Arabsko - izraelský konflikt

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petka (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 17.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 572 slov
Počet zobrazení: 4 715
Tlačení: 241
Uložení: 274

Arabsko - izraelský konflikt  

ÚVOD
Arabsko – Izraelský konflikt alebo vojna na Blízkom východe je vojna o ktorej môžeme počuť v televízii každý deň už vyše 60 rokov. Mnohí ľudia to už berú ako samozrejmosť keď sa na námestí odpáli samovražedný atentátnik a zomrie 20 civilistov. Podľa môjho názoru drvivá väčšina nezainteresovaných ľudí ani netuší o čo v tomto konflikte ide a ani nevedia kam až siaha minulosť konfliktu. Zámerom práce bolo oboznámiť čitateľa s dôvodmi konfliktu a nenávisti týchto dvoch veľmi podobných národov. Našim ďalším cieľom bolo objektívne zobraziť pozadie konfliktu na rozdiel od amerických autorov, ktorí túto problematiku vyobrazujú ako vojna medzi mierumilovnými Židmi a vojny chtivými Arabmi. Každá strana má podľa nás svoj podiel na konflikte.
 
METODIKA
V našej práci sme sa venovali vojensko – politickej situácii medzi židovským národom a arabským národom. V konflikte sa objavuje mnoho mediálne celosvetovo známych osobností, napríklad Jásir Arafat, Šimon Perez, Ben Gurion, Ariel Šaron. Tieto postavy sme kvôli rozsiahlosti témy zámerne bližšie nespomínali. Na nedostatok informácii na internete sa sťažovať určite nemôžeme. Jediné, na čo môžeme upozorniť, je častá neobjektívnosť v mnohých knihách. Čerpali sme prevažne zo slovenských a anglických internetových zdrojov.

1 DEJINY KONFLIKTU
Arabsko-Izraelský konflikt, čiže vojna na Blízkom východe, je jedna z najproblematickejších a najzložitejších udalostí v druhej polovici 20. Storočia. Začiatok sa datuje v 19. Storočí, pri prvom masovom osídľovaní Palestíny židovským obyvateľstvom.  Konflikt má historický, politický a náboženský rozmer. Od prvého vojenského stretnutia už síce ubehlo 61 rokov, no situácia je tak zložitá, že dodnes sa nepodarilo situáciu dlhodobo diplomaticky vyriešiť. Odborníci predpokladajú, že ďalší vojenský stret je len otázkou času.
 
1.1  Spor o dedičstvo
Podľa islamu i judaizmu majú Arabi, ako potomkovia Izmaela a Židia, ako potomkovia Izáka, spoločného praotca, uznávaného patriarchu Blízkeho východu - Abraháma. Napriek tejto skutočnosti sa kultúra, náboženstvo a politika oboch týchto semitských národov značne odlišuje. Za prvotnú príčinu ich antagonistických postojov možno považovať zvláštne rozdelenie Abrahámovho dedičstva. Zatiaľčo prvorodený Izmael, ako syn Abraháma s egyptskou otrokyňou, bol vyhnaný, za právoplatného dediča bol ustanovený druhorodený syn - Izák. Súčasťou Abrahámovho dedičstva bolo aj územie (erec), o ktoré sa vedie na Blízkom východe spor, ktorý trvá dodnes.
 
1.2  Spor o vieru
V neposlednom rade je tu aj otázka pravosti viery. Judaizmus verzus islam. Niektoré prejavy tohto „súperenia bratov“ môžeme vysledovať z textov starozákonných kníh Biblie. Naríklad pri obnove jeruzalemského chrámu po návrate izraelitov z asýrskeho exilu (716 p.n.l.). Dnes je do tohto konfliktu náboženstiev nepriamo zapojených cez 1 miliardu ľudí.  Jeruzalem je veľmi zaujímavý tým, že je to najposvätnejšie miesto pre Katolíkov, pre Židov a aj pre Moslimov, hoci sú tieto náboženstvá voči sebe nepriateľské.
 
