Augustové udalosti - 21. august 1968

Augustové udalosti - 21. august 1968
 
Úvod, metodika a vytýčenie cieľa
Tému o obsadení Československa som si vybral preto, pretože si myslím, že je to udalosť, ktorá nesmie byť zabudnutá. V súčasnosti sa o nej hovorí veľmi málo, mnohí o nej vedia len veľmi povrchne, alebo vôbec. To sa týka najmä mladých ľudí, našich študentov tiež. Tento projekt beriem ako možnosť objasniť problematiku tohto opovrhovaného činu a pripomenúť ho všetkým, ktorí zabudli a vysvetliť všetkým, ktorí nevedeli. Informácie budem získavať z odbornej, dobovej literatúry. Fotodokumentáciu budem získavať z internetu. Osobné zážitky, ako aj odborné poznatky a politické súvislosti sa pokúsim získať od odborníka na toto obdobie. Za hlavný cieľ si kladiem pripomenúť nešťastné udalosti z augusta 1968 ich následky a to, čo im predchádzalo.
 
1. Pojanuárová politika, obdobie Pražskej jari
V tejto kapitole sa pokúsim objasniť, čo predchádzalo vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa. Opíšem politickú situáciu, niektorých významných politikov a dôležité politické udalosti.
 
1.1 Politická situácia
Československé reformné vedenie v roku 1968 podcenilo aktuálny stav mocenských pomerov v ZSSR a nebolo schopné predvídať sovietsku reakciu. V Moskve, kde bol už pred štyrmi rokmi zvrhnutý N.S. Chruščov, a väčšina pozitívnejších rysov jeho éry odznela. Postoje novej vedúcej skupiny v Kremli vyjadrovala agresívna imperiálna politika Leonida I. Brežneva. Pre československý experiment s demokratickým socializmom to vytváralo podmienky krajne nepriaznivé. Ako to ale naozaj bolo, aké boli reakcie obyčajných ľudí a ich príbehy v kolese dejín aspoň načrtnem na nasledujúcich stránkach. Sú zamerané na popis udalostí, ktoré otriasli životom mnohých ľudí v bývalom Československu. Začali uvoľnením, oživením označeným ako Pražská jar a boli prerušené v noci z 20.-21.8.1968 vpádom vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy. Nasledovalo obdobie označované ako normalizácia. To navždy ukončilo budovanie systému nazvaného "socializmus s ľudskou tvárou".
 
1.2 Reformy
3.-5.1.1968 - plénum ÚV KSČ rozhodlo oddeliť funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky a zbavilo A. Novotného funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ. Na menovaní jeho zástupcu sa však predsedníctvo nemohlo dohodnúť. Ako kompromisné riešenie bol zvolení dovtedajší prvý tajomník ÚV KSS Alexander Dubček. Jednou z jeho hlavných úloh bolo čeliť útokom proti komunistickej strane a proti socializmu.22.-24.2.1968 - Na oslavy 20.výročia totálneho uchvátenia moci KSČ prišiel do Prahy L. I.Brežnev. Vyslovil tam svoju nespokojnosť s politickým vývojom v ČSSR a prinútil A. Dubčeka, aby zmenil text svojho prejavu, ktorý pripravil na slávnostné zasadanie ÚV KSČ, lebo považoval niektoré jeho formulácie za nesprávne.30.3.1968 - Národné zhromaždenie zvolilo za prezidenta ČSSR generála L. Svobodu 14.-15.7 - Vo Varšave sa zišli komunistickí predáci ZSSR, Bulharska, Poľska, NDR a Maďarska, ktorí adresovali spoločnú výstrahu vedeniu KSČ, že majú obavu o osud socializmu v ČSSR.

1.3 Hrozba
9.5.1968-Boli pozorované pohyby sovietskych vojsk na pohraničnom území Poľska v blízkosti slovenských hraníc.29.5.1968-ÚV KSČ rokoval o súčasnej situácii. Šírenie nepravdivých správ o nebezpečenstve vojenskej intervencie štátov Varšavskej zmluvy podľa Dubčeka poškodzuje súčasný kurz politiky KSČ.14.-15.7.1968 - Vo Varšave sa zišli komunistický predáci ZSSR, Bulharska, Poľska, NDR a Maďarska, ktorí adresovali spoločnú výstrahu vedeniu KSČ, že majú obavu o osud socializmu v ČSSR.29.7-1.8.1968-V Čiernej nad Tisou sa stretli delegácie KSČ a KS ZSSR.12.8.1968-Komunistický diktátor NDR W. Ulrbich požiadal A. Dubčeka o rozhovor v Karlových Varoch, ktorý trval 8 hodín. Medzitým sovietske, maďarské a východonemecké vojská manévrovali na českých hraniciach.17.8.1968-Prvý tajomník Maďarskej robotnícke socialistickej strany J. Kádar sa stretol v Komárne s Dubčekom, aby ho upozornil na vzrastanie kontrarevolučného nebezpečenstva.
 
