Bojiská druhej svetovej vojny

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petka (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 19.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 10 764 slov
Počet zobrazení: 2 639
Tlačení: 204
Uložení: 221
Najvýznamnejšie bojiská 2. svetovej vojny

1.  Úvod
Táto téma nás oslovila tím že to nieje nudné recitovanie dátumou ale je to o krvavých bojoch a zbytočnom krvi prelievaný a utrpení ale hnala nás aj túžba zistiť či to bolo naozaj tak ako sme vydeli v amerických akčných filmoch.
V tomto projekte sa vám budeme snažiť priblížiť ako prebiehali a vyzerali najväčšie bitky počas druhej svetovej vojny, Každi sa to síce učil v škole ale tam sa tieto bitky nerozoberali tak dôkladne a ak hej tak boli prednesené nudnou formou v ktorej bolo viac rokou a dátumou ako opisu samotnej bitky. Takže v tomto projekte sme sa zamerali len na tie najväčšie bojiská ktore su aj trochu zname či už z filmou alebo z hodin dejepisu.

2.  Východný front
2.1. Moskva

Bitka o Moskvu bola významná bitka na východnom fronte počas druhej svetovej vojny (Veľkej vlasteneckej vojny). Prebiehala vo viacerých fázach od októbra 1941 do januára 1942. V jej priebehu sovietske vojská odrazili nemecký postup na Moskvu, čím pravdepodobne zabránili bezprostrednej porážke ZSSR vo vojne.

2.1.1. Front sa približuje k Moskve
Moskva ako hlavné mesto Sovietskeho zväzu bolo od začiatku jedným z hlavných cieľov nemeckej armády. Franz Halder náčelník štábu nemeckých pozemných síl ešte pri príprave plánu Barbarossa vybral Moskvu ako hlavný cieľ postupu skupiny armád Stred. Postup Wehrmachtu k mestu však nebol taký priamočiary ako pôvodne OKH očakávalo. Nemci nemali dostatok síl aby sa dostatočne rýchlo vysporiadali s početnými vojskami červenej armády. Útok zbrzdili najmä dve skutočnosti: jednou bolo uskupenie sovietskych vojsk v oblasti Kyjeva a východne od neho, druhou bol počiatočný odpor Červenej armády pri Smolensku. Obe tieto uskupenia vojsk si vyžiadali pôvodne neplánované presuny vojsk a tým pádom aj oddialenie útoku na hlavné mesto ZSSR. K oddialeniu pomohol aj sám Hitler, ktorý nepovažoval Moskvu na rozdiel od svojich veliteľov za prvoradý cieľ a rozhodol radšej pre posilnenie vojsk na juhu - na Ukrajine, Kryme a Donbase. Oddialenie útoku výrazne pomohlo sovietskej strane zorganizovať obranu mesta a bolo pravdepodobne rozhodujúcim faktorom nadchádzajúcej bitky.
Podľa plánov nemeckého najvyššieho velenia mal útok na Moskvu, ktorý dostal krycí názov operácia Tajfún, prebiehať vo dvoch fázach:
Prielom línie sovietskeho západného frontu sa mal začať severne a južne od diaľnice Smolensk-Moskva s pomocou dvoch tankových skupín (3. tanková skupina v severnej a 4. v južnej časti), ktoré mali vytvoriť hroty obchvacujúcich klieští. Ich spojením pri Vjazme by uzavreli v kotly sovietske sily, ktoré im mali vzdorovať. Súčasne mal z juhozápadu z priestoru pri severoukrajinskom Gluchove zaútočiť smerom na Oriol Guderianov tankový zbor a preniknúť do tyla Jeremenkových vojsk. Po ich rozvrátení mal zmeniť smer postupu na Brjansk a obkľúčiť tak ďalšie 3 sovietske armády.
Následného prenasledovania a likvidácie unikajúcich sovietskych síl na širokom fronte sa mali zúčastniť všetky tri tankové skupiny. Po ich likvidácii by bol úder na Moskvu a jej prípadné dobytie z chodu, či obliehanie iba epizódnou záležitosťou.

Vojenská sila, ktorá bola poskytnutá skupine armád Stred maršala von Bocka, pozostávala z troch peších armád (9.,4. a 2.), dvoch tankových skupín (Guderianovej 2., Hothovej 3.), a Hoepnerovej 4. tankovej skupiny. Celkovo bolo zhromaždených 14 tankových a 8 motorizovaných divízií, 2 motorizované brigády a 46 pechotných divízií. Ofenzívu mali ďalej podporiť dve letecké armády Luftwaffe a početne silné oddiely protilietadlového delostrelectva. Nemci mali v tej dobe prevahu v tankoch a lietadlách 2 : 1, v delostrelectve až

2.1.2. Sovietska obrana
Po ťažkých porážkach pri Kyjeve a Smolensku sa začalo sovietske najvyššie velenie pripravovať na odrazenie ďalších očakávaných útokov nepriateľa. Od konca septembra pri tom začínalo byť jasné, že najbližšia veľká nemecká ofenzíva smeruje priamo na Moskvu. Pre to sa čoskoro začalo s budovaním do hĺbky členenej obrany, ktorá mala znemožniť Nemcom prielom k Moskve. Od línie frontu smerom k hlavnému mestu prebiehali opevňovacie práce až do hĺbky 300 km.

2.1.3. Útok na Moskvu

Operáciu začali nemecké jednotky v utorok 30. septembra 1941 na južnom krídle skupiny armád Stred výpadom 2. tankovej skupiny v priestore Putivl-Gluchov smerom na Oriol, ktorý sa im podarilo dobyť 3. októbra. V tejto nanajvýš kritickej chvíli sa rozhodol Stalin povolať Žukova jediného zo svojich generálov, ktorý mal zatiaľ na konte iba úspechy, aby sa ujal riadenia obrany Moskvy. Ten už však nemohol zmeniť chaotické rozmiestnenie jednotlivých sovietskych frontov ani vyslobodiť veľké zoskupenia sovietskych jednotiek z nemeckého obkľúčenia. Sled rýchlych úderov, vďaka ktorým sa začiatkom októbra podarilo Nemcom obkľúčiť pri Brjansku a Vjazme dva sovietske fronty dovolil pokračovať v ďalších útokoch smerom na Moskvu. V tej dobe bola jediná zostávajúca obranná čiara pred hlavným mestom obsadená iba jednotkami záložného frontu pod velením P.A. Artemjeva, ktoré neboli úplne schopné sa zapojiť okamžite do boja. Likvidácia obkľúčených sovietskych jednotiek si však vyžiadala viac síl, než pôvodne nemecké velenie očakávalo a to umožnilo zostatku sovietskych síl dokončiť prípravy na nadchádzajúci nerovný boj.
 
V nadchádzajúcich dňoch visel osud Moskvy na vlásku. 13. októbra padla do nemeckých rúk Kaluga, strategicky významné mesto, ktoré leží 160 kilometrov juhozápadne od Moskvy. Sovietske velenie v nasadzovalo na front všetky dostupné jednotky. Do bojov zapojili aj frekventanti vojenského učilišťa v Podolsku, ktorých nepočetná jednotka zadržala v oblasti Jurjevskoje-Lukjanovo-Iljinskoje-Bolšaja Šubinka z 12. na 13. októbra postup celej nemeckej motorizovanej divízie. Skôr než sa ich radmi prehnala nemecká pechota stihli títo mladíci, z ktorých mnohí nemali ani 18 rokov zničiť 15 nemeckých tankov. Nasledujúci deň 14. októbra dobyl čelný oddiel 1. tankovej divízie mesto Kalinin, ktoré leží 150 kilometrov severozápadne od Moskvy, prerušil pri tom železničnú trať Leningrad-Moskva a dobyl jediný most cez Volgu, ktorý sa dostal počas druhej svetovej vojny do rúk nemeckým vojskám neporušený. Toho istého dňa Adolf Hitler sebavedome vyhlásil, že Rusko je porazené. 14. októbra sa pešia divízia Waffen-SS „Das Reich“ zastavila 100 kilometrov od Moskvy pri Borodine. Sovietska obrana však bola v tomto sektore posilnená čerstvou jednotkou zo Sibíre, ktorá disponovala novými tankami T-34 a KV-2. Pluky divízie SS „Das Reich“, brigáda Hauenfeld z 10. tankovej divízie spolu so 7. tankovým plukom, jedným oddielom 90. delostreleckého pluku a 10. motocyklovým práporom však čoskoro začali útok na Sibírčanov, ktorí boli v tej dobe už ostrieľaní vojnoví veteráni. Sovieti nasadili do boja i svoje obávané raketomety „Kaťuša“. Straty divízie „Das Reich“ boli tak vysoké, že jej 3. peší pluk bol rozpustený. 18. októbra nakoniec nemecké jednotky prerazili sovietsku obranu, čo malo za následok, že 19. októbra bol v Moskve vyhlásený stav obliehania.

