Formovanie sovietskeho bloku

Formovanie sovietskeho bloku

– po vojne sa pred ZSSR vynorila otázka, ako obnoviť vojnou zničenú krajinu

– už v roku 1948 priemyselná výroba prekročila predvojnový stav a naďalej rástla

– veľmi pomaly sa oživovala poľnohospodárska výroba, na zásobovanie miest sa používali podobné prostriedky :roľníkom sa odoberali potraviny násilím, v roku 1946 vypukol na Ukrajine ďalší hladomor

– po vojne Stalina trápili aj iné obavy – domov sa vracali milióny vojakov zo zahraničia, kde poznali svet, ktorý im sovietska propaganda zakrývala, preto sa Stalin rozhodol zostriť kontrolu nad všetkými oblasťami života – novým upevnením diktatúry

– do gulagov sa dostávali ďalšie milióny ľudí

– aj stranícky aparát zasiahli nové čistky, ktoré sa nevyhli ani armáde

– v povojnových rokoch Stalinov diktátorský spôsob vládnutia dosiahol vrchol

– strach pred vplyvmi zo zahraničia naplno zasiahol sovietsku vedu a umenie, začala sa kampaň za „ ideovú očistu vedy a kultúry“, ktorej cieľom bolo izolovať krajinu od okolitého sveta

– izolovanie kultúrneho života sa nieslo pod heslom boja proti kozmopolitizmu ( nepriaznivými pre sovietsky režim sa stali napr. hudobníci S. Prokofiev, D. Šostakovič, A. Chačaturjan, spisovateľ M. Bulgakov a iní.....)

– prijatím tzv. Trumanovej doktríny si začal aj Stalin uvedomovať, že v Európe sa skončili nestabilné povojnové pomery, v ktorých bolo možné dúfať vo víťazstvo komunizmu, to prinútilo ZSSR k snahe o konsolidáciu svojho bloku

– v strednej a východnej Európe sa začala sovietizácia , resp. presadzovanie sovietskeho modelu komunizmu

– tieto krajiny mali tvoriť akési nárazníkové pásmo medzi ZSSR a Európou, ktorú oslobodzovali iné jednotky

– pod tlakom ZSSR začali krajiny nárazníkového pásma svoju politiku prispôsobovať jeho záujmom

– v prvých mesiacoch po vojne sovietskej politike nahrávala povojnová atmosféra, hlavne ľavicový posun v každej európskej spoločnosti

– za hlavných sprostredkovateľov si vybral domáce komunistické strany

– keďže pri slobodných voľbách „hrozilo riziko víťazstva“ nekomunistických strán, snažili sa Sovieti o založenie organizácie, , ktorá by určitým spôsobom koordinovala činnosť komunistických strán a doviedla ich tak do víťazného konca

– za tým to účelom bola v septembri 1947 do poľského mesta Szklarska Poreba zvolaná konferencia komunistických strán

– tam bolo založené INFORMBYRO ( Informačné byro komunistických a robotníckych strán), členmi sa stali komunisti zo ZSSR, ČSR, Poľska, Maďarska, Bulharska, Rumunska, Juhoslávie, Francúzska a Talianska

– v praktickej činnosti sa činnosť Informbyra prejavovala bezodkladným vykonávaním príkazov z Moskvy

– aj vďaka činnosti Informbyra začali v strednej a východnej Európe vznikať tzv. ľudovodemokratické štáty, čo bol v podstate dobový termín pre komunistické diktatúry

– schéma komunistických prevratov bola v zásade rovnaká, najprv sa konali slobodné voľby, ktoré vďaka dozoru sovietskej armády boli často zmanipulované tak, aby z nich víťazne vyšli komunistické strany, pokiaľ sa predsa podarilo zvíťaziť nekomunistickým stranám, začalo komunisti opäť so sovietskou pomocou s osočovaním a kriminalizovaním nekomunistických strán

– po úspešne prevedenom prevrate s pravidla nasledoval podpis priateľskej zmluvy so ZSSR, ktorou si Stalin zabezpečil svoju dominanciu v tomto priestore

– napr. postup komunistických strán nazvali výstižne maďarskí komunisti salámovou taktikou

– bývalé krajiny sovietskej záujmovej sféry sa zmenili na spoločenstvo satelitných štátov, tzv. sovietsky blok, pevne riadené a do detailov kontrolované ZSSR

krajina	obdobie prevratu	meno vodcu komunistov
Rumunsko	1946-1947	George Georgiu-Dej
Bulharsko	1947	Juraj Dimitrov
Poľsko	1947	Boleslaw Bierut
Maďarsko	1947-1948	Matyás Rákosi
ČSR	1948	Klement Gottwald

a) Sovietsko – juhoslovanská roztržka

– aj v Juhoslávii sa po vojne dostali k moci komunisti

– na rozdiel od ostatných štátov však juhoslovanské národy ( Srbi, Chorváti, Slovinci, Bosniaci, Macedónci a Albánci) za svoju slobodu nevďačili sovietskej armáde, ale domácemu odboju, na čele ktorého stál partizánsky vodca Josip Broz Tito

