Blücher a jeho posledné chvíle

Blücher a jeho posledné chvíle

Úvod
Tému rozpadu Juhoslávie sme si vybrali preto, lebo sme chceli priblížiť etnické konflikty tohto regiónu, ktoré sa tu odohrali v 90. rokoch 20. storočia. Tieto konflikty zasiahli nielen ich priamych aktérov, ale ovplyvnili aj životy nevinných civilistov. Myslíme si, že je dôležité poukázať na túto tému, lebo jej ľudia v súčasnosti neprikladajú takú dôležitosť a vedia o nej len málo. Táto problematika sa nás týka aj priamo, lebo územie, na ktorom sa tieto boje odohrali, je vzdialené len pár stoviek kilometrov od Slovenska a na mierových misiách OSN, ktoré udržujú v tejto oblasti mier, sa dodnes zúčastňujú aj slovenskí vojaci. Text mapuje balkánsku situáciu od 1. svetovej vojny až po súčasnosť. Jednotlivé kapitoly sa zaoberajú vplyvom rozpadu Juhoslávie na jednotlivé republiky bývalej federácie a vojnami v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine a Kosove, ktoré nasledovali.   Dúfame, že Vám naša práca prinesie jasnú predstavu o konfliktoch na Balkáne a poučenie, aby sa v budúcnosti podobným konfliktom predchádzalo.
 
1.Historické pomery
1.1 Medzivojnové obdobie (1918 - 1941)
Vznik Kráľovstva Srbov Chorvátov a Slovincov (SHS) na jeseň 1918 bol výsledok mnohoročných snáh o osamostatnenie južných Slovanov. Do novej juhoslovanskej monarchie sa začlenili územia patriace bývalému Rakúsko- Uhorsku (Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina), Srbska (zloženého zo samotného Srbska a Macedónie) a Čiernej Hory. Zosilňovanie mocenskej hegemónie Srbov v mnohonárodnostnom štáte viedlo k nespokojnosti ostatných národov, vnútropolitickej kríze a aj k nárastu nacionalistických a fašistických tendencií. V roku 1929 sa Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov premenovalo na Juhosláviu. Pôvodná zahraničná politická orientácia Juhoslávie na Francúzsko a Malú dohodu (Juhoslávia, Česko- Slovensko, Rumunsko), bola v polovici 30-tych rokov vystriedaná snahami o zblíženie s nacistickým Nemeckom, Bulharskom a Talianskom. Šanca na zmenu pomerov v SHS sa črtala v druhej polovici 40. rokov 20. storočia v povojnovej koncepcii, presadzovanej juhoslovanskými komunistami. Komunisti, ktorí po skončení 2. svetovej vojny prebrali faktickú politickú moc v Juhoslávii, sa opierali o širokú podporu obyvateľstva vyplývajúcu nielen zo zásluh na protifašistickom odboji, ale aj z úsilia riešiť pretrvávajúce národnostné rozpory. Medzi rokmi 1945–48 sa na obzore črtalo vytvorenie albánsko-juhoslovanskej federácie a mierové riešenie stáročného problému sa zdalo byť bližšie ako kedykoľvek predtým. Roztržka medzi Titom a Stalinom, pochovala smelý balkánsky projekt, pretože vodcovia v Tirane (dnes hlavné mesto Macedónska) počas juhoslovansko-sovietskeho konfliktu stáli bezvýhradne na pozíciách Moskvy. Aj napriek tomu však bol albánskej komunite v Kosove priznaný štatút autonómnej oblasti v rámci Juhoslávie. Do zaostalej provincie začali prúdiť dotácie zo štátneho rozpočtu, albánsky jazyk sa stal neoficiálnou úradnou rečou v oblasti. Kultúrne a školské práva zastupovala albánska univerzita v Prištine, založená v roku 1971.
 
1.2. Druhá svetová vojna (1941 - 1945)
Nástup protinemeckej a protifašistickej vlády v Juhoslávii koncom marca 1941 sa stal podnetom k nemeckému vpádu do krajiny 6.apríla 1941. Vtedajšie územie Juhoslávie bolo rozdelené medzi dva nové štáty (Chorvátsky a Srbský), Taliansko, Nemecko, Maďarsko a Bulharsko. Proti okupantom sa náhle rozvinulo masové hnutie odporu pod vedením juhoslovanských komunistov na čele s Josipom Brozom Titom (obrázok č. 1)
 
1.3. 1945 – 1989
Juhoslávia sa pod Titovým vedením sama oslobodila, preto potom nebola závislá na Sovietskom zväze. J. B. Tito odmietal spolupracovať so Stalinom, aj tak sa ale Juhoslávia začlenila do východného bloku. Tito tu zaviedol vlastnú formu socializmu, tzv. titoizmus. Práve vďaka tomu bola Juhoslávia azda najbohatšou krajinou vo východnom bloku. Počas konca 2. svetovej vojny vrátilo Taliansko Juhoslávii územia obývané Slovincami. Roku 1945 bola zrušená monarchia, vznikla Federatívna Ľudová Republika Juhoslávia (SFRJ). Partizáni tu vyčlenili 6 republík, z ktorých sa federácia skladala:

· Slovinsko
· Chorvátsko (Istria, Dalmácia a Slavónsko)
· Bosna a Hercegovina
· Srbsko (Vojvodina, samotné Srbsko a Kosovo),
· Čierna Hora
· Macedónsko (územie bývalej Macedónie, ktoré patrilo Srbsku)

Josip Tito sa v roku 1963 stal doživotným prezidentom. Vraví sa, že "držal
Juhosláviu pohromade". Na jeho počesť sa po jeho smrti premenovalo veľa obcí v Juhoslávii, vrátane Podgorice, hlavného mesta Čiernej Hory, ktorá sa premenovala na Titograd.
 
2. Rozklad  Juhoslovanskej federácie
Dňa 4.5.1980 zomrel v Ľubľane doživotný juhoslovanský prezident, predseda Zväzu komunistov Juhoslávie (SKJ) Josip Broz Tito. Jeho osoba sa stala symbolom juhoslovanských povojnových úspechov, štátnej suverenity, odstránenia národnostnej diskriminácie a dlhého obdobia mieru. V r.1980 prevzala moc kolektívna hlava štátu – skupina komunistických funkcionárov. Zmiernenie medzinárodného napätia a likvidácia bipolárneho rozdelenia sveta zbavili Juhosláviu postavenia exkluzívneho štátu stojaceho mimo blokov. Severoatlantický pakt (NATO) prestal považovať juhoslovanskú nezávislosť, územnú integritu a vnútornú stabilitu za priority svojej medzinárodnej politiky. Nikto z nových vodcov nemal dostatok schopností na to, aby predložil reálny program prekonania obrovských hospodárskych a spoločenských problémov, ktoré zachvátili Juhosláviu. Stabilitu vláda zaisťovala predstieraním, že problémy nie sú také zlé a odkladala na neurčito zásadné ekonomické reformy, demokratizáciu politického života a modernizáciu. Nastalo obdobie hospodárskeho úpadku: miera nezamestnanosti stúpla, dlh Juhoslávie rástol. Čoskoro sa objavil aj problém s nacionalizmom. Zvýraznila sa aj pomyselná hranica medzi bohatým severom (Chorvátsko, Slovinsko, Vojvodina) a chudobným juhom (Bosna, Čierna Hora, Kosovo, južné Srbsko, Macedónsko). V bohatších republikách si mysleli, že dotujú málo rozvinuté oblasti. Naopak príslušníci chudobných etník mali pocit, že sú severom vykorisťovaní.
 
