Napoleonove ženy

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: petka (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 23.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 059 slov
Počet zobrazení: 4 311
Tlačení: 272
Uložení: 286
Napoleonove ženy
 
ÚVOD:
Touto prácou by sme chceli zviditeľniť najdôležitejšie ženy, ktoré boli v Napoleonovom živote, a ktoré pri ňom stáli. Niektoré viac, iné menej. Ale, v podstate ho veľmi ovplyvnili. Veď zo zúrivosti k Jozefíne vo svojom Občianskom zákonníku podriadil ženy mužom a ešte ani dnes im nie sú rovné vo Francúzsku. Chceli sme tiež priniesť nejaké „pikošky“ z jeho života a opísať jeho život s týmito ženami, čo najzaujímavejšie. Pri zhŕňaní materiálu sme síce využili len jednu knihu, no bohato nám stačila na vykonanie práce, lebo bola skutočne veľmi dobre napísaná.
 
Napoleonove ženy
Désirée Claryová, Josephine de Beauharnais, Mária Walewská, Mária Lujza- to sú štyri ženy, na ktoré si Napoleon spomínal v exile, a ktoré mal podľa vlastných slov naozaj rád. Napriek tomu ženským vzorom pre neho navždy zostala jeho matka, hrdá a trochu obávaná Letizia Ramolinová. No nie tá neohrozená mladá žena, ktorá ešte tesne pred pôrodom, ako päťnásťročná, bojovala po boku svojho muža a iných partizánov za nezávislosť Korziky. Napoleona vždy desili ženy,ktoré sa miešali do politiky.... ale madre, ktorá priskoro ovdovela a početné potomstvo vychovávala železnou rukou, Pod takouto vládiu sa nedalo robiť iné,len poslúchať. Koniec koncov Letizia bola jedinou osobou,ktorá sa odvážila Napoleonovi vzdorovať, keď sa odmietla vrátiť do Paríža a zúčastniť sa na korunovácii, lebo v Napoleonovom spore s bratom Lucienom sa pridala na stranu mladšieho syna. A preto je na Napoleonovej pápežskej korunovácii prítomná iba na Dávidovom obraze. Napokon ona jediná sa odvážila porušit etiketu, ktorú nový cisár zaviedol, keď mu s pohŕdaním odmietla pobozkať ruku. Napoleon matku miloval, ale zidealizoval si ju, zužoval ju iba na úlohu matky a ploditeľky. Letizia sa však nikdy nemienila vtesnať do obrazu, ktorý si o nej jej syn vytvoril, jemu to však neprekážalo, aby túto klamlivú víziu svojej matky presadzoval ako nejaký archetyp ideálnej ženy.

Je pravda, že Letizia, hoci hovorila nahlas a zvysoka mala obratné ruky a minulosť partizánky, čo vedela strieľať rovnako dobre ako muži, zároveň stelesňovala aj patriarchálne, lepšie povedané matriarchálne vlastnosti. Bola to však aj inteligentná žena, a keď videla, ako si jej deti rozdeľujú Európu, iba si povzdychla: „ Verme, že to snáď vydrží!“ Revolúcia otvorila budúcemu cisárovi dvere a po dobytí Toulonu získal hodnosť generála a funkciu inšpektora pobrežia od marseille po Nice. A pritom mal iba 24 rokov.

