Pompeje

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petka (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 25.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 524 slov
Počet zobrazení: 2 154
Tlačení: 245
Uložení: 256
Pompeje
 
Úvod
V dnešnej dobe sú ľudia fascinovaní dejinami. Skúmajú ich, zaoberajú sa nimi a špecializujú sa na rôzne udalosti. Premýšľali sme nad témou práce, v tom, že bude z dejepisu sme už mali jasno, ale nevedeli sme prísť na to, o čom zaujímavom sa zatiaľ veľa nehovorilo. Po rôznych témach, ktoré sme spolu prebrali, nás napadla jedna naozaj veľmi interesantná. Je o meste, ktoré bolo zahubené pyroklastickou vlnou a zasypané mohutnými nánosmi sopečného prachu. To mesto sa volalo Pompeje a nachádzalo sa na úpätí sopky Vezuv. Rovnaký osud postihol aj ďalšie neďaleké mestečko Herkuláneum. Stalo sa to na začiatku prvého tisícročia nášho letopočtu, konkrétne v roku 79. Predpokladá sa, že hlavnou príčinou je nevedomosť obyvateľov. A to z toho dôvodu, že keby aspoň tušili, čo sa deje, určite by neostali v meste.
Po bližšom oboznámení sa s Pomejami sme začali byť stále zvedavejší a hľadali sme odpovede na rôzne otázky, z ktorých aspoň na jednu malú časť sa Vám budeme snažiť odpovedať. Napr. ako žili títo ľudia, ako dokázali vybudovať sieť priamych a takmer pravouhlých ulíc, ako mohli postaviť amfiteáter, do ktorého sa vošlo celé mesto? Ako mohli vybudovať mnohokilometrovú vodovodnú sieť, akým spôsobom fungovalo ich ústredné kúrenie atď. Tak, ako sme na jednu časť otázok nachádzali odpoveď, tak sa ukazovali ďalšie nezodpovedané.
 
1. História Pompejí
1. 1. Obdobie Presamnitské a Samnitské
História Pompejí začína v dobe, keď už pomaly končili dejiny starovekého Egypta, keď Grécko začínalo byť významnou námornou, hospodárskou i vojenskou mocnosťou a keď sa rodil Rím. Tamojší ľudia svoju zem nazývali a dodnes nazývajú Kampániou. Kampánia - to sú polia, záhrady, sady a vinohrady. Kampánia - to je krajina Vezuvom obdarená úrodnou pôdou, krajina chránená horami pred studenými vetrami. Pre zemepiscov Strabóna je tá najšťastnejšia krajina zo všetkých . . .
 
V období, ktoré predchádzalo založeniu Pompejí, bolo toto územie, rovnako ako celá Kampánia, obývané domorodými Oskami. Je preto úplne logické, že to boli Oskovia, ktorí toto mesto založili. Dá sa však predpokladať, že prvotný impulz k tomu dali Féničania, ktorí svojou obchodnou činnosťou prilákali a „sústredili“ rozptýlené obyvateľstvo do miesta neskoršej osady, ktorá tu vznikla na prelome VII. a VI. storočia. pr. n. l. Pôvod jej mena nebol dodnes úplne jednoznačne vysvetlený. O jedno z možných vysvetlení sa pokúsil už Nemec August Mau (1840-1909). Podľa jeho teórie je nutné hľadať pôvodný názov Pompejí v rodovom mene jedného z prvých osadníkov, ktoré potom prešlo na názov celej osady (rovnako ako etruskému Tarquiniu dali meno Tarquiniovia: Pompejovia - Pompeje.

Oskovia však neboli jediní, ktorí v tejto oblasti žili. Jednak tu zakladali alebo obsadzovali jednotlivé mestá Gréci postupujúci od juhovýchodu a jednak (o niečo neskôr) Etruskovia, ktorí pre zmenu prichádzali od severozápadu. I keď Oskovia boli ovplyvnení spôsobom života a kultúrou vyspelejších Grékov (zoznámili sa s peniazmi a váhami, s divadlom, naučili sa pestovať olivy), samotné Pompeje gréckym mestom zrejme neboli. Gréci to totiž nepovažovali za potrebné: patrilo im celé okolité pobrežie na sever i na juh od mesta. Zato pre Etruskov boli Pompeje veľkým lákadlom, lebo pre nich predstavovali jediný možný prístup k moru. A tak niet divu, že na konci VI. stor. pr. n. l., v dobe vzniku rímskej republiky, sa Etruskovia do Pompejí dostali.