2.2.  Stalingrad
Bitka o Stalingrad (17. júl 1942 - 2. február 1943) bola rozhodujúcim momentom v bojoch na východnom fronte a bola jednou z najkrvavejších a najväčších bitiek druhej svetovej vojny a v histórii vojenstva vôbec, keďže v nej položilo život dohromady asi 1,5 milióna vojakov a civilistov. Boje v oblasti Stalingradu sa vyznačovali nevídanou urputnosťou a brutalitou. Obidve strany navyše nebrali žiadne ohľady na vojenské či civilné obete. Bitka sa skladala z nemeckého útoku na juhoruské mesto Stalingrad (dnes Volgograd), bojov v meste a sovietskeho protiútoku, v dôsledku ktorého uviazla v meste a jeho okolí celá nemecká 6. armáda a časti ďalších jednotiek. Výsledkom bola strata asi 850 000 vojakov Osi, čo bola asi 1/4 ich síl na východnom fronte. V dôsledku toho stratilo nacistické Nemecku dovtedajšiu strategickú iniciatívu, ktorú už nikdy viac nedosiahlo. Pre Sovietsky zväz, ktorý v bojoch utrpel rovnako ťažké straty bolo víťazstvo počiatkom oslobodzovania strateného územia a viedlo k celkovému víťazstvu v roku 1945.
 
Stalingradu
•  Jedno z najväčších miest v ZSSR počas vojny (600 t. )
•  Významné veľké zbrojárske závody na tanky T/34 a delá. Navyše jediné v tejto oblasti
•  Prekladisko ropy z čierneho mora cez Volgu
•  Niesol meno samotného Stalina.
•  4.1942 Hitler vydáva smernicu č.41 pre nem. letnú ofen., na rok 1942. Nemci sa majú prebiť až ku Kaukazu a dobiť ropné polia Baku – Bakúm
 
2.2.1. Bitka o mesto
25. augusta 1942 vydal Hitler rozkaz dobyť Stalingrad priamym útokom. Napriek tomu, že sa 62. a 64. armáda tvrdo bránili, neboli schopné zabrániť Paulusovi aby získal kontrolu nad územím medzi Donom a Volgou, zriadil tam letecké a zásobovacie základne a 2. septembra sa spojil s Hothom, ktorý k mestu postupoval z juhozápadu. 10. septembra zostala sovietska 64. armáda izolovaná na západnom brehu Volgy južne od Stalingradu, a 62. bola v podobnej situácii v Stalingrade a jeho predmestiach. 12. septembra bol vymenovaný za veliteľa 62. armády generál Čujkov. Ten zakrátko na to vyhlásil, že mesto buď udrží, alebo v boji sám padne.
 
13. septembra 1942 začal nemecký útok na samotný Stalingrad, jeho čiastkovým cieľom bolo dobytie Mamajovej mohyly, centrálnej časti Stalingradu a prielom k Volge. Nemci najprv úspešne prenikli predmestiami, no ich jednotky sa v pouličných bojoch pomaly vyčerpávali. Bojovalo sa už 720 metrov od veliteľského stanovišťa 62. armády. To bolo neskôr premiestnené k brehom Volgy. Fyzikálne pochody spôsobujú, že rieky na severnej pologuli majú vyššie západné brehy. Preto obrancovia mesta využívali tieto vyvýšené brehy, kde navyše ústili široké kanalizačné potrubia z tovární, na vybudovanie predmostia, tak aby mohlo odolávať aj najťažšiemu ostreľovaniu. Čujkov na odrazenie nemeckého útoku použil všetky dostupné zálohy, ktoré mal na západnom brehu k dispozícii. V kritickú noc zo 14. na 15. septembra prišla cez Volgu na pomoc obliehanému mestu 13. gardová strelecká divízia generála Rodimceva. Následne sa rozpútali zúrivé boje. Hlavná železničná stanica zmenila v priebehu nasledujúcich dní majiteľa 15 krát. Už 18. septembra však z 13. divízie neostalo prakticky nič. Väčšina z jej 8 000 vojakov padla alebo bola ranená.

Na začiatku bojov sovietska strana ozbrojila a nasadila aj početné oddiely domobrany tvorené z robotníkov, pre ktorých už nebolo v meste miesto v zničených továrňach. Napriek tomu, že ich bojová hodnota sa nemohla porovnávať s ostrieľanou 6. armádou, jednotky robotníkov podporovali červenú armádu, či už ako pechota alebo ako posádky tankov, ktoré sami vyrobili. Jednotky robotníkov, ktorí zväčša ani nedostali vojenské uniformy v pouličných bojoch celkom vykrvácali. Už po niekoľkých dňoch bojov sa začali ulice mesta meniť na nepriechodné rozvaliny. Ako rástli hromady trosiek na uliciach mesta, znižovala sa možnosť nasadenia tankov, čo výrazne uľahčovalo obrancom mesta situáciu. Nemecké vojská využívali svoju nadvládu vo vzduchu a denne ťažko bombardovali mesto. Osvedčili sa pri tom strmhlavé bombardéry Ju-87 „Štuka“, ktoré boli schopné presne zasahovať 500 kg bombami jednotlivé domy a ohniská odporu. Vzhľadom na to, že obidve bojujúce strany v pouličných bojoch boli nesmierne blízko seba, nemohli byť bombardéry nikdy nasadené na likvidáciu prvej línie obrany, bez toho aby nehrozilo, že zasiahnu i vlastné jednotky. Keďže si červená armáda na tomto úseku frontu nebola dlho schopná vydobyť vzdušnú prevahu, životne dôležitými sa stali pre mesto delostrelecké batérie, ktoré ležali na východnom brehu Volgy. Bez tejto podpory by ťažko skúšané jednotky v Stalingrade neboli schopné vzdorovať niekoľkonásobnej Nemeckej presile. Ukázalo sa tiež, že v mestských bojoch sú celkom dostačujúce neveľké, avšak dobre organizované oddiely. V prvých dňoch bojov, keď Nemci prenikali predmestiami Stalingradu, narazili na budovu obilného sila. Táto obrovská betónová stavba odolávala po celý čas delostreleckému ostreľovaniu i leteckému bombardovaniu. Boje o ňu sa však stali čoskoro povestné. Jej 12 obrancov totiž dokázalo na jeden deň zastaviť postup celej nemeckej pešej divízie. Títo vojaci odolávali nepriateľovi v bojoch muža proti mužovi len s bodákmi a nožmi ešte i týždeň po tom čo im došlo strelivo a potraviny.
Všetky dodávky pre 62. armádu v Stalingrade museli prechádzať cez rieku Volga. Ktorá bola pri Stalingrade približne 1,5 km široká. Denne bola neustále bombardovaná letectvom a delostrelectvom v noci hlavne delostrelectvom a mínometmi. Vojskám Osi bývalej Skupiny armád Juh prúdili zásoby úzkym koridorom a boli závislé na jedinom železničnom moste cez Dneper, ktorý sa Nemcom dostal do rúk pri Dnepropetrovsku. Iné komunikácie sa Nemcom ani ich spojencom do konca bitky nepodarilo sprevádzkovať. Jednalo sa najmä o prepravu cez most pri meste Záporožie, či o prepravu cez Kerčskú úžinu.
Nemeckým jednotkám sa z 21. na 22. septembra podarilo rozdeliť 62. armádu na dve časti a prebiť sa k hlavnému prístavu v meste. Stále sa im však nepodarilo celkom zničiť sovietske vojská na juhu a severe mesta, kde zatiaľ úspešne odolávali nemeckým útokom. 24. septembra získali kontrolu nad centrálnou časťou Stalingradu a namierili svoje hlavné údery na severne položenú priemyselnú oblasť.

Boje v meste boli nesmierne kruté. Bojovalo sa muž proti mužovi z blízka o každý dom, o každé poschodie, pivnicu i múr, dokonca o každú hromadu trosiek. Bojovalo sa na povrchu rozstrieľaného mesta i v podzemí a kanáloch. Na to aby jedna zo strán postúpila bolo potrebné intenzívne bombardovanie, delostrelecká príprava, no aj tak sa málokedy útočník posunul o viac ako 200 metrov. Sovietski vojaci čoskoro zistili, že v mestských bojoch sú omnoho účinnejšie úderné jednotky zložené z malého počtu vojakov, ktorí sa navzájom kryli pomocou samopalov a granátov. Využívali kanalizačnú sieť a často zastavovali nemecké útoky tak, že sa vynorili v tyle postupujúcich fašistov, odkiaľ spustili paľbu a následne sa nepozorovane stiahli. V bojoch o jednotlivé domy bolo ťažké zistiť, kde presne je línia dotyku oboch vojsk. „Územie nikoho“ medzi znepriatelenými stranami sa zredukovalo natoľko, že nebolo možné bez vlastných strát bombardovať nepriateľskú prvú líniu obrany. Toto „územie nikoho“ nebolo väčšie ako bola vzdialenosť na ktorú bolo možné vrhnúť granát. Nemci čoskoro vymysleli pre krvavé boje v meste priliehavé pomenovanie „Rattenkrieg“, čo by sa dalo doslovne preložiť ako „krysia vojna“. V tejto situácii tiež obidve bojujúce strany nasadili jednotky ostreľovačov. Jedným z najznámejších z nich sa počas bojov stal Vasilij Grigorievič Zajcev, ktorý od 10. novembra do 17. decembra 1942 zlikvidoval 225 nemeckých vojakov, z toho 11 ostreľovačov. Podal tejto udalosti bol dokonca natočení aj film.

