Stratený kráľ

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petka (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 22.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 279 slov
Počet zobrazení: 1 217
Tlačení: 198
Uložení: 186
Stratený kráľ

Úvod
Francúzsku revolúciu snáď pozná každý. Ale osud posledného kráľa Francúzska je nie každému známy. Tému o tragickom osude syna Márie-Antoinetty a Ľudovíta XVI., Ľudovíta Karola, sme si vybrali na základe článku uverejnenom v amerických novinách. V článku sa písalo o genetických testoch robených na srdci chlapca, ktorý zomrel v Templi 1975, údajného Ľudovíta XVII. Táto téma nás zaujala preto, lebo život a osud Ľudovíta XVII. sa v histórii spomína len sporadicky. V našom záujme je priblížiť vám a oboznámiť vás s krutým osudom nekorunovaného kráľa Francúzska a predstaviť vám skutočnú pravdu o jeho smrti.
 
1. Príčiny Francúzskej revolúcie
V 80. rokoch 18. storočia sa francúzsky štát dostal do finančnej krízy a hrozil krach celej monarchie.  Kráľovi ministri Tugot a Necker sa snažili kontrolovať vládne výdaje, uvoľniť obchod, zrušiť cechové monopoly, zaviesť nové dane, odstrániť clo. Francúzsku však dochádzali peniaze, ale kráľ odmietal návrh zvýšiť dane pre ľud. V nádeji obnoviť v štáte poriadok sa Ľudovít pod tlakom okolností rozhodol zvolať dávnu inštitúciu, známu ako generálne stavy, ktoré neboli zvolané už 175 rokov. Toto zhromaždenie pozostávalo zo zvolených zástupcov troch veľkých spoločenských vrstiev: duchovenstvo, šľachta a meštianstvo. Generálne stavy sa zvolávali len v kríze a Ľudovít si zreteľne uvedomoval, že tento krok môže podryť jeho moc ešte citeľnejšie. Chcel zabrániť tomu, aby sa šľachta a duchovenstvo spojili a následne prehlasovali tretí stav. Preto sa rozhodol tento nesúlad vyrovnať a do tretie stavu menoval toľko zástupcov koľko mala šľachta a duchovenstvo dohromady.
V tomto čase sa však v kráľovskom súkromí odohrala jedna smutná udalosť. Najstarší syn Ľudovíta XVI., Ľudovít Jozef, zomrel na tuberkulózu. Kráľ aj s kráľovnou odišli do Versailles trúchliť za svojím synom. Jeho neprítomnosť využili zástupcovia tretieho stavu a chopili sa iniciatívy. Pri kľúčovom jednaní 17. júla 1789 odsúhlasili, keďže reprezentujú 95 percent národa, aby sa tretí stav premenoval, ako nová inštitúcia, na Národné zhromaždenie, ktoré bude mať právo určovať výšku daní. Národné zhromaždenie  si rýchlo získavalo podporu a kráľ bol nútený ho uznať a zvyšným dvom vrstvám odporučil sa s nimi spojiť. Výsledkom bolo, že meštianstvo malo výrazne navrch. Mnohí tento kráľov krok považovali za známku konca moci monarchie. 14. júla sa približne 80 000 tisíc ľudí zhromaždilo pred kasárňami Invalidovňa, premohli vojakov a ukradli zbrane. Revolúcia sa preniesla do ulíc, robotníci a obchodníci vnikli do skladíšť zbraní a 14. júla napadli Bastilu.
Vzhľadom k narastajúcemu pocitu ohrozenia povoláva Ľudovít v polovici septembra do Versailles jednotky, o ktorých vedel, že mu ešte zostali verné. V duchu tradície  usporadúva pre nich slávnostnú večeru. Táto správa sa rýchlo rozšírila a nafúkla až do takej podoby, že ľudia začali obviňovať Máriu-Antoinettu z úmyslu nechať vyhladovať ľud. 5. októbra sa na námestí Place de Gréve  začali schádzať ženy  s cieľom pochodovať na Versailles a zabiť Máriu-Antoinettu. Podvečer sa k ženám pridali aj vojaci na čele s Lafayettom. Ženy sa dožadovali chleba, avšak aj po sľube kráľa, že chlieb im bude čo najskôr dovezený, začínajú útočiť na Versailles pod zámienkou doviesť kráľa do Paríža, aby začal čeliť tomu čo spôsobil. Kráľ usúdil, že mu nezostáva nič iné, len vyhovieť povstalcom, aby zabránil ďalšiemu krviprelievaniu. Spolu so svojou rodinou nastúpili do koča a vydali sa na strasti plnú cestu do Paríža, kde rozhodli že celá kráľovská rodina bude odvezená do Tuilerií.
 
