Dejiny čistoty od staroveku po novovek

Dejiny čistoty od staroveku po novovek
 
1.1 Starovek
V najstarších sumerských a babylonských zákonoch sa mnohokrát uvádza ako trest, či ako skúška nevinnosti hodenie človeka do rieky. Z iných tabuliek vieme, že ľudia v Mezopotámii vedeli plávať a viacerí sa živili ako rybári. Z riek rozvážali vodu ku zavlažovaniu polí, používali ju pri varení a tiež sa v nej pravidelne umývali. Je preto jasné, že voda patrila ku každodennému životu. Práve tá blízkosť riek prinášala ľuďom úrodu. To v zväčšenej miere platilo o starovekom Egypte a životodarnom Níle. Vody tu bolo dosť a  je zaznamenané, že ľudia chápali starostlivosť o vlastnú čistotu ako nutnosť. Starý Egypťania sa umývali pravidelne a často. Je zaznamenané, že sa umývali pred jedlom aj po ňom a okrem rúk si umývali aj tvár. Hieroglyfický znak ,, sadnúť si ku stolu“ mal aj druhý význam ,,umývať si ruky“. Umývanie slúžilo aj na osviežovanie počas teplých dní. Ale okrem toho malo aj náboženský význam. Pred vstupom do chrámu kňazi aj veriaci museli umyť celé telo.  V areáloch chrámu z Novej  a Starej ríše existovali nádrže  s vodou, ktoré slúžili pre rituálne kúpele. Práve v tom bol obrovský rozdiel medzi stredovekom a starovekom. Do staroegyptského chrámu mohli vstupovať iba čistý ľudia , ale do stredovekého chrámu prichádzali ľudia s pokorou v duši, špinavý a na tých, ktorí boli až príliš čistý sa pozerali ako na neveriacich.
Umývanie a celková čistota patrili neodmysliteľne aj ku starogréckej kultúre. Starí Gréci sa ráno pravidelne umývali, cez deň sa kúpali, vzhľad tela udržiavali kozmetikou a cvičením. Aj v starom Grécku patrila čistota k náboženskému kultu. Čistota tela bola v starovekej kultúre spoločenskou záležitosťou. Je známe, ako sa Gréci s opovrhnutím na filozofov, ktorí sa chceli vzoprieť tejto spoločenskej záležitosti a svoj postoj demonštrovali askézou a zanedbanou starostlivosťou o svoje telo. Rovnako sa pozerali aj na susedné národy, ktorí označovali za barbarov. Gréci ich považovali za krutých, špinavých a nevzdelaných. Ideál gréckej módy bol úplne opačný. Človek mal byť krásny a dobrý.

Jedinou výnimkou v starovekom Grécku, keď sa tolerovala špina na tele, bolo vyjadrenie smútku pri  úmrtí najbližšieho člena rodiny, ale tiež pri oficiálnych pohreboch a pri úmrtiach vládcov. Bolo zvykom, že sa pozostalí niekoľko dní neumývali, často si dokonca sypali popol na hlavu, aby zdôraznili smútok. Pravidelné umývanie bolo od najstarších časov bežné aj v starovekom Ríme. Aj napriek tomu  existoval malý rozdiel oproti Grékom. Aj keď Rimania poznali kúpele s horúcou vodou dlho, umývali sa pravidelne v studenej vode. Rimania boli zdatní vojaci a otužilosť patrila k základným vlastnostiam muža. Urobili z kúpania v studenej vode dokonca spoločenskú záležitosť. Už od archaických dôb sa bez ohľadu na počasie muži kúpali pred zrakom všetkých ľudí v Tibere.
Od 3. storočia p. n. letopočtom prijímala starorímska spoločnosť kultúrne návyky od svojich gréckych susedov. To platilo aj o umývaní o celkovej hygiene tela, spojenej so športovaním. Čistota bola spoločenskou nutnosťou  a aj vysokopostavení ľudia by sa znemožnili, keby sa objavili na verejnosti špinaví a neupravení. Na svoju čistotu dokonca dbali aj rímski legionári. Kde to bolo možné, stavali vo svojich táboroch kúpele alebo sa kúpeli v riekach.
Skutočným vstupom do čistoty antického sveta bol príchod Germánov. Ale to bolo vtedy, keď zjemnenosť rímskeho života už začala ohrozovať silu vojenského impéria a to sa nedokázalo tlaku nepriateľov účinne brániť. Zatiaľ čo v dobe republiky boli Rimania otužilí a neohrozenými vojakmi, tak počas blahobytných čias za vlády prvých cisárov zleniveli. Nakoniec sa rímski vojaci stali Nemci, proti ktorým rímski cisári tak tvrdo bojovali. Nemeckí vojaci si zachovali domáce návyky a aj nedbalú starostlivosť o čistotu. Aj keď sa  na vernosť germánskych kmeňov príliš spoľahnúť nedalo, rozpadajúce sa rímske impérium inú možnosť nemalo. Tlak nepriateľských germánskych kmeňov na Rím naberal na sile, až v polovici 5. storočia títo špinaví a neupravení dobyvatelia rozvrátili tisícročnú ríšu kultivovaných a čistotu milujúcich Rimanov.
 
