Najvýznamnejšie bitky 2. svetovej vojny

Najvýznamnejšie bitky 2. svetovej vojny
 
Úvod
Druhá svetová vojna je veľkolepé obdobie ako i smutné. Milióny ľudí prišlo o život kvôli šialenému plánu jedeného človeka. Adolf Hitler ktorého prezývali Fuhrer (vodca) bol nespokojný s niekdajšou situáciou v Nemecku ktorá sa začala po podpísaní Versailskej zmluvy a začal pracovať na svojom veľkom pláne. V roku 1933 sa Hitler dostal k moci. Stál na čele svojej strany NSDAP (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei). Všetko sa to začalo v roku 1.9. 1939 keď Nemecko zaútočilo na Poľsko. Touto pracou Vám priblížim najvýznamnejšie a najväčšie bitky druhej svetovej vojny , bitky ktoré boli  najväčšie a najstrašnejšie aké kedy človek zažil a videl.
 
„Ak nemecký národ prehrá vojnu, tak sa preukázal ako slabší, a preto si nezaslúži žiť ďalej, nech je preto celkom vykynožený.“ (pred koncom vojny) HITLER

Bitka o Stalingrad
Bola to najvýznamnejšia bitka v druhej svetovej vojne. do nej sa vo vojne Nemecku darilo, ale po nej sa začala situácia otáčať.
1942. Nebolo to prvá bitka v ktorej ich Rusi porazili, cez to však stále veľmi významná. Nemci si uvedomili že sú proti Rusom slabí a tak sa snažili o väčší úspech. Velenie nemeckej armády (Wehrmacht) vypracovalo plán, v ktorom mala časť armády útočiť na kaukazské pohorie, useknúť časť Ruska z dvoch strán a obsadiť väčšie sovietske ropné polia (oil fields). Operácia mala Rusov prekvapiť a mala rýchlo postupovať aby si Rusi nestihli pripraviť obranu. Ich plán sa nazýva Operácia Modrá. Spočíval v tom, že sa armáda rozdelila na dve skupiny. Skupine A velili Erich von Manstein a von Kleist, ktorí mali útočiť na juh k Rostovu a potom preč cez Tranzkaukaz ku Kaspickému moru pričom obsadiť ropné polia v Maikope. Skupina B ktorej velil generál Fridrich von Paulus a von Weichs, mala prejsť medzi riekami Don a Volga, aby prišli severne ku Stalingradu. Popri tom mali useknúť druhú časť Ruska. 28. jún. Útok sa začal. Adolf Hitler myslel, že štvrtá obrnená armáda generála Hotha (tanky, časť skupiny B) je v skupine B nepotrebná, tak ju poslali do skupiny A. Zvyšok dostal príkaz, aby išli na Juh. Tak sa vlastne dostali do Stalingradu. Hitler potom prikázal aby išli pôvodnou cestou. Rusko sa o tom dozvedelo a generál Andrej Jeremenko stiahol svoje jednotky, ponechajúc bojisko Nemcom, a poslal ich do Stalingradu. Generál von Weichs nariadil Nemcom aby išli na juh. Medzi tým sa tam už dostali Rusi. Narýchlo sformovali šesťdesiatu druhú armádu, ktorej velil generál Lopatin. Keď vyjadril svoje obavy, Jeremenko ho vymenil za Vasilija Ivanoviča Čujkova. Jeremenko prikázal Čujkovi aby bránil mesto za každú cenu. Vydal rokzaz podobný Stalinovmu: už žiadny krok späť. NKVD (komunistická polícia) dostala príkaz aby zastrelila každého, kto sa neprispôsobí.23. august. Uskutočnilo sa bombardovanie Stalingradu. Tisíce domov boli vyhodené do vzduchu. Civilné obivateľstvo utrpelo veľa rán. Zomrelo asi 44 000 ľudí a viac než 150 000 bolo zranených. Obyvateľstvo sa zredukovalo na 400 000. Jeremenko si spomína na bombardovanie takto: "Už sme doteraz zažili veľa bitiek, ale čo sme videli v Stalingrade 23.augusta, to bola nočná mora. Bomby vybuchovali všade naokolo a obloha bola vyplnená stĺpcami ohnivého dymu. Blízko nádrží ropy (boli umiestnené na brehoch Volgy, severne od stredu mesta) bodali oblohu obrovské plamene, zaplavujúc pôdu morom ohňa a štipľavých plynov. Prívaly horiacej ropy a benzínu plávali na Volge, na povrchu to bola rieka ohňa. Lode na rieke sa vznietili, asfalt na ceste chrlil dusivý dym a telegrafné veže iskrili ako zápalky. Zem Stalingradu bola popraskaná a začiernená. Mesto vyzeralo ako napadnuté hrozným hurikánom, ktorý ho vyniesol do vzduchu, sprchujúc ulice a námestia. Vzduch bol horúci, dusivý, plný dymov a ťažko sa dýchal.
24. august. Výbor na obranu mesta organizoval evakuáciu obyvateľstva. Do 14. septembra bolo evakuovaných asi 300 000 ľudí a náklad z tovární.
1. september. Nemci obsadili Stalingrad. Rusi pred mestom určili útočné body a vtrhli do mesta. Začal sa boj Rattenkrieg - potkania vojna. Obidve strany mali pravidlá nestiahnuť sa a nevzdať sa. V uliciach zúril strašný boj. Konštatin Simonov zaznamenal boj Luftwaffe a Rusov takto: "Všetky domy okolo mesta horeli a v noci ich dym zalial horizont. Vo dne v noci bola zem posypaná šrotom z bombardovania a diel. Vraky zostrelených lietadiel ležali roztrúsené po uliciach a vzduchom svišťali náboje z Ack-Ack kanónu, ale bombardovanie to hneď neukončilo. Obliehači sa pokúsili so Stalingradu urobiť peklo na Zemi. Avšak bolo nemožné zostať pasívnym. Mali ste bojovať, mali ste obraňovať mesto pred streľbou, dymom a krvou. Bola to jediná cesta ako žiť." (Ack-ack je vlastne protilietadlová batéria.) Rusi poslali lietadlá s posilami, ale nemecké letectvo (Luftwaffe) ich blokovalo. Protilietadlové batérie síce zničili veľa lietadiel Luftwaffe, ale nakoniec nemci obsadili rieku (celá bitka sa konala pri rieke Volga blízko Stalingradu). Posily začali prichádzať v noci. Do leningradu dorazili delostrelci a raketometníci. Šiesta armáda (von Paulus) mala veľké straty, ale nakoniec šesťdesiatu druhú armádu (Čujkov) vytiahli von zo Stalingradu a dotiahli k Volge. Bola rozseknutá na dve časti a Čujkov stratil spojenie s druhou časťou. Hitler bol čoraz viac presvedčený že táto bitka je koniec vojny.