1.3 Spor o územie
Návrat židov na územie Palestíny začal v 40. rokoch 19. storočia, kedy začali budovať svoje osady tzv. „Chovevej Zion“ (Milovníci Sionu). Do Palestíny putovalo mnoho Židov z celej Európy, ktorí boli vo svojich domovoch prenasledovaný. Židia začali budovať kolónie na Arabskom území. Pre porovnanie, v roku 1880 žilo v Palestíne približne 610 000 obyvateľov, z toho 7 % boli Židia. Za nasledujúce 3 desaťročia sa počet Židov zdvojnásobil. Mnoho ich pochádzalo z východnej Európy a z Ruska, kde boli okolo roku 1900 prenasledovaní. No vtedy vládla celému Blízkemu východu Osmanská ríša, ktorá každý väčší nesúhlas Arabov alebo Židov tvrdo potlačila a územie bolo aspoň sčasti stabilné.

Počas 1. svetovej vojny vznikla myšlienka, že po prípadnej prehre Osmanskej Ríše by nastal jej rozpad a vznik slobodného židovského štátu a vznik slobodného arabského štátu. No obidva národy sa domnievali, že ich vlastný štát bude na území Palestíny. Vznik slobodného štátu Židov zaručilo Francúzsko a Veľká Británia.

V rokoch 1920-1930 prišlo do Palestíny ďalších viac než 300 000 židovských prisťahovalcov. Nástupom nacizmu v Nemecku a fašizmu v Taliansku prišlo do Palestíny ďalších niekoľko stotisíc prisťahovalcov, ktorí prichádzali vo veľkých počtoch počas a aj po skončení 2. svetovej vojny. Araby sa pomaly stávali menšinou na vlastnom území a boli právom nespokojní. Svoju nespokojnosť prejavili dvoma povstaniami.
 
2. VZNIK ŠTÁTU IZRAEL
15. mája 1947 15. 5. 1947 OSN zriadila pre otázku Palestíny výbor (UNSCOP), ktorý rozhodol o rozdelení Palestíny na dva nezávislé štáty, arabský a židovský. S takýmto riešením súhlasili Židia, ale Liga arabských štátov bola proti a otvorene vyhlásila, že v Palestíne nepripustí existenciu samostatného židovského štátu. Plán rozdelenia Palestíny bol hlasovaním Valného zhromaždenia OSN 29. 11. 1947 schválený tesnou väčšinou . Židovský štát mal mať rozlohu viac ako 15 000 km², arabský viac ako 11 000 km². Britský mandát v Palestíne mal byť ukončený 14. 5. 1948. Už v januári 1948 podnikali palestínski Arabi podporovaní zo zahraničia útoky proti osamoteným židovským osadám. Podarilo sa im tiež odrezať židovskú komunitu v Jeruzaleme so 100 000 obyvateľmi. Zo židovskej strany nasledoval masaker v arabskej obci Dajr Jasín.14. mája 1948 dočasná štátna rada pod vedením David Ben Guriona vyhlásila samostatný štát Izrael.
 
3. 1.ARABSKO-IZRAELSKÝ KONFLIKT – VOJNA ZA NEZÁVISLOSŤ IZRAELA
Prvý väčší arabsko- izraelský ozbrojený konflikt. Vypukol na druhý deň od vyhlásenia štátu Izrael ako reakcia na osamostatnenie štátu.
 
3.1 Arabská Liga
 Liga arabských štátov je regionálna organizácia arabských krajín. Vznikla podpísaním Paktu Ligy v roku 1945 v Káhire. Pakt podpísali – Egypt, Irak, Jemen, Jordánsko, Libanon, Saudská Arábia, Sýria. Funkcia tohto zoskupenia bola udržiavať ekonomickú, politickú a kultúrnu spoluprácu . V roku 1950 pribudla aj spolupráca v oblasti kolektívnej bezpečnosti. Zúčastnené krajiny majú zakázané použiť vojenskú silu proti inému členovi Ligy. Postupne sa zvýšil počet členov na 22. V roku 1979 bolo pozastavené členstvo Egyptu, no v roku 1987 bolo jeho členstvo opäť obnovené. Arabská Liga sa v mnohých veciach podobá napr. na Radu Európy. Výrazne však zlyhala v otázke riešenia konfliktov v Perzskom zálive. V každom z Arabsko-Izraelských konfliktov stáli proti sebe štáty Arabskej Ligy a Izrael. Zaujímavosťou je, že v 60. rokoch Liga pracovala na pláne, že sa všetky arabské štáty spoja do arabského superštátu, ktorý by siahal od Maroka až po Irak. Plán neskôr sabotovala Saudská Arábia – najväčší spojenec USA na Blízkom východe.
 
