Bojiská 2. svetovej vojny

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petka (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 18.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 926 slov
Počet zobrazení: 2 226
Tlačení: 223
Uložení: 225
Najvýznamnejšie bojiská 2. svetovej vojny
 
1.  Úvod
Tematika druhej svetovej vojny je i po vyše 60-tich rokoch od jej konca veľmi žiadanou. Veľa sa o nej písalo, veľa sa o nej stále píše. Na svetlo sveta vychádzajú stále nové a nové fakty, rovnako ako nové a nové nepodložené (konšpiračné) teórie. Druhá svetová vojna sa nachádza aj v učebných osnovách dejepisu pre 9. ročník ZŠ. Keďže som ale ZŠ opustil už pred týmto ročníkom, o tejto vojne nemám toľko informácií, ako by som si želal. To je i jedným z dôvodov, prečo som si tému „Najvýznamnejšie bojiská 2. svetovej vojny“ vybral. Druhým, a azda aj dôležitejším, je pozrieť sa na danú tematiku z objektívneho uhla pohľadu. Lebo, ako povedal Napoleon, „históriu píšu víťazi“ a aj dnešný svet sa pozerá na bitky druhej svetovej vojny rozdielne. Čo je pre jedných Deň Hanby, pre druhých je dňom veľkého víťazstva. Preto by som sa chcel pozrieť na niektoré dôležité bojiská a bitky nie ako na víťazstvo, napríklad, komunizmu nad imperializmom, ako to bývalo v minulosti propagované, ale ako na stret ozbrojených armád, pri ktorých padlo neuveriteľné množstvo vojakov, ale aj civilov.

2.  Všeobecné informácie
Druhá svetová vojna je dodnes najväčší a najrozsiahlejší konflikt v dejinách ľudstva. Vznikol z viacerých príčin, ako chybne skoncipovaná Versaillská zmluva vyvolávajúca napätie, Veľká hospodárska kríza a najmä vzostup nacistického režimu Adolfa Hitlera v Nemecku. V Európe vojna začala 1. septembra 1939 napadnutím Poľska Nemeckom. V Ázii sa za začiatok vojny považuje japonská invázia do Číny 7. júla 1937. Sovietsky zväz sa do vojny zapojil po napadnutí Nemeckom 22. júna 1941 a napokon Spojené štáty americké vstúpili do vojny 7. decembra 1941 po tom, čo Japonské letectvo zničilo americkú tichomorskú základňu Pearl Harbor. Vojna prebiehala teda súčasne na viacerých úrovniach. V Európe prebiehali boje na západnom fronte (na území Francúzska a Beneluxu), na severe (Nemecko vs Švédsko, Dánsko) a juhu Európy (Juhoslávia, Grécko, fašistické Taliansko). Bojovalo sa taktiež v severnej Afrike, kde mali Briti početné vojenské jednotky. V Ázii bojovala najmä Čína proti Japonsku, v Atlantiku bojovali loďstvá a ponorky Británie a Spojencov proti nemeckým, v Tichomorí išlo najmä o boje medzi USA a Japonskom. Hoci malo Nemecko so svojimi spojencami, najmä Talianskom a Japonskom spočiatku takticky aj technicky navrch a vo vojne víťazilo, najskôr v Poľsku, neskôr vo Švédsku a Dánsku, potom aj v Beneluxe a vo Francúzsku, ako aj na juhu Európy a v severnej Afrike, po zapojení sa ZSSR a USA do vojny sa stalo niečo, čo si Hitler a ani celý vtedajší svet nevedel predstaviť. USA a ZSSR sa spolu s ďalšími krajinami spojili proti nepriateľovi. Po víťazstve ZSSR v bitke o Stalingrad a v bitke o Kursk začala Červená armáda postupovať na západ. Na západnom fronte bola najvýznamnejším momentom operácia Overlord, teda vylodenie Spojencov v Normandii. Po vylodení a víťazstve v bitke o Ardeny, začali aj americké a britské vojská postupovať na Nemecko. To sa po prelomení Talianskej línie spojeneckými vojskami, ktoré sa už predtým vylodili v Taliansku, ocitlo v obkľúčení. Spojenci postupne uzatvárali kruh, až obkolesili Berlín a 7. mája 1945 Nemecko podpísalo bezpodmienečnú kapituláciu. Tým sa skončila vojna v Európe. Boje v Tichomorí však pokračovali, Japonci sa ani po porážke svojich európskych spojencov nechceli vzdať. Obrat nastal 6. a potom 9. augusta 1945, keď Američania zhodili na mestá Hirošima a Nagasaki atómové bomby. Až bezpodmienečná kapitulácia Japonska 2. septembra 1945 znamenala definitívny koniec šesťročného krviprelievania. V druhej svetovej vojne teda bojovali Spojenci, USA, ZSSR, Veľká Británia, Francúzsko, Čína a ďalšie štáty, o. i. aj vtedy neexistujúce Československo, proti Osi, teda proti Nemecku, Taliansku, Japonsku a ich spojencom, o. i. Maďarsko. Druhá svetová vojna si vyžiadala asi 62 miliónov ľudských životov, z toho „iba“ 25 miliónov boli vojaci!
Druhá svetová vojna viedla k založeniu viacerých organizácií, humanitárnych ako OSN ale i vojenských, ako NATO a Varšavská zmluva. Posledné dve de facto rozdelili svet na dve časti, východný blok a západný blok. Toto viedlo k tzv. studenej vojne a „spusteniu železnej opony“, ako situáciu nazval britský premiér Winston S. Churchill. Nastolená situácia trvala až do rozpadu ZSSR v roku 1991.
 