V tomto období dochádza k hospodárskemu rozkvetu mesta, ktoré sa rozrastá prevažne severným smerom od pôvodnej osady. Súperenie medzi Etruskami a Grékmi o prevahu na pevnine a na mori vyvrcholilo v roku 474 pr. n. l. katastrofálnou porážkou Etruskov v námornej bitke pri Kum. Grécky vplyv opäť zosilnel, to však neznamenalo, že Pompeje museli byť grécke. Koniec koncov toto obdobie trvalo len 50 rokov. Zatiaľ čo totiž Oskovia neboli schopní vzdorovať náporu Grékov a Etruskov, niekoľko spriaznených kmeňov z okolia hornatého Samnia postupne začalo prenikať do kampánskych miest. Títo Samniti žili neovplyvnení svojimi kultúrnymi susedmi. Zato to boli udatní bojovníci, preslávení svojim bojovým umením: bohaté kampánske mestá postupne prechádzali  do ich rúk. A tak sa v dvadsiatych rokoch V. stor. pr. n. l. celá Kampánia stala - na viac než 300 rokov - osko-samnitskou. Samniti sa v Kampánii začali vžívať do nového prostredia, behom niekoľko málo generácií sa scivilizovali a osvojili si grécku i etruskú kultúru. Preto sa postupom doby mohli naplno zžiť s pôvodnými Oskami a vytvoriť nový kmeň Kampáncov.
Celá osko-samnitská Kampánia sa i s Pompejami nerušene rozvíjala až do 2. pol. IV. stor. pr. n. l. To už sa na severozápade začala rozrastať ďalšia nová ríša: Rím.
 
1. 2. Obdobie Rímskeho vplyvu a rímskej kolónie
V roku 354 pr. n. l. uzavreli samnitská federácia, ktorej členom boli i Pompeje, a susedná latinská federácia, v ktorej čele stál Rím, zmluvu o vymedzení oblasti vplyvu medzi oboma spolkami. Tá však nemala dlhé trvanie: po 11 rokoch začína prvá z troch tzv. Samnitských vojen. Práve z doby vyvrcholenia druhej z týchto vojen (z roku 310 pr. n. l.) pochádza prvá priama historicky doložená správa o Pompejach od Tita Lívia (59 pr. n. l.-17 n. l.). Rimania sa v ich blízkosti vylodili ale po krátkej šarvátke boli zahnaní späť na loď. Napriek tomu však postupne celý tento kraj (rovnako ako celú Kampániu) obsadili. Keď sa potom koncom tretej samnitskej vojny (298-290 pr. n. l.) Rimania stali pánmi celého stredného Talianska, skončili aj nádeje Pompejí.

Napriek tomu začína nová perióda ekonomickej expanzie Kampánie: jej výrobky sa stávajú známymi po celom Taliansku aj mimo neho. Taktiež v Pompejach vzrastal obchod a populácia, stavali alebo prestavovali sa chrámy, boli budované kúpele a divadlo. Fórum bolo obohnané kolonádou, bola postavená bazilika. A taktiež bolo 13 vežami zosilnené mestské opevnenie. Pompejania mali totiž iné názory na „susedské“ vzťahy než senátori v Ríme. Mesto ešte doplnilo obranný systém priekopami a v roku 90 pr. n. l. povstalo spoločne s ostatnými mestami na severe i juhu. Začína veľká spojenecká vojna.

Proti povstaleckým mestám vyslal Rím svoje vojsko s Luciom Corneliom Sullom na čele. Pompeje kládli tvrdý a húževnatý odpor. Mesto bolo rozdelené do piatich obranných sektorov. Niektoré dôležité ulice boli zatarasené a na stenách sa objavili orientačné nápisy umožňujúce lepšiu orientáciu obrancom mesta a ľuďom z okolia. Sulla sa snažil dobiť Pompeje za každú cenu. V úseku mestského opevnenie medzi Porta Ercolano a Porta Vesuvio, kde bol boj najzúrivejší, sú dodnes badateľné niekoľkocentimetrové priehlbiny po kamenných strelách vrhaných na mesto. Velitelia obrany si však viedli veľmi dobre: odpor mesta sa do konca spojeneckej vojny zlomiť nepodarilo.
Medzitým napadol rímsku provinciu v Ázii- Mithridatés VI. a Sulla sa vydáva so šiestimi légiami do Ázie. Za tri roky sa vracia a nastoľuje „poriadok“. Pompeje vzdorujú statočne až do roku 80 pr. n. l., keď sa stali rímskou kolóniou s názvom Colonia Cornelia Veneria Pompeianorum - „Kornéliova kolónia pompejskej Venuše“. V meste a jeho okolí usídlil diktátor 4 - 5 tisíc svojich vojenských vyslúžilcov. Dostali tretinu pompejských polí a niektoré domy. Správou kolónie poveril Sulla svojho synovca Publia Cornelia Sullu.
Pompejanom, rovnako ako iným Italikom, sa dostalo rímskeho občianstva. Úradnou rečou sa stala latina. Mesto bolo bezprostredne podriadené  rímskemu senátu, inak sa spravovalo samo (okrem prvých 25 rokov, keď „rodní“ Pompejania nemali do mestskej správy prístup). Proces unifikácie a asimilácie bol pomerne rýchly, takže Pompeje skoro získali charakter rímskeho mesta. Od začiatku cisárstva sa Pompeje postupne dostávali do rúk novej, bohatej spoločenskej vrstvy nevalného vkusu a neveľkých znalostí. Mnohí jej príslušníci bývali kedysi otrokmi alebo cudzincami, ale všetci mali jediný cieľ: peniaze. V tej dobe mali Pompeje 15 000-16 000 obyvateľov.

