Čo dali svetu Slováci?

Čo dali svetu Slováci?

ÚVOD
Prečo práve táto téma? Možno preto, že ma dosť irituje fakt, že Slovákov vo svete nikto nepozná... Často sa stretávam s tým, že nás ľudia zamieňajú so Slovincami ba dokonca, že  sme stále súčasťou sovietskeho zväzu. Je teda fakt, že Slováci nie sú medzi ľuďmi vo svete známi... Je to však niečím podložené? Sme naozaj len malou krajinou, ktorá nič významné nedosiahla a preto sme často takí zatracovaní?

V mojej práci sa budem snažiť dokázať opak a ukázať Vám, že na to naozaj nie je dôvod. Keďže som si vybral referát z dejepisu, zameriam sa teda na slovenské osobnosti z čias minulých, ktoré svojou činnosťou, svojou vynaliezavosťou v mnohom pomohli zmeniť tvár dnešného sveta.
Predstavím Vám životy  najvýznamnejších slovenských vynálezcov a zároveň priblížim ich vynálezy, ktoré sa mne osobne zdajú byť najzaujímavejšími a ktoré svojou pokrokovosťou a originalitou zmenili dobu. Pokúsim sa Vás presvedčiť o tom, že náš malý národ vychoval veľa významných ľudí a poukázať na to, že naozaj nie je dôvod, aby náš národ bol vo svete taký neznámy. Nuž posúďte sami.

1. Samuel Mikovíny
Bol významným zememeračom, kartografom a autorom prvých podrobných máp slovenských žúp. Narodil sa roku 1686 v Turičkách pri Lučenci v rodine evanjelického farára a učiteľa. Stredné školy vychodil v Lučenci a v Banskej Bystrici. Vynikal najmä vo fyzike, matematike a kreslení, čo predurčilo jeho životnú dráhu. Roku 1719 to bola kresliarska prax v Altdorfe pri Norimbergu, kde študoval na tamojšej univerzite matematiku. Od roku 1725 bol stoličným inžinierom v Bratislave. Tu budoval protipovodňové hrádze, ale po desiatich rokoch ho menovali za hlavného merača stredoslovenských banských miest, a tak odišiel do Banskej Štiavnice, kde bol i prvým riaditeľom banskej školy. Zaslúžil sa aj o vznik prvej banskej akadémie v Európe, ktorú založili po jeho smrti.

Mikovínyho zásluhy sú predovšetkým v zememeračstve a v kartografii. Medzi prvými v strednej Európe používal pri mapovaní triangulačnú metódu, ktorou zhotovil mapy uhorských a slovenských žúp. Úzko spolupracoval s Matejom Bellom na jeho životnom diele Notitia Hungariae, do ktorého vyhotovil podrobné mapy, rytiny i plány miest a hradov. Bol vynikajúcim vodohospodárskym inžinierom, čo sa prejavilo najmä pri rekonštrukcii starších hrádzí a v projektovaní nových v okolí Banskej Štiavnice. Navrhol pre štiavnické bane výstavbu vodného systému, ktorý pozostával zo 16 jazier a 60 km hrádzí. Odvodnil močariská na okolí Taty v Uhorsku, staval kráľovský palác v Budíne, zhotovil plány na reguláciu Váhu v okolí Trenčína a podieľal sa na ďalších priekopníckych úpravách.

Právom sa mu dostalo aj viacerých ocenení: bol členom Pruskej kráľovskej akadémie v Berlíne, dvorným kartografom v Jene a dvorným radcom a architektom na dvore kráľa Karola III. Odborná literatúra označuje Mikovínyho za prvého slovenského inžiniera a za otca slovenskej kartografie. Zomrel 23. marca 1750 pri práci na regulácii Váhu v okolí Trenčína
 
1.1. Tajchy
Tajchy – umelé vodné nádrže tvorili súčasť rozsiahleho vodohospodárskeho systému budovaného v období 16. až 19. storočia. V konečnej verzii bolo vytvorených 60 tajchov, ktoré boli schopné obsiahnuť až 7 miliónov metrov kubických vody. Nádrže boli navzájom poprepájané vyše sto kilometrov dlhými jarkami, ktoré plnili tri základné funkcie. Okrem spojovacích tu boli vybudované aj zberné kanáliky, ktoré umožňovali zachytávať všetku dostupnú vodu z okolia či už vo forme snehu alebo dažďa. Naakumulovanú vodu následne náhonové jarky odvádzali k banským zariadeniam a úpravárenským zariadeniam. Mnohé z nich sa zachovali dodnes (Počúvadlo, Kolpašské, Richňavské a Hodrušské nádrže, Vindšachta, Evička, Klinger atď.). V súčasnosti plnia hlavne športovo – rekreačnú funkciu.
 
2. Jozef Karol Hell
Bol synom Mateja Kornela Hella, strojmajstra a konštruktéra, staviteľa štiavnických tajchov, a bratom Maximiliána Hella, astronóma svetového významu. Stavaniu konštrukcií čerpacích strojov sa učil u svojho otca. Spolu s ním a vedcom, matematikom, kartografom a staviteľom Samuelom Mikovínim sa zaslúžil v okolí Banskej Štiavnice o vznik obdivuhodného systému vodných nádrží - tajchov, zdroja energie pre banskú a úpravárenskú techniku 2. polovice 18. storočia, ktorá patrila medzi vtedajší vrchol banskej techniky v baníctve.
 
Preslávil sa dômyselnými banskými strojmi a čerpadlami. V polovici 18. storočia bola väčšina slovenských rudných baní zatopená vodou. Vtedajší primitívny spôsob čerpania vody z baní na ich odvodnenie nestačil, navyše vyžadoval veľa ľudí a koní na pohon gápľov.
 