2. Väznenie kráľovskej rodiny
Tuilerie bolo kráľovské sídlo zo 16. storočia, ktoré bolo už 60 rokov opustené. Začali sa chystať izby pre kráľovskú rodinu a kráľ s kráľovnou boli nútení zmieriť sa s faktom, že v Paríži zostanú zadržaní na dobu neurčitú - presnejšie, ako dlho sa ľudu zachce. Už nemali k dispozícii svoju stráž, palác bol obkľúčený národnou gardou, ktorá zodpovedala Národnému zhromaždeniu. Všade ich doprevádzalo 6 gardistov a každý ich krok bol ostro sledovaný. Kráľovná kládla malému Ľudovítovi na srdce, aby sa ku každému správal zdvorilo, i k tým, ktorým nedôveruje. Vďaka vrodenému kúzlu sa spriatelil s deťmi gardistov a vytvoril si svoj vlastný Regiment kráľovského následníka trónu. Aj napriek tomu, že boli väznení, kráľovná venovala všetok svoj čas svojmu malému synovi, ktorého prezývala „mon chou d´amour“. Chodievala s ním na prechádzky, aby rozvíjal aj svoje telesné schopnosti. Naopak kráľ začínal na tom vyzerať čoraz horšie a horšie. Cítil, že svoju pozíciu si neobháji. Po politickej stránke bol zbavovaný moci, ponižovaný a nakoniec zahnaný do pozície diváka. Až teraz si uvedomil, že mu nezostáva nič iné len utiecť. Jediný na koho sa mohol ešte spoľahnúť bol knieža  Axel Fersen. Ten, rozhodnutý oslobodiť kráľovnú z nedôstojného postavenia zostavil plán úteku. Každých 25 kilometrov bolo treba vymeniť kone, a ako náhle prejdú Chalons budú ich na rôznych stanovištiach čakať vojenské oddiely, aby ich odprevadili až k hraniciam. V paláci boli vybudované tajné východy, kade mala kráľovská rodina ujsť a každý obdržal prevlek a pas. Markíza de Tourzel sa bude vydávať za bohatú ruskú barónku de Korff, ktorá cestuje s dvoma dcérami, Améliou ( Mária Terézia ) a Aglae ( Ľudovít Karol ). Kráľ sa preoblečie za komorníka a kráľovná za guvernantku dievčat. Plánovaný útek bol stanovený na 20. júna 1791. O pol jedenástej odviedla kráľovná deti až na nádvorie, kde ich už čakal Fersen. Kráľovská rodina pokračovala v jazde s veľkou nervozitou. Okolo jedenástej v noci sa blížili k Verennes  odkiaľ ich už čakalo necelých 50 kilometrov od hraníc, bezpečia a slobody. Po incidente, keď vojak nevedomky zasalutoval obyvatelia si uvedomili, že majú v dedine kráľovských utečencov. Rodina bola zadržaná gardistami a po priznaní identity boli prevezení späť do Tuilerie.
Počas ich ďalšieho väznenia prevzala iniciatívu novo vzniknutá parížska Komuna. Tá rozhodla, že rodina bude prevezená do Templu. Napriek väzneniu kráľovský pár sa rozhodol nezanedbávať rozvoj svojich detí. Kráľ sa venoval synovej výuke. Učil ho spamäti recitovať úryvky zo spisov Corneilla a Racina, vzdelával ho v zemepise a učil vyfarbovať mapy. Hádzal si s princom krúžky na cieľ, kopal s ním do lopty, behal alebo sa venoval iným telesným cvičeniam. Po večeri si kráľovná vždy vypočula jeho modlitby. Avšak ani to nezabránilo dozorcom strpčovať rodine život. Malému Ľudovítovi nadávali do „vlčích mláďat“ a už aj prechádzky mu začali spôsobovať utrpenie.
Osudný moment prišiel vtedy, keď sa zhromaždenie rozhodlo odstaviť Ľudovíta XVI. Už navždy. Francúzsko bolo vyhlásené za republiku a kráľ bol zosadený. V tom istom čase rodinu presťahovali do Veľkej veže. Rozdelili ich a kráľ s malým Ľudovítom sa museli presťahovať do druhej izby.
 
