadila v prímorskom letovisku Alta Gracia. Choroba mu taktiež neumožňovala navštevovať normálnu školu, a tak sa o jeho vzdelanie starala matka. Toto domáce vyučovanie mu vštiepilo celoživotnú lásku ku knihám. Obrovský vplyv mala na malého Ernesta španielska občianska vojna, i keď na chlapca v jeho veku skôr z vojenského ako z politického hľadiska. Tento konflikt sa stal najdôležitejšou politickou udalosťou detstva a dospievania Ernesta Guevaru.
V roku 1942 zapísali rodičia Ernesta na Colegio Nacional Deán Funes v Cordóbe. Odvtedy už chodil do školy pravidelne, na rozdiel od domácej výučby, keď mal so školou kontakt iba pri vyrovnávacích skúškach. V tej dobe začala aj jeho nová fáza v boji s astmou. Hlavnou zbraňou v tomto boji sa stalo rugby, hoc bolo jedným z impulzov, ktorý astmatické záchvaty vyvolával. Tie potom tlmil na jednej strane epinefrinovými injekciami a na strane druhej silou vôle, ktorá sa stane súčasťou jeho partizánskej legendy. Rugby u neho taktiež rozvinulo vodcovské a strategické schopnosti, pretože hral na poste mlynovej spojky. Hral pod prezývkou „Fuser“, čo je skratka pre „furioso de la Serna“ (zúrivý de la Serna). Založil aj časopis „Tackle“, v ktorom vystupoval pod menom „Chancho“ (prasa). Často hovoril, že len zriedka sa umýva a že raz nosil jeden dres 25 týždňov v rade.

Na strednej škole bol Teté iba priemerným študentom, pričom lepšie známky dosahoval v humanitných predmetoch, zatiaľ čo v prírodovedných prechádzal len tak-tak. V dobe jeho štúdií na strednej škole sa u neho začal prejavovať záujem o politické dianie. Keď pri protivojnovej demonštrácii v Cordóbe roku 1943 zatkli jeho priateľa Alberta Granadu a Ernesto ho navštívil na policajnej stanici, Granado mu navrhoval, aby zorganizovali demonštráciu stredoškolákov. Che mu na to odpovedal: „...Demonštrovať, aby z nás vymlátili dušu? V žiadnom prípade. Nedám sa na pochod, pokým nebudem mať pušku...“ Vtedy začal čítať Marxa a Engelsa, čo bol jeho prvý kontakt s komunistickou ideológiou a začali sa prejavovať jeho antiamerikanistické sklony.
Po strednej škole sa zapísal na štúdium lekárstva, ktoré ho však dosť rozčarovalo. Po štyroch rokoch na Lekárskej fakulte napísal svojej priateľke Chichine Ferreyrovej, že nemá v úmysle dať sa chytiť do pasce smiešneho lekárskeho povolania. Taktiež ako na strednej škole, ani na univerzite nedosahoval ktovieakého prospechu. Počas univerzitného štúdia sa začala prejavovať jeho ďalšia vlastnosť, ktorá mu ostala na celý život – neschopnosť dlho vydržať na jednom mieste. Už vtedy precestoval niektoré argentínske oblasti, ale tie najväčšie cesty ho ešte len čakali.
 
2.2 Cesta po Južnej Amerike
Svoju prvú zahraničnú cestu začal Che Guevara v januári 1952 spolu s Albertom Granadom. Vtedy navštívili päť krajín (Čile, Peru, Bolíviu, Kolumbiu a Venezuelu) za osem mesiacov, viazaní dohodou s Ernestovou matkou, že sa vráti a dokončí štúdium v Buenos Aires. Z Cordóby vyrazili na motocykli, ktorý pomenovali La Poderosa (Silák). Ten sa však už v Čile pokazil, takže zvyšok cesty prekonávali najmä stopom. Podarilo sa im navštíviť  Machu Picchu, leproserie v Peru, jazero Titicaca, púšť Atacama či Andské vrcholy. V Bolívii navštívili obrovské bane využívané Spojenými štátmi, kde videli obrovskú nespravodlivosť v zaobchádzaní s juhoamerickými robotníkmi. Potom pokračovali do Peru, kde istý čas ostali pracovať v nemocnici pre malomocných. Ich poslednou zastávkou bola Venezuela. Granado sa tam rozhodol ostať, pretože dostal pracovnú ponuku a zvážil sa, že je na čase, aby sa usadil. Che sa teda vrátil späť domov, aby dokončil štúdium medicíny.
 
