Leningradská blokáda a „Cesta života“

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petka (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 22.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 7 738 slov
Počet zobrazení: 2 017
Tlačení: 193
Uložení: 230

Leningradská blokáda a „Cesta života“  

Úvod

Dôvod, prečo sme si vybrali práve tému, týkajúcu sa histórie 2.svetovej vojny, je práve náš záujem o toto obdobie. Obdobie hrdinstva, obetavosti, bojovnosti, vlastenectva, ale aj utrpenia a žiaľu. Počas druhej svetovej vojny sa písali dejiny 20. storočia, dejiny modernej doby. Môžeme len polemizovať nad tým, čo by bolo iné, keby veľké bitky tejto vojny dopadli inak. Najmonumentálnejšie sa odohrali práve na území bývalého Sovietskeho zväzu. Číselné údaje, či už o počte obetí, alebo technike, pripomínajú skôr fantáziu celovečerného filmu, ako faktografiu. Rusko v histórii predstavuje jasný zreteľ veľkých udalostí, ktoré pohli svetom. Jednou z bitiek, ktoré veľkou mierou ovplyvnili výsledok vojny, je určite aj bitka o obkľúčený Leningrad. Takmer 900-dňová blokáda nedokázala pokoriť toto mesto. Počas troch rokov sa z neho stala obrovská pevnosť, ktorú príslušníci Hitlerovej armády nikdy nedobyli. Otázka jeho osudu je známa takmer každému. Avšak  do akej miery? Vieme o „ceste života“, bez ktorej by mesto v zovretí päste tyrana určite neprežilo. Vieme o dlhotrvajúcej blokáde, počas ktorej zomrelo státisíce ľudí. Sú to však len fakty, ktoré nedokážu plnou mierou objasniť dôležitosť tejto etapy druhej svetovej vojny.

Práve z tohto dôvodu vám chceme priblížiť priebeh, ktorý vám umožní pochopiť skutočný význam Leningradskej blokády. Je len veľmi ťažké si predstaviť, koľko materiálu, práce, ľudských životov stálo odolávanie nepriateľovi v priebehu takmer 3 rokov. Zanechalo jazvy nielen na telách, ale aj na dušiach ľudí, ktorí čelili mrazu a hladu,  neustálemu duneniu diel, ktoré zasahovali vždy z neznáma. V takomto pekle povstával ľudský duch a z ničoho nakoniec vznikla silná obrana, schopná čeliť neskôr tyranom tvárou v tvár. Leningrad získal nejedno historické prvenstvo. Nikdy nebol človek vystavený niečomu podobnému. Pevne veríme, že vám osvetlíme históriu, významnú a nepoznanú. Naša práca sa týka nielen udalostí, ale aj osudov vojakov a civilného obyvateľstva. Dozviete sa pravdu o tom, že bojovníkom za vlasť sa stávali ženy, deti a starci, nielen muži v uniformách. Vojna sa týkala každého bez rozdielu. Odhodlanie nakoniec premohlo vojenskú presilu...

Kapitola prvá:

Začiatok obrany Leningradu

Podľa plánu „Barbarossa“, 22.6.1941 hitlerovské vojská napadli Sovietsky zväz. Po prekročení hraníc postupovali tromi hlavnými smermi. Jedným z nich bol smer na Pobaltsko a Leningrad. Priebeh vojenských akcií na Pobaltí a v Karelii nevzbudzoval v sovietskom velení  žiadne zvláštne obavy, pretože postup nepriateľa na jednotlivých úzkych úsekoch fronty bol veľmi nepatrný. Vojská 14. armády v súčinnosti so severným loďstvom zmarili operácie nemeckej armády „Norwegen“ k dobitiu Rybárskeho polostrova, Murmanska, námornej vojenskej základne Poljarnyj a Kirovovej dráhy. Veľmi intenzívne boje sa rozpútali na severných a severovýchodných prístupových cestách k Leningradu. Ani tu nedosiahol Hitler stanovené ciele. Útok Fínskej juhovýchodnej armády v Karelskom opevnenom priestore bol k 1.9.1941 zastavený pri štátnych hraniciach, ktoré boli platné od roku 1939. Vojská 23. armády pod velením generála A. I. Čerepanova v súčinnosti s Baltským loďstvom, Ladožskou vojenskou flotilou a letectvom severného frontu odrazili všetky pokusy Fínov prelomiť obranu. Fíni utrpeli ťažké straty a koncom septembra boli donútení zastaviť útočnú činnosť. Front sa na severných prístupoch k Leningradu stabilizoval až v júni 1944. Karelská armáda Fínov postupovala v pomalých bojoch  až k rieke Svíru, ale tu ich zastavili vojská 7. armády, ktorým velil generál. F.D. Gorelenko . Od začiatku októbra sa front stabilizoval aj na tomto úseku. Rozhodujúca udalosť v lete a na jeseň 1941 sa odohrala na južných a juhozápadných prístupoch k Leningradu. K mestu, ktoré nieslo Leninove meno a bolo kolískou Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie fašisti prechovávali zvláštnu nenávisť. Hitler neraz zdôrazňoval, že dobitím Leningradu bude zničený jeden zo symbolov revolúcie. Podľa zámeru hitlerovského velenia mala skupina armád „ Nord“ pravým krídlom štvrtej tankovej skupiny odrezať Leningrad od východu a juhovýchodu, posilniť rýchle úderné zoskupenie a zaistiť jeho úspech mala 16. armáda.  18. armáda dostala za úlohu odrezať a zničiť sovietske vojská v Estónsku, dobyť Moonsundské súostrovie a hlavnú námornú vojenskú základňu baltského loďstva – Tallin. Útoky skupiny armád „Nord“ ďalej  odrážali vojská Severozápadného frontu, ktorý bol predchádzajúcimi bojmi oslabený. Z 33 divízii troch armád (8., 11. a 27. armády) malo v polovici júla plný stav ( po 11 –13 tisíc ) iba 7 divízii. Severozápadný front a Baltské loďstvo dostali za úlohu zabrániť nepriateľovi v prelome k Leningrade, ďalej udržať komunikáciu spojujúcu mesto zo zázemím a chrániť námorné vojenské základne. Keďže Severozápadný front mal málo síl, hlavný stan uložil obranu juhozápadných a južných prístupov k mestu časti síl Severného frontu, spojených v Lužskou operačnou skupinou. Začala sa budovať hlavná línia na rieke Luze od Fínskeho zálivu k Ilmenskému jazeru, nazývaná Lužská línia obrany.
Veľkú pomoc pri organizovaní obrany Leningradu poskytovali vojenskej rade frontu stranícke a sovietske organizácie mesta a oblasti.  Ženijných prác sa okrem vojsk zúčastnili státisíce Leningradčanov pod vedením zvláštnej komisie na čele s tajomníkom mestského výboru strany A. A. Kuznecovom. Celková dĺžka všetkých obranných línii dosahovala takmer 900 km. Útok na Leningrad zahájila v polovici júla nemecká štvrtá tanková skupina. 41. motorizovaný zbor na jeho ľavom krídle zasadzoval úder v najkratšom smere ( cez Lugu ) a  56. motorizovaný zbor obchádzal Leningrad z východu cez Novgorod. Na lužskej čiare obrany narazili na húževnatý odpor sovietskych vojsk. Bojovú činnosť Lužskej operačnej skupiny podporovalo letectvo Severného a Severozápadného frontu.

Keď sa divíziám nemeckého 41. zboru nepodarilo donútiť predsunuté oddiely Lužskej operačnej skupiny k ústupu, obrátili sa na severozápad, aby prenikli k Leningradu cez Kingisepp. Aj tieto pokusy nepriateľa zdolať Lužsku líniu obrany skončili neúspešne.  56. motorizovaný zbor prenikol k Lužskej línii obrany západne od Šimska, ale viac sa mu nepodarilo dosiahnuť. Pri Solcoch mu zasadila protiúder 11. armáda. Dve jej zoskupenia rozťali v dňoch 14. – 18. júla údermi zbor na viacero časti a spôsobili mu značné straty. Len letectvo vyradilo z boja 30 nemeckých tankov a veľký počet automobilov. Veliteľ 56. zboru Manstein neskôr napísal, že zbor dostal po údere sovietskych vojsk pri Solcoch do nezávideniahodnej situácie. Za tohto stavu bolo hitlerovské vedenie nútené dať 19. júla svojim vojskám príkaz, aby postup smerom k Leningradu bol obnovený vtedy až keď sa 18. armáda spojí zo 4. tankovou skupinou a 16. armáda bude svojim hlboko vklineným krídlom spoľahlivo kryť z východu. Hitler, znepokojený touto situáciou, sa sám vydal do štábu skupiny armád „Nord“. Na porade, ktorá sa konala 21. júla upozornil veliteľa Leeba zvlášť dôrazne na nutnosť čo najrýchlejšie dobyť Leningrad a uvolniť situáciu vo Fínskom zálive.