2.  20.- 22. august 1968
V tejto kapitole sa venujem najmä vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa, priebehu obsadenia a bezprostrednej reakcii obyvateľstva, armády i politických osobností i inštitúcií.
 
2.1 Argumentácia a dôvody vpádu vojsk
Každý diktátor si pri útoku na svojho súpera nájde ospravedlnenie. Hitler povedal, že Poliaci zaútočili na nemecký vysielač, Brežnev zasa povedal, že sme prosili o pomoc proti hrozbe kontrarevolúcie zo strany imperialistov a kapitalistov. Tvrdil v existenciu listu, v ktorom sa o pomoc žiadalo. Národné zhromaždenie, vláda, ÚV KSČ ani prezident žiaden list nepísali, nežiadali ani o pomoc. Pravým dôvodom vpádu cudzích vojsk na naše územie, je fakt, že Československo sa začalo orientovať na cestu ľudského socializmu, socializmu, ktorý nebol taký prísny. Najväčší rozdiel však bol v slobode. Československý „ľudský“ socializmus mal byť, na rozdiel od toho sovietskeho socializmu, slobodný.  To sa Moskve nepáčilo, pretože pomaly ale isto strácala nad Československom moc a vplyv. Mnohé výzvy, aby sa Československo vrátilo späť na „prijateľnú“ formu socializmu, neboli z našej strany brané vážne. Mysleli sme si, že o svojom osude rozhodujeme my. Udalosti, ako jednania v Čiernej nad Tisou, sú dôkazom nášho postoja k sovietskym výzvam. (viď. pred. kapitola)

Politici, ktorý zavolali „spriatelené“ armády na „pomoc“- Koldera, Indra, Biľak a Balbírek. Ich vystupovanie bolo mimoriadne kolaborantské. Po vpáde vojsk na naše územie ich dokonca Ruské veľvyslanectvo zobralo pod ochranné krídla a staralo sa o ich bezpečnosť. Na stretnutie KSČ prišli títo poslanci s ozbrojenou ochrankou. Ich predstava socializmu nebola sociálnodemokratická ale stalinistická.
 
2.2 20. a 21. august 1968
„ V ten deň som sa zobudil nezvyčajne skoro, nevedel som čo je to za hluk. Von bolo akosi rušno. Niekto búcha na dvere ...do čerta, veď je len pol tretej. Ach, to ste vy pán sused.... čože? Rádio? Dobre pustím.“ Po naladení Čs. rozhlasu sa opakuje správa: „ Včera, dne 20. srpna 1968 kolem 23. hod. večer překročila vojska SSSR, Polské lidové republiky, Německé demokratické republiky, Maďarské lidové republiky a Bulharské lidové republiky státní hranice ČSSR. Stalo se tak bez vědomí presidenta republiky, předsednictva Národního shromáždění, předsednictva vlády i prvního tajemníka ÚV KSČ a bez vědomí těchto orgánú.... (♣) „. V noci z 20. na 21. augusta 1968 vstúpili na územie Československa vojská Varšavskej zmluvy. Tej noci prišlo do Československa 500 000 vojakov zo Sovietskeho zväzu, Poľska, Bulharska, východného Nemecka a z Maďarska. Na tom, že sa nezačalo s vojnou, mal zásluhu aj priamy kontakt na prezidenta ČSSR Ludvíka Slobodu, ktorý nedovolil použiť československú armádu. Invázia však neostala bez odozvy - vojská sa stretli s obrovským odporom verejnosti, ktorá reagovala na situáciu všetkými možnými spôsobmi. Odstránila tabule s názvami ulíc a tak vojaci v tankoch boli úplne dezorientovaní. Invázia mala odozvu aj v zahraničí. Rumunsko po vojenskej akcií v ČSSR obmedzilo spoluprácu s Varšavskou zmluvou na minimum. Albánsko, ktoré robilo pro-čínsku politiku, opustilo po invázii samotnú Varšavskú zmluvu. Vojaci  Varšavskej zmluvy boli pripravení na boj, niektorí ruskí velitelia si mysleli, že sa bez boja nevzdáme. Československá armáda ostala bez rozkazov. Obrana štátu teda ostala na obyčajných ľudí. Na Václavskom námestí boli navŕšené barikády a niekoľko sto ľudí sa snažilo telami zabrániť tankom v postupe. Čs. rozhlas vyzýval, aby sa ľudia snažili diskutovať s vojakmi- bola to naša jediná zbraň. Krátko po 9.00 hod. dočasne zmĺkli hlásatelia pražského rozhlasu. Budovu obsadili sovietski vojaci, bolo počuť rachot guľometných sálv a československá štátna hymna. Na Václavskom námestí sa dokonca strieľalo, dvaja ľudia boli zranení a jeden zomrel. Z Vinohradskej ulice k Múzeu sa sústredilo cez pätnásť tankov, ktoré začali bez dôvodu ostreľovať nielen okolité budovy, ale i pamätnú budovu Národného múzea. Na schodišti pod Múzeom ležali omietkou i strelami k zemi pribití ľudia. Presne o 12 hodine celkom ustal pohyb v uliciach Prahy. Občania počúvli výzvy na dvojminútovú protestnú stávku proti okupácii. O 22.00 hod. po vypálení svetlíc zahájili sovietske jednotky na rôznych miestach Prahy paľbu. Bol zaznamenaný autentický rozhovor medzi dvoma priateľmi:
Na tanku sedí devätnásťročný chlapec a ťažko ma  spoznáva. ,,Koljo, co tu děláš!“ ,,Dostali jsme rozkaz. Přijeli jsme- jako přátelé…“ ,,Jako přátelé- vždyť střílíte…“ ,,Já nestřílel- poslali nás sem…“ ,,Ale stříleli jiní, zastřelili jste dvacetiletého chlapce, určitě vás měl rád, měli jsme vás všichni rádi…“ ,,Dostali jsme rozkaz, je tu kontrarevoluce, zmatek…“ ,,Koljo, byl tu klid, než jste přijeli…“ ,,Koljo, co je podle tebe kontrarevoluce?“ ,,To je, když se nesouhlasí s Leninem.“ ,,A Koljo máš rád Stalina?“ ,,Ne, byl špatný.“ ,,No vidíš a stejně tak špatný byl Novotný a my ho nechtěli.“ ,,Já tomu nerozumím, dostali jsme rozkaz…“ ,,Neřekli vám pravdu…“ ,,Proč by nám lhali?“…..Kolja dlouho nechápal. Kolja zdvihol vlastnú zbraň proti sebe a stisol kohútik. Okolo 12.40 hod. hlásil Čs. rozhlas, že jeden z príslušníkov sovietskych jednotiek spáchal samovraždu.