1.2 Stredovek a novovek
Sťahovanie národov a zánik rímskej ríši sa podľa historikov Európa prepadla do chaosu, krutosti a temna. V oblasti hygieny platí toto tvrdenie dvojnásobne. Iba v spoločnosti najbohatších ľudí. Ktorí žili na území ovládanom najprv Rímom sa ešte určitý čas udržalo povedomie dávneho spôsobu života. Obyvatelia však veľmi rýchlo podľahli devastujúcemu vplyvu, ktorý so sebou  priniesol  zánik centrálnej vlády. Tam, kde ľudia bojovali o holú existenciu, nemala miesto starostlivosť o vzhľad. Ale aj napriek tomu sa  ešte v 8. storočí stavali v niektorých juhoeurópskych palácoch teplé aj studené kúpele a panovníci sa pravidelne kúpali. Kúpali sa vždy v sobotu a to bol aj deň kedy si vymieňali oblečenie. 

Samozrejme podobná starostlivosť o čistotu neplatila pre iný dvor. Čistota bola výsadou panovníkov a podobné privilégium ich služobníci nemali. Ale vôbec ich to netrápilo, pretože plné misy jedla im boli prednejšie. Rozprávanie o hygiene v stredoveku je trochu fádne. Ľudia chodili v nepraných šatoch, odpadky odhadzovali všade kde sa dalo a umývali sa iba občas. Lepšie povedané umývali si iba ruky a tvár. O umývaní kronikári nepísali, pretože považovali za ponižujúce písať o niečom tak bezvýznamnom. Zmienky nájdeme iba v cirkevných legendách.

Z minulosti sa do stredoveku uchoval len rituálny význam umývania rukou. Bol dokonca významným obradom, ktorý sa uskutočňoval v priebehu omší. Ruky si veriaci umývali často aj pred vstupom do chrámu. Počas omši si kňaz umýval ruky skôr, ako pristúpil k eucharistickej modlitbe. Aj napriek absencii zmyslu pre hygienu si ľudia v stredoveku často umývali ruky pred jedlom. Ale len v prípade, že si zasadli k stolu, obvykle pri hostinách či vo väčšej spoločnosti. V stredoveku sa na umývanie používali veľké misy, ktoré sluhovia prinášali priamo ku stolu. Ale tento rituál nie je skutočná hygiena. Umývanie rukou malo často symbolický význam, ľudia iba zbežne namočili ruky do vody a tým to skončilo. Otázkou samozrejme je, kde je pravda. Iné premene uvádzajú, že to s vikingskou hygienou nebolo až také zlé. Sobota bola označovaná ako laugardagr, čo znamená deň kúpeľa. Vikingovia, ktorí dobili Anglicko a žili tam niekoľko storočí, si vraj česali vlasy, v sobotu sa kúpali a dokonca si často vymieňali oblečenie.