2.1. Situácia v Kosove
V 80. rokoch sa začala zhoršovať situácia v Kosove, kde proti sebe stáli Albánci na jednej a Srbi, Čiernohorci a Macedónci na druhej strane. Túto situáciu využil vo svoj prospech Slobodan Miloševič (obrázok č.2), ktorý sa v roku 1986 stal šéfom strany Zväz komunistov Srbska. Diskriminácia srbskej menšiny zo strany albánskej väčšiny viedli k zvýšenej emigrácii z Kosova . Miloševič začal vystupovať ako horlivý obranca srbského etnika v Kosove. Veľkú časť srbskej populácie si získal heslami o demokratizácii a srbskom nacionálnom ohrození. Presadzoval obmedzenie samosprávy Kosova a Vojvodiny. V období svojho najväčšieho vzostupu (1987-1989) chcel získať do svojich rúk obrovské právomoci, a preto organizoval demonštrácie v Kosove, Vojvodine, Srbsku a Čiernej Hore, ktoré vyvrcholili v júni 1989 početným zhromaždením na Kosovom poli pri Prištine pri príležitosti 600. výročia porážky srbských vojsk. Účastníci manifestácií verili, že sa angažujú v hnutí na očistu verejného života a odstránení skorumpovaných funkcionárov. Na prelome rokov 1988-1989 vypukli v Kosove demonštrácie albánskeho obyvateľstva, ktoré sa opakovali až do r. 1991.V Kosove bol zavedený policajný režim, ktorý brutálne potlačoval akýkoľvek odpor Albáncov.

2.2. Narastajúce konflikty
  Miloševič sa nechcel uspokojiť s dominantným postavením v Srbsku, Vojvodine, Kosove a Čiernej Hore. Začal zneužívať srbské komunity v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine, ktoré si na svoju stranu získaval rečami o genocíde, ktorá by im hrozila. Ľudia vo všetkých zväzových republikách boli ovplyvňovaní nacionalistickými propagandami politikov. Najmä v Slovinsku sa stále viac antikomunistov stotožňovalo s myšlienkou, že v narastajúcej kríze by bolo pre Slovinsko najlepšie opustiť juhoslovanskú federáciu, čo by umožnilo zemi prosperovať. 20.1.1990 sa v Belehrade konal XIV. zjazd SKJ. Tu zo zväzu vystúpili slovinskí a chorvátski komunisti, čím sa definitívne rozpadlo mocenské centrum, ktoré riadilo Juhosláviu 45 rokov. Obzvlášť rýchlo sa rozpadla komunistická moc v Chorvátsku. Na prelome rokov 1989 – 1990 získalo najväčšiu popularitu Chorvátske demokratické spoločenstvo (HDZ). Svoju politickú kampaň postavilo na antikomunistických a antisrbských základoch, ktoré mali blízko k rasovým názorom o menejcennosti srbského národa. Definitívny zlom priniesli voľby, ktoré sa uskutočnili v roku 1990 vo všetkých zväzových republikách. Všetky volebné kampane boli založené na nacionalizme. V Slovinsku získal väčšinu hlasov blok DEMOS ( Demokratska opozicija Slovenije). Prezidentom sa stal Milan Kučan a predsedom vlády Lojze Peterle. Chceli vytvoriť suverénny štát, samostatnú politiku, vybudovanie právneho štátu a transformáciu ekonomiky na trhové hospodárstvo. V decembri 1990 sa tu konalo referendum, v ktorom sa väčšina Slovincov vyjadrila pre samostatný štát. V Slovinsku nežili väčšie národnostné menšiny, ktoré by sa mohli cítiť poškodené vyhlásením samostatnosti. V Chorvátsku sa k moci po voľbách dostala antisrbsky orientovaná HDZ. Prezidentom sa stal Franjo Tudjman (obrázok č.3). Predsedom vlády sa stal Josip Manolič. Po voľbách HDZ vystupňovalo svoju protisrbskú kampaň hromadným prepúšťaním Srbov zo štátnych služieb. Reakciou bolo hromadné ozbrojovanie srbskej menšiny a prvé ozbrojené zrážky. To viedlo k ďalšiemu zomknutiu Chorvátov na nacionálnom základe. Miloševič sa znova postavil do role obhajcu srbskej menšiny, premenoval svoju stranu na socialistickú a podnecoval srbský nacionalizmus, ktorý vyvolal obavy v Chorvátsku, Macedónsku a Bosne a Hercegovine. V okolí mesta Knín v Chorvátsku bola v decembri 1990 vyhlásená Srbská autonómna oblasť Krajina, ktorú si vytvorili srbskí nacionalisti s podporou Belehradu. Tým sa prehĺbila priepasť medzi záhrebskou vládou a srbskou menšinou, ktorú označovali za vzbúrencov a Miloševičových agentov. Po voľbách v Bosne a Hercegovine sa predsedom stal Alija Izetbegovič (obrázok č.4). V Macedónsku sa po voľbách stal prezidentom Kiro Gligorov, predstaviteľ socialistickej strany. Predstavitelia zväzových republík si uvedomovali, že etnické rozpory môže vyriešiť len otvorená konfrontácia (obrázok č.5). Západ sa však choval pasívne a prepásol i posledný moment, kedy ešte mohol zasiahnuť pred vypuknutím ozbrojeného konfliktu. Pretrvávalo i napätie v Kosove, kde policajný režim potláčal etnické a občianske práva Albáncov. Na čelo Kosova sa dostal vodca Demokratického zväzu Kosova Ibrahim Rugova. V septembri 1991 sa v tajnom referende vyslovilo takmer 100% Albáncov za samostatnosť Kosova.
 
2.3. Koniec juhoslovanského štátu
   25. júna 1991 vyhlásilo Chorvátsko a Slovinsko úplnú nezávislosť a suverenitu. Po pokuse federálnej armády obsadiť slovinské strategické miesta napadli slovinské jednotky oddiely juhoslovanskej armády (JLA), ktoré neboli pripravené bojovať a nemali ani rozkaz k zásahu. Slovinská vláda však dokázala propagandistickými trikmi presvedčiť svetovú verejnosť o tom, že federálna armáda zahájila totálnu vojnu proti slovinskému ľudu a masakruje bezbranné obyvateľstvo. Pod tlakom Európskeho spoločenstva sa Miloševič rozhodol, že nebude brániť Slovinsku v odchode z federácie. V Chorvátsku sa juhoslovanská armáda pripojila na stranu srbskej menšiny. Boje postihli najviac civilné obyvateľstvo a prúd utečencov sa rýchlo zosilnil. Aj napriek istým pokusom o zmiernenie konfliktu už srbská komunita, zachvátená nacionalizmom, nechcela mať nič spoločné s chorvátskym štátom. Chorváti si mysleli, že konflikt bol spôsobený vonkajším útokom a že vedú spravodlivú vojnu na obranu vlasti. Túto teóriu o útoku belehradského režimu prijímali do druhej polovice roku 1991 aj západné štáty. Chorvátsko sa tak stalo nevinnou obeťou. Prispeli k tomu aj Srbi, ktorí pri svojom ťažení vyháňali a vraždili chorvátskych civilistov a ničili katolícke kostoly. Európske spoločenstvo sa stalo prostredníkom medzi znepriatelenými stranami a bolo odhodlané uznať samostatnosť všetkých zväzových republík, ktoré o ňu požiadajú. 23. decembra 1991 tak urobilo Chorvátsko, Slovinsko, Macedónsko a Bosna a Hercegovina. Väčšina európskych štátov a zámorských krajín uznala nezávislosť Slovinska a Chorvátska, aj napriek tomu, že  Chorvátsko nespĺňalo podmienku zaistenia práv srbskej menšiny. V januári 1992 prestala Socialistická federatívna republika Juhoslávie existovať. Snahy o dosiahnutie nezávislosti sa postupne presadili tiež v Macedónsku (november 1991) a Bosne a Hercegovine (marec 1992). 27. apríla 1992 bola vytvorená nová Juhoslávia.