V Estónsku 8. armáda severozápadného frontu úspešne odrážala až do 22. júla nepriateľské útoky na čiare Pärnu - Tartu a neskôr na prístupe k Tallinu. Takto zvýšený odpor sovietskej armády v druhej polovici júla zmaril plány nemeckého velenia dokončiť obsadenie Pobaltia a za postupu dobyť Leningrad. V prvom mesiaci vojny to malo mimoriadne veľký význam. Nemecké pokusy za pochodu dobyť Leningrad zlyhali v dobe, keď skupina armád “Mitte“ musela prejsť smerom na Moskvu do obrany ( koncom júla ). A takisto aj nesplnené úlohy skupiny armád „Sud“ v stanovenom termíne, vyžadovali od velenia Wehrmachtu nové rozhodnutia, s ktorými plán „Barbarossa“ nepočítal. Hitler nariadil 30. júla obnoviť útok na Leningrad zasadením hlavného úderu medzi Ilmenským jazerom a Narvou, obkľúčiť ich a naviazať spojenie s fínskymi vojskami. Aby bolo možné útok obnoviť, požadovalo OKW včas presunúť posily pre skupinu armád „Nord“. K zaisteniu úspechu Karelskej armády Fínov sa OKW rozhodlo posilniť ju na úkor armády Norwegen, ktorá bola zbavená útočných úloh. Nemecké velenie v snahe vytvoriť podmienky pre hromadné nálety na Leningrad podriadilo 8. letecký zbor 1. leteckej armáde. Zahájiť ďalší útok na Leningrad bola skupina armád „Nord“ schopná až 9. augusta 1941.

Vojenská rada Severného frontu využila trojtýždňovú prestávku k opevneniu blízkych prístupov k mestu a k posilneniu vojsk brániacich Leningrad.
Začala nová fáza boja o Leningrad. Boje sa rozpútali súčasne na Karelskej šiji i medzi Onežským a Ladožským jazerom, na juhozápadných a južných prístupoch k mestu a v Estónsku. 18. nemeckej armáde sa podarilo v Estónsku rozdeliť 8. armádu Severozápadného frontu na dve časti a preniknúť k pobrežiu Fínskeho zálivu. Následne sústredila svoje úsilie na dobitie hlavnej základne Baltského loďstva - Tallinu, ktorý nebol pripravený k obrane z pevniny. Mestský výbor strany a mestský soviet v Talline narýchlo povolali 25 000 obyvateľov hlavného mesta Estónska na opevňovacie práce, dali im k dispozícii nákladné autá a okrem toho sformovali bojový robotnícky pluk. Obrana Tallinu trvala tri týždne. 10. strelecký zbor 8. armády podriadený veleniu baltského loďstva, oddiely námornej pechoty a pluk Lotyšských a Estónskych robotníkov za podpory delostrelectva a námorného letectva húževnato bránili hlavné mesto Estónskej sovietskej socialistickej republiky a námornú základňu z pevniny. Sily však boli nerovné. Obrancovia Tallinu boli nútení 28. augusta mesto opustiť. Lode Baltského loďstva z vojskami na palube, ktoré boli vystavené delostreleckej paľbe a nepretržitým útokom nepriateľského letectva, podnikli mimoriadne obtiažnu plavbu zamínovaným Fínskym zálivom z Tallinu do Kronštadtu. Loďstvu sa nepodarilo zachovať hlavné bojové jadro svojich síl a straty na nákladných a pomocných lodiach i na posádke boli ťažké. Po zakotvení v Kronštadte sa vojaci pripojili k obrancom Leningradu.

Najsilnejší úder zasadili hitlerovci Leningradu od juhu a juhozápadu. 8. augusta prešli z predmostia na Luze do útoku smerom ku Krasnogvardejsku (Gatčine) a 10. augusta v lužsko - leningradskom a novgorodsko - čudovskom smere. Ich pokusy za pochodu prekonať krasnogvardejský opevnený priestor a obranu sovietskych vojsk pri Luge boli zmarené. Na ľavom krídle lužskej línie obrany sa však nepriateľovi podarilo ju prelomiť, 15. augusta obsadiť Novgorod a 20. augusta Čudovo. Taktiež prerušili cestné a železničné spojenie Moskva - Leningrad. V tejto ťažkej situácii podniklo veliteľstvo vojsk severozápadného smeru pri Starej Russy protiútok, ktorého sa zúčastnili 11. a 34. armáda. Zo začiatku bol útok úspešný. V dňoch 12. – 14. augusta postúpila 34. armáda o 60 km a spoločne z 11. armádou začala ohrozovať tyl celého novgorodského zoskupenia nepriateľa. Nemecké velenie bolo nútené presunúť sem z novgorodského smeru a od Lugy dve motorizované divízie a sústrediť sem útok 8. leteckého zboru. Zároveň narýchlo presunulo zo smolenského smeru na starorusský smer 39. motorizovaný zbor z 3. tankovej skupiny. Vojská 34. a 11. armády Severozápadného frontu nevydržali úder čerstvých nepriateľských síl a 25. augusta sa stiahli za rieku Lovať. Nepriateľ tým získal možnosť vyslať motorizovaný zbor a väčšinu letectva do priestoru Čudova k útoku na Leningrad.

Hlavný stan sovietskeho vrchného velenia upozornil 17. augusta vojenskú radu severozápadného smeru na nebezpečenstvo obkľúčenia Leningradu a na nutnosť maximálneho posilnenia jeho obrany na južných a juhovýchodných prístupoch. Aby vojenská rada mohla sústrediť všetku svoju pozornosť na obranu mesta ostalo pod jej velením iba Baltské loďstvo a vojská operujúce na Karelskej šiji v Estónsku. Tieto vojská boli včlenené do Leningradského frontu vytvoreného 27. augusta ( veliteľ gen. M. M. Popov ). Ostatné vojská Severného frontu bojujúce v Karélii a v oblastiach za polárnym kruhom boli spojené do Karelského frontu (veliteľ gen. V. A. Frolov) a podriadene priamo hlavnému stanu. Severné loďstvo bolo podriadené veliteľstvu Karelského frontu. Týmito organizačnými opatreniami sa však riadenie vojsk pri Leningrade nezlepšilo, preto nasledovala ďalšia reorganizácia. Bolo zrušené veliteľstvo vojsk severozápadného smeru. Maršal Vorošilov bol menovaný veliteľom Leningradského frontu podliehajúceho priamo hlavnému stanu. Koncom augusta sa situácia pri Leningrade náhle zhoršila. V tejto súvislosti sa podnikali rýchle opatrenia, ktorými a malo posilniť zoskupenie vojsk pri Leningrade. Na východnom brehu Volchova sa sústreďovali dve nové armády – 54. a 52. armáda. Slucko – kolpinský sektor krasnogvardejského opevneného priestoru sa od 31. augusta stal samostatným opevneným priestorom. Vojská, ktoré tu bojovali, boli spojené v 55. armáde a ostatné zoskupenia krasnogvardejského opevneného priestoru v 42. armáde.

Do Leningradu prišla komisia ústredného výboru VKS (b) a Štátneho výboru obrany, ktorú tvorili A. N. Kosygin, N. G. Kuznecov, G. M. Malenkov, V. M. Molotov, N. N. Voronov a P. F. Žigarev. Táto komisia priamo na mieste prejednala a pomohla vyriešiť naliehavé problémy spojené zo zlepšením riadenia vojsk, s organizáciu protivzdušnej, protitankovej a delostreleckej obrany. Jej opatrenia nepriniesli ihneď pozitívne výsledky. Medzitým nemecké vojská zosilnili začiatkom októbra 1941 svoje útoky. Ich rýchle zväzky využili vzniknuté trhliny a 8. októbra prenikli cez Tosno a Mgu k Ladožskému jazeru a dobili Šlisselburg. Leningrad bol týmto blokovaný z pevniny. Spojenie sním bolo možne udržiavať len cez Ladožské jazero a letecky. Dňa 9. októbra udrel nepriateľ Sovietskeho zväzu veľkými pozemnými silami a letectvom z priestoru západne od Krasnogvardejska na Krasnoje Selo a Urick. Na prístupoch k mestu sa situácia prudko zhoršovala. Leningradu začalo hroziť smrteľné nebezpečenstvo. Za tejto situácie sa hlavný stan vrchného velenia rozhodol menovať veliteľom Leningradského frontu generála G. K. Žukova. Vojenská rada frontu za účasti veliteľa Baltského loďstva 11. októbra prejednala situáciu a stanovila ďalšie opatrenia k posilneniu obrany mesta, ktoré sa realizovali s okamžitou platnosťou. Protitanková obrana bola na najnebezpečnejších úsekoch posilnená protilietadlovými loďami. Paľba lodného delostrelectva sa sústredila v pásme 42. armády od Uricka až k Pulkovským výšinám. K Uricku sa premiestnila časť 23. armády s Karelskej šije a vytvorili sa nové strelecké brigády z námorníkov, poslucháčov leningradských vojenských škôl a jednotiek ľudového komisariátu vnútra.
Boje na blízkych prístupoch k Leningradu sa neustále stupňovali. Hitlerovci každým dňom očakávali pád mesta, ale sovietske vojská a obyvateľstvo dokázali s obrovským úsilím za mimoriadne ťažkých podmienok nepriateľa zastaviť. Všetky jeho pokusy preniknúť cez Nevu v ústrety fínskym vojskám, postúpiť pozdĺž cesty Moskva-Leningrad a pokusy dobyť mesto boli odrazené.  Vojská 8., 42. a 55. armády zmarili pokus nemeckých vojsk o útok na južné prístupy k mestu a spôsobili mu veľké straty. Koncom októbra sa front pri  Leningrade stabilizoval. Na jeseň 1941 sa v Leningradskom fronte zrodilo ostreľovačské hnutie. Toto hnutie ostreľovačov  fašistických vojakov a dôstojníkov sa ujalo aj na iných frontoch a veľmi sa rozšírilo. Nepriateľ ani cez vytrvalé útoky nedokázal zlomiť statočnosť obrancov Leningradu. Veliteľ skupiny armád „Nord“ hlásil 25.októbra veliteľstvu pozemného vojska, že nemôže doterajšími silami pokračovať v útoku. Na ďalší deň vyjadril Leeb pochybnosti o tom, že by 39. motorizovaný zbor dokázal udržať Šlisselburg, a označil situáciu svojich vojsk za kritickú. V obranných bojoch a operáciách pri Leningrade v septembri a októbri 1941 zohrali významnú úlohu letecké útvary frontu, loďstvo a protivzdušná obrana. Podporovali a chránili pozemné vojsko, viedli boj s nepriateľským letectvom a zasadzovali nepriateľovi silné údery. Do 30. októbra 1941 podnikli sovietsky letci asi 60 000 letov. Pri odrážaní náletov na Leningrad zničilo protilietadlové delostrelectvo a stíhacie lietadlá za dva a pol mesiaca vyše 300 nepriateľských lietadiel.