3.2 Začiatok vojny
Napätie sa v Palestíne stupňovalo už vyše 100 rokov a inak ako vojnou to ani skončiť nemohlo.  Pre Egypt hralo veľmi dôležitú úlohu Suezský prieplav. Tento umelo vytvorený prieplav spájal Stredozemné more a Červené more. Otvorili ho v roku 1869 a malo to veľmi pozitívny vplyv na obchodovanie a lodnú dopravu, pretože po otvorení nemuseli lode oboplávať celú Afriku, ale iba 195 kilometrov cez Suezský prieplav. Síce leží na Egyptskom území, po dobudovaní je pod správou Veľkej Británie. No v roku 1951 Egypt zmluvu vypovedal a v roku 1954 sa Briti z prieplavu museli stiahnuť.
Po pláne OSN, vytvoriť z Palestíny Arabský štát a Izrael, vznikalo tu mnoho miestnych konfliktov a teroristických útokov. Rozdelenie bolo dosť nešťastné napríklad v Negevskej Púšti, ktorá pripadla Izraelu, hoci v nej žije 1000 Izraelitov a 100 000 Arabov. Vypukli tu ťažké boje, no oficiálne ešte vojna vyhlásená nebola a do bojov zasahovala aj britská armáda.
 
3.3 Vojna a jej dôsledky
14. mája 1948 vznikol samostatný štát Izrael po tom, čo Britom vypršal mandát OSN nad územím Palestíny. Ten deň vyhlásil David Ben-Gurion v Tel Avive štát Izrael. Izrael uznal ZSSR aj USA. Arabi mali mnohopočetnú prevahu no Izrael mal obrovské šťastie v tom, že na jeho strane bol Stalin aj USA a tak narýchlo dostávali dodávky zbraní takmer z celého sveta pretože nebolo jasné, na ktorú stranu sa Izrael pridá, či ku komunistom alebo ku kapitalistom. Vojna sa začala hneď na druhý deň od vyhlásenia Izraela, čiže 15. Mája 1948. Arabi mali jediný cieľ – úplná likvidácia Izraelu. Prvé prímerie bolo vyhlásené 11. Júna 1948, lenže Izrael získal zbrane z Česko-slovenska a pokračoval v úspešnej ofenzíve. 8. Júla vojna opäť prebiehala v plnom prúde a Izrael získava prevahu. Vojna sa skončila prímerím 20. júla 1949.
Síce bolo vyhlásené prímerie, ale štáty Ligy Izrael neuznali. Izrael získal nemalé územné zisky ako napríklad prístup k Akabskému zálivu alebo prístav Ejlát.
Po vojne nastalo prenasledovanie Arabov na židovskom území a prenasledovanie Židov na arabskom území.
 
4. SUESZKÁ KRÍZA
Suezská kríza je súčasť Sinajskej vojny, 2. Arabsko-Izraelská vojna. Odohrala sa v októbri 1956 a trvala do marca 1957
 