V tom čase, začiatkom roku1794, sa Napoleon zoznámil s rodinou obchodníka Claryho, ktorý býval v Marseille.Napoleonov brat Joseph bol zaľúbený do jednej z jeho dcér, do Désirée. Bola to pôvabná plavovláska a mala krásne čierne oči. Jedna zo sestier Désirée- Julie im robievala garde. Spočiatku sa obe sestry z Napoleona smiali. Žltkastú farbu s vystupujúcimi kosťami mu lemovali dlhé čierne vlasy, ktorých akoby sa nikdy nedotkol hrebeň ani kefa. Uniforma mu visela na chudom tele a deravé, ošúchané čižmy vyzerali, ani čo by ich kúpil u starinára. Ked´ sa však usmial, keď sa pozrel tými iskrivými očami, tvár sa mu rozžiarila a človek si už nič iné nevšímal. A Désirée si čoskoro uvedomila,že pri vyslovení mene Napoleon jej srdce bije rýchlejšie. 
 Od príchodu do Marseille sa Napoleon dobre cítil s bratom a oboma dievčatami. Ak by sa Joseph oženil s koketnou a srdečnou Désirée, bolo možné, že Napoleon by si vzal vážnu Julie. Vyzeralo to tak až do cvíle, keď Napoleon nevyhlásil, že v manželstve sa musí jeden podriadiť, a keďže joseph aj Désirée majú nerozhodnú povahu, a naopak on a Julie vedia,čo chcú, bolo by lepšie, keby si joseph vzal Julie, a Désirée by bola jeho ženou. Joseph sa ochotne prispôsobil a o niekoľko mesiacov sa oženil s Julie.
O sobáši Napoleona a Désirée sa však nikto neopovážil otvorene hovoriť. Hoci Napoleona vymenovali za veliteľa delostrelectva Talianskej armádya neskôr dostal generálsky dekrét, jeho biedna finančná situácia sa tý m nezlepšila. Okrem toho ani Joseph bratovi veľmi nepomohol. Medzi Napoleonom a Désirée ešte nebolo rozhodnuté nič ani v čase, keď si dožičil prepych  a zrekviroval pevnosť, či skôr juhofrancúzsku vidiecku usadlosť Chateau- Sallé. Do nej si priviedol celú svoju rodinu. Vďaka žoldu päťnásť tisíc livier a šiestim dávkam potravín denne mohli konečne začať pohodlne žiť.
Napoleon však musel nastúpiť ako veliteľ delostrelectva talianskej armády, hoci naďalej vykonával funkciu inšpektora pobrežia. Tu si prenajal byt u bohatého obchodníka Josepha Laurentiho. V čase, keď mladý generál nečítal, alebo nepracoval, rád chodieval na dlhé prechádzky do rozľahlej laurentiovskej záhrady. Spoločnosť mu robievala Emilia, 15- ročná majiteľova dcéra, s tmavými vlasmi a očami ako uhlíky.

Jedného večera Napoleon požiadal o ruku pani matrku. Manželia napokon nesúhlasili, lebo sa obávali, že Napoleon neprežije talianske ťaženie. Povedali mu, že sa rozhodnú, až keď sa z Talianska vráti. Avšak prišiel thermidor, Robespierra popravili, Napoleona suspendovali, dokonca ho dali zatknúť. Laurenti sa za neho zaručil a Napoleona odsúdili len na „domáce väzenie u svojich hostiteľov“. Laurentinovci však z opatrnosti svoju dcéru Emilie poslali na vidiek. Kým Napoleon čakal na vypuknutie vojny, často cestovával z Nice do Antibes za bratom, a tu sa stretával s Désirée, ktorá navštevovávala svoju sestru. Ľúbostná pletka sa začala odznova... Písavali si listy, Napoleon jej vo svojich radi, aby sa venovala hudbe, lebo zo všetkých umení pôsobí najviac na city a odporúčal jej, aby veľa čítala, lebo čítanie jej zamestná myseľ.