K zmareniu hitlerovských plánov na dobitie Leningradu v roku 1941 aktívne prispelo Baltské loďstvo a Ladožská vojenská flotila. Zvlášť významnou úlohou loďstva bola palebná podpora, ktorú lodné a pobrežné delostrelectvo poskytovalo bojovej činnosti 23. a 8. armády na pobreží Vyborského a Fínskeho zálivu a 7. armády na pobreží Ladožského jazera. V kritickej chvíli sa lodiam Ladožskej flotily podarilo presunúť zo severozápadného pobrežia Ladožského jazera do južných častí Karelskej šije tri strelecké divízie, odrezané od ostatných síl frontu. Baltské loďstvo zohralo významnú úlohu aj v obrane Moonsundského súostrovia a polostrova Hanko. Boj o súostrovie začal 7. októbra. Nemci sa snažili obsadil Moonsundské súostrovie k získaniu voľného prístupu k Fínskemu zálivu, ich plány však nevyšli. Cesty so zálivu aj naďalej kontrolovalo Baltské loďstvo. Významnú úlohu pritom mala námorná vojenská základňa Hanko. Boj s fínskymi vojskami o polostrov s priľahlými ostrovmi začal 26. júna a trval do decembra 1941. Päť mesačná obrana vzdialených morských prístupov k Leningradu priniesla obrancom Hanka zaslúženú slávu. Od júna do októbra odrazili všetky nepriateľské útoky. Polostrov a ostrovy opustili až na príkaz vyššieho velenia. Pretože sa front posunul až k Leningradu, hlavný stan sa rozhodol v októbri evakuovať posádku Hanka. Všetky pozemné vojská a námorné sily sa evakuovali do začiatku decembra kým Fínsky záliv nebol ešte úplne zamrznutý. Cez 22 000 ľudí aj zo zbraňami posilnilo obranu Leninovho mesta. K obrane mesta výdatne prispelo aj pohraničné vojsko. V rámci Leningradského frontu pôsobili 1. a 21. strelecká divízia ľudového komisariátu vnútra, vytvorené z pohraničníkov a 9 pohraničných plukov. Všetky pokusy nemeckých votrelcov dobyť Leningrad boli v júni až októbri 1941 odrazené. Tým bolo zmarené splnenie jednej z najdôležitejších úloh hitlerovského plánu “Bleskovej vojny - Blitzkriegu“ . Na jednom z rozhodujúcich smerov sovietsko-nemeckého frontu skupina armád „Nord“ utrpela veľké straty. Pre jesenný útok na Moskvu mohla uvoľniť k posilneniu skupiny armád „Mitte“ len štyri tankové a dve motorizované divízie.

Kapitola druhá:

Obrana Leningradu a bojová činnosť v jeho okolí

Udalosti leta a jesene roku 1942 pri Stalingrade a na Severnom Kaukaze  sa odohrávali v strategickej spojitosti s činnosťou oboch bojujúcich strán na ďalších smeroch sovietsko - nemeckého frontu. Od júla do Novembra prebiehali prudké  boje na severozápadnom a západnom úseku frontu a v priestore Voroneže. Sovietske vojská, ktoré už boli v obrane, podnikali niekoľko  dlhších útočných operácií, v ktorých vedľa konkrétnych úloh (zlepšenie operačnej situácie sovietskych vojsk,  pri Moskve a Leningrade, likvidácia demjanského nástupiska nepriateľa, oslobodenie Voroneže ) sledovali i všeobecný strategický cieľ – pútať čo najviac nepriateľských vojsk, spôsobiť tak Hitlerovi straty na ľuďoch a bojovej technike a donútiť nemecké velenie, aby zasadilo do boja zálohy a nemohlo ho presunúť na stalingradský a kaukazský smer. Situácia v Leningrade a na severozápadnom smere vôbec, bola začiatkom leta 1942 ovplyvnená výsledkami boja na tomto úseku frontu v prvej polovici roku. Vojská  Leningradského ,Volchovského a Severozápadného frontu v tuhých bojoch v januári až v júni nielen pútala skupinu armád  „Nord”  a uľahčila tak činnosť Sovietskej armády v zimnom útoku pri Moskve, ale i definitívne zmarila plán hitlerovského velenia na dobytie Leningradu a na spojenie nemeckých a fínskych vojsk. Keď sa nepriateľovi nepodarilo zlomiť húževnatosť obrancov mesta, bol po veľkých stratách nútený k opevňovaniu svojich stanovísk na leningradskom úseku frontu.

Vojská skupiny armád „Nord“ nemali možnosť obnoviť v najbližšej dobe útok na Leningrad, pretože na jar a začiatkom leta 1942 sa všetky strategické zálohy a doplnky presúvali na juh pre prípravu a realizáciu „hlavnej operácie“ na južnom  krídle východného frontu. Popritom však vynútené zastavenie aktívnej činnosti Volchovského a Leningradského frontu na ljubjanskom smere , kde sa nepodarilo zlikvidovať nepriateľské zoskupenie v priestore Kiriši-Ljubjan-Čudovo , a nepriateľov úspech pri vybojovávaní demjanského zoskupenia zo zovretia  podstatne skomplikovali situáciu sovietskych vojsk . Na blokovanom území okolo Leningradu zostávala 42., 55. a 23. armáda, Prímorská a Nevská operačná skupina leningradského operačného frontu a Baltské loďstvo.

Ťažké životne podmienky, nepretržité letecké bombardovanie a ostreľovanie z diel neotriasli bojovú morálku a vytrvalosť obyvateľov Leningradu. Na jar 1942, keď sa dopravou po zamrznutom Ladožskom jazere zlepšilo zásobovanie mesta potravinami a pohonnými hmotami, prikročili orgány zodpovedné za obranu Leningradu k odstraňovaniu ťažkých následkov blokády, ktorá zvierala mesto v rokoch 1941/42. Predovšetkým boli podniknuté kroky ku zlepšeniu zdravotného stavu a práceschopnosti obyvateľstva. Zavádzal sa poriadok do zdravotníctva a obnovovalo sa komunálne hospodárstvo, predovšetkým vodovod a mestská doprava. To všetko umožnilo aktivizovať činnosť v leningradskom priemysle. Obrana  Leninovho mesta – kolísky Veľkého Októbra - sa stala vecou všetkého sovietskeho ľudu. A. A. Ždanov v júni 1942 na zasadaní  Najvyššieho Sovietu SSSR povedal: „Každý obyvateľ Leningradu muž aj žena, si našiel svoje miesto v boji a čestne plní svoju povinnosť sovietskeho vlastenca.“
Vojenská rada Leningradského frontu vydávala bojové rozkazy vojskám i Baltskému loďstvu (bolo operačne podriadené veliteľovi Leningradského frontu) a ustanovila výrobné úlohy  závodom a stavebným organizáciám.
Od zimy 19421/42 nabralo v Leningradskom fronte veľký rozmach ostreľovačské hnutie. Počas blokády malo obrovský význam , pretože výrazne aktivizovalo obranu. Bojové úspechy najlepších strelcov boli podľa zásluhy ocenené. Výnosom prezídia Najvyššieho sovietu SSSR zo 6. februára 1942 bol desiatim ostreľovačom udelený titul hrdinu Sovietskeho zväzu  a 130 strelcov dostalo rády a medaily. Veľký význam pre mobilizáciu vojakov ku zvýšeniu bojovej aktivity, statočnosti a vytrvalosti, pre výchovu neotrasiteľnej viery vo víťazstvo nad nepriateľom mala stranovo - politická práca v Leningradskom fronte. Jeho vojenská rada upozorňovala, že velitelia , politické orgány, stranícke a komsomolské organizácie musia pracovať s vojakmi tak, „aby ľudia vyhľadávali boj s nepriateľom. A to nesmie byť ojedinelým, ale práve masovým javom.“ Vo výchove vojakov sa používali najrozmanitejšie formy stranovo - politickej práce.