Zlo plodí len zlo. Je však pravdou, že sa ľud snažil brániť ako to len šlo. Ruskí vojaci nerozumeli, ale gestá pästí poznali a určite si domysleli, čo po nich ľudia kričia. Pôvodne si mysleli, že sme radi, že nás prišli oslobodiť, mysleli si, že ich budeme vítať ako v roku 1945. Mýlili sa. Stretli sa s odporom. Nebojovali však s vojakmi, ale s ľudom.  Následná ukážka objasní, ako si sovietsky major predstavoval obsadenie:
 
„ Boli sme pripravený na všetko“
„Na všetko?“ opýtal sa Láďa. „ No, na všetko nie.“ Podplukovník zaváhal, ale potom pokračoval. „ Na to, že sa na nás strieľať nebude, na to sme pripravení neboli. To čo nás všade čakalo, bolo prekvapivé a nepríjemné. Keby išiel tank proti tanku, keby na nás lietali strely, tak by sme odpovedali desaťnásobnou silou a každého by sme umlčali. Ale ... ale vo všetkých výstavných mestách a dedinách, kam naši vojaci prišli, neverili svojim očiam- myslím zmobilizované jednotky, ktoré neboli posádkou v NDR. Vojaci, ktorí nepoznali viac ako svoje úbohé dediny, boli úplne zaskočení. Zo všetkých strán sa na nich sypali škaredé slová. Aj keď vojaci nepoznali češtinu,  vedeli, že im nadávajú. To by spoznali, aj keby rozprávali čínsky. Z očí ľudu čítali, rovnako ako my v štábe, pohŕdanie. A to bolo najhoršie. Tie slová! Lietali na nás aj vajíčka. A keď nás v Prahe obklopili skupinky chlapcov a dievčat a spustili na nás v našom materskom jazyku: Okupanti, odíďte preč!, tak to bol šok pre našich vojakov...“ (☺)
 
Je spochybniteľné, či sovietske vojská naozaj očakávali odpor. Z hľadiska vojenského by bol akýkoľvek vojenský odpor rozdrvený. A z hľadiska československých generálov nemysliteľný. V stávke bolo však oveľa viac. Československo stratilo svoju hrdosť a česť. Nebolo schopné postaviť sa silnejšiemu nepriateľovi a vzdorovať mu. 20. a 21. august sú hanbou pre celé Československo, či sa nám to páči, alebo nie.
 