Ďalekosiahly prínos jeho priekopníckeho diela spočíva najmä v tom, že po prvý raz použil na pohon nový prvok - stlačený vzduch. Jeho myšlienka ožila v 19. storočí v americkej Arizone, kde spodné vody zatopili dve veľké bane. Nasadili tam svoje čerpadlá, ktoré za pol roka bane vysušili. V Pennsylvánii ich zase s úspechom použili na čerpanie ropy z veľkej hĺbky. Ich princíp sa používa aj v súčasnosti na ropných poliach, kde sa však už nepracuje so stlačeným vzduchom, ale so stlačeným zemným plynom. Za Hellových čias tento systém nazývali LUFT-Maschine, ale v polovici 19. storočia mu dali v Spojených štátoch názov Air Lift alebo Air Gas. Nik ho však už nespájal s Hellovým menom.
 
Skonštruoval aj zariadenie na čistenie vzduchu v baniach a na vháňanie čerstvého vzduchu do podzemných hĺbok. Všetky tieto revolučné zmeny podstatne zlepšili pracovné i sociálne pomery baníkov, a prirodzene, prejavili sa aj vo výnosoch baní. Ako vrchný strojmajster spolu s profesorom Samuelom Mikovínim dovŕšili mechanizáciu banských pohonov a prenikavo sa zaslúžili o rozvoj štiavnického baníctva.
 
Popri významnejších projektoch navrhol a realizoval rad menších konštrukčných zlepšení. Svoje vedomosti uplatňoval aj v iných revíroch monarchie. Podstatne prispel k rozvoju banskoštiavnického baníctva v 18. storočí. Jeho vodostĺpcový a vzdušný čerpací stroj boli vyvrcholením feudálnej banskej techniky na úseku čerpacích zariadení a postavili slovenské baníctvo na čelo svetového technického rozvoja. Vodostĺpcový čerpací stroj bol najdokonalejším čerpacím strojom svojej doby. Rozšíril sa aj do ďalších krajín a s malými úpravami, napr. V Banskej Štiavnici, sa udržal až do polovice 20. storočia. Princíp vzdušného čerpacieho stroja sa dodnes využíva pri čerpaní nafty.
 
2.1. Vodostĺpcový stroj
Jedná sa o jedno činný piestový stroj s lineárnym pohybom. Jeho mechanická účinnosť je cca 78%. Celková sa pohybuje okolo 55%.
Fungovanie tohto stroja je vcelku jednoduché, viď náčrtok. Voda je privádzaná železným potrubím do piesta pod tlakom. Pred vstupom do piesta je umiestnený dvojcestný rozbočovač, ktorý je sústavou rozvodov upevnený o závažie K. Voda vteká do valca pod veľkým tlakom, tým vytlačí piest hore, čím zarážka B posunie závažie. Zmení sa smer toku vody, tá teraz vyteká z valca. Pri odtoku vody piest klesá, zarážka A zapríčiní posunutie závažia do pôvodnej polohy, tým ukončuje periódu chodu tohto dômyselného stroja. Za zmienku stojí, že tento stroj bol používaný už v roku 1749.

3. Maximilián Hell
Vynikajúci astronóm 18. storočia, ktorého výročie narodenia zaradilo UNESCO roku 1970 do kalendára výročí významných osobností. Narodil sa 13. októbra 1720 v Banskej Štiavnici v známej rodine banských konštruktérov, ale Maximilián na rozdiel od brata Jozefa sa zahľadel na hviezdy. Po vychodení strednej školy v rodisku a v Banskej Bystrici vstúpil do kolégia v Trenčíne a odtiaľ sa vydal do Viedne na štúdium histórie, teológie a filozofie. Tam sa však venoval predovšetkým matematike a astronómii. Po získaní doktorátu filozofie (1751) viedla jeho cesta do Trnavy, kde ho poverili zriadiť prvú hvezdáreň. Zaslúžil sa aj o vybudovanie hvezdárne v Kluži (v Rumunsku), ktorej chýr sa dostal až do Viedne. Už ako tridsať päťročný stal sa riaditeľom novozaloženého cisárskeho observatória a súčasne profesorom mechaniky na viedenskej univerzite. A tak sa začala vedecká kariéra nášho astronóma. lete roku 1761 pozoroval zriedkavý úkaz prechodu Venuše slnečným diskom a svoje cenné poznatky publikoval roku 1765. Keď o osem rokov takmer na deň presne došlo k tomu istému úkazu, na pozvanie dánskeho kráľa Kristiána VII. sledoval Hell Venušu na ostrove Vardö za polárnym kruhom. Bolo to veľké vyznamenanie a pocta Maximiliánovi Hellovi. Výsledkami astronomických pozorovaní na ostrove Vardö zaradil sa medzi svetových astronómov. Vyrátal totiž na vtedajšiu dobu mimoriadne presnú paralaxu Slnka a na jej základe sa mohla vyrátať vzdialenosť Zem – Slnko. Viacerí učenci chceli Hellov triumf spochybniť, ale nakoniec sa dokázalo, že Hellove výpočty sú správne. Roku 1790 ho vyznamenali radom anglickej vlády, bol členom akadémie vied v Paríži, Kodani, Bologni, Göttingene, Dortheime a v Kráľovskej spoločnosti v Londýne. Zmienku si zaslúži aj 22 astronomických ročeniek, ktoré zredigoval a uverejnil v nich aj mapy Mesiaca. Zomrel 14. apríla 1792 vo Viedni.

4.Wolfgang Kempelen
Prešporský rodák Wolfgang Kempelen patrí k najznámejším osobnostiam našich vedecko-technických tradícií. Zaradil sa k niekoľkým našim učencom uznaným aj v zahraničí. Legendou sa stal už počas svojho života ako tvorca slávneho prešporského Turka. Tento šachový automat sa stal jednou z európskych a neskôr aj svetových senzácií v osemnástom. storočí. Tajomný a zázračný stroj údajne vyhrával šachové partie aj s tými najlepšími šachistami, k jeho protihráčom patrili aj korunované hlavy. Mediálny a spoločenský ohlas, prirodzene, nie je vždy zárukou dôležitosti samotného vynálezu či vedeckého výsledku. Význam stroja nepreceňoval ani jeho samotný konštruktér, ktorý sa o ňom vyjadroval skôr ako o dômyselnej mechanickej hračke, než ako o prevratnom vynáleze. Kempelenova technická a vedecká tvorba má však aj podstatne závažnejšie a serióznejšie výsledky.
 