Na príkaz ústredného výboru strany prehovárali k vojakom a veliteľom pravidelne členovia vojenskej rady frontu A. A. Ždanov, A. A. Kuznecov, T. F. Štykov a  N. V. Solovjov , náčelník politickej správy frontu K. P. Kulik, členovia vojenských radov armád, vojenský komisári operačných skupín a náčelníci politických orgánov a zväzkov. Priaznivý vplyv na príslušníkov frontu mali besedy s obyvateľmi blokovaného mesta a s delegáciami z iných miest a zväzových republík. Výrazne sa zvyšovala účinnosť tlačovej propagandy. Do frontových a armádnych novín písali články, reportáže a verše známi spisovatelia a básnici. Veľký výchovný význam  mali aj dokumentárne filmy ako film „Leningrad v boji“, ktorý sa začal premietať po zahájení letných bojov v roku 1942. Bola to akási bilancia prvého roku bitky o Leningrad.

Intenzívne sa pracovalo na posilnení obranných postavení v okolí Leningradu , hlavne po strate predmostia na ľavom brehu Nevy a v priestore Moskovskej Dubrovky, ktoré vojaci nazývali „nevský prúžok“. V apríli dobyli Nemci toto predmostie útokom a pripravili tak front o výhodnú pozíciu pre útok na prelomenie blokády. Keď hlavný stan dostal hlásenie o strate tohto dôležitého predmostia, stanovil 29. apríla rozkaz vojenskej rade frontu, aby dôkladne preskúmala stav obranných čiar a podnikla kroky k ich posilneniu.
V máji predložila vojenská rada frontu hlavnému stanu podrobný plán prác ku zdokonaleniu obrany Leningradu. Čoskoro nato boli tieto práce zahájené. Do konca roka vybudovala každá armáda a operačná skupina po dvoch pásmach. Hneď za nimi bol vybudovaný systém vnútornej obrany mesta, ktorý sa skladal z vonkajšieho pásma a mestských sektorov. Vonkajšie pásmo vnútornej obrany mesta sa delilo na štyri úseky : južné, západné, východné a severné. Boli v ňom vybudované opevnenia poľného typu, to znemená práporné rajóny, pripravené k obsadeniu poľnými vojskami. Mestské obranné sektory, ktorých vybudovanie sa plánovalo už v roku 1941, tvorili systém oporných bodov a zahŕňali budovy a územia tovární, pripravených na kruhovú obranu. V lete a na jeseň 1942 vybudovali Leningradčania cez 8100 guľometových a delostreleckých palebných ohnísk, vyhĺbili viac než 1500 zákopov, zriadili asi 200 veliteľských stanovísk a pozorovateľní, postavili viac ako 17  kilometrov barikád a vykopali 25 kilometrov protitankových priekop a 52 kilometrov spojovacích zákopov. Celkom bolo vytvorených šesť obranných sektorov –kirovský, moskovský, olodarský, rasnogvardejský, vyboržský  a prímorský – a obranné pásmo Baltského loďstva priamo v centre Leningradu. Rozkazom veliteľa vnútornej obrany mesta generála S.I.Kabanova zo 17. júla 1942 boli každému sektoru určené hranice, jeho predný okraj, hlavné čiary obrany, uzly odporu a oporné body. Výkonný výbor mestského sovietu schválil 31.mája 1942 zvláštne uznesenie o mobilizácii obyvateľstva mesta k čo najrýchlejšiemu dokončeniu opevňovacích prác. Po nekonečne dlhej zime začali obyvatelia Leningradu znovu budovať obranné postavenia. Zatiaľ čo v apríli sa týchto prác zúčastnilo 2000 ľudí, stúpol v júni ich počet asi na 45000. Na obsadenie vonkajšieho pásma obrany a sektorov boli určené špeciálne jednotky pod velením veliteľa vnútornej obrany mesta. Predpokladalo sa, že v prípade bezprostredného ohrozenia dostane veliteľ k dispozícii aj 24 práporov námorníkov Baltského loďstva, od polovojenskej protipožiarnej ochrany 22 streleckých práporov a od milície 12 práporov. Pre posilnenie obrany mesta obrany mesta bolo z lodi poskytnutých 175 malorážnych diel. Pri paľbe na pozemné ciele v obvode mesta bolo určených taktiež 14 oddielov protilietadlového delostrelectva a pri paľbe na vzdialené ciele sa používalo delostrelectvo Baltského loďstva . Tak sa systém poľných opevnení v pásmach všetkých troch armád  frontu zdokonalili a územie Leningradu a jeho predmestí bolo prakticky premenené v súvislý opevnený priestor. Zdokonaľovala sa i protivzdušná obrana . Už na jeseň roku 1941 podnikla vojenská rada Leningradského frontu kroky ne jej posilnenie. 2.zboru protivzdušnej obrany bolo operačne podriadené letectvo 7. stíhacieho leteckého zboru a protilietadlové prostriedky Baltského loďstva. Veliteľ vojenského letectva frontu dostal príkaz, aby zlepšil súčinnosť frontového letectva s vojskom protivzdušnej obrany. Zimná prestávka sa využila na zvýšenie bojovej pripravenosti leteckých, protilietadlových delostreleckých a svetlometných útvarov a jednotiek vojska protivzdušnej obrany. Na jar roku 1942 museli príslušníci protivzdušnej obrany Leningradu odrážať letecký útok nemeckého letectva na lode Baltského loďstva, zorganizovaný podľa plánu „Eisstoss“.  Do tejto operácie zasadil nepriateľ značné sily 1. leteckej armády a ďalekonosné delostrelectvo 18.armády. Cieľom úderu boli veľké sovietske bojové lode, ktoré uviazli v ľade. Prvý úder zasadili fašisti 4.apríla, ale jeho účinok nebol veľký. Nepodarilo sa umlčať protivzdušnú obranu mesta a loďstva a zaistiť svojmu letectvu voľnosť pohybu. Proti bombardérom nepriateľa včas vzlietli stíhacie lietadlá. Stíhačky fašistov prekvapili na prístupoch ku mestu početné protilietadlové delá. Zo 132 bombardérov sa podarilo preniknúť k Leningradu 58 lietadlám, ktoré zhodili 230 trhavých bômb. Nemcom sa nepodarilo okrem nepatrného poškodenia jednej lode splniť cieľ a sami stratili pri paľbe protilietadlových diel 18 stíhacích lietadiel. Ďalší pokus, ktorý sa uskutočnil 5. apríla skončil taktiež neúspechom. Náletu sa  zúčastnilo 18 bombardérov ktoré najprv zhodili na padákoch osvetľovacie bomby, ktoré sovietsky protilietadlový delostrelci zlikvidovali. Škoda vznikla na lodiach „Kirov“ a  „Okťabrijska Revoljucia“, no škody sa podarilo odstrániť. Nemci stratili ďalších 60 lietadiel a to ich viedlo k odstúpeniu od operácie „Eisstoss“.

