Leonid Iľjič Brežnev

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petka (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 15.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 920 slov
Počet zobrazení: 2 796
Tlačení: 242
Uložení: 250
Leonid Iľjič Brežnev
 
1. Úvod
Dôvod nášho výberu tejto ´veľkej´ osobnosti je ten,že sme chceli poukázať na to čo všetko zlé jeho politika priniesla.V prezentácii spomenieme nariadenie  intervencie do Česko-slovenska v roku 1968 .Ďalšia budeme  venovať je jeho nepriaťeľský postoj k Západu,ktorý museli zdieľať ostatné krajiny Východného bloku,okrem Juhoslávie.Jeho vzťahu ako politika ku ostatným krajinám Sovietskeho bloku sa budeme v našej prezentácii samozrejme tiež venovať.Na začiatok by sme spomenuli jeho krátky životný príbeh. Na konci budú uvedené naše osobitné názory,ktoré sme si utvorili počas tvorenia tejto ročníkovej práce. K spomenutým kapitolám uvedieme napr. k intervencii do Česko-Slovenska aj reakcie zahraničia. Pokúsime sa zistiť v akom stave bol za jeho éry ZSSR či bol silný alebo postupne slabol (ZSSR) , či sa komunistický režim upevňoval alebo naopak či postupne upadal. Napriek všetkému je to naozaj veľká osobnosť svetových dejín a stojí za to ju spracovať v našej práci a aspoň trochu ju priblížiť ostatným.

2. Život
Narodil sa v obci Kamenskoje na dnešnej Ukrajine v rodine kovorobotníka. Začal pracovať ako robotník, po skončení strednej aj vysokej školy technického smeru roku 1935 bol inžinierom v metalurgickom závode v Kurskej oblasti. V 17 rokoch vstúpil do Komsomolu (Komunistického zväzu mládeže) a o 6 rokov neskôr do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ), kde zastával stranícke funkcie na oblastnej úrovni. Počas druhej svetovej vojny bojoval na Kaukaze,Kryme, Ukrajine, v Poľsku. Ako politický činiteľ Sovietskej armády sa zúčastnil na oslobodzovaní Česko-Slovenska a na oslobodenom území pomáhal pri organizačných prácach komunistickej strany.
 
Po vojne pracoval v politickej správe armády a dosiahol hodnosť generálmajora. V politike sa pred ním odvíjala sľubná kariéra. Postupoval v straníckej hierarchii, až sa začiatkom 50. rokov prepracoval do blízkosti Josifa Visarionoviča Stalina a stal sa členom Sekretariátu Ústredného výboru (ÚV) KSSZ. Po smrti diktátora však stratil všetky vysoké funkcie a tri roky pracoval v službách strany v Kazachstane. Brežnev sa opäť objavil v Moskve roku 1957 v súvislosti s bojom o Stalinovo dedičstvo v Kremli, z ktorého vyšiel víťazne Nikita Sergejevič Chruščov a jeho ľudia. Brežneva považovali za jedného z nich. V prvej polovici 60. rokov sa v sovietskom štátnom a vojenskom vedení uskutočnilo niekoľko významných zmien, ktoré vyvrcholili roku 1964 odstránením Chruščova a jeho režimu. Brežneva vymenovali za prvého tajomníka ÚV KSSZ a jeho pozícia sa postupne upevňovala. Rýchlo skoncoval s Chruščovovým štýlom neustálych zmien, oprel sa o armádu, posilnil centrálne rozhodovanie z Moskvy, do vedenia vniesol stabilnejšie a pragmatickejšie metódy práce a aj ľud prijal zmenu v Kremli s uspokojením. XIII. zjazd KSSZ roku 1966 potvrdil novú líniu strany, ktorá bola súčasne neoficiálnou rehabilitáciou stalinizmu.
 