– aj v Juhoslávii vládla komunistická diktatúra, ale rozdiel bol v tom,že tam zaviedli komunisti vlastný a nie sovietsky model diktatúry

– bezprostredne po vojne boli juhoslovansko-sovietske styky veľmi priateľské, potvrdené spojeneckou zmluvou v roku 1945

– problém nastal v roku 1947, keď začal Tito podnikať prvé kroky na vznik akejsi balkánskej federácie, do ktorej by okrem Juhoslávie patrili aj Bulhari a Albánci

– spor vyvrcholil v roku 1948, keď boli juhoslovanskí komunisti na pôde Informbyra obviňovaní zo zrady socializmu a dokonca aj z fašizmu

– Tito odmietol Stalinove požiadavky na podriadenie sa, čo viedlo k vylúčeniu Komunistickej strany Juhoslávie z Informbyra, odvolaniu sovietskych poradcov z Belehradu, a k politickej a ekonomickej izolácii Juhoslávie

– vojenskému konflikti zabránilo pravdepodobne iba vypuknutie Kórejskej vojny v roku 1950

– sovietsko – juhoslovanský konflikt poukázal na „nebezpečenstvo nacionalizmu“ v sovietskom bloku

– Stalin sa začal obávať, aby Juhosláviu nenasledovali ďalší komunistickí vodcovia v Európe, preto na prelome 40. a 50. rokov 20. storočia inicioval vlnu čistiek, ktorými mali byť odstránení predstavitelia tzv. nacionalistickej úchylky

– v prvej vlne boli na dlhoročné tresty a priamo na smrť odsúdení vodcovia opozícií, radoví občania predstavitelia a príslušníci cirkví

– v druhej vlne boli odsúdení predstavitelia komunistických strán napr. v Poľsku ( Wladyslaw Gomulka-väznený), v Maďarsku ( László Rajk – popravený), v ČSR ( Rudolf Slánský-popravený, Vladimír Clementis – popravený, Gustáv Husák- väznený)

b) Hospodársky vývoj

– so sovietizáciou politického života postupovala aj sovietizácia hospodárstva

– v každej krajine sa prijímali direktívne národnohospodárske plány- päťročnice, krajinám bol vnútený monolitný model hospodárskeho vývoja

– v súvislosti s juhoslovanskou neposlušnosťou vznikla aj ekonomicko- mocenská organizácia, ktorá mala spočiatku slúžiť na koordináciu sankcií voči Juhoslávii

– 5.-8.1. 1949 založilo sedem štátov sovietskeho bloku Radu vzájomnej hospodárskej pomoci – RVHP ( ZSSR, ČSR, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko, Rumunsko, Albánsko- vystúpilo v roku 1961), ktorá mala koordinovať a urýchliť ekonomický vývoj krajín sovietskeho bloku, v skutočnosti však mala podriadiť sovietskemu vojensko-priemyselnému komplexu aj ekonomiky ostatných satelitov

– v roku 1950 do RVHP vstúpila NDR, v roku 1962 Mongolsko, od roku 1964 mala svoje zastúpenie v jednotlivých sekciách aj Juhoslávia, v roku 1972 Kuba, v roku 1978 Vietnam, jej sídlom bola Moskva, svoju činnosť ukončila v roku 1990

– začiatkom 50. rokov 20. storočia sa vo všetkých krajinách sovietskeho bloku začala kolektivizácia poľnohospodárstva- násilné združstevňovanie

– sovietskemu modelu sa muselo prispôsobiť aj riadenie kultúrneho života

c) Stalinova smrť a zmena sovietskej politiky

– 5.3.1953 zomrel Stalin

– v najužšom vedení strany sa rozpútal brutálny mocenský boj ( vrcholil zavraždením jedného z kandidátov na najvyššiu pozíciu- šéfa tajnej služby L. Beriju)

– z boja o nástupníctvo v rokoch 1953-1955 víťazne vyšiel Nikita Sergejevič Chruščov, stal sa prvým tajomníkom ÚV KSSZ , oficiálne sa však najužšie vedenie strany rozhodlo, že bude rešpektovať zásady kolektívneho vedenia, doba Stalinovej samovlády bola preč, no namiesto moci jedného človeka nastúpila vláda oligarchie