3.  Bitka o Stalingrad
Bitka o Stalingrad sa považuje za najväčšiu a najkrvavejšiu bitku druhej svetovej vojny a dejín ľudstva vôbec. Trvala približne pol roka (útok na samotné mesto Stalingrad začal 21. augusta 1941, bitka skončila 2. februára 1942, kedy kapituloval aj posledný bojujúci 11. zbor) a vyžiadala si neuveriteľné množstvo obetí. Štáty Osi na čele s Nemeckom stratili približne 800 000 mužov, ďalších 100 000 padlo do zajatia. ZSSR stratil okolo 900 000 mužov, 45 000 civilistov padlo taktiež.

3.1 Dôvody útoku na Stalingrad
Stalingrad bol dôležitým mestom ZSSR, keďže tu bol sústredený ťažký priemysel, najmä vojenský, ako v jedinom meste v tejto oblasti. Taktiež mesto stálo na dôležitej rieke Volge. V neposlednom rade Hitlera mesto zaujímalo z toho dôvodu, že nieslo meno jeho najväčšieho nepriateľa, Josifa V. Stalina. 

3.2 Cesta k bitke
Po neúspechu nemeckej operácie Barbarossa v ZSSR (neúspech v bitke o Moskvu) Nemci predpokladali, že Červená armáda je vyčerpaná. Preto Hitler stiahol všetky posily svojich spojencov, Rumunska, Maďarska a Talianska, na východný front a pripravoval mohutnú ofenzívu s cieľom obsadiť priemyselné oblasti a ropné polia na juhu na Kryme a obsadiť Leningrad na severe. Po počiatočných úspechoch nemeckej taktiky „bleskovej vojny“ (blitzkrieg) sa však optimistický Hitler vzdal plánu postupného dobývania juhu (obsadiť Stalingrad a potom postupovať južne) a rozhodol sa rozdeliť svoje vojská a zaútočiť na Stalingrad a na Krym súčasne. Táto taktika sa jeho generálom síce nepozdávala, ale Hitler napokon urobil ako si zaumienil. Rozdelil vojská na skupinu armád A a skupinu armád B. Neskoršie menovaná, zložená z 6. armády generálplukovníka Paulusa a 4. tankovej armády generálplukovníka Hotha, mala za cieľ obsadiť Stalingrad. V priebehu júna a júla 1941 sa prebojúvali juhovýchodne smerom  k Stalingradu a nebyť Hitlerovho zásahu, mohli mesto dobyť už v auguste bez väčších problémov. Avšak Hitler 4. tankovú armádu poslal na juh na Krym, čím premárnil príležitosť a de facto si spôsobil neskoršiu porážku. Neskôr poslal Hotha so 4. tankovou armádou naspäť na Stalingrad, no táto bola nútená pre nedostatok zásob zastať 160 km od mesta. Zatiaľ sa Paulusove vojská prebojovali cez Don a došli až na severné predmestia Stalingradu. Medzi Donom a Volgou zriadil Paulus letecké a zásobovacie základne aj napriek silnému odporu 62. a 64. sovietskej armády. V meste sa rozpútali tvrdé boje.

