Rímske pozemné vojsko a jeho stratégia boja

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petka (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 25.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 10 473 slov
Počet zobrazení: 3 215
Tlačení: 376
Uložení: 411
Rímske pozemné vojsko a jeho stratégia boja
 
Úvod
Na úvod mojej práce by som Vás rád oboznámil s dôvodmi, pre ktoré som si vybral túto tému. Už ako malého chlapca ma strašne zaujímala armáda, a tak som celé detstvo sníval o tom, že sa raz stanem jej súčasťou. Od prvého okamihu, ako som sa prvýkrát dostal do kontaktu s rímskou armádou, okamžite ma fascinovala, jej štruktúra, jej organizácia, jej poslušnosť, ale aj jej schopnosť postaviť sa za svoje ciele, no najmä jej schopnosť bojovať až do posledného vojaka. Jeden veľký mysliteľ povedal jednu veľkú múdrosť ”Vojna je sladká pre tých, ktorí ju nikdy nezažili” PINDAR. Podľa môjho názoru je v jeho slovách ukrytá pravda a preto si myslím, že aj ten najodvážnejší si počas vojny uvedomí aká je krutá a ohavná.

Do hĺbky som sa začal o rímsku armádu zaujímať až po príchode na gymnázium a tak trochu aj vďaka mojej láske k histórii, pretože sa z nej dá veľa poučiť a dá sa aplikovať aj do bežného života, veď aj jeden múdry muž povedal ”História sa opakuje ” a z jej chýb sa dá poučiť. Postupne ma začala fascinovať viac a viac, a preto som sa rozhodol, že o nej napíšem túto prácu.
Na začiatku by som Vám, čitateľom, chcel priblížiť všetky etapy, ktorými prešla za to neuveriteľne dlhé obdobie jej existencie, veď kraľovala krajom vtedajšieho sveta skoro tisíc rokov a také dlhé obdobie civilizovaných dejín stojí za spoznanie. Aby ste dobre pochopili situáciu v armáde, na začiatok Vám vysvetlím  niečo zo sociálnej sféry a potom vás prevediem jednotlivými obdobiami jej vývoja v samotných dejinách Ríma. Dozviete sa mnohé veci o jej taktike, o spôsobe života vojakov v tej dobe a o mnohých udalostiach, v ktorých pozadí stála a ktoré by sa bez jej pomoci nezaobišli. Oboznámim Vás aj s rôznymi osobnosťami a ich hrdinskými činmi, či ich geniálnymi riešeniami, situácii a udalosťami, čo ich tak veľmi preslávili. Popíšem aj veci, či skôr vynálezy, ktoré dnes považujeme za samozrejmé, ale ktoré uzreli svetlo sveta hlavne kvôli svojmu využitiu v armáde. Práve tieto buď vymysleli, alebo začali používať vo veľkom Rimania. Nepochybujem, že po prečítaní tejto práce si v nej každý z vás objaví niečo, čo ho zaujme a čo mu ostane vryté v pamäti.

Vznik samotného mesta a rozdelenie obyvateľstva
Vznik Ríma

Rozprestiera sa v oblasti, ktorá sa nazýva Latium.
Rím, ako mesto, podľa legendy založili dvaja bratia Romulus a Remus potomkovia bájneho Aenea. Rozkladá sa na pravom brehu rieky Tiber, južne od ústia rieky Anio a asi 25km od tiberského ústia do Tyrhénského mora.
Rozprestiera sa na siedmych pahorkoch, ktoré sú sopečného pôvodu. Ich výška sa pohybuje okolo 50m. Najznámejším z nich sa stalo Kapitolium (Capitolium); na severovýchod od neho ležal Quirinalis s Viminalom (Viminalis), na východ Esquilinus, juhovýchodne od neho Palatinus a Caeliem (Caelius) a na juh Aventinus. Severne od Quirinalu sa ťahal pahorok Pincius a na pravom brehu rieky Tiber to bol Janikulus (Janiculus); tieto dva pahorky sa vyznačovali pomerne veľkou výškou a dosahovali okolo (89m) a stali sa súčasťou rímskeho mestského areálu až v neskorších dobách. (obr.1)
 Priestranná rovina medzi Quirinalom, Kapitoleom a ohybom rieky Tiberu sa nazvala Martovo pole (campus Martius). Územia, okolo týchto pahorkov, boli veľmi močaristé kvôli, tomuto faktoru neboli všetky pahorky hneď osídlené. V mieste kde sa Tiber približuje k južnému cípu Kapitolia, ležal v rieke ostrovček, rozdelujúci jeho tok na dve časti a tak sa vytvorila možnosť k ľahkému prebrodeniu sa. Tento fakt ešte umocnil dôležitosť tohto miesta. Najstaršie stopy ľudského osídlenia siahajú až do roku tisíc pred našim letopočtom. Nachádzali sa tu prvé archaické hradištia (oppida).
 
Rozdelenie obyvateľstva
Obyvatelia v období kráľovstva, ale aj v rannom období republiky, sa delili na patriciov ( patricii), ktorí podľa tradície odvodzovali svoj pôvod od urodzených 
otcov(otec- pater, odtiaľ patricius). Protiklad k patriciom tvorili plebejci(plebei), ľudia slobodného pôvodu, ktorí však nepatrili k urodzeným zložkám rímskej spoločnosti. Označenie plebeius súvisí s latinským výrazom plebs = ľud , ktorý sa spojuje so slovesom pleo = plniť, naplňovať; vystupovalo teda u Rimanov pri vyslovení slova patricius aspoň, podvedome do popredia, urodzený pôvod muža, o ktorého sa jednalo, vyvolávalo označenie plebeius predstavu anonymného počtu jednotlivcov. Napriek tomu, že plebejci boli ako patriciovia rímskymi občanmi (civis Romanus), nebolo ich postavenie rovnaké čo, spôsobovalo medzi týmito dvomi vrstvami nemalé nezhody. Jedna teória hovorí, že  patriciovia sú priamymi potomkami prvotného obyvateľstva a plebejci patrili pravdepodobne k prisťahovalcom a postupne sa stávali jeho občanmi. Vedľa patriciov a plebejcov žili v Ríme aj takzvaní klienti(clientes); ktorých označenie súvisí s kmeňom gréckeho slova klíno = opieram sa, pretože pre ich postavenie bolo typické, že hľadali hospodársku podporu u bohatších jednotlivcov. Bohatý patricius, ktorý prijal chudobnejšieho patricia ako klienta, sa stal jeho patronom a poskytoval mu potrebnú hospodársku ochranu. Tieto vzťahy sú nám známe až však z republikánskej doby.
 
Otroctvo
Už od počiatkov Ríma sa dá predpokladať existencia tzv. primitívneho otroctva . Otroci( famuli, servi, mancipia, pueri) pochádzali z radov vojnových zajatcov, avšak do otroctva mohol upadnúť aj slobodný Riman. Tento stav existoval aj za rannej republiky. Otroci boli pokladaní za bezprávnych členov starorímskej rodiny( familia) a podliehali právomoci jej otca( pater familias) rovnako ako ich slobodní členovia. Otrok nebolo v tej dobe pre túto vrstvu obyvateľstva až také výstižné, pretože pracovné a životné podmienky otrokov boli zhruba také isté ako u slobodných. Toto takzvané patriarchálne otroctvo prežívalo ešte za rannej republiky.
 
Organizácia spoločnosti
Spoločnosť bola v najstaršom Ríme organizovaná podľa pokrvnej príbuznosti, pričom sa pôvod jednotlivca určoval po otcovskej línii. Najnižšou organizačnou jednotkou rímskeho rodového zriadenia bola rodina, skupina desiatich rodín tvorilo rod( gens ), desať rodov tvorilo kuriu( curia ) a desať kurií tvorilo kmeň( tribus). Tieto kmene boli podľa tradície tri a volali sa Tities, Ramnes a Luceres.
Z toho vyplýva, že rodová organizácia rímskeho národa mala tritisíc rodín a tristo rodov. Niektorí bádatelia sa domnievajú, že tri kmene predstavujú tri zložky pôvodného obyvateľstva a to Latinovia, Sabinovia a Etruskovia.
Rodina priamo podliehala plnej právomoci otca rodiny( manus, patria potestas);

táto moc bola prakticky neobmedzená a oprávňovala otca k tomu, že mohol predať nejakého svojho člena do otroctva. Takýto čin sa nazýval ”trans Tiberim vendere” čo znamenalo doslova ”predať za Tiber” o čom nám svedčí to, že tento zvrat pochádza z čias, keď za Tiberom už bola cudzina. Toto privilégium mohlo byť otcovi rodiny aj odobraté v dôsledku nejakej vážnej psychickej choroby (šialenstva) alebo ak nebol náležite schopný spravovať svoj majetok. Vyňatie určitej osoby z právomoci hlavy rodiny sa nazývalo emancipácia(emancipatio). Jednou z hlavných úloh otca rodiny bolo spravovanie rodinného majetku(res familiaris) a v prípade otcovej smrti prechádzal celý majetok rodiny na jeho priameho dediča(heredes sui) v prípade, že otec zomrel bez dediča dedili členovia jeho rodu. Čiže otec mal právo nakladať s majetkom rodiny podľa svojej vôle. Dalo sa povedať, že kuria bola hlavnou zložkou rímskeho rodového zriadenia. Každá z nich mala svoje meno buď podľa oblasti alebo podľa rodových mien. Výrazné zmeny v organizácii spoločnosti zaviedol etruský kráľ Servius Tullius (celkovo mal Rím 3 etruských kráľov) a kritérium pre rozdelenie sa stala nie rodová príslušnosť jednotlivca, ale jeho majetok. Tieto zmeny sa nazývajú aj serviovská ústava.
Servius rozdelil obyvatelstvo do piatich majetkových tried(classis); a ich zadelenie udávala hodnota ich majetku v určitej peňažnej čiastke a to v neskorších dobách v asoch. No v dobe kráľovstva a rannej republiky Rimania ešte nepoznali razené mince udávala sa táto hodnota vo výmere pôdy. Môžem teda povedať, aby človek spadal aspoň do piatej triedy potreboval dosahovať majetok približne 11000asov čo po prerátaní predstavuje asi 2jitra.