3. Násilné odlúčenie
 
Kráľ s Ľudovítom obývali jednu izbu a Mária-Antoinetta, Mária Terézia a Alžbeta boli ubytované v izbe druhej.

3.1.  Ľudovít XVI.
Radikáli na čele s Maximilánom Robspierrom žiadali odsúdenie kráľa za porušenie ústavy pri kontrarevolúcii. Namietali, že upevnenie revolučných výdobytkov zaistí jedine kráľova poprava. Rozhodli o tom, že kráľ bude prevezený do snemovni, kde s ním bude zahájený súdny proces. Ľudovít  bol obvinený zo zločinov, ktoré mu mali umožniť znova vybudovať tyraniu na troskách slobody, z úteku zo zeme, zo spiknutia sa s nepriateľmi Francúzska... Proces sa viedol veľmi dlho a kráľ sa ani nesmel stretnúť so svojou rodinou, čo malého Ľudovíta veľmi ranilo. 15. januára 1793 bol Ľudovít odsúdený ako vinný a zahájilo sa hlasovanie o jeho treste. V jednom prameni sa uvádza pomer hlasov 387 ku 334 a naopak v druhom 361 ku 360, ktorým bol Ľudovít odsúdený k trestu smrti ( poprava gilotínou ), ktorý sa vykonal dňa 21. januára 1793.
 
3.2. Mária-Antoinetta
Po smrti svojho manžela prežívala Mária-Antoinetta hrozné muky. Ocitla sa na hranici nervového zrútenia. Zošediveli jej vlasy, pokožka získala nezdravú farbu a schudla natoľko, až z nej zostala len kosť a koža. Útechou jej boli už len jej dve deti. Stredobodom jej pozornosti sa stal Ľudovít Karol. S vedomím, že kráľ by syna vzdelával v matematike, zemepise a dejepise, ujala sa tejto úlohy sama. S kráľovniným utrpením sympatizovalo toľko ľudí, že na jar 1793 vznikalo jedno spiknutie za druhým. Výbor v snahe zabrániť úniku rodiny z Templu, vymyslel krutý spôsob. 3. júla v noci vnikol do izby Márie-Antoinetty  prečítal dekrét Komuny, že Kapetov syn musí byť odlúčený od matky a umiestnený do prísnejšie stráženej miestnosť Veľkej veže. Komuna sa snažila odstrániť celú rodinu. V snahe získať ďalšie dôkazy proti Márii-Antoinette vymysleli škandalózny plán , ako prinútiť Ľudovíta Karola svedčiť proti matke. Vedeli, že keď bol malý princ vydesený kráľovná ho vždy uložila k sebe do postele, a zároveň bolo verejne známe, že Antoinetta je sexuálne zvrhlá. Tieto dve veci spojili a donútili malého chlapca k priznaniu, že mal sexuálny pomer so svojou matkou. O štyri dni neskôr prišli po Máriu-Antoinettu stráže a odviedli ju pred revolučný tribunál, kde bola obžalovaná z velezrady Francúzska, z organizovania kontra revolúcie, udržiavania tajných stykov s nepriateľmi a následne prevezená do Conciergerie. Na ďalšom pojednávaní bola jednomyseľným hlasovaním uznaná vinnou a odsúdená k trestu smrti, popravou pod gilotínou, ktorý bol vykonaný dňa 16 októbra 1793.
 