„...Tá bezcieľna cesta po našej Amerike ma zmenila viac, než som si myslel...“
 
3.0 Kuba
3.1 Začiatok revolúcie
Na čele s mladým kubánskym právnikom, Fidelom Castrom, sa niekoľkí dobrovoľníci snažili dobyť Moncadské kasárne. Ozbrojený útok sa však zmenil na obrovský masaker a ich kapitán bol zajatý a odsúdený na 15 rokov. Na pamiatku tohto útoku sa skupina začala nazývať „Hnutie 26. júla“. S týmito utečencami sa Ernesto stretol, keď odišiel so svojou prvou ženou Hildou Gadeovou žiť do Mexika, kde to spočiatku nemal ľahké. Živil sa fotografovaním amerických turistov, pracoval vo všeobecnej nemocnici a samozrejme podnikal exotické výpravy. V tej dobe sa zoznámil s Fidelom Castrom a prvé stretnutie s ním mu zmenilo život.

Neskôr sa Ernesto rozhodol odísť s Fidelom a s hŕstkou mužov na Kubu a začať revolúciu. Cieľom bolo zvrhnúť Fulghensia Batistu, ktorý sa 2. mája 1952 dostal k moci na Kube. Ostrov dostal prezývku „americký bodrel“. Cudzinci ovládli celú ekonomiku krajiny. Havana relatívne prosperovala, no v skutočnosti bolo 50% obyvateľov negramotných a ľudia na vidieku žili v biede. V noci 25. novembra 1956 vyplávala z mexického prístavu Tuxpan jachta Granma. Jachta s kapacitou 20 miest viezla 82 mužov, potraviny, vodu, šatstvo, dve protitankové delá, 35 pušiek s optickým zameriavaním, 55 pušiek M-1 Garand, 3 samopaly značky Thompson, 40 automatických pištolí a strelivo. Na tejto jachte sa nachádzal aj Argentínec Ernesto Guevara ako lekár povstaleckej skupiny s hodnosťou poručíka. 2. decembra sa vylodili na pláži Los Coloradas. 5. decembra sa utáborili na trstinovej plantáži.
 
3.2 Boje v džungli
Batistovci začali paľbu. Che o tejto prvej bitke napísal:
 
"...Onoho dňa okolo 4. hodiny popoludní zaznel náhle a bez akejkoľvek predchádzajúcej výstrahy prvý výstrel. Po ňom sa nad našimi hlavami, ktoré si dosiaľ nezvykli na tento mužný šport, rozoznela olovená symfónia. Jeden súdruh padol a ja sám som mal nepríjemný dojem, že práve dostávam krst ohňom a krvou. Vyviazli sme odtiaľ ako sa dalo, buď jednotlivo, alebo v skupinkách. Spomínam si, že som už nemohol ísť, a tak do mňa komandante Almeida poriadne strčil a prikázal mi, aby som vstal a pokračoval v ceste. Len vďaka tomu som tam nezostal. Zdalo sa mi, že prežívam posledné okamihy svojho života. Ako v kaleidoskope sa okolo mihali kričiaci muži, zranení prosili o vodu, niektorí sa ukrývali za útle stvoly cukrovej trstiny, akoby to boli kmene stromov, iní pri guľometnej vrave ustrašene kládli prst na ústa a žiadali o ticho. Náhle sa ozval výkrik: Trstinové pole horí!..."
 