4.1 Dohoda v Sevres
Suezský prieplav bol pod správou Britov od jeho vybudovania. Nevlastnila ju však Británia, ale britskí a francúzski akcionári. Prieplav od začiatku patril do sféry vplyvu Egypta kvôli jeho ziskovosti na plavebných poplatkoch. 26. júla 1956 ju egyptský prezident Gamal Násir znárodnil. Odpoveďou na tento krok bola tajná dohoda v Sevres – 22.-24. Október 1956. Na tejto dohode sa zúčastnili 3 strany- Izrael, Británia a Francúzsko. Bolo zakázané robiť si poznámky, no jeden z členov si poznámky napriek tomu urobil. Našla mu ich jeho sekretárka a posunula ich novinárom. Dohoda bola podraz pre Egypt- pomsta za znárodnenie. Izrael mal za úlohu prebojovať sa na egyptské územie ku prieplavu. V tom mala prísť anglická a francúzska armáda s dôvodom, že zachraňujú strategický objekt pred zničením, ďalej mali obidve bojujúce strany zastaviť-čiže Egypt a Izrael. Angličania prieplav úmyselne a ťazko poškodili. Stiahli sa až na naliehanie ZSSR a zničený prieplav prepadol pre OSN. Egypt to bral ako medzinárodný podvod. Neskôr sa egyptský prezident stretol so zástupcom ZSSR a dohodli sa na dodávke najmodernejších zbraní zo ZSSR.
 
4.2 Výsledok vojny
Francúzsko a Anglicko sa stiahlo až po ultimáte Moskvy – ak sa nestiahnu tak Rusko je pripravené bombardovať Paríž a Londýn. Vojna sa skončila rozpačite. Do vojny sa priamo nezapojilo ani USA z dôvodu práve prebiehajúcich volieb, ani ZSSR, ktoré malo plné ruky práce kvôli spacifikovaniu Maďarska, kde prebiehali silné demonštrácie. Koniec vojny znamenalo pre Anglicko a Francúzsko diplomatický debakel. Izrael síce získal pásmo Gazy a dosiahol svoj cieľ – likvidácia vojenského potenciálu Egypta. Napriek tomu bolo toto víťazstvo výrazne znehodnotené zblížením jeho najväčších protivníkov, čiže Egypt, Sýria a Jordánsko so ZSSR.
 
5. OOP- ORGANIZÁCIA PRE OSLOBODENIE PALESTÍNY
Organizácia pre oslobodenie Palestíny je politická a polovojenská organizácia založená Ligou arabských štátov v máji 1964 v Jeruzaleme Organizácia v súčasnosti spája desať palestínskych odbojových skupín, používajúcich väčšinou rozdielnu stratégiu a taktiku k dosiahnutiu spoločného cieľa, ktorým je oslobodenie Palestíny a založenie nezávislého sekulárneho palestínskeho štátu. Od októbra 1974 je považovaná za jediného legitímneho zástupcu palestínskeho ľudu. Organizácia pôvodne odmietala dvojštátne urovnanie izraelsko-palestínskeho konfliktu a chcela, aby sa palestínsky štát vytvoril na celom území z čias britského mandátu, teda aj na území súčasného Izraela. Spočiatku sa kvôli dosiahnutiu tohto cieľa často uchyľovala k používaniu teroristickej taktiky, na schvaľovaní ktorej sa priamo podieľalo aj vedenie OOP, v r. 1974 sa však organizácia priklonila k mierovému procesu. Na teroristických aktivitách sa ale napriek tomu naďalej podieľali niektoré frakcie OOP, resp. ich para militantné krídla. Prelom vzájomných izraelsko-palestínskych vzťahoch nastal 9. októbra 1993, keď predseda OOP Jásir Arafat uznal štát Izrael v úradnom liste adresovanom izraelskému premiérovi Jicchakovi Rabinovi. V reakcii na Arafatov list, Izrael uznal OOP za legitímneho zástupcu palestínskeho ľudu a prestal ju vnímať ako teroristickú organizáciu. OOP sa následne zapojila do budovania palestínskej samosprávy v Pásme Gazy a na Západnom brehu Jordánu.
Už 22.novembra 1974 OSN udelila OOP štatút pozorovateľa a 12. januára 1976 jej Rada bezpečnosti OSN dovolila zúčastňovať sa schôdzok Rady bezpečnosti bez hlasovacích práv. Prvým predsedom OOP bol Ahmad Shukeiri (1964-1967), po ňom nasledoval Yahya Hammuda (do r. 1969) a následne ním bol až do r. 2004 Jásir Arafat. Súčasným predsedom je Mahmúd Abbás.
 
