Slováci v Uhorsku

Slováci v Uhorsku

Začlenenie Slovenska do Uhorského štátu

Starí Maďari v Dunajskej kotline

– pravlasť Maďarov bola v ruských stepiach v oblasti Volgy a Uralu – pomenovanie dostali podľa najsilnejšieho kmeňa (kmeň na čele s kniežaťom Arpádom), neboli homogénnym etnikom, ale tvorilo ho sedem kmeňov, tie sa združili do kmeňového zväzu, na čele vojvoda – Arpád – v roku 895 pod vedením Arpáda prešli s rodinami a dobytkom cez Karpatské priesmyky – usadili sa v Podunajskej nížine a odtiaľ podnikali koristnícke výpravy – po smrti Arpáda (907) sa upevnilo postavenie jednotlivých kmeňových náčelníkov, ktorí vládli samostatne;

až okolo roku 970 sa ústredným kniežaťom stal Gejza – podarilo sa mu obmedziť moc kmeňových náčelníkov a budovať centralizovaný štát – boli dobrými lukostrelcami a jazdcami – „Vyhýbali sa ťažkej práci, oddávali sa rojčivým zábavám, jedli surové mäso, pili konské mlieko, hlavy si holili a pozostatok vlasov splietali do vrkočov.“ – roku 955 v bitke na rieke Lech pri Augsburg Maďarov porazil nemecký cisár Oto I. s podporou českých vojsk → museli zmeniť spôsob života, usadiť sa – od Slovanov sa naučili obrábať polia a zhotovovať remeselné výrobky, dôkazom sú aj niektoré slová prevzaté do maďarčiny: kovács – kováč, szalma – slama, kosza – kosa – maďarské kmene obsadili južnú časť Veľkej Moravy pri Dunaji a Zadunajsko s Blatnohradom, tým sa narušilo súvislé slovanské osídlenie v tejto oblasti

Christianizácia starých Maďarov + budovanie štátu

– Gejza pozval do Uhorska bavorských misionárov, aby tu šírili kresťanstvo (pôsobil tu aj prvý pražský biskup Vojtech) – bavorskí misionári pokrstili Gejzu i jeho syna Vajka, ktorý prijal meno Štefan – po Gejzovej smrti roku 997 sa Štefan stal veľkokniežaťom – s podporou cisára Ota III. a pápeža Silvestra II. sa Štefan v roku 1000 stal prvým uhorským kráľom – začiatkom 11. storočia poľský panovník Boleslav Chrabrý obsadil Slovensko až po Dunaj, no roku 1018 sa dohodol so Štefanom I. a vzdal sa nárokov na slovenské územie, odvtedy až do roku 1918 patrilo Slovensko do Uhorského kráľovstva – Štefan bol horlivým šíriteľom kresťanstva (zriaďoval fary a biskupstvá), udelil majetky benediktínskemu kláštoru na Zobore, zriadil arcibiskupstvo v Ostrihome – krajinu rozdelil na župy, ktorých centrami boli hrady vybudované na starších veľkomoravských hradiskách (napr. Bratislava, Nitra, Tekov, Zemplín); na čele žúp – komitátov stáli župani menovaní kráľom, niektoré župy sa členili na menšie správne jednotky – hradské obvody – po Štefanovej smrti (1038) sa rozpútali nástupnícke boje, do ktorých zasahovali nemeckí panovníci Henrich III. a Henrich IV., ktorí v polovici 11. storočia podnikli niekoľko výprav do Uhorska, podporovali tých uchádzačov o uhorský trón, ktorí boli ochotní uznať vazalský vzťah a podriadiť Uhorsko Rímskonemeckej ríši – kráľ Ondrej I. udelil mladšiemu bratovi Belovi v roku 1048 vojvodský titul a zriadil Nitrianske údelné vojvodstvo (patrilo sem celé Nitriansko, stolice na východnom Slovensku a v Biharsku, spolu 15 žúp – komitátov, čo bola tretina kráľovstva) – toto územie slúžilo ako nárazníkové územie proti vpádom zo severu a západu – Belo mal značne nezávislé postavenie, razil vlastné mince s vyšším obsahom striebra ako mali kráľovské mince, mal vlastné vojsko a robil samostatnú politiku; nadviazal aj styky s Byzanciou – podobné postavenie mali aj ďalší nitrianski vojvodovia Gejza a Ladislav, ktorí sa neskôr stali kráľmi – Ladislava I. za jeho zásluhy pre cirkev vyhlásili za svätého – obsadzovanie Slovenska sa skončilo v 11. storočí za Ladislava I.

Hospodársky, sociálny a etnický vývoj v 11. a 12. storočí

– prevládalo poľnohospodárstvo, u starých Maďarov aj pastierstvo – remeslo sa sústreďovalo v niektorých osadách (odtiaľ názvy: Kováčovce, Hrnčiarovce, Tesáre,...) – poľovníctvo, chov dobytka, rybárstvo (Rybáre, Rybárpole, Chrťany, Psiare,...) – polia sa obrábali radlom – ťahali voly (kôň na vojenské účely) – ťažba rúd: Banská Štiavnica, Slovenské Rudohorie (železná ruda) – za Štefana I. sa začalo s razbou uhorských mincí, boli to strieborné denáre a poldenáre (oboly), v obehu boli aj zahraničné mince