Stred októbra. Časť nemeckej armády na rieke Don stretli Rumuni, spojenci Rusov. Začiatkom novembra generál Fridrich von Paulus privolal štyridsiatu ôsmu tankovú divíziu na Don, avšak prišlo iba 50 dobrých tankov.
19. november. Rumuni sa takmer zázračne držali. Rusi odštartovali operáciu Uranus. 20. november. Veľmi veľa ruských divízií tiahlo na juh, zajali takmer polovicu štvrtejarmády (tanky, generál Hoth) a veľa vojakov v Stalingrade a blízko pri ňom. Hermann goering ich nahradil posilami z Luftwaffe.
1943. V januári Rusi zahájili operáciu Neptún. Tentokrát na nich útočili taliani. Po úspechu Rusi zaútočili na hranice nemeckého územia, a usekli ich ďaleko od Stalingradu. Fridrich von Paulus sa vzdal, lebo už nemal žiadnu šancu. Rusi dostali späť Stalingrad, ktorý neskôr premenovali na Volgograd, ale boli návrhy aby ho zase premenovali na Stalingrad. Nie na počesť diktátora, ale ako symbol hrdinstva ruských vojakov.

 
Bitka v Pacifiku - Pearl Harbor
Bolo 7 h 55 min a okolo 180 japonských lietadiel prekvapujúco zaútočilo na americkú flotilu v prístave Pearl Harbor, vzdialenom 15km od Honolulu, na Havajských ostrovoch. Až do 8 h 30 min zhadzovali bomby a torpéda na vojnové lode, letecké plochy a prístavné nádrže. O 8 h 45 min preletela druhá vlna, zložená zo 170 lietadiel, aby za 60 min dokončila dielo skazy. Celkove, za čosi viac ako pol druha hodiny, bolo z boja vyradených 8 veľkých obrnených lodí (z ktorých 3 potopili), 3 krížniky, 3 torpédoborce, 4 pomocné plavidlá boli vážne poškodené a 159 lietadiel bolo zničených na zemi. Bilancia - vrátane ľudských strát: 2403 mŕtvych a 1178 zranených - bola pre Američanov veľmi zlá. Útočníci stratili len 29 lietadiel a 5 vreckových ponoriek. V ten istý deň sa Japonci vylodili v Malajzii a na Filipínach.

Cieľ Japoncov bol jasný : neutralizovať americkú mocnosť, jedinú prekážku ich expanzívnych ambícií na Ďalekom východe a juhovýchodnej Ázii. Už od roku 1937 okupovali najbohatšiu časť Číny a európsku vojnu i porážku Francúzka roku 1940 využili na preniknutie do oblasti indočínskeho polostrova. Lenže prezident Franklin Roosevelt na to reagoval vyhlásením hospodárskych sankcií a osobitne zavedením naftového embarga v júli 1940. Generál Tódžó, ktorý stál na čele od októbra, sa domnieval, že podmienkou dobytia juhu je zničenie amerického loďstva v pacifiku. Prípravu operácie proti Pearl Harboru bol poverený admirál Jamamoto, veliteľ Spojené loďstva. Ako mladý námorník sa roku 1904 zúčastnil prekvapujúceho útoku proti prístavu Port Arthur počas rusko-japonskej vojny. Tentoraz spočívali ťažkosti v zdolaní vzdialenosti - takmer 5500 km! Riešenie sa našlo v použití 6 lietadlových lodí s 350 lietadlami na palube, doprevádzanými 2 vojnovými loďami, 3 krížnikmi, 9 torpédoborcami a viacerými zásobovacími plavidlami, pred týmto zoskupením sa plavilo 26 ponoriek, z toho 5 vreckových, ktoré mali do prístavu Pearl Harbor preniknúť za účelom prieskumu. Eskarda vedená admirálom Nagumom, 26.novembra nenápadne opustila Kurily. So zhasnutými svetlami a vypnutým rádiovým spojením sa presúvala hmlami menej používanej severnej cesty a zastala vo vzdialenosti 230 míľ severne od ostrova Oahu, kde sa nachádzal cieľ.

Tam čakala na príkaz na útok, ktorý jej bol vydaný v piatok 5. decembra. Útok bol určený na koniec týždňa, lebo v tom čase sa americké loďstvo po týždňovom výcviku zvyčajne vracalo do prístavu. V nedeľu ráno, keď nočná radarová obsluha skončila službu, Nagumo nasadil torpédové lietadlá a strmhlavé bombardéry sprevádzané stíhačkami "ZERO". O 9 h 45 min, keď bolo po všetkom a Pearl Harbor sa stratil v plameňoch a chuchvalcoch hustého dymu, bol do Tokia vyslaný tradičný signál označujúci víťazstvo - " Tora, tora, tora!" Prekvapenie na strane Američanov bolo úplné. K japonskej agresii došlo v čase sladkej nečinnosti, keď v Pearl Harbore neboli pripravené žiadne kroky na odrazenie podobnej operácie. Straty spôsobili hlbokú traumu. Ešte väčšie bolo pobúrenie vyvolané týmto zradným činom. 8.decamra označil F. D. Roosevelt predchádzajúci deň za "hanebný deň" a bez ťažkostí získal od kongresu vyhlásenie vojnového stavu medzi USA a japonskom. Verejnosť sa jednotne postavila za neho a proti agresorovi : konečne padli posledné zvyšky amerického izolacionizmu. Ak Japoncom ich taktický úspech zabezpečil počas 6 mesiacov prevahu na mori a umožnil im dobyť juhovýchodnú Áziu, strategická sila loďstva USA - lietadlové lode, ktoré v decembri neboli na svojej základni - ,ostali zachované pre budúcu leteckú a námornú bitku.".
 
