Inkvizícia

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petka (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 19.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 377 slov
Počet zobrazení: 3 167
Tlačení: 244
Uložení: 241
Inkvizícia
Ako tému  pre náš projekt sme si vybrali tému inkvizícia. Inkvizícia je slovo, pri ktorom mnohým ľuďom naskakuje husia koža, lebo v mysli sa im vynoria kruté inkvizičné procesy a súdy, zapálené hranice pre čarodejnice a bosorky. Už sme si zvykli, že takéto extrémne správanie k stredoveku jednoducho patrí, ale v spojení s cirkvou, ktorá súčasne hlása milosrdenstvo, sa to akosi nehodí. A predsa, znovu a znovu sa presviedčame, že každý môže urobiť chybu a ani spojenie s Bohom neznamená monopol na pravdu a lásku. Dejiny všetko zaznamenajú a potom je už len na ľuďoch, ako sa zachovajú. Môžeme sa poučiť z minulosti aby sme už nerobili tie isté chyby a nenechali sa oklamať fanatikmi, ktorí nám ničia život. Zoznámenie sa s minulosťou je dôležité, aby sme si vedeli vážiť slobodu, ktorú v dnešnej dobe máme.  Preto by sme v tejto práci chceli podať niektoré základné fakty tohto problému tak, ako sa naň pozerajú viacerí cirkevní historici a osvetliť trocha pohľad človeka 21. storočia na túto problematiku.

CHARAKTERISTIKA  inkvizície
Ak chceme hovoriť o inkvizícii, musíme si predovšetkým uvedomiť, čo vlastne inkvizícia bola. Všetci ju poznáme len tak okrajovo, z príbehov o Jánovi Husovi, Johanke z Arku, Galileovi Galileim... Celá informovanosť verejnosti sa tu väčšinou končí. Teda, čo je to inkvizícia? Slovo inkvizícia pochádza z latinského inqusition haereticae pravitatis, čiže vyhľadávanie kacírskej nešľachetnosti. Označuje formu stredovekého súdnictva, ktorá je dnes známa predovšetkým v spojitosti s inkvizičnými inštitúciami rímskokatolíckej cirkvi.
V procese inkvizície sa zisťovalo uskutočňovanie trestných činov z pohľadu cirkvi. Inštitút inkvizičného (zisťovacieho) procesu pochádza z rímskeho práva. Jedná sa pritom o oficiálny postup orgánov, pri ktorom inštitúcia (štát, cirkev) sama od seba koná proti podozrivým. Opakom je takzvaný akuzačný (obviňovací) proces, pri ktorom musí najprv dôjsť k udaniu, alebo vzneseniu obvinenia poškodenou osobou.

Inkvizícia zahŕňa obdobie asi šiestich storočí, od svojho vzniku v XII. storočí, po jej zánik na začiatku XVIII. storočia. Javí sa ako cirkevná štruktúra, ktorá v spolupráci so štátom konala na ochranu viery a v záujme zamedzenia kacírstva (herézy). Heréza bola považovaná za dobrovoľný a tvrdošijný omyl proti katolíckej viere, hlásaný kresťanmi. Časom však boli prenasledované aj nemorálne správania ako apostáza, (odpadnutie od viery), rúhanie, mágia (čarodejníctvo), bigamia (dvojmanželstvo), porušenie povinnosti, zdržanie sa mäsitých pokrmov, homosexualita.

Inkvizítori, väčšinou františkánski alebo dominikánski mnísi, konali ako delegáti Svätej Stolice a nezáviseli od žiadnej civilnej ani rehoľnej autority. Chceli tak zabrániť rozličným nepredvídaným okolnostiam. Čoskoro však vrchnosť chcela potvrdiť svoju moc nad inkvizíciou, takže zavše z nej urobila politický nástroj, aby vylúčila protivníkov. Ak po zdĺhavých vyšetrovaniach, osoba obžalovaná z kacírstva bola uznaná vinnou, mohla priznať svoje viny, a bola odsúdená do väzenia (ktoré podľa závažnosti viny mohlo byť tesné, t.j. prísne, alebo voľné, t.j. miernejšie). Niekedy odsúdenci dostali provizórnu slobodu, avšak museli na odeve nosiť žltú alebo červenú pásku, ako rozlišovací znak. Inokedy trest pozostával zo šľahania bičom, núteného putovania, alebo povinnej účasti na nejakej náboženskej ceremónii. Ak však obžalovaný, ktorý bol uznaný vinným, odmietal aj pod mučením uznať a vyznať svoju vinu , inkvizítor ho "preradil" do kompetencie civilných autorít, čo znamenalo veľmi prísne tresty, až po odsúdenie upálením. Tresty možno charakterizovať tak, že duša odsúdeného sa mala zachrániť skrz pokánie a utrpenie. Smrť upálením bola považovaná za istú formu očistenia duše, a jej záchranu od večného zatratenia.