Jedným z nesmrteľných hrdinských činov vojakov 13. gardovej streleckej divízie, bolo obsadenie a obrana „Pavlovovho domu“. 23. septembra zaútočila na tento obytný dom jedna čata sovietskych pešiakov. Krvavý boj však prežili iba štyria. Z nich hodnosťou najvyšší starší seržant Jakov Pavlov. Títo 4 preživší vojaci bránili osamotene, pod Pavlovovým velením, dom ešte niekoľko dní. Aby šetrili muníciou bojovali proti nepriateľom najmä z blízka nožmi a bodákmi. I keď neskôr prišli sovietske posily, boli ho aj naďalej nútení držať v úplnom obkľúčení nemeckou pechotou, až do 25. novembra, kedy sa im znovu podarilo nadviazať styk s vlastnými jednotkami. Budova zostala naďalej v ich rukách až do likvidácie Nemcov v meste.

27. septembra 1942 začali Nemci prvú veľkú ofenzívu proti priemyselnej štvrti. Začal ju nálet stoviek strmhlavých bombardérov, potom nasledovala delostrelecká príprava a nemecký postup cez mínové polia a paľbu odhodlaných obrancov. Za cenu vysokých strát na oboch stranách Nemci postúpili o 1800 až 2700 metrov. Červená armáda stratila vrchol Mamajovej mohyly. Nemecký útok do večera ochabol, ale situácia vyzerala pre obrancov mesta veľmi zle. Čujkov žiadal o posily, ktoré nakoniec prišli vo forme dvoch čerstvých streleckých plukov, ktoré boli okamžite nasadené do bojov. Nasledujúci deň, 28. septembra, nemecké vojská obnovili ofenzívnu činnosť a obzvlášť bombardovanie mesta. Pri náletoch bolo potopených 5 zo 6 nákladných lodí, ktoré zaisťovali prepravu medzi oboma brehmi Volgy pri Stalingrade.

 Až do 14. októbra prebiehali boje menšej intenzity. Toho dňa sa začal doposiaľ najsilnejší útok na Traktorový závod a na závod Barikády. Hĺbka Sovietmi ovládaného územia v meste v tej dobe siahala najviac 3 km od rieky. Toho dňa Nemci prekonali pri útoku až 2000 metrov. Na úseku asi 5 km nasadili 3 pešie a 2 tankové divízie. Luftwaffe toho dňa na mesto zaútočila 2570 krát. Prach z trosiek sa rozvíril natoľko, že viditeľnosť bola za jasného dňa sotva 90 metrov. Celé mesto sa otriasalo zúrivými bojmi. Doobeda Nemci prekonali sovietsku obranu a boj sa rozdelil na menšie, avšak nemenej brutálne potýčky okolo jednotlivých ohnísk odporu. Aj keď do večera okolo Traktorového závodu ležalo 3000 mŕtvych nemeckých vojakov, závod nakoniec podľahol presile a v rukách obrancov zostala len jeho severná časť. Útok pokračoval aj nasledujúci deň
 
V noci z 15. na 16. októbra prišli na pravý breh rieky do Stalingradu ďalšie sovietske posily. Z dôvodu veľmi ťažkých bojov, musel však Čujkov už o 4 dni nasadiť to posledné čo mal k dispozícii na západnom brehu: do boja šli vojaci tylových útvarov, spojári, vojenskí krajčíri aj zásobovači. Na dostrel nemeckých guľometov sa ocitlo aj posledné Sovietmi držané stalingradské prepravisko cez Volgu. Boje vrcholili. 27. októbra do Stalingradu dorazili čerstvé sovietske posily. Nemci medzitým zasadili ďalší silný úder na závod Červený október a dobyli jeho severozápadnú časť. Práve tam sa rozpútal jeden z najťažších bojov. Do 30. októbra sa však boje utíšili. Aj keď sa sovietski pešiaci držali v Stalingrade už iba na malom kúsku zeme, Nemci neboli stále schopní ovládnuť celé mesto. To čo však v tej dobe ovládali Čujkovovi vojaci bol vlastne len 8 km sa tiahnuci pás zrúcanín pozdĺž Volgy.
11. novembra 1942 podnikli nacistické jednotky posledný zúfalý pokus o vyčistenie Stalingradu. Ani poltucet nasadených divízií však nebol schopný významnejšie postúpiť sovietskymi pozíciami. Podarilo sa im ale rozdeliť oblasti ovládané 62. armádou na menšie celky. Situácia bola vážna pre obidve strany. Nemecké vojská zatiaľ neboli schopné obsadiť celé mesto ani prerušiť železničné spojenie, ktoré sa vinulo v smere zo severu na juh pozdĺž východného brehu Volgy. Vojaci obidvoch bojujúcich strán boli vystavení ťažkému bombardovaniu, ostreľovačom, nedostatku proviantu a odhodlanému nepriateľovi, ktorý nemal v boji žiadneho zľutovania. Sovietski vojaci v meste sa už dávno riadili povestným heslom: „ Za Volgou nie je zem“.
Boje naďalej pokračovali. Nadchádzajúca zima sťažila život Nemcom i sovietskemu obyvateľstvu. 20. novembra 1942 bola Volga tak ako i predošlé dni nesplavná. Jej povrch pokrývali pohybujúce sa ľadové kry, ktoré bránili v preprave cez rieku. Nebolo možné dovážať zásoby ani evakuovať ranených. Malú časť ranených evakuovali na lietadlách U-2. Obrancovia mesta už nemuseli čakať žiadne podstatné posily. V okolitej stepi sa začala sovietska protiofenzíva. Volga toho roku zamrzla 16. decembra a až vtedy mohli jednotliví vojaci privážať na malých saniach strelivo a ostatné zásoby.

2.2.2. Protiútok Červenej armády
Zatiaľ čo na jeseň roku 1942 vypukli v Stalingrade a jeho okolí zúrivé boje, vypracovali sovietski velitelia operáciu na obkľúčenie jednotiek nemeckej 6. poľnej a 4. tankovej armády, viazaných v pouličných bojoch. Front nemeckého postupu k Volge sa ťahal na vzdialenosť takmer 800 km. Nedostatok divízií Wehrmachtu donútil nacistické velenie k tomu, aby museli krídla svojho postupu kryť talianskou, rumunskou a maďarskou armádou. Tieto jednotky mali omnoho menšie skúsenosti v bojoch ako aj slabší výcvik a horšie vybavenie ako nemecké vojská. To vytvorilo priaznivé podmienky pre sovietske tankové prieniky, ktoré by obkľúčili nepriateľa v Stalingrade a jeho okolí. Sovietski velitelia sa chystali poraziť Wehrmacht pomocou stratégie, ktorá bola využívaná ako jeden z pilierov nemeckej vojnovej školy. Obkľučovacie operácie vedené tankovými jednotkami boli príznačné práve pre nemeckú taktiku bleskovej vojny.

Operáciu vypracoval náčelník generálneho štábu Alexandr. Mali ju previesť vojská troch frontov: Juhozápadného, Donského a Stalingradského. V predvečer protiútoku bolo ich súčasťou 71 streleckých divízií, 15 streleckých brigád, 3 motostrelecké brigády, 8 jazdeckých divízií, 3 jazdecké zbory, 4 tankové zbory, 14 tankových brigád a 4 tankové pluky. Podporu zo vzduchu malo zabezpečovať 1300 až 1800 lietadiel. Tri sovietske fronty mali spolu asi milión mužov, asi 900 v tej dobe kvalitných tankov a 13 000 diel. Naproti tomu vojská nacistického Nemecka a jeho spojencov mali asi 800 000 mužov, približne 700 tankov, 10 000 diel a približne rovnaký počet lietadiel. Tie však so zhoršujúcim sa počasím prestávali hrať dôležitú úlohu. V smere hlavného úderu bola sovietska prevaha viac než dvojnásobná. Dôležitými aspektmi bolo aj to, že nemecké velenie malo o nadchádzajúcom protiútoku iba hmlisté predstavy. Očakávali sa iba lokálne protiútoky. Nemecké hlavné velenie napriek varovaniam miestnych veliteľov, ktorí pozorovali hromadenie sovietskych síl, predpokladalo, že Červená armáda nebude schopná po ťažkých letných bojoch opäť nasadiť dostatok vycvičených jednotiek.
Najťažšia úloha pre sovietske tylo bolo prepraviť obrovské množstvo vojska a bojovej techniky na juh, na Stalingradský front. Bolo potrebné použiť ťažko zbombardovanú železničnú trať na východ od Volgy a doslova pod nosom Nemcov sa musela organizovať preprava cez rieku na pontónoch a kompách. Na rozdiel od krajiny na sever od Donu, ktorá bola trocha zalesnená, pusté stepi na juh od Stalingradu mimoriadne sťažovali maskovanie. Nemci napriek tomu nemali ešte stále ani poňatia o závažnosti nadchádzajúceho útoku.
 
Plán počítal s tým, že sa tankové zbory, útočiace z juhu a severu, mali spojiť pri meste Kalač na Done. Jazdectvo, ktoré bolo svojim spôsobom sovietskou protiváhou nemeckej motorizovanej pechoty, malo preniknúť čo najhlbšie, aby vytvorilo čo najhlbšie čeľuste obkľúčenia, čo najďalej od polapených armád, aby ich nemohol zachrániť ani protiúder z vonka. Nakoniec mali strelecké divízie vytvoriť vnútorný front v kotle aby sa Nemci nemohli prebiť z mesta späť.

