Slovania

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petka (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 22.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 8 920 slov
Počet zobrazení: 7 029
Tlačení: 250
Uložení: 268
Slovania

ÚVOD:
Na začiatok by sme Vás radi oboznámili s príčinou výberu témy tejto práce – Slovania. Za posledné roky k nám čoraz rýchlejšie presakuje západná kultúra, mladí ľudia sa stotožňujú s jej prvkami a strácajú svoju národnú uvedomelosť. Pôvodné zvyky pomaly miznú a s nimi i naša povestná hrdosť. Zabúdame na svojich predkov, strácame svoju históriu. Toto však považujeme za naše veľké nešťastie, lebo národ, ktorý svoju históriu nepozná riskuje, že  všetko zlé, čo ho počas stáročí postihlo, príde znovu a v ešte horšej forme. Úlohou tejto práce je zmapovať väčšinu dostupných zdrojov a predstaviť tak komplexnú predstavu o živote našich predkov v období pred christianizáciou i tesne po nej, keď ešte v zapadlých oblastiach naďalej Slovania žili v súlade s prírodou a pohanskou vierou. Budeme sa venovať ich obvyklému dennému životu, kultúre, náboženstvu, ale i schopnosti zaradiť sa a získať uznanie iných národov. Pevne veríme, že v čitateľovi prebudíme zvedavosť a záujem o túto starú kultúru a že v nej nájde poučenie, ktoré sa mu navždy zahniezdi v pamäti.

1. ETYMOLÓGIA
Prvé spoľahlivé historické správy o Praslovanoch prinášajú na konci 1. a začiatkom 2. storočia n.l. antickí autori Plínius, Tacitus a Klaudius Ptolemajos. Poznajú ich pod menom Venéti, ktoré v podobe Wenden alebo Winden nemecké obyvateľstvo používalo na označenie slovanských susedov. Nie je vylúčené, že aj o dve storočia mladší názov východoslovanských Antov (pôvodne možno „Vantov“) je len východo gótskym variantov starého výrazu, ktorý používame dokonca aj na označenie „venétskej“ epochy praslovanského vývoja. Avšak nevie sa s určitosťou, či sa Venétmi nazývali aj samotní Slovania, možno v názve zanechalo stopu bližšie neznáme indoeurópske etnikum, ktoré podľahlo slovanskej asimilácii. Každopádne, pomenovanie Slovania vzniklo zo slova Sláva, a nie zo slova slavicus (otrok), ako sa mnohí domnievajú.
 
2. GENÉZA SLOVANOV
Večný problém genézy Slovanov. Všetky názory, ktoré sa za dlhé storočia pretvárali na ucelené teórie, tu rekapitulovať nemožno, no pre zaujímavosť spomeňme ten najstarší a najvytrvalejší.  Nájdeme ho v Nestorovom letopise, ktorý pochádza z 12. storočia a je známy ako Povesť vremennych lět. Začiatok letopisu vychádza z biblickej histórie. V kapitole o zmetení jazykov a rozchode národov po neúspešnom stavaní babylonskej veže chýbali autorovi letopisu medzi 72 uvedenými národmi Slovania a keďže sám bol Slovan a aby neporušil počet 72 pripojil ich meno k Ilýrom. Tak sa dostalo do historických spisov spojenie Slovanov s Ilýrmi, ktoré potom veľmi dlho silne ovplyvňovalo názory o počiatku Slovanov. Pretože ilýrske kmene historicky obývali priestor od Balkánu po Dunaj, poskytovala táto teória možnosť predpokladať, že pravlasť Slovanov je na Dunaji. Odtiaľ sa potom údajne rozišli do svojich sídiel, ktoré už možno historicky doložiť. Tento názor u nás zastával aj P. J. Šafárik   Od čias Šafárika sa však bádanie o pôvode Slovanov v oblasti východnej Európy dostalo na inú rovinu. Vychádzalo z údajov antického autora Herodota (5. st. p.n.l.), ktorý spájal slovanských predkov so skýtskymi kmeňmi. Interpretácia jeho správ sa však neopiera o konkrétne údaje o Slovanoch, ale len o hypotetický predpoklad. Od 2. polovice 20. storočia historikom prišla na pomoc ďalšia vedná disciplína – archeológia. Oproti histórii má však zase nevýhodu, že pracuje s prameňmi hmotnej kultúry, ktoré sú anonymné a môžu sa rôzne interpretovať. A tak sa v tomto prípade aj stalo. Zástancovia pangermánskej myšlienky vysvetľovali archeologické nálezy na veľkom európskom priestore ako germánske a dokazovali sídelnú kontinuitu Germánov až do konca doby kamennej. Slovanskí bádatelia zase na základe vykopávok rozpracovali teóriu autochtónnosti Slovanov na územiach, kde ich nachádzame historicky doložených, a teda dokázali opak. Takéto protichodné snahy mohli síce prispieť k rozšíreniu pramennej bázy, ale prekážali pri odhaľovaní objektívnej pravdy.  Pri zisťovaní pôvodu Slovanov postupujú archeológovia retrospektívnym spôsobom. Berú pritom do úvahy všetky overené historické správy aj o neslovanských kmeňoch, ktoré sa dostávali do kontaktu so Slovanmi. Znamená to, že prechádzajú od poznaného k nepoznanému, pričom za známu sa považuje situácia v 6. storočí, kedy o Slovanoch, ktorí sa rozišli do južnej, západnej a čiastočne aj východnej Európy, už existujú súveké písomné pramene. Podľa nich sa Slovania odrazu zjavili na rozsiahlom území ako dovtedy neznámy ľud.  V čase ich rozsídlenia, teda v 6. storočí, bol prejav ich hmotnej kultúry na celom rozsiahlom území, ktoré zaujali, v podstate jednotný. Charakterizujú ich malé osady neďaleko vodných tokov, ktoré tvorili malé štvorce, čiastočne zahĺbené príbytky s ohniskom alebo pecou v rohu. Svojich mŕtvych spaľovali a popol ukladali do nádob – popolníc, alebo len do jamky, kam niekedy ukladali drobné predmety, ako železný nožík, ocielku alebo korálky. Hroby boli zväčša ploché, len v niektorých oblastiach navŕšili nad ne hlinené mohyly. Na sídliskách sa toho veľa nezachovalo. Najčastejšie možno nájsť keramiku, ktorá spolu s nálezmi nádob z hrobov tvorí hlavnú pramennú bázu tohoto obdobia. Nádoby sú vpodstate všetky rovnaké, ručne zhotovené a nezdobené. Pri hľadaní pôvodu nositeľov tejto hmotnej kultúry skúmajú archeológovia podobnosť alebo príbuznosť v pamiatkach, ktoré na tom istom území v 4. a 5. storočí vytvorili kmene pred slovanským osídlením. Niektoré oblasti tohto územia však zostávajú z rôznych dôvodov mimo záujmu archeológov, pretože nemôžu poskytnúť hodnoverný obraz o skúmanej problematike.  Patrí k nim aj dunajská oblasť, ktorá bola dlho predmetom úvah o slovanskej pravlasti. Do konca 4. storočia tvoril Dunaj opevnenú hranicu Rímskej ríše a severne od nej sa nachádzali germánske kmene. Historické pramene uvádzajú, že konkrétne na Slovensku sídlili Kvádi, východne od nich Sarmati, ďalej Dákovia a na juh od nich sa rozprestieralo územie Trákov. Preto by sme tu ťažko mohli predpokladať kryštalizačné územie slovanských kmeňov.  Územie Čiech a veľkú časť Poľska zase v tom čase obývali germánske kmene, v severnej časti dnešného Ruska sídlili baltské kmene. Preto pre úvahy o pôvodnom kryštalizačnom centre Slovanov ostalo rozsiahle územie juhovýchodného Poľska, časti Bieloruska, Zakarpatskej Ukrajiny, Moldavska a Ukrajiny až po rieku Dneper.   Na tomto území rozlíšili archeológovia niekoľko kultúr, ktoré majú korene v 2.-3. storočí a prežívajú do 5. storočia. K najdôležitejším patria černjachovská kultúra južnej Ukrajiny, przeworská kultúra juhovýchodného Poľska a kultúra karpatských mohýl. Všetky tieto kultúry mali z archeologického hľadiska nerovnorodý prejav.  Vedľa štvorcových zahĺbených príbytkov sa tam nachádzali aj obdĺžnikové chaty s kolovou konštrukciou, vedľa žiarového spôsobu pochovávania sa vyskytovali aj kostrové hroby a keramika tiež nemala jednotný charakter. Niektorí bádatelia sa preto prikláňali k názoru, že ide o rôznorodosť týchto kultúr a hoci v prejavoch príbuzných slovanskej kultúre 6. storočia pripúšťali podiel slovanského etnika, dlho sa sporili, ktorý z nich sa väčšmi podieľal na vzniku historických Slovanov. Archeológovia v posledných rokoch podrobnejšie preskúmali oblasť stredného Dnepra a zistili, že nálezy spred 6. storočia sa najviac zhodujú s neskorším kultúrnym prejavom Slovanov. Označili ich ako kyjevská kultúra a väčšina z bádateľov sa prikláňa k názoru, že na tomto území sa nachádzalo kryštalizačné jadro Slovanov, odkiaľ sa potom od 2. polovice 5. storočia a v 6. storočí šírili do svojich historických sídiel.
 
