Fašizmus v Taliansku

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petka (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 18.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 105 slov
Počet zobrazení: 7 595
Tlačení: 298
Uložení: 315

Fašizmus v Taliansku  

Úvod
Téma „fašizmus“ je už dlhé roky jednou z najdiskutovanejších a nezmenilo sa to ani v dnešnej dobe. Existuje na ňu množstvo názorov, ktoré sa od seba menej či viac odlišujú. A práve preto, že je to taká kontroverzná téma, sme sa rozhodli vybrať si ju, aby sme sa mohli hlbšie pozrieť na jej pôvod.

Táto ideológia nás zaujala tým, že aj keď netrvala dlho, dokázala v značnej miere ovplyvniť konanie a myšlienky ľudí  a na nepoznanie zmeniť celý svet, nanešťastie v tom negatívnom zmysle. Dúfame, že Vás našou prácou oboznámime s informáciami, ktoré boli doteraz pre väčšinu z nás neznáme a prispejeme tak k lepšiemu pochopeniu historických udalostí, ktoré boli fašizmom ovplyvnené. Informácie sme čerpali prevažne z kníh a internetu, ale aj z vlastných pozorovaní a skúseností.

Tassi di cambio aggiornati BCE 

Rozhodli sme sa najskôr pozrieť na charakteristické znaky fašizmu a na celkový vývoj fašizmu vo svete. Najväčšiu časť našej práce sme samozrejme venovali vzniku a vývoju fašizmu v Taliansku keďže práve túto krajinu fašizmus značne poznačil a môžeme tu hľadať korene tejto ideológie.  Nakoniec sme sa zamerali na dnešné chápanie fašizmu.
 
Pôvod pojmu
Pojem „fašizmus“ bol zavedený v Taliansku Benitom Mussolinim, dôležitou postavou pri formovaní tejto ideológie. Jeho pôvod zachádza až do čias Rímskeho impéria, kde slovo „fasces“ označovalo zväzok brestových alebo brezových prútov zviazaných červenou páskou, z ktorých vyčnievala sekera, ktorý bol symbolom úradníkov rímskeho impéria a vyjadroval autoritu. Taliani si tento znak privlastnili ako symbol svojho hnutia, nakoniec aj prvá fašistická organizácia mala meno „Fasci d´Italiani de Combattimento“, čo v preklade znamená „Bojové zväzky Talianov“. Fašizmus bol tiež nazývaný „autoritatizmus“, s tým rozdielom, že autoritatívne diktatúry (ako napríklad v Španielsku a Portugalsku) boli závislé na armáde a tradičnej byrokracii bez masovej podpory, ktorá je charakteristická pre fašizmus.
 
Stručná charakteristika
Fašizmus bol jednou z hlavných ideológií dvadsiateho storočia, ktorá je charakteristická hlavne násilným presadzovaním záujmov štátu.  Nadraďuje záujmy celku (národa, štátu, prípadne rasy) nad záujmy jednotlivca, usiluje sa vybudovať totalitný štát a zavrhuje demokraciu a liberalizmus. Cudzincov a prisťahovalcov považuje za pôvodcov všetkého zlého a na čele štátu považuje silného vodcu. K potlačeniu opozície využíva násilie a moderné metódy propagandy a cenzúry. Utláča alebo dokonca likviduje slabých a telesne postihnutých ľudí.
 
Všeobecná charakteristika
Vznik a príčiny šírenia fašizmu

V období pred nástupom fašizmu vládla vo viacerých európskych krajinách nestabilita a nejednotnosť, ako aj ekonomická a politická kríza. Jednou z ďalších príčin presadenia fašizmu bola aj nedôvera verejnosti k demokratickým princípom. Fašistická ideológia síce vznikla následkom prvej svetovej vojny, jej korene však môžeme nájsť v myšlienkach viacerých filozofov. Významným zdrojom bola Aristotelova teória tzv. organicizmu nadraďujúca záujmy celku nad záujmy jednotlivca. Významnú úlohu zohrala aj Nietzscheho predstava o nadčloveku, ako aj teória Vilfreda Pareta objasňujúca uplatnenie vodcovského princípu.
 