Prežila len hŕstka mužov, spolu s nimi aj Fidel Castro a Che Guevara. Táto malá jednotka, ktorá mala k dispozícii len 22 pušiek, zaútočila17. januára 1957 na vojenskú hliadku v La Plate. Bolo to ich prvé víťazstvo. Začala sa tým slávna etapa barbudos - fúzačov na Kube (povstalci prisahali, že sa neoholia, kým nezvíťazia). Vytvorili si základňu v pohorí Sierra Maestra a od marca sa k nim začali pridávať miestne posily. Počas počiatočných mesiacov pobytu na Sierre sa Che stretol s viacerými mestskými vodcami Hnutia. Medzi inými aj s Frankom Paísom, po ktorom poslal list svojej rodine do Argentíny. V tomto období sa taktiež ujala jeho prezývka „che“, čo v argentínskej hovorovej reči znamená zvolanie „hej“. Toto slovo používal na konci takmer každej vety. Vykonal aj svoju prvú popravu v partizánskych radoch. Tým popraveným bol Eutimio Guerra a Che ho zastrelil sám.
Výhliadky partizánov sa zlepšili začiatkom marca 1957, keď Fidel poskytol interview Herbertovi Metthewsovi z New York Times a ukázal tak celému svetu, že je nažive. Hlavným Guevarovým prínosom pre ich povstaleckú armádu bol jeho bojový duch. Ako spomína Pombo, ktorý ho neskôr sprevádzal v Kongu aj v Bolívii, „...bol mužom, ktorý v boji rád viedol, dával príklad a nikdy nepovedal bež a bojuj, ale skôr nasleduj ma do boja“.
Koncom roka 1958 zaútočil Che na mestá Guayos a Cabayguán a napriek niekoľkonásobnej presile ich v priebehu 48 hodín dobyl.
 
3.3 Zvrhnutie Batistu
Najväčším víťazstvom revolučnej armády bolo dobytie 150-tisícového mesta Santa Clara. V hlavných kasárňach bolo umiestnených 2500 mužov a 10 tankov, ďalších 1000 mužov operovalo na okrajoch mesta. Guevara mal k dispozícii iba 300 vyčerpaných bojovníkov. Na pomoc Santa Clare vyslal Batista obrnený vlak so 400 vojakmi. Che pochopil, že podstatou bitky bude jeho zastavenie. Povstalcom sa podarilo vlak vykoľajiť ešte pred jeho vjazdom do kasární. Vlak predstavoval obrovskú korisť a Guevarova skupina sa tým pádom stala najväčšou palebnou silou na ostrove. Pri bojoch padlo len šesť partizánov, zatiaľ čo armáda stratila 300 mužov. Po tomto víťazstve Batista utiekol z Kuby a jeho vojská kapitulovali. 2. januára 1959 prevzal Camilo moc nad Havanou, kde sa Che neskôr nasťahoval spolu so svojou budúcou manželkou Aleidou Marchovou do pevnosti La Cabaňa.
 
4.0 Che ako politik
Počiatočné mesiace v La Cabaňe trávil Che dohliadaním na popravy Batistových spolupracovníkov. Názory na počet ľudí popravených na Guevarov príkaz sa líšia. 13. februára sa stal Fidél Castro ministerským predsedom kubánskej revolučnej vlády a Ernesto Che Guevara bol menovaný prezidentom Národnej kubánskej banky a v roku 1961 ministrom priemyslu. Je paradoxom, že Guevara, ktorý mal pôvodne medicínske vzdelanie, zastával tieto posty, ale na Kube panoval po revolúcii deficit mozgov a ako sa vyjadril jeden z poradcov Che Guevaru - Valtr Komárek: "...štátna správa vyzerala tak, že tam pobehovalo dvanásť komandantov s koltmi pri pásoch...". Počas tohto obdobia si upevnil ďalší zo svojich podstatných povahových rysov – aroganciu. Tá dosiahla svoj vrchol vydaním kubánskych bankoviek s podpisom „Che“. Taktiež sa neformálne obliekal, návštevy prijímal v špinavej a roztrhanej uniforme a často aj s nohami na stole. S podriadenými udržiaval vzťahy založené na rovnosti a kamarátstve. Cestoval po celom svete a stretával sa s najväčšími osobnosťami tej doby. Valtr Komárek neskôr spomínal, ako bol Che otrasený po rozhovore s Chruščovom.
 