Občania, ktorí nemali dostatočný majetok na zaradenie do najnižšej triedy stáli formálne mimo triedu, v skutočnosti boli však považovaní za akúsi šiestu triedu a títo občania sa nazývali proletári( proletarii) pretože ich jediným majetkom boli deti (proles), niekedy ako capite censi preto, lebo sa pri majetkovom odhade(cenzu) nutnému pre zaradenie do určitej triedy sa mohli preukázať svojim občianskym právom (caput). Zaradenie občana k jednotlivej vrstve znamenalo postavenie v spoločenskom živote a vymedzovalo jeho práva, ktoré mohol uplatňovať na občianskom sneme alebo povinnosti voči armáde.
 
Mestská administratíva
Podobne ako v iných etruských mestách stál na čele Ríma spočiatku kráľ, keď však v roku 510p.n.l vyhnali z Ríma posledného kráľa Tarquinius Superbus .
Kráľ bol síce v Ríme najvyšším činiteľom, avšak jeho moc nebola neobmedzená. Riadil výstavbu mesta, spravoval obecný majetok, vypovedával vojny a uzatváral prímeria. Musel sa čiastočne podriaďovať aj senátu, ktorý bol jeho poradným zborom. Kráľovská funkcia bola pravdepodobne doživotná, ale nededila sa a kráľ si ani nemohol vybrať svojho nástupcu. Tohto kandidáta vyberal senát a ten ho aj volil. V dobe bez kráľa (interregnum) v ktorom sa po piatich dňoch vo funkcii kráľa striedali vybraní členovia senátu.

Senát bol popri kráľovi najvýznamnejším činiteľom v Ríme. Slovo senát je odvodené od latinského slova senex(starec) čo pravdepodobne bola v minulosti akási rada starších. Senátorov (senatores,patres) bolo pôvodne 100,ale potom sa ich počet vyšplhal až na 300 z čoho sa dá usudzovať, že tam bolo zastúpených 300 rodov Rimanov. Právo zostavovať senát mal kráľ a toto právo sa volalo(senatum legere) V niektorých prípadoch sa mohol senát starať o armádu ba dokonca aj meniť kráľovo rozhodnutie. Tento snem sa nazýval aj Kurijny snem. Existoval ešte aj Kalátny, snem ktorí sa zhromažďoval počas kráľovej inaugurácie. Keď oslabla serviovská ústava vytvoril sa nový snem, ktorý sa zakladal na majetkových pomeroch a tento snem sa nazýval setninový snem (comitia centuriata) potom začal zatlačovať kurijný snem. Toto uplatnenie spadá však až do obdobia rannej republiky.V Ríme, ako takom, neexistoval žiadny iný orgán a správu mal na starosti kráľ, avšak ten mal aj svojich pomocníkov. Kráľov zástupca sa volal mestský prefekt(praefectus urbi), vraždami boli poverovaní dvaja quaestori( quaestores parricidii); a zločiny velezrady mali na starosti dvaja úradníci (duumviri preduellionis).
 
Dúfam, že vás tieto informácie uvedú do správneho svetla a Vy budete môcť naplno pochopiť súvislosti spojené priamo s armádou. Na ďalších stranách vás zoznámim o dianí v rímskej armáde a ďalšie nejasnosti sa vám pokúsim jasne vykresliť.

Armáda
Rozdelenie armády do celkov počas svojho vývoja
Rozdelenie armády do celkov na počiatku vzniku Ríma

Vojenská služba patrila v Ríme k najdôležitejším zložkám verejného života.
Nutnosť silnej armády vzrastala už od ranného obdobia, keď existencia mesta bola priamo podmienená schopnosťou ubrániť sa súperovi a poraziť ho skôr ako to dokáže urobiť on. Jadrom armády bola pechota. V kráľovskom období bol súhrn vojska označovaný slovom légia(legio), latinské označenie súvisí so slovom legre  (zbierať). Každý tribus odvádzal do légie skupinu 1000 vojakov, ako sa dá usúdiť z lat. označenia miles( vojak ), ktoré súvisí s číslovkou mille = 1000. Jednotlivé kúrie(bolo ich desať v každom tribuse a tie boli tri) dodávali jednotky o počte 100mužov––stotiny(centuria; centum = 100) tie sa skladali z desiatich dekúrii(decuria) v ktorých bolo po desiatich mužoch (decem = 10). Podľa toho mala najstaršia rímska légia 3000mužov.
 
 
LEGIA
ß
3 TRIBUS
ß  ß  ß
TITIES RAMNES  LUCERES
ß
30 KURII = 30 CENTURII
ß
300 DEKURII
 
Jazdecké jednotky (equites-celeres) boli početne oveľa slabšie ako pechota a skladali sa iba z okolo 300 mužov, ktoré sa podobne ako pechota delili na 3 CENTURIE a z nich každá na 10 dekurii. Z taktických dôvodov sa neskôr zlučovali 3 až 4 dekurie a vznikali jednotky, ktoré sa nazývali turmy.
Vrchnými veliteľmi boli traja tribuni (tribuni celerum). Za istých okolností mohli byť počty v légii upravované podľa okolností, buď zvyšované, alebo znižované. Najvýznamnejšie zmeny v armáde priniesla v rannom období reforma Servia Tullia. On tiež nahradil pôvodné tri tribsi 21 tribusmi z ktorých boli 4 priamo v meste a 17 v okolitých provinciách. V rannom Ríme sa civilné a vojenské organizácie prelínali a jedna bez druhej prakticky nemohli existovať. Podľa Tulliových reforiem sa armáda nedelila podľa príslušnosti k danému tribusu, ale podľa veľkosti majetku. Boli teda rozdelení do piatich tried a poslednú triedu tvorili proletári. Táto reforma presne určovala aký počet malých jednotiek teda stotín musela každá trieda odviesť. Podľa tohto systému mala hlavné bremeno niesť 1. tried, ktorá mala síce odvádzať najviac mužov, ale tým pádom jej bolo zaručené, že si udržovala najvplyvnejšie politické postavenie z pomedzi ostatných tried.

V praxi to znamenalo asi toľko, že museli niesť najväčšiu zaťaž či už finančnú alebo v podobe obyvateľstva, ale mali toľko hlasov v stotinovom sneme, koľko odvádzali ľudí. Okrem týchto centurií patrili ku vtedajšej rímskej armáde aj 2 stotiny tesárov(fabri tignarii) a 2 stotiny hudobníkov(tibicines). Tesári bývali priradzovaní ku 2 triede a hudobníci ku 4. Jazda sa skladala z 18 stotín a tvorilo ju obyvateľstvo z 1 triedy. Výzbroj jazdy odpovedala výzbroji pešiaka tej danej triedy. Kone dostávali jazdci od štátu a na ich udržiavanie dostávali aj finančnú podporu(aes hordearium). Celkovo bolo v tejto dobe v Ríme 193 stotín vojska. Vojakmi boli v Ríme považovaní všetci muži do 60 rokov. Tí sa ďalej delili na juniorov(juniores)do 45rokov , ktorí boli hlavnou údernou skupinou a seniori(seniores) tvorilo mužstvo nad 45. Pre seniorov prichádzala do úvahy práca v zázemí. Tomuto deleniu nepodliehali stotiny jazdcov, hudobníkov ani stotina proletárov, tí všetci sa rátali k juniorom. Z toho vyplýva, že juniori sa skladali zo 107 stotin(40+10+10+10+15+1 stotina proletárov +1 stotina tesárov +2 hudobníkov +18 jazdcov).
 