Wolfgang Kempelen pochádzal z rodiny úradníka Uhorskej komory Engelberta Kempelena, ktorý za svoje zásluhy získal šľachtický titul. Narodil sa v Bratislave 23. januára 1734 a po absolvovaní filozofických a právnických štúdií sa sám stal komorským úradníkom v šľapajach svojho otca. Svojím všestranným talentom a mimoriadnym jazykovým nadaním upozornil na seba aj panovníčku Máriu Teréziu a tak čoskoro ho poverovali aj významnými úlohami a funkciami, neraz krajinského dosahu. Nemal ani tridsať, keď sa stal správcom všetkých soľných baní v Uhorsku. Neskôr dozeral nad kolonizáciou po Turkoch vyľudneného Banátu, riadil presťahovanie univerzity z Trnavy do Budína, mal dozor nad rekonštrukciou budínskeho hradu. Výpočet podobných náročných úloh by mohol pokračovať.
 
Bol konštruktérom celého radu dôvtipných a na svoju dobu progresívnych mechanizmov alebo iných technických zariadení. V Bratislave skonštruoval pontónový most a pomocou čerpadiel a tlakového vodovodu vyriešil zásobovanie hradu vodou z Dunaja, vtedy ešte čistej rieky. Podobným systémom zabezpečil aj budínsky hrad. Na iných miestach staval zavlažovacie, v baniach naopak čerpacie zariadenia. Vo viedenskom Schönbrunne skonštruoval vodomety, z ktorých niektoré údajne fungujú dodnes. Zachoval sa aj jeho projekt kanálu Dunaj – Adriatické more. Keď cisárovná dostala kiahne, zostrojil pre ňu mobilné lôžko, pre nevidiacu viedenskú spisovateľku a klaviristku Teréziu von Paradies zasa unikátny písací stroj.
 
Roky ho zamestnávali otázky konštruovania parných strojov, ktorých éra v tom čase ešte len začínala. V svojich prototypoch ako prvý aplikoval kľukový prevod a podľa niektorých prameňov dokonca robil pokusy poháňať plavidlá „ohňovými mašinami“. Okrem technického nadania mal aj výrazný umelecký talent, o čom svedčia jeho básne, drámy či medirytiny.
 
4.1. Šachový automat
Žiaden z Kempelenových mechanizmov a iných diel však nevyvolal taký ohlas, ako jeho šachový stroj. Podnet na jeho zostrojenie v ňom skrsol na jednom z „matematických“ predstavení na viedenskom dvore, na ktorom istý Francúz predvádzal magnetické pokusy. Podobné demonštrácie rozličných fyzikálnych pokusov, okrem magnetizmu aj so statickou elektrinou, boli v osvieteneckom období rozšírené. Wolfgang Kempelen vtedy prisľúbil, že do pol roka prekvapí ctené obecenstvo, vrátane Jej Veličenstva, ešte okázalejším predstavením. Z tohto prísľubu vznikol niekedy na prelome rokov 1769 – 70 šachujúci Turek, stroj, ktorý rad-radom porážal šachistov.
 
Konštrukcia stroja bola veľmi dômyselne prispôsobená účelu, ku ktorému vznikla. Figurína Turka približne životnej veľkosti sedela za komodou, na vrchu ktorej bola šachovnica. Turek mal štýlové orientálne oblečenie vrátane turbanu na hlave a dlhú tureckú fajku držal pravou rukou. Figúrky chytal a posúval ľavou rukou, pri hroziacom šachu zakýval hlavou a otáčaním hlavy dokonca upozornil na neprípustný krok protihráča, pričom vracal jeho figúrku na pôvodné miesto. Pred začatím hry sa vždy postupne pootvárali dvierka a zásuvky skrine, odkryli sa tak ozubené súkolesia, páky, pružiny a iné súčiastky stroja, aby sa ukázalo, že okrem nich sa v skrinke nik a nič nenachádza. To bolo pre vytváranie ilúzie mechanického automatu veľmi dôležité. Stroj bolo treba po každom dvanástom ťahu naťahovať, ináč fungoval úplne automaticky. Kempelen, prípadne neskôr aj iná obsluhujúca osoba, stáli pri hre pár krokov od stroja. Turek mal jedinú výhodu, že vždy začínal hru, bolo však veľmi ťažké proti nemu vyhrať.
 
Prvé vystúpenia šachujúceho Turka, samozrejme, spôsobili na dvore vo Viedni aj inde mimoriadny rozruch. Kempelen sa po prvej sérii predstavení utiahol so strojom späť do svojho rodného mesta, kde ho ukazoval už len príležitostne a venoval sa dôležitejším veciam. Stroj sa neskôr údajne pokazil a Kempelen ho opravil až na žiadosť cisára Jozefa II., ktorý pri príležitosti návštevy ruského následníka trónu veľkokniežaťa Pavla v roku 1782 chcel predviesť aj tento technický zázrak. Napokon sa na podnet cisára Kempelen vydal na dvojročné turné po Európe. V rámci neho predstavil svojho šachistu v Petrohrade, Berlíne, Paríži, Londýne, keď uvedieme len tie hlavné zastavenia. Proti Turkovi si zahrali ruská cárovná Katarína II., v Paríži aj americký vedec, mysliteľ a diplomat Benjamin Franklin a ďalšie významné osobnosti. Mimoriadna pozornosť privodila vznik množstva článkov a knižných diel, ktoré sa snažili odhaliť tajomstvo stroja. Kempelenovi sa podarilo udržať konštrukciu v tajnosti a jednotlivé ohlasy sa obmedzili len na hypotézy, prípadne opis viditeľných častí stroja a priebehu samotných predstavení.
 