Vylodenie v Normandii
Večer, 5. júna sa z Anglicka vydala kolónia vyše 5 tisíc lodí všetkého druhu smerom do Francúzska. Toľko lodí sa ešte nikdy predtým nezúčastnilo na spoločnej akcii. Lode plávali vo viacerých prúdoch vedľa seba po vopred odmínovaných trasách. Vpredu plávali mínolovky, za nimi sa tiahli torpédoborce a vzadu boli do široka ďaleka vyloďovacie plavidlá. Ráno, 6. júna, krátko po polnoci zhodili lietadlá výsadkárov - prieskumníkov. Ich úloha bola svetelne vyznačiť plochy pre ďalších parašutistov a pre klzáky, ktoré mali dopraviť prvé vozidlá a muníciu. Z pristávacích plôch bolo treba odstrániť Rommelove prekážky. Nie všetci prieskumníci splnili svoju úlohu. Veľa ich zablúdilo, alebo boli odviaty na kilometre od určenej pozície. Na vyznačenie oblastí nemali veľa času. Niektorí vyznačili svoju oblasť chybne. Neskôr pristávali radoví výsadkári. Tí mali obsadiť dôležité cesty a mosty. Iní zase pokúsiť sa zneškodniť nepriateľské batérie. Bola to najväčšia výsadková operácia o ktorú sa kto kedy pokúsil. 882 lietadiel zhodilo spolu 13 000 mužov. Mnohí, zaťažení ťažkým výstrojom sa utopili v bažinách a mnohí s nestretli so svojimi veliteľmi, lebo boli roztrúsení po širokom okolí. Klzáky, ktoré preleteli nemeckou protilietadlovou obranou a pristáli na určených miestach, donášali muníciu a vozidlá (v priestoroch britskej 6. výsadkovej divízie pristálo 69 klzákov, z toho 49 na správnom mieste). Spojenci mali nedostatok vycvičených pilotov. Často vedľa pilota, na mieste pomocného pilota sedel len obyčajný výsadkár. V prípadoch, keď sa pilot zranil, ostalo pilotovanie v rukách neskúseného výsadkára. Našťastie použitý typ klzákov nebol veľmi náročný. Z rozbitých klzákov, ktoré pristáli, vystupovali spojenecký vojaci s cieľom splniť svoje rozkazy. Do rána, boli obsadené dôležité mosty, iné boli vyhodené do povetria a podarilo sa zneškodniť niektoré delá a guľometné hniezda. Výsadkári oslobodili 1. francúzske mesto od Nemcov - Ste. Mére-Eglise. Francúzske podzemné hnutie zatiaľ prerušilo nemecké vojenské telefónne spojenia.
 
Nemci vedeli, že pristáli výsadkári, ale ešte nevedeli o čo ide. Sledovali more, no žiadne lode nevideli. Okrem výsadkárov boli zhodené aj asi tisícka bábok oblečených do vojenských šiat, aby zmiatli Nemcov. Na vyšších stupňoch nemeckého velenia panoval zmätok, váhanie a nerozhodnosť. Dostávali navzájom si protirečiace správy. Nadránom bolo OKW v Nemecku požiadané o uvolnenie posíl. Na základe informácií, ktoré malo velenie k dispozícií nemohlo vedieť, či naozaj ide o niečo dôležité, posily neboli uvolnené. Nemecký vojaci pri stretnutiach s nepriateľom reagovali rýchlo a pohotovo. Tisíce nemeckých vojakov už bolo v pohybe. Nemci veľmi úzkostlivo čakali na svitanie, aby sa ukázalo, o čo ide. Do vojenských štábov sa dostala varovná správa - námorné stanice zachytávali zvuk lodí, veľa lodí. Okolo 6. hodiny ráno sa lode priblížili na dohľad. Pre Nemcov to bol úžasný pohľad, vidieť na celom obzore od západu po východ tak ohromne veľké loďstvo.

Akonáhle sa priblížili na dostrel začala sa streľba. Spojenci boli podporovaný zo vzduchu vyše 10 tisíckami stíhačov a bombardérov. Pobrežné batérie boli neustále bombardované lietadlami a ostreľované salvami z vojenských lodí. Lietadlá bombardovali nemecké pozície, aby vojaci mali ľahšiu prácu. Delá na lodiach boli rozpálené dočervena. Zopár lodí bolo zasiahnutých, niektoré narazili na podmorské míny a potopili sa (Corry). Vojaci na lodiach, približujúcich sa k Francúzsku, trpeli od neustáleho kolísania morskou nemocou. Boli celí zúbožení ešte pred vylodením. S plným výstrojom vážili najmenej 135 kg, boli nepohyblivý a pomalý. Keď prestupovali do člnov, mnohí sa zranili, alebo utopili. O 6 30 za začalo vyloďovanie. Najprv sa vylodili obojživelné tanky s prvými vojakmi, hneď nato nastúpili ženisti. Tí museli zneškodniť míny a vyhadzovať do vzduchu železné konštrukcie, aby mohli pristávať vyloďovacie člny s vojakmi a vozidlami. Prví spojenci pristáli na pobreží. Američania pristávali na plážach Utah a Omaha, Briti na plážach Gold a Sword a kanaďania na pobreží Juno. Na jednotlivých úsekoch bola situácia odlišná. Napríklad americký vojaci na pláži Utah mali dojem, akoby išlo len o ďalšiu cvičnú akciu. Prekážky tam neboli až také hrozné, ako čakali a nepriateľ strieľal iba sem-tam. Cítili sa dokonca oklamaní, čakali väčší odpor. Najväčšie problémy im robili veľké vlny. Títo vojaci rýchlo prenikali do vnútrozemia. K americkému pobrežiu Utah sa blížila už 3. vlna člnov a stále ešte nenarazili na veľký odpor. Iná bola situácia na ostatných plážach. Obzvlášť trpko to vyzeralo na pláži Omaha, ktorá dostala prezývku krvavá Omaha. Táto časť pobrežia bola nepriateľom viac chránená. Špeciálne demolačné ženijné jednotky armády a námorníctva boli nielen široko rozptýlené, ale dorazili oneskorene o rozhodujúce minúty. Ženisti, prezívaní žabí muži odstraňovali prekážky pod stálou mínometnou paľbou. Zdalo sa, že Nemci venujú ženistom pracujúcim medzi prekážkami zvláštnu pozornosť. Ostrelovači si vybrali za ciel svojej paľby míny na prekážkach. Inokedy zase čakali, kým ženisti pripravia prekážky k odstrelu, a potom ich Nemci vyhodili mínometnou paľbou do vzduchu skôr, než sa ženisti mohli vzdialiť. Keď dorazili prvé vyloďovacie člny, neboli ešte ženisti hotoví. Člny sa hromadili pred prekážkami a vlny ich zmietali sem a tam. Čln za člnom stroskotávali na prekážkach, narážali na podmorské míny a leteli do vzduchu. Iné boli zasiahnuté pobrežnými delami. Do ostatných člnov sa dostávala voda. Vojaci si vodu v člnoch veľmi nevšímali, lebo podľa konštruktérov boli člny nepotopitelné. Akonáhle sa prvý kvôli veľkým vlnám potopil, začali prilbami rýchlo vylievať vodu. Vojaci, ktorí sa dostali do vody, to mali ťažké. Vo vode oblečenie rýchlo oťaželo a ťažká vystroj ťahala vojakov neúprosne pod hladinu. Jednotky mali jasný rozkaz - za každých podmienok sa dostať na pevninu, nemohli zachraňovať svojich kamarátov. Tých, ktorí sa dostali na pobrežie, tam čakala ťažká guľometná paľba. Bezhlavo sa skrývali za skalami a za Rommelovými prekážkami, ktoré boli vyhadzované do vzduchu. Krátery, ktoré tam mali byť po bombardovaní, tam neboli, nemali sa kde ukrývať. Hustou guľometnou paľbou boli pribití k zemi. Všade naokolo vybuchovali granáty. Až sa teraz sa zistilo, že mnohé jednotky pristáli na nesprávnych úsekoch. Po piesku sa váľala ťažká výzbroj, zásoby, bedničky s muníciou, rozbité rádioprístroje, poľné telefóny, plynové masky, ženijné nástroje, oceľové prilby a záchranné pási. Po pláži boli rozhádzané veľké cievky drôtu, mínohladačky a rôzne zbrane od polámaných pušiek až po pokazené bazooky. Pokrútené trosky pristávacích člnov vyčnievali von z vody. Medzi prekážkami ležali prevrátené buldozéry. Horiace tanky vypúšťali do vzduchu čierny dym. Do tohto chaosu, zmätku a smrti na pobreží prúdili vojaci 2. vlny. Museli sa zastaviť. O pár minút neskôr dorazila 3. vlna - taktiež sa musela zastaviť. Vojaci ležali jeden vedľa druhého na piesku a kameňoch. Krčili sa za prekážkami, skrývalo sa za telá mŕtvych. Neprietelské delá, o ktorých si mysleli, že sú už vyradené, ich pribili k zemi. Boli zmetení tým, že pristáli na nesprávnych úsekoch, hlboko nimi otriasla spúšť a smrť okolo nich. Sanitári nevedeli, čo majú skôr robiť.