Naopak, ako sa obvykle hovorí, iba malá časť procesov sa končila odsúdením na smrť (menej ako 2 %) a vo všeobecnosti, lahodnejším vysvetľovaním zákona sa inkvizícia snažila nájsť zmierlivejšiu cestu medzi spravodlivosťou a milosrdenstvom. Bolo lepšie dostať sa do rúk cirkevnej spravodlivosti, než do rúk štátu, lebo v porovnaní s inými civilnými procesmi, inkvizičný postup dával obžalovanému oveľa viac záruk, pričom sa brali do úvahy duševné, psychologické, fyzické a materiálne podmienky obžalovaného. Justičný systém bol lepšie rozvinutý, ako niektoré formy neznášanlivosti, dnes prítomné vo viacerých krajinách. Žiaľbohu, nechýbali ani zneužitia, ktoré v období sedemnásteho storočia boli skôr výnimkou, než pravidlom. V záujme spravodlivého zhodnotenia treba inkvizíciu posudzovať podľa vtedajších čias a vžiť sa do mentality spoločnosti, ktorá bola hlboko rozdielna od súčasnej, keď neexistovalo právo na náboženskú slobodu, ani zásady tolerancie a slobody myslenia. Právo na existenciu mala iba pravda, a v katolíckej Európe bolo pravdou iba to, čo učila Cirkev. Neexistovalo rozlíšenie medzi štátom a Cirkvou, preto náboženské nezhody boli automaticky pokladané aj za nezhody civilné, zasahujúce celú spoločnosť, zločin, ktorý musel štát znášať.

Priebeh inkvizičného súdu
Inkvizičný súd, jeho procesy a praktiky neboli stále rovnaké. Na začiatku mala byť inkvizícia obyčajným nápravným súdom, ktorý mal vydávať iba nariadenia k prípadnému pokániu. Až po spojení so štátnou mocou jej pôsobnosť postupne vygradovala do najtvrdších podôb. Pre pochopenie inkvizičného súdu je dôležité pochopenie úlohy inkvizítora. Zodpovedal sa iba sám sebe a Bohu a bol nadradený nad všetkých svetských sudcov. Jeho hlavným princípom bolo: „Je lepšie, keď zomrie sto nevinných ľudí, ako keď unikne jediný kacír.“

Udavači väčšinou prichádzali v noci. Malo to však háčik: keďže mali zaručenú anonymitu, mohli prichádzať akýkoľvek lotri a udávať svojich osobných nepriateľov. Obžalovaní sa nemohli brániť: nevedeli, kto ich udal, ani z čoho sú obvinení. Inkvizičný súd sa odlišoval od tradičného súdu tým, že jeho cieľom nebolo stanovenie viny obžalovaného, ale jeho odsúdenie. Bežnou súčasťou procesu bolo mučenie. Inkvizítori verili, že obvinený tvárou v tvár smrti skôr prizná pravdu. Mučenie sa prevádzalo viacerými spôsobmi. Prsty na nohách sa zvierali do zveráku. Obete sa bičovali, palicovali, naťahovali na škripec. Vlasy poliali alkoholom a zapálili. S rukami za chrbtom nechali obete visieť tri hodiny, kým začali skutočné mučenie. Spôsobov mučenia bolo veľa. Poznáme aj cenník jednotlivých úkonov, ktoré musela zaplatiť rodina mučeného - zostavil ho arcibiskup z Kolína nad Rýnom. Napríklad vyrezanie jazyka a naliatie rozžeraveného železa bolo päťkrát drahšie ako „iba“ bičovanie. Čarodejnica, ktorá sa priznala, nielenže ušetrila svojej rodine balík peňazí, ale vyhla sa aj mukám: pred upálením bola uškrtená. Efektivita mučenia bola takmer stopercentná. Dobre to vystihuje výpoveď jednej z obetí pri vypočúvaní inkvizície: „Ochotne by som priznal i to, že som zabil Boha.“
 