"...Predstavte si, ja som sa s ním chcel baviť o Sartrovom Bytí a Ničote a on sa opýtal, čo je to Sartre!..."
 
Čo sa týka politického smerovania, snažil sa orientovať na samostatný vývoj a tvrdo vystupoval proti radám sovietskych poradcov na rozdiel od Castra, ktorý sa po nepodarenom americkom výsadku v Zátoke svíň (1961) čoraz viac orientoval na Sovietsky zväz. V ZSSR pomerne rýchlo pochopili, že ľahšie sa dá manipulovať s Castrom ako s nekompromisným Guevarom. Azda najlepšie to vystihuje správa tajomníka ÚV KSSS M. Suslova z decembra 1962 pre československé vedenie:
 
"...Po rokovaní s kubánskou stranou (Guevara, Almeida a ďalší) sa ukazuje, že revolučná agresivita ich privádza k podpore čínskych a albánskych postojov, čo nie je zanedbateľné vzhľadom na vplyv, ktorý má dnes Kuba v Latinskej Amerike, najmä po kríze s našimi raketami v tejto krajine. Musíme dávať pozor, aby sa nevymkli z nášho vplyvu a použiť na to všetky prostriedky, vrátane ekonomického nátlaku. Castro musí pochopiť, že niektoré záujmy socialistického tábora musia prevažovať nad záujmami jeho krajiny..."
 
A Castro pochopil. Po tom, ako sa USA dohodli so ZSSR na riešení kubánskej raketovej krízy, videl Guevara jedinú cestu z obkľúčenia imperialistov, a to v podobe rozšírenia revolúcie medzi ostatnými štátmi v Amerike a Afrike. Guevara pochopil, že spolu so Sovietskym zväzom sa nebude môcť Kuba nikdy vydať vlastnou cestou a považoval ich politiku za jeden z prejavov imperializmu. Počas prejavu v Organizácii pre afro-ázijskú solidaritu v Alžírsku (február 1965) označil Sovietsky zväz za "tichého spoluvinníka imperializmu", pretože ZSSR neobchoduje len s komunistickým blokom a neposkytuje nezištne pomoc rozvojovým socialistickým krajinám. Môžeme len predpokladať, aká bola reakcia ZSSR, ale faktom ostáva, že Guevara sa stiahol z politiky, zatiaľ čo jeho spolubojovník Castro sa čoraz viac politicky približoval k veľkému bratovi na východe.
 
5.0 Šírenie revolúcie
5.1 Belgické Kongo
Po štyroch rokoch nudy strávených v ministerskom kresle sa znova ozvalo komandanteho bojové svedomie. Che proste nebol politik. Nakoniec si za svoje partizánske pôsobisko vybral Belgické Kongo (dnešný Zair). Ako vždy mal naponáhlo a celý proces výberu, výcviku a dopravy trval len niekoľko mesiacov. Doma nechal niekoľko listov na rozlúčku, jeden bol aj pre Fidela.
 
„...Nechávam tu svoje najrýdzejšie nádeje ako ich tvorca tým, ktorí mi boli najdrahšími. Na nové bojiská si ponesiem vieru, ktorej ste ma naučili...“
 
 2. apríla 1965 odletel Che z Havany do Afriky. Skoro všetci z jeho 130-členného mužstva boli černosi. Che však prišiel do krajiny, v ktorej už revolúcia stratila svoj pôvodný cieľ. Nikto z miestnych nevedel, čo to strelná zbraň je. Jednotliví vodcovia už nebojovali proti koloniálnej nadvláde Belgicka, ale len pre svoj vlastný územný a finančný prospech. To Guevara bohužiaľ nevedel. Ako sa vyjadril Ahmed Ben Bella, bývalý alžírsky prezident a priateľ Che Guevaru: „...Do Konga sme prišli príliš neskoro...“. Po siedmich mesiacoch takmer bez bojov a s nemožnosťou cvičiť miestnych bojovníkov urobil Guevara trpkú a sebakritickú analýzu.
 