3. Juhoslovanské štáty
 
3.1. Slovinsko
V januári 1992 prebehlo medzinárodné uznanie Slovinska bez väčších problémov a to vďaka výhodnej polohe Slovinska, podpore Nemecka, ktoré mu bolo naklonené, dobrému ekonomickému potenciálu zeme a faktu, že takmer 90% obyvateľov tvoria Slovinci.  V marci 1992 bolo Slovinsko prijaté do KBSE (Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe) a 22. mája tiež do OSN (Organizácia spojených národov). Aj napriek tomu muselo Slovinsko čeliť vysokej nezamestnanosti, nízkym platom, rastu cien a neustále stúpajúcemu počtu utečencov z vojnových oblastí bývalej Juhoslávie. 6. decembra 1992 sa uskutočnili parlamentné a prezidentské voľby. Prezidentom sa stal Milan Kučan a premiérom Janez Drnovšek. Počas rokov 1993 – 1996 Slovinsko postupne vyriešilo väčšinu problémov s hospodárskymi stykmi s Chorvátskom. Odstránené boli aj spory o spoločnú štátnu hranicu. Aj napriek dobrej slovinskej ekonomike sa len ťažko obnovovala vysoká životná úroveň spred rozpadu Juhoslávie. Pre väčšinu Slovincov však bolo dôležitejšie, že bol v krajine mier a že sa im podarilo vyviaznuť z neistého juhoslovanského regiónu.

3.2. Vojna v Chorvátsku
Vojna v Juhoslávii (tiež známa ako „Domovinski Rat“ - Vlastenecká vojna, alebo Vojna za nezávislosť) je názov vojnového konfliktu v dnešnom Chorvátsku v rokoch 1990 až 1995. Išlo prevažne o konflikt medzi (etnickými) Chorvátmi a Srbmi. Po skončení Studenej vojny v Európe sa v mnohých krajinách konali slobodné voľby. V Chorvátskej socialistickej republike (v rámci Juhoslávie) 22.apríla 1990 – prvé kolo a 6. mája 1990 druhé kolo volieb. Nacionalistické hnutie Chorvátska demokratická únia (HZD) na čele s Franjom Tudjmanom, vyhrala s 40% platných hlasov. HZD po vyhraných voľbách sformovala chorvátsku vládu.. Jej zámer nebol oddeliť Chorvátsko od Juhoslávie, len získať väčšiu nezávislosť. Prvé stretnutie Chorvátskeho parlamentu sa konalo 30. mája 1990 a prezident Tudjman začal rokovať s ostatnými členmi parlamentu o novej Ústave Chorvátskej republiky a ekonomických a sociálnych zmenách. Ústava bola medzinárodne schválená až 22. decembra 1990. V lete 1990 sa separatistické snahy srbskej menšiny začali stupňovať a boli sprevádzané vyháňaním a vraždením pokojných chorvátskych civilistov.

Miestni Srbi z hornatých častí Chorvátska z blízkostí bosnianskych hraníc pod vedením Slobodana Miloševiča sa vzbúrili a vytvorili neoficiálny “Autonómny okres Srbská Krajina”, neskôr dokonca zvaný „Republika Srbská Krajina“(RSK). Chorvátska armáda sem poslala špeciálne policajné jednotky, aby problém vyriešili, no helikoptéry prevážajúce policajtov boli zostrelené lietadlami juhoslovanskej armády (JLA). Nie je jasné, aká bola úloha JLA v Srbskej Krajine, no konečným výsledkom bolo zhoršenie konfliktu. Chorváti verili, že lietadlá JLA boli poslané srbskou vládou, Srbi zase verili, že Chorváti terorizujú srbskú menšinu v Chorvátsku. Situácia sa vyhrotila, keď Krajinný Srbi obsadili a zablokovali turistické oblasti v celej Dalmácii. Extrémisti na oboch stranách začali bezdôvodne zabíjať občanov s inou národnosťou (Srbi Chorvátov, Chorváti Srbov). Tieto etnické problémy boli podporované aj propagandou na oboch stranách. Tento širší konflikt vyhrotil do ozbrojených stretov v Srbskej Krajine.

Chorvátska vláda sa dozvedela o nepokojoch v Srbskej Krajine a minister vnútra začal formovať špeciálnu políciu, pretože Ústava Juhoslávie (do ktorej Chorvátsko ešte stále patrilo) nedovoľovala zväzovým krajinám mať svoje vlastné armády a JLA Chorvátsku nepomohla. JLA (obrázok č.6) sa často vo vhodných príležitostiach objavila dokonca po boku Krajinných Srbov. Chorvátsko si začalo budovať svoju vlastnú armádu, bez pomoci JLA. 9.apríla 1991 chorvátsky prezident Tudjman premenoval špeciálne policajné jednotky na “Zbor Narodne Garde” (národné gardy), tvoriace chorvátsku armádu. 19. mája 1991 sa konalo referendum o oddelení Chorvátska od Juhoslávie. Srbi protestovali, ale referendum bolo platné a Chorváti sa 94% vyslovili za osamostatnenie. Chorvátsko vyhlásilo nezávislosť 25. júna 1991.
Tudjmanov režim podporoval vytváranie vojenskej nálady nadnesenými správami o utrpení chorvátskych civilistov, zveličovaním údajov o zločinoch páchaných srbskými jednotkami, ale napr. aj vyhlasovaním zbytočných leteckých poplachov. Základom Tudjmanovej politiky sa stala protisrbská xenofóbia[1]. S jej pomocou ospravedlňovala narastajúcu diskrimináciu príslušníkov srbskej komunity, ktorí zostali na území samostatného Chorvátska. Prepustení zo zamestnania, vyháňaní zo svojich domov a bytov boli pritom aj tisíce Srbov, ktorí sa chceli stať právoplatnými občanmi nezávislého Chorvátskeho štátu.

Chorvátsko bolo od počiatku budované na nacionálnych až nacionalistických základoch. Tudjmanovi sa podarilo vnútiť túto ideológiu prevažnej časti chorvátskeho obyvateľstva. Prívrženci Tudjmana označovali za jedinú príčinu ozbrojeného konfliktu v Chorvátsku srbskú agresiu. Odmietali pripustiť, že konflikt je občianskou vojnou, ktoré vyvolali separatistické snahy  srbskej menšiny. Tento falošný a zavádzajúci výklad vojny napomohol v zomknutí Chorvátov a získaniu mnohých sympatií v zahraničí. Jadrom chorvátskej politiky sa stalo popretie etnických práv viac ako 10% obyvateľov krajiny.
Mesiac po osamostatnení Chorvátska srbské jednotky obsadili 1/3 územia vďaka miestnym Srbom. Srbi si zvolili, majúc prevahu v zbraniach a výbave, stratégiu rozsiahleho ostreľovania, vrátane civilných cieľov. Medzinárodné spoločenstvo uvrhlo na zbrane embargo, čo spôsobilo, že Chorváti začali pašovať zbrane cez hranice, aj vďaka tajným dohodám s Maďarskou vládou, vďaka tradičným dobrým vzťahom medzi Chorvátskom a Maďarskom proti Srbom.

Chorváti z kritických oblastí (bosnianske a srbské pohraničie) začali opúšťať svoje domovy a sťahovali sa do vnútrozemia Chorvátska. Srbi robili presný opak a sťahovali sa do ich domovov. Oficiálne štatistiky hovoria že 220 000 Chorvátov a 300 000 Srbov sa presťahovalo počas vojny v Chorvátsku počas vrcholu bojov koncom roku 1991. Na veľa miestach boli pôvodný obyvatelia vyhnaní z domovov (eventuálne popravení), do ktorých sa potom nasťahovali obyvatelia z druhej bojujúcej strany. Svet spoznal nový pojem a to „etnické čistky“ (obrázok č.7). 8. októbra 1991 chorvátsky parlament zrušil všetky vzťahy s rozpadávajúcim sa zvyškom Juhoslávie. Preto je tento deň dnes štátnym sviatkom, označovaný ako “Chorvátsky deň nezávislosti”.
Aby Chorváti odvrátili možnosť vojenskej porážky, vláda na začiatku roka 1992 súhlasila s rozmiestnením vojsk OSN na líniách bojov. To bol nesporne veľmi riskantný krok. Hrozilo reálne nebezpečenstvo, že príchod neutrálnych vojsk zabezpečí územné zisky Srbov a to sa stane rozhodujúcim krokom k definitívnemu roztriešteniu Chorvátskeho štátu. Tudjman včas pochopil, že v juhoslovanskom konflikte nebudú rozhodovať krátkodobé vojenské úspechy, ale stanoviská veľmocí. Všetko preto vsadil na získanie podpory Nemecka, USA atď.