Keď nacisti nedokázali zničiť Baltské loďstvo na Neve, obnovili kladenie mín vo Fínskom zálive a v delte Nevy. Pri tom Nemci stratili ďalších 75 lietadiel počas vyše 300 letov. V apríli bol 2. zbor protivzdušnej obrany premenovaný na Leningradskú armádu protivzdušnej obrany. Jej veliteľom bol menovaný G. S. Zašichin. V odbore rádiolokácie bola na podporu protivzdušnej obrany podstatne zlepšená konštrukcia rádiolokátoru redut (RUS2). To umožnilo za akéhokoľvek počasia zisťovať nepriateľské  lietadlá  a ničiť ich protivzdušnou obranou. Počet náletov na Leningrad sa rapídne znížil. To však neodradilo fašistov od ostreľovania mesta z ďalekonosných diel. Významným sa teda ukázal aj boj proti nepriateľskému delostrelectvu. Bol aktívne vedený počas celej doby blokády. Fašisti presúvali množstvo delostreleckej techniky  a dlho takmer beztrestne ničili Leningrad kus po kuse. Aby bola možnosť v tomto úseku čeliť nepriateľovi, bola spočiatku uplatňovaná obranná taktika, ktorá viedla iba odvetnú paľbu na nemecké batérie iba z dôvodu aby umlčala paľbu. Na úplné zničenie útočiacich batérií  ešte nebol dostatok síl ani prostriedkov.
V marci roku 1942 poslal hlavný stan Leningradského frontu dve letky pre riadenie delostreleckej paľby. V tej dobe tu bol vytvorený balónový oddiel, dve zvukomerné batérie a dva oddiely delostreleckého meračského prieskumu. To umožnilo zosilnieť prieskum palebných postavení útočných nemeckých batérií a lepšie riadiť paľbu protibateríjneho delostrelectva. Bol zvýšený aj prídel nábojov vysokého kalibru  (každý mesiac 5000 kusov). Konečne sa naskytla príležitosť prejsť od obrannej taktiky k útočnej.
Hlavnými postavami v protidelostreleckom boji boli: veliteľ delostrelectva frontu generál G. F. Odincov, náčelník štábu delostrelectva N. N. Ždanov, velitelia  42. a 55. armády, generáli M. S. Michalkin a V. S. Korbčenko a veliteľ námorného delostrelectva  I. I . Gren. Veliteľ frontu  generál L. A. Govorov a člen vojenskej rady A. A. Ždanov  sledovali od úplného začiatku tento boj do podrobností. Neskôr sa do protibateríjnej činnosti začalo silne angažovať aj vojenské letectvo. Malo za úlohu vykonávať prieskum postavení  útočiacich batérií  a korigovalo delostreleckú paľbu. Hlavnou úlohou protibateríjneho boja bolo zničiť zásoby munície, teda delostreleckých nábojov. Obrat nastal v júni 1942 keď bolo badať zmiernenie ostreľovania mesta. Predtým útočné batérie nemeckého Wehrmachtu vypálili 3 - 4 tisíc striel za mesiac, teraz sa tento počet znížil na tretinu až štvrtinu pôvodnej intenzity.

Silným prejavom začínajúceho úspechu v boji o Leningrad bolo aj uskutočnenie koncertu, za blokády nezvyčajného a schopnosť udržať nemecké delostrelectvo mimo paľby aj napriek tomu že námestie umenia, kde sa koncert konal, bol predtým pod neustálou paľbou delostrelectva.
Teda snaha početných sovietskych divízií začala konečne prinášať svoje ovocie. Leningradské delostrelectvo ako uznanie od Leningradčanov dostalo pomenovanie „Palebný štít Leningradu“. Vojenská rada Leningradu sa pripravovala na očakávaný letný útok. Ani na chvíľu nespúšťali zo zreteľa jedinú frontovú komunikáciu - cestu po zamrznutom Ladožskom jazere, bez ktorej by bol Leningrad iba ťažko čelil blokáde.

Aj keď v zime 1941/42 bolo evakuovaných vyše  555 000 ľudí, zostávalo začiatkom júla  1942 na evakuáciu ešte 1,1 mil. obyvateľov. Dňa 5. júla schválila vojenská rada Leningradského frontu uznesenie „O neodkladných opatreniach v Leningrade“. Podľa neho bolo potrebné evakuovať práce neschopné obyvateľstvo a určitú časť vysoko kvalifikovaných, odviezť priemyselné zariadenia, posilniť vojenskú obranu a vykonať aj iné obranné opatrenia. Bývalý tajomník mestského výboru strany v Leningrade A .A. Kuznecev napísal, že v meste bolo nutné nechať len toľko obyvateľov, koľko bolo potrebné pre front a loďstvo, a to prevažne takých ľudí, ktorí sa kedykoľvek z pracovníkov a zamestnancov mohli stať vojakmi.  Veľký význam prikladali vedúci činitelia leningradskej obrany vytvoreniu zásob potravín, zabezpečeniu mesta palivom a elektrickou energiou, ako aj zvýšeniu početného stavu a technickej vybavenosti vojsk Leningradského frontu. Úspešné vyriešenie všetkých týchto naliehavých problémov záležalo v značnej miere na úsilí Ladožskej bojovej flotily a Severozápadnej riečnej paroplavby. Prípravy na navigáciu na Ladožskom jazere roku 1942 začali dlho predtým, než sa dali ľady do pohybu. Už v zime sa začali budovať nové prístavy, móla, pristávacie mostíky a príjazdové cesty. Najviac prace odviedli v Šlisselburskom zálive kde vybudovali 27 prístavných mól, mohutné železničné uzly a zaistili prekladanie materiálu určeného pre Leningrad a tiež evakuáciu obyvateľstva.
V dobe zahájenia navigácie mala Ladožská flotila a Severozápadná riečna paroplavba 116 parníkov, motorových člnov, vlečných nákladných a iných lodí, ktorých celková nosnosť presahovala 32 765 DWT(Death weight tons – celková hmotnosť nákladu udáva sa  v metrických tonách - 1 MT 1000  Kg)
Pre zásobovanie Leningradského frontu a mesta pohonnými hmotami bolo z rozhodnutia Štátneho výboru obrany postavené na dne Ladožského jazera medzi východným a západným brehom Šlisserburského zálivu potrubie, ktorým bolo možné denne prepravovať 300 až 350 t pohonných hmôt.
Do Leningradu sa denne prepravilo priemerne 4200 ton nákladu a z mesta 1000ton nákladu a 3000 ľudí.

Koncom júna 1942 zmenila vojenská rada frontu organizáciu obrany, aby sa zvýšil objem prepravy na 7000 ton (4000 t – východný breh a 3000 t - západný breh) a zvýšil sa počet evakuovaných na 10 000 osôb denne. Prísunová správa bola teda reorganizovaná na Dopravnú správu. Ladožská flotila teraz zodpovedala iba za prepravu nákladu a za vybavenie vodnej trasy a jej ochranu. Počasie marilo snahu o evakuáciu a takisto obrancovia čelili stálym nemeckým náletom. Hitlerov hlavný stan rozkázal zmariť evakuáciu Leningradu všetkými možnými prostriedkami, hlavne náletmi na Ladožskú flotilu a priestor lodnej dopravy na Ladožskom jazere. V lete 1942 podniklo nemecké Luftwaffe v skupinách po 80 - 130 lietadlách  celkom 120 denných a 15 nočných náletov na prístavy, prekladiská a nákladné lode. Nemci pritom stratili vďaka sovietskym stíhačom a  protivzdušnej obrane 160 lietadiel. Boj pokračoval aj na vode kde nepriateľ umiestnil nemecké mínolovné člny, špeciálne výsadkové plavidlá a talianske torpédové člny. 22.októbra 1942 sa pokúsili Nemci obsadiť ostrov Sucho. Chceli tam zničiť maják a tak sťažiť prepravu po jazere. Nemecká flotila bola však rozdrvená. Počas navigácie dostal Leningrad v priebehu roka 1942 cez 790 000 ton nákladov. Polovica z toho boli potraviny. Ďalej to boli rôzne druhy palív - 106 000 ton uhlia a asi 150 000 ton pohonných látok (z toho 34 500 ton benzínu, petroleja a ligroínu bolo prepravených potrubím).

Celkovo sa teda počas navigácie prepravilo po Ladožskom jazere asi 1,1 milióna ton nákladov a viac ako 838 000 ľudí. Na doplnenie Leningradského frontu a Baltského loďstva prišlo takmer 290 000 vojakov a námorníkov. Do mesta prišlo tiež 20 000 civilných odborníkov. Historické prvenstvo si získal Leningrad evakuáciou takmer 1 750 000 ľudí, čo je v dejinách jediný príklad  tak obrovskej evakuácie z obkľúčeného mesta. Hrdinovia „cesty života“ umožnili vytvoriť značné zásoby  potravín nielen v Leningrade ale aj v Kronštadtu, Oranienbaume a na ostrovoch vo Fínskom zálive, zabezpečiť činnosť mnohých leningradských závodov a zvýšiť bojaschopnosť vojska. Úspešné zaistenie prepravy po Ladožskom jazere bolo teda jedným z najdôležitejších opatrení k premene Leningradu  v nedobytnú pevnosť. Umožnilo tiež obrancom mesta na Neve zahájiť prípravu operácie na prelomenie blokády. V druhej polovici mája predložila  vojenská rada Leningradské frontu hlavnému stanu  návrhy na vypracovanie plánu operácie. Hlavné úsilie  sa malo sústrediť na porážku mgansko - siňavinského zoskupenia nepriateľa. V prípade bolo možné prelomiť kruh nepriateľskej  blokády a uľahčiť situáciu Leningradu.  Hlavný stan s návrhmi velenia frontu v zásade súhlasil, ale pre vykonanie operácie odložil, pretože potrebne sily musel používať na juhu. Hlavnou úlohou Leningradu bolo zlepšovať obranu a vykonávať dlhšie útočné operácie, ktorými by vyčerpal nepriateľské zoskupenie, zabrániť jeho presunu na juh a pripraviť front na úspešné prelomenie blokády.