Fašistické režimy vo svete
Fašistické myšlienky získali podporu po prvej svetovej vojne, v 30. rokoch 20. storočia získaval fašizmus stúpencov v mnohých krajinách Európy. Prinášal totiž možnosť východiska z hospodárskeho úpadku. Prvá fašistická vláda nastúpila v Taliansku v 20. rokoch. V iných krajinách hospodárske problémy a strach z komunizmu viedli k vytvoreniu ďalších fašistických vlád.
Fašizmus získal pred druhou svetovou vojnou podporu napríklad v Nemecku, Španielsku, Portugalsku, Rakúsku, balkánskych štátoch a v Južnej Amerike. Tieto režimy niesli odlišné názvy, avšak stále sa jednalo o rovnaké princípy ako pri fašizme. V Nemecku ho poznáme pod pojmom nacizmus, v Španielsku frankizmus a v Argentíne perónizmus. 
 
Dôležité postavy v histórii fašizmu
V Španielsku sa roku 1923 dostal k moci generál Miguel Primo de Rivera, vyhlásil vojenckú diktatúru a vládol do roku 1930. Tri roky nato vytvoril jeho syn José Antonio Primo de Rivera fašistickú stranu Falanga. Po občianskej vojne sa k moci dostal generál Francisco Franco, s pomocou nemeckých a talianskych fašistov prevzal v roku 1939 moc a vládol ako diktátor až do svojej smrti roku 1975. V 40. a 50. rokoch vládol v Argentíne generál Juan Domingo Perón s manželkou Evitou. Antonio de Oliveira Salazar bol portugalským diktátorom v rokoch 1932 – 1968. V Anglicku bývalý kabinetný minister sir Oswald Mosley založil fašistickú Novú stranu. Najznámejšími osobnosťami obdobia fašizmu sú však jednoznačne zakladateľ fašistického režimu v Taliansku Benito Mussolini a nemecký diktátor Adolf Hitler. 

Okolo života Adolfa Hitlera existuje mnoho dohadov. Jeho pôvod nie je dodnes úplne objasnený, objavujú sa špekulácie, že má za predkov Čechov alebo Židov, ktorých sa celý život snažil zničiť. On sám počas svojho života zatajoval svoj pôvod, sám si nebol istý, kto je jeho otcom. Svoje štúdium nikdy nedokončil, mnohých však prekvapí, že bol umelecky založený a dokonca sa pokúšal dostať na prestížnu umeleckú školu. Istý čas žil vo Viedni, kde sa živil príležitostnými zamestnaniami. Práve tu sa zoznámil s rasistickými a antiseministickými myšlienkami. Po prvej svetovej vojne, ktorej sa aktívne zúčastnil, začal prenikať do politického života. Pôsobil ako agent tajnej služby a neskôr sa prejavil ako dobrý rečník a propagátor. V roku 1920 Hitler vypracoval program strany a dal ju premenovať na Národnosocialistickú robotnícku stranu Nemecka (NSDAP).Sľuboval, že odstráni nezamestnanosť a chudobu a vybuduje z krajiny veľký štát.  V januári 1933 bol vymenovaný za kancelára. V roku 1939 priviedol Nemecko do druhej svetovej vojny. Je známy hlavne pre svoje rasistické názory a kruté činy súvisiace s vyvražďovaním najmä Židov a Rómov. Ku koncu druhej svetovej vojny spáchal samovraždu. 
 
Fašizmus v Taliansku
Príčiny vzniku a charakteristické znaky talianskeho fašizmu
Ideológia fašizmu sa v Taliansku začína objavovať po skončení prvej svetovej vojny. Podnietila to samozrejme hospodárska, ekonomická a sociálna situácia po jej skončení. Taliansko, ako dôležitá časť dejín 1. svetovej vojny, malo k fašizmu veľmi blízko. Odporcovia, zástancovia: tých bolo v Taliansku neúrekom. Ako sa však fašizmus dostal práve medzi taliansky ľud? Odkiaľ sa vzal? Slovo „fašizmus“, ako sme už spomínali, má svoje korene ešte v Rímskej ríší. Vzniklo z talianskeho „fascis“, čo označovalo zväzok. Takéto zväzky vznikli už počas 1. svetovej vojny, po jej skončení boli už len obnovené. Všetky príčiny vzniku fašizmu v Taliansku sú preto spojené práve so skončením 1. svetovej vojny:

- zlá hospodárska a sociálna situácia po 1. svetovej vojne a s tým spojená vysoká nezamestnanosť, vysoké ceny tovarov a časté štrajky robotníkov či roľníkov.
- nespokojnosť s výsledkom 1. svetovej vojny: Taliansko totiž nedostalo Dalmáciu, ako mu Dohoda sľubovala, hoci patrilo k víťazným krajinám.

1. svetová vojna už len prispela ku konečnej kryštalizácii fašistickej ideológie nielen tým, že poskytla dôkaz o schopnosti nacionalizmu mobilizovať masy, ale aj tým, že predviedla desivú moc moderného štátu. Štát bol chápaný ako výraz národnej jednotky a jeho moc závisela na duchovnej jednote más, bol však zároveň strážca tejto jednotky a pestoval ju všetkými možnými prostriedkami.

Práve kvôli vyššie spomenutým znakom sa začala ideológia fašizmu presadzovať medzi ľuďmi ale hlavne medzi politikmi a dôležitými funkcionármi. Z tohto pohľadu je zrejmé, že fašizmus bol celoeurópskym javom a existoval na troch úrovniach: ako ideológia, ako politické hnutie a ako forma vlády.
Pre taliansky fašizmus sú charakteristické tiež znaky, ktoré Taliansku pripísali prívlastok „kolíska fašizmu“. Nenájdeme totiž krajinu, kde by mal fašizmus taký veľký vplyv na chod celej krajiny, ako práve v Taliansku. Táto ideológia ovplyvnila aj ďalšie pokračovanie vývoja Talianska a úplne zmenila myslenie ľudí- niektorých v tom lepšom iných v tom horšom slova zmysle. Ktorými prívlastkami a črtami môžeme teda charakterizovať taliansky fašizmus?

- korupcia (úplatkárstvo) a demagóga (spôsob klamania ľudí).
- teror- špeciálne fašistické oddiely „Square d´azione“ (útočné oddiely) podnikali výpravy do dedín a robotníckych štvrtí, podpaľovali redakcie odporcov, mučili a vraždili, vyvolávali zrážky so štrajkujúcimi.
- antidemokracia- fašisti zrušili demokratické práva a slobody, zakázali všetky nefašistické organizácie, hierarchicky usporiadali spoločnosť pričom na jej čele stál Duce (Vodca), zrušili voľby, vytvorili Veľkú fašistickú radu na čele s Mussolinim.
- rasizmus, nacionalizmus, šovinizmus (odpor k iným) a xenofóbia (nepriateľstvo a nedôvera ku všetkému cudziemu). Na základe týchto znakov môžeme skonštatovať, že Taliansko zohralo veľmi dôležitú úlohu pri formovaní fašistického štátu a pri presadzovaní tejto ideológie nielen v Taliansku, ale v celej Európe.
 
Osobnosti
Hlavnou postavou v histórii talianskeho fašizmu bol bezpochybne Benito Mussolini. Svojimi myšlienkami a politikou, akú presadzoval, sa votrel do mysle takmer každého Taliana. Odkiaľ sa vzal tento ambiciózny politik, ktorý spravil jeden z najväčších štátnych prevratov v histórii Talianska?
Benito Mussolini sa narodil 29. júla 1883 v Ríme v rodine kováča a učiteľky. Vo veku 17 rokov vstúpil do Talianskej socialistickej strany (PSI). Neskôr odišiel do Švajčiarska, kde sa medzi talianskymi emigrantmi začali formovať jeho politické názory. Keď ho doživotne vypovedali so Švajčiarska, vrátil sa do Talianska, kde absolvoval základnú vojenskú službu. Pracoval ako šéfredaktor socialistických novín „La lotta di classe“ a denníka socialistickej strany „L´avanti!“. Keď sa stal koncom roka 1914 prívržencom vstupu Talianska do 1. svetovej vojny, z denníka ho vylúčili.  Tak si Mussolini s peniazmi od francúzskej vlády založil nový denník „Il Popolo d´Italia“ (Ľud Talianska). Do vojny samozrejme nastúpil ale roku 1917 bol ranený a musel službu opustiť.