Útok na krajinu bol zo strategického hľadiska dobre naplánovaný a podľa plánu aj uskutočnený. Prvým cieľom bola Praha. Ako centrum politické tak aj centrum inteligencie a miestom, kde boli umiestnené dôležité inštitúcie. Prvé jednotky sa do Prahy dostali cez letisko Ruzyň. Boli to jednotky rýchleho útoku a ich cieľom bolo čo najrýchlejšie obsadiť Prahu, rozbiť vládu, ustanoviť kolaborantskú vládu a rozširovať pomocou rozhlasu dezinformácie. Prezident Alexander Dubček bol zajatý a odvezený na územie agresora, najskôr do Poľska, potom na územie Ukrajiny a neskôr do Moskvy. Ruské okupačné sily zajali aj popredných politikov- predsedu Národného zhromaždenia  Jozefa Smrkovského, člena predstavenstva ÚV KSČ Františka Kriegela,  predsedu vlády Oldřicha Černíka a mnohých ďalších „kontrarevolucionárov“. (♣)
Ďalším cieľom bolo rozšíriť mylné informácie o príchode sovietskych vojsk do ČSR. Bolo teda nutné obsadiť Československý rozhlas a televíziu. Po vpáde vojsk začalo vysielať rádio Vltava. Rádio Vltava bolo sovietske rádio vysielajúce z Nemecka. Z rádia sa ozýval podozrivý hlas s ruským prízvukom. V tejto „propagandistickej vojne“ treba  vyzdvihnúť úlohu spojárov, ktorí robili všetko pre to, aby sa správy z Prahy dostali do celej krajiny.  Po obsadení rozhlasu prišla na rad Pošta. Primárnym cieľom bolo odrezať Prahu od zvyšku sveta. Dňa 21. augusta 1968 bola zvolaná Rada bezpečnosti OSN. Idealista by si pomyslel, že tu sa všetko vyrieši. OSN však opäť zlyhala. Napriek nespočetným požiadavkám mnohých štátov i jednotlivcov o odchod sovietov z územia ČSR sa nič nestalo. Nikto neprišiel na pomoc. Mníchov 1938. Všetky nadnárodné organizácie zostali len pri slovách. Tento akt však mal byť začiatkom vojny.
 
2.3 22. august 1968
22.8.1968 o 13.25 hod. Čs. rozhlas vysielal výzvu Národného zhromaždenia ČSSR k občanom Československa, ktoré žiadalo občanov, aby sa vyhýbali akýmkoľvek zrážkam, ktoré by mohli viesť k násiliu. Aby žiadali vojakov k odchodu mimo mestá a sídliská. Stávkové akcie, ktoré sa na niektorých miestach pripravovali, boli neúčinné. Poobede vydalo velenie okupačných vojsk ultimátum k zostaveniu kolaborantskej vlády, aby bola zostavená vláda a vedenie KSČ, ktoré by súhlasilo s obsadením našej vlasti a boli povoľným nástrojom okupantov. Ak nebude toto ultimátum splnené v stanovenej dobe, bude nastolený okupačný režim so všetkými dôsledkami. 15.00 hod. Správa Čs. rozhlasu: Po Prahe sú vylepované plagáty vyzývajúce, aby sa obyvateľstvo zúčastnilo veľkej manifestácie na Václavskom námestí. Nie je vylúčená provokácia, aby okupačné vojská mohli zasiahnuť. Výzva k občanom Prahy- nezhromažďujte sa! Mnohé udalosti z druhého dňa nasvedčovali tomu, že československí politickí predstavitelia sa snažili situáciu zmierniť a nasmerovať ľud tak, aby sa navonok nejako neprejavoval, či už prejavmi spokojnosti, alebo poväčšine nespokojnosti.  Počas tohto dňa bolo zverejnených mnoho uznesení a vyhlásení najmä z československej politickej sféry a od inteligencie. K aktu obsadenia sa vyjadrili takmer všetky Národné združenia a organizácie. Všetky žiadali odchod okupačných vojsk a prepustenie uväznených politikov.
 