Na začiatku roku 62 n. l., sa Vezuv rozochvel niekoľkodenným nečakaným zemetrasením, ktoré zúrilo široko ďaleko. Je zaujímavé, že do tej doby bol tento vulkán (jediný dodnes činný na európskom kontinente) považovaný za vyhasnutý. Seneca v „Otázkach prírody“ (VI,1) o tomto zemetrasení píše:
„ . . . mesto Pompeje . . . sa zrútilo pri zemetrasení a po spustošení všetko v zmätku ležalo.“ To sa stalo v zimných dňoch, o ktorých naši predkovia tvrdili, že nieje  treba sa ich obávať. Zrútila sa aj časť Herkulánea a zvyšné časti stáli len tak tak a sťažuje si aj Nucéria, ktorá nebola zemetrasením zasiahnutá. V Neapoli boli poškodené mnohé súkromné domy. Pompeje boli týmto zemetrasením natoľko zničené, že cisár Nero i senát dlho váhali, kým sa rozhodli pre ich záchranu. Mesto, kedysi kvitnúce obchodom a priemyslom, sa premenilo na jedno veľké stavenisko a pozvoľna povstávalo z trosiek. Iba drobné zemetrasenia, ako obvyklá predzvesť budúcej erupcie, stále čas od času varujú mesto pred blížiacim sa nebezpečím . . .
 
1. 3. Zánik mesta
Tak uplynulo 17 rokov. Pompeje už takmer celé povstali z trosiek, ľudia žili svojim normálnym, každodenným životom. Na občasné chvenie pôdy si už zvykli a nevenovali mu pozornosť. Začiatkom leta osudného roku 79 n. l. však seizmické príznaky zosilneli; 20. a 21. augusta boli tak výrazné, že aj zvieratá zmenili svoje chovanie. Je možné, že niektorí obyvatelia Pompejí a ostatných miest a usadlostí v okolí vulkánu opustili svoje domovy. Potom sa Vezuv ukľudnil a upozornil na seba až 24. augusta ráno: dráma začala. Kto však využil toto posledné „varovanie“, mal ešte možnosť prežiť.

Na základe dopisov Plinia Mladšieho bol začiatok výbuchu a zničenia Pompejí a ostatných miest v okolí Vezuvu časovo uložený na jednu hodinu poobede. V tej dobe však už bolo všetko „v pohybe“. Je nutné totiž uvážiť, že v dopise zmienený posol, ktorý z Rektiny do Misena dorazil krátko po 13. hodine, sa musel na cestu vydať najmenej o 3 hodiny skôr. K prvému výbuchu teda muselo dôjsť už medzi 9. a 10. hodinou a že Pliniov popis nieje úplný. Lebo to, čo jeho matka spozorovala a čo vedychtivý študent i  prírodovedec „prehliadli“, bol už zrejme začiatok ďalšej fáze erupcie. Sopečné erupcie vezuvského typu totiž obvykle začínajú výbuchom, ktorým sa uvoľní cesta sopečným hmotám. Tieto závery o iniciačnom výbuchu, ktorý dal Pompejanom šancu na prežitie, vulkánológovia opierajú  o existenciu niekoľkocentimetrovej vrstvy jemného popola v tesnej blízkosti vulkánu. Existenciu takéhoto „alarmujúceho“ výbuchu nepriamo potvrdzujú aj niektoré nálezy (najmä pomerne málo obetí, odvezené sochy a sošky alebo ich príprava na odvezenie).