  3.3. Mária Terézia a Alžbeta
Po smrti Márie-Antoinetty musela rovnakým obvineniam čeliť aj sestra Ľudovíta XVI. , Alžbeta.. Tak ako Máriu-Antoinettu aj ju uznali vinnou a 10. mája 1794 bola následne popravená.
Mária Terézia o tom, čo sa stalo nemala ani tušenia. Mária Terézia však bola obdarovaná schopnosťou znášať utrpenie. Opakovane žiadala, aby sa mohla stretnúť so svojim bratom. Snažila sa získať akékoľvek správy o svojom bratovi, matke alebo tete. Nikto však na ňu nebral ohľad. Svoje utrpenie znášala veľmi hrdinsky. Dokonca ani smrť jej brata, 8. júna 1795, jej nikto neoznámil. A tak žila v domnení, že jej brat je nažive ešte niekoľko týždňov. 18. júna žiadala delegácia z Orleans okamžité prepustenie Márie Terézie. Rada to však zamietla, ale postarala sa o jej väčšie pohodlie, keď jej nechali doviesť oblečenie, zaobstarali jej spoločníčku... V tomto čase sa na scéne objavuje Napoleon Bonaparte. Aby sa zamedzilo ďalším rojalistickým akciám, mala byť Mária Terézia vymenená za francúzskych zajatcov
väznených na rakúskom dvore. Koncom roka 1795 Mária vycestovala inkognito pod meno Sofia a vydala sa na cestu do Rakúska. Tu bývala u svojho strýka, ktorý ju vydal za svojho synovca vojvodu d´Angouleme.