Poznámka
Gréci začali vyvíjať ťažkú pechotnú výzbroj približne od roku 750 p.n.l čiastočne pod vplyvom Asýranov a čiastočne vďaka stykom s kováčskymi dielňami v strednej Európe. Od roku 675 p.n.l dôsledne zavádzajú do výzbroje, okrúhly štít, ochranný kovový pancier a útočný oštep. Takto vyzbrojení vojaci (hoplites) bojovali v pevne zovretých formáciách falangách. Približne v roku 650 p.n.l sa tieto inovácie dostali do Etruských zemí a potom aj do Ríma. Neskôr slúžil tento vzor pri utváraní rímskych légii.(obr.4)
 
Rozdelenie armády do celkov za ranej republiky
Rimania s obľubou používali taktiku pri ktorej sústredili veľkú koncentráciu vojakov na malý severný priestor a tak dosiahli víťazstvo. Táto taktika však nebola použiteľná všade kvôli rozmanitosti terénu na ktorom sa boje odohrávali. V hornatých častiach Itálie sa osvedčila taktika boja na väčšom priestranstve s menšími skupinami vojakov, ktoré boli ale na druhej strane, oveľa pružnejšie a pohyblivejšie . Asi v druhej polovici 4 storočia pred našim letopočtom začali Rimania používať taktiku, ktorá sa označuje ako manipulárna. Mužstvo bolo rozdelené do troch radov. Vojaci s najmenšími skúsenosťami a nováčikovia sa nazývali hastati(hasates)(1200) boli vyzbrojení na rozdiel od ostatných zložiek légie najslabšie okrem samotných ľahkoodencov(velites) . Ďalšiu radu tvorili takzvaní principovia(principes)(1200), ktorí tvorili jadro rímskej armády a jednalo sa o lepšie vyzbrojených a skúsenejších vojakov ako boli hastati. Rozlišovali sa aj počtom pierok na prilbách, pričom hasati mali jedno a principovia dve. Treťou radou boli triari(600). Boli to veteráni a zároveň  najskúsenejší bojovníci celej légie. Každá rada sa delila na 10 manipúl(manipuli od latinského slova manus = ruka a ruka bola tiež na štandardách týchto jednotiek), ktoré sa u hastatov a principov  delili na 120 mužov a u triarov na 60. Tieto jednotky boli pohyblivejšie ako veľké skupiny. Rimania zaviedli takéto rozdelenie jednotiek vo vojne so Samnitmi po porážke pri Caudijskom priesmyku v roku 321 p.n.l .Manipuly sa ďalej delili na 2 centurie( to znamenalo, že už neobsahovali 100 mužov, ale v prípade hastatov a principov to bolo len 60 a u triarov to bolo 30 mužov).Do boja nastupovala légia tak, že medzi hastatmi, principmi a triarmi bol ponechaný voľný priestor a tiež aj medzi manipulami v jednotlivých radách.  Manipuly boli šachovo rozostavené, tak aby manipula principov kryla medzeru medzi manipulov v rade hastatov a triarov. Tým sa docielilo, že légia bola členená aj do hĺbky a bol využitý jej plný bojový potenciál. Asi od druhej púnskej vojny sa z dôvodu lepšej ovládateľnosti légie zlúčili manipuly stojace za sebou v rade a vytvorili jednotku zvanú kohorta(cohors)(Zakladateľ kohorty bol Scipio Africanus). Pred légiu sa stavali ľahkoodenci(velites) útočiaci kópiami, lukmi alebo prakmi a mali za úlohu rozrušiť šíky nepriateľov, kým nenastúpila samotná pechota. V roku 406 p.n.l diktátor Marcus Furius Camillus , ktorý urobil ďalšie zmeny v armáde, zrušil rozdiely vyplývajúceho z cenzu a na rozdiel od predchádzajúceho stavu, kedy náklady na vojnové ťaženie niesli sami vojaci a zaviedol v nej žold. Vojenská služba bola povinnosťou rímskych občanov, ale niekedy sa kvôli významnejším vojnovým ťaženiam konali mimoriadne odvody (tumultus).

LEGIA
ß
3RADY
ß
1 RADA HASTATI, 2 RADA PRINCIPES , 3 RADA TRIARII
ß
1 RADA 10 MANIPUL, 2 RADA 10 MANIPUL, 3 RADA 10 MANIPUL
ß
1 Rada 10mainpul po 120, 2 Rada 10manipul po 120, 3 Rada 10manipul po 60
ß
1 MANIPULA = 2 CENTURIE

Rozdelenie armády do celkov za neskorej republiky a raného cisárstva
Neskoršia republikánska a ranná cisárska légia obsahovala okolo 5000 mužov ťažkej pechoty a 1000 príslušníkov nebojového personálu a v neskoršom cisárstve bol tento počet ešte vyšší. Légia sa delila celkom do desiatich kohort,z ktorých sa všetky ostatné okrem prvej rozpadali na 3 manipuly po 2 centuriách. Druhá až desiata kohorta obsahovala okolo 600 mužov. Podľa Flavia Vegetia Renata za neskorého cisárstva(4 stor n.l) obsahovala presne 555 vojakov a podľa toho bola aj nazvaná“päťstovková“ a obsahovala 66 jazdcov. Prvá kohorta bola elitná,pretože pod jej ochranu spadal aj znak légie,ktorým bol orol(aquila), poprípade portréty cisárov. Táto kohorta sa skladala iba z piatich centúrii, ale z dvojnásobným počtom mužstva. Celkovo teda išlo o 1105 mužov pechoty a 132 ťažkých jazdcov(cataphractes), túto kohortu nazývali aj  “ tisícovkovou “ . Za plných počtov mala teda Vegetiova légia 6100 vojakov a 730jazdcov. Sem patrila aj veliteľova osobná stráž(praetoriani) a prieskumníci(speculatores). Légia obsahovala aj zvláštne oddiely pre vykonávanie špeciálnych úloh a na vykonávanie technických úloh a problémov. Patrili k nim fabri(tesári, kováči, údržbári zbraní a pod.) Dôležitou súčasťou légie bolo mužstvo zabezpečujúce prepravu zásob a batožiny vojakov. Počet dobytka bol určovaný podľa zásady, že na 10 mužov pripadá jedno ťažné zviera. Veci, ktoré si musel vojak niesť sám vážili v Mariovej dobe 30kg. Batožinu(sarcina) niesli vojaci na tyči prehodenú cez rameno a boli žartovne označovaní ako mariovskí oslovia(mulus Marianus).
V prípade potreby sa mohla légia skladať aj z viacerých tisícovkových kohort,ba naopak nemusela dosahovať ani plného stavu.

Vegetius rozpracoval vo svojom diele Nárys vojenského umenia,jednak taktické rozmiestnenie jednotlivých kohort, ale aj teóriu rozloženia vojakov podľa kvality v jednotlivých kohortách s ohľadom na ich obvyklé postavenie v šíku. Kohorty sa obvykle radili podľa čísiel,vedľa seba sprava doľava,od prvej po piatu do šíku prvého(frons) a päť ostávajúcich do šíku druhého. Dôraz bol obzvlášť kladený na mužov prvej elitnej kohorty, ale Vegetius preferuje s ohľadom stredové miesto v zostave prvého šíku tiež 3.kohortu a 6.kohortu, ktorá z pravidla hájila týl orla,pretože nastupovala za prvou kohortou. Veliteľ légie zaujímal z pravidla u odznakov u 1.kohorty na pravej strane. V nástupovej zostave vojska sa vedľa seba stavali celé légie. Zostava potom mohla mať aj viac ako dva šíky(acies). Gaius Julius Caesar obvykle staval tri šíky a len výnimočne sa stalo, že postavil aj šík štvrtý, ktorý mal v prípade núdze posilniť ohrozené miesta prielomu vlastných,línii alebo pri obchvate nepriateľa proti prípadnému útoku na týl. Pri približovaní sa k nepriateľovi a k jeho opevneným pozíciám, používali niekedy vojaci aj formáciu zvanú testudo(korytnačka), pretože vznikala tak, že určitý počet vojakov sa zoskupil pri sebe a po okrajoch sa obklopili  štítmi a tí čo sa nachádzali vo vnútri tejto formácie zdvihli štíty nad seba a zakrývali tak plochu nad svojimi hlavami. Táto formácia pripomínala pancier korytnačky a údajne sa jej pevnosť skúšala tak, že sa do tejto formácie nechali narážať bojové vozy, aby sa zistila odolnosť tejto formácie. Muži sa učili v tejto formácii pochodovať tak, aby držala tvar a nerozchádzala sa. Rimania ďalej používali aj iné obranné formácie a to štvorcové alebo kruhovité, ktoré slúžili na odolávanie nepriateľovi, kým neprišli posily, alebo kým sa nepodarilo prebojovať sa z obkľúčenia. Pokiaľ sa dal nepriateľ na ústup, bolo prioritou Rimanov ich prenasledovať a v tom zmätku im narobiť ešte väčšie a citeľnejšie straty. Na túto úlohu sa hodili predovšetkým pomocné zbory ľahkej pechoty a hlavne jazda. Na prenasledovanie sa používali aj legionári, ale tí vďaka svojej ťažkej výzbroji neboli dostatočne rýchli a pri prenasledovaní museli nutne rozpustiť rady. Niekedy sa stávalo, že sa podarilo nepriateľovi zastaviť útek alebo šlo iba o útek predstieraný a odvážlivcov, ktorí sa príliš vzdialili od svojich jednotiek zabili skôr ako sa stihli dostať späť. Vegetius zhrňuje túto skúsenosť jednou vetou „ Zásadou légie teda je: nedávať sa ľahko na útek, nepúšťať sa ľahko do prenasledovania
 