Vysoký a úzky erupčný stĺp, ktorý Pliniovi pripomínal píniu a ktorý je pre Vezuv charakteristický, dosahoval výšky 27 km. Pôsobením stratosferických vetrov sa však tento sopečný materiál dostal nad oblasť juhovýchodne od Vezuvu, kde ležali  Pompeje: „dážď“ tefry bol tak hustý, že napadaná vrstva rástla rýchlosťou 12 - 15 cm/hod.! Po 7 hodinách nepretržitej sopečnej činnosti tak dosiahla hrúbku 1,3 - 1,4 m. Dráma však pokračovala: o 8. hodine večer „prepol“ Vezuv do spodnej časti magmatické komory a pínia „vyrástla“ až na 33 km! Na predchádzajúcu vrstvu tefry pribúdala počas ďalších 5 hodín viac než 1 m vysoká ďalšia vrstva. Táto fáza skončila približne o 1 hodine v noci 25.augusta. Vtedy sa Vezuv zrejme vyčerpal, časť zmesi plynu a sopečného materiálu už nestúpala plynule nahor, ale zastavila sa a potom - keď nemohla udržať sama seba - sa prudko zrútila na zem. Materiál vytvoril vriace lavíny, ktoré sa rútili dole a vytvárali tzv. pyroklastické prúdy (tj. prúdy sypkého vulkanického materiálu). Celá táto hrôza  bola umocnená tlakovou vlnou, ktorú kolaps vyvolal. Táto „skúšobná“ vlna zasiahla len okolie Vezuvu (Herkuláneum). Ďalšie tlakové vlny doprevádzané pyroklastickými prúdmi postupne silneli. Tretia vlna (asi o pol siedmej ráno 25.augesta) už takmer zasiahla Pompeje. V tej dobe v nich ešte bolo  2 000 ľudí. Do konca života im zostávala 1 hodina o pol ôsmej ráno 25. augusta sa cez Pompeje prehnala rýchlosťou asi 70 km/hod. prvá tlaková vlna (celkovo štvrtá) a zabila všetkých, ktorí ešte boli nažive. Podľa Plinia sa Vezuv ukľudnil 26. augusta ráno. Celkom vychrlil asi 4 km3 magmy, čo predstavovalo pokrývku o objemu 9 km3 sopečného materiálu. Pompeje sa ocitli 4 - 6 m pod „zemou“.

2. Mesto a jeho hospodárske pomery
2. 1. Mesto a jeho poloha
Antické Pompeje ležia na lávovom pahorku pri juhovýchodnom úpätí Vezuvu, pri západnom okraji súčasných Pompejí. Na tomto mieste, kedysi 500 - 600 m od morského zálivu, sa v predhistorickej dobe zastavil prúd lávy tečúcej z kráteru sopky. Prúd lávy vytvoril svojimi okrajmi mestu prirodzenú ochranu v podobe zrázu alebo dokonca (ako v južnej časti) útvaru podobnému útesu. Mestské hradby sledujú stuhnutý prúd lávy a tiahnu sa po najvyšších častiach na jeho okraji: boli vysoké 8 m a široké 6 m. Plocha, na ktorej sa mesto rozkladá, je 66,27 ha, čo nie je v porovnaní s ostatnými vtedajšími kampánskymi mestami málo: väčšie boli len Neapol a Kapua. Do mesta sa vchádzalo niektorou z ôsmich brán. Pred týmito bránami malo mesto vybudované nekropole a minimálne dve predmestia.

Pri pohľade na plán mesta vidíme, že Pompeje sa dajú rozdeliť na dve zásadne sa líšiace časti: na juhozápadnú, ľubovolne zastavanú s nepravidelnými uličkami, a severovýchodnú s pravidelnými štvorstenmi postavenými podľa určitého plánu. Tá nepravidelná časť mesta, to bola pôvodná osada Oskov. Ulice sú tam väčšinou krivé, domy nepravidelné, stavané tak, aby sa vyhovelo požiadavkám terénu. Táto najstaršia osada mala asi 10 ha.

Asi v IV. stor. pr. n. l. nadobudlo mesto zhruba svoj konečný tvar a veľkosť. Na rozdiel od starej časti mesta jeho nová časť bola zastavaná pravidelne. Podľa jednoduchej schémy vznikali pravidelné bloky domov a priame ulice. Hlavné ulice pôvodnej osady boli predĺžené na sever a na východ. Ďalej sa mesto rozširovalo až po Sullovej okupácii a za Augusta, keď sa tu vo dvoch vlnách usídlili vojenskí vyslúžilci. Pretože mestské hradby v tej dobe už stratili svoj vojenský význam, boli nové štvrte vybudované aj na predmestiach.
Aby  bolo možná vyznať sa v množstve ulíc a uličiek, domov a ostatných stavieb, bolo nutné zaviesť určitý systém do ich označovania. K tomu bola po dohode využitá skutočnosť, že Via di Nola, Via dell'Abbondanza a Via Stabiana delia mesto na niekoľko štvrtí. Tieto triedy boli teda vzaté za základ pri rozdeľovaní mesta do deviatich základných obvodov (regiónov). Každý obvod je rozdelený do niekoľkých  blokov , tvorených skupinou domov alebo aj jedinou veľkou stavbou. Každá budova v Pompejach má teda tri čísla: číslo štvrti (regio), bloku (insula) a vchodu (ostium).