V lete 1942 aktivizovali Leningradské vojská  svoju činnosť vo všetkých smeroch. Sovietske vojská v snahe rozptýliť nepriateľské úderné zoskupenia v priestore Mgy a Tosna zasadzovali nepriateľovi citeľné rany spôsobili mu straty na ľuďoch aj bojovej technike  a udržiavali ho v neustálom napätí .
Zatiaľ čo Leningradský a Volchovský front zvádzali urputné boje priamo pri Leningrade, zaútočil Severozápadný front  pod velením generála P. A. Kuročkina naraz proti fašistom v priestore Demjanska. Od 3. - 13. mája  11. a 1. úderná armáda vykonávali operáciu ktorá skončila pre húževnatosť nepriateľa bezvýsledne. V lete sa príslušníci Severozápadného frontu pokúšali zničiť demjanské zoskupenie. Nedostatočná príprava a sila odporu 16. nemeckej armády na vnútornom území frontu o dĺžke 150  km  mali za následok ďalší neúspech. Nemecko presunulo do Demjanska značné sily a vo vnútri výbežku ponechali asi 5 divízií. Napriek tomu útoky Severozápadného frontu v priestore Demjanska mali podstatný vplyv  na silu nepriateľa. Nemci boli oslabení a nedokázali vykonať plánovaný útok na Ostaškov naproti svojmu ďalšiemu zoskupeniu, ktoré malo za úlohu zaútočiť z priestoru  Rževa. Aktívnou činnosťou  sovietskych vojsk na Demjanskom nástupisku boli nielen pútané veľké sily 16. nemeckej armády, ale aj spôsobené mnohým ich zväzkom ťažké straty (straty na nemeckej strane presahovali 90 000). Bývalý náčelník štábu 16. nemeckej armády  generál Hans Boeckh - Behrens nazval boje o demjanské nástupisko malým Verdunom. Na odrazenie úderu  sovietskych vojsk presunuli Nemci časť zväzku 18. armády a využili taktiež veľké množstvo dopravných  lietadiel na zásobovanie 16. armády a to na úkor svojho hlavného zoskupenia, ktoré útočilo na juhu východného frontu. Stíhacie letectvo 6. leteckej armády, ktorému velil generál D. F. Kondraťuk, sa aktívne zúčastňovalo boja proti nemeckým dopravným lietadlám a niekoľko desiatok ich zostrelilo.

Nemecký hlavný stan vydal rozkaz posilniť svoje sily na Leningradskom fronte o 18. armádu, ktorá dostala za úlohu prelomiť znova obranu Leningradu a mal byť posilnená aj o zväzky 11. nemeckej armády z Krymu a niekoľkými divíziami zo západnej Európy. Pôvodne malo toto zoskupenie zaútočiť na oranienbaumské predmostie a mali za úlohu toto predmestie zlikvidovať. V súvislosti s neskorším rozhodnutím velenia Wehrmachtu  podniknúť veľký útok bezprostredne na Leningrad, museli tento útok odložiť. Generálny štáb pozemného vojska informoval 19. júla veliteľstvo „Nord“, že namiesto útoku v Kronštadtskom zálive mieni zahájiť útok na Leningrad. Úlohou bolo dobyť Leningrad, nadviazať spojenie s Fínskom a tým vyradiť Baltské loďstvo. O 2 dni neskôr, 21. júla, sa v smernici OKW  uvádzalo, že „najneskôr v septembri obsadený Leningrad a tým budú uvoľnené fínske sily“. V smernici 45 z 23. júla dostala skupina armád „Nord“ konkrétne pokyny pre prípravu novej operácie na dobytie Leningradu: „Miestna operácia, ktorá sa pripravuje v pásme skupín armád „Mitte“ a ‚Nord‘, musia byť uskutočnené čo najrýchlejšie, jedna za druhou. Tým musia byť rozdrobené sily nepriateľa a zaistená čo najväčšia demoralizácia  jeho veliteľského zboru a vojsk.
Skupina armád  „Nord“ pripraví  do začiatku septembra dobytie Leningradu. Operácia dostáva krycí názov „Fauerzauber“. K tomuto účelu odovzdať skupine armád päť divízií 11. armády spolu s ťažkým a veľmi ťažkým delostrelectvom a iné potrebné útvary.“

Skupina armád „Nord“ sa na túto operáciu celý mesiac dôkladne pripravovala. Pri Leningrade sústredila vojská, bojovú techniku a strelivo. Operácia dostala nový názov – „Nordlicht“. Prípravy sa konali pod dohľadom vrchného velenia Wehrmachtu. V posledných júlových dňoch odletel do priestoru Leningradu k rekognoskácii zástupca náčelníka operačného štábu generál Walter Warlimont. Odporučil aby útok na mesto bol podniknutý od Pulkova.
Dňa 23. augusta sa u Hitlera konala porada, venovaná prípravám útoku na Leningrad. Bol na ňu pozvaný veliteľ skupiny „Nord“ poľný maršal Georg von Küchler. Bolo rozhodnuté premiestniť k Leningradu nielen divízie 11. armády, ale aj jej veliteľstvo na čele s veliteľom armády poľným maršalom  Erichom von Manstein. Práve jemu, lebo bol považovaný za odborníka v dobývaní pevností, bolo zverené riadenie operácie „Nordlicht“. Podľa Hitlera mala byť táto operácia len prostriedok na oslobodenie Baltského mora a Karelskej šije. Úlohou bolo: v prvej etape obkľúčiť Leningrad a nadviazať kontakt s Fínmi a v druhej fáze mal byť Leningrad zrovnaný so zemou. Termín útoku bol predbežne stanovený na 14. septembra. Dňa 27. augusta prišiel na Leningradský front štáb 11. armády. Vypracoval všeobecný plán operácie na dobytie mesta, ktorý spočíval v tom aby 3 zbory veľmi prudkej delostreleckej a leteckej príprave prelomili nepriateľský front južne od Leningradu a prekročili len k južnému okraju mesta. Potom sa mali 2 zbory stočiť na východ k Neve ktorú mali bez prestávky prekročiť na juhovýchod od mesta. Mali zničiť nepriateľské sily medzi riekou a Ladožským jazerom, odrezať prísunové cesty cez Ladožské jazero a pevne uzavrieť mesto aj z východu. V takom prípade ich bolo možné dobyť, celkom bez ťažkých pouličných bojov. Plán operácie, ktorý vypracoval štáb 11. armády, bol velením skupiny armád schválený.

11. armáde bolo podriadené ťažké delostrelectvo, ktoré sem bolo prisunuté  od Sevastopolu, trinásť divízií vrátane španielskej „modrej divízie“, tankovej a horskej divízie a brigáda SS. Skupine armád „Nord“ boli priradené letecké sily, stiahnuté z iných úsekov východného frontu. Veliteľ 11. armády sa domnieval, že sily určené pre operáciu „Nordlicht“ nie sú dostačujúce. Preto bolo rozhodnuté stiahnuť zo severu pri útoku na Leningrad čo najviac fínskych vojsk. Ale Mannerheimova oficiálna odpoveď na žiadosť nemeckého velenia, ako uviedol nemecký predstaviteľ v štábe fínskej armády generál Waldemar Erfhurth  „bola veľmi neurčitá. Mannerheim môže v požadovanej dobe dať k dispozícii iba malé sily, ktoré budú môcť plniť obmedzenú úlohu.“
Útok na Leningrad bol od začiatku odsúdený na neúspech. Len predstava viesť útok s oslabenými a nedostačujúcimi silami proti opevnenému Leningradu ktorý bránili vojaci ktorí by bojovali aj do posledného dychu aj keď možno vyčerpaní a s technicky horším vybavením. Boje na juhu nútili Nemcov sústrediť veľké sily tam. Operácia „Nordlicht“ stroskotala aj vďaka najmohutnejšej útočnej operácii, ktorú pripravilo sovietske velenie ako preventívny úder nepriateľovi na Leningradskom fronte. Vykonali ju súčasne Leningradský a Volchovský front v súčinnosti s Baltským loďstvom. Za bojový priestor bol zvolený šlisselbursko-siňavinský výbežok južne od Ladožského jazera, kde vojská obidvoch frontov delilo pásmo široké 16  kilometrov. Avšak neuveriteľne ťažký terén skladajúci sa z hustých lesov, početných močarísk, a množstvom iných aj umelých prekážok absolútne zmenil pohľad na útok. „k ťažkému boju s nepriateľom sa pridal aj nemenej ťažký boj s prírodou“, povedal bývalý veliteľ Volchovského  frontu maršal K. A. Mareckov. Bolo potrebne stavať drevené plošiny na umiestnenie ťažkej techniky a takisto aj stanovištia museli byť vystavené z dreva, miesto streleckých zákopov boli stavané sypané, zriaďovali celé kilometre mostových a haťových ciest. Hlavný stan rozhodol cez osobu generála L. A Govorova a 55. armádu spojenou s Nevskou operačnou skupinou preraziť 2 údermi (na Tosno a na Siňavino) spojiť s Volchovskou armádou. Baltské loďstvo dostalo za úlohu vysadiť na brehoch na brehu Nevy  a Tosny, obsadiť mosty a prepraviská a odstrániť z vodných ciest možne prekážky pre čistý prechod pri ďalších útokoch na Tosno a Siňavino. Siňavská operácia sa pripravovala júli a auguste. Preskupovanie leningradských  vojsk sa sústredilo na presun zväzkov a útvarov vo vnútri armád . Volchovský front ,ktorý mal k dispozícii len malé len veľmi riedku sieť ciest, musel v krátkej dobe presunúť veľký počet vojsk a zväzkov do priestoru Volchova a západne od neho. Celkovo sa preskupilo 13 streleckých divízií, 8 streleckých a 6 tankových brigád, cez 20 delostreleckých plukov a značné množstvo iných špeciálnych útvarov a jednotiek.