2.2.3. Protiútok
19. novembra 1942 o 6:30 ráno začali 80 minútovým delostreleckým bombardovaním protiútok vojská Severozápadného frontu pod velením generála Vatutina. Za tri dni postúpilo jeho vojsko vyše 100 km, keď na hlavu porazilo rumunskú 3. armádu ako aj nemecké jednotky, ktoré boli vyslané na pomoc Rumunom. Aj napriek odporu nemeckých a rumunských vojsk, ktoré sa pod útokmi niekoľkonásobne početnejších a silnejších sovietskych jednotiek prakticky rozpadli, prešlo vojsko Severozápadného frontu 22. novembra (iné pramene uvádzajú 23. november) do Kalača, kde sa stretlo s Jeremenkovými silami Stalingradského frontu, ktoré postupovali z juhu a nepriateľ im kládol podstatne menší odpor. Jeremenkove vojská začali svoj postup o deň neskôr ako Vatutinove, 20. novembra 1942. Sovietskym vojskám sa podarilo rozdrviť 3. rumunskú armádu a zajať asi 30 000 vojakov. Vojská Donského frontu pod Rokossovského vedením postupovali od 19. novembra na juh a prebili sa k jednému z predmostí držanému sovietskymi vojakmi v Stalingrade. V Stalingradskom kotle sa nachádzalo okolo 330 000 nemeckých a rumunských vojakov, spolu približne 20 armádnych divízií. Erich von Manstein však vo svojich pamätiach toto číslo spochybňuje, odôvodňuje to celkom rozumne tým, že tieto divízie boli v boji opotrebované, a preto nemohli mať plné stavy.
Stretnutie frontov pri Kalači nevyzeralo celkom tak ako ukazujú dokumentárne, či historické filmy. Vojaci obidvoch sovietskych frontov si sprvu neuvedomili, že sa už medzi nimi nenachádza žiadny nepriateľ a pokračovali vo vzájomnom ostreľovaní až do poobedňajších hodín. Celé stretnutie neprebehlo v príliš povznesenej atmosfére za typického „Hurá!“. Takto opísal tieto momenty jeden z obyčajných pešiakov 1034. streleckého pluku M. Abdulin: „Nakoniec sa toho popoludnia jednotky Juhozápadného frontu, bojujúce v našom sektore spojili s tými, ktorí postupovali z juhu. V zápale boja – pri tom sa už medzi nami nenachádzali žiadni Nemci – sme pokračovali v paľbe proti vlastným ľuďom! Ťažká delostrelecká paľba nás držala v šachu na zemi. Potom sme uvideli, ako sa na nás ženie obrovské množstvo vojakov. Keď prišli bližšie, boli sme dosť zmätení, vôbec totiž nevypadali ako Nemci… Nakoniec niekomu došlo, že sme boli napadnutí vlastnými jednotkami a streľba konečne utíchla. A práve to bol koniec tejto bitky. Potom sme v úplnom tichu vyšli z úkrytov, aby sme ich privítali. Bolo počuť iba vŕzganie snehu pod nohami. „Bratia! Kamaráti! Ako sa to mohlo stať? Strieľali sme po vlastných ľuďoch!“ Objímali sme sa. A taktiež sme plakali, pretože na obidvoch stranách boli mŕtvi a ranení, a každý si to dával za vinu. Neskôr keď sme mŕtvych a ranených odviezli z bojiska, báli sme si navzájom pozrieť do očí.“

Obkľúčenie Nemcov v Stalingrade bolo zavŕšené za štyri a pol dňa od začiatku operácie. Keďže kliešte obkľúčenia boli na najslabších miestach široké len 30 až 80 km boli urýchlene opevňované. Sovietske velenie malo objektívne dôvody sa obávať, že sa obkľúčená 6. poľná armáda a časti 4. tankovej armády pokúsia prebiť z obkľúčenia späť. No nevyskytli sa nijaké známky takýchto pokusov a je bolo paradoxné, že počas sovietskeho prielomu k Donu mnohí Nemci utekali do „bezpečia“ v Stalingrade. Bol to práve Paulusov obrovský úspech, že vôbec dokázal zorganizovať obranu a z nepočetných záloh vytvoriť krytie vlastnému tyla, ktoré bolo ohrozené sovietskym prielomom. Zatiaľ Nemci rýchlo sformovali Skupinu armád Don. Jej úlohou bolo zastaviť sovietsky postup do Donbasu a preťať obkľúčenie okolo Stalingradu. Za jej veliteľa menovali poľného maršala Mansteina. Koncom novembra Nemci podnikli prvé pokusy o prebitie sa k obkľúčeným vojskám v Stalingrade, ale nepodarilo sa im to. Zatiaľ len zbierali sily. 1. decembra vydal von Manstein rozkaz na uskutočnenie operácie Wintergewitter, ktorej cieľom bolo znovu nadviazanie styku s 6. armádou. Plánoval pri tom udrieť na Koteľnikovo, kde boli sovietske sily relatívne najslabšie[6]. Sústredenie jeho vojsk však neprebiehalo dostatočne rýchlo, a tak mohol zaútočiť až o dva týždne.
3. decembra 1942 schválil sovietsky hlavný stan ambiciózny Plán Saturn, ktorý mal za cieľ najskôr zlikvidovať nemecké sily v stalingradskej pasci, potom dobyť oblasť vnútri donského ohybu vrátane Rostova a odrezať nemecké sily na Kaukaze.

Sovieti sa najviac obávali toho, že by mohli obkľúčené stalingradské sily vyraziť do protiútoku. Hitler najprv uvažoval o tom že nemecké vojská z mesta stiahne, čo by nebol tesne po ich obkľúčení 20. novembra veľký problém. Avšak po príhovore Göringa, ktorý tvrdil, že jeho Luftwaffe môže dodávať obkľúčeným vojskám denne 500 ton zásob, čo by malo postačovať na udržanie obkľúčených vojsk, Hitler prikázal Paulusovi držať doterajšie pozície. Plán znel pomerne reálne, Nemci v niekoľkých predchádzajúcich bojoch na východnom fronte boli schopní takto zásobovať svoje obkľúčené jednotky. Avšak tento krát museli počítať s väčším objemom zásob, i zlým počasím. Vedením 4. vzdušnej armády, ktorá mala zabezpečovať zásobovanie bol Wolfram von Richthofen. Skutočnosť však bola taká, že v priemere sa denne podarilo dopraviť iba asi iba 50 - 100 ton zásob. S pohľadu obliehaných vojsk bolo poburujúce, že nemalá časť zásob bol celkom nepotrebný alebo nepoužiteľný materiál ako vianočné stromčeky, či množstvá topánok na pravú nohu. Čoskoro však do popredia vystúpili aj ďalšie problémy. Nemci začali prichádzať o veľké množstvá dopravných strojov Ju – 53/3m, ktoré keďže boli pomalé a neobratné sa stávali ľahkou korisťou protilietadlovej obrany a sovietskych stíhačov. Nemenším problémom bolo, že Červená armáda začala obsadzovať vhodné letiská, či už vo vnútri kotla, ale aj na západ od neho.

Generálplukovník Jeremenko čoskoro oznámil svojim nadriadeným, že existuje veľké nebezpečenstvo, že skupina Hoth (ako Sovieti nazývali 4. tankovú armádu) udrie do tyla jeho 57. armády, ktorá uzatvárala juhozápadný okraj stalingradského kotla. Ďalej zdôraznil, že v prípade ak Paulus zaútočí z kotla na juhozápad bude ťažké zabrániť jeho úniku z obkľúčenia. Už 15. decembra Mansteinove jednotky prekročili rieku Aksaj a postupovali ďalej do silnejšej sovietskej obrany. Hrozilo, že nemecké vojská prerazia nie príliš silné obkľúčenie a znovu nadviažu styk s 6. armádou. Tá však pre vlastnú záchranu nepodnikala žiadne kroky a stále vyčkávala vo svojich postaveniach.
Velenie sovietskej armády okamžite odložilo hlavný cieľ operácie Saturn a rozhodlo sa zakročiť proti nebezpečnému nemeckému výpadu, ktorý ich spočiatku zaskočil. Pokračovali preto v útokoch na ľavé krídlo Mansteinovych vojsk (Hollidtova armádna skupina), ktoré držali stredný tok rieky Čir. Medzitým si musel Jeremenko poradiť sám. Sovieti vyslali proti postupujúcej nemeckej skupine vojsk, ktorá mala pri najmenšom 250 tankov 2. gardovú armádu pod velením generálplukovníka Malinovského. 13. tankový zbor bol stiahnutý z útoku proti obkľúčeným vojskám v Stalingrade a následne bol nasadený proti 6., 17. a 23. tankovej divízii. Gardová armáda začala obsadzovať obranné pozície severne od Myškovej z chodu a prvých 5 dní sa bránila nemeckým vojskám bez podpory vlastných tankov. O vypätosti situácie vypovedá aj fakt, že Stalin nariadil nasadenie posledných záloh, keď proti čelu útoku Hothových jednotiek nasadil 235. tankovú brigádu a 87. streleckú divíziu. Dni medzi 19. a 24. decembrom boli pre gardové jednotky najkritickejšie. Jednotky bojujúce v nedostatočne pripravenej obrane bez podpory tankov utrpeli ťažké straty, ale nepriateľa zastavili. Nemcom nepomohlo ani to, že nasadili svoje nové tanky typu Tiger.
 