Okrem tohto označenia majú významnejšie budovy a domy väčšinou aj zvláštny názov po predmetoch alebo maľbách v nich nájdených (Casa del Fauno – Faunov dom, podľa sošky tancujúceho fauna), iné podľa vlastníkov (Casa dei Vettii – Dom Vettiov) atď. Brány a niektoré ulice dostali názov podľa mesta, ku ktorému smerujú (Porta Ercolano – Herkulánska brána; Via di Nola – Nolská ulica). Tieto názvy zostali, aj keď neskôr boli zistené mená skutočných majiteľov domov (napr. majiteľom Casa di Pansa bol Cn. Alleius Nigidius Maius) alebo boli objavené pôvodné názvy ulíc (napr. Via dell'Abbondanza sa volala Via Iovia).

2. 2. Obyvatelia
V období, keď sa Pompeje rozrástli za mestské hradby a väčšina domov mala horné poschodie, žilo v meste asi 20 000 obyvateľov. V letných mesiacoch sa ich počet značne zvyšoval o tých, ktorí sem prichádzali so svojim služobníctvom stráviť v kľude leto.

Okrem starých patricijských rodov osko-samnitského pôvodu a množstva rímskych (latinských) rodín, ktoré sa usadzovali v Pompejach od doby Sullovho podmanenia mesta, bolo medzi obyvateľstvom mnoho obchodníkov a remeselníkov kampánskeho, gréckeho, etruského, galského a afrického pôvodu. Táto druhá časť obyvateľov zanedlho začala obývať väčšiu časť mesta a získala tak značnú prevahu. Obyvatelia Pompejí - rovnako ako iných miest - boli jednak občania, ďalej  tzv. obyvateľstvo neobčianske. Občania (Quirites) byli muži a ženy, ktorí užívali všetkých občianskych práv prislúchajúci ich pohlaviu, rodu a spoločenskému postaveniu. Občianske právo bolo v podstate súhrnom jednotlivých verejných a súkromných práv.

Medzi najváženejších občanov mesta patrili predovšetkým príslušníci starých aristokratických rodov, žijúcich v meste alebo jeho okolí dávno pred vytvorením kolónie. K týmto rodom patril napr. starý oský rod Popidiov. Najstaršia zmienka o nich je už z II. stor. pr. n. l., keď kvestor Vibius Popidius nechal obohnať fórum tufovou kolonádou (jej zbytky sú dodnes zachované na juhu fóra). Ďaleko najznámejším pompejským rodom však boli Holconiovia. Bol to starý kampánsky, aristokratický rod, ktorý sa predovšetkým zaoberal pestovaním vínnej révy a ovocia. Najznámejším nielen z tohto rodu a jedným z najvplyvnejších mužov v Pompejach bol Marcus Holconius Rufus. So svojim bratom Celerom postavil mestu Teatro Grande, kde mal vyhradené čestné miesto. Mesto mu za jeho zásluhy postavilo čestnú sochu. Najvýznamnejším občanom z radov tých, ktorí sa do Pompejí prisťahovali z Ríma, bol bezpochyby synovec diktátora Sulla, zakladateľ a patrón kolónie Publius Cornelius Sulla, ktorý pravdepodobne býval v prepychovom Casa del Fauno.

Z Pompejí pochádzala taktiež známa Poppaea Sabina, druhá manželka cisára Nerona, o ktorej v „Letopisoch“(XIII,45) Tacitus píše, že „mala vše možné mimo počestnosti“. Svoje detstvo trávila v Casa del Menandro. Už v rannom veku prejavovala neobyčajné nadanie svojím pôvabom a rafinovanosťou zvádzať mužov. Nebolo pre ňu obtiažne okúzliť vtedajšieho cisára Nerona a po niekoľkoročnej známosti sa stať (r. 62 n. l.) jeho manželkou a cisárovnou.
Zvláštnou kategóriou občanov boli tzv. prepustenci (liberti, libertini). Pretože neboli slobodnými občanmi od narodenia (ingenui), byli vo výkone svojich občianskych práv obmedzení. Najbežnejšou formou prepustenia otroka bolo prepustenie záveťou. Mnohým otrokom páni dovolili, aby si ušetrili peniaze (peculium), za ktoré sa mohli vykúpiť. Inokedy si potajme privlastňovali časť výplaty zo živností svojich pánov. Pri prepustení dostal obvykle od svojho pána kus pozemku, obchod alebo dielňu. Deti prepustencov neboli ešte plne slobodnými občanmi, k tomu sa vyžadovalo, aby obaja rodičia boli slobodní už od narodenia.