V skutočnosti vo vnútri skrine stroja bol ukrytý človek, dobrý hráč, ktorý prostredníctvom mechanických prevodov posúval šachové figúrky. Šachujúci Turek bol konštruovaný ako ústredný objekt mysterióznych predstavení, ktoré mali vytvárať ilúziu skutočného automatu. Túto rolu figurína zvládla na vynikajúcej úrovni, o čom svedčí dlhoročný úspech predstavení v rade európskych krajín. Bolo by prehnané pripisovať mimoriadny význam Kempelenovmu automatu v dejinách robotiky. Ale v žiadnom prípade nesmieme podceňovať ani „pohybové schopnosti“ stroja, riadené kĺbové mechanizmy a viaceré ďalšie technické detaily, ktoré predstavovali jeden z vrcholov jemnej mechaniky v tom období.
 
4.2. Hovoriaci stroj
História ďalšieho unikátneho diela Wolfganga Kempelena je už menej romantická i menej známa, hoci vzhľadom na jeho význam zostáva neprávom v tieni šachového automatu. Stroj napodobňujúci ľudskú reč začal Kempelen konštruovať približne v rovnakom čase ako svojho populárneho hráča šachu. Kým slávneho Turka zostrojil za pol roka, jeho hovoriaci stroj bol výsledkom približne dvadsaťročného úsilia, cesty plnej pokusov a omylov. Hlavným produktom jeho snažení vari nebol ani tak samotný stroj, ale predovšetkým knižné dielo Mechanizmus ľudskej reči z roku 1791. V knihe popísal a obrázkami ilustroval svoj hovoriaci stroj, v ktorom jednotlivé hlasové orgány imitovali mechanicko-akustické súčiastky, pľúca napríklad dúchadlo, hlasivky a jazyk rozličné membrány a upravené súčiastky hudobných nástrojov.
 
Kempelen sa ku konštruovaniu jednotlivých súčastí stroja dopracoval na základe exaktného fyzikálneho, fyziologického a v neposlednom rade fonetického výskumu jednotlivých hlások a ľudskej reči ako celku. Pritom využil svoje rozsiahle jazykové znalosti. Na základe týchto bádaní zaraďuje moderná fonetika Wolfganga Kempelena medzi svetových priekopníkov tohto vedného odboru.
 
Kempelenov stroj údajne dokázal vyslovovať slová a jednoduché vety na úrovni malého dieťaťa, ktoré sa učí hovoriť. Ľudskú reč napodobňoval monotónne, neintonoval, čo nie je podstatné. Jeden z prvých dokonalejších mechanických rečových syntetizátorov a poznávací model slúžil na získavanie dôležitých fonetických záverov. Posledný prototyp stroja je dnes vzácnym exponátom mníchovského Deutsches Museum. Éra pokusov s mechanicko-akustickým napodobňovaním ľudskej reči trvala takmer dve storočia a prekonali ju až elektronické syntetizátory posledných desaťročí. Mechanizmus hovoriaceho stroja a najmä zhrnutie teoretických poznatkov o mechanizme ľudskej reči sú jednoznačným dôkazom o genialite a invencii tohto vynikajúceho vedca a technika osemnásteho storočia.
 

 
4.3. Osudy atrakcie
 
Wolfgang Kempelen si vyslúžil uznanie prostredníctvom svojich ďalších technických i organizačných diel. Získal titul dvorného radcu a od Márie Terézie doživotnú rentu 1000 zlatých. Priazeň dvora však stratil na sklonku svojho života za vlády Františka I., kedy ho obvinili zo sympatií k uhorskému jakobínskemu hnutiu a v roku 1796 ho penzionovali. Zomrel 26. marca 1804 vo Viedni, kde je aj pochovaný.
 
Šachový automat po ňom zdedil jeho syn Karol, ale čoskoro ho od neho kúpil mechanik Johann Nepomuk Maelzel. Ten sa vybral predvádzať stroj na cestách po Európe s neskrývaným komerčným zámerom a s veľkým úspechom. Turkovi sa okrem iných postavili ako protihráči aj pruský kráľ Friedrich II. Veľký a Napoleon Bonaparte. Prešporský Turek inšpiroval spisovateľa Edgara Allana Poea, ktorý o automate napísal článok a neskôr novelu Pán Kempelen a jeho objav. Maelzel sa dostal do zámoria na turné do Spojených štátov a na Kubu. Na Kube spolu so šachistom Schlumbergerom v roku 1837 ochoreli na žltú horúčku a umreli. Kempelenov automat napokon skončil v čínskom múzeu vo Philadelphii, kde v roku 1854 pri katastrofálnom požiari mesta zhorel.
 
Hoci v bratislavskej Karlovej Vsi je po Wolfgangovi Kempelenovi pomenovaná ulica, hlavné mesto Slovenska ešte dlhuje svojmu vynikajúcemu rodákovi aj inú, hmatateľnejšiu pamiatku.
 