Na začiatku roka 1992 nastala v Republike Srbská Krajina politická kríza. Súvisela s rozmiestnením vojsk OSN na línii bojov chorvátskej armády a jednotiek krajinných Srbov. Srbi príchod týchto vojsk ostro odmietali, chceli využiť svoju vojenskú prevahu a rozšíriť teritórium RSK. Nakoniec až vo februári roku 1992 Srbi súhlasili s rozmiestnením vojsk.
Z geografického, dopravného a obranného hľadiska veľmi nešťastne situovaný štát vytvorený chorvátskymi Srbmi sa stále viac prepadával do hospodárskej krízy. Začali chýbať základné potraviny. Väčšina obyvateľov RSK sa ocitla na hranici biedy. Ekonomicky, politicky aj vojensky bola RSK závislá na podpore Zväzovej republiky Juhoslávia (SRJ). Všeobecná kríza rýchlo nadobúdala katastrofálne rozmery. Odtrhnutie tretiny územia malo pre Chorvátsko veľmi ťažké dôsledky. Prišlo o tisíce hektárov úrodnej pôdy, nemohlo využívať ropné nálezisko vo východnej Slavónii. Na odtrhnutom území zostalo mnoho významných priemyselných podnikov. Zo dňa na deň „vyschli“ pre chorvátsku ekonomiku príjmy z turistického ruchu a súčastne ju zaťažovali obrovské výdaje na budovanie armády. V priebehu roka 1992 sa rýchlo zhoršila životná úroveň chorvátskeho obyvateľstva, nastala vysoká inflácia.  22. mája 1992 sa Chorvátsko stalo členom OSN. Počas rokov 1992 a 1993 stúpol počet obyvateľov v Chorvátsku o 225 000 z dôvodu príchodu utečencov prevažne chorvátskej národnosti z Bosny a Hercegoviny a Srbska. Chorvátski dobrovoľníci a tiež niektorí naverbovaní vojaci sa zúčastnili aj vojny v Bosne a Hercegovine. Chorvátska pomoc v Bosne bola podporovaná aj finančne.
V auguste 1992 sa konali parlamentné a prezidentské voľby. Franjo Tudjman získal už v prvom kole nadpolovičnú väčšinu hlasov. Podobný úspech ako dosiahol Tudjman dosiahla aj strana HDZ, ktorá obsadila absolútnu väčšinu kresiel v chorvátskom parlamente. Demokratický systém, nastolený po páde komunizmu, fungoval v Chorvátsku do značnej miery len formálne. Všetka moc sa sústreďovala do rúk prezidenta. Jeho skutočné právomoci ďaleko presahovali rozsiahle kompetencie, ktoré prezidentovi poskytovala chorvátska ústava. Na kľúčové posty prezident dosadzoval svojich príbuzných a priateľov.
Od medzinárodného uznania samostatnosti sa postavenie Chorvátska zlepšovalo. Počas roka 1992 juhoslovanská armáda JLA opustila južnú Dalmáciu, srbské útoky postupne zoslabli. Podarilo sa im posilniť obraz Chorvátska ako mierumilovnej krajiny, budujúcej demokratický systém, obraz zeme, ktorá sa stala nevinnou obeťou cudzej agresie. Prezentoval sa ako štát, ktorý sa definitívne rozišiel s komunizmom. Ďalej sa zlepšilo medzinárodné postavenie krajiny. Vedľa spojenectva s Nemeckom mohlo Chorvátsko stále viac počítať s pomocou USA.
V priebehu roka 1993 sa postavenie Chorvátska skomplikovalo v súvislosti s vypuknutím konfliktu medzi bosnianskymi Chorvátmi a moslimmi. Zosilnil sa prúd bosnianskych Chorvátov, ktorí hľadali útočisko pod ochranou chorvátskej vlády. Objavujú sa aj sociálne protesty. Na jeseň 1993 sa situácia čiastočne stabilizovala. Prechodne sa znížila nezamestnanosť, zastavila sa inflácia- stanovil sa pevný kurz dináru.
Mnoho Chorvátov pochopilo, že Tudjmanov režim využíva nacionálnu ideológiu predovšetkým ako zásterku k dosiahnutiu skupinových či osobných záujmov.
Na počiatku roku 1995 sa Západ začal pripravovať k ozbrojenému zásahu v Bosne a Hercegovine. USA ani ďalšie veľmoci neboli ochotné nasadiť svoje vojská na priame boje v Bosne. Jedinou ozbrojenou skupinou, schopnou vytlačiť bosnianskych Srbov zo svojich pozícií bola chorvátska armáda. Nasadenie chorvátskych jednotiek bolo možné len v prípade, že Chorvátsko nebude ohrozované vojskom Krajinných srbov. To bol hlavný dôvod, prečo Záhreb dostal na jar 1995 tichý, ale jasný súhlas Západu k vojenskej likvidácii Republiky Srbskej Krajiny. Plán na operáciu RSK vypracovalo velenie chorvátskej armády v spolupráci s niekoľkými americkými generálmi. RSK získala po roku 1991 minimum nových zbraní, nemala potrebné náhradné diely a chýbali aj vojaci.
1.marca 1995 chorvátska armáda zahájila útok na RSK v západnej Slavónii. Počas päťdenných bojov bez väčších problémov túto oblasť ovládla. Jednotky srbskej armády častokrát nekládli žiadny odpor a ustúpili zväčša do Bosny.  Po obsadení západnej Slavónie boli dni RSK spočítané. Celkom pasívny zostali jednotky OSN, ktoré mali dohliadať na dodržiavanie prímeria. Už na druhý deň padlo hlavné mesto RSK Knín a za necelý týždeň ovládla chorvátska armáda celú západnú časť RSK. Pod kontrolou srbských separatistov zostala len malá časť východnej Slavónie a západný Srem (centrá Beli Monastir a Vukovar) (obrázok č.8). Chorvátska vláda chcela, aby čo najviac Srbov opustilo svoje domovy a navždy odišlo z Chorvátska.
N jar roku 1995 zosilnila v chorvátskych médiách kampaň požadujúca potrestania všetkých Srbov. Útok začal niekoľkohodinovou delostreleckou paľbou na Knín. Hlavným cieľom ostreľovania bolo zastrašiť civilné obyvateľstvo a donútiť ho k úteku. Chorvátske jednotky strieľali na kolóny utečencov. Baniji, Kordun, Liku a severnú Dalmáciu navždy opustilo viac než 150 000 Srbov. Chorvátsko sa teda zbavilo menšinového problému a zmenilo sa v národnostne jednotný štát.
 