Predvoj Mansteinových vojsk sa zastavil asi 40 - 48 km juhozápadne od Stalingradu. V meste už bolo počuť dunenie diel. Zatiaľ čo prebiehali severne od Myškovej ťažké boje, vydal Manstein na vlastnú zodpovednosť Paulusovi rozkaz aby sa prebil so svojimi silami z obkľúčenia na tomto najslabšom mieste. Je veľmi pravdepodobné, že ak by bol príkaz splnil zachránil by tak podstatnú časť 6. armády pred zničením. Bez príkazu samotného Hitlera však Paulus nebol ochotný jednať. Veľkú úlohu zohralo i to, že náčelník štábu 6. armády Arthur Schmidt považoval únik 6. armády z obkľúčenia za nemožný v dôsledku stavu zásob. Tanky, ktoré mala armáda k dispozícii mali palivo iba asi na 20 - 30 km, čo na prerazenie sovietskej obrany nedostačovalo. Bola tak premrhaná jediná väčšia príležitosť, kedy sa mohli nemecké vojská prebiť z obkľúčenia. Mansteinove vojská bojujúce severne od rieky Myškova, boli nakoniec z oblasti vytlačené. Dokonca i zo samotného Koteľnikova, odkiaľ začínali svoj postup na sever. Po odrazení svojho útoku sa Manstein sústredil na udržanie oblasti Rostova, kam začal svoju skupinu armád za systematického tlaku sovietskych vojsk sťahovať. Zatiaľ čo sa Skupina armád A začala sťahovať z Kaukazu na Tamanský polostrov a Krym. Hitler dúfal, že toto predmostie neskôr poslúži ako východisko pre prípadné neskoršie útoky na juh ZSSR.

Pre 6. armádu, odsúdenú na záhubu sa začala posledná, tragická fáza bitky. Tiesnená na neveľkom a ešte aj stále sa zmenšujúcom priestore bola v smrteľnom objatí sovietskych armád. Chýbalo jej vhodné zimné oblečenie, zmenšovali sa jej zásoby životných potrieb, pretože každodenný prísun leteckým mostom, ktorý sľúbil Göring, nestačil. Hoci sa Paulusova armáda rýchlo rozpadávala, vojaci naďalej odhodlane pokračovali v beznádejnom boji. Potrebný prísun 500 ton zásob denne sa Nemcom podarilo zaistiť iba dva krát. Zima a zlé počasie sa stali smrteľne nebezpečné. Námraza a neisté počasie boli príčinou častých leteckých nehôd, ktoré si údajne vyžiadali viac obetí než činnosť nepriateľa. Celkovo Luftwaffe stratila pri zásobovaní Stalingradu v dôsledku zlého počasia a činnosti nepriateľa asi 550 lietadiel. Bola to približne tretina celkovo nasadených lietadiel. Koncom decembra Paulus, keď videl, že sa niektorí z jeho hladujúcich mužov znížili natoľko, že jedli surové konské mozgy, vyslal k Hitlerovi osobného posla, aby mu podal správu o zúfalej situácii 6. armády z prvej ruky. Hitler však Paulusovi znovu odkázal aby vydržal.

Prvý januárový týždeň sa vojská Donského frontu pod Rokossovského a Voronovovým velením pripravovali na stepiach medzi Donom a Volgou na definitívnu likvidáciu obkľúčenia. Keďže vedeli, že Nemci majú v stalingradskej obruči ešte veľa výzbroje, ktorá im spôsobí nemalé straty, rozhodli sa pokúsiť vyjednávať. 8. januára 1943 generálporučík Konstantin Rokossovskij odovzdal Paulusovi ultimátum. Sovieti pri tom ponúkli 6. armáde solídne podmienky, ako stravu, okamžité lekárske ošetrenie, či bezpečný návrat po vojne domov… (Čo nebolo ani zďaleka nereálne splniť.) Nemeckí generáli si vzali čas, aby sa poradili s Hitlerom. Nastalo krátke obdobie zastavenia paľby obidvoma stranami. Hitlerova odpoveď však bola nemilosrdná: „Kapitulácia neprichádza do úvahy, 6. armáda si musí splniť svoje historické poslanie v Stalingrade, aj keby mala prísť o posledného muža…“ Nemci v obkľúčení, ako aj tí ktorí z juhu ZSSR v tej dobe ustupovali chápali, že čím dlhšie sa 6. armáda udrží, tým väčšie šance majú na vybudovanie obrany na skrátenom fronte v oblasti Rostova-na-Donu. O necelé dva týždne odmietol Paulus 2. ultimátum s požiadavkou kapitulácie. Sovietske vojská začali protiútok a obsadzovanie pre Nemcov dôležitých zásobovacích základní a letísk. Na letisku v Pitomniku našli tisíce ranených, ktorým už nemohli pomôcť. Do ich rúk sa tiež dostalo viac než 10 000 nákladných automobilov, ktoré boli vedľa letiska vzorne zoradené. O niekoľko dní padla aj posledná nemecká zásobovacia základňa v Gumraku. Strata letísk spôsobila, že nebolo možné pravidelne evakuovať ranených. Už 24. decembra ich takmer 20 000 ležalo v improvizovaných, často nevykurovaných lazaretoch pri vonkajšej teplote -30°C. V tejto dobe sa už mnohí demoralizovaní jednotlivci, aj celé jednotky vzdávali do sovietskych rúk. 26. januára 1943 sa sovietske vojská prebojovali zo západu do samotného Stalingradu, kde sa snažili zachrániť zvyšky 6. armády. Ešte päť dní sa zvyšky Nemcov v meste zúfalo bránili. 31. januára Sovieti vypátrali, že sa Paulusov štáb skrýva v budove Stalingradského obchodného domu Univermag a obkľúčili ho. Ešte toho istého dňa prejednali sovietski dôstojníci s dôstojníkmi štábu 6. armády kapituláciu. Vzdalo sa 15 nemeckých generálov. Sám Paulus bol niekoľko dní predtým povýšený na poľného maršala, Hitler očakával, že sa preto nevzdá, ale spácha samovraždu. Nemci po celom meste sa začali hromadne vzdávať. Ešte dva dni kládli v severnej časti mesta v ruinách traktorového závodu zúrivý odpor zvyšky XI. zboru generála Karla Streckera. Sovieti použili delostrelectvo a útočili na zvyšky nemeckých jednotiek, ktoré sa odmietali vzdať. Až o dva dni ráno o 8:40 2. februára 1943 sa napokon vzdala aj táto skupina, po tom čo jej vojakom došla munícia. Predtým však poslali poslednou vysielačkou Hitlerovi správu, že „splnili svoju povinnosť“. Medzi nimi bolo 8 generálov, niektorí z nich obzvlášť fanatickí nacisti.
 


2.2.4. Výsledok bitky
Odhady hovoria, že od začiatku letnej ofenzívy prišli nemecké vojská v južnej časti ZSSR o takmer 1 000 000 vojakov. V samotnom Stalingradskom kotle padlo do zajatia 91 000 nemeckých vojakov a dôstojníkov. Veľa z nich bolo podvyživených a celkovo v zlom zdravotnom stave, čoskoro medzi nimi vypukla epidémia škvrnitého týfusu. V priebehu roka polovica z nich zomrela. Následný dlhoročný pobyt trvajúci do roku 1953 znamenal, že domov sa vrátila iba nepatrná časť, asi iba 5000 z nich.

Obidve bojujúce strany počas bojov vybičovali svojich vojakov k nadľudským výkonom. Vojaci Červenej armády, ktorí boli odrezaní v zničenom Stalingrade bojovali proti silnému a početnému nepriateľovi s nevídaným odhodlaním. Ich straty boli veľmi ťažké, väčšina z čerstvých jednotiek nasadených do bojov od septembra do novembra 1942 stratila v priebehu prvých 3 dní bojov v meste 90% svojho početného stavu, napriek tomu zostali títo vojaci disciplinovaní a bojovali ďalej aj keď mohli ustúpiť alebo sa vzdať.

Červená armáda utrpela približne rovnaké straty ako jej protivník, jej vojská však v tomto období prešli kvalitatívnym prelomom. Červená armáda sa stala prinajmenšom rovnocenným súperom nemeckého Wehrmachtu. Skúsenosti nadobudol hlavne dôstojnícky zbor, takisto mnohí nadaní velitelia, ktorí sa vyznamenali v bojoch a boli povýšení. Jedným z vedľajších výsledkov bitky o Stalingrad bolo i to, že Sovieti dobyli Demiansky výbežok severne od Smolenska. Na severe sa prejavil úspech pri prerážaní leningradskej blokády, keď dobyli Šlisseľburg. Vojská postupujúce na juhu ZSSR oslobodili Charkov, ktorý im však Nemci znovu Mansteinove vojská majstrovsky vyrvali z rúk a na niekoľko mesiacov znovu obsadili. Tam sa nakoniec vyčerpala a zastavila stalingradská ofenzíva a vytvorili sa predpoklady pre nové meranie si vzájomných síl v Kurskom výbežku.