3.4. Ľudovít Karol – vojvoda Normandský
Po smrti svojho otca bol chlapec odtrhnutý od matky a následne premiestnený do samostatnej izby. Za jeho vychovávateľa bol zvolený komisár Antoine Simon. Spočiatku sa zdalo, že Simon zaobchádza s Ľudovítom pomerne slušne. Dbal na to, aby sa najedol, umyl a mal čisté oblečenie... Mal k dispozícii veľa hračiek. Avšak všetko bola iba pretvárka, lebo Simon mal za úlohu vymazať mu z hlavy všetky stopy po kráľovskom pôvode. Postupne sa celá pretvárka začala meniť na teror. Simon sa k Ľudovítovi začal správať priam brutálne, o čom svedčí aj niekoľko udalostí. Raz, keď do Templu prišiel lekár, pristihol Simona ako učí chlapca spievať neslušné piesne. Keď ho chlapec neposlúchol, vytiahol ho zo zeme za vlasy a začal mu nadávať do vlčích mláďat. Simon si to mohol dovoliť, lebo vedel, že ho za to nikto nepotrestá. Ľudovít nakoniec tomuto režimu podvolil. Dokonca to zašlo až do takej miery, že Ľudovít začal nadávať aj na svoju rodinu s otázkami, kedy ich už konečne popravia. Simon dieťa pobádal aj k sebaukájaniu. Aby sa vyhol Simonovmu hnevu a v strachu z ďalšej bitky s ním chlapec spolupracoval. Príležitostne mu Simon doniesol prostitútku. Chlapec síce nebol na pohlavný styk zrelý, ale prostitútka mu podlomila zdravie pravdepodobne ho aj nakazila syfilisom. Tak sa stal Ľudovít ľahkým terčom hrubosti a ponižujúcich praktík svojich väzniteľov. Všetok svoj hnev si vybíjali na malom chlapcovi. Podľa hlásenia Simon jedného večera zistil, že sa chlapec prebudil a kľačiac pri svoje posteli odriekava modlitby. Simona to rozhnevalo do takej miery, že vzal džbán so studenou vodou a celý ho vylial na chlapcovu hlavu. Tento trest mu však nestačil a v amoku ho udrel po tvári svojou cvočkami vybíjanou topánkou. Neskôr bol Simon nútený vzdať sa funkcie učiteľa Ľudovíta. Avšak to, čo malo nasledovať neskôr bolo ešte otrasnejšie a krutejšie. Ľudovít bol zbavený posledných zbytkov ľudskej dôstojnosti. Vďaka prísnemu zabezpečeniu bol doslova pochovávaný zaživa. Bol premiestnený do samoväzby. Dvere do izby boli zabezpečené dvoma zámkami a závorami, kde mu nechali iba okienko na jedlo. Všetky okná boli pozakrývane a zaopatrené mrežami tak, že chlapec nemal žiadny prísun denného svetla. Nikto mu nesmel poskytnúť základné služby, priniesť nové oblečenie, zamiesť podlahu alebo dokonca vyvetrať miestnosť. Jeho jedálniček pozostával  z dvoch misiek polievky denne. Každú noc k nemu nakúkali a zisťovali či náhodou neušiel. Ľudovít Karol musel vykonávať potreby na podlahu v miestnosti. Posteľ zostala niekoľko mesiacov neustlaná, bola plná bĺch a vší, ktoré mu parazitovali na tele. Ako na podlahe pribúdalo exkramentov. Naplnil miestnosť obrovský zápach a celú ju zamorili myši a potkany. Chlapec prepadol zúfalstvu a prestal rozprávať. Po smrti Robespierra, ktorý skončil tiež pod gilotínou, sa chlapca ujal generál Barras. To, v akej situácii uvidel chlapca ho vyviedlo z miery. Ľudovít nebol schopný spraviť ani krok ba ani postaviť sa na nohy. Generál podnikol kroky na záchranu Ľudovíta. Jeho výchovou poveril Jeana-Jacquea Laurenta. Ten mu nechal vymeniť tesné oblečenie, upratať celu a odstrániť mreže na oknách, aby do miestnosti prúdilo aspoň trochu svetla. Ošetril mu vredy, ktoré mal po celom tele. Ľudovít túto jeho starostlivosť nechápal. K Laurentovi sa neskôr pridal Jean-Baptiste Gomina.  Ľudovít si jeho láskavosť uvedomil, bol dojatý a priľnul k nemu. Bohužiaľ ani ich pomoc už nemohla malému Ľudovítovi pomôcť.  Po troch mesiacoch navštívil nemého chlapca lekár Desault, ktorý bol šokovaný a neváhal vyjadriť svoj názor. Oznámil, že „ našiel šialené umierajúce dieťa, obeť toho najbiednejšieho utrpenia a najhlbšej nedbalosti, bytosť, ktorá bola týraná neľudským a krutým spôsobom a ktorú už nie som schopný priviesť k životu...“ Aj napriek tomu ho Desault navštevoval každý deň o deviatej ráno. Po jeho smrti na miesto Ľudovítovho lekára nastúpil Philippe-Jean Pelletan. Keď prvý krát uvidel chlapca, jeho vychrtlé telo pokrývali svrab a vredy. Mal zvesenú hlavu, tvár a nohy vychudnuté a nafúknuté brucho. 8. júna 1795 bolo chlapcovi až natoľko zle, že niekoľko krát stratil vedomie. Ani lieky, ktoré mu podali nepomohli. Okolo tretej hodiny bol Ľudovít natoľko slabý, že ruky a nohy mu ochabli a doktor mohol konštatovať už len smrť. Telo mŕtveho Ľudovíta bolo podrobené dôkladnej pitve. Brucho bolo výrazne nafúknuté a opuchnuté. Na kolenách a zápästiach mal zdureniny. No jeho mozog bol na 10 ročného chlapca veľmi dobre vyvinutý. Po pitve došli k záveru, že Ľudovít Karol zomrel na tuberkulózu. Keďže sa veľa hovorilo o tom, že chlapec nie je skutočný Ľudovít, Pelletan napísal do správy: „ Na lôžku sme našli mŕtveho jedinca, ktorého vek sa odhaduje na 10 rokov.“ Správca cintorína pri kostole Sainte-Marguerite obstaral 150 cm dlhú rakvu a telo pochovali na cintorín Sainte-Marguerite. Počas pitvy došlo k udalosti, ktorá bola radu rokov zahalená záhadou. V čase, keď sa ostatní lekári venovali inej činnosti, Pelletan vyrezal chlapcovi srdce. Srdce zabalil do vreckovky a doma si ho uložil do pohára s liehom. Lieh sa však po čase vyparil a srdce vyschlo.