Členenie
Keď hovoríme o inkvizícii, mali by sme rozlišovať medzi troma pojmami: inkvizícia staroveká, stredoveká a inkvizícia rímska. Staroveká inkvizícia bojovala proti bludárom v začiatkoch kresťanstve. Stredoveká inkvizícia začala v 12. storočí vo Francúzsku a (s nevôľou ľudu) sa pretlačila do okolitých krajín. Nebola oficiálne stanovená Rímom, resp. rímskym pápežom. Postupne vznikla biskupská a pápežská. Vznik rímskej inkvizície sa datuje ku dňu 21.7.1542 kedy pápež Pavol III. založil v Ríme Posvätnú Kongregáciu Rímskej a univerzálnej inkvizície, neskôr premenovanú na Sanctum Officium (Svätú kongregáciu, oficiálny názov Congregatio Romanae et universalis inquisitionis). Bola to najvyššia centrálna inštitúcia, pozostávajúca zo šiestich kardinálov a určená k boju proti reformácii.

STAROVEKÁ  INKVIZÍCIA
Už v kresťanskom staroveku sa používali trestné opatrenia proti bludárom. Počas prvých troch storočí kresťanstva sa používali iba duchovné tresty. Keď sa kresťanstvo stalo štátom uznaným náboženstvom (Milánsky edikt), niektorí cisári si pokladali za povinnosť trestať nielen tých, ktorí prestupovali štátne zákony, ale aj tých, ktorí porušovali cirkevné nariadenia. Tak Konštantín Veľký, Valentinián I., ale najmä Teodózius Veľký vydávali zákony, stanovujúce tresty proti bludárom. Takými trestami bolo vyhnanstvo, konfiškácia majetku, strata občianskych práv. Bludárov, akými boli manichejci a donatisti, ktorých považovali za rušiteľov majestátu, trestali dokonca smrťou. Cirkevní Otcovia, ako sv. Hieronym, Lev Veľký, Gregor Veľký, najmä však sv. Augustín schvaľovali hlavne exkomunikáciu ale aj telesné tresty, okrem trestu smrti. No faktom ostáva – a to je pre budúcnosť vážne - že nakoniec sa považovalo za celkom prirodzené dovolávať sa svetskej moci na potláčanie schizmy a herézy.

STREDOVEKÁ  INKVIZÍCIA
Začiatkom stredoveku neboli zákony na potrestanie bludárov a heretikov. Neskôr však, keď zmenenými stredovekými pomermi sa herézy častejšie vyskytovali, cirkev i svetská moc pristúpila k prísnejším opatreniam proti nim. Pri úzkom spojení cirkvi a štátu považovala sa heréza i za zločin proti štátu. Koncom 11. storočia sa stále častejšie ozývali hlasy zo strany cirkvi aj štátu, aby kňazi i svetskí ľudia oznamovali biskupovi i štátnej moci bludárov na potrestanie. Dokonca prísne trestali i tých, ktorí tak neučinili ak o blude vedeli. Fridrich Barbarossa bol prvý, ktorý zákonom stanovil tresty proti bludárom. Inkvizícia bola najviac uplatňovaná v románskych krajoch, v Taliansku, Španielsku, Portugalsku a Francúzsku, kde svoju kompetenciu aj značne rozšírila – okrem výslovnej herézy trestala i svätokrádež, rúhanie sa Bohu, sodomiu, čarodejníctvo, mágiu a alchýmiu. Často sa pod záštitou náboženstva rozhodovalo o politicko – dynastických záujmoch, napr. križiacka výprava proti katarom, ktorá mala politický charakter (1209).
Samotná inkvizícia počas jednotlivých období nadobúdala rôzne formy. Svoj vrchol dosiahla inkvizícia v Taliansku, Francúzsku a Španielsku, kde sa od roku 1478 stala štátnym úradom. Osobitnú skupinu v dejinách Cirkvi tvorí španielska inkvizícia, ktorú roku 1478 s povolením pápeža Sixta IV. (1471–1484) zriadil španielsky kráľ Ferdinand Katolícky (1479–1516) a kráľovná Izabela Kastílska (1474–1504). Zaviedli úrad veľkého inkvizítora, čím sa prenasledovanie kacírov povýšilo na verejnú inštitúciu. Tu sa r. 1481 konalo prvé autodafé, slávnostné vyhlásenie a vykonanie rozsudku inkvizičného súdu. Začali sa verejné upaľovania. Cieľ tejto inkvizície bol viac politický než náboženský - chceli sa zbaviť Židov, ktorí v krajine nadobúdali vysoké postavenie. Dekrét, ktorý bol vyhlásený v r. 1492 z poverenia španielskej koruny, prikazoval pod hrozbou trestu smrti vyhnať všetkých Židov z Pyrenejského polostrova v lehote štyri mesiace. Pre španielsku korunu boli nebezpeční, preto úlohou inkvizície bolo ich vyhľadávať. Pritom ich jedinou vinou bolo, že robili to, čo Ježiš robil po celý život - praktizovali židovskú vieru.