5.Štefan Anián Jedlík
 
Patril medzi najväčších priekopníkov v oblasti elektrotechniky v devätnástom storočí v Európe.
Narodil sa 11. januára 1800 v Zemnom pri Komárne v chudobnej roľníckej rodine, ktorá sa tam prisťahovala z Liptova. Po skončení stredoškolského štúdia v Trnave a v Bratislave vstúpil do rehole v zadunajskej Pannonhalme, kde študoval teológiu. Súčasne sa zapísal na Peštianku univerzitu na matematiku a fyziku. Keď získal doktorát filozofie (1822), pôsobil ako profesor fyziky na gymnáziu v Rábe a neskôr na Kráľovskej akadémii v Bratislave, odkiaľ roku 1840 odišiel na miesto profesora fyziky a mechaniky na Peštianku univerzitu. Už v roku 1828 zostrojil v Rábe malý pohyblivý elektromagnet pre elektrické experimenty, čo je v podstate elektromotor. Jedlík svoj „motorček“ neuverejnil, a tak sa objavmi v tomto smere preslávil M. Faraday, ktorý publikoval svoje práce o č roky neskôr. A koncom päťdesiatych rokov stihol podobný osud aj jeho základný objav elektromagnetických rotácii, ktorý sa stal zárodkom elektrického dynama. Objav tohto princípu sa prisudzuje W. Siemensovi, ktorý si ho dal patentovať až roku 1866. Náš rodák obohatil vedu a techniku desiatkami vynálezov ( niektoré pramene ich uvádzajú dokonca 80), ako je elektrické dynamo (1859), elektrický rušeň (1840), rúrový zberač bleskov (1866), reťazové zapojenie a vybíjanie akumulátorov, prístroj na rezanie veľmi jemných optických mriežok, výroba sódovej vody a iné priekopnícke zlepšenia. Bol aj autorom učebnice fyziky. Pozoruhodný je jeho výrok: „Treba pretvoriť sily prírody tam, kde sa rodia. S veľkou silou a váhou treba napadnúť hmotu, aby sa rozpadla na svoje časti.“ Jedlík bol teda presvedčený, že atómy možno rozbíjať, hoci vtedy prevládal názor, že je nedeliteľný. Na medzinárodnej výstave výstave vo Viedni ho medzinárodná porota vyznamenala medailou za pokrok. Bol členom Uhorskej akadémie vied a mnohých zahraničných vedeckých spoločností. Jedlík zomrel ako deväťdesiatšesťročný 2. decembra 1895 v Rábe.

Prístroj na rezanie jemných optických mriežok
 
6. Jozef Maxmilián Petzval
Narodil sa v rodine učiteľa, mal mladšieho brata Ota. Obaja chlapci získali
vyťah k matematike a technike už v rodine. Ich otec vynikal technickým talentom, sám zostrojil spoľahlivé bicie hodiny a mechanický písací stroj vlastnej konštrukcie. Jozef Maxmilán vychodil základnú školu doma, študoval v Kežmarku, Levoči, Podolínci, stredoškolské vzdelanie ukončil v Košiciach. Odtiaľ prešiel v roku 1826 na Institutum geometricum, ktoré bolo súčasťou budapeštianskej univerzity. Po jeho absolvovaní sa v roku 1828 zapísal na tamojšiu filozofickú fakultu. Aby sa na vysokoškolských štúdiách finančne zabezpečil, vstúpil do služieb mesta Budapešti, kde pôsobil aj neskoršie ako inžinier. Na štúdiách podporoval svojho, o dva roky mladšieho brata Ota, ktorý bol neskôr profesorom mechaniky na vysokej škole technickej a potom matematiky na univerzite v Budapešti. V roku 1837 povolali Jozefa Maxmiliána na viedenskú univerzitu, kde štyridsať rokov prednášal matematiku. Vynikal v riešení algebraických a diferenciálnych rovníc. Svoju technickú zručnosť využíval v súkromnej dielni, ktorú si zriadil. Brúsil šošovky a koštruoval rôzne prístroje, ktoré našli široké uznanie. Bol členom viedenskej akadémie vied a iných inštitúcií, čestným členom Jednoty českých matematikov. V oblasti experimentálnej a aplikovanej fyziky dosiahol J. M. Petzval významné úspechy v optike. Priateľ V. Ettinghausen ho po návrate z Francúzska oboznámil s problémom dagerotypie (exponovanie pri portrétovaní vtedy trvalo 30 minút). V roku 1840 Petzval vypracoval teóriu anastigmatického objektívu, na základe zložitých výpočtov zhotovil portrétový objektív. Bola to trojšošovková optická
sústava, ktorá mala korigovanú achromatickú chybu a guľový odklon. Tento objektív prekonal svojou svetelnostou objektivy prístrojov, ktoré sa dovtedy používali pri dagerotýpii, čim podstatne rozšíril možnosti záznamu obrazov (exponovanie trvalo iba 30 sekúnd). Petzvalov objektív v nemalej miere prispel k rozšíreniu fotografie. Od roku 1841 ho úspešne vyrábala firma Voigtlander. J. M. Petzval zdokonalil aj ďalekohľad a vynašiel divadelné kukátko, ktoré si tiež dobylo svetové uznanie. Roku 1857 si dal patentovať krajinársky objektív. S použitím zrkadlovej lampy zostrojil aj projektor, ďalej zdokonalil mikroskop. Napriek tomu, že bol vynálezcom svetového významu, Petzval žil skromne v ústraní a pomerne málo publikoval. Jeho najvýznamnejšie dielo, ktoré vyšlo tlačou, bolo z matematiky – nemecky napísaný spis „Integrácia lineárnych diferenciálnych rovníc s konštantným alebo premenným koeficientom“ (1847). V pozostalosti sa našli časti rukopisov ďalších prác z matematickej fyziky.

7. Ján Bahýľ
(v matričných záznamoch písaný Johann Bahily, v literatúre tiež Bahily János)Narodil sa v rodine roľníka Martina Bahýľa a matky Zuzany rod. Chovancovej. Konštruoval stroje pre vojenský a strojárensky priemysel. Skonštruoval a patentoval vrtuľník. Jeho vynález však nemal kto financovať, a to ho pripravilo o svetové prvenstvo v tomto vynáleze. Realizoval niektoré svoje vynálezy, na ktoré dostal i patenty od rakúskeho cisára. Niektoré vynálezy boli z oblasti hydrauliky. Zostrojil tiež parný tank pomocou vlastných finančných prostriedkov, ktoré si sám nasporil a s úspechom ho vyskúšal pred zrakmi ruskej armády. Ruská armáda vynález odkúpila, a tak mu získané finančné prostriedky umožnili venovať sa vynálezom z oblasti vzduchoplavebnej techniky. Udelili mu 17 vojenských a iných technických patentov (na vrtuľník poháňaný benzínovým motorom, balón so vzdušnou turbínou, tank na parný pohon, zariadenie na spájanie vagónov, vynález výťahu na  bratislavskom hrade, spolu s Antonom Marschallom zostrojili prvý automobil s benzínovým pohonom na Slovensku, tiež vložku do kachlí na lepšie využitie paliva, pozoruhodný patent na využitie spádu  kanalizačnej siete na výrobu elektrickej energie a pod.).
 