3.3 Boje v meste

Aj keď boli vystavení presile a náletom zo strany Nemcov, Sovieti pod vedením generálporučíka Čujkova sa statočne bránili. Paulusa znepokojoval stav ľavého krídla jeho armády (kryté len slabou rumunskou armádou) a chcel sa radšej stiahnuť z mesta a upevniť frontovú líniu, dostal však rozkaz dobyť mesto. Nemecké armády podporované zo vzduchu 4. leteckou armádou premenili kedysi prosperujúce polmiliónové mesto na hromadu ruín. V uliciach mesta prebiehali doslova boje muža proti mužovi, keďže vojaci ani civilní obyvatelia mesta sa nechceli vzdať a bojovali o každý kúsok svojej zeme. Tanková armáda v týchto bojoch nemala žiadne opodstatnenie, keďže nasadenie tankov v zdemolovanom meste bolo vylúčené, bojovala najmä pechota a v neposlednom rade dôležitú úlohu plnili ostreľovači. Nemci obsadili niektoré časti mesta, o. i. aj centrum a časť priemyselnej zóny, odkiaľ boli 29. septembra vytlačení. Do 14. októbra sa Nemci preskupili, doplnili zásoby a mohutne zaútočili. Sovieti sa však presile ubránili a v noci preplavili cez Volgu posily. V druhej polovici októbra vidiac, že nemá zmysel ďalej pokračovať, požiadal Paulus velenie, aby ukončili operáciu. Hitler však nariadil pokračovať a dobyť mesto.

3.4 Prípravy a protiútok ZSSR

Neúspechy Nemcov v severnej Afrike a vylodenie spojencov v Maroku a Alžírsku nahrali do karát Sovietom. Maršal Žukov tajne zhromaždil veľký počet rezerv na severozápad a na juh od Stalingradu a čakal na tradičného ruského spojenca, zimu. 19. novembra 1941 mohutným útokom zo severozápadu prekvapil a rozprášil rumunskú armádu, ktorá mala za úlohu kryť ľavé krídlo Paulusovej 6. armády. O deň neskôr zaútočili Sovieti aj z juhu a rozprášili spojené nemecké a rumunské vojská, ktoré zabezpečovali druhé krídlo nemeckých vojsk v Stalingrade. Paulusova armáda, vtedy asi 200 000 vojakov a ďalších 70 000 príslušníkov nevojenského personálu, sa ocitla v obkľúčení. Stále by však mohla uniknúť. Nepochopiteľne sa však do bitky zapojil veliteľ Luftwaffe Hermann Göring a Hitlera ubezpečil, že dokáže Paulusove vojská zásobovať svojimi lietadlami 500 tonami zásob denne. Hitler návrh prijal a Paulusovi 24. novembra rozkázal zotrvať na pozícii. Göring však dokázal do konca bitky vo februári nasledujúceho roku dodať 500 ton zásob denne len dvakrát.

3.5 Nemecká posila – armádna skupina Don
Pri Done sa zatiaľ sformovala armádna skupina Don, ktorá mala pomôcť Paulusovej armáde obkľúčenej v Stalingrade. Tá sa 21. decembra dostala 48 km od Stalingradu. Veliteľ armádnej skupiny Don, poľný maršal von Manstein, na vlastnú zodpovednosť prikázal Paulusovi prebojovať sa k nemu, keďže si bol vedomý, že aj jeho vojská sú postupne obkolesované a dlho sa neudržia. Paulus však odmietol bez priameho rozkazu od Hitlera mesto opustiť. Manstein bol neskôr nútený ustúpiť a nechať tak 6. armádu napospas nepriateľovi. Paulus uzavretý so svojím vojskom v priemyselnej zóne informoval Hitlera, ten mu odkázal, aby vydržal.

3.6 Tragický záver

Bez poriadneho zásobovania (od 25. januára už bez akéhokoľvek) sa Nemci beznádejne bránili až do 31. januára. V tento deň posledný raz vysielal Paulus do Berlína. Paulusa Hitler povýšil na poľného maršala dúfajúc, že takýto vysoký dôstojník porážku neunesie a spácha samovraždu. Paulus sa ešte toho istého dňa však vzdal veliteľovi 64. sovietskej armády, generálovi Šumilovovi. Posledný sa vzdal 11. zbor 6. armády, 2. februára 1942. Tento dátum znamená koniec bitky o Stalingrad. Spolu zahynulo v stalingradskom kotle (obkľúčení) 150 000 Nemcov. Z tejto neúspešnej bitky sa nemecké vojská už nedokázali spamätať a teda bitka o Stalingrad priamo zapríčinila prehru Nemecka v druhej svetovej vojne.
 