Brežnevovu éru charakterizoval vzostup ZSSR na pozíciu veľmoci rovnocennej USA. Vedúci politickí predstavitelia ZSSR signalizovali svoju pripravenosť rokovať s USA o znížení stavu vojsk v Európe. Brežnev sa štyrikrát stretol s americkým prezidentom a medzi najvyššími predstaviteľmi vedúcich krajín znepriatelených blokov boli podpísané zmluvy o obmedzení strategického zbrojenia SALT. Vrcholným výsledkom toho úsilia bola Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe roku 1975 v Helsinkách. Roku 1968 sa Brežnev hlavnou mierou pričinil o inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska. V decembri 1979 nariadil vstup sovietskych vojsk do Afganistanu, kde sa po palácovom prevrate uskutočnenom komunistami, rozpútal boj medzi stúpencami starej a novej vlády. Nový režim, ktorý ZSSR podporil 100 000 sovietskymi vojakmi, nemal doma oporu, dokonca aj v samotnom Sovietskom zväze bola táto vojna veľmi nepopulárna.
 
Počas 18 rokov, keď bol Brežnev najmocnejším mužom Kremľa, sa pomery v ZSSR síce stabilizovali, no odmietaním progresívnych zmien sa zároveň konzervovali. Pod jeho vedením systém nedokázal adekvátne čeliť vnútropolitickým a ekonomickým problémom. Na sklonku jeho vlády bolo vedenie ZSSR prestarnuté a nehybnosť sovietskeho režimu sa skončila až po nástupe Michaila Gorbačova roku 1985.
Zomrel ráno 11.novembra 1982.
 
3. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska
Vpád/Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska, komunistickou stranou označovaný za vstup spojeneckých vojsk, známy aj ako operácia Dunaj, bol vojenský vpád vojsk piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom (ZSSR, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko). Vojská NDR sa síce na inváziu tiež pripravili ale v poslednej chvíli bola ich účasť odvolaná z Moskvy. Invázne vojská, ktoré na územie ČSSR vstúpili 21. augusta 1968 obsadili väčšinu strategických miest po celej krajine. Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna mužov a okolo 5 000 tankov. Operácii velil sovietsky armádny generál I.G. Pavlovskij.
 
Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto jednaniu spojeneckých krajín, sama však nebola schopná jednať. Dôsledkom vpádu bolo potlačenie česko-slovenského pokusu o reformu socializmu, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Došlo k zatknutiu a internácii vedúcich česko-slovenských predstaviteľov Dubčeka, Smrkovského, Černíka a ďalších. Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991.

Reakcie 
V noc invázie Kanada, Dánsko, Francúzsko, Paraguaj, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty požiadali o stretnutie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov. Spojené štáty americké na inváziu oficiálne nereagovali, keďže akceptovali dohody o povojnovom rozdelení Európy. Lyndon B. Johnson navyše nariadil stiahnuť všetky americké vojská v oblasti do vzdialenosti 60 km od česko-slovenských hraníc. Niektoré socialistické krajiny ako Rumunsko a Juhoslávia sa na invázií odmietli zúčastniť a vyjadrili vedeniu KSČ podporu. Je zaujímavé, že na udalosti reagovali veľmi citlivo aj v iných častiach sveta, komunisti v Južnom Vietname napríklad vydali zvláštny obežník, ktorý nariaďoval objasniť v partizánskych jednotkách situáciu v Česko-Slovensku a nutnosť reakcie krajín Varšavskej zmluvy.
 
25. augusta 1968 na moskovskom Červenom námestí osem sovietskych občanov (Konstantin Babickij, Tatiana Bajevová, Larisa Bogorazová, Natalia Gorbanevská, Vadim Delone, Vladimír Dremľuga, Pavel Litvinov a Viktor Fajnberg), ktorí niesli transparenty s nápismi: Strácame najlepších priateľov, Hanba okupantom, Ruky preč od ČSSR, Za vašu a našu slobodu, Slobodu Dubčekovi, Nech žije slobodné a nezávislé Česko-Slovensko a česko-slovenskú vlajku. Okamžite však boli zatknutí a niekoľko rokov väznení.
 
8. septembra 1968 sa na celoštátnych dožinkových slávnostiach na varšavskom štadióne verejne zapálil na protest proti okupácií Ryszard Siwiec. Na následky popálenín o štyri dni neskôr zomrel. 16. januára 1969 sa na protest proti okupácii krajiny upálil na Václavskom námestí v Prahe Jan Palach, podobne brutálnym spôsobom na nespravodlivosť upozornili aj Jan Zajíc a Evžen Plocek. Aj keď tieto protestné samovraždy hlboko otriasli verejnou mienkou v krajine, nemali vo vtedajšom Česko-Slovensku trvalejší dopad na politickú situáciu. Vpád vojsk ZSSR vysvetľovalo tým ,že ZSSR má právozasahovať do záležitostí komunistických krajín pokiaľ je v nich komunistický režim ohrozený(Brežnevova doktrína).
   