Rozdelenie armády do celkov za neskoršieho cisárstva
Jadrom rímskej armády za principátu bola rovnako ako aj za predchádzajúcich období légia. Skladala sa z 6000 mužov a tí sa ďalej delili do 10kohort, každá kohorta sa delila na 3 manipuly a každá manipula ďalej na 2 centurie.
K peším oddielom patril aj oddiel jazdy, ktorý sa skladal zo 160 jazdcov.
V čele légie stál správca provincie, na ktorom daná légia operovala. V prípade, že sa na tomto území nachádzalo viacej légii , velili im cisársky legáti (legatus Augusti). V Egypte stál v čele miestnej légie prefekt (praefectus Aegypti).
Na podriadených miestach ďalej pôsobili tribúnovia a centurioni. Doplňovanie stavu légii sa stalo za cisárstva závažným problémom. Vojenská služba sa znovu začala brať ako povinnosť a dochádzalo k tomu, že od určitých oblastí vyžadovali stanovený počet mužstva. Pri odvodoch dochádzalo i k určitým prehmatom. To znamenalo asi toľko, že do armády boli odvádzaný aj ľudia, ktorí svojim vekom, či zdravotným stavom nesplňovali odvodové kritériá a boli prehlásený za nespôsobilých až po zaplatení úplatku. Vojenská služba trvala asi 16 rokov a vyslúžilci museli ostať k dispozícii veliteľovi légie z ktorej boli prepustení ešte 4 roky. Mužstvo z oblastí, ktoré neboli ešte patrične romanizované bolo usporiadané do špeciálnych čiat (numeri).
 
Výstroj a výzbroj légie
Výzbroj vojaka sa delila na ochrannú(arma) a útočnú (tella)
Odev a uniforma
Základnou časťou odevu legionára bola tunika(tunica). Dôstojníci naviac nosili ďalšie vrstvy tkaného či koženého odevu spadajúceho zo spodku v niekoľkých vrstvách hustých pásov. K ochrane pred nepohodou slúžil typický vojenský plášť(sagum). Tvarovo vychádzal z civilnej lacerny( išlo o štvorec či častejšie o obdĺžnik asi 140x230cm),ale bol kratší a zo silnejšej vlnenej tkaniny vo farbe  hnedej(vojaci) alebo červenej (centurioni a tribúnovia. Za republiky neskôr nosili plášte biele.) Pred bojom či prácou sa sagum odkladalo. Obuv legionára tvorili vojenské topánky(caligae) hrubé pevné vojenské topánky s voľnou špičkou a pätou.

Ich základom bola podošva podbitá cvočkami pre spevnenie, zbytok topánky tvorili prepletané a preväzované remienky. Dôstojníci dávali prednosť vyššie uzavretej obuvi (takzvanej calcei) dosahujúcich po členky alebo až po lýtka, poprípade obuvi vychádzajúcej z orientálnych či gréckych vzorov. Pre rozlíšenie stavu (za republiky i vo sfére civilnej za cisárstva sa od tohto zvyku už upustilo) slúžilo rôzne prevedenia purpurových lemovaní tuník. Vojaci nosili iba jednofarebné tuniky bez lemovania, rímski jazdci ( v zmysle stavu- aquites, nie funkcie) úzky lem (tunica angusticlavia ) a senátori široký purpurový lem ( tunica laticlavia). Vojvodcovským plášťom bol (paludamentum), ktoré sa síce tvarovo prakticky nelíšilo od saga, ale bolo vyrobené z kvalitnejšej, drahšej tkaniny a celé bolo zafarbené do purpurova.
V zimnom období a v severnejších oblastiach si vojaci obliekali teplejší plášť(paenula). Podľa vzoru pomocných oddielov z Galie a z Germánie sa aj do légii rozšírili priliehavé nohavice.
 
Výstroj a výzbroj – Republika
Výstroj legionára,v neskoršej dobe republiky,bola daná predovšetkým jeho majetkovými pomermi , pretože slobodný rímsky občan náklady na svoju výstroj hradil sám. Základom všetkých vrstiev bola spodná tunika. Najchudobnejší boli potom chránení iba koženými košeľami, niekedy spevnenými na hrudi železnou štvorcovou alebo obdĺžnikovou doštičkou s rozmermi asi 15-20cm. Majetnejší nosili krúžkovú košeľu (lorica hamata) so zosilnenou ochranou ramien a pliec a ďalšou vrstvou krúžkov v podobe dvoch pásov uchytených na prsiach a na lopatkách alebo akéhosi goliera a niekedy používali aj chrániče na píšťaly. Vynález krúžkovej košele je pripisovaný Keltom. Iným typom ochrany bola šupinová či lamelová zbroj. Dôstojníci nosili krátky kožený alebo bronzový anatomicky tvarovaný pancier, podľa gréckeho vzoru, so zosilnenou ochranou ramien v podobe páru jednoduchých(niekedy aj zdobených) pásov uväzovaných na prsiach a na lopatkách.
Dôležitá bola ochrana hlavy. Ľahkoodenci (velites) nosili ľahké kožené prilby(galea), niekedy pokrývané kožušinou zvieraťa(najčastejšie vlka alebo medveďa, tieto kožušiny nosili na prilbách nosiči práporu).
Ťažkoodenci a dôstojníci nosili ešte bronzové alebo strieborné helmy etrusko-korintských alebo gréckych vzorov. Obľúbenou bola aj bronzová helma s pologuľovitým zvonom vytiahnutým do tuleja, opatrená lícnicami uchytenými na pántoch a vzadu pretiahnutou platničkou zosilňujúcou ochranu krku(typ nazývaný Montefortino podľa miesta nálezu).Prilby centurionov zdobili naprieč chocholy a prilby vyšších dôstojníkov chocholy umiestnené po dĺžke.
Ďalšou nepostrádateľnou súčasťou výzbroje legionára bol štít. Zatiaľ čo predsunutí ľahkoodenci a dôstojníci používali oválny štít(parma) s priemerom asi 50-100cm, ostatní legionári nosili veľký oválny štít (scutum). Scutum bolo smerom von vypuklé s rozmermi približne 75-80cm široky,120cm dĺžky a až 7 cm hrúbky, vyrobené z dreva prekrývaním dvoch či viacerých krížiacich sa  vrstiev. Po obvode štít spevňovala surová koža, ktorá bola ku štítu prišitá. Povrch štítu bol potiahnutý maľovanou kožou vyzdobenou pevne danými vzormi, deigmatmi bola rovnako ako ostatné súčasťou výstroje a pomáhala vojakom pri lepšej orientácii v boji. Každý štít musel byť podpísaný, obsahoval meno legionára, kohortu a centúriu v ktorej vojak slúžil. Parma aj scutum sa držalo za madlo prechádzajúce kovovým výčnelkom či puklicou na štíte(umbo). Scutum sa držalo tak, že ruka smerovala dole k madlu v umbu(pre zaujímavosť, podobné veľké stredoveké štíty s madlami sa držali opačne s rukou smerujúcou päsťou kolmo alebo šikmo nahor). Za pochodov sa štíty nosili v kožených púzdrach, ktoré ich chránili a zabraňovali vlhnutiu. Mokrý štít nasiakol vodu a tá zvýšila jeho už tak veľkú váhu na neúnosnú hranicu. Pri brodení sa cez rieku si prenášali na štítoch nad hlavami svoje osobné veci. Niekedy sa však štít namočil aj počas boja čo sa stalo aj Caesarovým jednotkám pri prvom vylodení v Británii, keď sa museli predierať ku brehu a pri tom bojovať s nepriateľom.

Caesar sám V zápiskoch o vojne Gallskej poznamenal“ Boli s ním obrovské problémy pre to, že lode mohli pre veľkosť zakotviť iba v hlbočine a vojaci pobrežie nepoznali, nemajúc ruky voľné, prehýbajúci sa pod veľkým a ťaživým bremenom výstroja, museli zároveň zoskakovať z lodí, vo vlnobití sa pevne postaviť a bojovať s nepriaťeľom“(Caesar- Válečné paměti , 1972, str. 126).
Podobne nepríjemná situácia priťažila légiám i v nechválne známej bitke v Teutoburgskom lese keď im hustý dážď premočil štíty a tie sa stali unaveným vojakom viac príťažou ako oporou. Situácia ohľadom výstroje a členení légii sa zmenila na prelome 2-1 stor.p.n.l kedy Gaius Marius vo svojich reformách armády odstránil majetkové diferenciácie legionárov a zaviedol v nej žold(stipendium) a štandartnú vyzbroj a výstroj všetkých legionárov čo viedlo k odstráneniu rozdielov medzi výstrojov  ľahko a ťažkoodencov s výnimkou pomocných zborov a spojencov tak naďalej nosil radový legionár už iba ťažkú zbroj.