V Nemecku prísnosť inkvizície (v porovnaní s románskymi krajinami) značne poklesla, keď rytieri zavraždili prvého pápežského inkvizítora Konráda z Marburgu (spovedníka sv. Alžbety Durínskej), pretože bol krutý, nútil vyšetrovaných okamžite odpovedať a jeho postupy vyvolali u ľudí veľké rozhorčenie. Od 15. storočia sa inkvizícia v Nemecku spája s prenasledovaním čarodejníc (ktoré bolo v Európe rozšírené až do konca 17. storočia).
V Anglicku trvala inkvizícia až do Viklefovho vystúpenia v 14. storočí.
Inkvizícia časom prakticky zanikla konfesionálnym štiepením kresťanstva. Neodstránili ju protestantskí reformátori, veď ju sami schvaľovali a používali, ale osvietenské idey o tolerancii a vznik moderných štátov v 19. storočí. (Španielsko do r 1834, Taliansko do r 1859, cirkevný štát do r 1870; v Čechách bola zrušená Jozefom II. v 18. storočí). Inkvizícia de facto zanikla až roku 1965 premenou svätej kongregácie Sanctum Officium na tzv. Kongregáciu pre veci viery, ktorá sa uskutočnila na II. Vatikánskom koncile.

BISKUPSKÁ  INKVIZÍCIA
Stredoveká inkvizícia prešla najprv dlhou fázou „tehotenstva“ – najprv tu boli inkvizítori a až neskôr sa zrodila inkvizičná inštitúcia so svojou špecifickou procedúrou. V 10. a 11. stor. sa súdny proces s heretikom začal len v prípade, že existovala žaloba, ktorá musela byť dokázaná (inak žalobca riskoval, že ho stihne ten istý trest, ktorý hrozil obžalovanému). Keď sa v 11. a 12. stor. rozšírili katari a valdéni, tento systém sa ukázal byť neúčinný a tak sa muselo prejsť k systému, ktorý by bol viac účinný: namiesto čakania na žalobcov heretikov, biskupi boli na príkaz Lucia III. v r. 1184 povinní navštíviť farnosti, v ktorých bolo podozrenie, že sa tam nachádzajú heretici a tam vypočuť svedectvá hodnoverných svedkov. Delegáti biskupov museli vyhľadať (inquisitio) vinníkov a potom ich zmieriť s Cirkvou – buď prostredníctvom „očistenia“ (purgazione) alebo potrestania, ak sa zdráhali kajať.

Biskupská inkvizícia sa zrodila 4. novembra 1184, keď Fridrich I. Barbarossa po dohode s Luciom III. (1181-1185) dekrétom Ad abolendam haeresim zákonom ustanovil tresty proti bludárom: dekrét všeobecne exkomunikoval všetkých heretikov a biskupom uložil povinnosť bdieť nad čistotou viery, navštevovať všetky regióny, ktoré by mohli byť sídlom heretikov a vyhľadávať osoby podozrivé z herézy. Tí, ktorí boli usvedčení z herézy a nevedeli dokázať svoju nevinu, boli odovzdaní svetskej moci.