3.  Normalizácia 
Táto kapitola rozoberá zmenu režimu v Československu po augustových udalostiach.
 
3.1 Život a prejavy spoločnosti
Zatiaľ čo v januári 1968 súdružky učiteľky trvali na tom, aby ich žiaci oslovovali pani učiteľky, v januári 1969 ich za toto oslovenie trestali. Ten, kto v auguste 1968 hrdo vyháňal sovietske vojská preč z vlasti sa v auguste 1969 veľmi ponáhľal aby na OV KSČ stihol oznámiť, že vstup vojsk do krajiny podporuje. Veľa sa toho zmenilo. A to najmä v Česku. Režim bol prísny. Rozvracal vzťahy medzi ľuďmi, rozvíjala sa sieť špehov a udavačov. ŠtB väznila každého, kto i len doma v kúpeľni prehovoril zlé slovíčko na  našu stranu. Bolo treba zbaviť sa všetkých nepríjemných ľudí. Od vysokopostavených politikov až po obyčajných robotníkov, každý mohol byť nepriateľom štátu. František Kriegel bol v tomto období veľmi vážený politik, jeho čas však so zmenou režimu vypršal, uvádzam úryvok jeho posledného príhovoru na zasadaní ÚV KSČ 31. mája 1969:
„Soudružky a soudruzi, dnešnímu zasedání ÚV se předkládá návrh, aby byli někteří soudruzi vyloučeni z pléna ÚV, mezi nimi i já s odůvodněním, že jsem hlasoval proti smlouvě o dočasném pobytu sovětských vojsk na území naší republiky. Tím jsem se dopustil přestupku proti stranické kázni. Rád bych předeslal několik poznámek a to: Návrh neříká, který orgán se usnesl na této smlouvě a pokud jsem byl informován, na schůzi členské skupiny parlamentní nedošlo k formálnímu usnesení. Chtěl bych, aby předsednictvo tuto stranu věci podrobně objasnilo.Chci ÚV dále upozornit na to, že dosud nebyl nikdo vyloučen z ÚV, kdo nese přímou odpovědnost nebo spoluzodpovědnost za to, že desítky, desítky nevinných lidí byli odevzdáni potupné smrti do rukou kata. Že tisíce a desetitisíce lidí bylo na základě vykonstruovaných obvinění odsouzeno na dlouhá léta mučení a vězení a že mnozí z nich ve vězení svůj život skončili, aniž viděli světlo svobody.Doposud nebyl rovněž vylučován z ÚV nikdo, kdo nese odpovědnost za dlouholetou vleklou hospodářskou krizi, která nás dovedla až do dnešního stavu a nic na tom nemohou změnit pokusy svalovat příčiny tohoto stavu na několik měsíců minulého roku. A mohli bychom tak probírat jeden úsek hospodářského a veřejného života za druhým, sociální problematiku a ptát se, kdo to zavinil, kdo nese odpovědnost za dnešní neutěšený stav. Není přece tajemstvím, že zde v tomto sále sedí řada členů, kteří po léta zaujímali zodpovědná vedoucí místa v našem veřejném životě a nemohou se vyhnout zodpovědnosti, nebo alespoň spoluzodpovědnosti za vše, co tak tvrdě naše veřejnost odsuzuje. Se zájmem jsem včera poslouchal soudruha Krajčíra a obdivoval jsem jeho krátkou paměť. V podkladech ÚV hovoří o kritické hospodářské situaci. Nezdá se s. Krajčírovi, že ministroval dvacet let a že byl také místopředsedou vlády a po léta členem ÚV a měl přece plnou spoluzodpovědnost za tuto dlouholetou krizi? Sedí zde rovněž soudruzi Hendrych, Šimůnek, Lenárt a mnoho dalších bývalých vedoucích funkcionářů, kteří po léta vedli tuto zemi. Snad oni nemají žádnou zodpovědnost za tento stav? Soudruh Hendrych byl po léta druhým a svojí činností a vlivem prakticky často prvním člověkem v tomto státě. Je on bez zodpovědnosti? Manévr svalovat vše na polednové období je příliš průhledný. Jde o to svalit zodpovědnost na druhé. Tento manévr se nemůže podařit.Je málo času, abych se pouštěl do všech problémů, ale každému je jasné oč jde. Ovšem na druhé straně se navrhuje tvrdá sankce za otevřený postoj ke smlouvě o dočasném pobytu sovětských vojsk na území ČSSR. Je známo, že jsem odmítl podepsat tzv. moskevský protokol. Odmítl jsem proto, že jsem v něm viděl dokument, který všestranně svazoval ruce naší republice. Odmítl jsem jej podepsat proto, že se to dělo v ovzduší vojenského obsazení republiky, bez konzultace s ústavními orgány a v rozporu s cítěním lidu této země. Když potom byla v národním shromáždění předložena k ratifikaci dohoda o dočasném pobytu sovětských vojsk na území ČSSR, hlasoval jsem proti ní jako smlouvě, která byla v rozporu se zásadami Charty organizace spojených národů, to je dobrovolnost. Podepisovala se v atmosféře nátlaku politického i mocenského za okolností, které jsou v rozporu s principy soužití socialistických národů i s mezinárodními dokumenty. Podepisovala se za přítomnosti cizích vojáků a mohutné vojenské techniky. Smlouva byla napsána nikoliv pérem, ale hlavněmi děl a samopalů.“ (☼)
 
17.4.1969-V Prahe sa zišlo plénum ÚV KSČ a zvolilo nové predsedníctvo. A. Dubčeka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ vystriedal G. Husák.29.-30.5.1969- ÚV KSČ na svojom zasadaní v Prahe schválili smernice "normalizácie" verejného života v ČSR.19.-21.8.1969- Na mnohých miestach v Čechách i na Slovensku sa konali manifestácie proti tvrdému kurzu "normalizácie" domácej komunistickej a sovietskej diktatúry. Vedenie KSČ muselo mobilizovať jednotky armády, bezpečnosti a ľudových milícií, ktoré terorom potlačili tieto prejavy nespokojnosti a protestu. Ale hneď zasiahli aj z Moskvy odkiaľ priletel minister obrany maršal Grečko a námestník Ministerstva zahraničných vecí V. S. Semjonov, ktorí vyhlásili, že považujú situáciu za " vážnejšiu ako v auguste 1968".