– hospodárstvo bolo do značnej miery zmilitarizované, čo sa prejavovalo na nízkej výrobe spotrebných tovarov a na veľmi nízkej životnej úrovni obyvateľstva komunistických krajín

– Chruščov sa preto začal výraznejšie zaujímať možnosťami oživenia poľnohospodárstva a spotrebného priemyslu

– na medzinárodnom poli sa snažil o zníženie napätia, dokonca navštívil USA

– vo vnútornej politike sa rozhodol zasadiť mýtu o Stalinovi rozhodnú ranu

– vo februári 1956 sa zišiel XX. zjazd KSSZ, na ktorom predniesol tajný referát ( medzi delegátmi na uzavretom zasadaní), v ktorom jednoznačne odsúdil kult Stalinovej osobnosti, pomenoval Stalinove zločiny, odsúdil stalinský spôsob vlády, nekritizoval však komunistický systém a aj napriek zmierneniu represálií nedošlo k odstráneniu diktátorského spôsobu vlády v ZSSR- režim bez masovéhoteroru, ale so zachovaním politického systému- NEOSTALINIZMUS

– zrušil však niektoré obmedzenia slobody, propagoval mierové spolužitie národov, zastavil kampaň proti Juhoslávii
( v roku 1955- ospravedlnenie Titovi)

– Chruščovova politika bola na sovietske pomery nezvykle liberálna ( umelci toto obdobie nazvali „ dobou odmäku“)

– ZSSR ďalej zbrojil a upevňoval svoju vojenskú silu, úspešne rozvíjal svoj kozmický program (4.10. 1957 vypustil prvú umelú družicu Zeme Sputnik1)

– kombinácia zahraničných a vnútorných neúspechov však podlomila Chruščovove pozície a v roku 1964 ho zvrhlo Politbyro a jeho nástupcom sa stal prívrženec tradicionalistického konzervatívneho krídla v komunistickej strane Leonid Iľjič Brežnev – začala sa éra neoficiálnej rehabilitácie J. V. Stalina

d) Prejavy protikomunistického odporu v Európe

– obdobie 50. rokov 20. storočia, aj v súvislosti so Stalinovou smrťou, sa stalo obdobím masových prejavov nespokojnosti národov v strednej Európe s komunistickou diktatúrou

Situácia v NDR

– už v roku 1953 došlo k výbuchu odporu v tzv. východnom Berlíne, kde proti komunistickej diktatúre protestovali nemeckí študenti a robotníci

– Ústredný výbor SED vyhlásil v roku 1953 nový kurz- zvýšenie životnej úrovne

– berlínski stavbári protestovali proti zvýšeniu noriem- vypuklo ľudové povstanie ( 17.6.1953), ktoré bolo potlačené vojskami ZSSR

Situácia v Poľsku

– historicky podmienené nepriateľstvo Poliakov voči Rusom, ako aj neobmedzené zasahovanie do poľských záležitostí viedlo v roku 1956 k masovým nepokojom

– 28.6.1956- vzbura poľských robotníkov v Poznani

– v októbri sa po 8 rokoch väzenia dostal do vedenia strany Wladyslaw Gomulka, keďže neprejavoval nepriateľstvo voči komunistickému režimu, Sovieti vojensky nezasiahli a nechali ho pri moci

– bolo umožnené drobné podnikanie, roľníci vystupovali z družstiev, zlepšili sa vzťahy cirkev-štát

– vďaka tomu sa Poľsko stalo najslobodnejším komunistickým štátom Európy

– už v roku 1957 bola opäť zavedená cenzúra

Revolúcia v Maďarsku

– úspech Gomulku v Poľsku povzbudil komunistov v Maďarsku, ktorí sa chceli zbaviť stalinistu M Rákosiho a E. Geroa

– v júni 1956 sa predseda vlády Imre Nagy vyslovil za demokratizáciu strany a štátu ( snaha o pluralitnú demokraciu, neutralitu Maďarska, slobodné voľby), čím narazil na odpor Rákosiho, ktorý mal podporu ZSSR

– v októbri 1956 prerástla nespokojnosť do protikomunistickej revolúcie

– 23.10. 1956 vypuklo ľudové povstanie v Budapešti

– 4.11.1956- útok sovietskych tankov na Budapešť ( zahynulo asi 400Maďarov, 600 sovietskych vojakov)

– po tejto „ druhej sovietskej okupácii“ sa krajinou prehnala vlna represálií, tisíce ľudí bolo uväznených, tristo popravených ( vrátane I. Nagya), státisíce ušli do cudziny

– k moci sa dostal János Kádar- ktorý bol promoskovsky orientovaný