4.  Vylodenie v Normandii
4.1 Prípravy

Od porážky pri Dunkerku v roku 1940 (britské a francúzske vojská museli byť evakuované) sa v Európe bojovalo len na jednom - východnom fronte. Stalin sa dožadoval otvorenia druhého, čím by bola oslabená bojová sila Nemecka a urýchlila by sa tak jeho porážka. Prípravy na vylodenie prebiehali 4 roky. Nešlo iba o taktické vypracovanie útoku, ale aj o zhromaždenie zásob a vojenských síl. Na konferencii v Casablance v roku 1943 schválili britský premiér Winston Churchill a americký prezident Franklin Roosevelt plán vylodenia v Normandii. Prípravou bol poverený britský generálporučík Frederick Morgan. Išlo o komplexnú akciu a jej príprava trvala ešte ďalší rok. Za ten čas sa na juhozápade Anglicka formovali spojenecké vojská. Aby však bolo možné využiť moment prekvapenia, Nemcov Spojenci držali v neistote, kde vylodenie prebehne. V juhovýchodnom Anglicku budovali falošné základne, letiská a loďstvo. Týmto Nemci nadobudli presvedčenie, že vylodenie sa uskutoční v Calaiskej úžine. Rovnako zaviedli Spojenci prísny režim utajenia, nazvaný Bigot. Informácie o útoku sa vďaka týmto opatreniam nikdy nedostali do rúk Nemcov. Tí, keď zistili, že Spojenci chystajú inváziu, rozmiestnili svoje sily najmä v Calaiskej úžine a v Normandii zostali len druhotriedne jednotky. Táto oblasť však bola dobre opevnená a zabezpečená. Na prelomenie obrany vyvinuli Spojenci pod vedením generálmajora Percyho Hobarta unikátne stroje, tzv. Hobartove hračky. Išlo o špeciálne obojživelné tanky, tanky upravené na pohyb na pláži, odmínovacie tanky, či vrhače 18 kg granátov. Po všetkých prípravách a odloženiach z dôvodu zlého počasia bol dátum invázie stanovený na 6. júna 1944. Celkový stav síl bol: Nemci mali 38 peších divízií na celú dĺžku atlantického pobrežia, ďalších desať záložných, z nich len tri v Normandii, 10 tankových divízií, z nich 4 tvorili pohotovostnú jednotku pre prípad útoku, jedna bola zverená na ochranu pobrežia a 3 boli priamo podriadené Hitlerovi, Luftwaffe mala vo Francúzsku 160 lietadiel a Kriegsmarine niekoľko torpédoborcov a ponoriek v kanáli La Manche; Spojenci: 39 peších divízií, 11 000 bojových lietadiel, ďalších 2 300 dopravných a 2 600 klzákov a vyše 6 000 lodí, na čele boli spomínané Hobartove hračky a zásobovanie mali zabezpečiť mobilné prístavy, tzv. morušové. Nemcom velil poľný maršal Rommel, Spojencom generál Eisenhower.

4.2 Deň-D
V noci z 5. na 6. júna urobili Spojenci posledný zastierací manéver, keď pomocou metalizovaných pásov voľne plávajúcich a zhodených nad oblasťou Calaiskej úžiny vytvorili u Nemcov presvedčenie, že sa začína invázia v tej oblasti. Zatiaľ sa obrovské loďstvo presúvalo smerom na Normandiu a anglo-americké klzáky pristávali v Normandii, aby zabezpečili bočné pásma pobrežia. Oblasť vylodenia bola rozdelená na 5 zón. Američania o 6:30 udreli na pláže Omaha a Utah. Utah dobyli bez väčších problémov a ešte ten istý deň sa presunuli 10 km do vnútrozemia a spojili sa s výsadkovou divíziou, ktorá zabezpečila oblasť. Na pláži Utah utrpeli väčšie straty, najmä kvôli neochote použiť britské špeciálne upravené tanky, no i táto fáza prebehla úspešne. Briti a Kanaďania sa mali vylodiť na plážach Gold, Juno a Sword. Tu však príliv prichádza približne o hodinu neskôr, preto museli čakať do 7:25. Tankami nepodporovaná kanadská divízia narazila na najtvrdší odpor, no všetky tri premostenia dosiahli hĺbku minimálne 10 km do vnútrozemia. Na konci dňa mali spojenci vo Francúzsku 150 000 vojakov vrátane techniky. Straty boli dokopy menej ako 10 000 mužov.