3.2 ŠtB
V tomto období vznikla tajná polícia nazývaná ŠtB, Štátna Bezpečnosť. ŠtB bola zriadená pre nastolenie akéhosi strachu. Zatýkali nepohodlných ľudí, ktorých teatrálne nazývali vlastizradcovia. Boli to ľudia, ktorý boli príslušníkmi inteligencie, politici, a všetci, ktorí neboli so súčasným stavom nespokojní. Za hranice nemohol nikto. Boli prísne strážené. Každý, kto sa pokúsil újsť, bol eliminovaný, vyhlásený za vlastizradcu a ten, kto ho zastrelil, bol hrdina. Samozrejme rodina vlastizradcu to tiež nemala ľahké. Status vlastizradcu sa preniesol aj na nich, mnohých mučili, väznili, niektorých aj zabili. Ak sa niekto dlho nechcel poddať, bol okamžite vyradený zo spoločnosti, on aj jeho rodina. Napríklad taký profesori na vysokých školách. Ak boli niektorí proti okupácii, režim im zabezpečil to, že ich vyhodia zo školy a zamestnajú ich do továrne, ich deti sa nedostanú na žiadnu školu a sú stále kontrolovaní ŠtB. Takto to chodilo. Režim bol neúprosný. Dnes sme zvyknutí povedať svoj názor, ale mnohí si vôbec neuvedomujú fakt, že my svoj názor môžeme povedať. V období po roku 1969 boli akékoľvek výstupy a prejavy nespokojnosti trestané. ŠtB mala oči všade. Rozvinula sa sieť špicľov a udavačov, ktorý sa starali o to, aby boli väznice stále plné, a aby bolo čo najviac nepriateľov štátu nájdených a odstránených. Táto krátkozrakosť je zarážajúca. Mnoho ľudí, ktorí v auguste 1968 vykrikovali heslá na odchod sovietov späť domov zo seba v roku 1969 urobilo tých najpoctivejších pro- sovietskych komunistov.
 
4. Osobnosti
V tejto kapitole stručne charakterizujem hlavné osobnosti augustových udalostí.

4.1 Alexander Dubček
Narodil sa roku 1921 v tom istom dome ako Ľudovít Štúr, v budove miestnej školy. Jeho otec Štefan Dubček bol vyučený stolár, niekoľko rokov pracoval v USA, kde sa stal presvedčeným komunistom. Na konci roku 1967 sa dostal do ostrej kontroverzie s nepopulárnym prezidentom ČSSR Antonínom Novotným, čo napokon vyústilo v jeho zvolenie za prvého tajomníka ÚV KSČ v januári 1968. V tejto funkcii presadzoval kroky k liberalizácii režimu. Tento proces, nazývaný Pražskou jarou, bol násilne ukončený intervenciou vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. V apríli 1969 bol Dubček odvolaný z funkcie. Od apríla do októbra 1969 pôsobil ako predseda Federálneho zhromaždenia, potom krátko ako veľvyslanec v Turecku. Napokon bol nútený sa z verejného života úplne stiahnuť a v rokoch 1970-1985 pracoval pre podnik Západoslovenské štátne lesy v bratislavských Krasňanoch ako mechanizátor. (♠)

4.2 Ludvík Svoboda
Narodil sa 25. novembra 1895 a zomrel  20. septembra 1979. Bol česko-slovenský generál a prezident, nositeľ titulov hrdina ČSSR a ZSSR.V rámci Pražskej jari bol 30. marca 1968 zvolený za prezidenta po abdikácii Antonína Novotného. Za augustovej okupácie na jednej strane odmietol vymenovať robotnícko-roľnícku vládu Vasila Biľaka a Aloisa Indru, na druhej strane sa v nasledujúcich rokoch podieľal na tzv. normalizácii. 29. mája 1975 napriek dlhodobým zdravotným problémom sa odmietol vzdať prezidentskej funkcie, federálne zhromaždenie preto prijalo zvláštny zákon, na základe ktorého bol zbavený prezidentskej funkcie. (♠)
 