3. EXPANZIA SLOVANOV
Dôvodom expanzie bol pravdepodobne nedostatok životného priestoru v pravlasti. Otázkou však zostáva ako národ obývajúci tak malé územie dokázal v tak krátkom čase(cca 200 r.) obsadiť skoro tretinu Európy. Expanzia Slovanov sa začala asi v 5. storočí. Najstaršia správa o útokoch Slovanov pochádza z roku 493 z Byzancie. Slovania boli vyzbrojení väčšinou len kopijami. Používali aj krátke luky s otrávenými šípmi a sekery. Neradi bojovali na otvorenom priestranstve a nepoznali žiadne formácie. Napriek tomu dobyli územia na Balkáne, a to museli bojovať s perfektne vycvičenou a vyzbrojenou byzantskou armádou. Slovania nebrali zajatcov, domáce obyvateľstvo zabíjali neuveriteľne krutými spôsobmi. Narážali ich na koly, ubíjali ich na smrť alebo ich nahnali do domov a za živa upálili. V 7. st. už sídlili na obrovskom území. Zo západu ohraničenom riekami Labe, prameňom Mohanu až po Jadranské more. Na juhu osídlili celý Balkán a Peloponéz. Dostali sa až do Benátok. Osídľovali Egejské Ostrovy a Krétu. Ich osady boli aj v Malej Ázii. V Byzancii sa hovorilo dvoma jazykmi – gréckym a slovanským. Do Malej Ázie ich presídlil cisár Justinián ako ochranu proti Arabom v roku 686.

Nie všetky územia, ktoré osídlili, aj dobyli. Proste sa tam nasťahovali. A tak územia pod Byzantskou mocou boli opätovne pogréčtené. Zaujímavé je ich osídlenie Anatólie (Turecko). V 7. st. zaberalo severozápadnú časť Malej Ázie. V ôsmom storočí pribudlo územie na maloázijskom pobreží Čierneho mora východne od Carihradu a veľké územie okolo najsevernejšieho výbežku Malej Ázie. V 9.str. potom získali povodie rieky Seyhan (severovýchodne od Cypru). Dokopy obývali asi štvrtinu Malej Ázie. Slovania boli veľmi obávaní bojovníci. Boj proti nim bol ťažký, keďže nepoužívali stratégie, na ktoré bol civilizovaný svet zvyknutý a navyše nemali centrálne vedenie. O boji a mieri sa rozhodovalo na kmeňových radách. Vedeli sa dobre maskovaťa využívali terénne výhody.(Pseudo-) Mauríkios (6/7 st.) dokonca o nich napísal, že sa schovávajú vo vode tak, že dýchajú cez dlhú dutú trstinu, zatiaľ čo ležia na dne. Nikto nedokázal prekonávať vodné toky tak ako oni. Do svojich vojsk ich najímali ako žoldnierov aj Byzantínci, aj Arabi. Arabi výraz Slovan (Saqaliba – z gréckeho sclavoi) používali na všetky etniká žijúce v okolí Slovanov (Nemci, Balti, Bulhari...) Slovania sa ako otroci dostali aj do Španielska. Z otrokov sa rýchlo vypracovali na elitné oddiely arabských vládcov ako v Španielsku tak aj u umajjovských kalifov. Pretože väčšina bielych otrokov boli Slovania, všetkým bielym otrokom sa tak začalo hovoriť. Toto prešlo aj do európskych jazykov, ktoré boli v kontakte s arabským Španielskom: anglicky- slave, nemecky-Sklave, francúzsky- esclave. Na severe a východe sa Slovania šírili ďalej, až zabrali svoje dnešné územia. Za zmienku ešte stojí, že aj v Škandinávii sa našli slovanské stavby na juhozápade Švédska.

Na slovanských vojenských úspechoch majú svoj podiel nesporne aj Avari, ktorí sa v Európe objavili roku 558 na dolnom toku Dunaja a v roku 567 sa presťahovali na stredný tok, odkiaľ vytlačili Longobardov a Gepidov. Avari spolu so Slovanmi útočili na Byzanciu skoro každý rok a dostávali sa až na pobrežie Čierneho mora a po Carihrad. V roku 582 sa pádom Sirmia zrútila Byzantská hranica. Avari bojovali iba pre korisť a vždy sa vrátili naspäť na svoje územie. Naproti tomu, Slovania sa usadzovali na dobytých územiach. V 90. rokoch 6. st. bojovali Avari s Franskou ríšou a vtedy sa Slovania usadili v Rakúsku a východných Alpách. V roku 626 sa dostala Byzancia do zúfalej situácie, keď jej hlavné mesto z jednej strany obliehalo avarsko-slovanské vojsko a z druhej perzská armáda. Slovania útočili aj po vode, ale ich primitívne člny boli byzantskou flotilou rozprášené. Keď sa porazení Slovania vylodili, dal ich avarský kagan pozabíjať. Keď to videli ostatní Slovania, okamžite zrušili spojenectvo s Avarmi a z obliehania odišli. Avari nie sú jediní kočovníci, s ktorými sa Slovania spojili. Ďalší boli napr. Bulhari (Kutiguri, Utiguri), s ktorými Slovania od 6. st. útočili na Balkán. A nakoniec sú tu nám všetkým dobre známi Maďari. Kde Slovania nemali nad pôvodným obyvateľstvom prevahu, boli postupne asimilovaní. V Rumunsku dochádza k romanizácii Slovanov od Dákov na začiatku druhého tisícročia. Ďalej boli Slovania pohltení v Grécku, Anatólii, Albánsku, Bavorsku... Inde postupom času Slovania svoje územia stratili a boli asimilovaní dobyvateľmi (Polabie, Pobaltie, Rakúsko) v stredoveku od 12. st.

4. SLOVANSKÍ BOJOVNÍCI
O Slovanoch sa traduje, že boli mierne a holubičie povahy, málo schopní boja. V 6. storočí, v dobe, kedy sa domácim hospodárskym a spoločenským vývojom dostali na najvyšší stupeň barbarstva, boli rovnako výbojní ako všetky barbarské kmene v tedajších časoch Európy. Germáni v barbarských praktikách začali o niečo skôr, no Slovania sa im čoskoro vyrovnali a pre svoju početnosť sa stali oveľa väčšou hrozbou. Sila,krutosť a neústupnosť – všetko to sa nachádza v písomných prameňoch. Slovanské vojenské oddieli sa niekedy dokonca nechávali najímať ako žoldnieri a bojovali spoločne s Byzanciou proti Germánom.  Slovanská krutosť je dnes len ťažko pochopiteľná, ale bola obvyklá pre všetky barbarské kmene. Keď Slovania vtrhli do Trácie a Ilýrie, pozabíjali všetkých, čo im prišli pod ruku. Nie však mečom, alebo kopiami, ale narážali ich na kôl, uväzovali medzi 4 stĺpy za ruky a nohy a utĺkli ich buď kyjmi alebo palicami alebo ich zavreli do domov a zaživa upálili. Až neskôr si uvedomili cenu zajatcov a začali ich predávať do otroctva.  Slovania ako takí však neboli otrokármi a pre svoje hospodárstva ich nepotrebovali. Zajatci zostávali v slovanskom prostredí len určitú dobu, potom mohli byť dokonca aj prepustení alebo mohli žiť so Slovanmi ako slobodní ľudia.  Slovania radi útočili zo zálohy a snažili sa nepriateľa prekvapiť neočakávanými prepadmi v húštinách, úžľabinách alebo sklaných priesmykoch. Ako hlavné zbrane mali oštepy, drevené luky a šípy, ktoré bývali napustené jedom. Niektorí nosili štíty.  V listnatých lesoch boli slovanskí bojovníci obzvlášť nebezpeční, pretože dokázali dokonale splývať s lesným prostredím. Preto sa doporučovalo byzantským vojskám útočiť na slovanov len v zime, keď stromy nemali lístie.  Slovania naproti ostatným vojskám ľahšie prechádzali brody a pobyt vo vode im nerobil problém. Keď nechceli byť spozorovaní, dokázali sa ponoriť a dýchať pomocou tuhého stebla. Útoky na slovanské obydlia neboli úspešné, pretože tu neboli veľké mestá, ľudia žili roztrúsení po krajine v neveľkých dedinách. Ak cudzie vojská napadli jednu dedinu, dedinčania utiekli do lesov a väčšinou to agresora stálo dosť draho. Neskôr, po trvalom zabraní nových území a s rozvojom spoločenskej diferenciaácie, sa slovanské bojové remeslo zmenilo. Kniežatá a poprední vojenskí bojovníci(obr.č.1) nosili meče a bojovali ťažkými kopijami, nielen ľahkým oštepom. Mali pancier z kože pošitý kovovými šupinami alebo brnenie z kovových krúžkov(obr.č.2) a na hlavách prilby.  Slovanská jazda je známa od prvopočiatku, výstroj sa postupom času zdokonalovala, nešlo však o žiadnu originalitu, stála predovšetkým na starších hradištiach a oppidách. Pre Slovanov je stavba hradíšť natoľko typická, že obdobie medzi 6. – 12. storočím je nazývané ako doba hradiští (obr.č.3).