Základnou útočnou zbraňou legionára bola vrhacia kópia/oštep(pilum) dlhé asi 2m( polovicu tvoril hrot o váhe asi 1,2kg)(obr. 5) Pilum sa vrhalo buď iba rukou alebo pomocou koženého remeňa (amentum), ktorý sa omotal okolo konca rúčky a po vrhnutí sa naviac roztočilo, tak ho bolo možné vrhnúť aj do vzdialenosti asi 30-60m. Triari popri ňom používali aj tiež dlhšiu kópiu (hasta) určenú iba k bodaniu. Hlavnou zbraňou legionára bol meč(gladius), za republiky typ hispánký (gladius hispaniensis). Tento meč bol asi 70cm dlhý s listovou čepeľou , bez priečky s valcovitou rúčkou s nevýraznou hlavicou, neskôr sa objavujú aj úzke čepele s dlhým hrotmi. Meč mohla doplňovať aj podobne prevedená dýka (pugio). Radový legionár nosil meč na pravej strane z toho dôvodu aby mohol pohodlnejšie tasiť meč a aby mu nezavadzal pri pochode kvôli tomu lebo scutum sa v tých dobách nosilo výhradne na ľavej strane. Dôstojníci nosili meče na strane ľavej. Gladius aj pugio sa upínali na opasok (cingulum- toto slovo vychádza z citoslovcia pripomínajúceho cinkanie remienkov a koncových ozdôb zásterky)-na začiatku jednoduchý, neskôr dvojitý. Vpredu malo cingulum pomerne dlhú zásterku, tvorenú voľne visiacimi remienkami ktoré sú spevnené falérami a na koncoch remienkov sú volne prichytené malé kruhové ozdoby. Zásterka plnila funkciu aj ochrannú aj ozdobnú. Vyšší dôstojníci cingulum nenosili, meč nosili zavesený na remeni, ktorý mali prehodený cez rameno tak, že visel vysoko na ľavej strane a pancier im obopínala iba šerpa označujúca ich hodnosť.  

Cisárstvo
Výstroj cisárskych legionárov sa zo začiatku príliš nezmenila. Štandardom bola ešte dlho krúžková košeľa (lorica hamata), ale objavujú sa ako aj skorej aj iné typy napríklad šupinová či lamelová zbroj, pravdepodobne však bola zavedená u nižších dôstojníkov( štylizovaná lamelová zbroj je doložená aj z náhrobku centuriona T. Calidia Severa). Za vlády cisára Tibéria (14-37n.l) sa po prvýkrát vo výzbroji objavuje nový typ ochranného oblečenia(lorica segmentata), zložená z kovových segmentov(pásov) spojených navzájom ozdobným kovaním, pántmi a koženými remienkami. Túto zbroj majú na sebe aj legionári z Trajánovho stĺpu. Dve takéto kompletné loricy segmentaty našli v roku 1964 v Corbridgi na Hadrianovom vale, preto sa tento starší typ loricy označuje aj ako typ Corbridge.

V 2 storočí bola lorica segmentata čiastočne vylepšená (pravdepodobne s rozvojom technológií)- zväčšila sa plocha jednotlivých dielov a ich celkový počet sa znížil, vďaka tomu tiež zmizla časť ozdobného kovania, pretože nemala zmysel. Vyšší dôstojníci (tribúnovia, legáti) zostávali i naďalej verní tradičným gréckym vzorom, nosili krátke anatomické svalové panciere vyrobené z bronzu alebo neskôr aj zo železa. Pôvodné republikánske prilby však nahradil nový gallský typ i keď línia typu Montefotino sa udržala i v neskorších prilbách. Prilby cisárskeho obdobia boli na začiatku ešte bronzové, neskôr už železné. Typickým príkladom prilby cisárskeho obdobia je tzv. galská cisárska prilba (gallea imperiale) – tak ako aj v predchádzajúcom období zostali praktické pohyblivé lícnice a široký dozadu vybiehajúci štítok zosilňujúci jeho ochranu krku. Prilby centurionov boli opatrené tulejkou pre uchytenie priečneho chocholu a tiež prilby pretoriánov mali tulejku pre chochol. Dôstojníci zostávali verní archaickej forme prílb vychádzajúcich z gréckych vzorov s oblým zvonom len ľahko vybiehajúcim dozadu, s voľnými lícnicami a s výrazným plochým zdobeným štítkom na čele. V cisárskom období tiež nosili na hlave po dĺžke situované chocholy s výnimkou centurionov, ti nosili chocholy na prieč.

Ochrannú výstroj doplňoval, rovnako ako aj v predchádzajúcom období veľký legionársky štít(suctum). Scutum cisárskeho obdobia zostalo vypuklé, tiež jeho vnútorná konštrukcia sa nezmenila, ale zmenil sa jeho tvar. Odrezaním pôvodného zaoblenia vo všetkých smeroch vznikol charakteristický vypuklí obdĺžnik. Štít spevňovali zosilňovacie drevené lišty na jeho vnútornej strane a od 1-2 st.n.l tiež obvodové bronzové kovanie. Základnou zbraňou legionára zostalo tak ako v predchádzajúcom období vrhacia kópia(pilum), ale približne od polovice 1 st.n.l sa objavuje v ťažšej verzii. Charakteristická pre tento typ pilumu je masívna olovená guľa v mieste spoju hrotu s drevenou násadkou.
Hlavnou bodnou zbraňou zostáva i naďalej meč (gladius). Miestami sa ešte hlbšie do obdobia cisárstva používal meč hispánskeho typu (gladius hispaniensis) a tvar štíhle zužujúcej sa čepele prevládal ešte počiatkom prvého storočia nášho letopočtu. Tieto čepele neskoršie nahradil typ s rovnobežným ostrím a ostro vybiehajúcim hrotom. Podobné meče sa napríklad našli v Pompejach. Rúčka gladiusa sa vyrábala z dreva a kovu, niektoré časti aj kostené. Tvar rúčky má charakteristickú masívnu guľovitú alebo vajcovitú hlavicu a pologuľovitú (v reze oválnu) záštitu suplujúcu funkciu neskoršej (od ranného stredoveku) priečky, zosilnenú na strane k čepeli kovovým terčíkom.

Gladius sa nosil v drevenej alebo koženej pošve opatrenej bronzovým kovaním, podobne ako skorší radoví legionári na strane pravej a dôstojníci na strane ľavej, ale už nie priamo na opasku( cingulum ), ale na remeni cez rameno. Dýka (pugio) neprešla počas obdobia veľkými konštrukčnými zmenami a koncom 1. storočia n.l sa zo štandartnej výstroje legionára úplne vytratila. Opasok (cingulum) sa používal opäť iba jednoduchý, ale masívnejší než v predchádzajúcom období, pokrytý štvorhrannými kovovými lamelami. Počet remienkov zásterky visiacich na prednej strane opasku sa znížil a v 2 st.n.l sa celá zásterka skrátila, takže naďalej išlo o skôr ozdobu než funkční doplnok. Dôstojníci cingulum nenosili.

Ďalšia vojenská výstroj

Batožina rímskeho vojaka(sarcina) obsahovala okrem odevu i ďalších vecí, nevyhnutných pre vojenský život: prikrývku, kotlík, misku, šálku, poľnú fľašku s typickým vojenským nápojom, ktorým bola voda s octom, kožené pásky, pílku, krompáč či motyku a košík na prenášanie zeminy pri budovaní tábora počas pochodu. Každý vojak mal dávku pšenice na tri dni, pri ťažení nepriateľským územím na sedemnásť dní. Prilba sa nosila zavesená na krku, prípadné chocholy sa pripevňovali až pred bojom. Vojak si toto všetko niesol sám na kovovej tyči a práve v tomto období vznikol už zmieňovaní názov mulus Marianus.
 