5.1 Organizácie tvoriace OOP
- Fatah
- Ľudový front pre oslobodenie Palestíny (PFLP)
- Demokratický front pre oslobodenie palestíny (DFLP)
- Palestínska ľudová strana (PPP)
- Palestínsky oslobodzovací front (PLF)
- Arabský oslobodzovací front (ALF)
- As-Sa'iqa
- Palestínska demokratická únia (Fida)
- Palestínsky front ľudového boja (PPSF)
- Palestínsky arabský front (PAF)

6. ŠESŤDŇOVÁ VOJNA
Je v poradí 3. vojna medzi Izraelom a štátmi Arabskej Ligy. Vojna trvala šesť dní, od 5. júna do 10. júna 1967
 
6.1 Príprava a priebeh vojny
Zdrvujúca vojenská porážka v priebehu suezskej krízy nepoučila Egypt ani ho neprinútila k uznaniu Izraela. Naopak, Egypt bol ponížený a rozzúrený. Bol rozhodnutý svoju česť získať späť a odstrániť Izrael z mapy Blízkeho východu. 7. apríla 1967 sa malý konflikt na hraniciach zmenil na vzdušnú bitku nad Golanskými výšinami, ktorá viedla k strate 7 sýrskych stíhačiek MiG-21 a preletom nad Damaskom. Egypt sa snažil vyprovokovať Izrael k tomu, aby zaútočil ako prvý. Zväčšoval počet vojakov na hraniciach, rozmiestnil tu mnoho diel. Nakoniec Egypt zablokoval Tiranskú úžinu pre izraelské lode, čo v medzinárodnom práve jednoznačne poukazuje na vojnový čin. Egypt stiahol na svoju stranu Sýriu, Jordánsko, Irak a Libanon. Arabská Liga mala dvojnásobnú prevahu vojakov, trojnásobnú prevahu lietadiel a trojnásobnú prevahu tankov. Izrael sa však na vojnu vynikajúco pripravil a tajná služba MOSSAD dešifrovala všetky správy o egyptskom letectve. V prvý deň vojny prakticky úplne zničili celé egyptské letectvo. Ešte v prvý deň izraelská armáda pod vedením vojenského géniusa Moše Dajana stihla zničiť letectvo Jordánsku, Iraku a Sýrii. Izrael získal absolútnu prevahu.

6.2 Výsledok vojny
11. júna Izrael podpísal mier so všetkými štátmi. Do roku 1975 bol Sueyský prieplav zatvorený. Izrael strojnásobil svoje územie. Získal naspäť Pásmo Gazy, Betlehem, celý Sinajský poloostrov, Jericho, Jeruzalem, Golanské výšiny. Z približne jedného milióna palestínskych Arabov na západnom brehu Jordánu, 300 000 (podľa) utieklo do Jordánska, kde prispeli k rastúcim nepokojom. Ďalších 600 000  ostalo.Z Golanských výšin utieklo približne 80 000 utečencov.Obyvatelia východného Jeruzalema a Golanských výšin mali možnosť získať izraelské občianstvo.
 
7. OPOTREBOVÁVACIA VOJNA
Štvrtá arabsko-izraelská vojna alebo Opotrebovávacia vojna začala 21. októbra 1967 potopením izraelského torpédoborca Eljat dvomi raketovými člnmi egyptského námorníctva.

7.1 Priebeh a koniec vojny
Vojna pokračovala sériami lokálnych cezhraničných incidentov a útokov, ktoré však neboli spojené s klasickými frontovými bojmi a obsadzovaním krajiny. Skončila 7. augusta 1970 so šrámami na obidvoch stranách (pričom tie arabské boli väčšie). Na arabskej strane sa angažovali najmä Egypt, Jordánsko a arabské obyvateľstvo obsadených území. Vojna vypukla krátko po ukončení Šesťdennej vojny. Po menších potýčkach medzi znepriatelenými stranami celá situácia nakoniec vyvrcholila 21. októbra 1969, keď egyptský prezident Násir oficiálne vyhlásil Harb al-Istinzaf, alebo inak Vojnu za vyčerpanie Izraela.