3.3. Bosna a Hercegovina
V Bosne a Hercegovine (BaH) bola situácia nestabilná. Túto etnicky zmiešanú juhoslovanskú republiku obývali 3 hlavné etniká. Srbi, Chorváti a Moslimovia. V rokoch 1992- 1995 sa tu odohrala veľmi komplikovaná občianska vojna. Na jej vzniku sa podpísali okrem vnútorných problémov aj výrazná angažovanosť susedného Srbska a Chorvátska a rozpory medzi vládnucimi nacionálnymi stranami, ktoré sa dostali k moci po voľbách v roku 1990. Na politickej scéne v BaH boli tri významné strany: Strana demokratickej akcie (SDA) vedená Alijom Izetbegovičom, Chorvátske demokratické spoločenstvo (HDZ), na čele ktorej stál Mate Boban a Srbská demokratická strana (SDS) sústreďovaná okolo Radovana Karadžiča. Tieto politické strany mali o ďalšom osude BaH diametrálne odlišné predstavy.
V parlamentných voľbách, ktoré sa v BaH uskutočnili na prelome novembra a decembra 1990, boli porazení bývalí komunisti a víťazmi sa stali nacionálne orientované strany- SDA, HDZ a SDS.
Novozvolený parlament BaH začal pracovať koncom decembra 1990, ale dochádzalo k tichým dohodám, ktoré sa nedodržovali. Vzájomná nedôvera, panujúca medzi stranami a ich politikmi sa časom preniesla aj do spoločnosti. Od neskorej jari 1991 sa začal ľudí zmocňovať silný nepokoj. Najprv ho vyvolali informácie o ozbrojených konfliktoch medzi srbským a chorvátskym obyvateľstvom v srbskej Krajine v Chorvátsku. Obavy sa ďalej vystupňovali po vyhlásení samostatnosti Slovinska a Chorvátska (v júni 1991). V priebehu leta 1991 začali do BaH stále vo väčšom množstve prichádzať utečenci zo susedného Chorvátska, zmietaného v srbsko- chorvátskej vojne. Zároveň sa boje začali približovať stále viac k bosnianskym hraniciam. U Srbov v BaH rástol strach z útokov Chorvátov z Chorvátska. Začiatkom septembra 1991 sa obrátili na JLA so žiadosťou o ochranu. V niekoľkých častiach BaH vyhlásili bosnianski Srbi „Krajinu srbskej autonómnej oblasti“ (SAO), ktorú začala JLA postupne vyzbrojovať.
Koncom októbra navrhla SDA pod vplyvom vnútropolitického vývoja v BaH celorepublikové referendum, v ktorom by sa občania sami vyjadrili, či si prajú samostatnosť. 29. marca 1992 sa uskutočnilo v BaH referendum o samostatnosti republiky. Pre ňu sa v ňom vyslovilo 63,4% občanov, predovšetkým bosnianskych Moslimov a Chorvátov. V apríli začalo dochádzať k prudkým zrážkam medzi JLA, ktorá pomáhala Srbom a ozbrojenými jednotkami Moslimov a Chorvátov. Krvavý bosniansky konflikt sa snažilo zastaviť medzinárodné spoločenstvo. Problém sa dostal na program jednania Medzinárodnej konferencie o Juhoslávii, ktorá prebiehala od jesene 1992 striedavo v Londýne, Ženeve a v Haagu. Na týchto jednaniach bolo vytvorených niekoľko plánov, ako by bolo možné rozdeliť BaH, aby sa konflikt ukončil. Tieto návrhy sa však stretli s nesúhlasom na samotnom Balkáne a tak ostala pomoc medzinárodného spoločenstva len v teoretickej úrovni (s výnimkou vojenských jednotiek UNPROFOR- obrázok č.9, vyslaných OSN).

V roku 1992 podpísali zástupcovia Srbov, Chorvátov a Moslimov zmluvu o vytvorení 3 autonómií pod kontrolou centrálnej bosnianske vlády. Skutočné rozdelenie územia však bolo iné. Srbi ovládali asi 65% územia, Chorváti 25% a Moslimovia- Bosniaci iba malé územia okolo Sarajeva. Od tohto času prebiehala na území Bosny a Hercegoviny občianska vojna. 3. júla vyhlásili Bosniaci a bosnianski Chorváti v juhozápadnej časti BaH spoločenstvo Herceg- Bosna. Odôvodňovali to existenciou SAO na teritóriu BaH. Táto udalosť zredukovala počet bojujúcich strán na dve- Herceg- Bosna a bosnianski Srbi. Hlavné etniká medzi sebou bojovali o územia. Vojna v Bosne a Hercegovine mala mimoriadne krutý priebeh a vyžiadala si veľké straty na životoch medzi vojakmi, ako aj medzi civilným obyvateľstvom. Bosnianski Srbi vykonávali etnické čistky aj na bosnianskych Chorvátoch aj bosnianskych moslimoch. Už začiatkom vojny prišli o životy tisíce ľudí, státisíce boli nútené opustiť svoje domovy. Bolo vytvorených 94 utečeneckých táborov, kde bolo už vtedy v neľudských podmienkach zadržiavaných vyše 100 000 obyvateľov BaH.  V priebehu rokov 1994- 1995 začínalo opäť dochádzať k rokovaniam, ako ukončiť vojnu. Vo februári sa začali vo Washingtone chorvátsko- bosnianske dohovory o urovnaní vzájomných konfliktoch. V marci 1994 tu bola podpísaná zmluva o vytvorení bosniansko- chorvátskej federácie v BaH a dohodu o prepojeniach tohto štátneho útvaru s Chorvátskom.

Medzitým dojednali ministri zahraničia USA, Ruska, Nemecka, Francúzska, Veľkej Británie, Belgicka a Grécka na zasadnutí v Ženeve (obrázok č.10) spoločnú stratégiu pre obnovenie mierových rozhovorov o BaH. Po prvý krát tu odznela myšlienka rozdelenia územia BaH medzi bosniansko- chorvátskou federáciou a republikou bosnianskych Srbov v pomere 51: 49%. Srbi však v tomto období ovládali 70% územia, z toho vyplynulo, že veľkú časť územia by museli opustiť. Vojnu ukončilo až podpísanie Daytonského mieru dňa 14.12 1995 v Paríži (obrázok č.11). Na jeho podpisovaní sa zúčastnili prezidenti Srbska Miloševič, Chorvátska Tudjman a Izetbegovič, prezident BaH. Ako svedkovia boli prítomní americký prezident Bill Clinton, jeho francúzsky kolega J. Chirac, nemecký kancelár Kohl, britský premiér Major a tiež predsedovia vlád Ruska a Španielska. Po podpise zmluvy sa začalo rozmiestňovanie medzinárodných mierových síl v Bosne a Hercegovine. Ich prítomnosť na území je aj dnes. Dnes je Bosna a Hercegovina rozdelená na dva územné celky. Republika Srbská a Federácia Bosny a Hercegoviny (Moslimsko-Chorvátska federácia). Bolo tak učinené na základe Daytonskej zmluvy. Tieto dve republiky oddeľuje 4 km široká a 1030 km dlhá separačná zóna. Situácia sa od konca vojny pomerne stabilizovala, ale stále existujú možné ohniská budúcich konfliktov. Je to spôsobené nepochopením juhoslovanských mentalít zo strany NATO a OSN.
 
3.4. Macedónsko
Začiatkom decembra 1991 požiadala macedónska vláda o medzinárodné uznanie samostatnosti a nezávislosti Macedónska aj napriek tomu, že po vypuknutí juhoslovanskej krízy sa snažila o zachovanie federácie. Macedónsko sa vzdalo možností zostať spolu so Srbskom, Čiernou Horou a prípadne aj s Bosnou a Hercegovinou v zmenšenej Juhoslávii. V tom prípade by bolo Macedónsko proti svojej vôli zatiahnuté do vojny v Chorvátsku po boku Srbov. V štátnom zväzku by muselo hrať úlohu slabšieho neplnoprávneho partnera. Európska únia však odmietla nezávislosť Macedónska oficiálne uznať kvôli odporu Grécka. Zámienkou tohto odporu boli námietky proti názvu a štátnemu symbolu, ale skutočným dôvodom bola obava Grécka z prípadného úsilia macedónskej menšiny v Grécku o pripojenie sa k Macedónsku. Atény vyvíjali politický a ekonomický nátlak zadržovaním časti macedónskeho importu z gréckych prístavov a prerušením dodávok ropy zo solúnskeho prístavu a polovici augusta 1992. Ako prvé uznalo nezávislosť a suverenitu Macedónska 15. januára 1992 Bulharsko, v ktorom znova vzplanula myšlienka pripojenia Macedónska k Bulharsku.