Na jar sa opäť stretli v Marseille a v Montredone, kde mali Claryovci vidiecke sídlo.Tentoraz ľúbostná pletka prerástla do lásky a o necelý mesiac sa zasnúbili. O svatbe však opäť nikto otvorene nehovoril, lebo Napoleon nemal žiadny služobný príkaz. A tak sa rozhodol ísť do Paríža aj s bratom Louisom dúfajúc,že dostane poverenie.Pri odchode mu Désirée darovala medailón s pramienkom svojich vlasov. Napoleon prišiel do Avignonu, kde so spoločníkmi navštívil salón madame de Chastenay. Bol mimoriadne výrečný, 4 hodiny konverzoval s majiteľkinou dcérou Victirine, hral sa s ňou. Victorine neskôr povedala, že pri hre o zálohy pri nej na kolenách kľačal muž, ktorý neskôr ovládol Európu a rozdelil ju medzi svojich súrodencov. Po príchode do Paríža sa snažil získať nejaké miesto, ale pridelili mu iba neurčitú funkciu v generálnom štábe. Ešte stále vyzeral veľmi zle, vychudnute, prestával veriť vo svoju šťastnú hviezduJedinou útechou mu boli listy od Désirée.

Onedlho sa stal členom topografického kabinetu Výboru pre verejné blaho. Vôbec ho to nebavilo, no čoraz častejšie navštevoval mondénne salóny. Bol nimi očarený. Znovu navštívil pani Talienovú, s ktorou kedysi sa stretol. Zveril jej svoj problém s odevnými starosťami generála v zálohe. Tereze sa zdalo zábavné vziať záležitosť do svojich rúk a chránenca odporučila  usporiadateľovi zo 17. divízie. O niekoľko dní ho privítala so slovami, ktoré zakričala na celú miestnosť. „Nuž priateľ môj, už ich máte, tie nové nohavice!“ Na toto poníženie Napoleon tak skoro nezabudol. V listoch Désirée upokojoval, aby sa neobávala, že ho vtiahne vír zábavy.

V septembri znovu navštívil pani Talienovú. Jedného dňa sa tu zoznámil s jej priateľkou, krásnou Rose de Beauharnais, ktorá sa neskôr stala „jedinečnou Jozefínou“. Rodená Tascherová de la Pagerie, pochádzala z Trois Ilets, osady na ostrove Martinigue. Bola vdovou po Alexanderovi de beauharnais. Jej prvého a nudného manžela, ktorý si sám udelil titul vikomta, zvolili zna začiatku revolúcie za predsedu Ústavodarného zhromaždenia, potom však skončil pod gilotínou.

Krásna a mondénna kreolka, dôverná priateľka Terezy, bola počas Teroru vo väzení a odkedy sa dostala na slobodu, viedla dosť rozpustlý život. O vlások unikla záhube a teraz sa zabávala, aby zabudla na nočnú moru, ale aj aby našla ochrancu, ktorý by jej uľahčil život. Nemala už síce dvadsať, ale vedela sa tak šikovne nalíčiť, že mužské pohľady priťahovala oveľa väčšmi ako kedysi. A ak chcela niekoho zvádzať, vedela naňho uprieť neodolateľný pohľad....Napoleona nezviedla, lebo sa nazdával,že je priateľkou Barrasa. Neodvážil sa zdvihnúť na ňu zrak.

Onedlho sa Napoleon stal veliteľom domácej armády a presťahoval sa z hotela pochybnej povesti na ulicu des Capucines, do rezidencie, ktorá zodpovedala jeho postaveniu.Pravidelne sa navštevoval s Jozefínou, no i keď nazýval ešte stále Désirée svojou snúbenicou, mal v úmysle oženiť sa s priateľkou svoje matky, pani Permon- Commenovou, svojou vychovávateľkou z čias, keď chodil na Vojenskú školu. Na tento návrch mu odpovedala negatívne odvolávajúc sa na vysoký  vekový rozdiel, ktorý bol medzi nimi.