Za herézu však nebol ešte zákonom vymedzený trest; tí svetskí vládcovia, ktorí vynikali horlivosťou vo vyhľadávaní heretikov, používali spočiatku tradičné prostriedky represie – väzenie a konfiškáciu majetku. Trest smrti upálením za šírenie herézy sa vyskytuje po prvý raz v Aragónii v r. 1197, keď kráľ Peter II. Aragonský vydal nariadenie, že heretici musia opustiť krajinu do určitého termínu, inak budú potrestaní smrťou upálením a konfiškáciou majetku. (1. potrestaný smrťou bol Pelargius – pápež to tvrdo odsúdil.) No už v 11. stor. bolo niekoľko heretikov upálených. Vo Francúzsku cisár Fridrich II. r. 1210 vydal špeciálne zákony proti heretikom, podľa ktorých usvedčený bludár išiel do vyhnanstva a utratil majetok, podozrivý z herézy uvalil na seba infámiu – zhanobenie dobrého mena – a keď sa neočistil z podozrenia, podliehal trestom ako zaťatý heretik. Fridrich II. prísahou zaviazal mestá, aby plnili tieto nariadenia, ktoré poslal aj do Bologne, aby boli vsunuté aj do univerzitných regest a zohľadnené pri vyučovaní práva. Roku 1224 zaviedol trest smrti; v liste arcibiskupovi z Magdeburgu stanovil, že heretikovi, ktorému biskupský súd daroval život, treba vytrhnúť jazyk, lebo ním urážal Boha. No vždy sa upozorňovalo, že počínanie proti heretikom nemá byť diktované túžbou po pomste, ale vrúcnou snahou o obrátenie poblúdilcov. V roku 1215 IV. lateránsky koncil definoval biskupskú inkvizíciu ako záväznú v každej diecéze a nariadil aj úzku spoluprácu svetských s duchovnými. Za Inocenta III. sa inkvizičné konanie zmenilo na cirkevné procesné právo – vrchnosť z moci svojho úradu musela v niektorých prípadoch zakročiť proti previnilcom z vlastného podnetu ex officio (oficiálny prípad), vypátrať ich a priviesť k súdu.

PÁPEŽSKÁ  INKVIZÍCIA
Keďže biskupi neprejavovali vždy dostatočnú horlivosť, alebo bludári si vedeli aj medzi inkvizítormi nájsť zástancov, ustanovil Gregor IX. (1227 – 1241) r. 1231 tzv. pápežskú inkvizíciu. Od tohoto roku už inkvizíciu nevykonávali biskupi, ako to bolo predtým, ale bola centralizovaná, čo mimoriadne zvýšilo jej kompetencie. Gregor IX. zriadil úrad pápežských inkvizítorov pre jednotlivé krajiny i diecézy; boli oficiálne definovaní ako ustanovení Cirkvou a boli podriadení kontrole pápežských legátov. Úlohou pápežských inkvizítorov poveril hlavne dominikánov a františkánov, lebo boli najlepšie vzdelaní v teológii, čo dávalo mravnú istotu, že správne rozlíšia blud od pravdy a ako žobravý rád nebudú mať záujem o materiálny zisk z konfiškovaných majetkov bludárov.