Súbežne s bojmi v roku 1970 prebiehali mierové rokovania s prezidentom USA Richardom Nixonom. 8. augusta bolo vyhlásené obojstranné 90-dňové prímerie. Vojna sa skončila remízou so stratami na obidvoch stranách. Táto vojna je často označovaná ako súčasť Šesťdňovej vojny, čiže nie ako samostatný konflikt. Egyptský prezident Gamál Násir, veľký odporca Izraelu, zomiera krátko po skončení Opotrebovávacej vojny, 28. septembra 1970 na Infarkt. Na jeho miesto nastupuje umiernený Anwar Sadat, ktorý sa snaží o prímerie medzi Izraelom a Egyptom.
 
8. JOMKIPPURSKA VOJNA
Alebo vojna Jom Kippur, je v poradí piata Arabsko-Izraelská vojna. Prepukla 6. októbra 1973 o 14:00. Egypt Irak a Sýria zahájila prekvapivý útok na Izrael počas najväčšieho židovského sviatku v roku – Jom Kippur, čo znamená Deň zmierenia.

8.1 Priebeh vojny
Útok bol v porovnaní s predchádzajúcimi arabskými akciami výborne naplánovaný a jednotky výborne vycvičené. Izraelské letectvo bolo z podstatnej časti eliminované sovietskymi raketovými protilietadlovými systémami. Bar Levova línia na pobreží Suezského prieplavu bola prelomená a potom zničená počas obojživelnej operácie, ktorú vojenskí odborníci označujú za najlepšie naplánovanú a uskutočnenú od vylodenia v Normandii.Arabský útok priviedol Izrael na hranicu katastrofy - jeho vojská utrpeli rozsiahle ľudské aj materiálne straty, prvé protiútoky izraelskej armády skončili debaklom a Izrael takmer stratil Golanské výšiny. Izraelský minister obrany Moše Dajan podľa niektorých zdrojov videl situáciu už natoľko čiernu, že prikázal pripraviť na použitie jadrové zbrane a požiadal ministerskú predsedníčku Goldu Meirovú o predbežné povolenie na ich použitie. Dodnes nie je oficiálne potvrdené, či Izrael skutočne vlastní jadrové zbrane. Podľa niektorých neoficiálnych tvrdení Izrael jadrové zbrane vlastní a sú vytvárané napríklad v Negevskej púšti na juh od mesta Dimona. Nakoniec však prípadné použitie jadrových zbraní nebolo nutné.Táto vojna potvrdila blízkovýchodnú premisu, že Arabi môžu prehrať mnoho vojen, ale Izrael ani jednu. Boli spoľahnutí, že Arabi po sérií neúspešných vojen niesú schopní zaútočiť. Prvý krát v dejinách Izraela zlyhala výzvedná služba a vojenská rozviedka. Počas tohto sviatku boli kasárne prázdne, vojaci na dovolenkách a dôstojníci pri mori. Jediná zložka armády, ktorá bola naďalej úspešná, bolo námorníctvo. Námorníctvo vyhralo v každom vojenskom strete na mori aj počas Jomkippurskej vojny. Sýria v prvých dňoch prevalcovala nepripravenú izraelskú obranu a úspech slávilo hlavne letectvo. Obrat nastal 11. októbra, keď sa prejavila silná podpora USA pre Izrael dodávkami zbraní. Reakcia Arabskej Ligy vyústila do Ropnej krízy – 15. októbra 1973.

8.2 Ropná kríza

Ropná kríza, alebo ropný šok, nastal 15. októbra 1973 ako reakcia arabských krajín vyvážajúcich ropu na masívne dodávky zbraní Izraelu počas Jomkippurskej vojny. Arabské krajiny prestali vyvážať ropu do USA, pokiaľ budú naďalej podporovať Izrael. Dovtedy sa barel ropy v USA predával za 3 $, na druhý deň cena vzrástla o 70%, na 5,11 $. Postupne cena rástla a vyšplhala sa na konečných 12 dolárov za barel. To spôsobilo krach na burze, ktorý trval od roku 1973 do decembra 1974, kedy sa trh dostal opäť do normálu. Ropná kríza spôsobila v USA vysokú infláciu a prehĺbila jej ekonomickú stagnáciu. Krajinám vyvážajúcim ropu zabezpečila znásobenie ich ziskov vyvážaním ropy.