Hitler ešte stále spal vo svojom rekreačnom sídle na Obersalzbergu. Na jeho štábe, o niekoľko sto metrov ďalej, generálplukovník Alfred Jodl, operačný náčelník OKW, odmietol uvolniť tankové zálohy, divíziu Panzer Lehr a 12. tankovú divíziu SS na žiadosť OB West. Jodl si nebol istý, či toto je naozaj invázia. Dostal správy, že toto môže byť útok k odvráteniu pozornosti, a hlavný útok bude potom na Pas-de-Calais. "OB West musí vyvinúť všetko úsilie, aby útok zlikvidovalo silami, ktoré ma k dispozícií. Nemyslím, že prišiel čas na uvolnenie záloh OKW. Musíme počkať, kým sa situácia vyjasní." Jodlovo rozhodnutie, odpovedalo tomu, ako by asi rozhodol Hitler. Bol to ďalší príklad chaosu a zmätenosti vo vedení. V Paríži, na OB West vyvolalo Jodlovo rozhodnutie zdesenie, a nechceli mu uveriť. Keď namietali, že obe tankové divízie už uviedli do stavu pohotovosti, veliteľ OKW rozzúrene kričal, že tanky musia okamžite zastaviť, nič sa nesmie podnikať, pokým fűhrer nerozhodne. Že vraj k hlavnému vylodeniu aj tak príde na úplne inom mieste. Na Rommelovom velitelstve vládol určitý optimizmus. Nevedeli zatial o Jodlovom rozhodnutí, mysleli si, že obe záložné tankové divízie sú už na ceste. Bolo známe, že 21. tanková divízia, ktorá sa nachádzala v Normandii sa už presúva k Caen. Všeobecne tu panoval názor, že do konca dňa budú spojenci zatlačení späť do mora. Prišla správa od dôstojníka z pobrežia Omaha. Správu, ktorá hovorila, že nepriateľ sa na kraji mora snaží skryť za prekážkami, demolačné skupiny, ktoré mali odstraňovať prekážky sa vzdali ďalšej práce, vyloďovanie prestalo a na pláži leží značný počet mŕtvych a ranených, zobrali doslova. Takto to ale nevyzeralo na každej pláži. 15. armáda generála Hansa von Salmutha, ktorá bránila oblasť Pas-de-Calais, ponúkla Rommelovmu štábu pomoc. Pomoc bola veľkodušne odmietnutá so slovami: "Nepotrebujeme ju.". V roku 1944 utrpela nemecká Luftwaffe veľké straty. Spojenci dávali dôraz na zničenie nemeckej vzdušnej obrany, potom mali prísť na rad priemyselné centrá a dopravné uzly. K začiatku júna ostalo Nemcom len asi 40% bojaschopných lietadiel. V deň D zaútočili na spojencov len 2 stíhačky FW-190. Ostatné lietadlá boli nedávno predtým odvelené do iných oblastí. O pol desiatej ráno dostal generál Eisenhower v Anglicu prvé hlásenia. Jednotky sa dostali na breh na všetkých piatich pobrežiach. Operácia Overlord prebiehala celkovo dobre. 9 33 bola rozhlasom celému svetu oznámená správa: "Pod vedením generála Eisenhowera začali dnes ráno spojenecké námorné sily za silnej podpory letectva vyloďovať na severnom pobreží Francúzska spojenecké armády." Okolo desiatej (9 hodín nemeckého času) Hitlerov štáb dostal správu, že sú definitívne príznaky, že došlo k dôležitému vylodeniu. Zobudili Hitlera. Nasledovala porada. Situácia bola napätá. Na základe neúplných informácií prišiel Hitler k záveru, že toto nie je hlavná invázia. Z miestnosti odchádzal so slovami: "Tak je toto invázia, alebo nie?" Otázka uvolnenia tankových divízií OKW, ktoré tak nutne potrebovali, sa ani nedostala na program. Okolo desiatej sa Rommel v Nemecku, 800 km od Normandie, dozvedel o invázií. Bol ohromený a zdrvený. Nadišiel očakávaný deň, o ktorom kedysi prehlásil, že bude najdlhším dňom. Okamžite sa vydal na cestu do svojho štábu. Vojaci 4. americkej divízie postupovali z pobrežia Utah do vnútrozemia rýchlejšie, než ktokoľvek predpokladal.