4. Vzťah k Západu – Studená vojna
60.roky - obdobie prechodu
Na konci 60. rokov vzájomný politický vzťah oboch superveľmocí začal postupne meniť. Odohrávalo sa to na pozadí konsolidácie sovietskeho mocenského monopolu vo východnej Európe ( potlačenie reformného hnutia v Československu; vyhlásenie Brežnevovej doktríny ) a neúspešnej americkej vojenskej intervencie vo Vietname. Hlbších príčin uvoľňovania napätia bolo niekoľko: šok z Kubánskej krízy ( možnosť 3.Svetovej vojny ), vojensko strategické úvahy o tom, že v rovnováhe strachu medzi superveľmocami je ďalšie hromadenie vojenského materiálu zbytočné. Dôležitým krokom na ceste k uvoľňovaniu bola zmluva o jadrových pokusoch z roku 1963 ä
( zákaz pokusov s jadrovými zbraňami vo vesmíre v ovzduší a pod vodou ) a podpísanie zmluvy o nerozširovaní jadrových zbraní v roku 1968. Vedľa politicky si "konkurujúceho si trojuholníka" USA - ZSSR - ČÍNA vznikol hospodársky "kooperujúci trojuholník" USA - JAPONSKO - ZÁPADNÁ EURÓPA. Druhá studená vojna

Kontrast medzi začiatkom a koncom 80.rokov bol veľmi veľký.
V prvej polovici zaznamenali sovietsko - americké vzťahy najhoršiu úroveň za poslednú generáciu. Do veľkej miery spôsobila klinickú smrť politiky uvoľňovania medzinárodného napätia Moskva, ktorá neustále zvyšovala svoj zbrojný potenciál a k riešeniu problémov v rôznych kútov sveta sa stavala čoraz agresívnejšie, čo spôsobilo prudkú reakciu spojených štátov. 
 
Výdavky na armádu začala zvyšovať v poslednom roku svojho fungovania už vláda prezidenta Cartera. Reaganova vláda ich zvýšila ešte viac.
Vojenské posiľňovanie Spojených štátov bolo obrovské, najväčšie od kóreskej vojny. V tom čase začal Washington, ako odpoveď na sovietske rakety typu SS-20, rozmiestňovať v západnej Európe rakety Pershing 2 a letúnové strely Cruise. Ešte pred ich umiestnením oznámil Reagan v tom istom roku strategickú obrannú iniciatívu ( SDI ). Jej cieľom bolo postaviť proti balistickým raketám ochranný štít z lasérových zbraní využívajúcich časticové lúče. Ak by sa tento projekt bol uskutočnil, musela by sovietska strana reagovať zvýšením počtu medzikontinentálnych balistických rakiet ( ICBM ), alebo by musela vybudovať podobný systém. Veľa sovietskych aj amerických vedcov súhlasilo s názorom vedeckého poradcu prezidenta Gorbačova Roalda Sagdejeva, ktorý považoval pôvodnú Reaganovu koncepciu strategickej obrannej iniciatívy ( SDI ) za vedecko - fantastickú fikciu, ktorá sa nedá uskutočniť. Strategická obranná iniciatíva ostala niekoľko rokov hl. prekážkou sovietskeho zbrojenia. To, že Reagan presadzoval iniciatívu, aby vystupňoval vojenskú silu Spojených štátov, bolo súčasťou pevného postoja voči Moskve na všetkých frontoch.
 