Prepustencov bolo v meste pomerne veľa. Napr. v známom Casa dei Vettii žili bohatí obchodníci, prepustenci Aulus Vettius Restitus a Aulus Vettius Conviva. Najznámejším a najvplyvnejším z pompejských prepustencov bol istotne prepustenec vznešeného rodu Caeciliů, bankár Lucius Caecilius Iucundus.
Medzi neobčianske obyvateľstvo patrili cudzinci (peregrini) a predovšetkým otroci (servi, pueri). Život a práce otroka patrili pánovi a on s nimi mohol nakladať podľa svojho uváženia. Otroci znalí lekárstva, vzdelaní literárne, schopní stať sa učiteľmi, viesť dielne, riadiť hospodárstvo atď., tí všetci boli vyhľadávaní a dobre platení a často dostávali slobodu. Vzťah medzi touto skupinou otrokov a pánom nebol tak vyhranený, ako to  môžeme pociťovať dnes. Zvlášť ak sa jednalo o otrokov narodených v dome, pripomínali ich vzťahy rodinné. Iná bola situácia otrokov schopných len nižších služieb alebo dokonca lenivých a náchylných k útekom. Vo veľkých dielňach a na rozsiahlych statkoch museli otroci spravidla pracovať veľmi ťažko a výdatne a kázeň tam bývala udržiavaná predovšetkým telesnými trestami. Napriek tomu, že otroci tvorili najpočetnejšiu skupinu pompejských obyvateľov (asi 8 tisíc), správ o nich sa dochovalo veľmi málo.
 
3. Doplnok
3. 1. História vykopávok
Celé storočia žili ľudia pod Vezuvom, kopali na vinohradoch, obrábali úrodné polia, starali sa o svoje hospodárstva. Netušili, že niekoľko metrov pod nimi odpočíva dávny svet... Keď v roku 1594 taliansky inžinier a architekt Domenico Fontana zahajoval so svojimi kopáčmi práce na stavbe kanálu z rieky Sarno do prímorského mestečka Torre dell’Annunziata, nemal ani tušenie o historickom význame slávnostného výkopu. Nemal tušenie, že mestská hradba, zbytky domov, fresky, mince, nápisy a všetko ostatné, čo náhodou odkryli jeho kopáči, sú antické Pompeje. 30. marca 1748 inžinierovi donovi Roque Joachimu De Alcubierrovi, dal kráľ povolenie na vykopávky  v Pompejach.. Dôkaz, že sa jedná o Pompeje, bol nájdený až roku 1763. Toho roku (1763) sa stáva hlavným kustodom všetkých starožitností Ríma a okolia významný nemecký archeológ Johann Joachim Winckelmann. prehlasoval, že Alcubierre sa rozumie antike, „ako hus pivu“. A bohužiaľ mal pravdu. 1808 riadil vykopávky francúzsky architekt Charles François Mazois, ktorý už má k dispozícii takmer 700 ľudí.

Najracionálnejší a najsystematickejší spôsob práce sa v Pompejach začal po zjednotení Talianska v roku 1860, keď nový taliansky kráľ Vittorio Emanuele II. poveruje vedením vykopávok archeológa Giuseppeho Fiorelliho (1823 - 1896). Tento „veľký muž" pompejských vykopávok mal od začiatku pochybnosti o správnosti doterajšieho vzťahu k historickým pamiatkam. Presadzoval názor, že k tomu, aby boli Pompeje dokonale pochopené ako celok, je treba, aby sa z pod zeme dostávali celé mestské štvrte so všetkým čo k tomu patrí.
Hneď v roku 1861 vytvoril taktiež u Porta Marina múzeum, tzv. antiquarium a uložil v ňom pamiatky z celého vývoja Pompejí.

Fiorelliho meno je spojené ešte s ďalším objavom: vylievaním dutín organického pôvodu sadrou. Pri odkrývacích prácach bolo totiž na uliciach a v domoch nájdené množstvo kostier Pompejanov, ktorí pri katastrofe zahynuli. Niektoré z týchto kostier boli nájdené v dutine, ktorú v popole zanechalo telo obeti. A tak jedného dňa roku 1863 nechal vyčistiť jednu takúto dutinu od kostí a všetkých organických zbytkov. Potom dal rozrobiť veľké množstvo sadry, ktorú vlial do takto pripravenej dutiny. Keď sadra stvrdla, začal opatrne odstraňovať vulkanickú hmotu. V popole sa začala objavovať ľudská postava v takej polohe, v jakej ju zastihla katastrofa. Pompejan, ktorý zvádzal svoj posledný a márny boj o život, sa stal modelom pre odliatok zhotovený 1 800 rokov po jeho smrti! Po tomto prvom pokuse nasledovali ďalšie, dokonalejšie zhotovené unikáty. Fiorelliho metóda sa často stala jedinou alebo rozhodujúcou možnosťou pri rekonštrukcii vecí a zariadení, z ktorých už nebolo takmer nič . . Profesor Fiorelli riadil vykopávky osobne 15 rokov, tj. do r. 1875.
 