„...V Kongu som sa veľa naučil a mal som viac viery ako kedykoľvek v partizánskych bojoch. Ale neuspeli sme...“
 
Táto misia v Kongu bola strašným neúspechom. Bol nútený odtiaľ utiecť zdrvený a porazený. Jeho prvé kroky viedli do Prahy, kde sa zdržal niekoľko mesiacov. Potom sa vrátil znova na Kubu, posadnutý myšlienkou novej vojny. Za svoj cieľ si vybral Bolíviu.
 
5.2 Bolívia
V Bolívii sa k moci práve dostala vojenská junta. Zrážky, protesty a demonštrácie zachvátili krajinu. CIA si myslela, že Che sa nachádza v nemocnici v Sovietskom zväze. V októbri 1966 odišiel s pomocou kubánskej tajnej služby do Bolívie s falošným venezuelským pasom. Zmenil sa na štyridsiatnika strednej triedy, mal okuliare s hrubými sklami, plešinu a jeho obočie bolo užšie. Aby sa zdal menším, vybral si vnútornú časť podpätkov na topánkach. V tomto čase bol pre USA jedným z najhľadanejších mužov na svete.
Vznikla tu nová guerillová skupina, zložená najmä z Kubáncov a niekoľkých Bolívijčanov. Ešte pred Guevarovým príchodom tu zriadili hlavný stan z malej farmy. Guevarova predstava o komunistickej revolúcii sa ani v Bolívii nenapĺňala. Miestni obyvatelia sa k nim chovali nepriateľsky.  Nepríjemné prekvapenie ich čakalo 20. marca, keď tábor objavila armáda. Pravdepodobne ich udal sused, ktorý býval asi 3 km od tábora, pretože si myslel, že tam vyrábajú drogy. Povstalci prišli o všetky zásoby a dokumenty. Začiatkom apríla rozdelil Che skupinu na dve časti. Spojené štáty vyslali do Bolívie "zelené barety" a kruh okolo kubánskeho revolucionára sa začal uzatvárať. Objavili sa problémy so zháňaním pitnej vody. Morálka mužstva prudko klesala, Bolívijčania začali dezertovať.
Kvôli rýchlemu opusteniu tábora so sebou Che nemal svoje lieky a jeho astma sa začala výrazne zhoršovať. Ledva chodil, podopieral sa len o stromy alebo o svoju zbraň. Stratil takmer tretinu svojej hmotnosti. Bol iný. Už nebol taký pozorný a opatrný, ako zvykol. Jedny z posledných záznamov z jeho denníka boli venované Aleide. Bolo cítiť, že to píše muž, ktorý cíti, že sa blíži jeho koniec.
 
„...Najlepšie náboje tejto pištole, ktorá ma sprevádza, nezmazateľné spomienky na deti, ktoré sme ja a ty splodili a útržky života, ktoré mi pripomínajú... Sú zásluhou tejto revolúcie. Nič, čo by nás mohlo spojiť, nemohlo mať nikdy väčšiu silu...“
 
7. októbra ešte Che písal do svojho denníka optimisticky. Bola to však posledná strana, ktorú kedy napísal. Mužov ostalo sedemnásť. V tú noc Che zachytil čilskú rádiovú stanicu, vďaka čomu sa dozvedel, že 1800 bolívijských vojakov ich hľadá v horách. 8. Októbra 1967 bol Che Guevara v poslednej bitke postrelený do nohy. Náboj poškodil zásobník na jeho puške a Che ju nemohol použiť. On a dvaja ďalší bojovníci boli zajatí a odvlečení do starej školy v La Higuera 8. októbra 1967.