Napoleon znova navštevoval Josephine. Ona si uvedomovala,že priazeň jej milenca je len dočasná a potrebovala nájsť niekoho na platenie svojich výdavkov. Josephine využila všetko umenie koketérie so šikovnosťou skúsenej ženy a Napoleon na nej obdivalje vyberané spôsoby, ako vie každému povedať, to, čo treba a bola to tiež veľmi inteligentná žena, ktorá dokázala výborne viesť svoj dvor. Napoleon zároveň nepochyboval o tom, že v jej domácnosti sú iba samé dlhy. Nazýval ju Jozefínou a čoskoro sa do nej zaľúbil. Potreboval sa však zbaviť svojej snúbenice Désirée, a tak jej napísal, že ak nedostane povolanie na sobáš od matky a brata Nicolasa, bude lepšie, ak s ním preruší vzťah. Keďže prvý krok mal urobiť on, bolo jasné, že povolenie na svatbu nedostane.

Barras Napoleonovi poradil, aby sa oženil, lebo ženatý muž má lepšie miesto v spoločnosti, navyše Jozefínin dom patril k najlepším v meste. Ako svadobný dar Napoleon Dostal od neho vytúženú funkciu veliteľa talianskej armády.
Svadobnú listinu podpísali Napoleon s Jozefínou 8. marca, u doktora Raguideaua, Jozefíninho notára, ktorý ale zväzok svojej klientky neschvaľoval.Na druhý deň sa konala svatba. Jozefína mala na sebe mušelínové šaty ozdobené kvetmi vo farbe trikolóry. Svedkami boli Barras, Tallien a Jozefínin dôverník Calmelet, komisár Colin-Lacombe, poverený vykonaním obradu namiesto starostu, hoci na to nemal právomoc, pretože starosta si šiel ľahnúť. Všetci už dve hodiny čakali na ženícha.
 Otvorili sa dvere, vošiel Napoleon a s ním jeho pobočník a svedok Lemarois, ktorý bol neplnoletý, a teda nemohol byť svedkom. Napoleon sa urobil starším o osemnásť mesiacov, a tým bol de facto občanom Janovskej republiky. Nevesta sa omladila o 4 roky, lebo použili rodný list jej mŕtvej mladšej sestry. Napoleon nemal pri sebe svoj rodný list , a tak použil rodný list svojho staršieho brata, ktorý bol práve v Paríži. Keď sa to Désirée dozvedela, napísala Napoleonovi list, v ktorom písala, že sa už nikdy nevydá, že si želá smrť. O dva a pol roka neskôr sa však vydala ža seržanta Bellejamba, teda neskoršieho generála Bernadotta. Neskôr sa z milosti veličenstva stali kniežaťom a kňažnou z Pontecovra, potom kráľom a kráľovnou Švédska a Nórska.

Večer 11. marca odišiel Napoleon do Talianska, ťažko opúšťal Jozefínu, ona mu síce sľúbila,že hneď , ako mu zavolá, za ním príde, no v duchu nechcela vymeniť pohodlie za život na bojisku. Cestou Napoleon navštívil matku a požiadal ju, aby Jozefíne odpovedala na list, no ona jej odpísala až po týždni. Kým Napoleon žal v Taliansku prvé úspechy,stále myslel na Jozefínu,vyčítal jej, že jej listy sú chladné a chcel, aby za ním prišla.Ona však sa nemienila vzdať svojho milenca Hippolyta Carla, a keď za ňou Napoleon poslal svojho priateľa Murata, vymyslela si, že je tehotná. Napoleon ale zistil, že si vymýšľa a obával sa,že je chorá. Bol schopný vrátiť sa do Francúzska. Keďže sa Direktórium obávalo Napoleonovho príchodu do Paríža, posadili Jozefínu do koča. Ona si so sebou do Milána vzala aj milenca a dvoch jkšeftáriov, ktorým chcela sprostredkovať obchody s armádou, a pochopiteľne, pritom dostať časť zisku. Napoleon bol nesmierne šťastný, keď ju videl, dokonca prijímal jej milenca pri svojom stole,nevediac o koho ide samozrejme. Kým ho oslavovali v Taliansku ako osloboditeľa, Jozefína sa v Miláne nudila.