Vstup a služba
Vojenská kariéra začínala zverbovaním alebo dobrovoľným vstupom do légie. Motiváciou k dobrovoľnému vstupu, zvlášť nemajetných ľudí bol fakt, že armáda sa o človeka úplne postarala, nakŕmila, ošatila, ozbrojila, poskytla útočisko a naviac dostával pravidelný žold(minimálny žold sa nazýval stipendium a činil asi 120 denárov na 1 rok, čo odpovedalo priemernej čiastke asi 1 denár na 3 dni). Žold, ktorý vojak dostával mohol byť odmenou (beneficium) za dobrú službu aj dvojnásobný či dokonca trojnásobný. Niekedy sa vojakom nevyplácal celý žold na ruku, ale časť žoldu sa uschovávala vo vojenskej pokladni v podobe úspor, ktoré dostali vojaci až po prepustení zo služby. Dôvodom bolo jednako brzdiť vojakov v nadmernom utrácaní a sťažiť im možnosť dezercie vedomím, že úspory už nikdy neuvidia. Pokladňou boli podľa Flavia Vegetia vaky uschované u odznakov. Každá kohorta mala svoj vlastný vak u signa(preto mimo iného získanie odznakov prinášalo okrem slávy aj korisť), čo motivovalo vojakov k väčšej obrane vlastných odznakov. Vedľa 10 pokladňových vakov existoval ešte vak jedenásty, do ktorého si legionári prispievali na vlastný pohreb. Neobčania slúžili v pomocných zboroch, naviac po skončení vojenskej služby po 25(podľa okolností 16-20) rokoch získavali okrem výsluh (pred tým išlo o finančnú čiastku, neskôr o prídel pôdy) tiež rímske občianstvo( a to i pre svojich potom narodených potomkov), z ktorého plynuli ďalšie výhody pre život v ríši. Na druhej strane vyžadoval život v légii tvrdú disciplínu, slepú poslušnosť, dobrú fyzickú zdatnosť, často tvrdú prácu (zvlášť v ženijných zboroch) a keby to bolo nutné bez mihnutia oka obetovať aj vlastný život. Aj vlastné súkromie musel vojak oželieť. Jeho najbližšou rodinou bola légia a to až do konca služby(u občanov po 20 rokoch) alebo života. Až neskôr koncom 2 st.n.l bolo vojakom rímskym aj pomocným zborom dovolené sa ženiť už behom vojenskej služby. Deti ktoré sa behom služby legionárom narodili získavali automaticky rímske občianstvo a ich ďalší život bol spravidla zasvätení vojenskej službe v légii. Ak bol vojak zverbovaní inde,  ako sídlila légia, ku ktorej bol pridelený, mohol dostať príspevok na cestu do miesta kde daná légia sídlila. Akonáhle sa u svojej légii prihlásil musel zložiť prísahu(sacramentum) od toho okamihu až do konca vojenskej služby patril jeho život rímskej armáde a taktiež veliteľovi légie či vojvodcovi. 

Výcvik
Základom výcviku nového legionára bol pochod, pochod a zase pochod. Pri nutnej mobilite prevažne peších légii bol dôraz logicky kladení na presun. Nováčikovia si teda museli zvyknúť na útrapy spojené s pešími presunmi s plnou poľnou výstrojov a utužiť tak svoju fyzickú kondíciu. Do mesiaca museli i v čase mieru absolvovať najmenej tri 30km dlhé pochody a k tomu polovicu z tejto trasy museli zvládnuť poklusom. Normálny denným pochodom (iter justum) prešli Rimania okolo 15-20km podľa rázu terénu a pri mimoriadnych okolnostiach bol denný pochod nahradený usilovným pochodom (iter magnum) vyžadujúcim väčšie fyzické vypätie. Pochodové usporiadanie (agmen) bol taký pochodový útvar, aby sa celý útvar ohol ihneď zmeniť na bojovú líniu. Ďalším obrovským problémom pre legionára bola ženijná práca. Vojaci sa museli naučiť stavať opevnený tábor a ďalšie fortifikačné práce podľa rozkazu a plánov veliteľa. Ďalšou súčasťou výcviku bolo plávanie a jazda na koni. Dôstojníci, ktorí na koňoch jazdili(aj keď mohli bojovať ako pešiaci), ho museli prirodzene tiež ovládať, ale jazdeckým výcvikom musel prejsť tiež radový rímsky legionár. Pešiak musel dokázať na koni jazdiť a nasadnúť na neho( pôvodne bez strmeňov) v plnej výstroji z obidvoch strán. Tento výcvik mal pravdepodobne zvyšovať všestrannosť použitia legionára, keď musel veliteľ improvizovať.

Caesar to naplno využil cez vojnu s germánskym náčelníkom Ariovistom, keď si tento dal podmienku pre jednanie, že obe strany môžu prísť na vyjednávanie iba s jazdou. Dôvod tejto podmienky bol zjavný. Germáni jednak cítili k rímskej pechote rešpekt a jednak vedeli, že Rimania nemajú vlastnú jazdu, ale iba spojeneckú, takže v prípade, že by náhodou došlo pri jednaní ku stretu, bol by bol by v každom prípade Caesar obklopení cudzincami odkázaný len na ich lojalitu. Taktiež rešpekt Germánov ku gallskej jazde nebol obzvlášť veľký, ak vôbec dajaký bol. Caesar si bol tohto nedostatku vedomí a preto nechal Gallov zosadiť z koni a na ich miesto usadil vojakov X légie(táto légia bola jeho najobľúbenejšou a na jej lojalitu sa mohol plne spoľahnúť)(légie sa od 1. storočia označovali číslami a v niektorých prípadoch dostávali aj mená napr. Martia- Martova, Cilicia- Kilická. Práve jedna s Caesarových légii sa volala Alaudae( Chocholúši ) podľa chocholu, ktorý mali jej príslušníci na helmách.), s ktorými potom odišiel na dohodnuté jednanie. Sám potom zaznamenal vtipkovanie jedného legionára z dotyčnej légie “ Caesar robí viac než sľúbil. Sľúbil vraj, že desiatu légiu bude mať sťaby svoju telesnú stráž. A teraz, že ju povyšuje do stavu rytierskeho“(Caesar – Válečé paměti, 1972, str. 63). “Rytierskym“ je tu opisovaný pomyselný stav jazdecký( equites) a ide o narážku, že na koňoch okrem spojencov už jazdili iba dôstojníci a tí boli stavu jazdeckého či senátorského).

Nasledoval výcvik so zbraňou. Nováčik obdržal cvičný drevený meč (rudis), ktorý vážil ako skutočný gladius, cvičný štít vyrobený z prútia a učili sa zasadzovať rany do kolu výšky človeka, ktorý bol vrazený do zemi na cvičisku.
Na rovnaký kôl sa potom učili hádzať kópiou. Ak nováčik ovládal dobre hore zmieňované úkony, musel si zvyknúť na vojnovú vravu a preto sa konali cvičné stretnutia v ktorých boli používané kópie bez ostrých hrotov a meče v pošvách, aby sa predišlo zbytočným zraneniam. Znamenia v bitke sa rovnako ako aj taktické bojové rozkazy často vydávali poľnicov( tuba ) a znamenia v tábore trubkou (bucina). Poslednou vecou čo musel legionár zvládať, ktorú napríklad Flavius Vegetius vyžadoval bola schopnosť aspoň jednoduchého zápisu a jednoduchých počtov, pretože aj to mohol vojak behom svojej služby potrebovať a to ak dosiahol vyššieho stupňa alebo nejakej funkcie.
 
Auxilliares – pomocné zbory
Pechota:
Organizácia:

Pojem auxilliares – pomocné zbory – sa vzťahoval ku všetkým nerímskym (neobčianským) jednotkám, budovaným odvodom neobčanou z provincií. Pomocné zbory zastupovali ako jazdu( tá tvorila od Maria už prakticky celú rímsku jazdu ) tak aj pechotu. Na začiatku cisárstva sa pechota pomocných zborov organizovala do oddielov – kohort (cohors auxilliares ) o počte približne 500 mužov a od 1.st.n.l potom išlo o jednotky dvojnásobné. Kohorta sa ďalej delila na jednotlivé centurie rovnako ako tomu bolo u rímskych légii. Kohorte pomocných peších oddielov velil rímsky prefekt kohorty ( praefectus cohortis ), stotinám potom centurioni. Odznakom pomocných zborov býval štvorcový práporec (vexillum ). Pomocné jednotky mali v dobe Augustovej približne  130 000 mužov a v 2.st.n.l asi 250 000. V týchto jednotkách slúžili neobčania, mali preto asi trikrát nižší žold ako vojaci v rímskych légiách. Po 25 rokoch služby im bolo udelené rímske občianstvo( pre nich aj pre ich už potom narodených potomkov ). Takto napríklad získal rímske občianstvo i otec Pavla, pôvodom Žida z Tarsu (apoštola).
 
Výstroj a výzbroj:
Pôvodne používala pechota pomocných zborov svoju vlastnú(prevažne ľahkú) výstroj a výzbroj , neskoršie však bola aj tu zavedená určitá uniforma. Ochranná výstroj pomocných zborov bola rôznorodá. Najčastejšie išlo krúžkové košele (lorica hamata), niekedy so zdvojenými ramenami, inokedy už z krátkym pripojeným rukávom (Trajánov stĺp). Objavujú sa aj brnenia šupinové alebo lamelové. Prilby a ďalšie súčasti výstroja boli podobné ako u rímskych legionárov, len spravidla trochu viac strohé. Obľúbeným štítom pomocných oddielov bola veľká oválna parma. Základnou zbraňou bol meč gladius, prakticky rovnaký ako meč legionára, len niekedy ťažší a v obľube bola aj krátka bodná kópia. Ďalšou používanou zbraňou bol luk. Šlo o krátky reflexne zakrivený luk, pochádzajúci z východu a vyrábaný metódou kompozitového skladania dreva, šliach(na vonkajšej strane) a rohoviny(na strane vnútornej).