Na oklamanie nepriateľa vykonalo vedenie radu klamných opatrení , pokiaľ išlo o smer a miesto hlavného útoku. Nacistov sa však aj napriek tomu nepodarilo úplne prekvapiť. Koncom augusta zistil generálny štáb „Nord“ príznaky chystaného útoku v pásme Volchovského frontu v smere na juh od Ladožského jazera. Zistiť dátum útoku sa im však nepodarilo. Nemci nečakali útok leningradských vojsk z blokovaného územia .

19. augusta zahájili útok a za podpory delostreleckej paľby a motorových člnov prekročili pod dymovou clonou Nevu a obsadili predmostie v priestore Ivanovského. Nemcom sa podarilo potlačiť tento útok a aj napriek ďalším snahám útočiť smerom na Mgu, boli ostatne pokusy tiež neúspešné.
Volchovský front sa zapojil do operácie 27. augusta. Hitlerovské velenie pripravovalo na odrazenie tohto útoku sovietskych vojsk. Po prelomení prednej obrany na úseku Lipka - Tortolovo do hĺbky 1 - 1,25  km. Ďalšie dni postupovali zväzky 8. armády, aj keď pomaly, na Siňavino. Do konca augusta sa dostali sovietske vojská na prístupy Siňavina. K Neve zostávalo 7-8  km.
Na pozastavenie sovietskych zväzkov na siňavinskom smere a na smeroch prielomu k Neve umiestnili Nemci 12. tankovú divíziu, to všetko v priebehu bojov od 27. do 30. augusta. Snaha zastaviť sovietsky postup bola veľká a tak sa postupne ich postup spomalil. Pod vplyvom týchto okolností sa rozhodol generál Mereckov postaviť do boja z druhého sledu frontu 4. gardový strelecký zbor  pod velením generála N. A. Gagena. Toto rozhodnutie už však prišlo neskoro  a naviac sily jedného zboru nestačili na potlačenie silného útoku. Na stupňovanie odporu by boli potrebné čerstvé zväzky, žiadne však neboli.

Volchovský front sa pokúsil o útok na pomocnom smere Šapki - Tosno, ale trojdenné intenzívne boje nepriniesli úspech a tento pokus musel byť zastavený. Urputné boje trvali na bokoch prielomu keď sa sovieti snažili o dobytie oporných bodov nepriateľskej obrany Miškino a Porečje. Nemci sem neustále presúvali nové jednotky, prišli sem dve divízie z Krymu a ďalšie dve z ostatného územia. To umožnilo hitlerovcom v druhej polovici septembra zastaviť postup sovietskych vojsk v priestore Siňavina a zorganizovať silné bočné protiúdery.

V septembri neutíchali ani boje v Leningrade. V prvej polovici mesiaca sa jeho vojská pokúšali o vyčistenie priestoru  Jam - Ižory od fašistov, ale bez úspechu. Od 3. septembra  útočili v priestore Moskovskej Dubrovky. Hlavným cieľom tohto útoku bolo prelomenie  nepriateľskej obrany na ľavom brehu Nevy a dobytie Mustalova. Behom ďalšieho útoku smerom na Siňavino sa vojská Leningradského  frontu mali spojiť so zväzkami Volchovského frontu postupujúcimi z protismeru. Dve divízie sa po prekročení Nevy vklinili do nepriateľskej obrany na opačnom, ale rozvinúť tento úspech už nedokázali a boli nútení stiahnuť sa späť na svoje pôvodné stanoviská. Nový útok bol stanovený na 26. septembra. Prechod cez rieku bol plánovaný na úseku Annenskaja - Pervyj Gordorok. Mali sa ho zúčastniť tri strelecké divízie a strelecká brigáda.  V stanovený deň začalo úderné zoskupenie Leningradského frontu za podpory 117 bojových lietadiel spolu s výsadkármi námornej pechoty prekračovať Nevu a obsadilo v priestore Arbuzova a Moskovskej Dubrovky predmostie. Do večera prvého dňa sa na ľavý breh podarilo prepraviť útvary dvoch divízií a brigád.  Nemci sem stiahli početné vojsko. Tuhé boje v priestore Moskovskej Dubrovky – na obnovenom „nevskom prúžku“ trvali do 6. októbra. Riadil ich náčelník štábu Leningradského frontu D. N. Gusev, ktorý dočasne zastával funkciu veliteľa Nevskej operačnej skupiny.

Rozšíriť obsadené predmostia, prelomiť obranu do celej hĺbky a spojiť sa s Volchovským frontom sa vojskám Leningradského frontu nepodarilo. Na príkaz hlavného stanu boli boje na predmostiach zastavené a hlavné sily boli evakuované na pravý breh. Tiež 55. armáda dostala rozkaz odísť na pravý breh rieky a zaujať pevné postavenie. Stiahnuť vojská bolo nutné preto, že sa nepriateľovi podarilo odraziť úder Volchovského frontu a v podstate obnoviť v šlisselbursko - siňavinskom výbežku pôvodnú situáciu. Náčelník generálneho Štábu generál Vasilevskij napísal v telegrame „Podľa toho, ako vyzerajú zoskupenia nemeckých vojsk, nie je vylúčené, že sa pokúsia prekročiť Nevu, aby udreli z juhovýchodu na Leningrad a preťali na tomto úseku naše komunikácie.“

Hlavný stan prikázal veliteľovi Leningradského frontu posilniť obranu na úseku Nevskej operačnej skupiny, vybudovať ju do hĺbky a revidovať zoskupenie delostrelectva, aby  bola zaistená mohutná paľba na prístupy k rieke a pravdepodobné priestory naloďovania a vyloďovania nepriateľa.
Sťahovanie vojsk Volchovského frontu do základných pozícií skončilo 1. októbra a vojsk Leningradského frontu na pravý breh  10. októbra. Tak ani siňavinská útočná operácia nezaistila prelomenie blokády Leningradu. Mala však pozitívny význam pre celkový priebeh  boja na sovietsko - nemeckom fronte, predovšetkým však pozitívne pri Leningrade. Nepriateľ bol nútený presúvať do priestoru bojov zväzky z iných úsekov frontu, popritom pripravovaných na letný útok na mesto. Následkom aktívnej činnosti Volchovského a Leningradského frontu nezačalo Nemecko opeáciu „Nordlicht“, do ktorej hitlerovské vedenie vkladalo veľké nádeje. Siňavinská operácia zmarila nepriateľský plán ďalšieho bezprostredného útoku na Leningrad.

Manstein, ktorý od 4. septembra riadil činnosť fašistických vojsk pre odrazenie úderu Volchovského frontu píše: „A tak sa miesto plánovaného útoku na Leningrad rozpútala , bitka pri Ladožskom Jazere. Ak úloha obnoviť pôvodný stav na východnom úseku  18. armády bol splnený. Predsa iba naše divízie (11. armády) utrpeli značné straty. Zároveň sa spotrebovala značná časť streliva, určeného pre útok na Leningrad. Preto o unáhlenom útoku nemohlo byť ani reči.“

V priebehu dvojmesačných bojov v šlisselbursko - siňavinskom výbežku  dosiahli straty  hitlerovcov na mŕtvych, ranených a zajatých 60 000 vojakov a dôstojníkov. Výsledky boja na severozápadnom smere v lete a na jeseň 1942 ukázali, že skupina armád „Nord“ , posilnená 11. armádou presunutou z juhu, nedokázali splniť tie úlohy, ktoré dostali v rámci plánu „Barbarossa“ a neskôr potvrdené v smerniciach OKW čís. 41 a 45. Pretože bola vtiahnutá do obranných bojov proti Leningradskému, Volchovskému a Severozápadnému frontu, nemohla zahájiť operáciu na dobytie Leningradu. Sovietske vojská aktívnou činnosťou pevne upútali veľké strategické zoskupenie nepriateľa a donútila hitlerovské velenie vyčerpávať zálohy. Keby sa začiatkom júna skupina armád „Nord“ 34 divízií, zvýšil sa ich počet do konca októbra na 44 divízií. Príslušníci Leningradského, Volchovského a Severozápadného frontu obetavým bojom na tomto strategickom smere, predovšetkým pri Leningrade, poskytli výdatnú pomoc obrancom Stalingradu a Kaukazu, ktorí bojovali na juhu s hlavnými silami Wehrmachtu.
 