Po návrate do Francúzska sa dozvedel od bývalej komornej svojej ženy, že mu bola Jozefína neverná, a že cestovala do Talianska sosvojím milencom. Kričal do svojej ženy, no ona všetko popierala. Neskôr bratovi otvoril oči aj Joseph,on sa chcel rozviesť. Jozefína vedela, o čo všetko by prišla, keby prestala byť Napoleonovou ženou, a tak predstierala záujem ísť s ním do Egypta. Potom si zase našla výhovorku,že musí odísť do kúpeľov, a že za ním neskôr príde. Na palube lode sa Napoleon dozvedel od Junota, že žena ho skutočne podvádzala. Definitívne sa rozhodol pr rozvod. Aby zabudol na svoju nevernú ženu, nechal si k sebe privádzať tucty ázijských žien, no keďže podľa neho okolo seba šírili hrozný pach, nedotkol sa ani jednej. Až na jednu výnimku, 16- ročnú dcéru šejka El Bekriho. Krátky románik však došiel priďaleko. Po odchode Francúzov ju zatkli. Keď ju vypočúvali,povedala,že svoj čin ľutuje, keď sa však opýtali jej otca na svoj názor, povedal, že sa dcéry zrieka a nešťastnici podrezali krk.

Napoleon sa rozhodol opustiť armádu, keď sa to Jozefína dozvedela, rozhodla sa ísť za ním.Chcela sa pokúsiť zabrániť rozvodu. On ale išiel inou cestou, keď prišiel domov neveril, že išla za ním, myslel si, že je s milencom.Kým deti Jozefíny prosili Napoleona, aby si rozmyslel rozvod, rodinný klan Bonapartovcov bol rád, že sa zbaví ženy, ktorá im nebola ani trochu po vôli, navyše bola stará.

Barras Napoleona tiež presviedčal, že rozvod nikomu, kto si chce nepokaziť povesť nepomôže. Na druhý deň dal Napoleon všetky veci, ktoré patrili jeho žene domovníkovi a prikázal mu, aby jej neotvoril dvere za žiadnych okolností. Jozefína ho však presvedčila a dovtedy nariekala pri Napoleonove izbe, kým kjej neopustil.Odpustil, ale nezabudol... Konzulovi sa pripisovalo oveľa mileniek, ako mal a Jozefína, ak zakaždým nechcela vyvolať škandál, musela prižmúriť oči a pripustiť, že nevery znamenajú pre jej muža len málo.
Cestou do Varšavy roku 1807 bol Napoleon veľmi šťastný. Dozvedel sa totiž, že Eleonóra, ktorá predčítavala jeho sestre Caroline, porodila syna a všade hrdo vyhlasuje, že je to jeho syn. Napoleon tomu spočiatku neveril, lebo Eleonóra bola známou koketou, no budúci gróf Leon bol skutočne jeho.
Na stanici Bronia, poslednej poštovej stanici pred Varšavou, koč zastavil.Bol tu dav ľudí, ktorí sa strkali, aby videli cisára. Jedno mladé dievča v sedliackom kroji sa dostalo až ku koču. Napoleon sa s ňou chvíľu zhováral, a keď odchádzal, hodil jej kyticu ruží. Toto dievča bola grófka Walewská. Bola pekná, plavovlasá, mala očarujúci smiech. Otec jej zomrel, keď bola ešte celkom malá, a len čo vyšla z kláštora- mala len 16 rokov, matka ju prinútila, aby si vybrala jedného z dvoch rovnako bohatých mužov. Jeden bol mladý a príťažlivý, ale bol to syn ruského generála.