8.3 Koniec vojny a jej dôsledky

Izraelci posilnení americkými dodávkami otriasli počiatočné neúspechy a postupovali vpred Sinajským poloostrovom. Prímerie bolo vyhlásené 22. októbra, no izraelská armáda ho nerešpektovala a postupovala ďalej, pokým sa kvôli Izraelu svet už druhý raz dostal na pokraj svetovej vojny. ZSSR pohrozil, že ak izraelská armáda nezloží zbrane, aktívne sa Sovietsky zväz zapojí do vojny, spustí mobilizáciu a vyhlási vojnu Izraelu a aj USA a začne s bombardovaním. USA urobilo to isté čo ZSSR, a vyhlásili, že sú pripravení pomôcť Izraelu. No na druhej strane sa obávali a tak prinútili Izrael, aby prestal s útokmi, pretože ZSSR už bol naozaj pripravený bombardovať aj USA. Vojna sa definitívne skončila 26. októbra 1973.

Z vojenského hľadiska skončila vojna víťazstvom Izraela, samozrejme pri ťažkých a z dlhodobého hľadiska neakceptovateľných stratách; z politického a globálneho hľadiska išlo o remízu alebo veľmi mierne víťazstvo arabskej koalície, ktorá si svoje straty mohla dovoliť. Konflikt ukázal, že vojenská dominancia Izraela už nie je taká enormná ako predtým – jednoznačnú prevahu v ňom mali iba izraelské námorné sily, ktoré likvidovali arabské lode, kdekoľvek sa s nimi stretli.

Izrael síce z vojenského pohľadu dosiahol pôsobivé víťazstvo, ale z vojny vyšiel oslabený. Prejavila sa závislosť od Američanov, zlyhali elity. Agranatova komisia, ktorá vyšetrovala okolnosti začiatku vojny, zverejnila na jar 1974 správu, ktorá zmietla vojenské vedenie štátu a dotlačila k rezignácii premiérku Meirovú. Začal sa tak úpadok izraelskej ľavice, ktorá štátu vládla od jeho vzniku.Naplno sa prejavila silná závislosť Izraela na USA. Egypt si straty mohol dovoliť a napravil si sebavedomie ktoré utrpelo v Šesťdňovej vojne.

8.4 Cesta k mieru

19. novembra 1977 sa egyptský prezident Anwar Sadat prvým arabským politikom, ktorý navštívil Izrael. Stretol sa predsedom izraelskej vlády Menachemom Beginom a spolu diskutovali o prípadnom ukončení Arabsko-izraelského konfliktu. Toto nadviazanie diplomatických stykov s Izraelom ostatné arabské štáty odsúdili. V septembri 1978 prijal Sadat pozvanie na rokovania v Camp Davide a spolu s prezidentom USA Jimmym Carterom a Menachemom Beginom tu podpísali dohodu. Tento krok ostro odsúdili arabské štáty a Liga arabských štátov suspendovala členstvo Egypta.Za toto získali obidvaja politici, čiže Sadat aj Menachem Begin Nobelovu cenu za mier v roku 1978.Celý svet očakával konečne mier, na ktorom Sadat pracoval. No skôr ako ho stihol dokončiť bol zavraždený pri atentáte islamskou fundamentalistickou skupinou Jihád 6. októbra 1981.
 