Kapitola tretia:
Prelomenie blokády Leningradu
Zvláštne miesto útočnej činnosti sovietskej armády v zime 1942/43 zaujíma prelomenie blokády Leningradu. Táto operácia, ktorá sa odohrávala v malom priestore s pomerne malými silami, skončila významným víťazstvom sovietskych vojsk. Obyvateľstvo blokovaného mesta, vojaci a námorníci zvádzali takmer poldruha roku nerovný boj s nepriateľom, ktorý na nich podnikal barbarské nálety a ostreľoval ich z diel. Ani nedostatok pohonných hmôt, potravín a nesmierne utrpenie nezlomili vôľu jeho obrancov. Leningradčanov podporoval celý sovietsky ľud. Každý pracujúci tu bol zároveň aj bojovníkom, front a zázemie sa spojili v jedno. Desaťtisíce Nemcov našli na prístupoch k mestu smrť.

Koncom roku 1942 sa hlavné sily Leningradského frontu (42., 55. a 67. armáda), ktorému velil gen. L.A. Govorov, bránili na línii Urick-Puškin – južne od Kolpina - Porogy (pravý breh Nevy až k Ladožskému jazeru ). Baltské loďstvo pod velením viceadmirála V. F. Tribuca, ktoré malo základňu v ústi Nevy a v Kronštadte, chránilo prímorské krídla vojsk frontu a podporovalo ich činnosť letectvom a delostreleckou paľbou. Okrem toho držalo radu ostrovov vo východnej časti Fínskeho zálivu a tým spoľahlivo chránilo západné prístupy k Leningradu z mora. Protivzdušnú obranu mesta zaisťovala Leningradská armáda protivzdušnej obrany v tesnej súčinnosti z letectvom a protilietadlovým delostrelectvom frontu a loďstva. Cestu po zamrznutom Ladožskom jazere a prekladisko na jeho brehoch bránili pred nepriateľskými náletmi útvary samostatného ladožského priestoru protivzdušnej obrany.
Situácia Leningradu zostávala začiatkom roka 1943 neobyčajne ťažká. V jeho uliciach a na námestiach ďalej vybuchovali bomby a delostrelecké granáty, zomierali ľudia a rúcali sa domy. Prerušenie pozemného spojenia s ostatným územím sťažovalo dovoz pohonných hmôt a surovín a nedovoľovalo zásobovať vojská a obyvateľstvo najnutnejšími potravinami. V druhej polovici roku 1943 bolo z Leningradu evakuovaných 450 000 ľudí. Na jeseň bol na dno Ladožského jazera položený kábel, ktorým bola mestu dodávaná elektrická energia. Pohonné hmoty dostával Leningradský front aj naďalej potrubím položeným na dno jazera už v lete. V polovici decembra, akonáhle Ladožské jazero zamrzlo, bola obnovená automobilová trasa na ktorej panoval cez deň aj  v noci čulý ruch, pretože ju nemecké letectvo nepretržite bombardovalo.
Koncom roku 1943 pôsobili na okupovanom území leningradskej oblasti štyri partizánske brigády, jeden pluk a niekoľko samostatných oddielov a skupín, ktoré mali celkom 3000 ľudí. Hlavné úsilie partizánov sa sústreďovalo na prieskum a na boj na nepriateľských komunikáciách.

Nemecké velenie po stroskotaní pokusov o dobitie Leningradu v roku 1942 bolo nútené zastaviť márne útoky a nariadilo vojskám prejsť do obrany. Najkompaktnejšie zoskupenie vojsk mali Nemci v šlisselbursko-siňavinskom výbežku. Zalesnený a bažinatý terén v tomto výbežku vytváral pre Nemcov výhodné podmienky k obrane. Svojim charakterom pripomínala obrana poľný opevnený priestor. Na pláne operácie k prelomeniu blokády Leningradu sa začalo pracovať na jeseň 1943. Vojenská rada Leningradského frontu 22. novembra predložila hlavnému stanu svoje predbežné návrhy na bojovú činnosť v zimnom období. Hlavný stan vrchného velenia tieto návrhy 2. decembra 1943 schválil. Konkrétne úlohy boli vojskám Leningradského a Volchovského frontu stanovené smernicou hlavného stanu z 8. decembra. Velitelia frontu dostali pokyn, aby do 1. januára 1944 pripravili operáciu, ktorá dostala krycí názov „Iskra“. V decembri sa konali v oboch frontoch dôkladne prípravy na operáciu. 1. januára 1944 boli ich vojská pripravené na útok. Pretože ľad na Neve nebol dostatočne pevný, obrátilo sa velenie frontu 27. decembra na hlavný stan zo žiadosťou, aby bol začiatok operácie odložený na 10. – 12. januára 1944. Hlavný stan vyhovel tejto požiadavke a tým mali vojská viac času na prípravu. Zvláštna pozornosť sa venovala organizácii súčinnosti úderných zoskupení frontov. Velenie a štáby frontov vypracovali špeciálny plán súčinnosti, v ktorom bola stanovená línia, kde sa mali vojská stretnúť. Dňa 27. decembra Vorošilov schválil tento plán . Pred zahájením operácie sa ich príprav osobne zúčastnil aj zástupca vrchného veliteľa generál Žukov. Ladožská vojnová flotila pod velením kapitána V. S. Čerokova okrem toho, že zabezpečovala dopravu nákladov do obkľúčeného Leningradu, prevážala v priebehu príprav operácie k prelomeniu blokády, bojovú techniku, vojakov a materiálno-technické prostriedky. Do zahájenia operácie boli úderné zoskupenia oboch frontov zabezpečené všetkým potrebným. Pred začiatkom útokov sovietsky vojaci zložili nasledovnú prísahu.:
 
„Nastala dlho očakávaná chvíľa. Ideme k tebe mučenícky Leningrad. Pôjdeme v pred a len vpred. Nebudú medzi nami zbabelci a malomyseľní, aj keď sa vašej udatnosti a statočnosti, drahí Leningradčania, nevyrovnáme. Inú cestu nemáme. Smrť alebo víťazstvo! Prisaháme ti, Leningrad, že to bude len víťazstvo.“
 
Ráno 12. januára 1944 oba fronty – Volchovský a Leningradský – súčasne zahájili útok. V noci pred útokom zasadilo letectvo hromadné údery delostreleckým palebným postaveniam, veliteľským stanovištiam, letiskám a komunikačným uzlom Nemcov. Na nepriateľa dopadli celé tony kovu, ktoré ničili jeho živú silu a obranné zariadenia. V 67. armáde sa proti prednému okraju nepriateľskej obrany a do dvesto metrovej hĺbky používali iba delá pre priamu streľbu. Vďaka tomu sa podarilo v podstate zachovať ľadovú pokrývku na ľavom brehu v neporušenom stave. Akonáhle skončila delostrelecká príprava, vyrazila pechota a za ňou aj ľahké tanky po ľade k ľavému brehu Nevy. Strelecké a tankové jednotky prekonali zamrznutú rieku a pod ochranou delostreleckej paľby úspešne zaútočili na nemecké vojská. Húževnatý odpor Nemcov brániacich sa v oblasti medzi Vtorým Gorotkom a Šlisselburgom bol zlomený. Do večera sa strelecká divízia, ktorá útočila v strede zostavy, vklinila do nepriateľskej obrany. Nemci v snahe zabrániť ďalšiemu prenikaniu sovietskych vojsk, začali nasadzovať do boja operačné zálohy. Ráno 13. januára útok pokračoval. Do večera sa medzi údernými zoskupeniami frontu zmenšila vzdialenosť na 5-6 kilometrov, ale nasledujúci deň sa nemecké protiútoky zosilnili a rozpútali sa veľké boje. Od 15. – 18. januára postupovali vojská úderných zoskupení Volchovského a Leningradského frontu vytrvale k sebe. Nemci za veľkých strát  opúšťali jedno postavenie za druhým. Kruh okolo ich jednotiek v severnej časti Siňavinského výbežku sa postupne zmenšoval. Do poludnia 18. januára sa vojská 2. údernej a 67. armády spojili v priestoroch Rabočíc Posjolkoch. Do večera bolo južné pobrežie Ladožského jazera vyčistené od Nemcov. V týchto bojoch sa sovietski vojaci prvý krát zmocnili nového typu nemeckého ťažkého tanku „Tiger“. Správy o víťazstve pri Šlisselburgu prijali leningradskí pracujúci s obrovskou radosťou. Akonáhle prišli do Moskvy správy o prelomení blokády, schválil Štátny výbor obrany 18. januára 1944 rozhodnutie urýchlene postaviť na oslobodenom úzkom pruhu územia železničnú trať, ktorá by spojila Leningrad s Volchovským železničným uzlom. Ráno 7. februára Leningradčania s nadšením vítali prvý vlak z „Veľkej zeme“. Pozdĺž južného pobrežia Ladožského jazera začala aj automobilová preprava, ale „cesta života“ sa a
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 7.3)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.029