Rétorikou, ktorá pripomínala studenú vojnu zo začiatku 50. Rokov označil sovietsky zväz za ríšu zla a predpovedal, že komunizmus skončí na smetisku dejín. Ronald Reagan opäť rozbehol ideologickú vojnu. Intuitívne pochopil, že problémy sovietskeho vedenia majú korene v jeho nedostatočnej legitimnosti. Vládnuť mohli iba násilím, represiou, slobodné voľby by nikdy neprežili. Uvedomil si, že ak bude neustále brnkať na strunu legitimnosti, oslabí impérium tak, že to povedie až k jeho zániku. Tendencia Ronalda Reagana poučovať sovietskych predstaviteľov pretrvala až do éry Gorbačova aj napriek tomu, že sa sovietsko - americké vzťahy podstatne zlepšili, k čomu sčasti prispel ich vzájomný dobrý vzťah. Prvé vrcholné stretnutie Reagana a Gorbačova neprebehli celkom bez problémov. Reagan začal stretnutie prednáškou o vlastných názoroch, akoby vyučoval - hovorí Gorbačov. " Raz alebo dvakrát som mu povedal aby to nerobil. Aby si uvedomil s kým rokuje, že nie sme rovnocenní partneri, že on nie je môj žalobca ani učiteľ. Že ak chce pokračovať v tomto tóne k dialógu sa nedostaneme. Chceli sme však dosiahnuť dohodu, a tak som bol pripravený ísť ďalej. Museli sme sa cez to dostať ".

" Reagan spôsobil v systéme vzťahov medzi spojenými štátmi a Sovietskym zväzom úplnú zmenu " - hovorí sovietsky vyjednávač Julij Kvicinskij, ktorého ženevské rozhovory o kontrole zbrojenia neviedli na začiatku 80. Rokov k nijakým výsledkom. Až s Gorbačovom sa zmenil tón a ako hovoria Nemci, tón robí muziku.
 
5.Vzťah k Východu
V Československu v roku 1968 chceli reformní vodcovia spojiť socialistické princípy v ekonomike s politickou demokraciou. Túto reformu považovali v Moskve za obzvlášť nebezpečnú, pretože hrozilo, že sloboda diskusie, uvoľnenie cenzúry a ostatné demokratizačné opatrenia môžu viesť k úplnému odmietnutiu socializmu a nastoleniu prozápadného režimu. Ubezpečenia Alexandra Dubčeka vodcom v Moskve nestačili. Nasledovala „bratská pomoc“ a úplné zmrazenie reformného procesu na nasledujúcich 20 rokov. V Poľsku bol vývoj špecifický, a to z niekoľkých dôvodov: svoje relatívne pevné postavenie si stále udržiavala katolícka cirkev (aj vďaka zvoleniu K. Wojtylu za pápeža), roľníctvo si tu úzkostlivo strážilo svoju nezávislosť od štátu, a napokon, z histórie prameniace protiruské cítenie. 
 
Keď sa Solidarita, založená v roku 1980, stala hrozbou pre samotnú moc komunistov, vyhlásil generál Jaruzełski stanné právo. Prvoradým cieľom poľských komunistov bolo vyhnúť sa invázii zo ZSSR, tak ako tomu bolo v Maďarsku v 1956 a v Československu v 1968, keďže nechceli stratiť aj ten kúsok rešpektu, ktorý u národa ešte mali. ZSSR si musel v prípade východoeurópskych krajín vybrať z dvoch možností: právo alebo stabilita. Buď by poskytol týmto krajinám voľnosť v politických rozhodnutiach a riskoval by zrútenie komunistických režimov, alebo mohol ich držať pod pevnou kontrolou a mať tak zaistenú stabilitu v tejto národnostne konfliktnej oblasti.
 
Po určitom čase sa tieto krajiny i tak stali pre ZSSR v určitom zmysle zbytočnými. V ére jadrových zbraní s dlhým doletom nemali žiadny zmysel ako nárazníkové pásmo, spôsobovali len politické nepríjemnosti, pre ZSSR boli aj ekonomickou príťažou, a vzťah týchto národov k Sovietskemu zväzu bol prinajmenšom chladný, ak nie priamo nepriateľský.

6. Záver
Názor Michal Šatara: Podľa môjho názoru Leonid Brežnev mal fantastické politické vlohy, ale tak ako v podstate všetci komunisti ho veľmi zatienila jeho túžba po moci, ktorú si dokazoval pomocou tankov a zbraní.Neuvedomoval si, že čím viac plynie čas,tým viac treba krajinu reformovať (politicky), ináč je jeho režim odsúdený na zánik.
 
Názor Viliam Višňovský:Z vlastnej skúsenosti viem,že propagácia Brežneva vo Východnej Európe mala aj duševný vplyv na ľudí.Podľa mňa je úžastné ako
mohli všetci uveriť tomu,že tento komunista je správny vodca,
hoci to ani z ďaleka nebola pravda.Ale napriek všetkému sa dokázal
presadiť a ovládať masy ľudí. 
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014