4. Komédia a klamstvo
Po smrti Ľudovíta sa vo Francúzsku začalo objavovať pomerne veľa ľudí, ktorí o sebe tvrdili, že sú stratenými synmi Ľudovíta XVI. Medzi tých, ktorí si u ľudí získali najväčšiu podporu patril aj mladík, ktorý najprv tvrdohlavo odmietal prezradiť svoju totožnosť. Po čase priznal, že sa volá Ľudovít Antonín Jozef Frederik de Longueville z mestečka Beuzeville. No po prešetrení vyšlo najavo, že rodina Longueville a ani mestečko Beuzeville neexistuje. Krajina bola v ohromení, že reči o Ľudovítovom úteku sú pravdivé. Neskôr vyšlo najavo, že údajný Ľudovít je len syn krajčíra Jean-Marie Hervagault. Jeho cieľom bolo len získať od ľudí, čo najviac peňazí, čo sa mu aj podarilo. No za tieto ťahy bol odsúdený za podvod. Po jeho úspešnom ťahu sa na francúzskej scéne objavilo mnoho ďalších „Ľudovítov“. Následníci  sa začali objavovať po celej krajine: Bretónsko, Alsasko, Normandia, Auvergne... Každý používal svoj presvedčovací trik. Tak napríklad jeden mladík si ochotne  vyzliekol nohavice, aby ukázal materské znamienko Bourbonovcov. Medzi najkurióznejšie prípady však patrí istý Američan. Miešanca menom Eleazer Williams neodradilo ho ani to, že jeho mama bola indiánka. No o najväčší rozruch v krajine sa postaral istý Karl Wilhelm Naundorff. Aj keď nevedel veľmi dobre po francúzsky, Máriu Teréziu znepokojil najviac. Všetky udalosti, ktoré sa odohrali počas väznenia v Templi, ale aj udalosti ešte počas ich života vo Versailles vedel vyrozprávať do najmenšieho detailu. Mnohokrát sa pokúšal kontaktovať Máriu, no tá jeho návrhy neustále odmietala. Strateného kráľa v ňom spoznalo mnoho ľudí. Pani Rambaud, ktorá sa o nich starala po celý čas si bola istá, že Naundorff je jej malý Ľudovít. No ani jemu sa nepodarilo dosiahnuť vec, o ktorú sa pokúšali mnohí. A to uznanie za skutočného Ľudovíta XVII.
 
5. Vyriešenie
V roku 1992 sa profesor Cassiman na podnet istého holandského historika Hansa Petria rozhodol rozlúštiť záhadu Ľudovítovho tajomstva na základe genetických testov. Vďaka  stále napredujúcej vede bolo možno zodpovedať otázky, ktoré si svet kládol po celú dobu. A to: Aký bol skutočný osud Ľudovíta XVII.? Testy vykonal na dvoch údajných Ľudovítoch. Prvý mal byť Naundorff a ten druhý bol chlapec, ktorý zomrel v Templi. Na testy DNA potreboval Cassiman vzorky vlasov alebo kostnej drene Márie-Antoinetty alebo nejakého jej príbuzného ženského pohlavia. Zistil, že cisárovná Mária-Terézia (mama Márie-Antoinetty) si nechala zhotoviť ruženec, ktorého každý medailón obsahoval vlasy jej detí. Cassiman z neho odobral vlasy troch jej sestier. Ďalšie vzorky získal od ešte žijúcich príbuzných Anny Rumunskej a jej brata. Zostávalo mu už len niečo zo strany Ľudovíta. Naundorffovi odobral kosť na ruke. Po porovnaní DNA došiel k záveru, že možnosť, aby bol synom Márie-Antoinetty je veľmi nepatrná. Testy na srdci chlapca z Templu sa mu však podarilo vykonať až v roku 1999. Tento test už však robili so vzorkami DNA, ktoré patrili Márii-Antoinette. Pre istotu sa rozhodli urobiť dva nezávislé testy. Jeden robil Cassimanov tím belgických vedcov, ten druhý sa robil v Nemecku. Po zrovnaní výsledných údajov zorganizovali vedci konferenciu, kde oznámili celú pravdu. Srdce nepatrilo jednoznačne Ľudovítovi XVII., avšak dokázali, že srdce patrilo potomkovi materskej dynastie Habsburgovcov. Či išlo o Ľudovíta XVII. alebo jeho brata Ľudovíta Jozefa zostáva nezodpovedané. 