5. SLOVANIA-ŽIVOT A REMESLÁ
5.1  JEDLO A PITIE:
Slovania sú niekedy označovaní ako pojedači kaší. Nieje sa čomu diviť, pretože v týchto krajinách to bol najdostupnejší zdroj potravy. Kaše boli dôležitým zdrojom potravy od praveku. Obilné zrno sa máčalo vo vode a varilo. Z časti rozdrveného zrna sa piekli na ohnisku placky. Kaše a placky boli najlepšie čerstvé, ale dali sa uschovávať a neskôr konzumovať studené. Vyššie zmienená úprava bola typická pre pravek. Slovania však boli na kaše náročnejší. Varili ich nielen vo vode, ale aj v mlieku, mastili ich, alebo ochucovali sušeným, či čerstvým ovocím. Sladká kaša ako slávnostné jedlo sa uchovala až do stredoveku i do staršieho novoveku.
 
Najobvyklejšou potravou bol však chlieb, najčastejšie pšeničný, na severe však uprednostňovali žito. Bol to kvasený chlieb dnešného typu, nie jednoduché nekvasené placky. Kvások na chleba sa pravdepodobne vyrábal podobným spôsobom, ako neskôr v ľudovej kultúre. Pečivo bolo najčastejšie čierne, no zavše aj biele. Strukoviny, hrach, šošovica a bôby sa pripravovali ako v dnešnej dobe. Pred varením sa namáčali a niekedy sa nechali aj vyklíčiť. Kapusta a uhorky sa nakladali a nechávali skvasiť. Kvôli vitamínom Slovania konzumovali cesnak, mladé listy púpavy, šťavel a mladé cibuľky rôznych rastlín. Sladkosti si pripravovali z medu, sušeného ovocia, ale aj z lesných plodov. Ako náplň do pečiva slúžil mak zmiešaný s medom. Mäso je bezpochyby veledôležitou zložkou jedálnička našich predkov. Najviac sa pojedalo mäso z domácich zvierat, hovädzieho dobytka a ošípaných. Vo východných oblastiach slovanského územia sa darilo chovu koní a práve tu sa hojne konzumovali. Mäso sa varilo v hrncoch na ohnisku, pieklo nad ohňom aj v popole. Mäso, ktoré po porážke zvieraťa zostalo a okamžite sa nepostrebovalo, sušili. K mäsu patril cesnak, chren a ďalšie voľne rastúce byliny.
 
Okrem mäsa sa jedli aj mliečne výrobky, najmä tvaroh a syry z kravského mlieka. Tvaroh sa často jedol s cibuľou a rascou.
 
Čo sa týka nápojov, prevažovala najmä voda. Cenila sa viac z prameňov riek, než z hlbokých studní. Najobľúbenejším nápojom pre Slovanov však bolo pivo a medovina. Obidva druhy nápojov boli pochopiteľne alkoholické a pripravovali sa s rôznymi prísadami (chmeľom, či domácim korením). V týchto dobách sa však varilo pivo aj bez použitia chmeľu. Kvas je skôr nápojom slovanského východu a svojim charakterom sa približuje pivu nechmelenému. Víno bolo obvyklé skôr na juhu a v severných končinách mali túto výsadu len vládnuce triedy. Niektorí Slovania tiež popíjali „kumys“, čo je  alkoholický nápoj pripravovaný z kobylieho mlieka. V lekárstve a mágii sa uplatňovali odvary z bylín.

5.2 REMESLÁ:
Výroba klenotov, šperkov, liatie kovov a kovotepectvo patrili k remeslám, ktoré prežili zásadný vývoj najmä v 9. storočí. Boli to remeslá, možno povedať, až umelecké.Klenotníctvom sa rozumie práca s drahými kovmi a už v slovanskom období to bola tiež práca s drahými kameňmi, či polodrahokamami. Šperkárstvo využívalo farebné kovy. Obľúbenými klenotníckymi technikami boli vruborez- kombinácia svetla a tieňa (obr.č.4), nielo- kombinácia svetlej a tmavej plochy, granulácia- pripájanie väčších či menších okrúhlych zrniečok na povrch (obr.č.5), filigrán- stáčanie kovových nití. U Slovanov sa uplatňovali vplyvy byzantského remesla, vzory boli domáce. Nožiarske remeslo u starých Slovanov bolo na vysokej úrovni. Svedčia o tom archeologické nálezy a výsledky ich metalografického výskumu. Nožiarstvo ako odvetvie kováčskeho remesla bolo u Slovanov ovplyvnené veľmi vyspelým remeslom keltským a skýtskym. Spomenieme v tejto súvislosti keltský kmeň Kotínov, ktorý sídlil na území dnešného Slovenska a bol známy ťažbou a spracovaním kovov. Keltský vplyv sa odrazil najmä v tvaroch náradia používaného Slovanmi.Nožiarsku výrobu pôvodne zabezpečovali obyčajní kováči, ktorí určite patrili ku každej väčšej dedine, či osade. V období Veľkej Moravy však už poznáme špecializované dielne , či dokonca celé nožiarske osady. Takáto nožiarska osada z 9. storočia bola zistená napr. v Pobedime, kde bolo nájdené veľké množstvo hlinených dýz ku kováčskym mechom, železná struska, no najmä množstvo hotových i nedokončených nožových čepelí ako aj surového materiálu. Podobné dielne sú archeologicky doložené aj v Poľsku a Rusku.
 
5.3 LÁTKY,KROJE,OBUV:
Domácimi prácami žien bolo spriadanie vlákien, tkanie a farbenie látok. Na vlákno sa pestoval ľan, konope a niekedy sa spracovávali aj vlákna z pŕhľavy. Zo všetkých týchto materiálov sa tkali látky predovšetkým určené na odevy, ale i na hospodárske účely, na vrecia, plachty, plachietky a mešce, či kapsy. Pre vyššie vrstvy sa tkali postupne tiež obrusy a prestieradlá. Spriadala sa vlna, predovšetkým ovčia, niekedy sa tkali látky zo zmesi ľanu.Vyrábali sa i silné, teplé látky, sukná alebo hune. Na špagáty a laná sa dobre hodilo konope, ale pri viazaní a upevňovaní nákladov alebo iných predmetov používali Slovania vtedy ešte hojne lyko, kožené remene a húžvy z mladých stromčekov, ktoré vyrábali rovnakou technikou, ako ešte dlho potom v ľudovej kultúre.

Látky vedeli Slovania vyrábať rôzne, jemné i hrubé, rozlične zafarbené domácimi prírodnými farbivami alebo bielené. Obľúbené boli vzory z pruhov a kociek, z farieb šedá, červená, čierna, zelená a žltá, zatiaľčo modrá a fialová boli vzácne. Kožušiny pre nemajetných ľudí predstavovali predovšetkým ovčie rúna a kožuchy alebo prikrývky z nich vyrobené. Kožušiny divokých zvierat boli určené skôr pre majetnejšie kruhy alebo pre obchod. Obyčajní ľudia už vtedy lovili iba výnimočne a postupne už takmer vôbec nie, pretože lesy sa stávali pánskym majetkom.  Ako sa starí Slovania obliekali? Vieme, že v prvej polovici 7. storočia sa odev západných Slovanov líšil od germánskeho, pretože keď sa chcel posol kráľa Dagoberta Sicharius dostať k Samovi, musel sa prezliecť do slovanského kroja. Podobná správa je z 12. storočia z Pomoran, keď sa pomocník biskupa Ottona Herimann roku 1124 dostal do svätyne boha Triglava v Štetíne, oblečený do akéhosi kroja slovanského, konkrétne do klobúku a plášťa. Odev východných Slovanov sa líšil od odevu Slovanov v Poľsku, pretože v Kyjevskom letopise sa k roku 1074 hovorí o diablovi odenom do "lašského" kroja. Správy arabských cestovateľov sú neisté svojou vierohodnosťou a etnickou príslušnosťou. Dozvedáme sa z nich, že napr. Rusi nosia krátke kabátce, kdežto Bulhary a Chazary dlhé široké nohavice zaviazané nad kolenami a vlnené čapice s dýnkom dole. Slovania vraj obyčajne nosia rubáše a nízke topánky po kotníky, široké šaty s rukávmi dole úzkymi, uvádzajú sa i pančuchy (obr.č.6). Prokopios v 6. storočí hovorí, že niektorí Slovania chodia do boja iba v nohaviciach siahajúcich po bedrá, inak nahí. O slovanských nohaviciach môžeme usudzovať, že často neboli spojené, ale každá bola zvlášť pripevnená k opasku alebo inak.