Dôležité bolo udržať prúd nákladných áut, tankov, polopásových vozidiel a džípov v stálom pohybe. Stretali sa s výsadkármi, ktorí sa dovtedy snažili udržať svoje pozície a spolu s nimi zaistili prvé veľké americké predmostie. Na Omahe to išlo ťažšie, ale pomaly začali postupovať. Po celom pobreží Omaha sa útok dostával zo slepej uličky. Vojaci si začali uvedomovať, že zostať na pobreží znamená istú smrť. Vstávali, a napriek veľkým stratám postupovali dopredu. O 15.40 OKW konečne uvolnilo 12. divíziu SS a divíziu Panzer Lehr. Tanky boli zdržané o viac ako 10 hodín. Bolo to však neskoro, nebola nádej, že by niektorá z nich dorazila do inváznej oblasti ešte v tento rozhodujúce deň. (12. divízia SS dorazila na predmostie ráno 7. júna. Panzer Lehr, silne oslabená útokmi zo vzduchu dorazila až 9. júna.) Nemci vkladali svoju nádej do 21. pancierovej divízie, ktorá sa blížila k spojencom. Tanky museli obísť Caen, spojenci sa zatial stihli opevniť na vyvýšeninách. 21. nemecká tanková divízia bola zničená. Celkovo sa spojencom za 1. deň podarilo vytvoriť podmienky na ďalšie vyloďovanie. Bolo vybudovaných 5 predmostí. Pri pláži Utah siahalo predmistie až 4.5 km do vnútrozemia. Dopoludnia vyzerala situácia američanov na pláži Omaha beznádejne.Neskôr sa vojaci vzchopili a do konca dňa postúpili 1,5 km do vnútrozemia. Len pre porovnanie, za deň D boli straty na pobreží Utah 197 mužov, ale na Omahe až 2500 mužov. Za 24 hodín dosiahli spojenecké straty celkovo približne odhadom 12 tisíc mužov. Údaje o nemeckých stratách sa rozchádzajú. Odhaduje sa od 4 tisíc po 8 tisíc mužov. Nanahraditelnú pomoc pri prenikaní spojencov cez nemecké postavenia poskytli bombardéry. Prevláda názor, že bez takej účinnej leteckej pomoci, akú mali spojenci počas invázie, by sa invázia nikdy nebola podarila. V nasledujúcich dňoch sa spojenci predierali ďalej do vnútrozemia. Postavili tzv. "Mullberies" - moruše. Bol to krycí názov pre 2 prístavy, ktoré postavili spojenci na pobreží. Boli to prístavy z pontónov, okolo nich boli do mora nahádzané stovky ton betónu a potopené staré lode, aby lámali vlny. Do 19. júna, kedy búrka zničila tieto prístavy, sa pomocou nich dostalo na pevninu 500 tisíc vojakov a 80 tisíc vozidiel. Neskôr sa spojenci vyloďovali v dobitom prístave Cherbourg. (Cherbourg bol dobitý 27. júna) Na dodávku benzínu pre spojenecké vojstvo bolo z Anglicka cez kanál do Cherbourgu natiahnuté potrubie. Hitler i po dni D veril, že k hlavnému spojeneckému útoku príde na Pas-de-Calais, pätnástu armádu do konca júna držal na mieste.
Spojencom sa podarilo otvoriť novú, západnú frontu proti nacistickému Nemecku. Postupovali ďalej, oslobodzovali francúzske mestá. Do konca mesiaca dosiahli nemecké straty 250 tisíc mužov. Výdatnú pomoc poskytovali spojencom bombardéry, ktoré robili kobercové nálety. Po takýchto náletoch boli nemecké zákopy rozvrátené a vojaci, ktorí nálet prežili rozrušení a ľahko zraniteľní. Začiatkom augusta mali spojenci cestu na Paríž pozdĺž Seiny voľnú. Na ich prekvapenie postupovali rýchlo.  

Napadnutie ZSSR nemeckou armádou
Začiatkom leta 1941 došlo k dejinnej udalosti ,ktorá mala rozhodujúci vplyv na priebeh 2. svetovej vojny. Dňa 22.6.1941v skorých ranných hodinách fašistické Nemecko potom, čo okupovalo takmer celú Európu s výnimkou Veľkej Británie, napadlo Sovietsky zväz napriek platnej zmluve o neútočení medzi Nemeckom a ZSSR. Zmluvu podpísali ministri zahraničných vecí Ribbentrop a Molotov približne pred dvoma rokmi. Nemecký útok bol paradoxne zahájený cez Nemecko – sovietsku hranicu, ktorá vznikla potom, čo si obidve mocnosti pred časom rozdelili Poľsko.

Plán napadnutia ZSSR Nemci pomenovali hrdým názvom Plán Barbarossa, na počesť Friedricha I. Barbarossu, nemeckého cisára žijúceho v 12. storočí. V stredoveku sa s ním spájali nádeje na obnovenie niekdajšej slávy nemeckého národa. Táto osobnosť nemeckých dejín bola idolom samotného Hitlera. K realizácii plánu vytvorilo nemecké velenie tri obrovské zoskupenia armád. Skupina armád Sever mala napadnúť a zničiť sovietske vojská v Pobaltí a dobyť mesto Leningrad,skupina armád Stred zničiť sovietske sily v oblasti Smolenska a dobyť hlavné mesto Moskvu, skupina armád Juh mala podľa plánu obsadiť západnú Ukrajinu a dobyť hospodársky významnú Doneckú panvu a Kaukaz s jeho ropnými poliami. Konečným cieľom operácie Barbarossa bolo dosiahnutie línie Archangeľsk – Astrachaň. Hlavným cieľom útoku mala byť Moskva, a až potom mali byť porazené vojská ZSSR v pobaltských republikách. Následne mali byť dobyté základne Baltského loďstva Leningrad a Kronštadt. Porážka ZSSR mohla v konečnom dôsledku znamenať aj zmenu v postojoch Veľkej Británie voči Nemecku.  Hitler totiž veril v budúce spojenectvo s Veľkou Britániou. Nemecký plán bol neskutočne odvážny a začiatok ťaženia ukazoval, že by sa Hitlerovi dobrodružstvo mohlo podariť. Útok na sovietske útvary, ktoré boliv tej dobe v mierovom stave, začal typickým spôsobom bleskovej vojny,teda mohutným nasadením tankových a mechanizovaných divízií a letectva.Nasadených bolo 153 nemeckých, 12 rumunských, 4 maďarské, 3 talianske a 18 fínskych divízií. Spolu to bolo tri a pol milióna vojakov. Bola to bezkonkurenčne najväčšia armáda v dejinách, ktorá sa zúčastnila útoku na jeden štát. Podľa predpokladov najvyšších nemeckých vojenských expertov malo ťaženie do ZSSR trvať 6 – 8 týždňov. Útok bol tak prekvapujúci a dôrazný, že sovietska obrana veľmi rýchlo ustupovala takmer na celom fronte. Nemecký postup zaznamenal na niektorých úsekoch fronty vzdialenosť až 300 km v priebehu štyroch dní. Rýchly postup však mal aj svoje nevýhody, pretože druhosledové jednotky za útočiacim prvým sledom zaostávali, čím sa vytvárali možnosti na obchvat útočiacich jednotiek zo strany Červenej armády. Vzhľadom na zväčšujúce sa vzdialenosti bolo taktiež značne komplikované zásobovanie útočiacich jednotiek. Kvôli obavám z možného protiútoku osobne Hitler pred Moskvou na nejakú dobu postup zastavil.