Gregor IX. v roku 1231 vpísal do pápežských regest cisársku konštitúciu Fridricha II. z r. 1224 o trestaní heretikov upálením; jej zásady vsunul do svojej konštitúcie o herézach Excommunicamus – tu upresnil, že predpis cirkevného práva o náležitom treste za herézu – „animadversio debita“ – treba rozumieť ako trest smrti upálením. Zároveň boli doložené aj ďalšie tresty ku kánonom IV. lateránskeho snemu: zákaz verejných i súkromných diskusií laikov o viere, zákaz cirkevného pohrebu pre odsúdených heretikov, trest doživotného väzenia pre kajúcich heretikov, zákaz odvolať sa na najvyššiu inštanciu; potomkovia heretika až do druhého pokolenia nesmú vykonávať úrad v Cirkvi. Svetská moc musela do 8 dní vykonať „náležitý trest“, odovzdať tretinu konfiškovaného majetku heretika udavačom (denunciantom) a vyhnať z mesta sympatizantov odsúdeného heretika. Ak sa zistilo po smrti niekoho, že zomrel ako heretik, jeho telo exhumovali a spálili.
Pápež Inocent IV. (1243 –1254) v bule Ad extirpanda (1252) zmiernil mnoho príliš prísnych predpisov, ale aj dodal príkaz utajenia procesu a neodtajenie mien obžalobcov a svedkov, a zároveň aj povolenie používať mučenie počas vyšetrovania – splnomocnil inkvizítorov, aby podľa potreby vynucovali priznanie na mučidlách, hoci tento spôsob už pápež Mikuláš I. (866) ostro odsúdil, pretože sa protiví božskému i ľudskému právu. Keď francúzsky kráľ Ľudovít VII. žiadal pápeža, aby privolil trestať kacírov telesnými trestami, pápež Alexander III. odpovedá medzi iným, že „kresťanom lepšie svedčí odpúšťať než trestať. ,,Nebuď nadmieru spravodlivý!” Všetky právne normy i trest smrti upálením boli vzaté do inkvizície zo svetského, vtedy platného zákonodarstva. Surovosť súdnej i trestnej praxe, ktorú používala inkvizícia, zodpovedala surovosti epochy, v ktorej mestské súdnictvo na sklonku 13. stor. bolo práve tak ukrutné ako právo feudálne. Vydanie svetskému ramenu malo teda nutne za následok potrestanie; ak sa aj pri vydaní vyslovovala prosba, aby svetská moc ušetrila život odsúdeného, bol to len krutý formalizmus a číra fikcia – ak sa totiž svetská moc zdráhala vykonať rozsudok, sama prepadla obžalobe pre podozrenie z kacírstva. Treba však povedať, že bez inkvizičných súdov by bolo dochádzalo k lynčovaniu bez procesov; kým nebolo inkvizičného úradu, zahynulo mnoho ľudí nevinne: buď rozvášnený ľud trestal skutočných alebo domnelých kacírov sám, bez súdu, alebo boli bludári odsúdení svetským súdom podľa zastaraných zákonov bez vyšetrovania.

Procesy s čarodejnicami
„Muži i ženy, ktorí sa odvrátili od katolíckej viery, sa oddali diablom a svojimi zaklínadlami, kúzlami a inými prekliatymi zločinmi páchali neodpustiteľné hriechy…“ - takto popisuje činnosť čarodejníc bula pápeža Inocenta VIII. Summis desiderantes affectibus z roku 1484. Kto to boli tie čarodejnice, čo vykonávali také hrôzostrašné veci? Čarodejnice de facto neexistovali, aspoň nie v takej podobe ako ich charakterizuje stredovek, napriek tomu bolo najviac žien odsúdených práve za toto previnenie. Počet zachytených čarodejníc radikálne narástol po založení inkvizície, najmä po legalizácii mučenia. V niektorých mestách bolo zrazu viac čarodejníc ako normálnych žien. Priznania boli neuveriteľné: priznávali sa k najodpornejším a nanajvýš nepravdepodobným hriechom. V roku 1486 hlavní dominikánski inkvizítori Heinrich Kramer a Jakub Sprenger napísali knihu Malleus Maleficarum, Kladivo na čarodejnice – asi najznámejšie dielo z obdobia inkvizície. V ňom teologicky vysvetľujú, ako je možné obcovanie čarodejníc s diablom, rozoberajú čarodejnícke praktiky a ku všetkému dávajú živé príklady. Táto kniha neobsahuje nijaké vedecké fakty, napriek tomu bola celé stáročia používaná ako základná literatúra pre identifikáciu a trestanie čarodejníc. 

Rímska inkvizícia 
Pôvodnú rímsku inkvizíciu menoval pápež Pavol III. dňa 21. júla 1542 ako Posvätnú Kongregáciu Rímskej a univerzálnej inkvizície (lat. Sacra congregatio Romanae et universalis Inquisitionis), neskôr, r. 1908 si zmenila meno na skrátene Sväté ofícium (lat. Sanctum Officium). Po reštrukturalizácii rímskych úradov po Druhom vatikánskom koncile (1962-1965) ju pápež Pavol VI. zmenil na Kongregáciu pre náuku viery. Táto inštitúcia už stratila neobmedzenú moc v cirkvi, prestala byť Suprema congregatio (Najvyššia kongregácia), ktorá dovtedy stála nad všetkým cirkevným právom.