Pokým cirkev odcudzovala umývanie za zdroj hriechu, mala dvojím spôsobom trochu pravdu. Vieme, že v stredoveku si na čistotu a vzhľad potrpeli mladí chlapci, ktorí radi zvádzali dievčatá. To potvrdzuje aj najstarší erotický Román u ruži z konca 13. storočia, v ktorom autor radí zvádzačom:,, Nepripusti špinu - krásu hubí“. Ruky si umývaj a čisti si zuby. Unikátne sú poznámky mnícha z kláštora sv. Havla, ktorý o vlastnom kláštore napísal, že v swarzwadskom kláštore Hirsau sa mnísi môžu kúpať iba dvakrát do roka.
Je tak trochu paradoxom, že medzi najšpinavšie vrstvy stredovekej spoločnosti patrili vládcovia a kňazi. Panovník a jeho rytieri boli predovšetkým bojovníci a veľa času trávili v sedle. Preto sa problémom ako pravidelná hygiena netrápili. Preláti museli zas dodržiavať cirkevné príkazy o telesnej zdržanlivosti. Ten, kto by bol príliš čistý, by nezískal v očiach ostatných povesť svätého muža, a tým mu hrozilo, že nedostane  za svoju prácu nedostane odmeny, ktoré ho živili. Prelátom často hrozilo, že im bude zakázaný pracovný postup.
 
1.3 Mydlo
O tom kto prvý a kde objavil mydlo, vedú historici  rôzne diskusie a v takmer každej literatúre nájdeme iné údaje. Dôvodov je síce viac, ale najhlavnejší  spočíva v definícii čo sa dá vlastne považovať za mydlo. Zatiaľ čo sa v staroveku rôzne pasty  používali k praniu bielizne bežne, sa k umývaniu za to nepoužívali vôbec. Teda s istotou môžeme konštatovať, že mydlo ako prací prostriedok sa používalo oveľa skôr ako mydlo na umývanie.
V starovekom Egypte ľudia  veľmi často prali svoje oblečenie, dávali tomu veľkú pozornosť. Špinu a tuk rozpúšťal natron (zmes kyslého a normálneho uhličitanu sodného a iné prímesi). Podľa francúzskeho egyptológa P. Montesa existovala dokonca akási pasta podobná mydlu, zložená z popolu , hliny a ešte jednej ťažko špecifikovateľnej látky z pojiva. Doklady o výrobe mydla pochádzajú približne z roku 2800 p. n. l. Z Babylonu (archeologický nález z keramických nádob s látkou, chemicky podobnou mydlu). Z obdobia roku 2200 p. n. l. pochádza hlinená tabuľka s popisom prípravy mydla z vody, liehu a kassiového oleja. V starom Babylone však mydlo neslúžilo na umývanie ,ale na liečenie rán.

Mydlo poznali aj ľudia v starovekej Palestíne a neskôr aj Feníčania a Gréci. Tieto mydlá však slúžili na čistenie vlny. Mydlo samozrejme poznali aj v starovekom Ríme ( v týchto časoch poznali mydlo pod názvom ,,sapo“, odtiaľ je odvodený názov saponát). Plinius Starší popisuje v 1. st. n. l., ako barbarské kmene Galov a Germánov vyrábajú mydlo z kozieho loja a dreveného popola. Týmto mydlom si vraj natierali vlasy. O tom, že sa v tejto dome mydlo vyrábalo a využívalo svedčí aj nález mydlárne v ruinách juhotalianskeho mesta Pompeje. Až v 2.st. n. l. sa objavuje zmienka v knihe slávneho lekára Galéna , ktorý popísal blahodárne účinky mydla pi očiste ľudského tela. Od tej doby sa začalo mydlo vo veľkej miere používať aj pre toaletné účely. Bolo pridané medzi hygienické pomôcky vo východnej časti Byzantskej ríši. Byzantské mydlá sa  podľa zachovaných prameňov predávali aj do susedných krajín. Tieto mydlá sa vyrábali z olivového oleja , vápna a draselného liehu. Mydlo bolo mazľavé, malo čiernu alebo hnedú až zelenú farbu a údajne nemalo príliš lákavú vôňu.