3.  Západný front
3.1. Bitka o Britániu

Bitka o Britániu bola letecká bitka v druhej svetovej vojne v lete a na jeseň 1940, ktorá sa odohrávala vo vzdušnom priestore Spojeného kráľovstva, najmä v južnom Anglicku a nad kanálom La Manche. Bola to prvá veľká čisto letecká bitka v dejinách (žiadne pozemné vojská sa nezapojili). Cieľom tejto bitky bolo zničiť alebo ťažko zdecimovať RAF a získať úplnú vzdušnú nadvládu nad kanálom La Manche, čo bolo pre nemecké velenie nutná podmienka na uskutočnenie invázie do Anglicka (plánovaná operácia Seelöwe). Britskí historici datujú bitku od 10. júla do 31. októbra 1940, čo bolo obdobie najťažších denných náletov Luftwaffe. Nemecké zdroje datujú operácie od polovice augusta 1940 do mája 1941, kedy došlo k stiahnutiu jednotiek bombardérov kvôli chystanému napadnutiu Sovietskeho zväzu.
3.1.1. Prípravy
Pôvodný plán kampane Luftwaffe počítal s tým, že v priebehu štyroch dní bude stíhacie letectvo RAF v južnom Anglicku zničené. Po tom malo bombardovacie letectvo s podporou stíhačiek s dlhým doletom počas 4 týždňov zničiť letecké sily RAF a letecký priemysel v zvyšnej časti Anglicka. Základom britskej obrany, ktorá sa spoliehala najmä na stíhacie lietadlá Hawker Hurricane a Supermarine Spitfire bola komplexná infraštruktúra zahrňujúca detekciu nepriateľských lietadiel pomocou radaru spojenú s veliteľstvom, ktoré malo presný prehľad o dianí na oblohe a pre to mohlo účinne riadiť a rozmiestňovať svoje stíhacie jednotky presne podľa aktuálnej situácie. Tento britský systém, sa stal známy ako „Dowdinggov systém“ podľa, Sira Hugha Dowdinga, veliteľa stíhacieho veliteľstva RAF.
 
3.1.2. Priebeh bitky
V prvej fáze, kedy sa Luftwaffe sústredila na bombardovanie okrajových letísk a boje nad pobrežím a kanálom, sa bitka vyvíjala v prospech Nemecka, avšak potom čo sa Hitler po britskom nálete na Berlín nechal vyprovokovať k strategickému bombardovaniu Londýna sa šťastie priklonilo na stranu Britov. Tento krok ďalej zvýšil straty Luftwaffe, ktorá potom musela dlhodobo operovať v podmienkach pre ňu nevýhodných. Patrilo medzi ne najmä neschopnosť zabezpečiť svojim bombardérom dostatočnú ochranu stíhačkami po celej trase, čo zvýšilo ich straty. Nemeckí stíhači mali nad Londýnom málo paliva, keďže museli rátať aj s cestou naspäť a nad cieľom mohli poskytovať ochranu bombardovacím zväzom len krátky čas. Briti mali viac času na reakciu a zoskupenie stíhacích skupín a to aj vďaka technickej novinke - ako tak použiteľnému radaru. Boje sa navyše odohrávali relatívne ďaleko od nemeckých základní nad nepriateľským územím, čo znamenalo, že straty nemeckých pilotov boli definitívne. Väčšinou sa poškodené lietadlá nedostali dostatočne blízko k vlastným jednotkám a posádky boli zajaté Britmi. Naopak piloti RAF zostrelení nad domácim územím v prípade, že neutrpeli zranenie sa mohli už zanedlho vrátiť späť k bojovej jednotke. Pre Britov boli piloti podstatne dôležitejší ako lietadlá. Ich výroba ako aj dodávky zo spojených štátov sa rozbiehali pomerne rýchlo, no RAF spočiatku nemala dostatok stíhacích letcov, najmä kvôli predošlej leteckej doktríne, ktorá uprednostňovala vytváranie bombardovacieho letectva. Veľa letcov, ktorí sa zapojili do bojov boli nováčikovia vyberaní z radov miestnych víkendových letcov. Celkovo na britskej strane bojovalo 2353 britských a 574 pilotov zo zahraničia (ktorí odlietali aspoň 1 operačný let v rámci RAF alebo Fleet Air Arm). Bitky sa tak zúčastnilo aj 139 Poliakov, 98 pilotov z Nového Zélandu, 86 Kanaďanov, 84 pilotov z Česko-Slovenska, 29 Belgičanov, 21 Austrálčanov, 20 z Južnej Afriky, 13 Francúzov, 10 Írov, 7 Američanov, Jamajčan, Žid z Palestíny a pilot z Južnej Rodézie. 544 pilotov RAF bolo počas bitky zabitých. Nemci skoro po začiatku náletov pochopili, že veľmi dôležitým cieľom bude zničenie, pobrežných radarových zariadení. Keďže však dovtedy nemali s touto zbraňou žiadne skúsenosti nevedeli však, že ich útok sa nemá zameriavať na vysoké stožiarové konštrukcie, ktoré sa ničili pomerne ťažko, ale na ich riadiace centrá a obsluhu. Počas celej bitky tak neboli schopní nevýhodu, ktorú predstavovalo použitie radaru nijak efektívne eliminovať. Göring navyše nemal vôbec žiadne správy rozviedky a aj jeho rozhodnutia pri vyberaní cieľov útokov vyznievali skôr náhodne, než koncepčne. Po prvých nie veľmi úspešných týždňoch, ktoré nepriniesli Nemcom žiadne výsledky sa 13. augusta 1940 rozhodol pre prvý obrovský denný nálet. Zúčastnilo sa ho 1485 nemeckých lietadiel. Vo zydušných bojoch bolo toho dňa zostrelených 13 britských stíhačiek, 47 ďalších lietadiel bolo zničených na zemi. Nemci stratili 34 strojov. Ďalší deň boli bojové operácie prerušené v dôsledku zlého počasia. Už 14. augusta však opäť pokračovali v plnej sile. Nemci tento deň stratili 70 strojov, čo bolo viac než dvakrát viac než ich nepriateľ. 15. augusta Nemci zamerali svoj nálet na severnejšie oblasti. Briti zhodou okolností premiestnili časť svojich stíhacích jednotiek na oddych práve sem. 100 nemeckých bombardovacích strojov narazilo na tvrdý odpor. Keďže sa tieto ciele nachádzali mimo dosahu nemeckých Bf 109, boli na ochranu bombardérov použité ťažké dvojmotorové stíhacie stroje Messerschmitt Bf 110. Avšak takáto stíhacia ochrana sa ukázala byť ako nedostatočná. Briti zostrelili 30 nemeckých strojov, pri vlastnej strate 2. I preto sa tento deň nazýva „The Greatest Day“ - najlepší deň. Luftflotte 5, operujúca z Nórska a Dánska, bola v nasledujúcom období v dôsledku týchto strát vo veľkej miere z bojov stiahnutá. 18. augusta známy tiež ako „The Hardest Day“ znamenal najťažšie straty pre obidve strany. Ani to však nebol koniec. Nemci síce stiahli z bojov zraniteľné Junkersy Ju 87 „Štuka“ a obmedzili použitie Messerschmittov Bf 110, ale pokračovali vo vysilujúcich útokoch na britské letiská. Od 24. augusta sa boje zmenili na duel medzi Kesselringovou Luftflotte 2 a Parkovou 11. skupinou. Luftwaffe opakovane útočila na letiská. Z 33 ťažkých útokov v priebehu nasledujúcich 14 dní, prebehlo 24 náletov na letiská. Dôežité letiská boli napadané opakovane: Biggin Hill a Hornchurch 4x, Debden a North Weald 2x. Croydon, Gravesend, Rochford, Hawkinge a Manston boli napadnuté tiež. Sedem útokov zasiahlo aj Eastchurch, ktorý síce nebol letiskom Fighter Command, ale Nemci, ktorí nemali dostatok spravodajských informácií ho zaň považovali. V tejto dobe sa podarilo Nemcom viackrát ťažko narušiť britské veliteľské stanice, čím výrazne narušili integritu Dowdingovho systému. Briti museli následne prijať rôzne opatrenia aby predišli kolapsu svojej obrany. Práve v tejto dobe konečne prišlo Fighter Command, s myšlienkou použiť Poľských a Československých letcov. Tieto jednotky boli zatiaľ držané Dowdingom v zálohe, pretože sa očakávalo, že budú mať problémy pri riadení a koordinácii v dôsledku nedostatočných znalostí anglického jazyka. Tieto obavy sa však ukázali ako neopodstatnené. A letci z okupovaných krajín sa čoskoro vyznamenali. Počas júla a augusta predchádzajúcich 7. septembru 1940, kedy sa začal prvý veľký nálet na Londýn, bolo pri útokoch na britské mestá zabitých vyše 1250 civilistov. 7. septembra sa Göring rozhodol zmeniť taktiku. Začal sa takzvaný „blitz“. Nemci ten deň napadli prístavisko v štvrti East End, nálet pokračoval až do rána nasledujúceho dňa. Ukončenie silných náletov na letiská dalo možnosť britským letcom vydýchnuť. Veľkou slabinou Nemcov pri týchto bojoch sa stal malý dolet eskortných Bf 109, ktoré mohli nad cieľovou oblasťou operovať iba 10 minút, než ich nedostatok paliva prinútil k návratu. To znamenalo, že mnoho náletov prebehlo bez dostatočnej stíhacej ochrany. Boje vrcholili 15. septembra 1940 kedy dve vlny silného nemeckého útoku utrpeli pomerne silné straty. Nemci celkovo stratili 60 strojov, RAF však len 26. O dva dni Hitler pozastavil prípravy na útok do Británie. Luftwaffe v dôsledku značných strát na strojoch aj posádkach prešla na nočné bombardovanie. nebezpečenstvo nemeckej invázie a „blitz“ na Londýn a ďalšie britské mestá pokračoval až do roku 1941
3.1.3. Dohra
Počas roku 1941 bola väčšina kapacít Luftwaffe prevelená na iné bojiská v Stredomorí a na východnom fronte. Britské straty civilného obyvateľstva od júla do decembra 1940 boli 23 002 mŕtvych a 32 138 ranených. Pri najväčšom nálete 29. decembra 1940 zahynulo takmer 3000 civilistov.