Hlavným dôvodom, prečo aj v Macedónsku nevypukol po osamostatnení ozbrojený konflikt, bol fakt, že tunajšia srbská komunita neprejavila záujem o separáciu z Macedónska. Pokojným spôsobom sa podarilo vyriešiť aj spory týkajúce sa hranice rozdeľujúcej Srbsko a Macedónsko. Najzložitejším problémom, ktorý mohol ohroziť samostatnosť Macedónska zvnútra, boli vzťahy s početnou albánskou komunitou, v ktorej žilo približne 0,75 miliónov Albáncov najmä pozdĺž hranice s Kosovom a Albánskom. Macedónska vláda sa obávala, že ozbrojený konflikt v Kosove by sa mohol preniesť aj medzi macedónskych Albáncov. Preto bolo rozmiestnenie malého kontingentu vojsk OSN na severe zeme v roku 1993 veľkým úspechom macedónskej vlády.

Macedónsky parlament zvolil začiatkom roka 1991 za prezidenta kandidáta SKM (Zväz komunistov Macedónska) Kira Gligorova. Nová vláda, zložená z postkomunistov, si svojimi umiernenými postojmi a ochotou spolupracovať postupne získala sympatie v zahraničí. Macedónsko sa postupne ocitlo v ekonomických problémoch, lebo bolo závislé od juhoslovanského trhu, bol zastavený obchod s Chorvátskom, Slovinskom, Bosnou a Hercegovinou a prejavili sa aj dôsledky sankcií zo strany gréckej vlády. V rokoch 1993-1995 nastalo zlepšenie medzinárodného postavenia zeme. V zahraničnej politike vystupovala zámerne nekonfliktne, sporné problémy riešila kompromisom, ale hájila základné národné záujmy, viedla obratnú politiku, a tým prelomila vonkajšiu izoláciu. 18.apríla 1993 bolo Macedónsko prijaté do OSN. Na jeseň 1995 sa zlepšili aj vzťahy medzi s Gréckom, ktoré odvolalo ekonomickú blokádu a uznalo macedónsky štát pod názvom Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko. Najvážnejší vnútropolitický problém sa však nepodarilo vyriešiť. Vzťah medzi macedónskou a albánskou komunitou prerástol v r.1997 do otvoreného konfliktu. Macedónski nacionalisti protestovali v uliciach proti ústupkom vlády voči Albáncom. Macedónsko, ktoré ako jediná bývalá juhoslovanská republika sa dokázalo vyhnúť konfliktom pri rozpade Juhoslávie, zostalo v r.1997 jedným z najnebezpečnejších miest napätia v Európe.

3.5. Zväzová republika Juhoslávia (ZRJ)
Po rozpade Juhoslávie sa musel Slobodan Miloševič zmieriť so zmenšenou víziou Veľkého Srbska, do ktorého by patrilo Srbsko, Čierna Hora, Macedónsko, Bosna a Hercegovina, ale tiež oblasti Chorvátska kontrolované srbským obyvateľstvom. 30.mája 1992 vyhlásila Rada bezpečnosti OSN proti ZRJ prísne sankcie za účasť v konflikte v Bosne a Hercegovine. To vyústilo do vnútropolitickej krízy, zhoršenia hospodárstva a zosilnenej emigrácii väčšinou študentov a intelektuálov zo Srbska.

Demokratické hnutie Srbska (DEPOS) organizovalo v Belehrade protesty za Miloševičovo odstúpenie. Miloševič, tiesnený nátlakom zo zahraničia, bol nútený vypísať predčasné voľby. V nich znovu dokázal využiť slabosť opozície a vo voľbách v decembri 1992 vyhral.    Ďalej sa zhoršovalo postavenie nesrbských národov. Albánska komunita v Kosove prestala v r. 1992 s verejnými protestmi. Kosovskí Albánci úplne ignorovali srbský štát. V rámci ilegálnej Republiky Kosovo  si vytvorili vlastné školstvo, daňovú sústavu a sieť zdravotníckych zariadení. V máji 1992 bol v ilegálnych voľbách zvolený za prezidenta spisovateľ a literárny historik Ibrahim Rugova (obrázok č.12). Ostrý postup použila belehradská vláda proti Moslimom, žijúcim v Sandžaku, ktorí sa v roku 1991-1993 usilovali o autonómiu tohto regiónu. Jedným z mnohých prípadov porušovania ľudských práv v Sandžaku bol v r.1993 únos a zavraždenie viac ako 20 srbských Moslimov. Diskriminácia nesrbských komunít pokračovala aj vo Vojvodine a Bosne. Miloševič poskytoval bosnianskym Srbom všestrannú pomoc, vrátane vojenskej.

3.5.1. Zmena srbskej politiky
Miloševič pochopil, že tlak zo zahraničia je natoľko silný, že ak si chce udržať moc aspoň v ZRJ, musí upustiť od svojich pôvodných plánov vytvoriť Veľké Srbsko a byť ústretovejší voči zahraničiu. Začal presviedčať vodcov bosnianskych a chorvátskych Srbov, aby zastavili ozbrojený konflikt. V r.1994 vyzval Karadžiča, ktorý stál na čele Srbov v Bosne, aby prijali mierové plány. Chcel zlepšiť aj vzťahy s Chorvátskom, preto nebránil začleneniu Republiky Srbská Krajina k Chorvátsku. Stále sa hlásil k socializmu, ale v praxi od neho začal upúšťať. Za každú cenu sa chcel zbaviť medzinárodného tlaku. Západné veľmoci pochopili, že je Miloševič ako jediný ochotný  urobiť ústupky, len aby si udržal moc v ZRJ. Preto zoslabili sankcie voči ZRJ. Zmena zahraničnej politiky Belehradu ovplyvnili aj udalosti v r. 1995, ktoré ukončili vojnu v Chorvátsku a zmiernili konflikt v Bosne. Miloševič podporoval chorvátskych a bosnianskych Srbov preto, lebo mu to vtedy vyhovovalo. Keď ich už nepotreboval, ich osud ho už nezaujímal. Belehrad sa nečinne prizeral, ako Chorváti obsadzujú územie chorvátskych Srbov, na ktoré si predtým robili nárok. Rapídne sa zvýšil počet emigrantov, ktorí prichádzali  do ZRJ z Chorvátska a Bosny, lebo sa báli tamojšieho nesrbskému režimu (obrázky č.13, 14, 15). Rovnako zlé životné podmienky našli v ZRJ aj emigranti, ktorí utiekli z Bosny po leteckých útokoch NATO a útokoch Moslimov a Chorvátov v r 1995. Prehra Srbov v Chorvátsku veľmi zasiahla, ale vďaka zrušeniu sankcií voči ZRJ sa Miloševičova pozícia upevnila. Stal sa pre Západ nepostrádateľný, ale tým musel pokračovať vo svojej mierovej  taktike, ak si chcel udržať svoje postavenie. V r.1996 sa konali voľby do orgánov miestnej samosprávy, v ktorých uspela opozícia, ktorá vytvorila širokú koalíciu pod názvom Zajedno. Miloševič však dal vyhlásiť voľby za zmanipulované a neplatné. V januári 1997 však srbský parlament uznal výsledky kvôli dvojmesačným masovým protestom, ktoré zachvátili Srbsko. V pol. roka 1997 sa konali aj voľby v Čiernej Hore. Zvíťazil reformy sľubujúci Milo Djukanovič. Miloševič sa už nemohol po tretíkrát uchádzať o miesto srbského prezidenta. Tým sa stal Milan Milutinovič. Miloševič sa v júli 1997 stal prezidentom ZRJ, čo už bola menej vplyvná funkcia.
 