Po vstupe nemeckých vojsk na Ukrajinu a do pobaltských republík časť obyvateľstva vítala nemeckých vojakov ako osloboditeľov. V týchto republikách pôsobili značné odstredivé sily, ktorých cieľom bolo odtrhnutie od ZSSR. Túto skutočnosť Nemci nedokázali využiť a svojim barbarským vedením vojny a jednaním s civilným obyvateľstvom vzbudzovali silný odpor voči svojej prítomnosti.

Hlavnú úlohu v nemeckom útočnom pláne tvorila skupina armád Stred,ktorá disponovala najväčším množstvom obrnenej techniky. Jej zoskupeniam sa podaril dovtedy najväčší obchvatný manéver vo vojne, keď dve tankové skupiny obkľúčili štyri sovietske armády, ktoré boli postupne zlikvidované. Výsledkom bolo 300-tisíc zajatých sovietskych vojakov. Niečo také by prinútilo ku  kapitulácii každú armádu v Európe. Na juhu nemecké armády postupovali veľmi ťažko, pretože nedokázali nepriateľa prečísliť a ten len sporiadane ustupoval a kládol pre Nemcov dovtedy nevídaný odpor. Taktiež výkonnosť rumunských divízií, zaradených na tomto úseku frontu, sa nedala porovnať s nemeckými. Najdôležitejšie boje sa stále odohrávali na prístupoch k Moskve. Nemci postupne dobyli mesto Bobrujsk, tankové zbory generála Guderiana prekročili rieku Dneper a v ceste im stálo starobylé, pre Rusov historicky dôležité mesto Smolensk, ktoré chceli za každú cenu udržať. Nedokázali však odolať nemeckému tlaku a Smolensk padol do rúk Nemcov. Za 25 dní prekonali skupiny armád Stred 700 km územia ZSSR. Do Moskvy ostávalo len 350 km.

Na severe prenikli nemecké armády na územie pobaltských štátov a dosiahli rieku Lugu, kde narazili na tuhý odpor. Po dobytí tejto línie vojská čakali na vývoj situácie na strednom úseku fronty. Na juhu bol obkľúčený Kyjev a ohrozený polostrov Krym. Všetky úlohy prvej fázy operácie Barbarossa Nemci splnili. Moment prekvapenia využili stopercentne.
 
Tu však musíme pripomenúť skutočnosť, o ktorej sa dlho mlčalo. Sovietsky vodca Stalin totiž nechal v roku 1937 pod rôznymi zámienkami popraviť alebo internovať v pracovných táboroch takmer celú špičku Červenej armády až po funkcie veliteľov plukov. V súčasnej dobe vieme, že tak pravdepodobne reagoval na dômyselný podvrh nemeckej rozviedky o chystajúcej sa zrade vo velení Červenej armády. Na miesta týchto ostrieľaných veliteľov boli dosadení mladí a neskúsení velitelia, ktorí sa učili priamo v bojoch. V ich začiatkoch sa však nemohli rovnať so skúsenými nemeckými veliteľmi, z ktorých niektorí bojovali už v španielskej občianskej vojne v roku 1936. Nemci sa však mali v dohľadnej dobe presvedčiť, že sa učili rýchle a dobre. Straty Červenej armády boli stále obrovské, ale postupne sa ukazovalo, že Sovietsky zväz dokáže straty na živej sile pružne doplňovať, a čo bolo pre Nemcov oveľa horšie, ukazovalo sa, že zrejme nedocenili veľkú silu ekonomiky ZSSR. Tá sa veľmi rýchlo preorientovala na ekonomiku vojnovú.

Bitka o Britániu
Koncom leta 1940 sa útoky nacistickej Luftwaffe obrátili proti Veľkej Británii. Hromadné nálety mali spôsobiť demoralizačný účinok, stali sa však skôr dôkazom nacistickej bezohľadnosti proti civilnému obyvateľstvu. Britské stíhacie letectvo, podporené mnohými pilotmi z ďalších nacistickou okupáciou deptaných krajín, postavilo sa statočne Luftwaffe na odpor. V legendárnej leteckej bitke o Britániu bojovalo na strane Britov okrem ďalších letcov rôznych národností, aj veľa českých a slovenských letcov, ktorí v rámci britského letectva neskôr utvorili dokonca samostatné letky RAF. Bitka o Britániu stála nemeckú Luftwaffe mnoho stratených strojov a posádok najmä vďaka vynálezu radaru. Jej tlak poklesol už v zime 1940 a 1941, ale zatiaľ to ešte nebolo znamením jej hasnúcej slávy.

Na to, aby nemecké jednotky mohli vtrhnúť do Británie, potrebovali prejsť cez Lamanšský prieliv. Táto prirodzená bariéra naháňala Nemcom strach. Obrovské straty, ktoré by ich transportným lodiam mohla spôsobiť anglická flotila, robili vylodenie prakticky nemožným. Preto si mohli Nemci vybrať z dvoch možností: buď zabezpečia vylodenie na mori alebo zo vzduchu.
Keďže druhá možnosť bola jednoduchšia, rýchlejšia, lacnejšia a v prípade potreby sa mohli lietadlá využiť aj na iné účely, rozhodli sa zlomiť odpor Britov leteckými útokmi. Veliteľ Luftwaffe, ako sa nemecké letectvo vtedy nazývalo, bol Hermann Goering, letecké eso z prvej svetovej vojny. Aj keď bol kedysi dobrým pilotom, jeho velenie bolo veľmi slabé. Plány leteckých útokov, ktoré pripravil, nemali žiadny systém, a to bolo šťastie Britov. Nemecké nálety sa opierali hlavne o malé bombardéry - Heinkel 111, ktoré sa osvedčili v španielskej vojne a boli chránené letkami Messerschmitov Bf-109. Táto ochrana bola naozaj nutná: menej početné anglické letectvo malo na svojej strane mohutného spojenca - sieť radarových staníc, ktoré stihli vybudovať tesne pred vojnou. Preto boli anglické stíhačky vždy tam, kde ich potrebovali, a nad územie kráľa Juraja sa nedostalo žiadne lietadlo nepozorovane. Snáď najznámejšou stíhačkou druhej svetovej vojny bol anglický Spitfire (prskavka). Vo vzdušných súbojoch s Messerschmitmi si získal povesť výborne skonštruovaného lietadla s ľahkou ovládateľnosťou. A však nemecká prevaha bola drvivá. Po niekoľkých mesiacoch boli anglické letky na pokraji vyčerpania. Nemecké straty boli tiež veľké, ale rozhodne nie osudné. Tu však prišiel obrat, ktorý nikto nečakal: nemecké letectvo sa preorientovalo na nočné útoky výlučne na mestá: Nemci totiž nevedeli, aký je skutočný stav anglického letectva a báli sa, že prídu o všetko… K víťazstvu na oblohe prispeli vo veľkej miere aj československí letci, ktorí po vypuknutí vojny unikli do Anglicka. Dlhú dobu boli totiž jednými z najkvalifikovanejších a najskúsenejších pilotov v Británii.