Pramene zo začiatku 2. tisícročia sú hojnejšie, hlavne pokiaľ ide o odev veľmožov a panovníkov. Kniežatá a ich rodiny, družinu alebo iných veľmožov zobrazujú najstaršie kódexy a zborníky, datované už do 11. storočia a iné maľby alebo umelecké predmety. Sú na nich rubáše (košele), lemované alebo na lemoch vyšívané, látkové alebo pletené pančuchy, či úzke nohavice a nízke črievice. U západných Slovanov v Čechách a na Morave prevládali rubáše kratšie, voľnejšie - nazývali sa sraka, sračica. Poliaci mali sukne dlhšie a tiež východní Slovania nosili dlhšie sukne alebo dlhé kabátce zvané svita. Základným odevom žien bola košeľa, ale inak upravená ako mužská. Cez košeľu sa nosil zvrchný odev, hlavne v zime alebo pri slávnostných príležitostiach, o ktorého rozmanitosti nemáme presnejšie informácie. Bola to zástera, zvrchné suknice s rukávmi i bez rukávov, akési plachietky cez ramená a často plienka, ktorú si ovinuli okolo hlavy. Archeológia prináša doklady iba výnimočne, predovšetkým o páskoch tkaných na špeciálnych doštičkách a o bohatom vyšívaní a zdobení. Celkový tvar odevov, krátkych kabátcov alebo mužských košiel, je v hlavných rysoch zobrazený na nákončích alebo na kovaniach opaskov, predovšetkým z doby veľkomoravskej alebo slovansko-avarskej. Obuv bývala kožená, s mäkkou podošvou. Bola vysoká až ku kolenám, nižšie, nad kotníky alebo úplne nízke vo forme črievic alebo polobotiek, či "baleriniek", často zdobené alebo ozdobne vyrezávané (obr.č.7). K nohe sa pripevňovali pomocou remienkov. Vyrábali sa i slávnostné črievice z látky s vyšívaním a s korálkami. Prostí ľudia nosili obvykle obuv z lyka alebo podobného materiálu a asi aj dreváky. Na lýtka si niekedy priväzovali na ochranu pred mrazom kus kože, kožušiny alebo látky, akési holenice.
 
5.4 OZDOBY A DOPLNKY ODEVU
Ženy nosili ako ozdoby predovšetkým náušnice (obr.č.8-9) a menej sa už v archeologických dokladoch objavujúce prstene, náramky a vzácne aj ihlice. K spínaniu odevu slúžili dvojdielne sponky - tzv. agrafy. Podobne, ako u okrás mužských opaskov prevládali v neskoro avarskom prostredí tiež u žien po obľube tepaných a plechových okrás zhotovovaných často i zo striebra (obr.č.10), liaté bronzové náramky, liaté náušnice zdobené napríklad sklenenými perlami atď.
 
5.5 ÚPRAVA VLASOV A POKRÝVKY HLAVY:
Slobodní muži nosili dlhšie nestrihané vlasy a ostrihaná, či vyholená hlava bola dlho odznakom neslobodného človeka. Až neskôr, na prelome 9. a 10. storočia nás písomné pramene informujú, že Moravania si vyholovali lebky na spôsob starých Maďarov a spolu s nimi útočili na Bavorsko. Avari a s nimi prišlí ďalší nomádi sa honosili splietanými copmi. Zvláštne miesto má u najvyššej sociálnej vrstvy v úprave hlavy onen diadém nazývaný niekedy "perovou korunou moravských kráľov". U Slovanov je tiež predpokladané nosenie fúzov a knírov a rôznych pokrývok hlavy. Všeslovanský názov klobuk pochádza z tureckého kalpak a naopak označenie čiapka, šapka je prevzaté zo stredolatinského termínu cappa. Devy nosili vlasy splietané do copov a ich prostovlasú hlavu mohli zdobiť rôzne čelenky a diadémy. Máme preto okrem poznatkov etnológie tiež náznaky získané v rámci výskumov pohrebísk s liatymi garnitúrami na južnom a juhozápadnom Slovensku. Panovali tu rozdiely v úprave hlavy medzi slobodnými devami a vydatými ženami, ako to naznačujú diadémy a čelenky s kovovými okrasami, ktoré mali nosiť slobodné devy. Vydaté ženy naopak chodili vždy s hlavou pokrytou plachietkou, či čepcom, ktorý úplne zakrýval ostrihané vlasy. Táto pokrývka hlavy podliehala u východných Slovanov silným byzantským a orientálnym vplyvom.
 
5.6 HYGIENA:
V starostlivosti o telo a v bežnej hygiene sa uplatnili hrebene, často obojstranné, bohato vyrezávané. O Slovanoch vieme, že si už vtedy stavali kúpele s pieckami, ktoré polievali vodou, že sa v nich drhli brezovými metličkami alebo chumáčom trávy. V bežnom živote, pri práci alebo v boji, však na hygienu príliš nedbali. Pre potreby vyššej spoločenskej vrstvy sa vyrábali rôzne toaletné súpravy, pinzety a lyžičky na čistenie uší, ako je strieborné toaletné náčinie z Chelmu z polovice 11. storočia alebo ako ho poznáme z pokladu z Žatce v Čechách. Dovážali sa i rozmanité oleje, maste a voňavky. Ale to všetko bolo vtedy vzácne a drahé.
 
5.7 HUDOBNÉ NÁSTROJE:
Slovania mali radi hudbu a spev. Sprevádzali ich v dennom živote, pri ľudových slávnostiach, pri svadbách i pohrebných obradoch. Historické správy sa už od 6. storočia často zmieňujú o hudobných nástrojoch, ale presnejší popis nepodávajú. Dozvedáme sa z nich predovšetkým to, že existovali rôzne nástroje strunové, píštaly rozličných druhov, bicie nástroje. Lepším prameňom sú vyobrazenia, aj keď sú pomerne neskoré. na freske v Kyjevskom chráme sv. Sofie, pochádzajúceho z 11. storočia, sú zobrazení hudobníci hrajúci na rôzne strunové nástroje, dychové aj bicie nástroje( píšťaly, bubny, trúbky, psaltérium, citara…). Strunové nástroje mali často podobu citary alebo harfy a hralo sa na ne prstami, len výnimočne sláčikom. Vzácne nálezy nástrojov prichádzajú z Novgorodu. Boli tu strunové nástroje dvoch druhov, nazývané „gusle“ a „gudky“(obr.č.11). Gusle mali 5 strún, každú o trochu dlhšiu než predchádzajúcu. Gudky bol sláčikový nástroj s 3 strunami. Struny z drnkacích nástrojov boli z kovu, sláčikové struny boli vyrobené z tenkých šliach. V archeologických nálezoch sa často objavia rôzne píšťaly alebo náustky z kostí, vzácne aj z dreva. najčastejšie sú to jednoduché píšťalky určené k praktickým účelom. K dôležitým hudobným prejavom patril zborový spev. Slovania mali národné hrdinské spevy, eposy. Uchovali sa v nich napríklad ruské byliny. 
 
5.8 ČÍM PLATILI STARÍ SLOVANIA:
Tovar súvisiaci so samotným nerastným bohatstvom krajiny bol predmetom obchodu už od praveku. A rovnako aj v období včasného stredoveku bol významnou súčasťou diaľkového obchodu. Boli to hlavne kovy, soľ, drahé kamene, jantár, rôzne nerasty. Do slovanských zemí sa dovážala hlavne soľ a striebro i keď niektoré slovanské oblasti boli na tieto suroviny bohaté. Okrem surovín sa dovážali aj hotové výrobky. Šlo predovšetkým o luxusný tovar. Slovanský vývoz vzhľadom na rozsiahlosť a geografickú rozmanitosť územia obývaného Slovanmi musel zahŕňať širokú paletu. No boli to predovšetkým tradičné tovary ako kožušiny, med, včelí vosk, otroci a kone, hlavne kobyly.   Samotná výmena tovaru nemohla vyhovovať pri obchode s tak rôznorodým tovarom, aj keď výmenný obchod pretrval v obmedzenej podobe až hlboko do obdobia keď už vládli peniaze. Bolo preto treba viacmenej jednotných výmenných prostriedkov. Z praktického hľadiska poslúžil na tento účel predovšetkým tovar s vyššou hodnotou ako zlato, striebro a iné kovy. Takto sa objavujú poškodené alebo úmyselne lámané strieborné predmety, ktorými sa platilo podľa váhy. V centre Veľkej Moravy, ale aj v Poľsku sa v 8.-10. storočí ako platidlo používali tzv. sekerovité hrivny vyrobené zo železa (obr.č.12-13). Slúžili ako polotovar aj ako platidlo. Zlato a striebro bolo menej dostupné a pre svoju vysokú hodnotu, pre malý obchod a široké obyvateľstvo zrejme nepoužiteľné.  Ďalšie platidlo, pri ktorom môžeme predpokladať podobný vznik: keď sa výrobok, ktorý je často predmetom odchodu, zmení na inak ako platidlo nefunkčný predmet, je plátno. Od plátna zrejme vznikli aj dva základné obchodné termíny, v slovanskom jazyku, platiť od samotného plátna  a trh pravdepodobne od trhania tohto plátna za účelom delenia na kusy požadovanej hodnoty. Neskôr sa tento materiál zmenil na malé symbolické kúsky, akési šatky z riedkej textílie určené výhradne k obchodu. Tu treba spomenúť slová Ibrahim Ibn Jakuba, ktorý v 10. storočí navštívil Prahu.  ”V krajine Bohemia sa vyrábajú aj jemné, voľne utkané tkaniny, ktoré sa podobajú na sieťky. Nemožno ich na nič upotrebiť, no majú (ako platidlo) pevnú cenu. Desať tkanín sa rovná jednému qinšaru. Prostredníctvom týchto tkanín sa obchoduje. Ľudia ich majú plné truhlice a znamenajú ich majetok. Možno za ne kúpiť hodnotné tovary: pšenicu, otrokov, kone, zlato, striebro a ostatné veci.”   V Rusku sa ako platidlo používali kunie a veveričie kožky. Jedná sa o akúsi koženú,  panovníkom priamo kontrolovanú náhradu peňazí. O tom, že tieto kožky boli skutočným platobným prostriedkom svedčí prenesenie neskôr názvu aj na kovové mince. A rovnako ako pri západoslovanských sieťovaných šatkách ich prevod na arabskú menu. 