3.5.2. Po roku 1995
Občianska vojna v BaH sa skončila v decembri 1995 podpísaním Daytonského mieru. Slovinsko, Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu a Macedónsko uznali štáty sveta v priebehu rokov 1992 a 1993 (ČSFR 27. júna 1992). Zvyšok bývalej krajiny sa premenoval na Federatívnu republiku Juhoslávia. Avšak situáciu to veľmi nemení. Vojenská prítomnosť je stále na hraniciach.
Národy sa stále nenávidia, a to je 10 rokov po vojne. Svedčí o tom aj rivalita na športových akciách, predovšetkým futbalových zápasoch a aj na internete si navzájom nepekne nadávajú. Krajiny, ktoré za totality niektorí považovali za príklad pomerne dobre fungujúceho socialistického zriadenia, sú teraz (okrem Slovinska) zaostalé, pomaly sa prebúdzajúce, avšak pomaly sa začínajú rozvíjať: Slovinsko je od 1. mája 2004 členom Európskej únie. Do únie sa pomaly chystá aj Chorvátsko. 4. februára 2003 prijala zvyšná Juhoslávia novú ústavu a tiež zmenu názvu na Srbsko a Čierna Hora. Bol to významný krok. Pod týmto názvom krajiny si totiž už nikto nepredstavuje násilie, teror a agresiu, avšak tento deň bol definitívny koniec Juhoslávie. V ústave je aj zahrnuté, že v roku 2006 sa môžu obe krajiny po referende osamostatniť, ak to bude väčšina obyvateľov chcieť.

3.5.3. Vojna v Kosove
Po konfliktoch v Chorvátsku a Bosne sa na prvé miesto dostala zložitá situácia v Kosove. Srbský útlak stále viac zjednocoval albánsku komunitu, ktorá nechcela, aby bolo Kosovo súčasťou Srbska. USA dalo najavo, že budú presadzovať obnovu autonómie Kosova, ale nesúhlasia s jeho odtrhnutím od ZRJ. Belehradská vláda prvýkrát uznala Ibrahima Rugovu za rovnocenného partnera. Aj napriek tomu sa situácia v Kosove nezmenila. Na prelome r.1996-1997 podnikla albánska Kosovská oslobodenecká armáda (UCK) niekoľko teroristických útokov, pripravovali masové protestné akcie. Táto vojenská organizácia vznikla v roku 1993 s cieľom obhajovať záujmy kosovských Albáncov proti opatreniam režimu Miloševiča. Jej vznik bol odpoveďou na neúspech politiky nezávislého odporu umiernenej časti kosovsko-albánskej spoločnosti. Koncom r.1997 vypukli v Kosove nové nepokoje sprevádzané narastajúcim počtom teroristických útokov (obrázok č.16). Odklon kosovských Albáncov od pokojných foriem odporu a zvyšovanie ozbrojeného násilia na oboch stranách zmarili aj posledné pokusy o kompromisné, mierové riešenie krízy. Keď Kosovčania zaútočili, albánska vláda v lete 1997 padla a do Kosova sa nahrnuli tisíce albánskych vojakov. Konflikt medzi Srbmi a Albáncami sa vyostril. Dochádzalo k ozbrojeným stretom, preto do konfliktu zasiahla aj OSN, NATO (Severoatlantická aliancia) a OBSE (Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe). V roku 1998 bolo postupne schválených viac rezolúcií (č.1160, 1199, 1203), ktoré mali zastaviť konflikt. Množia sa útoky na obyvateľstvo, preto medzinárodné spoločenstvo zvažuje možnosť leteckých útokov. Diplomatické úsilie vyvrcholilo mierovou konferenciou v Rambouillet vo Francúzsku a v Paríži vo februári až marci 1999. Stretli sa tu predstavitelia ZRJ a kosovských Albáncov, aby riešili otázku budúceho postavenia Kosova. Mierová konferencia sa však skončila neúspešne, pretože juhoslovanská strana odmietla podpísať dohodu. To vyvolalo uskutočnenie vojenskej akcie NATO proti ZRJ.
24. marca 1999 lietadlá NATO začali nálety proti ZRJ o 20.00 hod. na rozkaz Generálneho tajomníka NATO Javiera Solanu. Na bombardovaní sa zúčastnilo 13 z 19 členských štátov NATO. Miloševič mohol zastaviť útoky NATO kapituláciou, ale ZRJ na ne reagovalo ozbrojenými odvetami proti obyvateľstvu Kosova. Medzníkom diplomatických aktivít o ukončenie bombardovania bolo stretnutie štátov G-7 a Ruska v Bonne, kde prijali dokument, ktorý zahŕňal princípy riešenia vojny v ZRJ.  9. júna 1999 bola podpísaná vojensko-technická dohoda o stiahnutí juhoslovanských ozbrojených síl z Kosova. Dňa 10. júna 1999 NATO prerušilo letecké útoky a Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu č. 1244, ktorá  riešila kosovskú krízu a vytvorila základ pre vznik medzinárodných bezpečnostných síl v Kosove (KFOR). Cieľom  ich činností je vytvárať a udržiavať bezpečnostné prostredie vrátane verejnej bezpečnosti a poriadku; monitorovať, overovať a presadzovať dodržiavanie Vojensko-technickej dohody so ZRJ a dohôd s kosovskými Albáncami. Od roku 1999 pôsobia v KFOR aj príslušníci Slovenskej armády.

Bombardovanie lietadlami NATO malo aj svoje nedostatky, a to nedoriešenú otázku utečencov, ktorých počet vzrástol počas bombardovania na l milión (obrázok č.17), stovky mŕtvych Srbov a Albáncov, ekonomické a ekologické škody a znásobenie etnických čistiek v Kosove.

4. Referendum v Čiernej Hore
Čierna Hora a Srbsko sú posledné republiky bývalej Juhoslávie, ktoré sa ešte nerozdelili. Federácia Srbska a Čiernej Hory vznikla vo februári 2003. Zač. roku 2006 vypršala lehota, ktorá zväzovala Čiernu Horu k zdržaniu sa snáh o nezávislosť. Obe krajiny však už dlhšie fungujú oddelene. Majú vlastný rozpočet, colný systém, parlament, prezidenta, premiéra, menu (Srbsko – dinár, Čierna Hora – euro). 21.mája 2006 sa v Čiernej Hore uskutočnilo referendum o jej nezávislosti od Srbska. Na celý proces dohliadala Európska únia (EÚ). Premiérom Černej Hory a lídrom za nezávislosť je Milo Djukanovič (Demokratická sociálna strana). Opozičný líder za spoločnú úniu so Srbskom je Predrag Bulatovič (Sociálna ľudová strana). Belehrad na čele s premiérom Vojislavom Koštunicom sa snažili získať Čiernohorcov na stranu únie varovaniami pred uzavretými hranicami, colnými poplatkami a zvýšenom školnom.

Aby bolo referendum platné, museli byť splnené dve podmienky EÚ:
-  na referende sa zúčastní viac ako 50% zo 480 000 oprávnených voličov
-  viac ako 55% z nich sa vysloví za nezávislosť

Obe podmienky boli splnené, keď sa volieb zúčastnilo 86,3% voličov a z nich bolo za nezávislosť 55,4%. Tým sa Č. Hora môže oficiálne osamostatniť od Srbska. Opozícia zatiaľ čaká na oficiálne výsledky, ale priebeh hlasovania ani sčítanie nespochybnila. Po osamostatnení bude mať Č. Hora voľnejšiu cestu do EÚ ako Srbsko, lebo Srbsko zatiaľ nemôže rokovať o vstupe, kým nevydá vojnového zločinca z obdobia vojny v Bosne a Hercegovine, Radka Mladiča. Č. Hora ako novovytvorený štát musí na rozdiel od Srbska požiadať o medzinárodné uznanie a členstvo v medzinárodných organizáciách ako OSN.
 