4.3 František Kriegel
František Kriegel vstúpil v roku 1931 do Komunistickej strany Československa. Ako lekár pôsobil na bojiskách španielskej občianskej vojny a v Číne počas druhej svetovej vojny. V päťdesiatych rokoch patril medzi postihnutých stalinizmom. V roku 1968 bol členom Predsedníctva ÚV KSČ a bol jedným z tých reformných predstaviteľov, ktorých sovietske jednotky 21. augusta uniesli. Ako jediný zo zúčastnených na rozhovoroch v Moskve odmietol podpísať tzv. Moskovské protokoly. Neskôr bol zbavený všetkých funkcií. Ako jeden z prvých podpísal Chartu ´77. Až do konca života bol na každom kroku sledovaný ŠtB. (☼)
 
4.4 Gustáv Husák
Narodil sa 13. januára 1913. V priebehu šesťdesiatych rokov bol jednou z hlavných osobností reformného prúdu v KSČ, v období tzv. pražskej jari vystupoval ako verný stúpenec A. Dubčeka. V apríli roku 1968 sa stal podpredsedom česko-slovenskej vlády, v ktorej bol jedným z popredných iniciátorov ústavného zákona o federatívnom usporiadaní republiky. Pred okupáciou bol oveľa radikálnejší, než umiernený Dubček. Ešte v utorok 20.8.1968 v Žiari nad Hronom vystúpil s najradikálnejším proreformným prejavom, v ktorom obvinil Biľakove vedenie KSS zo sabotáže Dubčekovej politiky na Slovensku a seba prezentoval ako muža, ktorý, ak bude zvolený za prvého tajomníka ÚV KSS, stane sa dôsledným realizátorom reforiem na Slovensku a pevnou oporou Dubčekovho vedenia v Prahe. Kým predsedníctvo ÚV KSČ v Prahe po vstupe spojeneckých armád vstup odsúdilo, predsedníctvo ÚV KSS v Bratislave, ktoré za neprítomného Biľaka a z jeho poverenia riadil Hruškovič, ktorý oznámil vstup armád a predložil text pozývacieho listu tvrdiac „V Prahe bol schválený všetkými vrátane Dubčeka a že proti boli iba Smrkovský a Kriegel“. Na moskovských rokovaniach v auguste roku 1968 Husák pragmaticky „zmenil kurz“ a stal sa Brežnevovým spojencom. V roku 1969 sa dostáva na čelo KSČ - do mája roku 1971 bol jej prvým tajomníkom, potom až do roku 1987 jej generálnym tajomníkom. V roku 1975, po abdikácii prezidenta L. Svobodu, sa stal na nasledujúcich štrnásť rokov prezidentom Československa. Dňa 18. novembra 1991 Gustáv Husák, ako súkromná osoba, zomiera. (♠)
 
4.5 Vasil Biľak
Vasil Biľak bol pôvodným povolaním krajčír. V rokoch 1955–1968 a 1969–1971 bol členom ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS), v rokoch 1954–1989 členom ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ), v rokoch 1962–1968 bol tajomníkom a od januára do augusta 1968 prvým tajomníkom ÚV KSS; od apríla 1968 do decembra 1988 členom predsedníctva ÚV KSČ. Od novembra 1968 do decembra 1988 bol tajomníkom ÚV KSČ s rozhodujúcim vplyvom v zahraničnej politike a ideologickej sfére. V rokoch 1960–1989 bol poslancom Národného, potom Federálneho zhromaždenia. V roku 1968 patril k vedúcim predstaviteľom konzervatívnych síl v KSČ, podporoval sovietsku intervenciu a podieľal sa na likvidácii obrodného procesu tzv. Pražskej jari. Bol jedným zo signatárov tzv. pozývacieho listu vojsk Varšavskej zmluvy. Hlavný exponent brežnevovského vedenia v KSČ, reprezentant neostalinského dogmatizmu. V decembri 1989 bol vylúčený z KSČ. Žije v Bratislave spolu so svojim zaťom Jozefom Ševcom vo vile na Timravinej ulici. Za svoje činy v období pred rokom 1989 nebol nikdy odsúdený ani potrestaný. (♠)
 
4.6 Leonid I. Brežnev
Narodil sa 19. decembra 1906 . Brežnevovu éru charakterizoval vzostup ZSSR na pozíciu veľmoci rovnocennej USA. Vedúci politickí predstavitelia ZSSR signalizovali svoju pripravenosť rokovať s USA o znížení stavu vojsk v Európe. Brežnev sa štyrikrát stretol s americkým prezidentom a medzi najvyššími predstaviteľmi vedúcich krajín znepriatelených blokov boli podpísané zmluvy o obmedzení strategického zbrojenia SALT I. Vrcholným výsledkom toho úsilia bola Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe roku 1975 v Helsinkách. Roku 1968 sa Brežnev hlavnou mierou pričinil o inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Zomrel 10. novembra 1982. (♠)