Medzivojnové obdobie:
Doma sa opäť venoval politike. Vstúpil do „Fasci d´azione rivoluzionaria internazionalista“ (Zväzky revolučných internacionalistických akcií) a vo februári 1919 po vojne Mussolini založil pod názvom „Fasci di Combattimento“ (Bojové zväzky) prvé ozajstné fašistické skupiny. Z týchto skupín neskôr vznikla prvá fašistická strana a Mussolini sa stal jej vodcom. Bojové družiny fašistov organizovali krvavé útoky proti predstaviteľom demokratickej verejnosti. V takejto atmosfére teroru Mussolini neskôr získal spojencov medzi podnikateľmi. Koncom októbra 1922 zorganizoval Mussolini spolu s Ďalšími predákmi fašistického hnutia tzv. „Pochod na Rím“, ktorý skončil požiadavkou kráľa aby Mussolini vytvoril novú vládu. V nej mal spočiatku len niekoľko ministrov, postupne si však na svoju stranu priklonil aj katolícku cirkev. Formálne však Taliansko ostalo monarchiou na čele s kráľom. Nastalo obdobie dobyvačnej politky (útok na Korfu r.1923, obsadenie Etiópie r.1935, podpis paktu s Hitlerom proti Kominterne r. 1937, účasť na mníchovskej dohode r. 1938, podpis spojenectva s Hitlerom a obsadenie Albánska r.1939).

Druhá svetová vojna:
Mussolini nakoniec svoju krajinu zatiahol do 2. svetovej vojny, keď roku 1940 vstúpil s Hitlerom do vojny proti Francúzsku a vypovedal vojnu Anglicku. V tom istom roku zaútočil na Grécko, ale neuspel a Nemci museli Talianov roku 1941 v Grécku zachraňovať. Neúspech v Grécku akoby spustil lavínu ďalších neúspechov Talianska. 25. júla 1943 sa väčšina Mussoliniho kolegov postavila proti nemu a na hlasovaní Veľkej fašistickej rady hlasovali za jeho odvolanie.
Po mnohých bitkách a neúspešných výbojných vojnách nakoniec Mussoliniho jeho odporcovia, ktorých bolo čoraz viac, roku 1945 popravili.
 
Vývoj
17. marca 1861 sa po rokoch zápasov a bojov zrodila nová krajina- Talianske kráľovstvo. Najmenej rozvinutý bol juh Talianska v porovnaní so severom. Ľudia boli veľmi chudobní, nevedeli poriadne čítať, ani písať. Choroby boli na dennom poriadku a podľahlo im mnoho Talianov. Roku 1893 sa skupina robotníkov FASCI vzbúrila tak násilne, že vláda musela vojensky obsadiť celú Sicíliu. Po zjednotení Pápežovi nová vláda zobrala jeho pápežský štát a nechala mu iba malú časť Ríma- Vatikán, čo mu samozrejme prekážalo a snažil sa ľudí popudiť proti vláde. Ani veľké problémy Talianom nebránili veriť, že ich krajina opäť nadobudne starú tvár a veľkosť. Uvedomovali si však, že krajina sa nezjednotí sama od seba a preto začali šíriť myšlienky a plány do budúcnosti. Vznikali nové smery- „futurizmus“, ktorého hlavným predstaviteľom bol Filippo Tommaso Marinetti. Futuristi chceli zničiť minulosť, pamiatky a múzeá a namiesto nich postaviť nové, moderné budovy. Tvrdili, že vojna je jediný prostriedok, ako zlepšiť postavenie Talianska v Európe.