Ona sa ale nechcela vydať za jedného z tých, čo utláčajú jej vlasť. A tak si zobrala grófa Walewského, hlavu mocného poľského rodu, ktorý bol dvojnásobný vdovec a blížil sa k dedemdesiatke. Manžel sa o ňu staral, mali spolu syna, ktorého zbožňovala a v živote chcela dosiahnuť, aby jej syn vyrastal ak slobodný muž v slobodnej krajine. Napoleonove víťazstvá ju rozochveli nádejou, že by Francúzsko mohlo oslobodiť Poľsko.
Napoleonovi vŕtal v hlave obraz mladej Poľky, dal si ju vyhľadať. Vďaka indiskrétnosti Máriinej sesternice, ktorá „vytárala“ historku s kyticou, ju vypátral a pozval na ples. Mária sa objavila na plese v najjednoduchších šatách. Chcela mu dať najavo, že sa nedá obetovať. On jej po plese vypisoval listy, no ona neodpovedala. Neskôr ju zástupcovia vlády prinútili ísť na večeru do Napoleonovho paláca. Mária sa podvolila, aby ju mesto neodsúdilo ako vlastizradkyňu.  Členovia dočasnej vlády zaobstarali Márii madame de Vauban, ktorá nemala nijaké zábrany a považovala manželskú vernosť za prejav najhoršieho vkusu. Mala ju zlomiť, aby bola prístupnejšia. Apelovala na ňu, že ženy mali odjakživa veľký vplyv na svetovú politiku, a ak ja v jej silách zachrániť Poľsko, mala by to urobiť.

 V júli 1807 Napoleon Márii oznámil, že odchádza do Francúzska a požiadal ju, aby išla s ním. Ona aj keď by sa najradšej v tej chvíli uchýlila niekde na vidiek, súhlasila. Po tom, čo mu Mária oznámila, že je tehotná, musel pretrhnúť všetky putá, čo ho spájali s Jozefínou. Vtedy ho už Jozrfína milovala, ale vedela, že keďže je ich vzťah bezdetný, príde skôr, či neskôr k rozvodu.
Napoleon potreboval zámienku na rozvod civilného a cirkevného sobáša. Civilný obrad bol neplatný, takže ten mu nerobil problémy. Na cirkevný si našie výhovorky, že to bola svatba bez svedkov, vykonal ho jeho strýko kardinál Fesch v predvečer korunovácie, bol tam iba kňaz z farnosti, bola to svatba bez ohlášok  a navyše bol prinútený okolnosťami, lebo podľa jeho slov sa ho snažil vydierať, aby uzavrel tento sobáš, aby napravil svätokrádež. Cirkevný sobáš mal právo rozviesť iba pápež, a keďže ten bol Napoleonovým väzňom v Savone, Napoleon posunul právomoci pápeža na Parízšku diecézu, a tá mu nemohla odporovať.

Napoleon chcel, aby po rozvode si Jozefína ponechala postavenie i titul korunovanej cisárovnej, keďže ju Napoleon vlastnou rukou korunoval. Ponechal jej i dôchodok cisárovnej a daroval jej zámok a palác, ktorý však nikdy nenavštívila. Najväčšiu radosť z rozchodu mal rodinný klan Bonapartovcov, najmä matka Letizia. Napoleon veľmi dlho smútil Jozefínou, stratil akokeby svoju šťastnú hviezdu. A možno, že je na to niečo pravdy, lebo odvtedy sa mu nedarilo v bojoch  tak, ako predtým. Napoleon rozmýšľal , či si vezme Máriu Walewskú, ale človek ako on sa nemohol oženiť s rozvedenou ženou. Mária odišla do Walewíc, kde porodikla Napoleonovho syna Alexandra Walewského, neskoršieho poľského kráľa vymenovaného svojím otcom.