Najväčšia tanková bitka dejín, Bitka Pri Kursku
Posledný významnejší úspech na východnom fronte dosiahli Nemci v marci roku 1943. V bitke pri Charkove (jej súčasťou boli aj boje 1. československého práporu pri Sokolove) zastavili a zničili silné jednotky Červenej armády a opäť dobyli niektoré územia, ktoré stratili po ústupe po porážke pri Stalingrade. Front sa na prechodný čas stabilizoval a obe strany uvažovali, čo ďalej. Väčšina nemeckých generálov navrhovala aktívnu obranu, pri ktorej by využívali lepšie manévrovacie schopnosti nemeckej armády. Chceli tak Červenú armádu najprv vyčerpať a zaútočiť iba v prípade mimoriadne priaznivých okolností. Druhou možnosťou bolo zaútočiť na nechránený výbežok okolo mesta Kursk. Ruské vojská tu na kúsku frontu postúpili hlboko do Nemcami ovládaného územia a spoločný útok zo severu a juhu by celkom logicky znamenal obkľúčenie a zničenie veľkých ruských jednotiek, ktoré výbežok preplnili.
 
Hitler zúfalo potreboval nejaký úspech. Vojna sa na väčšine bojísk obrátila v neprospech ríše. Po vylodení spojencov v severnej Afrike kapitulovalo v Tunisku viac ako 230-tisíc nemeckých a talianskych vojakov. Tisícky spojeneckých bombardérov drvili nemecké mestá a priemysel. Máj 1943 priniesol prelom aj v ponorkovej vojne v Atlantiku. Nemecké ponorky, ktoré ešte pred niekoľkými mesiacmi vážne ohrozili bojaschopnosť Británie, začali zaznamenávať straty neúmerné škodám, aké dokázali spôsobiť. Zle si viedli aj hlavní spolubojovníci Nemcov Japonci. Po rozhodujúcej bitke pri ostrove Midway a úspechu prvej americkej ofenzívy na ostrove Guadalcanal prevzali aj tu iniciatívu spojenci. Napriek pochybnostiam tak vodca vydal príkaz zaútočiť na Kursk. Dátum útoku sa však stále odkladal, a to pravdepodobne rozhodlo. Namiesto prekvapenia Nemci napochodovali do pasce. Jeden z najvýznamnejších ruských špiónov Rudolf Rössler, pôsobiaci vo Švajčiarsku, už na začiatku roku varoval pred pripravovanou nemeckou ofenzívou v kurskom oblúku. Moskva po predchádzajúcich dobrých skúsenostiach Rösslerovi uverila.

Vo vnútornej strane oblúku vybudovala niekoľko po sebe idúcich línií poľných opevnení, zákopov, protitankových prekážok a delostreleckých batérií. Ich súčasťou boli aj sovietske tanky, ktoré zakopali až po vežu do zeme.
Vo výbežku a za ním Moskva nahromadila obrovské množstvo vojakov a vojenskej techniky. Deväťstotisíc nemeckých vojakov s 10 tisíckami diel, 2800 tankami a 1800 lietadlami zaútočilo na presilu 1,9 milióna sovietskych vojakov podporovaných 26 tisícami diel, 5 tisíckami tankov a 2900 lietadlami.

Nemci v podstate nemali šancu. Útok zo severu zastavili po troch dňoch, útok z juhu trval o niečo dlhšie a skončil sa najväčšou tankovou bitkou v dejinách. V údolí pri dedinke Prochorovka sa 12. júla stretlo asi 700 ruských a 300 nemeckých tankov v zúrivej bitke, kde tanky bojovali doslova na dosah ruky a často do seba v rozvírenom prachu narážali. Oproti záplave ruských tankov Nemcom nepomohlo ani to, že prvý raz v masovejšom meradle nasadili najmodernejšie tanky Panther a Tiger. Tie však v boji na malú vzdialenosť nemohli využiť väčšinu svojich technických výhod a pre predčasné nasadenie boli navyše dosť poruchové. Po zastavení nemeckého útoku prešla Červená armáda do protiútoku, ktorý 23. augusta oslobodením Charkova ukončil bitku pri Kursku. Sovieti v nej stratili asi štvrť milióna vojakov, Nemci okolo stotisíc. Veľké nemecké tankové armády, hlavná zbraň niekdajšieho blizkriegu a jeden z rozhodujúcich prvkov predchádzajúcich nemeckých víťazstiev po Kursku v podstate prestali existovať. Nemci odvtedy na východe už iba ustupovali.
 
Ešte pred začiatkom sovietskeho protiútoku pri Kursku sa spojenci vylodili na Sicílii a pred koncom bitky padol v Taliansku Mussolini. Najschopnejší nemeckí a japonskí velitelia do konca leta 1943 pochopili, že teraz už nebojujú o víťazstvo, môžu sa snažiť maximálne uhrať ako-tak prijateľný mier. Ani to im však, žiaľ, nezabránilo v tom, aby bojovali až do konca a poslúchali rozkazy ľudí, ktorí naopak ešte veľmi dlho nepochopili vôbec nič.

Bitka o Midway
27. mája 1942 sa ťažko poškodená lietadlová loď Yorktown dovliekla do prístavu Pearl Harbor. V bitke v Koralovom mori ju zasiahla 400-kilogramová puma, ktorá vybuchla hlboko v podpalubí. Oprava mala trvať tri mesiace a unavená posádka dúfala v dovolenku. Namiesto toho nastúpilo do práce vyše 1 400 opravárov, aby za neuveriteľné tri dni loď vyplávala do ďalšieho stretnutia. Pred šesťdesiatimi rokmi Američania zvíťazili v bitke o Midway.
Nálet bombardérov z lode Hornet na Tokio, ako symbolická odveta za prepadnutie Pearl Harboru, bol pre ďalší vývoj vojny nečakane významný. Po úspechoch v prvej fáze sa Japonci museli rozhodnúť, čo ďalej. Jedna skupina dôstojníkov radila obsadiť Cejlón na západe, druhá izolovať Austráliu na juhu a tretia, na čele s veliteľom loďstva Jamamotom, obrátiť sa na východ a zničiť zvyšok amerického loďstva.