Roku 1910 skupinka Talianov, ktorí si hovorili „nacionalisti“ začali šíriť svoje vlastné myšlienky. Chceli zväčšiť územie Talianska a použiť na to samozrejme aj vojnu. Brúsili si zuby najmä na Istriu, Líbyu, Dalmáciu, Tyrolsko. Roku 1903, Enrico Corradini, založil nacionalistický žurnál „Il regno“ a zavrhol v ňom demokraciu, socializmus a parlamentnú formu vlády ako pacifistickú a zbabelú.
Okupácia Lýbie začala v roku 1911 a je zaujímavé, že Benito Mussolini bol v tom čase žiariacim svetlom Talianskej strany a vyzdvihoval „vrstvu“, nie národné snahy. Jeho odpor proti (vládou požadovanej) okupácii Lýbie bol tak veľký, že za útok, ktorý o niekoľko rokov neskoršie zahájil on sám, skončil vo väzení.

O tri roky neskôr, v roku 1914, bol tak isto rozhodne proti účasti v prvej svetovej vojne, nazývajúc ju kapitalistickou vojnou, ale vojnová horúčka rástla. 24. mája 1915 Taliansko vstúpilo do vojny, rozumne si vyberúc stranu Spojencov, ktorá bude s najväčšou pravdepodobnosťou úspešná.
Vojnová horúčka zachvátila celú Európu a Mussolini nemohol ďalej tolerovať socialistické neutrálne postavenie.. Neskôr Mussolini založil už spomínanú „Fascia d’azione rivoluzionaria“, skupinu, ktorá propagovala intervenciu Talianska vo vojne. Videl v roku 1919 ako ovocie víťazstva bolo zmetené vlnou komunizmu šíriacou sa zo severu Talianska, a 23. marca toho roku urobil osudný krok. S niekoľko tuctami poslucháčov oživil svoju Fascia skupinu, ktorú teraz nazval „Fasci di Combattimento“. Táto udalosť znamenala inauguráciu fašistickej strany.

Po celú tú dobu rástla nezamestnanosť, štrajky, inflácia a strach z komunistickej revolúcie. Odpovedajúc na tento strach, Mussolini sa oddal organizovaniu jeho čiernych košieľ, známe ako „Squadre“, na terorizovanie a zlomenie ľavicových štrajkujúcich. Mussolini bol symbolom zákona a poriadku. „Náš program je jednoduchý, chceme vládnuť Taliansku. Žiadali od nás program, ale tých je už príliš mnoho. To nie sú programy, ktorými chceme zachrániť Taliansko, ale muži a sila vôle.“ Vyjadril sa Mussolini. Svojimi vystúpeniami sľuboval také veci, ako zrušenie Senátu, reorganizácia verejnej dopravy, odstupňované dane a špeciálne zahraničná politika, ktorá umožní Taliansku jeho oprávnené miesto medzi civilizovanými krajinami sveta. Výsledky prieskumu však boli znepokojujúce. Fašizmus, ktorý sa ešte plne neidentifikoval s konzervatívnou pravicou, sa ocitol na mŕtvom bode. Identifikácia ešte dlho neprichádzala.

Nižšia stredná vrstva, bola výborným prameňom pre získavanie, zatiaľ čo finančné podpory začali prichádzať od priemyselníkov a veľkých majiteľov pozemkov. Dokonca aj armáda favorizovala Mussoliniho. V októbri 1920 mu dala oficiálne požehnanie. Proti Mussoliniho čiernym košeliam, ľavičiari organizovali svojich „Arditi del Popolo“ v červených košeliach (Ľudové úderné oddiely). Vraždy a podpaľačstvo bolo na dennom poriadku a v polovici leta 1922, socialisti boli zahnaní k zúfalým prostriedkom. 1. augusta bola masívnym štrajkom narušená doprava. Vláda bola bezmocná v boji s výslednými efektmi. Taliansko bolo paralyzované a potrebovalo záchrancu. Mussolini, od toho času všeobecne nazývaný „il Duce“ (Vodca), nebol nepripravený. Dal vláde 48 hodín na zásah a po uplynutí toho času prebral so svojimi fašistami verejnú dopravu.