Diskusia
Bol prvý máj, v správach práve ukazovali krátku reportáž z osláv prvého mája, ktorú organizovala  KSS. To nebolo ničím zvláštne, pokiaľ kamera nezačala zaberať jedno dievča, ktoré malo príhovor. Neviem odhadnúť, koľko mohla mať rokov, no nie viac ako 15. Rečnila. Rozprávala, ako je zle, že socializmus odišiel, že teraz tu je na nič, ľudia trpia a chcú sa vrátiť tam, kde boli. Zdá sa vám to v poriadku? Mne nie. Ako sa môže vyjadrovať k takýmto vážnym veciam takéto neznalé, nenárodne zmýšľajúce a neupovedomené dievča? Ako môže obhajovať, to, čo vôbec nepozná a s čím nielenže nemá, ale ani nemôže mať žiadnu skúsenosť? Ako vlastne prišla na takéto myšlienky? Odkiaľ ich má? A navyše, 15 ročné dievčatá (aj chlapci) väčšinou ani nevedia, že bol niekedy iný režim. Po kratšej úvahe som prišiel na koreň problému. Rodičia. Každý rodič mal na minulosť iný pohľad. Svoje stanovisko, tak ako svoje gény, posúva prostredníctvom svojich ratolestí ďalej a ďalej. Jednoducho veľmi nevhodné a subjektívne nadobúdanie vedomostí od našich rodičov.
 
Poďme sa rozprávať!
Pretože len týmto spôsobom si možno utvoriť vlastný názor- počúvať ostatných, zhodnotiť stanovisko a potom sa zapájať do diskusie. Téma komunizmu nesmie byť ponechaná niekde v kúte.  Je to zložitá téma, náročná, ťažko sa v nej orientuje, ale aj napriek tomu ju treba stále odhaľovať. Vpád vojsk Varšavskej zmluvy na územie ČSR bol hrubým porušením všetkých mierových dohôd, ako Varšavskej dohody tak OSN, nemyslíte? A čo tak naše postavenie? Utrpelo nejako? Naša povesť? Pozerajú sa na nás okolité štáty inak? A čo ak by sme pokračovali na ceste ľudského socializmu, kde by sme teraz boli? Možno by sme si stavali protiraketový štít vo Francúzsku, alebo by sme mali takú silnú menu, že by sme odmietli Euro, možno by sme ostali centrom zbrojárskeho priemyslu, možno by náš ľudský socializmus nasledovalo mnoho západných krajín, kto vie.... Reálie sú však iné, a my môžeme ľutovať, že dôstojník Kuchta nešťastne začal v roku 1945 povstanie, pretože by sme sa samooslobodili a nepripadli by sme do sféry vplyvu Ruska. Možno sme sa v auguste predsa len mali brániť. Ako napríklad poliaci v roku 1939 proti nemeckej motorizovanej armáde- nemali najmenšiu šancu, ale padli zo vztýčenou hlavou....
 
Záver
Táto téma je veľmi zložitá. V súčasnosti stretávam dva typy ľudí. Jedny patria k tým, ktorým sa v období komunizmu žilo lepšie, vpád vojsk považujú za bratskú pomoc, a potom sú tu druhí, ktorí sa zúčastňovali na demonštráciách a boli a sú proti komunizmu. Každá skupina sa bude na moju prácu pozerať inak. Prívrženci prvej skupiny povedia, že ako si dovoľujem napísať „vpád vojsk“, keď oni nám prišli pomôcť. Zaujal som stanovisko podľa informácií ktoré som zohnal, a podľa zážitkov ktoré som si vypočul od svojich blízkych. Objektivitu v tejto téme dosiahnuť nemožno. Snažil som sa podať poznatky tak, aby každý pochopil ich súvislosti, a aby si dokázal utvoriť predstavu prečo situácia vyústila až do vojenského zásahu. Je pravdou, že som príslušníkom druhej skupiny. Vpád vojsk považujem za neodpustiteľný čin. Nesmierne si cením a vážim, že to môžem napísať, povedať, prezentovať a nebáť sa akýchkoľvek dôsledkov. Pre našu generáciu sú obmedzenia v takom rozsahu v akom boli v minulom režime nepredstaviteľné.  Nevieme si predstaviť, že by sme čakali na mäso, alebo na banány, že by bol len jeden typ auta, že by sa nesmelo cestovať kam by sa nám zachcelo, ani to, že by sme pre prijatie na školu museli navštevovať nejakú mládežnícku organizáciu. Nevieme si predstaviť, že by sme nemohli povedať, čo si myslíme. Nevieme si predstaviť, že by ľudia „mizli“, alebo že by sa na hraniciach ľudia strieľali ako zvieratá. Jednoducho sme to neprežili. Na tieto smutné udalosti však nesmieme zabudnúť. Pevne verím ,že moja práca zaujme a bude prínosom pre tých 30 ľudí, ktorí ma budú počúvať. Som rád, že som si vybral túto tému, pretože som si dokázal vytvoriť svoj názor a som pripravený obhajovať ho pred ostatnými.