Rok 1895 je z dnešného hľadiska významný predovšetkým dvoma udalosťami. Prvá z nich je objavenie tzv. boscorealského pokladu asi 2 km severne od Pompejí. Na Veľkú noc zmieneného roku objavil majiteľ pozemku 117 strieborných predmetov a vedľa tisíc mincí, z ktorých viac než polovica bola zo zlata. Druhá udalosť sa týka v tej dobe práve objaveného Casa dei Vettii, dnes jedného z najznámejších domov v Pompejach. Tu bol prvý krát uskutočnený úspešný pokus o zachovanie a maximálne možné obnovenie domu v takej podobe, v akej sa pôvodne nachádzal. V roku 1908 začína Antonio Sogliano tzv. Scavi Nuovi, nové vykopávky v juhovýchodnej časti mesta. Cez I. svetovú vojnu boli práce prerušené. Potom sa s činnosťou opäť začína.

Nastáva II. svetová vojna. V Pompejach však práce pokračujú ďalej. Avšak ničivé bomby sa nevyhli ani Pompejam. Niekoľkými bombardovaniami vznikli nenahraditeľné škody: hodiny, dni a mesiace usilovnej práce boli zbytočné . . .  Bolo zničených vyše 100 malieb. 23. novembra 1980 boli Kampánia a susedná Basilicata postihnuté ťažkým zemetrasením, ktoré dosiahlo 7. stupeň Richterovej stupnice. Zničilo 137 obcí a neušetrilo ani Pompeje: ako by chcelo - s pätnásťmesačným oneskorením - pripomenúť tisícdeväťsté výročie vezuvskej tragédie. Vzhľadom k rozsahu poškodenia museli byť niektoré časti Pompejí pre verejnosť dočasne uzavreté. V tej dobe sa v Taliansku rapídne zvýšilo vstupné: v Pompejach to bolo zo 150 na 4 000 lír. Priemerne navštívi Pompeje každý deň asi 4 500 ľudí, niekedy až 8 000.

3. 2. Verejný život
3. 2. 1. Opevnenie a brány
Opevnenie pozostávalo z dvoch rovnobežných stien. Boli asi 6 m od seba a medzera medzi nimi bola vyplnená kameňmi a zbytok nasypanou zeminou. Obe steny sa smerom nahor zužovali. S násypom bolo opevnenie hore široké 6 m, dole o 0,5 m širšie. Aby bola vonkajšia stena zosilnená, boli k nej z vnútornej strany pripojené podpory. Aj vnútorná stena je z mestskej strany zosilnená podperami a naviac obohnaná násypom. Výška vonkajšej steny bola 8 - 10 m, vnútornej o 2,6 m väčšia. Na násyp sa vystupovalo po nekrytých schodoch z vnútornej strany alebo z veží. Veže mali pôdorys 7,60 x 9,50 m, výšku 15 - 17 m a boli omietnuté. Boli dvojposchodové, v prvom a druhom poschodí boli vytvorené strelnice a obe poschodia boli s prízemím spojené vnútorným schodiskom. Veže boli do hradieb zasadené „obkročmo“, takže prečnievali cez líniu hradieb cca o 1 m. Do mesta sa vchádzalo siedmimi bránami. Sú to v poradí za sebou: Porta Ercolano, Porta Vesuvio, Porta di Nola, Porta di Sarno, Porta di Nocera, Porta di Stabia a konečne Porta Marina.

3. 2. 2. Ulice a námestia.
Najširšia ulica v meste Via di Mercurio, je široká takmer 10 m. Šírka tepny námorného obchodu - Via Stabiana - sa pohybuje medzi 8,5 a 6,8 m, Via di Nola medzi 8,7 a 6,3 m. Via dell’Abbondanza má pri fóre 8,6 a na východnom konci 7,1 m. Takmer všetky ulice mali chodníky a boli vydláždené. Dláždenie bolo prevedené veľkými polygonálnymi blokmi lávy (tie väčšie majú 0,28 m2). Boli kladené starostlivo vedľa seba a ak niekde vznikla medzera, bola vysypaná štrkom alebo vyplnená kusmi železa (v mieste, kde sa stretalo viac blokov). Celá dlažba je priečne mierne vypuklá, aby dažďová voda stekala skôr k krajom. V láve sú dodnes viditeľné koľaje vyjazdené vozmi, miestami až 3 cm hlboké. Chodník je obvykle po oboch stranách ulice. Býval 1 - 2 m široký, často bol značne prevýšený (asi o 15 - 50 cm), niekedy až o 1 m.
 