Mussolini bol zrazu jedinou silou zákona a poriadku v Taliansku. Začal hovoriť o riadení krajiny a 21. októbra prehlásil: „Je čas, aby šíp opustil luk.“ Bolo to poetické vyjadrenie k chystanému pochodu na Rím. Kráľ pozval Mussoliniho, aby ho prišiel navštíviť. 8. októbra 1922 Mussolini nastúpil v Miláne do rímskeho expresu a odvtedy talianske železnice premávali presne na čas.
Taliansky kráľ Viktor Emanuel III. bol vládcom len podľa mena. Jeho povojnová vláda bola charakterizovaná neskúsenosťou a neschopnosťou riešiť problémy doma ako aj za hranicami. Mussolini, ktorý teraz úspešne zasadol do kresla premiéra, mal menej skúseností, čo sa týka vládnutia, ako jeho predchodca, ale nebol neschopný a nebál sa činu. V očiach Viktora Emanuela sa zdal byť obranou proti hrozbe komunizmu, ktorá hrozila zlikvidovať symbolické pozostatky kráľovstva. Na čas, Mussolini sa zdal dobrou vecou pre Taliansko. Jeho začínajúci kabinet sľuboval príchod tolerantnosti, lebo len niekoľkí členovia patrili k fašistom. Zvyšok boli tradiční konzervatívci. V auguste 1923 bol počas tvorby mapy zavraždený jeden taliansky generál. Mussolini chcel pre Taliansko odškodné, no Gréci mu ho odmietli dať a preto Taliani obsadili Korfu veľmi krutým spôsobom. Gréci im nakoniec odškodné dali a stiahli sa.

Roku 1924 sa konali voľby a Mussolini mohol vydávať zákony, čím si zaobstaral výhru. Zaviedol Arcebov zákon, ktorým strana ktorá vyhrá získa dve 3 kresiel v parlamente. Premenil fašistické milície na súkromnú armádu ktorá mala za neho vykonávať špinavú robotu. Volala sa MVSN. Do roku 1925 bolo Taliansko demokratickou krajinou a vládol s kráľom aj s parlamentom, ale začal nastolovať diktatúru, cenzúru, propagandu. Mussolini si dal titul hlavy štátu a všetky funkcie vykonávali fašisti. 1926 – už štvrtý atentát spáchaný na neho bol neúspešný. Vytvoril tajný policajný zbor OVRA na jeho ochranu. Nastolil  Diktatúru, čo znamenalo, že existovala iba jedna strana a to fašistická, polícia bola skorumpovaná, zmenil politický systém a volebné právo mali iba muži nad 21 rokov a museli byť súčasťou fašistickej organizácie.
Mussolini nebol spokojný s riadením vlády. Ako fašista bol odhodlaný kontrolovať aj ekonómiu. Základný dôležitý zákon z 3. apríla 1926 zaviedol šesť ekonomických sektorov.

Taliansko sa pomaly dostávalo z predtým bezvýchodiskovej situácie. Verejné práce napredovali, prístavy sa zdokonalili, autostrády sa budovali, železnice elektrifikovali. Každý mal prácu. Nebolo štrajkov, lebo štrajky boli striktne zakázané. Zisky sa hrnuli, hrozba komunizmu bola zažehnaná a pohľad na ekonomický vrchol bol skutočne jasný.

V roku 1929 ostala v Taliansku okrem fašistickej strany a starej vládnucej kasty, ktorá stále ešte čiastočne reprezentovala nejakú moc, len jedna mohutná sila. Tou silou bola cirkev, ale dokonca aj tú il Duce triumfoval. Od roku 1870 pápež odmietal uznať taliansku vládu, nazývajúc samého seba „väzňom Vatikánu“ v opozícii ku všetkému, čo sa zdalo poznačené liberalizmom, nieto ešte socializmom alebo komunizmom. Zmäkčením jeho pozície voči cirkvi, Mussolini prijal v roku 1929 „Lateran Treaties“ (Lateránske dohody), ktoré znovu ustanovili diplomatické vzťahy medzi konzervatívnou cirkvou a viac než konzervatívnym štátom, čo ho urobilo v katolíckych očiach hrdinom.

Il Duce dosiahol vrchol svojho úspechu a popularity. Priniesol Taliansku ekonomický poriadok. Postupne začal presadzovať svoju politiku aj v zahraničí.
Dohody, ktoré boli uzavreté :
· 1936    Berlín – Rím – Dohoda o spolupráci medzi Mussolinim a Hitlerom
· 1937 Taliansko sa pridalo do antikominterny, kde patrilo už Nemecko, Taliansko a Japonsko.