Diskusia
Existuje mnoho dôvodov a svedectiev, ktoré dokazujú, že chlapec väznený v Templi nemôže byť Ľudovít XVII,:

- Patologické skúšky robené na chlapcovi z Templu určili výšku na 1,63 m. To by korešpondovalo na proporcie rakvy, ktorú žiadal organizátor jeho pohrebu, Voisin, pre dieťa výšky 1,65 m.  Avšak Ľudovít XVII. bol nízkeho vzrastu. Keď mal 8 rokov, 27. marca 1793, ho Mária-Antoinetta odmeral v Templi. Chlapec meral 1,03 m. Takže je prakticky nemožné aby chlapec za necelé 2 roky povyrástol až o 60 cm.
- Srdce, ktoré Pelletan odobral chlapcovi údajne patrí Ľudovítovi. Avšak zabúdame na to, že Mária-Antoinetta mala aj druhého syna, ktorému bolo taktiež odobraté srdce. Srdce Ľudovíta Jozefa sa však nikdy nenašlo, takže je tu pravdepodobnosť, že srdce na ktorom sa robili skúšky DNA nepatrilo Ľudovítovi Karolovi, ale jeho bratovi, Ľudovítovi Jozefovi.
- Mária Terézia sa celý čas počas väznenia dožadovala stretnutia so svojim bratom. Jej prosbe sa však nikdy nevyhovelo. Jedna z teórií je aj tá, že sa väznitelia obávali toho, že by mohla odhaliť ich čin. A to, že Ľudovít bol z väzenia odvezený a namiesto neho teraz vo väzení trpí neznámy chlapec. Dokonca ani chlapcovu smrť jej neoznámili, aby sa zase nedožadovala stretnutia s ním.
- Pani Simonová, ktorá asistovala svojmu manželovi pri výchove Ľudovíta celý čas opakovala svoju verziu úteku chlapca. Podľa jej verzie bol chlapec vyvezený z Templu v koši na prádlo, keď ona aj jej manžel boli prepustení zo služieb. Namiesto neho priviezli ďalšieho chlapca. Ľudia jej verili preto, že sa vo svojej verzii nikdy nepomýlila.
- Hrob Ľudovíta sa nikdy nenašiel. Aj napriek mnohým pokusom ho nájsť, sa to nikomu nepodarilo, lebo podľa tvrdení svedkov je miest posledného odpočinku Ľudovíta nespočetne veľa.( cintorín Sainte-Marguerite, miesto pri kaplnke, ďalší neznámy cintorín...)

 
Avšak iný zdroj uvádza, že chlapec väznený v Templi bol skutočný Ľudovít XVII., čo potvrdili aj svedectvá niektorých ľudí, ktorých život sa spájal s jeho životom.

- Srdce, ktoré sa použilo na skúšky DNA je zaručene Ľudovítovo srdce. Srdce jeho brata bolo zabalzamované a stopy po rôznych balzamoch by boli na srdce znateľné. Pričom na testovanom srdci sa žiadne stopy po balzamovaní nenašli.
- Testované srdce bolo z tela vybraté násilne, respektíve v zhone, lebo rezy, ktorými bolo srdce oddelené boli neodborné. Prvá poznámka vedcov, ktorí testovali srdce bola: „Srdce je vyoperované neodborne alebo v zhone, lebo mnohé cievky sú poškodené“.
- Tvrdenie pani Simonovej, že kráľ utiekol bola len maškaráda. Jej presvedčenie, že zachránila kráľovi život je len pretvárka, ktorou sa snaží zakryť skutočnosť, že ona aj jej manžel chlapca psychicky aj fyzicky týrali.
- Je tu aj svedectvo vojvodkyne z Tourzelu, guvernantky detí, ktorá opatrovala vo svojej izbe miniatúru Ľudovíta Karola, že ju navštívili dvaja jeho väznitelia so smutnou správou o jeho smrti. Keď uvideli portrét, povedali, že sa na ich zosnulého zverenca veľmi podobá.
- Kňaz, ktorý slúžil na pohrebe omšu, potvrdil tiež, že telo patrilo chlapcovi na miniatúre.

Na záver by sme chceli len podotknúť, že podľa nášho niekoľko dňového štúdia o tejto problematike sme prišli k záveru, že srdce patrilo Ľudovítovi Karlovi teda nekorunovanému Ľudovítovi XVII, najmladšiemu synovi Márie-Antoinetty. Aj keď existuje veľa dôkazov, ktoré spochybňujú túto teóriu, vždy sa ukázala ich nepravda. Srdce určite nemohlo patriť nikomu inému.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 9)

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#čím nám môže pomôcť dejepisná mapa #Japonskov 19 storoci #uznanie dlhu #ako jožko hcel vsetko upratat

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.016