Z Byzancie sa výroba mydla rozšírila aj do Arabských krajín, kde sa vyrábalo predovšetkým z olivového oleja. Arabi patrili medzi dobrých znalcov chémie a ich zásluhou sa v 7. storočí začali mydlá farbiť a a mydlá už aj voňali. Ako prvý vyvinuli toaletné mydlo tuhé aj tekuté. Vyrábali aj špeciálne penové mydlo na holenie. Ich výrobky sa predávali do celého
Stredomoria. Najvýznamnejšími výrobnými strediskami bol palestínsky Nábulus a mesto Basra( dnešný Irak). Do západnej Európy sa výroba toaletného mydla dostala zo severnej Afriky z kadiaľ sa sťahovali Arabi na dobité španielske územia. Vďaka obchodným podmienkam severotalianskych miest  sa mydlo v 14. storočí začalo vyrábať aj v Benátkach a v Janove, a v 16. storočí v prístave Marseille. Marseilleské mydlo vynikalo kvalitou, vyrábalo sa tuhé aj tekuté, bolo bielené a parfumované, a dalo sa kvalitou porovnať s dnešným. Postupne sa mydlo rozšírilo aj do západoeurópskych krajín, hlavne do Anglicka, severného Francúzska a Holandska. Avšak kvalita tohto mydla sa nedala porovnať s kvalitou mydla v iných štátoch, pretože toto mydlo sa vyrábalo iba z rybieho tuku. O používaní mydla v Stredoveku máme len minimum overených správ. Na jednej strane existovali mydlárne, ktoré mydlo vyrábali a predávali, na druhej strane sa zachovalo varovanie lekárov, že umývanie mydlom je pre telo škodlivé. Preto niektorí historici usudzujú, že mydlo sa používalo len ako prací prostriedok alebo ako prostriedok na upratovanie. Čo je samozrejme nezmysel, pokiaľ túto predstavu porovnáme s kvalitou toaletného mydla v renesancii. Ľudia, predovšetkým tí zámožnejší sa určite umývali mydlom aj napriek tomu, že ho brali skôr ako kozmetiku alebo parfum.

Vo veľkom sa toaletný mydlo začalo vyrábať až začiatkom 19. storočia. V roku 1806 založil William Colgate v New Yorku továrňu na výrobu mydla so značkou Colgate and Co. V roku 1872 začal vyrábať prvé parfumované mydlo. Pretože mydlá sa dobre predávali vznikali aj ďalšie výrobné podniky. V Cincinnati firma Williama Proctera a Jamesa Gamblea, na západe firma B. J. Johnsona, ktorá sa v roku 1916 premenovala na Palmolive, pretože vyrábala mydlá zo zmesi palmového a olivového oleja. Priemyselná výroba mydla v Čechách sa začína od polovice 19. storočia. V roku 1848 zahájil vo svojom dome v Liberci výrobu mydla tamojší sedliak Georg Schicht. Výrobky sa predávali dobre a v roku 1867 zásoboval mydlom celé Česko. Jeho syn Johann vybudoval v roku 1882 veľkú továreň na výrobu mydla v Novosedlicích Ústí nad Labem. Z tejto továrni sa pred 1. svetovou vojnou stala najväčšia továreň na spracovanie tuku v Európe. Konkurovať jej mohli len veľké anglické továrne. Medzi svetovými vojnami malo ,,Schichtovo mydlo“ veľké meno.
Dokonca sa o toto mydlo zaujímali aj Spojené štáty Americké.

1.4 Papierový uterák
Na začiatku tohto objavu bol omyl. V roku 1907 obdržala istá firma v americkej Philadelphii, ktorá sa zaujímala o výrobu toaletného papiera, od svojho dodávateľa vagón s rolkami papiera, ale viac ako táto firma potrebovala. Riaditeľ spoločnosti Arthur Scott stál pred rozhodnutím čo s ním urobí. Pôvodne ho chcel reklamovať a vrátiť, ale potom sa náhodou  dopočul o jednej učiteľke z materskej školy, kde prepukla nejaká epidémia. Aby učiteľka zabránila šíreniu epidémie požiadala riaditeľa o tento papier. Tento papier začali deti používať ako uterák, utierali si doň ho ruky, aby zabránili šíreniu epidémie. Arthur Scott papier nevrátil a začal z neho vyrábať papierové uteráky. Aj keď to trvalo ešte niekoľko rokov, kým sa tento nápad ujal. Papierové utierky dobili svetové trhy.
 
1.5 Starostlivosť o uši
Väčšina ľudí si dlhú dobu čistili uši jednoducho iba prstom. Ale aj čistenie uší ma svoju históriu. Starí Gréci používali na čistenie uší zvláštnu lyžičku nazývanú ótoglyfis. Kostené alebo kovové lyžičky(auriscalpium) boli bežné v prostredí vznešených Rimanov. České renesančné spisy sa zmieňujú o špeciálnej lyžičke, ktorej sa hovorilo ,,ušipar“.