Nálet ukázal, že hlavné mesto a teda ani cisársky palác nie sú dostatočne chránené. Japonci sa rozhodli - treba obsadiť atol Midway a zničiť lietadlové lode, ktoré ho vyplávajú brániť. Malý atol by umožnil Japoncom útočiť na Pearl Harbor a potom už nič neležalo medzi Japonskom a pobrežím USA.
Američania mohli proti japonskému loďstvu postaviť len tri lietadlové lode - okrem Yorktownu ešte skupinu zloženú z Hornetu a Enterprise. Na palubách mohli niesť po 85 lietadiel. Chorého admirála Halseyho nahradil Raymond Spruance, ktorý nikdy lietadlovým lodiam nevelil, časť posádky doplnili neskúsení letci, letecká technika v mnohom zaostávala za japonskou. Sprievod robili len krížniky - bojové lode neboli k dispozícii. Japonci mohli do útoku vrhnúť takmer celé svoje Spojené loďstvo. V snahe zmiasť súpera ho nešťastne rozdelili - časť obsadila tri bezvýznamné ostrovčeky na severe Pacifiku, hlavné sily zas zostali počas bitky príliš vzadu - Japonci predpokladali, že Američania vyrazia do protiútoku, až keď oni obsadia Midway. Bitku nakoniec vybojovala len skupina okolo štyroch lietadlových lodí starnúceho a čím ďalej váhavejšieho admirála Naguma. Ten dostal neľahkú úlohu - mal zaútočiť na Midway, ale i zničiť americké lode, ak sa objavia.
 
Japonci podcenili prieskum - na mori často rozhoduje, kto prvý protivníka objaví, a to sa podarilo Američanom. Vďaka dešifrantom svojrázneho kapitána Rocheforta, ktorý nosil zásadne červené tenisky, dokázali čiastočne čítať japonský námorný kód.

Tesne po šiestej ráno 4. júna 1942 napadla približne polovica japonských lietadiel dva ostrovčeky, ktoré tvorili pevnú zem na Midway. Stíhači zmasakrovali pár lietadiel, ktoré ho mali brániť, ale zúrivá americká obrana spôsobila, že škody na ostrovoch boli prekvapivo malé. Medzitým leteli dve skupiny bombardérov z Midway k japonskému loďstvu. Dopadli zle, ale Nagumovi bolo jasné, že musí na atol zaútočiť znovu. Nechal teda druhú polovicu svojich lietadiel prezbrojiť bombami proti pozemným cieľom.
Po chvíli dostali Japonci prvú správu prieskumných lietadiel o americkom loďstve. Začali teda naspäť prezbrojovať lietadlá torpédami a pumami proti obrneným lodiam. V tom čase odrazili i tretí útok bombardérov z Midway a po chvíli štvrtý. Vždy vyviazli bez škrabnutia. Stále nebolo jasné, či prieskum objavil i americké lietadlové lode. Nagumo sa preto rozhodol čakať. Každú chvíľu sa mali vrátiť jeho lietadlá z náletu a stíhačky nad jeho loďami odrazili i piaty útok. Krátko po deviatej boli všetky lietadlá na palubách. O dvadsať minút však dorazili prví útočníci z amerických lietadlových lodí. Spruance neváhal a aj s neúplnými informáciami sa rozhodol udrieť plnou silou.
Torpédové bombardéry z Hornetu však dopadli katastrofálne. Stíhačky sa od nich nešťastne oddelili a bez ochrany sa stali ľahkou korisťou. Prežil jediný muž, ktorý skončil vo vode uprostred japonského loďstva. Podobne skončili i torpédové lietadlá z Enterprise a Yorktownu. Osem útokov Japonci odrazili, keď však dorazili strmhlavé bombardéry, ich stíhači už boli vo vzduchu pridlho, nemali strelivo, ani benzín. Letci z Yorktownu zasiahli loď Sórjú, kolegovia z Enterprise Akagi a Kagu. Čoskoro bolo jasné, že lode, na ktorých vybuchovali lietadlá plné benzínu a výzbroje nebude možné zachrániť.

Japoncom zostávala len Hijrú a jej piloti dokázali poškodiť Yorktown. Americká posádka však opäť dokázala nemožné a loď za dve hodiny opravila. Druhá útočná vlna Japoncov si myslela, že útočí na iné plavidlo - nebolo vidieť žiadne poškodenie. Ani po dvoch zásahoch torpédami sa nepotápal. Posádka ho síce musela opustiť, ale na druhý deň záchranné práce pokračovali a mínolovka Yorktown takmer odtiahla domov. Po ceste však hrdinu bitky potopila japonská ponorka. Hirjú chcela bojovať ďalej, ale práve piloti z Yorktownu poslali aj štvrtého veterána z útoku na Pearl Harbor ku dnu. Ďalšie útoky neboli také úspešné, Japonci stratili už len jeden ťažký krížnik. Pri Midway Američania zničili pýchu japonského loďstva. Nahradiť veľké lietadlové lode bolo pre japonský priemysel takmer nemožné, zahynula tu i špička námorníkov a letcov. Od tejto chvíle prešlo Japonsko do defenzívy a bránilo sa, aj keď často veľmi úspešne, až do konca vojny.

Záver
Druhá svetová vojna. Synonymum pre najväčší neúspech ľudstva, vraždenie, páchanie zločinov proti ľudskosti, týranie, sadizmus, straty, zimomriavky ... a tak by som mohol pokračovať ešte pár strán. Dobre si uvedomujem, že druhá svetová vojna bola najväčšou aj v anti-humánných dôsledkoch a stretávam sa i týmito informáciami takmer denne prostredníctvom televízie, kde sa ešte aj po mnohých rokoch objavujú nové výpovede otrasených Židov, politicky nepohodlných osôb; ale aj cez knihy a časopisy. Videl som otrasné obrázky zmrzačených živých aj mŕtvych tiel. Ak by som spomenul, čo i len malú časť utrpenia  napríklad Židov, mal by som kvôli objektivite spomenúť aj straty na nemeckej strane. Zneužívanie detí v Hitlerjunge od útleho veku, masovú demagógiu, a tým by som odbočil od hlavnej témy. Celú tému som sa snažil spracovávať objektívne, bez emocionálnej a subjektívnej zainteresovanosti, pretože podľa môjho názoru sa len tak dajú písať dejiny a o dejinách (samozrejme pokiaľ ich priamo neprežívate, tam sa subjektívnosť nedá vylúčiť). Celkom objektívne som preto do obrazovej prílohy zaradil aj obrazy utrpenia, ktoré hovoria sami za seba.
 
Na záver už len citát od muža, ktorý si zrejme najlepšie vo svojej dobe uvedomil, čo nám druhá svetová vojna skutočne priniesla:
 
(Albert Einstein o budúcnosti atómovej bomby) „Vy všetci viete, že vývoj tohto zastrašujúceho významu deštrukcie, bol naliehavo vyžadovaný v nebezpečenstve vojnovej situácie. Zároveň však bola vytvorená nová nebezpečná situácia, ktorej tieň je neprestajne na nás. Odteraz sa už nikto nemôže efektívne ubrániť.“