- júl 1938  Rasová Charta – Podpísal ju Mussolini a pridal sa k protižidovskej politike Hitlera. Začali zakladať koncentračné tábory a vo veľkom vraždili všetkých príslušníkov židovského náboženstva. Toto obdobie sa nazýva aj obdobím holokaustu.
- 1938  Mníchovská dohoda – Mussolini chce dať Hitlerovi ČSR územia s Nemeckou menšinou s tým, že by boli „nenásilne“ pripojené k Nemecku.
- máj 1939 Oceľový pakt – bol medzi Talianskom a Nemeckom, Taliansko sľúbilo Nemecku, že keď bude vojna, pridá sa na jeho stranu.

Mussolini vytvoril svoju republiku, ktorá sa volala SALO a bola na severe Talianska. Mussoliniho uväznili a Nemecko ho počas vojny oslobodilo zo zajatia. On opäť ušiel a tak ho zastrelili 28. apríla a zavesili dolu hlavou na benzínovej pumpe v Miláne.
 
Diskusia
Fašizmus v literatúre

V talianskej literatúre z obdobia fašizmu sa najviac prejavuje odpor voči Mussolinimu a vojne. Hrdinovia diel z tohto obdobia sú väčšinou jednoduchí ľudia z dediny a z chudobných mestských štvrtí. Jedným z najznámejších predstaviteľov je Alberto Moravia, ktorý v diele „Vrchárka“ zobrazuje utrpenie a násilie, ktoré  vojna prináša. K ďalším predstaviteľom literatúry písanej počas obdobia fašizmu môžme zaradiť napríklad Vasca Pratoliniho a Pavla Pasoliniho.
 
Fašizmus dnes

Bohužiaľ, aj v dnešnej dobe má táto ideológia svojich prívržencov, je však zarážajúce, že väčšina z nich nemá ani poňatia o skutočnom význame tohto slova. Na konci 20. storočia sa objavilo niekoľko menších skupín a politických strán s neofašistickými myšlienkami, ktoré sa šíria po celom svete. Významnejšie neofašistické strany existujú napríklad v Taliansku. V Nemecku a v iných krajinách sa vplyv neofašizmu prekrýva s neonacizmom.
Množia sa však aj skupinky, ktoré sa vyhlasujú za neofašistické, pričom nechápu základné princípy tohto hnutia a berú ho ako zámienku na používanie násilia, často nielen z rasistických dôvodov.

Záver
Táto ideológia narušila vývoj krajiny a ako keby na určitú dobu zastavila čas. Bola pre Talianov prínosom? Podľa môjho názoru do istej miery áno. Veď ako sa lepšie naučíme rozumieť určitým veciam, kým ich nezažijeme na vlastnej koži? Myslím si tiež, že fašizmus v značnej miere ovplyvnil chod celého sveta a dal mu celkom nový rozmer. Jeho prioritou bolo šíriť násilie, teror a obmedzovať slobodu ľudí. Do veľkej miery sa to fašizmu a jeho predstaviteľom samozrejme podarilo. Ale vzájomná podpora odporcov tohto hnutia, ich dodávanie si síl a chladný rozum prinútili aj tých najväčších fašistov stiahnuť sa a dať národu slobodu.

Keďže sa dnes fašistické myšlienky znova začínajú prejavovať a všetci dobre vieme, čo spôsobili v minulosti, je dôležité nastoliť proti nim určité opatrenia. Dennodenne sa objavujú nové prípady násilností páchaných v mene fašizmu a takisto aj prípady propagácie neofašizmu a neonacizmu. Smutné je, že túto ideológiu propaguje často aj neplnoletá mládež ovplyvnená prostredím a hlavne ľuďmi, s ktorými sa stretáva. Preto je dôležité lepšie informovať verejnosť o podstate tejto ideológie a takisto aj o ničivých následkoch, ktoré mala a snažiť sa tak predchádzať vzniku neofašistických hnutí a organizácií. Takisto treba monitorovať činnosť už existujúcich hnutí a trestať násilnosti a propagáciu fašizmu.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 7.7)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.016