 Po tom, čo sa Napoleon vzdal myšlienky oženiť sa s Máriou Walewskou, najskôr požiadal o ruku veľkokňažnú Annu, cárovu mladučkú  sestru. Cár Alexander to oznámil matke, ktorá bola zdesená, nechcela dať svoju dcéru do manželstva s niekým koho ľudstvo považuje za prekliatie storočia. Rozhodli sa teda, že využijú fakt, že Anna je ešte veľmi mladá. Napoleon dobre vedel, že cár mu svoju sestru za ženu nikdy nedá, že je to len výhovorka.
A tak poslal syna Jozefíny, Eugena, za Schwarzenbergerom, rakúskym veľvyslancom v Paríži, aby mu dal okamžitý súhlas bez odpovede Viedne na sobáš s rakúskou arcivojvodkyňou Máriou Lujzou. Schwarzenberger napokon súhlasil, lebo sa bál, že Francúzsko preruší vzťahy s Rakúskom a spojí sa s Rusmi alebo Sasmi.
 
Ešte v ten večer Napoleon oznámil Francúzom, že sa ožení s Máriou Lujzou, rakúskou arcivojvodkyňou. Nasledujúci deň poslal depeš Alexandrovi, v ktorej písal, že sa vzdáva zámeru oženiť s jeho sestrou vzhľadom na jej primladý vek. O deň neskôr mu poslal druhú depeš, v ktorej ho informoval o pripravovanej svatbe. Chcel, aby to vyzeralo tak, že sa rozhodol pre Rakúšanku. Mária Lujza sa po rozvode Napoleona s Jozefínou, že by mohla byť tou, ktorú si Napoleon vyvolí za ženu, a požiadala svojho otca, aby ju neobetoval. No keď prišiel vyslanec Francúzska po jej súhlas, povedala otcovi, nech sa rozhodne v záujme štátu.

Pri sobášnom obrade zastupoval Napoleona arcivojvoda Karol. Napoleon sa takto votrel do rodiny, ktorej členmi boli Ľudovít XVI. A Mária Antoinetta, vďaka tomuto spojeniu sa stali jeho prastrýkom a pratetou.
Po prvom stretnutí mal Napoleon z Márie Lujzy dobrý dojem. Až na nepekný klobúk s chvejúcimi sa perami z papagájaktorý mala na hlave, Mária bola veľmi pekná, taká, ako si ju Napoleon predstavoval.Oči mala trochu vypúlené, ale krásnej nebomodrej farby. Nos pridlhý, ale dodával tvári ušľachtilý výraz. Bradu mala až trochu tučnú, ale pekne ladila s mäsitou spodnou perou, ktorú si Habsburgovci odovzdávajú z generácie na generáciu už po stáročia.
 Aj Napoleon sa zdal Márii neobyčajne čarovný. Bola ešte viac potešená, keď našla vo svojej izbe kanárika a psíka, ktorých nechala v Rakúsku.
 Mária a Napoleon spolu boli veľmi šťastní. Napoleon nedovolil, aby bol s ňou nejaký muž dlhšie ako minútu. Učil ju jazdiť na koni, ona ho nazývala  „Napo“ alebo „Popo“. Ľúbila ho, aj keď neskôr to popierala. Jemu zase lichotila náklonnosť mladej, peknej Rakúšanky a užíval si chvíle šťastia.
Potom, čo Napoleona zosadili z trónu, Mária sa so synom vybrali za otcom, aby dal Napoleonovi nejaké územia.Avšak, len čo nasadla na koč, uvedomila si, že otec ju za Napoleonom viac nepustí. Napoleon počas vlády na Elbe zriaďoval menší byt pre Máriu, ktorá síce spočiatku chcela prísť za ním, no neskôr ovplyvnená grófom Neippergom, neprišla. Tu sa tiež Napoleon dozvedel, že Jozefína zomrela. Mária Walewská sa po smrti svojho muža vydala za príbuzného rodiny Bonapartovcov, za grófa d´Ornano. 
 
 
ZÁVER:
Dúfame, že nám podarilo sprostredkovať Napoleonov život po boku týchto žien, čo najpútavejšie a prilákali sme Vás k čítaniu knihy Napoleon a jeho ženy od André Castelota.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.017