Zvlášť preslávení boli v rímskej armáde krétsky lukostrelci. Ďalšou zbraňou bol prak. Buď jednoduchá kožená kapsa alebo rovnaká kožená kapsa upevnená na asi štyri stopy dlhej drevenej tyči (fustiball) pre väčší švih. Ako projektil používali štandartné olovené guličky, ktoré prakovníci nosili vo vrecúšku na páse. Výhoda tohto streliva bola jednak v tom, že sa na rozdiel od kameňov nemenila jeho váha ani parametre, čo umožňovalo presnejšiu streľbu a tiež vďaka tomu, že šedú farbu olova nebolo pri dopade oproti slnku dobre vidieť, čo sťažovalo obranu proti týmto projektilom. Odborníci v tomto spôsobe boja boli baleárskí a rhodoskí prakovníci.
 
Výcvik:
Výcvik prebiehal podobne ako v rímskych légiách. Lukostrelci a prakovníci sa naviac pravidelne cvičili v streľbe na ciele v podobe takzvaných metiel( boli to slamené alebo prútené otepy). Lukostreľba aj streľba z praku sa nacvičovala podľa záznamov Flavia Vegetia zo vzdialenosti asi 600 stôp. Dobre vycvičený prakovník musel zasiahnuť takto vzdialený cieľ na jediné roztočenie praku nad hlavou. Aby mohol výcvik prebiehať neprerušene aj za nečasu a v zimnom období, stavali sa aj kryté strelnice.

Jazda:
Vývoj:

Pôvodne používali Rimania jazdu zloženú z rímskych občanov. Spravidla išlo o zámožnejších občanov, aristokratov(preto zostal výraz equites pojem označujúci stredné vrstvy obyvateľstva), ale pretože sa v praxi neosvedčila, začali sa už od republikánskych dôb spoliehať prevažne na spojencov, či pomocné jednotky. Napríklad v súboji proti Hanibalovi u Zamy Rimanom pomáhala jazda numidského kráľa Masinissy. Caesar využíval spojeneckej jazdy zloženej z Galov a Germánov, jeho protivníci počas občianskej vojny potom použili ľahkú Numidiskú jazdu kráľa Iuby(ten istý Iuba poskytol Caesarovým protivníkom tiež niekoľko desiatok slonov).Anonymný autor zápiskov O vojne Africkej poznamenal výhody aj nevýhody tejto ľahkej numidiskej jazdy. Základnou výhodou bola rýchlosť a veľmi vysoká mobilita. Ľahká jazda mohla nečakane rýchlo zaútočiť a opäť sa stiahnuť. Nevýhodou bola menšia disciplína a bojová morálka. Numídiská jazda sa nedokázala v priamom strete postaviť galskej alebo germánskej jazde. Za Antonia bola preslávená tiež mauretánska jazda. Ak musel jazdec zosadnúť, nemohol sa postaviť dobre vycvičenému pešiakovi légie, rovnako ako sa nemohla ľahká jazda bez veľkej početnej prevahy postaviť pechote légii v priamom poľnom strete, s výnimkou bitiek(tam jazda podporovala pechotu) sa jazda obidvoch strán spravidla obmedzovala na prieskum terénu, vzájomné šarvátky s jazdou protivníka a prepady prieskumných oddielov alebo zásobovacích konvojov. Ak na miesto stretu dorazili na pomoc pešie kohorty légie s odznakmi, spravidla jazda nepriateľa ustúpila do bezpečia. Niekedy nebola rímska jazda schopná účinne bez pomoci pechoty držať obsadené pozície, preto sa pre odstránenie tohto nedostatku vytvárali vedľa čisto jazdeckých oddielov aj takzvané jazdecké kohorty(cohortes equitatae) oddiely kombinované v ktorých sa skombinovala štvrtina jazdy s tromi štvrtinami pechoty. S prvými podobne koncipovanými oddielmi sa stretli Rimania už u Germánov, ale štandartne sa začali používať až za cisárstva. Vývoj situácie v neskoršom cisárstve si vyžiadal istú obrodu jazdy, takže jej úloha vedľa do tej doby vedúcej pechoty začala naberať na význame , ktorý sa však naplno prejavil až omnoho neskôr v rannom a vrcholnom stredoveku.
 
Organizácia:
Základnou jednotkou jazdy bola turma(turmae). Turma sa skladala 30-40 jazdcov, ktorým velil decurio. Odznakom turmy bolo signum. Niekoľko turm tvorilo aly(alae)- jednotky ktoré sa skladali z 500 jazdcov, od cisárstva aj 1000. Odznakom aly bol praporec (vexillum) tak ako u ostatných pomocných zborov.
 
Výzbroj a výstroj:
Typickým brnením jazdca bola krúžková košeľa (lorica hamata), niekedy s klasickými zdvojenými ramenami , inokedy s krátkym rukávom, niekedy zdobeným hviezdami( Trajánov stĺp). Iným používaným typom bola zbroj šupinová alebo lamelová. Štít používali jazdci plochý, pôvodne okrúhly(parma) za cisárstva potom oválny (parma equastris) alebo v tvare šesťhranu s držadlom v puklici(umbu) podobne ako pechota. Základnou zbraňou jazdy bola kópia, pôvodne išlo o ťažšiu jazdeckú kópiu gréckeho typu s dvomi hrotmi, neskoršie sa objavujú aj ľahšie kópie vrhacie ktoré sa nosili v puzdrách (túlcoch) uviazaných ku koňom, kde ich jazdec mohol mať aj viacej. V skoršom období rímsky jazdci používali rovnaký meč ako pechota, ale začiatkom cisárstva začali používať dlhšie jazdecké meče (spatha), aké používali napr. Kelti. Tento meč sa hodil viac na boj na koni ako samotný gladius. U niektorých pomocných oddielov alebo spojeneckej jazdy sa vyskytoval aj luk. Pôvodní rímski jazdci nemali sedlo, sedeli iba na pokrývke prehodenej cez chrbát koňa. Z vyobrazení je sedlo doložené až začiatkom cisárstva, ale Rimania sa s ním stretli už pred tým. Napríklad Gaius Iulius Caesar poznamenal vo svojej Vojne Gallskej o Germánoch asi to, že sedlom pohŕdali a jeho používanie považovali za slabosť. Sedlá z cisárskeho obdobia pravdepodobne vychádzali z keltských. Boli nízke s rozchodom v podobe páru sedlových hrušiek, z dreva či kože, spevnené bronzovým kovaním. Strmene a ostrohy neboli v staršom období známe, ale objavujú sa až na počiatku cisárstva. Ich väčšie uplatnenie priniesol až rozvoj ťažkej jazdy. Kôň mal uzdu, udidlo a akúsi ľahkú ochranu mu poskytovalo iba kovanie a bronzové prívesky na postroji. Od principátu budovali Rimania tiež ťažkú jazdu, chránenú celotelovým pancierom( buď šupinovým, alebo lamelovým), ktorý pokrýval aj koňa, podľa partského a sarmatského vzoru.
Takýto ťažký jazdec sa nazýval cataphractus a jeho hlavnou zbraňou bola ťažká jazdecká kópia.
 
Jazdecký výcvik:
Jazdecké oddiely podstupovali pravidelný výcvik jazdenia a boja na koni. Najmenej trikrát do mesiaca museli jazdci rozdelení do jednotlivých turm vyraziť z tábora a prejsť 10miľ oboma smermi a po ceste uskutočňovať rôzne vojenské manévri. Ďalej sa učili rýchlemu striedaniu útoku, ústupu či prenasledovania nepriateľa. V čase mieru sa za cisárstva okrem bežného výcviku objavujú aj športové jazdecké hry (hyppica gymnasia), tie však neboli iba tréningom, ale spravidla tiež nákladnou šou, pre ktorú sa zhotovovali špeciálne prilby s maskovým priezorom, chrániče holení, koňov a pod.. Jednou z disciplín bolo vrhanie ľahkých oštepov bez ostrého hrotu proti štítom iných jazdcov.
 