Diskusia

Názory historikov:

Rino Fisichella, viceprezident Historicko-teologickej komisie pre Veľké jubileum 2000 vyhlásil: „Keď u katolíckej cirkvi existovala nejaká vina,bolo by správne, aby sme prosili o odpustenie, no formy eventuálneho Mea culpa by bolo treba starostlivo zvážiť.“ Prečo zvažovať vinu a odprosenie? Analogický príklad: Aká veľká je vina dievčaťa, ktoré je napadnuté a v snahe a panike brániť sa pred násilníkom ho nechtiac zabije ihlicou na pletenie? Cirkev na obranu viery a kresťanskej kultúry použila násilie – inkvizičné mučenie i trest smrti – prostriedky, ktoré božskej inštitúcii ťažko odpustiť.

Cirkev akoby sa toho dopustila v prenáhľaní,v panike, lebo upustila z výšky svojej božskej – ľudskej identity a znížila sa na úroveň svetskej inštitúcie a redukovala svoje možnosti len na prirodzené, osvojené od sveta.
Príčiny dekadencie vidia historici v ľahostajnosti k povinnostiam svojho povolania, v duchu mamony, pôžitkárstva a nemravnosti natoľko, že inštitucionálna Cirkev budila odpor u ľudu, ktorý bol zaťažovaný bremenami v mene náboženstva a Krista. Laici nadšene prijímali Božie slovo, ale len keď ho hlásali kazatelia chudobní, najlepšie pustovníci, a nie rehoľníci z pompéznych kláštorov. Aj prijímanie Eucharistie sa stalo veľmi zriedkavé. V takejto situácii sa proti Cirkvi postavil existenčný sok – blud neomanichejcov – albigéncov; vtedy otáľať nebolo možné. Nedostatok viery a dôvery spôsobil paniku a uchýlenie sa k nepeknej obrane.

Ale Cirkev má prostriedky hodné božieho ľudu – moc Božiu, čoho svedectvom sú napr. ideové zápasy pápeža Jána Pavla II. s kontestujúcim Kűngom, Lefébvreom, Curanom, s teológiou oslobodenia, s komunizmom, liberálmi.
Slovenský cirkevný historik V. Judák sa o inkvizícii zmieňuje: „Posudzovať činnosť inkvizície z pohľadu človeka 20. storočia je veľmi ťažké.

Náš názor:
V podstate sa stotožňujeme s názormi vyššie uvedených historikov. Treba povedať, že vražda je jedným z neodpustiteľných hriechov, ako hovorí Sväté písmo, čiže činnosť inkvizície (cirkevnej) bola proti tomu, v čo vlastne verili a hlásali.

Záver
Zistili sme, že niektorí autori, keď sa vyjadrujú o probléme inkvizície, fakty nepreverujú (snáď nemajú ani možnosť) a inkvizícii nepriznávajú žiadnu vinu. Iní fakty tiež nepreverujú a hneď sa vyznávajú v mene cirkvi. Ale všetci sa zhodujú v tom, že táto inštitúcia neunikla vplyvu svojej tvrdej doby. Prispôsobila sa existujúcim politickým pomerom a svoje pôvodné duchovné hodnoty vymenila za svetské záujmy. Preto bolo duchovenstvo prinajmenšom nepriamo zodpovedné za všetky hrôzy napáchané počas inkvizičných procesov. Keby cirkev v každom ohľade konala svoju povinnosť a myslela na učenie svojho milosrdného Boha, tak by sa nikdy nemusela spovedať z nezabudnuteľných hriechov, ktoré za niekoľké temné storočia napáchala.
Ako cieľ sme si stanovili podať fakty o inkvizícii a pridať k nim pohľad mladého človeka z 21. storočia, čo sa nám podarilo splniť.

Résumé
On a choisi le théme de l´inquisition. On a  fixé le but de donner  quelques faits historiques et de donner un regard d´une jeune personne de 21. siéecle - ce théme. On pense qu’on a satisfait son but. Aujourd’hui, l’image de l’inquisition est négative - cause de : torture, dogmatisme, victime innocente, fanatisme, antisémitisme, etc. Mais elle est aussi due aujourd'hui - une réaction très compréhensible du public moderne, contre une institution qui semble avoir pour caractéristique principale de s'attaquer - la liberté de penser, et de plus, par des méthodes évidemment condamnées aujourd'hui (le recours - la torture).
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 10)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.013