Šatky a kunie kožky boli však obmedzené len na lokálny obchod. V diaľkovom a medzinárodnom obchode sa naďalej obchodovalo výmenou tovaru a pomocou cudzích razených mincí. Byzantské mince sa v Slovanských zemiach nachádzajú len málo. Predovšetkým u južných Slovanov.
Častejšie ako mince byzantské sa na slovanskom území objavujú mince anglosaské, bavorské, franské a saské avšak najčastejšie sa vyskytujú strieborné mince arabské. Boli v obehu v 9. a 10. storočí hlavne u východných Slovanov no aj v Poľsku a v Polabí.
 
Prvé slovanské mince sa začali raziť v Čechách v prvej polovici 10. storočia za vlády Boleslava I. avšak až za vlády jeho syna Boleslava II. v poslednej štvrtine 10. storočia nastal skutočný rozmach českých denárov.
 
6. VIERA STARÝCH SLOVANOV
Tvorca sveta SVAROG bol takisto aj stvoriteľ ostatných bohov. Spolu s RODOM patril k staršej generácii bohov, ktorí postupne stratili svoju funkciu a boli nahradení mladšími. Pred expanziou uctievali Slovania spoločných bohov. Po tom, ako Slovania dobyli nové územia, dostali sa pod vplyv cudzích etník alebo sa do popredia dostali kmeňoví bohovia. V každom prípade niektorí bohovia zostali spoloční pre všetkých aj naďalej. Iní pôvodne kmeňoví sa stali slávni vďaka vojenským úspechom kmeňa (Radegast, Svantovít, Triglav...). Systém bohov nebol taký nemenný ako napr. u Grékov. Slovania v čase expanzie mali iné problémy ako spisovať teologické záležitosti, hlavne keď ešte nepoznali písmo. Vďaka ústnemu podaniu sa viera začala v niektorých detailoch rozchádzať a vďaka dôslednému kresťanskému úsiliu, zničiť všetko nekresťanské, nemáme teraz dosť informácií. Slovanskí bohovia boli uctievaní prostredníctvom modiel, väčšinou z dubového dreva alebo kameňa, poprípade s kovovými doplnkami. Pôvodne sa uctievali v posvätných hájoch- svätoboroch a na obetiskách. Kňazský stav (iba u západných)  a takisto drevené chrámy vznikli len u západných Slovanov ako reakcia na konkurenciu dobre organizovaného kresťanstva, zneužívaného na mocenské účely. Kňazi sa nazývali aj ŽRECMI. Niektorým bohom v háji alebo svätyni horel večný dubový oheň. Oheň bol prostriedkom prechodu z nášho sveta do sveta bohov, preto sa mŕtvi spaľovali.  Je to zvyk spoločný pre skoro všetkých Indoeurópanov. Oheň oslobodil dušu od tela, hnitím by to trvalo oveľa dlhšie. Spaľovali sa aj niektoré obety bohom. U ďalších tomu bolo inak. Zakopávali sa do kultových studní alebo do základov stavieb (napr. deti alebo býčie hlavy, aby ich duša chránila budovu).
Slovania okrem bohov uctievali a nosili obety aj rôznym prírodným duchom sídliacim v studničkách, prameňoch, stromoch a kameňoch. Tieto zvyky pretrvali  oveľa dlhšie ako viera v samotných bohov. Doteraz napr. do studní hádžeme mince pre šťastie.
 
6.1 BOHOVIA:
Slnkobohovia
Dana - jej spojitosť so slnkom je v jej zjave (zlaté vlasy, biele telo) a takisto v jazde na zlatom vozíku (častá metafora slnka u Slovanov). Podľa Rusov Dana v pravé poludnie sadá na zlatý vozík a vystupuje s ním z vody. Dana sa veľmi často spája tiež s dúhou. Slovania mali dúhu vo veľkej úcte, považovali ju za božie zjavenie alebo znamenie.

Belbog (obr.č.14) - patril medzi významnejších slnečných bohov a aj medzi najstarších. Jeho meno je predstaviteľom moci svetla, v protiklade s bohom Černobogom. Úloha tohto boha je jednoznačne pozitívna, čo vyplýva z jednoznačne pozitívneho postavenia bielej farby u Slovanov. Keď v minulosti chcel niekto niečo pochváliť, spojil to s bielou farbou (biely šuhaj, biele dievča, biela ves,...). V okolí Bieloruska je Belbog známy ako Belun, ktorý sa vraj zjavuje v podobe starca s dlhou bradou v bielom odeve. Rád pomáha žencom pri práci a dáva im bohaté dary. Zjavuje sa len cez deň, vyvádza zblúdilých z lesa. Belbog je personifikáciou svetla a jeho moci. V tme sa človek “stratí”, svetlo vedie k cieľu.

Svarog (obr.č.15) - je jeden z najstarších bohov Slovanov. Veľa zmienok o ňom sa nachádza na východ od nás, hlavne v oblasti dnešného Ruska. Jeho meno sa skladá z dvoch častí - Sva a Rog. Rog má spojitosť so slovom krug - staroslovansky kruh. Kruh bol posvätným znakom, často predstavoval znak slnka. Takisto má spojitosť so slovom svor - nebo. Z toho nám vyplýva, že Svarog nebol len bohom slnečným, ale v určitom zmysle mohol byť aj bohom "všehomíra", teda celého vesmíru. Božstvo Svarog je také staré, že sa v mnohých predstavách starých Slovanov spájalo so stvorením sveta.

Svarožič (obr.č.16)- so Svarogom veľmi úzko súvisí. Podľa slovného tvaru je Svarožic synom Svaroga. Uvádza sa ako boh ohňa a niekedy aj ako boh slnka. Opäť sa jedná o boha rozšíreného najviac u východných Slovanov, zmienka o ňom sa nachádza vo viacerých starých ruských dokumentoch, zo známejších napríklad v spisoch Jána Zlatoústeho. Sila Svarožica sa vytráca definitívne až v jedenástom storočí, keď bolo dovŕšené pokresťančenie ruského obyvateľstva.

Triglav - je zvláštnym božstvom miest Štetín a Volín, ktoré ho uctievali ako prvého boha. Štetín, ako sa môžeme dočítať, mal vo svojom obvode tri vrchy, z ktorých prostredný a najvyšší sa honosil trojhlavou modlou boha Triglava. Takisto najdôležitejší chrám v meste bol zasvätený Triglavovi. Ten tri hlavy mal vraj preto, lebo sa staral o tri ríše: nebo, zem i podsvetie. Triglavova spojitosť s podsvetím je vyjadrená farbou jeho koňa, na rozdiel od Svantovítovho Beluna jazdil na čiernom koni. Triglavov kôň bol chovaný veľmi starostlivo a tešil sa veľkej vážnosti. Opatrovať ho smel len jeden z kňazov Triglavovho chrámu. Jeho sedlo, zdobené zlatom a striebrom bolo vyložené v chráme. Triglavove sochy majú zahalené oči a ústa. To aby nevidel ľudské hriechy a tváril sa mlčky. Zakrytá tvár značila jeho vysokú hodnosť na nebi. Preto niektorým bohom, ktorým vyhotovili sochu, zastierali oči, aby neboli zneuctení pohľadom na hriešne. Kult Triglava bol veľmi váženým, dôkazom toho sú jeho honosné svätyne (hlavne v Poľsku), ktoré predstavujú vrchol vtedajšej drevenej architektúry. Takisto máloktorý staroslovanský boh mal modly odlievané zo zlata, ako Triglav. V Štetínskom chráme sa nachádzalo nezvyčajné množstvo zbraní a bohatstva, lebo miestni bojovníci z každej výpravy desatinu koristi uložili do chrámu.