Vojenské tábory a Limes Romanus
Vojenské tábory:

Štandartné ubytovanie pre rímskych vojakov predstavoval vojenský tábor (castrum). Rimania používali niekoľko základných typov táborov. Provizórne poľné tábory a stabilné tábory(pevnosti). V čase vojny na území nepriateľa, ale v rámci výcviku tiež v mierových časoch, bolo obvyklé, že i vojsko na pochode, ak muselo zastaviť a prenocovať čo i len jednu noc stavalo si opevnené tábory. Za týmto účelom bol pred légiou vysielaný prieskumný predvoj( z pravidla pod velením tribuna a niekoľkých centurionov), aby našiel vhodné miesto pre vybudovanie tábora. Brala sa v úvahu rozloha, terén, a dostupnosť vodných zdrojov. Akonáhle bolo takéto miesto objavené nastúpili zememerači, tribúni určili miesto veliteľského stanu ako stred tábora a od toho stredu sa potom pomocou jednoduchého zememeračského nástroja (gromy) rozkreslila pravouhlá sieť vymedzujúca tábor. Typy vojenských táborov boli rôzne. Bolo to podmienené tvarom a priestorom na akom sa daný tábor rozprestieral. Najčastejšie sa vyskytoval typ pravouhlý (štvorcový, obdĺžnikový a zriedka kedy, ako popisuje Flavius Vegetius Renatus aj tvar trojuholníkový či polkruhový). Najpoužívanejší tvar bol asi tvar štvorcový, kde jedna hrana mala okolo 660m. Bolo to však premenlivé a menilo sa to podľa toho pre koľko vojakov mal byť tábor zhotovený( Polybios uvádza pre štvorec o hrane 300m pre dve légie teda per 10 000 mužov). Základom tábora bolo tzv. preatorium, kde stál veliteľský stan. Priestor mal veľkosť okolo 60x60m a mal byť z neho čo najlepší výhľad do kraja. Od hlavnej táborovej brány (porta praetoria) viedla naprieč táborom via praetoria, ktorá vyúsťovala na protiľahlej strane v zadnej bráne (porta decimana). Via praetoria bola zhruba v tretine svojej dĺžky preťatá druhou hlavnou ulicou (via principalis). Na jej pravom konci bola porta principalis dextra a na opačnom porta principalis sinistra. V priesečníku oboch ciest v smere k hlavnej bráne ležalo praetorium a v jeho blízkosti po stranách bola hospodárska správa(quaestorium) a forum(námestie tábora).V okolí praetoria sídlili elitné jednotky(extraordinarii) a v zbytku tábora potom ostatné jednotky. Zememerači teda rozkreslili v teréne plán tábora a dôležité body vyznačovali zástavkami. Systém bol natoľko prepracovaný, že každá jednotka dokázala vyhľadať v tábore svoje pevne určené miesto a to i v prípade, že boli nútení improvizovať pre nevhodný terén. Akonáhle dorazilo vojsko na miesto, uložili sa v centre tábora odznaky légie, zložila sa batožina a vyčlenila sa časť vojakov(z pravidla jazda a časť pechoty), ktorí zostali plne ozbrojení a strážili tábor. Často išlo o vojakov, ktorí dostávali zvláštne výhody, napr. že boli oslobodení od niektorých fyzických prác. Doložené sú aj prípady, kedy predný šík zdržoval nepriateľov a zadné za nimi budovali tábor, do ktorého sa potom celé vojsko stiahlo. Ostatní vojaci špeciálnymi motykami vytrhali korene a vyhĺbili priekop (fossa) a z vykopanej zeminy navŕšili na jeho vnútornú stranu násyp (agger), ktorý obložili vytrhanými koreňmi a na jeho vrchu zapustili kolovú hradbu(palisádu) , čím vznikol jednoduchý, ale účinný obranný systém vallum. F.V.Renatus popisuje takéto opevnenie nasledovne:“...je vhodné opevniť tábor po celom obvode riadnym priekopom, ktorý má byť široký dvanásť stôp a hlboký “pod čiarou“ (ako sa odborne hovorí)deväť stôp. Nad ním sa navŕši násyp z hliny vyhĺbený z priekopu do výšky štyroch stôp. Tak toto opevnenie docieli celkom 12 stôp šírky a 13 stôp výšky. Na vrchu sa do násypu zarazia silné koly, ktoré vojaci so sebou nosia počas pochodu. Pre tieto práve popísané práce ja dobre mať vždy po ruke krompáče, rýle, pletené koše a iné podobné nástroje.“(Antické válečné umění, 1977, str. 433). Ak v okolí nebol dostatok stromov pre palisády, muselo vojsko niesť koly so sebou alebo si v núdzi vystačiť iba s násypom a priekopou. Miesto, ktoré sa asi najťažšie bránilo bol vchod(brána). Provizórne tábory budované iba pre prenocovanie nemali stabilné brány, ale iba dômyselné priechody, ktoré sťažovali vstup záhybom valu (agricola), pretiahnutím valu cez seba a vytvorením pozdĺžneho vchodu (clavicula) alebo prehradením priameho vstupu ďalším vloženým priekopom s valom (tutulus). Po dobudovaní opevnenia sa celé vojsko s výnimkou prieskumných hliadok a ľahkoodencov, ktorí sa uložili pred bránami alebo vyrážali za zásobovaním, stiahlo do tábora a ubytovalo sa v stanoch. Základný stan mal tvar obyčajného áčka určeného vždy pre 8 legionárov( títo legionári inak tvorili najmenšiu jednotku v légii, spolu spali, stravovali sa a mali pre prepravu svojich vecí pridelení jeden vozík alebo jedného osla). Dôstojníci a veliteľ spali v pohodlnejších štvorcových stanoch, ktoré sa líšili od legionárskych jednak pevnou drevenou kostrou(viac vzpier), priestornými rozmermi a výškou, ktorá zabezpečovala pohodlné státie. Stabilnejší napr. zimné tábory sa od provizórnych líšil predovšetkým mohutnejším a lepšie spracovaným fortifikačným systémom( légie zimovali často na územiach nepriateľa), obyčajní priechod vo vale nahradzovala plnohodnotná brána, spravidla krytá vežou(turres), niekedy tiež ďalšie veže na valoch. Stany nahradzovali pevnejšie stavby, poprípade aj stajne. Štruktúra obliehacích táborov bola precíznejšia, ale dosť podobná zimným táborom. Poslednou kapitolou boli väčšie stabilné tábory - pevnosti (castella) budované napríklad na hraniciach na Rýne či Dunaji. Pevnosť, ktorá sa rozprestierala na ploche 450x650m tvorila prakticky malé samostatné mesto, kasárne pre dôstojníkov aj pre vojakov už boli pevné. Vždy jedna centuria žila v jednom dlhom dome s počtom 10 až 11 miestností po 8 ľudí (tak ako boli ubytovaní v stanoch). Jedna miestnosť sa rozprestierala na ploche okolo 4-5 štvorcových metroch. Minimum súkromia, malé pohodlie. U seba však vojaci mali iba svoje osobné veci, výstroj sa ukladala do zvláštnych zbrojníc v dome. Centurioni mali vyhradené svoje vlastné miestnosti v dome, dôstojníci bývali v priestrannejších domoch, kde mali oveľa vyššie súkromie a viac pohodlia. V tábore bolo okrem iného aj trhovisko, dielne, nemocnice, spoločná kuchyňa a nezriedkakedy tiež kúpele s masážami , telocvičňou a amfiteátrami, ktoré spríjemňovali vojakom ich voľní čas.
 
Život v tábore:
Veliteľ tábora (spravidla sa to vzťahovalo na tábory stále) bol tzv. praefectus castrorum. Bola to v zásade najvyššia hodnosť, akej sa mohol zvlášť znamenitý vojak dožiť. Pred tým sa však najprv musel stať centurinom, potom centuriom primi pilom ( prví centurion ,prvej kohorty, podriadení priamo veliteľovi légie) a potom buď odišiel do výslužby alebo získal funkciu veliteľa tábora (praefectus castrorum). Veliteľ tábora prakticky zaisťoval chod tábora, zásobovanie, technické zaistenie, pretože to ale nemohol vykonávať sám, mal po ruke ďalších pomocnikov. Jedným z nich, ktorý zaisťoval technickú spôsobilosť tábora, dielne pracujúce na výrobe a opravách zbraní alebo obliehacích strojov a pod. bol praefectus fabrum. Život v tábore sa riadil presnými pravidlami, základom bolo zaistiť bezpečnosť v tábore, preto boli do kraja pravidelne vysielané prieskumné hliadky a na valoch a v bránach sa striedali stráže. Deň a noc boli rozdelené na 12 hodín a to tak, že za deň sa považovala doba od slnečného východu až po západ a noc zase od slnečného západu až po jeho východ. Dĺžka denných a nočných hodín bola premenlivá podľa ročných období. V noci sa na stráži striedali 3 hliadky po 4 hodiny a cez deň to boli 2 hliadky po 6 hodinách. Používal sa však aj iný systém a to taký, ktorého nočné hliadky sa delili na 4 hliadky po 3 hodinách, to slúžilo aj k rozlíšení časových úsekov počas noci, ako to popisuje aj samotný Caesar, ktorý o tom napísal:“... pred úsvitom, počas štvrtej hliadky, vyrazím sám s vojskom do boja pohotovým“(Caesar, 1972,str. 419). Pretože sa musela v noci dodržiavať maximélna opatrnosť, rozdal tým poverený tribún tessarium pre stráže doštičky (tesseria) s heslami pre každú nočnú hliadku, tvorenú vždy štyrmi pešiakmi a štyrmi jazdcami z každej centurie. Činnosť nočných stráží kontrolovali touto úlohou poverení poddôstojníci tzv. obchôdzkári (circumitores) a zapisovali nezrovnalosti. Ak strážnik
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 10)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014