9. SITUÁCIA V SÚČASTNOSTI- DRUHÁ LIBANONSKÁ VOJNA
Druhá libanonská vojna v Izraeli alebo Júlová vojna v Libanone sa nazýva ozbrojený konflikt medzi izraelskou armádou a libanonským hnutím Hizballáh. Konflikt vypukol  12. júla 2006 a skončil predčasne prímerím 14. augusta 2006. Druhá Libanonská vojna nadvazuje na Libanonskú vojnu ktorá sa odohrala roku 1982.Počas vojny uvalil Izrael na libanonské prístavy námornu blokádu a letecky útočil na ciele v celom Libanone. Hizballáh ostreľoval sever Izraela raketami typu Kaťuša. V priebehu vojny  došlo aj k ozbrojeným potýčkam medzi izraelskými vojakmi a bojovníkmi Hizballáhu v južnom Libanone.Libanonská vláda neschvaľovala útoky Hizballáhu na Izrael a obmedzila sa na protesty proti izraelským útokom. Požadovala rozmiestnenie medzinárodných mierových jednotiek, ktoré by ukončili konflikt. Libanonská armáda sa do bojov nezapojila.Po schválení Rezolúcie OSN v auguste 2006 obe strany súhlasili s prímerím, ktoré vstúpilo do platnosti 14. augusta o 7:00 hodine. Námorná blokáda bola ukončená 8. septembra 2006. Od 1. októbra už v Libanone nie sú takmer žiadne izraelské jednotky. Jedinou výnimkou je hraničná oblasť Ghadžar.

9.1 Príčina vojny

Hizbaláh chcel zrejme podporiť Palestínčanov, ktorí 25. júna v reakcii na zatknutie dvoch aktivistov Hamasu deň predtým uniesli v pásme Gazy izraelského vojaka Gilada Šalita a zabili dvoch ďalších vojakov. To z izraelskej strany vyprovokovalo operáciu Letný dážď a po necelom roku aj obnovenie izraelskej vojenskej prítomnosti v Gaze, ktoré trvalo do novembra 2006.

9.2 Začiatok vojny

Konflikt sa 12 . júla 2006 o deviatej hodine ráno. Hizballáh vystrelil Kaťuše a mínomety na izraelské vojenské pozície a dediny Zar'it a Šlomi v hraničnej oblasti, aby odlákal pozornosť od inej jednotky Hizballáhu, ktorá v tom istom čase prekročila hranicu, uniesla dvoch izraelských vojakov Ehuda Goldwassera a Eldada Regeva a troch ďalších zabila.Záchranný tím sa vydal po stopách teroristov, ale izraelský tank Merkava našiel na mínu a vybuchol. Zahynuli ďalší 4 vojaci. Na ďalší deň Ehud Olmert označil čin Hizballáhu za akt vojny a odmietol prepustiť zadržiavaných členov Hizballáhu.
 
9.3 Priebeh vojny
Nasledujúci mesiac sa Izraelčania a Libanonci už bojovali len na hraniciach

9.4 Následky

Hizballáh stratil približne 400 - 600 bojovníkov, Izrael zaznamenal 118 mŕtvych vojakov. O život prišlo aj 1 191 libanonských civilov a 44 izraelských.
Vojna v Libanone bola premárnenou príležitosťou a vážnym zlyhaním židovského štátu, uvádza sa v záverečnej správe o konflikte z roku 2006. Záverečná správa takzvanej Winogradovej komisie na druhej strane konštatuje, že izraelský premiér Ehud Olmert konal v čase konfliktu v "najlepšom záujme Izraela". Kritici vyčítali izraelskej vláde a veleniu armády taktické chyby a zlyhania pri ochrane civilistov. Podľa tejto vojny si vieme taktiež predstaviť situáciu aj v tomto roku. Lokálne konflikty a ozbrojené boje prebiehajú na území Izraela dodnes.

10 ZÁVER
V prvej kapitole sme sa zaoberali historickými dôvodmi ktoré siahajú až do obdobia Starého zákona. V druhej kapitole sme trochu priblížili vznik Štátu Izrael. V tretej kapitole sme rozobrali prvý arabsko – izraelský konflikt. A takto to išlo v kapitolách ďalej a rozobrali sme všetky hlavné vojny a zmienili sme sa aj o vtedajších vodcoch a organizáciách. Pri práci na tomto projekte sme si dokázali vytvoriť obraz o týchto nezmyselných konfliktoch a určite si k tomu urobí svoj vlastný názor každý kto túto prácu bude čítať.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 8.4)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.037