6.0 Smrť
  Vojaci, ktorí Guevaru zajali, opisovali, že aj keby napokon nebol popravený, do niekoľkých dní, možno hodín by aj tak umrel. Choroba ho takmer úplne skolila, našli ho vraj v strašnom stave.
  9. októbra priletela helikoptéra s mužom menom Felix Ramos -  kapitán CIA, pôvodom Kubánec, ktorý sa s Ernestom poznal osobne. Okolo poludnia Ernesta Guevaru popravili. Popravu vykonal Mario Teransi, pričom mu najprv rozstrieľal nohy a až potom ho zabil priamou ranou do srdca.
 
„...Bol to najsilnejší zážitok môjho života. Keď som prišiel k nemu, Che sedel na lavici. Keď ma uvidel, povedal: ,Prišli ste ma zabiť. Bol som vystrašený, bez odpovede som iba zvesil hlavu. On sa ma opýtal: ,Kde sú ostatní? Povedal som mu, že oni nič neprezradili a on odpovedal ,Boli to praví hrdinovia‘. Nemal som odvahu strieľať. V tej chvíli bol Che v mojich očiach veľký, veľmi veľký, ohromný. Oči mu silno svietili. Cítil som, ako si ma obzerá, ako tak na mňa uprene pozeral, premkla ma slabosť. Myslel som si, že Che by ma mohol ľahko, jednoduchým pohybom odzbrojiť. ,Upokojte sa‘, povedal mi ,a dobre mierte. Zabíjate človeka‘. Potom sa pohol späť ku dverám, ja som zavrel oči a vystrelil prvú dávku. Che s nohami doširoka padol na chrbát, ale zdvíhal sa a silne krvácal. Ovládol som sa a vystrelil druhú dávku, ktorá ho trafila do rúk, ramena a srdca. Che bol mŕtvy...“
Mario Teransi
 
Táto udalosť vyvolala nesmierne nadšenie hlavne v Bielom dome. Ešte 9.októbra zvolal Walt Rostow, poradca amerického prezidenta pre otázky národnej bezpečnosti svojich spolupracovníkov a vyhlásil: „...Páni! Mám pre vás veľmi dôležitú správu. Bolívijčania popravili Che. Predsa len toho hnusáka napokon dostali. Bol to posledný romantický revolucionár...“

Ešte v deň popravy bolo Guevarovo telo prevezené do Vallegrande, kde bolo podrobené pitve a neskôr vystavené v práčovni kláštora Nuestra Seňora de Malta. Podvečer bolo jeho telo odvezené a vojaci ho pochovali na neznámom mieste. Ešte predtým mu boli amputované obe ruky, aby mali Bolívijčania dôkaz o jeho smrti v prípade, že by ju chcel Fidel Castro poprieť.

Hneď po jeho smrti obleteli svet dve na sebe nezávisle urobené fotografie, ktoré sú dodnes súčasťou jeho legendy. Tú prvú, mladšiu, vytvoril Freddy Alborta, keď bolo Guevarovo telo vystavené vo Vallegrande a Che na nej pripomína obraz mŕtveho Ježiša Krista, čakajúceho na svoje zmŕtvychvstanie. Tú druhú, slávnejšiu, vytvoril svetoznámy fotograf Alberto Korda na ceremónii v Havane v roku 1960. Vtedy ju noviny nepoužili, ale o šesť rokov neskôr sa v Havane zastavil taliansky vydavateľ Giangiacomo Feltrinelli a túto fotografiu od Kordu získal. O pár mesiacov, keď Che zomrel, túto fotografiu vydal ako plagát. Alborta svojou snímkou ľuďom Guevaru zobral, Korda im ho živého vrátil späť. Keď Fidel obdržal fotografiu mŕtveho Ernesta, uveril aj on, že chýry o jeho smrti sú naozaj pravdivé. Oznámil to národu a oduševnene na svojho druha spomínal:
 