Perún - ak by sme niektorého z bohov chceli nazvať osobitne slovanským, určite by ním bol Perún. Jeho kult bol taký silný, že až dodnes sa zachovalo množstvo pozostatkov po tomto bohovi aj v súčasnej kultúre. Perún je známy aj pod menami ako: Parom, Perkun, Peron, Perkunas či Peraun. Sám Kollár o ňom hovorí: "Divné, predivné je, že jeden z najstarších a dávno zmiznutých bohov slovanských v ústach Slovákov ešte po dnešný deň tak žije, ako by v každom meste chrám, v každej dedine sochu, na každom kopci oltár a v každom dome kňaza mal". Kollár mal pravdu v tom, že hlavne u Slovákov je predstava Perúna stále dosť živá. Ale Slováci v tomto ohľade nečinia výnimku. Perún sa spomína v mnohých starých spisoch, najmä v staroruských. Perúnova predstava zrástla s predstavou blesku a hromu, najčastejším Perúnovým prívlastkom býva hromovládca. Ako pánovi blesku mu bola vzdávaná veľká úcta, ctil sa aj ako podmaniteľ nebies a zeme, ako boh mieru i vojny, ako vládca ľudstva a iných božstiev. Bol pánom posvätného ohňa, počasia, poľnohospodárstva, bol všemocný a vševedúci. Perún bol bohom dobrým, i keď vlastnosť trestať uňho dosť vyniká. Slovania sa báli jeho hnevu a častým vzývaním sa utiekali pod jeho ochranu. Zmienku o Perúnových modlách a sochách nachádzame na mnohých miestach. Často sa jednalo o sochy veľkých rozmerov, bohato zdobené. Nestor roku 980 uvádza, že v Kyjeve stála Perúnova modla z tvrdého dreva, mala železné nohy a výzdobu z drahokamov. V ruke mal kameň pripodobnený k hromovej strele. Podobná socha stála aj v Novgorode. Podľa zdrojov, na niektorých miestach stály Perúnove modly až do polovice dvanásteho storočia, čo dokazuje nesmiernu silu Perúnovho kultu, ktorý bol v ľuďoch tak silno zakorenený, že jeho zbytky pretrvali na dedinách dodnes. Najčastejšie bol Perún zobrazovaný ako silný vznešený muž, okolo hlavy mal blesky, telo zahalené dlhým šatom, v ruke má blesky, sekeru alebo kameň. Perúnove sochy sa nenachádzali len v chrámoch, práve naopak, typickou Perúnovou svätyňou bol posvätný dubový háj. Dub bol zasvätený práve tomuto božstvu. V dubovom háji sa po celý rok udržoval posvätný oheň z dubového dreva, ktorý smel obsluhovať len kňaz.

Lada (obr.č.17)- bola na našom území hojne uctievaná a významná takmer tak, ako Perún. Veď ľudia aj často uvádzali Ladu pri Perúnovom boku, ako jeho družku. V tom asi aj náležala jej úloha. Bola rovnováhou Perúnovi, protikladom jeho princípu mužnosti, sily a moci. Lada predstavovala ženskú podstatu v panteóne slovanských bohov. Ako aj jej meno hovorí, bola bohyňou ladnosti a súladu. Bola symbolom života a šťastia, modlitby k nej boli skôr rozjímaním, ako niečím strnulým. Najsilnejšia je Lada v období jari a leta, jej obdobie pôsobnosti slabne od letného slnovratu. V tomto období sa konalo aj najviac sviatkov na jej počesť a slávu.

Veles - je slnečným bohom a bohom rožného statku a stád. Dobytok, najcennejšiu časť gazdovstva, dávali starí Slovania pod jeho ochranu. Veles mal určitú súvislosť s Perúnom, lebo viaceré zdroje ich uvádzajú spolu. Velesov význam bol väčší, než len ochrana dobytka. Kaysarov píše, že v Rusku bol po Perúnovi najdôležitejším bohom. Niektoré znaky naznačujú, že bol aj bohom úrody. Na juhu Ruska sa o viazaní snopov hovorilo, že je to zväzovanie Velesovej brady.

Svantovít - v meste Arkona na ostrove Rujana obývanom slovanskými Ránmi, stál najslávnejší pohanský chrám Slovanov, svätyňa zasvätená významnému a mocnému bohovi Svantovítovi. U Ratarov zaujímal prvé miesto, bol dokonca dôležitejší ako Perún. Svantovít bol darcom úrody. Svantovíta ako ochrancu ohňa vzývali v okolí Splitu, kde gazdiná neskoro večer nakreslila nad krbovým ohňom kríž, prikryla horúce uhlíky popolom, aby do rána nezhasli a prosila Sveti Vida (Svantovíta), aby oheň do rána udržal. Svantovít mal svoju posvätnú štandardu zvanú stanica (stanicia, stancia). Vojaci ju niesli do boja a verili, že tak sú pod ochranou boha.

Rugevit - božstvo odvodené od kultu Svantovíta. Socha v jeho svätyni na Rujane mala sedem hláv, rovnaký počet mečov s pošvami pripevnenými k pásu. V pravici modla držala ôsmy meč. Boh bol taký štíhly a dlhý, ako žiadny človek. Verilo sa, že tento boh ide vo vojne v čele a má obrovskú silu.

Radegast - Tento boh, zvaný aj Rod, je reprezentantom kultu predkov, ktorý bol u starých Slovanov veľmi silný. V jeho mene je slovotvorný základ rad - rod, ktorý reprezentuje také slová ako zrod, rodisko, rod, úroda. Uctievaný bol najmä počas zimného slnovratu, dodnes sa zachoval v ľudovej tradícii v podobe "starého". V mnohých pôvodných slovenských tancoch sa vyskytuje postava starého, tieto tance sa praktizujú hlavne v období zimného slnovratu. Radegast - Rod bol spájaný so zrodom, aj keď uctievaný bol aj na pohrebných obradoch. To jeden z dôkazov, že Slovania verili v znovuzrodenie. Akiste s ním súviselo aj uctievanie plodivej sily, niekedy sa s Radegastom spája aj zobrazovanie mužských pohlavných orgánov ako symbolu plodnosti - falický kult.

Vetrobohovia
Stribog - môže byť bohom zlým ale aj dobrým. Je v úzkom vzťahu so slnkom, vodou, počasím a dušami zomrelých. Vyznačuje sa vševedúcnosťou, lebo na svojich cestách prevanie celý svet. Preto sa ho ľudia dožadovali o veštby, hlavne jarné vanutie slúžilo k odhaľovaniu budúcnosti. Bulhari verili, že vietor jazdil na bielom koni, kôň je vlastne často zobrazením vanúceho vetra. Niektoré zdroje hovoria o štyroch hlavných vetroch: južnom, severnom, západnom a východnom. Vietor nosí aj nešťastie, dokonca i smrť. Tak sa Stribogovi obetovávali dary, najčastejšie múka alebo sa na okno položili štyri kúsky chleba.

Medulina - je príbuznou bohyňou Meluzíny. Ľudia si ju predstavujú ako bielu pani, ktorá v ľavej ruke drží košíček naplnený bylinami, v pravej ruke má kytičku. Jej tvár je bledá a vážna. V Čechách sa zachovala zmienka, že na jar ľudia Meduline obetovali med tak, že ho v lese položili na peň. Podľa jej vzhľadu je pravdepodobné, že bola zosobnením jarného vetra.

Meluzína - považuje sa za ženu Vetra (Striboga) a často vystupuje aj pod menom Veternica. Ľudia si ju predstavovali ako bielu pani s rozpustenými vlasmi. Keď vietor skučí a kvíli, hovorí sa, že Meluzína plače, sype sa jej preto za obeť múka alebo soľ na okno, keď kvíli v komíne, hádžu sa do ohňa jablká a orechy, aby sa nasýtila.

Striga - bola bohyňou vzduchu a vlahy. Na Slovensku je síce spomienka na ňu veľmi živá, ale len v podobe kúzelníčky, vedmy a čarodejnice. Noc na svätú Luciu sa považuje za jej sviatok. Ľudia tiež verili, že kúpaním Striga privábi dážď.

Bohovia Zeme
Živa - je bohyňou života a životnej sily. Starí Slovania túto životnú silu nazývali rovnako, ako bohyňu samotnú - živa. Živin sviatok je na jar, keď sa všetko prebúdza a živa začína prúdiť rastlinami a živočíchmi. V niektorých zdrojoch sa uvádza, že svätyňa Živy stála na vrchu Živiec, kde ľudia putovali v prvých májových dňoch, aby pôvodkyňu života prosili o dlhý a zdravý život. Živa bola u Slovanov veľmi ctená, lebo sa často stotožňovala s predstavou Matky Zeme. Táto predstava bola u nás veľmi rozšírená. Táto bohyňa je známa aj pod menom Živena.