Technický smer ho zaujal na strednej škole. Jeho záujem o letectvo podnietila návšteva vzduchoplaveckej výstavy vo Viedni roku 1888. Svoje mimoriadne nadanie plne využil aj počas vojenskej služby, kde podal niekoľko podnetných technických námetov a zlepšení pre uhorskú armádu v odbore techniky a stavebníctva. Zaoberal sa množstvom rôznych problémov z odboru vojenskej vedy, vojenskej stavebnej techniky, strojárstva a pod. Vypracoval celý rad návrhov na zlepšenie delostreleckej techniky. Všimli si to aj jeho nadriadení dôstojníci. Zaradili ho do technického štábu, kde ho poverovali dôležitými a zložitými technickými a stavebnými úlohami. Na základe jeho vedomostí a preukázaného záujmu mu umožnili tiež štúdium na Vojenskej akadémii vo Viedni. Zlepšenia priniesol aj do železničnej dopravy, kde sa od roku 1888 zaoberal automatickým spájaním vlakových súprav. Pôsobil ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády a staviteľ vojenských opevnení a objektov na rozličných miestach monarchie. Venoval sa modernizácii vojenskej techniky, najmä problému lietania.

Po uvoľnení z armády žil istý čas v Pezinku. Okolo roku 1900 odišiel do Bratislavy, kde pracoval v Marshallovej továrni na výrobu vozov a kočov. V roku 1892 sa v Bratislave oženil s Rozáliou Schwanzerovou, dcérou zámožného vinohradníka z Rače. V manželstve sa im narodili tri deti, dve dcéry Frida a Vilhelmína a syn Gustáv.  Pochovaný je na evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne v Bratislave pod náhrobkom, ktorý si navrhol.
 
7.1. Vrtuľník
Je vynálezcom horizontálnej vrtule, ktorú mu patentovali roku 1894. Jeho vynález propagovala vtedajšia tlač (Pressburger Zeitung), uverejnili senzačnú správu o Bahýľovom prvom pokuse o vzlet. 13. augusta 1895 dostal od cisára Františka Jozefa I. patentnú listinu č. 3392 za konštrukciu vrtuľníka s dvoma stupňami štvorlistových ružíc s motorickým pohonom na benzín; vrtuľník bol dlhý 6,5 m a mal hmotnosť 50 kg; vzniesol sa 50 cm nad zem .
V rokoch 1900 – 02 zostrojil druhý prototyp vrtuľníka nazvaný Avion; 1903 vzniesol sa do výšky 1,5 metra; v máji 1905 prihlásený na uhorskú ohlasovňu v Budapešti; 1905 vzlietol na ňom do výšky 4 metre a preletel vzdialenosť 1500 metrov - pokus zaprotokolovala aj Medzinárodná vzduchoplavebná organizácia; Uhorská ohlasovňa im vydala v januári 1906 tzv. Szabadalmi leiráš
 
 Keďže od armády nedostal finančnú pomoc a nepodarilo sa mu nadviazať spoluprácu s vynálezcami a podnikateľmi v USA a Nemecku, vzdal sa ďalších pokusov. Svojimi pokusmi s motorovým vrtuľníkom predstihol najmenej o štyri roky Francúzov L. Bérgueta a J. Cornua, v technickej literatúre označovaných za vynálezcov vrtuľníka.
 
8. Aurel Stodola
Rakúsko-Uhorsko si nechalo jeho talent prekĺznuť medzi prstami, zatialčo curyšská polytechnika neváhala vymenovať neznámeho 33ročného inžiniera rovno profesorom. Stodola sa čoskoro stal špičkou vo svojej dobe v teórii aj praxi parných a plynových turbín. Jeho práce vyšli aj po čínsky. Do krajiny, ktorá ho vypudila, sa nevrátil ani po vzniku ČSR. Narodil sa 10. mája 1859 v Liptovskom Mikuláši. Jeho otec bol spolumajiteľom menšej garbiarskej dielne. Ľudovú školu vychodil v Liptovskom Mikuláši, odtiaľ prešiel na Nemeckú reálku do Levoče a potom na Maďarskú strednú školu do Košíc. Po maturite absolvoval ročné štúdium na technickej škole v Budapešti a v roku 1877 odišiel na štúdium do Zürichu. Po trojročnom štúdiu odchádza na dvojročnú prax do Strojární uhorských štátnych železníc v Budapešti. V roku 1883 pokračoval na štúdiach na nemeckej Vysokej škole technickej v Charlottenburgu a štúdia ukončil v roku 1884 na parížskej Sorbone. Najprv nastúpil ako inžinier v roku 1884 do Strojárenskej spoločnosti Ruston a spol. v Prahe, potom prijal v roku 1892 pozvanie za docenta na Vysokú školu technickú v Zürichu, na ktorej sa čoskoro stal profesorom a zostal tam pôsobiť až do smrti.

Najväčšie úspechy dosiahol v odbore parných turbín a jeho výpočty a konštrukcie dali základ tomuto odvetviu strojárstva. Jeho vrcholné dielo Die Dampfturbinen und ihre Aussichten als Wärmekraftmaschinen (Parné turbíny a ich výhľady ako strojov poháňaných tepelnou energiou) vyšlo roku 1903 a neskôr ho preložili do mnohých svetových jazykov. Postupne ho dopĺňal o nové poznatky a jeho šieste vydanie roku 1924 malo už rozsah 1 142 strán. V roku 1922 vyšlo v Berlíne jeho ďalšie významné dielo Dampf und Gas-Turbinen (Para a plynové turbíny). Okrem toho skúmal aj mechanickú ľudskú ruku a skonštruoval niekoľko protéz. Mnohé svetové vedecké spoločnosti a univerzity udelili A. Stodolovi najvyššie vyznamenania a hodnosti. V roku 1901 ho menovali za čestného doktora Zürišskej univerzity, v roku 1905 mu vysoká škola technická v Hannoveri udelila titul Dr. Ing. h. c. a o štyri roky aj technika v Zürichu. V 1908 bolo A. Stodolovi udelené najvyššie vyznamenanie nemeckých inžinierov - Grashofova medaila a r. 1940 ho Anglicko odmenilo zlatou medailou Jamesa Watta. Čestný doktorát mu udelila aj Nemecká technika v Brne a v roku 1929 i Pražské České vysoké učení technické. Bol tiež členom korešpondentom Francúzskej akadémie vied.
Zomrel 25. decembra 1942 v Zürichu. Od roku 1989 je pochovaný v Liptovskom Mikuláši. SAV udeľuje za zásluhy v technických vedách  plaketu Aurela Stodolu.
 