„...Ak hľadáme vzorový typ človeka, vzorový typ človeka, ktorý nepatrí len k tejto generácii, vzorový typ človeka, ktorý patrí do budúcnosti, celým svojím srdcom, vidím tento vzor, bez chýb v správaní, bez chýb v názoroch, bez chýb vo vystupovaní, týmto vzorom je Che! Ak máme vyjadriť, akých ľudí chceme mať z našich detí, môžeme zakričať z našich sŕdc, silno a revolučne – chceme, aby boli ako Che! ...“
 
Až o 30 rokov neskôr našli kubánski archeológovia telo Ernesta Guevaru, mýtickej postavy revolúcie, pochované ako telo prostého desperáda. Spolu s jeho rukami, naloženými vo formaldehyde, bolo triumfálne privezené na Kubu a uložené v Panteóne revolucionárov v meste Santa Clara, ktoré Che pred rokmi dobyl, a tak ukončil víťazné ťaženie kubánskej revolúcie.

7.0 Záver
Komandante Che Guevara je zaiste obrovským vzorom pre každého Kubánca. Snáď neexistuje osobnosť, ktorú by si národ vážil viac ako Kuba svojho Ernesta. Napokon nedosiahol, o čo sa snažil a s dnešným režimom na Kube by iste nesúhlasil. Romantický obraz revolucionára, jeho tvár a slová sa tam však stali obľúbenými ikonami. Legenda z neho urobila večne mladého rebela. Che porazil smrť a dobre to vedel.

Che raz povedal: „...Doba sa mení a s ňou i hrdinovia...“. Mal pravdu, avšak táto veta sa netýka jeho samého, pretože doba sa už dávno zmenila, ale jej hrdina nie. Stále vidno po celom svete mnoho ľudí ľavicovo a dokonca aj pravicovo orientovaných s jeho podobizňou na hrudi, na vlajkách. Che sa stal obrovskou ikonou aj pre deti kvetov, vďaka čomu sa legenda o ňom tak výrazne rozšírila po celom svete. Jeho podobizeň nosí aj mnoho známych osobností ako Mike Tyson alebo hrdý Argentínčan Diego Maradona.
Po celej Kube je prítomná pamiatka na tohto nesmrteľného revolucionára. Mladí ľudia hlásajú, že chcú byť ako on. Che bol typ muža, o ktorom ženy hovoria, že by mohol byť otcom ich detí. Zaslúžil si to vďaka svojej obrovskej charizme, ktorú ľudia stále cítia aj po toľkých rokoch po jeho smrti. Skladajú mu piesne, najznámejšia, mnohokrát prespievaná pieseň, ktorá znie na každom rohu, má názov „Hasta siempre“. Je to časť jeho slávneho výroku „...Hasta la Victoria, siempre!...“, čo vo voľnom preklade znamená „Vždy vpred k víťazstvu“. Týmto heslom sa človek s takým dobrodružným duchom jednoznačne riadil. Nebol to vodca, ktorý by z pohodlia svojej kancelárie riadil vojenské operácie, bol to človek, ktorý dokázal konať, vynaložil obrovské úsilie a všetky fyzické i psychické sily na dosiahnutie svojich ideálov. K nepriateľom bol nemilosrdný a odhodlaný, ale k blízkym ľuďom sa správal veľmi priateľsky a srdečne.

Sláva Ernesta bola vyzdvihnutá aj niektorými výrokmi slávnych ľudí. Nelson Mandela o ňom hovoril ako o „...inšpirácii pre každú ľudskú bytosť, ktorá miluje slobodu...“. Stokely Carmichael, čierny aktivista v USA v 60-tych rokoch, povedal, že „...Che Guevara nie je mŕtvy, jeho myšlienky sú s nami...“. No najznámejším je výrok Jean-Paul Sartreho:
 
"...Che bol najskutočnejšou ľudskou osobnosťou nášho veku..." 
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#co znamena slovo sudruh #buenos aires #na poste #Peru #čile #machu picchu #interview s podnikatelom #čo by som zmenila vo svojom meste? #Bolivia


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.020