Vodní bohovia
Mokoš - kult tejto bohyne bol rozšírený v severoruských oblastiach. Vravelo sa, že Mokoš prichádza počas veľkého pôstu, chodí po domoch a dohliada na priadky. Pod jej ochranou je strihanie oviec, preto sa jej vždy dáva kúsok vlny za obeť. Často sa jej pripisuje príbuzenstvo s vílami, z čoho vyplýva, že mohla byť aj bohyňou vôd.

Runa - je Veternica, ale skôr zlá ako dobrá, prináša nešťastie a smrtonosné nákazy. Runa je aj bohyňou zemských pokladov. Čoho sa dotkne, to sa pozláti. Má tiež spojenie s vlahami, tým vplýva na úrodu.

Jarní bohovia
Vesna - je bohyňou jari, zaháňa zimu a prináša teplo, do záhrad a lesov zeleň, na lúky kvety. Vesna sa spája s jarnými sviatkami - s Veľkou nocou. Vesna bola mladá a krásna. S jej pojmom sa jednoznačne viaže radosť, spev, zeleň, kvety, láska. Za jej vtáka sa považuje kukučka.
 
Bohovia smrti
Morena (obr.č.18)- je pravdepodobné, že bohyne Morena a Runa sú si príbuzné. Morena bola bohyňou smrti. Bola zosobnená zimou, na jar sa končí jej vláda, preto sa utápa alebo tlčie. Nemožno ju však považovať za čisto bohyňu smrti alebo za nejakú ohyzdnú starenu. Bola vraj veľmi krásna. Klasickým rituálom praktizovaným aj dnes je vynášanie Moreny a jej upálenie alebo utopenie. Najčastejšie sa Morena hádže z mostu alebo zo skaly. Je veľmi zaujímavé, že napriek tisícročnému potieraniu pohanských rituálov sa dodnes zachoval veľmi živo zvyk vynášania Moreny.

6.2 SLOVANSKÉ SVÄTINE:
Archeológovia objavili množstvo svätýň (obr.č.19), alebo kultových miest, ktoré patrili lokálnym božstvám, alebo kde boli ustievané božstvá nižšiehu druhu, analogické napr. pozdejším nymfám, bohom prameňov alebo stromov, niekedy to boli tiež obetné miesta. Väčšinou ide o prosté vyvýšeniny alebo plošiny obohnané kruhovou priekopou so stĺpom uprostred. Niektoré svätyne súviseli s dobre známymi historickými miestami. Pozostatky akejsi pohanskej svätyne objavili začiatkom 70. rokov v Kyjeve blízko palácového dvorca. Oveľa zaujímavejší však bol objav v Novgorode. Bola tu objavená kruhová vyvýšenina s kruhovou priekopou. Celý objekt mal priemer až 35 metrov. Vo výklenkoch horeli ohne, po ktorých ostali kusy dubového dreva a uhlík. Uprostred objektu bola jama o priemere 60 cm, základ stĺpu pre sochu boha. Objekt pravdepodobne zanikol náhle, jednorázovo a zámerne. Priekopa bola zasypaná žltým pieskom a stĺp bol pravdepodobne vyvrátený. Správy hovoria o tom, že posvätný oheň, ktorý horel pri Perúnovej soche, nesmel nikdy vyhasnúť a ak sa tak stalo, strážca ohňa bol potrestaný najvyšším trestom.
 
6.3 UCTIEVANIE ZVIERAT:
K slovanským náboženstvám patrili nielen sochy bohov v ľudskej podobe, ale aj zvieracie idoly, alebo obete zvierat. V Mikulčiciach v predveľkomoravskej vrstve sa našlo kultové miesto s množstvom hlinených figúriek zvierat.
K náboženským predstavám Polabských Slovanov patril kôň, s ktorého pomocou sa veštilo. Kultový význam majú pravdepodobne aj sošky koníkov z dreva, olova či iného kovu. Ku kultovým účelom slúžili slepačie vajcia aj celé sliepky, kohúty, či kuratá vkladané do hrobov ako v podobe predkresťanskej, tak aj po prijatí kresťanstva. Ešte staré kniežatá 10. – 11. storočia, pochované na Pražskom hrade, mali pri sebe tieto pohanské atribúty. Medzi východnými Slovanmi boli rozšírené tzv. pisanky, malované vajíčka vypálené z hliny. Dostali sa i do Poľska. Slovania, podobne ako iné etniká, uctievali posvätné háje, stromy alebo vodné zdroje.
 
6.4 PREDSTAVY O POSMRTNOM ŽIVOTE:
Archeológia sleduje spôsoby pochovávania , v ktorých sa odrážajú predstavy o posmrtnom živote. Slovania spočiatku mŕtvych pálili a do hrobu im nevkladali nič, alebo takmer nič. Postupne prichádzali k pohrebu nespálené telá a to vďaka priamym, či nepriamym vplyvom kresťanstva alebo prostredníctvom iných etník a ich náboženstiev. Pre pohreb nespáleného tela, tzv. kostrové pochovávanie, bolo vtedy príznačné, že mŕtvi dostávali milodary, ktoré im mali byť jednak na úžitok a taktiež mali zdôrazňovať jeho spoločenské postavenie. V dobe vznikajúcej triednej spoločnosti práve tento aspekt nadobúdal na dôležitosti. Kresťanstvo sprvoti tomuto zvyku nebránilo, najstaršie kresťanské pohreby boli veľmi bohaté. Až v ďalšej fáze, kedy sa zdôrazňovala „rovnosť pred Bohom“ , boli i bohatí pochovávaní bez výbavy.
 
6.5 POHREBY:
S pohrebom nespáleného tela sa u všetkých Slovanov rozšíril strach pred návratom mŕtveho, ktorý sa mohol stať upírom a škodiť živým.
Vymýšľali si rôzne praktiky, aby tomu zabránili. Niektoré z nich sa zreteľne prejavujú aj na niektorých pohrebištiach. Je to napríklad obrátenie tela tvárou k zemi, oddelenie hlavy a jej uloženie k nohám alebo medzi ne, posmrtné vykrúcanie hlavy, zaťaženie tela kameňmi alebo zaťaženie niektorých iných partií tela (ako napr. nohy, hlava, kolená, ruky, alebo pohlavné orgány).
K ochrane pred upírmi malo slúžit zarazenie kolíku, klinu, alebo železnej ihly, do okolia srdca alebo do hlavy, spútanie zosnulého, niekedy tiež uloženie v skrčenej polohe na boku. Zásah proti mŕtvemu sa vykonával niekedy hneď po pohrebe, niekedy sa počkalo, hrob otvorili a zneškodnili „upíra“. Strach pred upírmi a ochranné prostriedky sa udržali hlboko do stredoveku, v niektorých prípadoch až do novoveku aj keď ich cirkev prenasledovala.
Upírov sa obávali nielen Slovania, ale aj Germáni a Avari. Napríklad u starých Bulharov bolo zvykom amputovať chodidlá alebo zavaliť hroby kameňmi.
Bohaté hroby lákali zlodejov, ale aj napriek strachu pred upírom bola túžba po bohatsvte väčšia.
 
6.6 ŽIAROVÝ RITUÁL:
Významným zdrojom informácií o názoroch na záhrobný život je pohrebný rituál, bohato dokumentovaný archeologicky. Práve spaľovaním zosnulých sa Slovania priamo vyznačovali. Pred príchodom kresťanstva bolo skoro nemysliteľné, aby človek po smrti nebol spálený. So všetkou pravdepodobnosťou bol žiarový rituál odvodený od nadradeného postavenia boha Svarožiča, najprv zrejme vykonávaný z iných dôvodov, ale postupne zrejme v súlade s mytológiou tak, aby človek mohol po smrti prejsť k najvyššiemu vládnucemu bohu nezaťažený pozemskou tiažou. Je zaujímavé, že medzi Slovanským etnikom sa žiarový rituál na mnohých miestach veľmi líši. Niektoré kmene pochovávajú spálené telá v mohylách, iné len na hraniciach, veľmi často sa popol z hranice ukladal do hlinených nádob (urien), ktoré boli potom dané buď do plochého hrobu alebo tiež do mohýl. Ako vidno, vlastné uloženie spáleného tela nebolo závislé na náboženských predstavách, ale na rodových tradíciách. Slovania do hrobov a mohýl ukladali spoločne s mŕtvym tiež obetné dary tvorené zbraňami, jedlom, šperkami a hlavne potrebami dennej potreby. Miera bohatstva uloženého do hrobu bola samozrejme závislá na bohatstve a postavení jedinca počas života. Dokonca sú známe prípady, keď spoločne s mŕtvym bola pochovaná (spálená) aj jeho žijúca žena, aby ho sprevádzala aj v jeho posmrtnom živote. Všetky atribúty žiarového rituálu ukazujú na jasnú predstavu, že človek po svojej smrti prechádza cez očistný oheň do ďalšej fázy svojho života - života posmrtného. Po smrti človek prechádza buď do tábora dobra alebo na stranu zla. V historických prameňoch je možné vystopovať akúsi predstavu o raji pre bojovníkov (NAVA), kde prichádzajú po preukázaní statočných a čestných činov najlepší muži rodu (analógia s vikingskou Valhalou), aby odtiaľ po svojej smrti chránili svoj národ. Môžme len hádať, ktorý z bohov tomuto raju vládne.