8.1. PARNÉ A PLYNOVÉ TURBÍNY
Tento vedec svetového mena sa zaoberal  teóriou automatickej regulácie a uplatnením vedeckých poznatkov pri navrhovaní a konštruovaní parných kotlov a turbín. Jeho vrcholné dielo je Parné turbíny a ich výhľady ako strojov poháňaných tepelnou energiou, vyšlo r. 1903 a neskôr ho preložili do mnohých svetových jazykov. Ustavične ho dopĺňal o nové poznatky čím položil základy modernej teórie parných a spaľovacích turbín. Je považované dodnes za klasické dielo. V r. 1922 vyšlo v Berlíne jeho svetoznáme dielo Dampf-und-Gas-Turbinen.

9. Jozef Murgaš
Jozef Murgaš sa narodil v Tajove. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, ale zaujímalo ho predovšetkým maliarstvo. V r. 1880–1882 študoval v bratislavskom seminári a neskôr do roku 1884 v ostrihomskom. Od r. 1889–1890 študoval maliarstvo v Budapešti, potom štyri roky v Mníchove. Vo všetkých kostoloch, v ktorých ako kňaz pôsobil, namaľoval oltárny obraz. Už na štúdiách v Ostrihome sa zaujímal o elektrotechniku. V roku 1896 odchádza do USA do novozaloženej baníckej obce Wilkes Barre, kde žilo 300 slovenských rodiniek. Tu zriadil školu, knižnicu, telocvičňu, vybudoval kostol, ihriská, kúpele a začal sa hlbšie zaujímať o elektrotechniku.
Počas prvej svetovej vojny sa angažoval pri vytvorení spoločného štátu Čechov a Slovákov v Československej republike. Pomocou svojich kontaktov pripravil pôdu pre rokovania na podporu vzniku ČSR, ktorá mala vzniknúť na základe dohody z 30. mája 1918 v Pittsburghu. Murgaš bol jedným zo signatárov Pittsburskej dohody . Zorganizoval medzi americkými Slovákmi zbierku s výťažkom 1 milión dolárov na základný valutový fond ČSR.
Na Slovensko sa vrátil v roku 1920. Chcel sa tu usadiť natrvalo, vyučovať elektrotechniku na niektorej škole, čo mu ale úrady neumožnili, preto sa vracia naspäť do USA. Zomrel 11. mája 1929 vo Wilkes Barre.
Okrem rádiotelegrafie sú výsledkom jeho ďalšej práce ďalšie patenty o. i. Vlnomer (1907), Elektrický transformátor (1907), Zariadenie na výrobu elektromagnetických vĺn (1908), Bezdrôtová telegrafia (1909), Detektor elektromagnetických vĺn (1909), Prístroj na výrobu elektrických oscilácií (1911), Navijak na rybársky prút (1912), Spôsob a zariadenie na výrobu elektrických oscilácií (1916). Bol známy ako zberateľ húb, nerastov a rastlín, mal unikátnu zbierku hmyzu, asi 9 000 exemplárov.

9.1. Rádiotelegrafia
Jozefovi Murgašovi patrí aj svetové prvenstvo v bezdrôtovom prenose hovoreného slova. Verejná skúška sa konala dňa 23. 11. 1905 na vzdialenosť asi 30km medzi mestami Wilkes-Barre a Scranton, Pennsylvania, USA. 2. októbra 1903 podal Jozef Murgaš vo Washingtone svoju prvú prihlášku na uznanie patentu a 10. mája 1904 pridelil federálny patentový úrad vo Washingtone Murgašovi dva patenty. Prvý známy ako Zariadenie na bezdrôtovú telegrafiu a druhý ako Spôsob prenášania správ bezdrôtovou telegrafiou. V prvom patente vysielacia stanica bola vybavená anténou spojenou s menšou guľôčkou. Na prijímacej stanici bola anténa a telefónne slúchadlo. V druhom patente je originálny spôsob prenášania správ pomocou bezdrôtovej telegrafie, ktorý spočíva vo vysielaní a prijímaní nespojitých signálov s navzájom odlišnou frekvenciou. Na základe týchto dvoch patentov sa vo Philadelphii vytvorila na využívanie Murgašovho vynálezu účastinná spoločnosť Universal Aether Telegraph Co.

Vo svojom výskume sa sústredil najmä na výsledky Marconiho experimentov, v ktorých objavil vážne nedostatky. Marconiho systém, založený na Morseovej abecede zloženej z čiarok a bodiek, považoval za príliš pomalý, keďže na odvysielanie čiarky bol potrebný pomerne dlhý čas. Murgaš preto navrhol svoj vlastný systém a konštrukciu prijímacích a vysielacích zariadení, v ktorých sa signály odlišovali už nie svojou dĺžkou, ale frekvenciou. Tak vznikol Murgašov Ton - System, ktorý používal na vysielanie dve frekvencie, pričom bodku nahradil vyšším tónom a čiarku nižším.
Záber z Murgašovho laboratória:

10. Štefan Banič
Štefan Banič sa narodil sa 23. novembra 1870 v Neštichu (dnes Smolenice) pri Trnave v rodine malého roľníka. Po vychodení základnej školy v rodisku pracoval ako poľnohospodársky robotník na Pálffyho majetkoch, neskôr sa vyučil za murára a pracoval na stavbe Smolenického zámku. Bieda ho vyhnala roku 1907 do USA. Tam si našiel príležitostné práce na farmách i v baniach a nakoniec sa usadil v meste Greenville v Pennsylvánii, kde pracoval v strojárskom závode. V tomto období sa uskutočňovali lety prvých lietadiel, najmä bratov Wrightovcov. Banič patril medzi ich veľkých obdivovateľov a začal sa zaoberať myšlienkou vynájsť zariadenie, ktoré by zachránilo letca pri nehode.