4.3 Reakcia Nemcov

Hitler aj po vylodení stále dúfal, že hlavná časť akcie sa odohrá v Calaiskej úžine, preto nemecké obranné sily nezasiahli efektívne proti Spojencom. Führer prikázal raketami V-1 ostreľovať Londýn. Väčší význam z hľadiska zásobovania mal však pre spojencov prístav Portsmouth, z ktorého denne vyplávali lode do provizórnych morušových prístavov.

4.4 Postup Spojencov

Spojenci postupne obsadili dôležité mesto Caen a taktiež prístav Cherbourg, ktorý sa stal po búrke, ktorá zničila americký a vážne poškodila britský morušový prístav, nenahraditeľným pre zásobovanie. Postup bol pomalý, no nemecká obrana bola stále neefektívna a chaotická. Rommel navrhol Hitlerovi sformovať novú obrannú líniu na Seine, ten bol však proti a Rommela vymenil. Veliteľ pozemných spojeneckých vojsk, generál Montgomery, plánoval zatiaľ tvrdý útok na mesto Falaise, operácia dostala názov Goodwood. Útokom by dosiahol oslabenie nemeckých pozícií pri meste St. Lô, čím by sa tamojšie spojenecké jednotky mohli dostať cez obrannú líniu a nepriateľa obkľúčiť. Akcia nebola natoľko úspešná, no už o týždeň neskôr sa bleskovým útokom podarilo pri St. Lô vytvoriť prielom, ktorým prenikol generál Patton s novosformovanou 3. armádou. Jedna časť sa vydala na sever za nemecké pozície. Nemci sa tak ocitli v obkľúčení, zo severu Briti a Kanaďania, z juhu a západu Američania. Američania ďalej postupovali na Falaise, kde sa mali stretnúť s Kanaďanmi a preťať tak ústup Nemcom. Tí dostali od Hitlera rozkaz zotrvať na pozíciách. 30 000-om sa podarilo uniknúť, 50 000 bolo zajatých.

4.5 Dohra

Po zničení nemeckých pozícií pokračovali spojenci na severovýchod a 25. augusta oslobodili Paríž. Spojencov stálo vylodenie 39 000 mužov, ďalších 150 000 bolo ranených, Nemcov bolo mŕtvych alebo ranených 200 000, ďalších asi 200 000 bolo zajatých. Spojenci rozprášili nemecké tankové divízie, z 1 500 tankov sa cez Seinu dostalo iba 24. Vo vedení nemeckých ozbrojených síl nastali dramatické zmeny, veľa schopných dôstojníkov bolo popravených. Vylodenie v Normandii zohralo kľúčovú úlohu pri porážke Nemecka.

5.  Karpatsko-duklianska operácia
Karpatsko-duklianska operácia bola operácia sovietskych vojsk a 1.československého armádneho zboru. Jej cieľom bolo preniknúť priesmykom Dukla na územie Slovenska a tu sa spojiť s povstalcami (Slovenské národné povstanie). Bola jednou z najväčších horských bitiek druhej svetovej vojny a zároveň najkrvavejšou bitkou na území Slovenska.

5.1 Začiatky

V lete roku 1944 Červená armáda oslobodzovala východnú a strednú Európu. Podľa pôvodného plánu mala vstup na Slovensko otvoriť a udržať armáda pripravovaného Slovenského národného povstania. Tento postup schválila aj exilová vláda v Londýne aj komunisti, nebol však prerokovaný s veliteľmi Červenej armády. Operácii neprospelo ani skoré a chaotické vypuknutie SNP 29. augusta 1944, ktorého vojská hrali v pláne kľúčovú úlohu. Nemecké okupačné vojská však začali odzbrojovať východoslovenské divízie. Slovenská národná rada požiadala ZSSR o pomoc. Akciu na pomoc SNP mal zaistiť 1. ukrajinský front pod vedením maršala Koneva, za účasti 1. československého armádneho zboru pod vedením generála Ludvíka Svobodu a ľavé krídlo 4. ukrajinského frontu pod vedením generálplukovníka Grečka. Na prípravu však mali iba 4 dni, navyše vojsko bolo vyčerpané po predchádzajúcich bojových operáciách.