4.  Južný front
4.1. El Alamein
4.1.1. Vojna v severnej Afrike

Keď Taliani vtrhli do Egypta zo svojou 10. armádou, tak Briti v tomto čase mohli do cesty postaviť iba niekoľko divízii. Taliani tak mali obrovskú prevahu a začali plánovať ofenzívu, ktorá mala za úlohu zničiť britské formácie a dobiť Egypt. Ofenzíva začala 13. septembra 1940 pod velením maršala Grazianiho. Briti boli na tento útok výborne pripravený. Postupne sa sťahovali k delte Nílu a za sebou nechali iba otrávené studne na pitnú vodu a veľké množstvo mín, vďaka ktorým sa talianskym postup veľmi spomalil až sa 16. septembra zastavil (80 km od egyptské hranice).

Proti talianskej armáde stáli britské jednotky, známe ako Western Desert Forces s veliteľom Richardem O´Connorem. Z Británie boli vyslané posily (hlavne tanky a protitanková delá). Okamžite po dorazení vybavenia zahájil veliteľ Western Desert Forces ofenzívu, pod krycím názvom operácia COMPASS. Do zajatia padlo pri tejto operácii 20 000 Talianov. Medzitým sa Western Desert Forces premenovali na britský XIII. armádny zbor. Prvý cieľom bol Tobrúk, veľmi dôležitý prístav. Nakoniec Tobrúk padol po boji, v ktorom hlavnú úlohu zohrali austrálske jednotky a do zajatia sa dostalo 27 000 talianskych vojakov. Od začiatku operácie COMPASS padlo do zajatia 100 000 Talianov 10. armády.

Po týchto bojoch a stratách sa dali Taliani na ústup späť do Kyrenaiky. Tou dobou do Afriky dorazil nemecký generál Erwin Rommel s posilami pre taliansku 10. armádu v podobe jednotky Deutsches Afrika Korps. Jeho prvou jednotkou sa stala 5. ľahká divízia so 120 tankami. Rommel ihneď zaútočil, britká obrana bola veľmi oslabená prevelením niekoľkých divízii do Grécka. Proti útoku sa mohla postaviť iba britská 2. obrnená divízia, ktorá bola nedostatočne zásobená palivom pre tanky, a tak bola prevalcovaná nemeckými a talianskymi jednotkami. Rommelovi sa podarilo obsadiť celú Kyrenaiku. Ofenzíva sa  však zastavila.

Briti, dostali tankové posily. Následne na to Briti zahájili ofenzívu s názvom Battleaxe. Zaútočili v oblasť Fort Capuzzo. Nemci boli na útok pripravení a zničili väčšinu britských tankov. Tím operácia Battleaxe skončila. Neúspech Battleaxe zapríčinil zmenu vo velení vrchným veliteľom vojsk v Afrike sa stal generál sir Claude Auchinleck. Ten vytvoril nový zbor, ktorý bol určený k prenasledovaniu nepriateľa a bol tvorený prevažne tankovými jednotkami.
Nemci a Taliani sa zo všetkých síl snažili Tobrúk dobiť, ale všetky pokusy vyšli naprázdno, a tak prešla iniciatíva na britskú stranu. Do Egypta prúdili posily z Anglicka (opäť hlavne tanky a delá) a 26. septembra vznikla britská 8. armáda, ktorá sa skladala z XIII. a XXX. zboru. Avšak i Nemci dostali sľúbené posily v podobe 15. a 21. tankové a 90. ľahké divízie. Spočiatku Briti nenarazili takmer na žiadny odpor, ale veľmi skoro na to museli zviesť niekoľko neľahkých bitiek s nemeckými tankami, ktoré prebiehali až do 26. novembra, keď sa Rommel rozhodol pre ústup svojich jednotiek z Kyrenaiky.
28. a 29. novembra zaútočil Rommel na Britov, ktorí opäť trpeli nedostatkom paliva a iného materiálu. Na viac ich obranu držalo opäť len niekoľko oslabených jednotiek, takže Rommel mohol oslavovať úspešné prelomenie nepriateľskej obrany.

Bir Hakeim, ktorý bránila 1. brigáda Slobodných Francúzov s veliteľom, generálom Königem. A práve cez Bir Hakeim sa Rommel rozhodol viesť novú ofenzívu. Britská 8. armáda však na to bola pripravená a jej tankové jednotky sa pustili do postupujúcich Talianov a Nemcov. Neprehľadné boje trvali niekoľko  dní. Britské jednotky utrpeli veľké straty, i keď sa im skoro podarilo Afrika Korps zničiť a odrezať ho od prísunu zásob. Rommel ale z obkľúčenia unikol a sám naopak zahnal Britov.

Následne Rommel zaútočil na Bir Hakeim. Francúzi sa bránili, ale presila bola veľmi značná. Francúzsky generál König odmietal kapitulovať, ale keď  zistil, že nemôže dostať zásoby munície a vody, nariadil evakuáciu. Francúzi poskytli týmto odporom 8. armáde čas na sformovanie nové obranné línie u El Alameinu. Vyčerpané nemecké jednotky dobili Tobrúk.
Na miesto veliteľa 8. armády bol menovaný generál Gott. Ten ale pri lete na veliteľstvo zahynul. Na jeho miesto bol dosadený čerstvý muž z Anglicka, vtedy ešte neznámy generál Bernard Law Montgomery. Montgomery sa zameral na výcvik zverených jednotiek, aby boli pripravené na nemecký útok a následnú britskú protiofenzívu. Dostával taktiež čerstvé divízie z Anglicka. Najviac mu pomohli správy z Ultra (rozlúštenie nemeckej depeše pomocou ukoristeného prístroje Enigma), vďaka ktorým vedel kde a kedy Rommel zaútočí, a tak sa na jeho príchod dobre pripravil.

Rommel sa snažil preniknúť cez mínové polia, čo sa mu čoskoro podarilo. Tieto priechody ale neboli dosť široké na to, aby mohol dostávať dostatok paliva a munície. Toho využil Montgomery, ktorý nemecké tanky drvil paľbou z nových veľmi dobre maskovaných protitankových diel ráže 57 a 94 mm. Po týchto tvrdých bojoch sa Rommel trochu stiahol späť a obsadil britské mínové polia, ktoré začlenil do svojho obranného systému. Po vyhranej obrannej bitke prešla 8. armáda rekonštrukciou. Armádu tvorili tri zbory: XXX. (veliteľ Oliver Leese), XIII. (Brian Horrocks) a X. (Lumsden). Rommel na tom nebol so svojim zdravím najlešie, sa odobral na Hitlerov rozkaz na liečenie na juh Nemecka. Naviac Montgomery nariadil výstavbu atráp tankov, ktoré umiestnil do južného sektoru tak, aby na ne mali Nemci dobrý výhľad a aby to vypadalo ako by útok mal byť vedený práve tadialto. To obrancov zmiatlo, a preto boli náhlým útokom prekvapený.

4.1.2. Vítězství u El Alameinu
Útok bol zahájený 23. október 1942 podľa plánu ťažkou delostreleckou paľbou a asi o dvadsať minúť neskôr zahájil Montgomery klamný útok na Katarskú preliačinu. Hlavný úder bol smerovaný na severnú časť obrany, ktorú bránili talianske jednotky. Tie sa však prekvapivo bránili veľmi urputne a po nemeckom protiútoku bol postup britských peších divízii takmer zastavený.
Medzitým sa 25. októbera vrátil Rommel a ihneď prevzal velenie, pretože jeho zástupca, generál Stumme, zomrel na infarkt. 26. októbra zastavil Montgomery útok na juhu a všetky dostupné jednotky poslal na sever k pobrežiu, aby tam prerazili nepriateľskú obranu. Tvrdé boje na severu trvali skoro týždeň, po ktorom sa austrálskej 9. divízii podarilo obkľúčiť nemeckou 164. divíziu, a tak sa Rommel stiahol na novú líniu, pretože sa mu opäť nedostávalo zásob, hlavne paliva. 2. novembra sa britské 8. armáde konečne podarilo prelomiť nepriateľské obranné pozície. A toho sa snažil Montgomery využiť, ale bez úspechu. Jeho opatrné výpady šli do stratena a vďaka tomu Rommel pri ústupe stratil iba  veľmi málo vojakov a materiálu a stiahol sa až na Marethskou líniu.