Pompeje mali dve námestia: hlavné, mestské, zvané prosto Foro alebo Foro Civile a námestie v divadelnej štvrti, Foro Triangolare (čo však nebolo námestie v pravom slova zmysle). Ako v ostatných antických mestách, aj tu bolo fórum jeho srdcom, centrom jeho života. Vieme už, že na ňom bola sústredená správa mesta. Zasadala tu mestská rada, konali sa tu voľby mestských úradníkov. Za cisárstva vyzeralo teda fórum takto: bol to obdĺžnik 142,5 x 38,5 m (s hĺbkou 151,6 x 47 m). Celá jeho veľká plocha bola vydláždená bielym travertínom. Na fóre bolo množstvo sôch. Uprostred západnej strany bola vyvýšená hlásateľňa.
 
Pompejské fórum malo podľa starej tradície aj tržnice, kde sa predávali poľnohospodárske produkty, morské úlovky a priemyselné výrobky. Tieto trhy boli v Pompejach každú sobotu. Na tento účel slúžili tri budovy: zastrešená tržnica (macellum), tzv. Edifizio di Eumachia a monumentálna bazilika. 
Macellum bola tržnica určená na predaji potravín: ovocia, obilia, zeleniny, chleba, pečiva, rýb, mäsa atď. Táto potravinová tržnica je v severovýchodnom cípe fóra, do ktorého sa otvára elegantným stĺpovým priečelím s mramorovými korintskými stĺpmi. Vlastná tržnica bola takmer štvorcového pôdorysu, obohnaná širokým plotom. Dookola boli obchody. Tržnica bola pod ochranou cisárskeho domu. Priamo oproti hlavnému vchodu, uprostred strany oproti, bola postavená malá otvorená kaplnka, zasvätená cisárskemu kultu. Tržnica disponovala početným personálom, zamestnávala aj podomových agentov.
Edifizio di Eumachia má po bazilike najpôsobivejšiu konštrukciu. Táto krásna, skvostne vyzdobená budova bola vlnárskou tržnicou. Svedčí to o význame vlnárskeho priemyslu a obchodu s vlnenými výrobkami v Pompejach. Túto tržnicu, ktorá je na východnej časti fóra, postavila kňažná Eumachia, príslušníčka starého pompejského rodu.

Bazilika ležala na juhozápadnej strane fóra, za kolonádou. Bola to najpôsobivejšia stavba v Pompejach a architektonicky asi najdôležitejšia. Pompejská bazilika bola svojim spôsobom, podobne ako všetky baziliky, doplnkom a predĺžením fóra. Tam sa usadzovali predavači, ktorí mali inde málo miesta. Tam sa schádzali kupci a iní podnikatelia. Bolo to stredisko finančného života. Ľudia sa tam schovávali do tieňa pred únavným teplom a tam tiež hľadali útočisko pred južnými lejakmi. Na stenách baziliky sa zachovalo veľké množstvo rôznych nápisov: mená, poznámky o udalostiach z vlastného aj cudzieho života, mravoučné úvahy, otvorené nadávky. To všetko svedčí o tom, že bazilika bola miestom, ktoré navštevovali najrôznejšie vrstvy obyvateľov: od vzdelaných ľudí, ktorí si ľahko vedeli rady s antickým veršovaním, až po otrokov, ktorí sa namáhali pri úplnej neznalosti pravopisu so svojimi nápismi a ktorí často nevedeli ani vyjadriť svoje myšlienky a city.

4. Záver

Po mnohých hodinách štúdia materiálu o Pompejach začali postupne naše poznámky narastať. Pri triedení tohto materiálu ma po prvý krát napadlo, že by to vydalo na hodiny a hodiny rozprávania. Preto bolo veľmi ťažké rozhodnúť sa, ktoré časti zaradiť do práce a ktoré vynechať. Nakoniec, myslíme, že sme sa rozhodli správne. Všetko to najdôležitejšie a najzaujímavejšie tu určite nájdete.

Dúfame, že Vám táto práca pomohla aspoň sčasti vyriešiť nejaké nejasnosti ohľadne dejín. Snažili sme sa napísať ju čo najlepšie a čo najzrozumiteľnejšie aj keď je pravda, že mnoho výrazov je bežnému človeku cudzích. Hlavným dôvodom smrti toľkých ľudí bola podľa nás ich nevedomosť! Keby už v tých časoch vedeli presnejšie, čo je to sopka, iste by sa ich zachránilo omnoho viac. Aj keď niektorí odišli, väčšina predsa len ostala vo svojich príbytkoch a dúfala, že čoskoro tá pohroma prejde. Dnes sa už dá takmer so stopercentnou istotou povedať, či sa vulkán chystá eruptovať. Už je známych viacero ukazovateľov, podľa, ktorých sa to dá zistiť, napr. zotmie sa, kamenný dážď,... . Dúfame, že sa už podobná tragédia nikdy nezopakuje.  
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.019