5.2 Priebeh
Operácia začala 8. septembra 1944. Rátalo sa s tým, že ihneď po príchode na hranice Červená armáda prekročí Dukliansky priesmyk, ktorý mala zabezpečiť slovenská strana, a do piatich dní bude dobytý Prešov. Postup bol však oveľa pomalší. Odzbrojené východoslovenské divízie nezabezpečili dukliansky priesmyk. Navyše, nemecká obrana bola oveľa silnejšia, ako sa očakávalo. V hornatom zalesnenom teréne bolo veľa bunkrov a guľometných hniezd, čo sťažovalo a spomaľovalo postup sovietskych vojsk. Od 10. septembra 1. československý armádny zbor tvrdo bojoval o kótu 534, dôležitý obranný bod nemeckej armádnej skupiny Heinrici zodpovednej za udržanie oblasti. Kontrola nad vrchom sa do 20. septembra zmenila asi 20-krát. Na slovenské územie vstúpila Červená armáda až 6. októbra 1944 a ešte v ten deň oslobodila mesto Vyšný Komárnik. Boje pokračovali, no armáda sa posúvala pomaly. 27. októbra sa Červenej armáde podarilo dobyť údolie Kapišovky za výraznej pomoci tankov. Následné nemecké protiútoky viedli k obrovským stratám. Prakticky všetka obrnená technika na oboch stranách bola zničená. Údolie Kapišovky je dodnes nazývané „údolie smrti“. Tieto krvavé boje však nepriniesli výrazný posun.

5.3 Záver a výsledky

V tom čase bolo potlačené SNP na strednom Slovensku, preto Karpatsko-duklianska operácia stratila opodstatnenie a bola zrušená. 1. československý armádny zbor pokračoval v lokálnych útokoch. Oslobodzovanie Slovenska (v rámci východokarpatskej operácie) Červenou armádou trvalo až do apríla 1945. Karpatsko-duklianska operácia teda nebola úspešná, keďže po potlačení povstania sa sovietske vojská už nemali s kým na strednom Slovensku spojiť. Od začiatku mala chabé vyhliadky a bola skôr politickým gestom ZSSR. Na východnom Slovensku však zamestnávala 60% nemeckých vojsk nasadených proti postupujúcej Červenej armáde, preto Nemci nemali na iných miestach dostatok vojakov. Na nemeckej strane si operácia vyžiadala 52 000 mŕtvych, ranených alebo zajatých, Sovietov padlo 19 000 a padlo tiež 1 800 príslušníkov 1. čs. armádneho zboru, ďalších 88 000 vojakov bolo ranených. Povšimnutiahodným je úsilie, s akým československí vojaci bojovali za oslobodenie svojej krajiny.

6.  Diskusia

Vo svojej práci som sa snažil utvoriť si obraz o druhej svetovej vojne, keďže som sa jej dosiaľ nevenoval. Taktiež mi išlo o vytvorenie objektívneho obrazu niektorých z mnohých bojísk druhej svetovej vojny. Dospel som k záveru, že na bojisku to málokedy vyzeralo tak, ako je to zobrazované v hollywoodskych filmoch. Málokedy sa vojaci hrdinsky hrnuli na smrť za svoju vlasť. No bojovali statočne a zaslúžia si našu úctu. Častokrát sa bitky končili zbytočne veľkými stratami kvôli zbabelosti a zlým rozhodnutiam veliacich dôstojníkov. V mnohých prípadoch práve oni nesú zodpovednosť za zbytočne stratené ľudské životy. Druhá svetová vojna bola najväčší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva. Vyžiadal si vyše 60 miliónov ľudských životov. Takto sa musíme na túto vojnu pozerať a z tejto hrôzostrašnej štatistiky sa poučiť.
 
7.  Záver
Vo svojej práci som sa venoval niekoľkým bojiskám druhej svetovej vojny. Snažil som sa pozerať na ne objektívne, neprikláňajúc sa na jednu či na druhú stranu. Utvrdil som sa v tom, že druhá svetová vojna bolo nezmyselné krviprelievanie. Veď len jedna bitka, bitka o Stalingrad, si vyžiadala vyše 1,5 milióna životov. Obrovské číslo. A čo je to v porovnaní s celkovou bilanciou strát celej vojny Nepatrná čiastka. 62 000 000!!! Celé bývalé Československo malo sotva štvrtinu obyvateľov z tohto počtu. Počas krátkych 6 rokov zahynulo pomýlenú ideológiu 62 000 000 ľudí! Toto je to, čo si treba o druhej svetovej vojne zapamätať z hodín dejepisu. Aby sa niečo podobné už nikdy nezopakovalo. Dúfam, že svojou malou troškou som k tomu prispel aj ja svojím projektom.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.027