Nebol jediný. S rozvojom letectva sa vynárala ambícia zhotovenia bezpečných padákov. Po Blanchardovi, Garnerinovi a Lalandovi si dal v roku 1911 patentovať torbový padák ruský vynálezca Gleb Jevgenievič Koteľkinov. Jeho padáky boli známe pod skratkou KR-1 a prvých sedemdesiat kusov vyrobili roku 1914. Práve v tom čase v USA priznali patentovú prioritu vynálezu prakticky využiteľného leteckého padáka aj Štefanovi Baničovi. "Nech je známe, že ja Stephan Banič, pôvodom z Rakúsko-uhorského cisárstva usadený v Greenville, okres Mercer, štát Pennsylvánia, vynašiel som isté nové účelné zlepšenie padákov, o čom podávam v nasledujúcom podrobné vysvetlenie." Tak znie prvá veta Baničovho osvedčenia na americkej patentovej listine č. 1108484 z 25. augusta 1914. Po nej nasledoval podrobný opis konštrukcie nového padáka, funkcie jednotlivých častí, presné technické nákresy. Titulná strana patentovej listiny hovorí, že sa vyhovelo zákonným požiadavkám a že sa Štefanovi Baničovi a jeho dedičom priznáva oprávnenie na patentovanie vynálezu na obdobie sedemnástich rokov a že osobitné právo vyrábať, používať a predávať uvedený vynález prislúcha len USA.

Keby sa nebola zachovala spomínaná americká patentová listina, sotva by dnes u nás niekto vedel, že tento skromný a jednoduchý slovenský človek-vynálezca zasiahol do dejín svetového letectva. Zachovali sa však len veľmi skromné materiály, navyše i neúplné a často skreslené, ktoré by hodnoverne preukázali prínos a uplatnenie Baničovho padáka. A tak len z patentového spisu doloženého technickými výkresmi a opisom môžeme si o ňom urobiť aspoň približnú predstavu. Baničov padák sa pripevňoval okolo hrudníka a bol tzv. sklápacieho typu. Otváral sa pomocou zvláštneho zariadenia umiestneného v osi padáka. Dômyselne skonštruovaná sústava pružín a rebrových tyčiek, na ktorých spočívalo hrubé plátno, umožňovala regulovať nosnú plochu, a teda rýchlosť klesania a pristátie na vhodnom mieste. Podľa niektorých prameňov Banič skonštruoval padák za pomoci inžiniera Františka Jankoviča z Klčovian pri Trnave, ktorý vyštudoval v USA a ktorý ho dva razy podrobil skúške-skokom z mrakodrapu a z lietadla z výšky 600 m. Americká armáda ho vraj používala v 1. svetovej vojne, ale to je otázne.

Vynález padáka Baničovi nepriniesol bohatstvo, ani slávu. Roku 1920 sa vrátil do rodnej obce, žil v ústraní ako murársky majster. O niekoľko rokov sa jeho meno znovu spomínalo, keď s bratom Jánom a súrodencami Vajsáblovcami a Valovcami objavil roku 1930 podzemné krásy jaskyne Driny pri Smoleniciach. Zomrel 2. januára 1941 v Neštichu. Pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia mu pred novou budovou letiska v Bratislave odhalili pamätník a na rodnom dome pamätnú tabuľu.

10.1. Padák
V roku 1912 sa Štefan Banič stal svedkom tragickej nehody, ktorá ním tak otriasla, že začal rozmýšľať nad možnosťou padákovej konštrukcie. V roku 1913 v prototype predkladá americkým úradom na posúdenie návrh padákovej konštrukcie. Baničov padák mal podobu zloženého dáždnika a letec ho mal pripevnený okolo hrudníka. Padák sa otváral pomocou zvláštneho zariadenia v jeho osi. Na vtedajšiu technickú úroveň to bol vynález veľmi dômyselný a spoľahlivý, lebo mal aj zariadenie na pohybovanie nosnou plochou, čo umožňovalo letcovi doplávať vzduchom nad miesto vhodné na pristátie.

Záver
Vo svojej práci som sa snažil nájsť odpovede na otázku, že čo ponúkli svetu Slováci. Zároveň som sa snažil vyvrátiť pochybnosti o našom národe, a našiel som plno dôvodov, prečo by sme vo svete nemali byť takí neznámi...
Vzhľadom na to, že daná téma nie je vhodnou pre „Prácu v teréne“, moja práca spočívala najmä v obhajovaní a v práci s textom. Prišiel som na to, že Slovensko je síce malou krajinou v srdci Európy, no napriek tomu aj my, Slováci máme byť na čo hrdí. Tak ako každý národ, aj ten náš má mnoho osobností, ktorí sa prácou preslávili po celom svete. Patria medzi nich umelci, lekári, športovci, politici, technici i mnohí ďalší.  V minulosti to boli väčšinou vynálezcovia, ktorí svojou prácou o nás dávali vedieť vo svete. Sú to práve oni na ktorých som sa zameral vo svojej práci. Práve Slovákom patrí mnoho prvenstiev a mnoho technických pokrokov, ktorými sa dodnes inšpirujú vedci po celom svete a medzi vzdelanými ľuďmi sú dodnes dobre známi.
Slovensko ako národ teda ponúklo svetu mnoho a na otázku „Čo dali svetu Slováci ?“ je odpovedí neúrekom.