5. Slobodan Miloševič
Muž prezývaný „balkánsky mäsiar“, sa narodil počas druhej svetovej vojny 29. augusta 1941 v mestečku Požarevac. Pochádzal z učiteľskej rodiny. Matka bola učiteľka a členka komunistickej strany, otec po vyštudovaní seminára pôsobil po vojne ako učiteľ na gymnáziu. Obaja boli Čiernohorci a obaja si vzali život. Či tieto udalosti ovplyvnili Miloševičovu psychiku zostáva dodnes záhadou. Do strany vstúpil ako gymnazista. Počas rokov na strednej škole stretol svoju budúcu manželku Mirjanu Markovičovú. Neskôr Miloševič, prezývaný familiárne Slobo, pracoval ako poradca belehradského primátora, ako riaditeľ Beobanky, viedol organizáciu štátostrany v hlavnom meste, neskôr celej srbskej republiky.
V roku 1987 sa v Juhoslávii začali prejavovať prvé nacionalistické vášne. Miloševič, ako predseda komunistickej strany, bol vyslaný do Kosova riešiť konflikt medzi Albáncami a srbskou menšinou po vypuknutí demonštrácií na Kosovom poli. Jediným výrokom si získal na svoju strany široké masy srbských obyvateľov Kosova, keď povedal: „Už nikdy vás nikto nebude biť,“ a „Juhoslávia bez Kosova neexistuje! Juhoslávia a Srbsko sa Kosova nevzdajú,“[2] čím sa z komunistu stal nacionalista a srbská menšina si ho zamilovala. V 1990 sa stal prezidentom a napriek tomu, že hovoril o mieri, pripravoval sa na vojnu. V mnohých častiach balkánskeho regiónu sa rozhoreli konflikty, ktorých východiskovým bodom boli najmä myšlienky a záujmy juhoslovanského prezidenta. Došlo ku stretu s Chorvátskom, spolu s Radovanom Karadžičom sa pripravoval na vojnu s Bosnou a Hercegovinou. V oboch oblastiach dochádzalo k stretom etnických a národnostne rozdielnych skupín obyvateľstva a k čistkám medzi Srbmi, Chorvátmi a Moslimami.
V októbri 1995 na vojenskej základni v Daytone vystupoval ako mierotvorca pri riešení konfliktu ohľadne Bosny a Hercegoviny, na svojich rukách mal ale krv približne 7000 obetí srebrenickej masakry (obrázok č.18). Miloševič vládol ako diktátor, bol schopný odstrániť každého, kto sa mu znepáčil. V samotnom Srbsku sa proti nemu vzniesla vlna odporu, ale rozhádaná opozícia proti nemu nevedela vyvinúť väčší tlak, preto sa opäť dostal do čela štátu. V 1999 sa stal súčasťou kosovskej krízy, počas ktorej boli z domovov vyhnané tisícky Albáncov. Medzinárodné spoločenstvo proti tomu zakročilo, ako sa píše v predchádzajúcich kapitolách, leteckými útokmi, kde sa svoju porážku snažil premeniť na víťazstvo:“ Drahí občania, agresia skončila, mier zvíťazil nad násilím. Želám nám všetkým šťastný mier.“[3] Keďže samotný Miloševič stál v podstate v pozadí celého konfliktu, dnes vyznieva tento výrok možno ako výsmech obetiam, ktoré so sebou priniesli vojny na Balkáne.
Letecké útoky NATO sa skončili prehrou Slobodana Miloševiča, pretože ako vodca, ktorý presadzoval vytvorenie Veľkého Srbska, nakoniec prišiel o chorvátsku Krajinu, Bosnu aj Kosovo. V roku 2000 ľudové zhromaždenie zbavilo Miloševiča moci, do čela štátu sa dostáva opozícia. Bol zatknutý v roku 2001 vo svojej vile, neskôr prevezený z Belehradu do Haagu, kde čelil obvineniam zo zločinov, spáchaných v:
- Chorvátsku (medzi rokmi 1991 a 1995) - zločiny proti ľudskosti vrátane vyhladzovania, mučenia a neľudskosti, deportácii 170 000 Chorvátov a väznenie v nehumánnych podmienkach. Zahynulo tu vyše 25 000 ľudí
 - Bosne (medzi rokmi 1992 a 1995) – žaloba z genocídy, masakry vyše 7000 ľudí v Srebrenici, väznenie tisícok bosnianskych Chorvátov a Moslimov, vojnových zločinov, zločinov proti ľudskosti vrátane prenasledovania, mučenia a vraždenia
  - Kosove (medzi 1998 a 1999) – plánovanie, podnecovanie, nariaďovanie, páchanie a napomáhanie v terore na albánskom obyvateľstve. Obvinený zo zločinov proti ľudskosti, vojnových zločinov vrátane deportácie, násilného presunu, vraždenia a prenasledovania. Zomrelo vyše 10 000 ľudí.
Týmto obvineniam čelil Miloševič na Medzinárodnom trestnom tribunáli pre bývalú Juhosláviu so sídlom v Haagu. Rozsudku sa nedožil, zomrel 11. marca 2006. Srbská spoločnosť nie je v názore na Miloševiča jednotná. Jednými je odsudzovaný ako tyran a vrah tisícok nevinných ľudí, ktorý mnohým rodinám spôsobil bolesť (obrázok č.19), druhí ho považujú za hrdinu, ktorý sa snažil o zjednotenie územia, na ktoré si robia nárok. Táto rozdielnosť názorov sa prejavila aj v reakciách na jeho úmrtie.
 
ZÁVER
Koniec 20. storočia všetkým ľuďom ukázal, prečo sa oblasť Balkánu mnohé roky nazývala „Sud pušného prachu“ alebo „Zadný dvor Európy“. Región zložený z multietnických krajín čakal, až kým v nevybuchli spory, ktoré sa v ňom dlhé roky hromadili. Nastala kríza, ktorá sa netýkala len územia Balkánu, ale ovplyvnila chod dejín celej Európy a dodnes sa s jej následkami stretávame.
V našej práci sme sa snažili o to, aby si všetci čitatelia dokázali vytvoriť jasnú a pravdivú predstavu o týchto konfliktoch a najväčšej genocíde od čias holokaustu. Pokúšali sme sa dosiahnuť maximálnu objektivitu a nadstranníckosť v juhoslovanskom konflikte. Dúfame, že poslúži na to, aby sa ľudia v budúcnosti podobných chýb vyvarovali.
Spory, ktoré tak ľahko môžu vypuknúť v ktoromkoľvek kúte sveta, boli spôsobené:
-  neznášanlivosťou a stáročnými krivdami, ktoré pociťovali jednotlivé etniká,
-  vzrastajúcim nacionalizmom, ktorým boli presiaknuté a naprogramované masy ľudí,
-  snahou štátov rozšíriť svoje územie na úkor iných krajín,
-  počiatočnou pasivitou medzinárodného spoločenstva, ktoré naplno začalo riešiť spory až keď už bolo takmer neskoro,
-  chybami, ktorých sa dopustilo v snahe čo najskôr nastoliť mier,
-  egoizmom štátov, ktoré často presadzovali vlastné záujmy pred záujmami ľudstva.
Toto všetko by však samo nestačilo na to, aby vyvolalo taký dlhotrvajúci konflikt, za ktorý museli prinášať obete najmä nevinní. Tým posledným a snáď najpevnejším ohnivkom boli mocichtiví ľudia stojaci na čele jednotlivých etnických skupín, ktorí dokázali opantať masy ľudí rečami o nedokonalých rasách a národnej spolupatričnosti. Táto vojna nemá jedného vinnníka. Všetky strany sa viac či  menej podieľali na neustálom rozdúchavaní konfliktu. Práve preto by sme sa mali do budúcnosti poučiť z chýb a vedieť predchádzať podobným krízam, aby si všetci ľudia mohli uplatniť právo na plnohodnotný život bez strachu.