4.1.3. Prvé víťazstvo konca
Bitka u El Alameinu je dodnes vnímaná ako rozhodujúci zvrat vo vojne v púšti i napriek tomu, že nebolo dosiahnuté všetkých vytýčených cieľov. Táto bitka mala význam nie je len  vojenský, ale taktiež politický, pretože to bolo jediné samostatne vybojované rozhodujúce víťazstvo britskej pozemnej armády v druhej svetovej vojne. Spoločne s ďalšími spojeneckými víťazstvami (Stalingrad, Midway) je El Alamein považovaný za celkový zvrat situácie v druhej svetové vojne. Vojna v púšti potom pokračovala ďalej. 8. november 1942 sa americkí a britskí vojaci vylodili na pobreží severnej Afriky v Maroku a Alžírsku (Operácia Torch). Čo bola posledná významnejšia operácia na južnom fronte. Boj o Afriku skončil, Mocnosti osy 250tis zajatých (130tis Nemcov) 975 tis. mŕtvych 7600 zničených lietadiel 6200 diel 2500 tankov 70 000 áut 624 lodí. Ako povedal Churchill - „do El Alameinu sme nezaznamenali asi 1 víťazstvo, po ňom ani jednu prehru.

5.  Pacifik
5.1. Pearl Harbor
5.1.1. Dôvody útoku na Pearl Harbor

Počas hospodárskej krízy došlo k kolapsu medzinárodného obchodu, na ktorom bolo Japonsko závislé. Ak by sa Japonsko chcelo udržať medzi veľmocami muselo by získať nové trhy a zdroje surovín. Preto začalo expandovať na sever. Prvým krokom bol Mukdenský incident z 18.9.1931, ktorý poskytol zámienku na obsadenie zvyšku Mandžuska a agresivitu voči Číne. Keď sa Japonsko pokúsilo v rokoch 1938 a 1939 zaútočiť na ZSSR, utrpela jeho Kuantungská armáda dve porážky, prvú v okolí jazera Chasan a ďalšiu na rieke Chalchyn gol.

Keďže táto myšlienka "útoku na sever" nevyšla, obrátila sa pozornosť na juh. Roku 1940 vyhlásil americký prezident Franklin Delano Roosevelt zákaz vývozu železného  šrotu zo Zeme vychádzajúceho slnka. Obidve krajiny sa snažili sa snažili tento spor riešiť, japonský admirál Kičisaburó Nomura a štátny  tajomník Cordellem Hullem. Japonsko požadovalo uznanie "Veľkej východoázijskej sféry spoločného rozmachu", čo USA rázne odmietali. Na to  Japonsko reagovalo 27.9.1940 vstupom do paktu troch, známu ako "Os Berlín-Rím-Tokio". V júli 1941 Japonska armáda napadla Francúzku Indočínu. F.D.Roosevelt nechal 28.7.1941, ako reakciu na tento čin, zmraziť japonské aktíva v amerických bankách, uzavrieť americké  prístavy  pre japonské lode a spolu z Britániou a Holandskom prerušiť dodávky ropy pre Japonsko. 17.prosince.1941 odstupuje zo svojej  funkcie premiér Fumimaro Konoe na jeho mieste ho vystriedal generál Hideki Tódžó. Ten sa nebránil diplomatickému riešeniu, ale v prípade  neúspechu bol odhodlaný dosiahnuť svojich cieľov za pomoci armády.

5.1.2. Deň Hanby
Pearl Harbor bol v roku 1941 najväčšou vojenskou základňou v Pacifiku. Plán na napadnutie Pearl Harboru vypracoval admirál Isoroku  Jamamoto, vrchný veliteľ Spojeného loďstva, i keď sám nebol jeho zástancom, pretože vojnu proti USA si pôvodne neprial. Od roku 1939 na  základni Pearl Harbor pracovala špionážna skupina, ktorá predávala informácie o rozmiestnení a pohybe amerických vojnových plavidiel,  taktiež vychádzal zo zvyklostí Američanov, preto zvolil útok na nedeľné ráno, keď Američania sú na bohoslužbách alebo dospávajú po  prehýrenej sobotňajšej noci.
 
Údernú silu Japoncov tvorilo šesť lietadlových lodí (Akagi, Kaga, Hirjú, Sórjú, Šókaku a Zuikaku), dve bojové lode (Hiei, Kirišima) ,tri  krížniky (Tone, Čikuma, Abukuma), deväť torpédoborcov (Isokaze, Urakaze, Tanikaze, Hamakaze, Arare, Kasumi, Kageró, Širanui, Akigumo,), 5 trpasličích ponoriek a 3 ponorky I. triedy. Dátum bol stanovený na 7.decembra 1941 havajského času. Hlavný operačný zväz vyplul zo základne na Kurilských  ostrovoch 26. novembra a 3. decembra obdržal viceadmirál Čúiči Nagumo správu od Jamamota: „Niitakajama nobore" ( Vystúpte na horu Niitaka ),  znamenalo to, že príkazy na útok boli potvrdené. Dňa 5. decembra zachytila americká odpočúvacia služba meteorologické hlásenie „Higaši No  Kazeame“ (Východný vietor – dážď), čo bol japonský kód pre vojnu z USA. Vrchný veliteľ amerického námorníctva admirál l Harold L. Stark,  ktorý obdržal hlásenie mu nevenoval náležitú pozornosť. Pár minút pred šiestou rannou dosiahla japonská flotila pozície pre štart lietadiel 230 míľ od ostrova Oahu. Lietadlové lode sa natočili po silnom vetru a napriek pätnásťstupňovým výkyvom odštartovala v 6:00 prvá útočná vlna. Po sformovaní zamierila na pokyn svojho veliteľa  fregatného kapitána Micua Fučidy smerom k Havajským ostrovom, 140 bombardérov typu Kate a Val vybavených pumami a torpédami a 43 stíhačiek  typu Zero. V 6:37 spozoroval poručík Goepner z paluby torpédoborca Ward na hladine neďaleko vlečnej lode Antares niečo neobvyklé, miniatúrne ponorky.  V 6:45 vypálilo prední delo Wardu prvú ránu - bol to vôbec prvý výstrel, ktorý americké loďstvo vypálilo v Pacifiku. Veliteľ Wardu,  nadporučík Outerbridge, okamžite poslal do Pearl Harboru správu o stretu s japonskou mini ponorkou. K veliteľovi amerického Pacifického loďstva admirálovi Kimmelovi sa však táto správa dostala až pred osmou hodinou. V tejto dobe však už začínal japonský útok.

Okolo siedmej hodiny rannej zaznamenala obsluha novonaištalovaného mobilného radaru na obrazovke mohutný signál blízko pearlharborského kotvišťa, którý znamenal veľký počet neidentifikovaných lietadiel nachádzajúcich sa 132 míľ severne od Oahu, ostrova havajského súostrovia, na ktorom sa Pearl Harbor nachádzal. Na veliteľstve si mysleli, že ide o dvanásť amerických lietajúcich pevností B-17, ktoré mali zhodou okolností práve 7. decembra priletieť. Preto nariadili radar vypnúť. Službu konajúci vojaci však radar sledovali až do doby, keď sa útočiace lietadlá dostali do slepej zóny radaru. O chvíľu na to sa lietadlá prvej útočnej vlny dostali na dohľad Oahu; v tejto dobe už z japonských lietadlových lodí štartovala druhá útočná vlna.
 
Prvé bomby začali dopadať o štvrť na osem na letisko na Fordovom ostrove, Kaneohe, o štvrť hodinu bola zbombardovaná letecká základňa Wheeler Field, osem míľ od Pearl Harboru. Dôležité poslanie týchto formácii bol splnený. Všetky dostupné americké letecké sily boli zničené alebo paralyzované. Pumy dopadali na lietadlá nastavané husto vedľa seba a spôsobilí tak obrovskú spúšť. Po tomto prekvapujúcom údere vzdušná americká obrana už vôbec nezasiahla. Súčasne už japonské torpédové bombardéry začali útočiť na bojové lode a na ďalšie letisko na Oahu.

Američanov útok prekvapil. Väčšina námorníkov na lodiach si ani neuvedomila, že lietadla na oblohe sú japonské, dokým nezačali vybuchovať prvé bomby a torpéda. Na Arizone hrala lodná kapela hymnu. Členovia posádky počuli v diaľke dunenie bômb, ale neprikladali tomu mimoriadny význam. Až keď susedná loď zahájila protilietadlovú paľbu, všimli si námorníci útočiacich lietadiel. Po skončení náletu prvej údernej skupiny americký obrancovia podnikli prípravy k odrazenie ďalšieho predpokladaného útoku. Zhruba po pol hodine sa objavila druhá vlna skladajúca sa zo 167 lietadiel. Ich pozícia bola ale o niečo obtiažnejšia, pretože Američania stačili aspoň čiastočne sformovať obranu. Napriek tomu opäť dopadali pumy na svoje ciele. Hlavné bojové lode, krížniky a torpédoborce boli znovu a znovu zasiahnuté a od nich horeli ďalšie plavidlá a rôzne prístavné vybavenie. Jedna skupina výškových bombardérov zaútočila na let
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 10)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.033