6.7 ZÁNIK POHANSTVA:
Základný rozdiel medzi kresťanstvom a pôvodnou vierou je v tom, že kresťanstvo je monoteistické a xenofóbne náboženstvo. Tým pádom je jednotné a o to mocnejšie. Navyše podpora voči svetskej moci ho robí pre vládcu oveľa atraktívnejším, než pôvodné náboženstvo, ktoré okrem toho, že bolo nejednotné, bolo pre panovníka skôr konkurenciou ako podporou (na západe). Prenikaniu kresťanstva do pohanskej spoločnosti v podstate nič nebránilo. A zo začiatku sa to aj dialo a kresťania žili s pohanmi v mieri. Niekde Krista prijali ako ďalšieho boha. Problémy nastali, keď Franská ríša začala šírenie kresťanstva využívať na šírenie svojho mocenského vplyvu. Pohania, na rozdiel od kresťanov, svoju vieru nešírili násilím a kvôli viere neviedli vojny. Kresťanstvo šírili silné štáty, ktorých súperom boli len pohanské kmeňové zväzy. Už na začiatku bolo cieľom franských útokov rozšíriť územie a šírenie kresťanstva bol iba prostriedok germanizácie a upevnenia moci na dobytom území. Pre polabských Slovanov bolo pohanstvo zárukou nezávislosti a slobody.  Preto sa ho na rozdiel od svojich východných susedov tvrdohlavo držali najdlhšie zo všetkých v Strednej a Východnej Európe bolo politicky výhodné kresťanstvo prijať a tak sa aj stalo. Jednotná viera upevnila krajinu. Vo väčšine prípadov bolo kresťanstvo presadzované panovníkom. V Kyjevskej Rusi bolo kresťanstvo prijaté kniežaťom Vladimírom na upevnenie jeho moci. Na Balkáne bolo kresťanstvo prijímané pod vplyvom Byzancie a Franskej ríše, v Strednej Európe takisto. Obe ríše šírili pomocou kresťanstva svoj vplyv. Keď už bolo kresťanstvo vo väčšine Strednej Európy pevne zakorenené, bolo pre kresťanov polabské pohanstvo tŕňom v oku. Dôležitejšie však bolo, že christianizácia bola dobrou zámienkou na zbavenie sa konkurencie a získanie nového územia. V roku 929 si Heinrich I. podrobil územia Veletov aj Obrodritov a jeho nástupca Otto I. Veľký začal s christianizáciou. V r. 948 zriadil  biskupstvá v Branibore (Brandenburg), Havelbergu a Stargrade (Oldenburg). A v roku  968 arcibiskupstvo v Magdoburgu. Už v roku 983 viedli Veleti protifranské povstanie, ktorým sa severozápadní Slovania vymanili na 150 rokov z moci ríše. V 11. st. sa Veletský zväz stal mocným vojenským činiteľom a nemeckí  cisári s nimi uzavierali priateľské zmluvy a spojenectvá, napriek tomu, že Veleti boli stále pohania. V polovici 11. st. začali upadať. Kňazi strácali moc, kniežatá prijímali kresťanstvo a odtrhávali sa okrajové kmene. V rokoch 1067 – 1068 proti nim tiahol biskup  Burchard a vypálil ich hlavnú svätyňu v Retre, odkiaľ ukradol posvätného Svarožicovho žrebca. V roku 1147 sa viedla krížová výprava do Svätej zeme a zároveň s ňou aj proti zvyšku pohanských Veletov a Pomoranom. Pomoranom dobýjali hrady a vypaľovali mestá napriek tom, že už väčšinou boli kresťanské. Sasi a Dáni viedli výpravu aj proti Obodritom. Obodriti a Pomorania sa spoločne ubránili.
V r. 1166 sa obodritské knieža Pribyslav, syn Niklotov, stal vazalom saského kniežaťa. Slovanské obyvateľstvo bolo zdecimované stálymi vojnami. Kniežatá prijali kresťanstvo a postupne sa ponemčili. Ľud bol germanizovaný pomocou kresťanstva a nemeckých kolonistov, ktorí osídľovali vyľudnený kraj.
Rujánci pomohli Odobritom pri krížovej výprave roku 1147 na mori proti Dánom a na súši proti Sasom. Až roku 1159 získavajú Dáni na mori prevahu a z Rujany spravia svojho povinného spojenca. V roku 1168 zničil dánsky kráľ Waldemar arkonskú Svantovítovu svätyňu a Ránovia museli prijať kresťanstvo.  Postupne sa celý ostrov germanizoval a dnes patrí k Nemecku tak ako aj územia Odobritov, Veletov, Srbov a západných Pomoranov. Tým, že sa v pohanskom kraji zaviedlo kresťanstvo samozrejme neznamenalo okamžitý koniec starej viery.  Tá bola v ľuďoch hlboko zakorenená. Kresťanstvo sa s tým vysporiadalo po svojom. Bohovia boli degradovaní na démonov (besov). Aby sa zamedzilo sláveniu pohanských sviatkov, boli staré tradície začlenené do kresťanstva. Takýmito sviatkami sú Fašiangy (cirkvou dlho zakazované), Vianoce  (zimný slnovrat, 25.12. – rímsky pohanský sviatok narodenia slnka), Veľká noc (sviatky jari a plodnosti), Svätojánske pálenie ohňov (oslava letného slnovratu). Pohanské kultové miesta boli zničené. Kresťania vyrúbali mnoho posvätných hájov, vypaľovali chrámy a okázalo zhadzovali modly do riek. Na posvätných miestach postavili kostoly alebo kláštory. Funkcie niektorých silno uctievaných  bohov boli prenesené na svätcov. Tak sa stalo aj s Perúnom, ktorého  v Rusku nahradil sv. Iľja Gromovnik, alebo s Velesom – sv. Vasilij.

Slovanský kalendár a sviatky

7.1 KALENDÁR:
Kruh roka (obr.č.20), odvodený od kruhu Slnka a Zeme nebol pre starých Slovanov žiadnou neznámou už pred rozšírením kresťanského kalendára. Pôvodný kalendár bol slnečno - mesačný, teda prírodný, pričom čas splnov a slnovratov vedeli staroslovanskí duchovní pomerne dobre vypočítať V nedávnej minulosti sa objavila veľmi zaujímavá zmienka o tom, že kresťanské chrámy na našom území sa stavali na miestach pôvodných pohanských svätýň, ktoré vraj boli rozostavené na základe pôvodného prírodného kalendára. Tento výskum sa robil na Morave a dospelo sa k takýmto prekvapujúcim výsledkom. Všetko to len dokladá, že starí Slovania na základe pozorovania zmien prírody už v predkresťanskom období dokázali vytvoriť ročný kolobeh. Tým pádom vznikali aj prvé sviatky, ktoré sa neskôr rozvíjali. Veľa z týchto pôvodných zvykov sa tradovaním v ústnej podobe zachovalo dodnes, preto i v súčasnosti dokážeme pomerne presne rekonštruovať kolobeh slovanských predkresťanských sviatkov. Miroslav Švický v takejto podobe uvádza sled najdôležitejších sviatkov:

7.2 SVIATKY:
ĽADEŇ- január: Hromnice
ÚNOR- február: Fašiangy
BREZEŇ- marec: Jarná rovnodennosť- Svätenie jari
DUBEŇ-apríl: obradná orba, výhon oviec a ďalšie jarné úkony
MÁJ- máj: Rusadlie, Turíce- zádušné sviatky (na Ducha), stavanie májov- voľba dedinských kráľov a kráľovien
LIPEŇ- jún: Letný slnovrat- Vajano
ČERVENEC- júl: dožinky
SRPEŇ- august: žatva, dožinky
ŽIAR- september: jesenná rovnodennosť, trenie ľanu a konopy
RUJEŇ-október: priadky (a priadkové zábavy), doháňanie oviec do dedín spojené s odzemkovými a inými tancami- “mitrové” zábavy…
LISTOPAD- november: čarodejné dni
PROSINEC- december: Zimný slnovrat- pôvodný Nový rok

Zaujímavým faktom je, že miera zachovania týchto sviatkov v ústnej podobe je takmer stopercentná. Jednak je to v tom, že veľká časť “pohanských” sviatkov bola pokresťančená a slávi sa dodnes, ale na druhej strane to dokazuje, že pôvodná prírodná viera bola (a je) v ľuďoch silno zakorenen
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 5.6)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.124