Rozpad komunistického bloku

Rozpad komunistického bloku

1. Počiatky rozpadu

– po Karibskej kríze, ktorá bola v ZSSR považovaná za Chruščovove osobné zlyhanie, došlo k zmene na najvyššom poste strany, keď sa v roku 1964 stal novým generálnym tajomníkom KSSZ predstaviteľ neostalinistického krídla Leonid Iľjič Brežnev

– Brežnev opätovne zaviedol vládu tvrdej ruky nielen v ZSSR, ale aj v ostatných komunistických krajinách

– najtvrdšie jeho ruku pocítili v ČSSR v roku 1968, keď sovietske vojská potlačili pokus o reformu komunistického systému

– Brežnevova doktrína proklamovaná po invázii do ČSSR dokazovala oprávnenosť útokov vojsk Varšavskej zmluvy v záujme „ ochrany “ socializmu
-od roku 1977 bol Brežnev predsedom prezídia Najvyššieho sovietu

– okupáciou Československa stratili aj poslední sympatizanti komunistického režimu nádej na jeho reformovateľnosť

– v strednej a východnej Európe nastalo obdobie stagnácie, ktoré sa prejavovalo nielen po stránke ekonomickej

– množil sa nezáujem o verejné veci a začínali sa organizovať hnutia odporu a občasné štrajky ( hlavne v Poľsku)

– k slovu sa čoraz častejšie dostávali disidenti, ktorí kritizovali nedodržiavanie ľudských práv, ku ktorým sa ich vlády oficiálne zaviazali v Helsinkách

– najvýznamnejší diidenti tohto obdobia: A. I. Solženicyn, A. D. Sacharov ( ZSSR), A. Michnik ( Poľsko), V. Havel

– v roku 1982 zomrel Brežnev a do funkcie generálneho tajomníka KSSZ nastúpil Jurij V. Andropov- bývalý šéf KGB (Komitet gossudarstvenoj bezospasnosti – Výbor štátnej bezpečnosti)

– nastala politika reforiem zhora ( boj proti korupcii, za vyššiu produktivitu práce)

– v roku 1984 Andropov zomrel a nahradil ho Konstantin U. Černenko, ktorý sa usiloval o návrat brežnevovského štýlu politiky

– Černenko však v roku 1985 zomrel a v Ústrednom výbore strany sa rozpútal oj o následníctvo medzi starými
„ gerontokratmi“ a mladými „ päťdesiatnikmi“, ktorí si uvedomovali potrebu reforiem v ZSSR

– z boja vyšiel víťazne M. S. Gorbačov, ktorý sa od roku 1985 stal najvyšším predstaviteľom ZSSR

– cieľom jeho politiky sa stala reforma sovietskeho systému : glasnosť ( informovanosť verejnosti) a perestrojka
( prestavba socialistického systému)

– pokus o oživenie ekonomiky bol neúspešný

– získal si popularitu v zahraničnej politike: dohoda s USA o znížení stavu jadrových zbraní a zbrojenia ( 1985- Ženeva, 1986- Reykjavík, 1987- Washington, 1988- Moskva), odchod sovietskych vojsk z Afganistanu

– onedlho si Gorbačov uvedomil, že komunizmus je už nereformovateľný a že svojím konaním dal do pohybu proces rozpadu sovietskeho bloku

– od roku 1991 bol prvým a jediným prezidentom ZSSR ( dovtedy sa takéto označenie nepoužívalo)

– 19.8. 1991- augustový puč v ZSSR ( viceprezident G. Janajev, šéf KGB Krjučkov)

– po trojdňovom väznení na Kryme sa vrátil Gorbačov do Moskvy, odchádza z politiky- proces rozpadu a zániku sovietskeho bloku

– 12.12.1991 ZSSR zanikol a na jeho mieste vzniklo Spoločenstvo nezávislých štátov (SNŠ)- bez Litvy, Lotyšska a Estónska

– v rokoch 1989-1990 postupný rozpad sovietskeho bloku- 1.7.1991 bol v Prahe podpísaný Protokol o ukončení platnosti Varšavskej zmluvy, nastáva obnova demokracie a pluralitného názorového prostredia- koniec studenej vojny

2. Pád komunizmu v Poľsku

– bolo najnepokojnejšou časťou sovietskeho bloku

– veľmi významnú úlohu tu zohrávala katolícka cirkev, ktorej prestíž zvýšila aj voľba Jána Pavla II. za pápeža v roku 1978

– prvé príznaky nepokojov sa začali prejavovať v rokoch 1970 a 1976, keď došlo k masovým demonštráciám, ktoré boli ekonomického charakteru a boli potlačené

– v roku 1979 Poľsko navštívil Ján Pavol II.

– v auguste 1980 zachvátila Poľsko vlna štrajkov, v Gdaňsku došlo dokonca k okupácii tamojších lodeníc

– v septembri 1980 vznikol nezávislý odborový zväz Solidarita, na čele ktorej stál Lech Walesa

– v roku 1981 sa na čelo komunistickej strany dostal Wojciech Jaruzelski, ktorý Solidaritu zakázal a vyhlásil v krajine výnimočný stav ( do roku 1983), bol to pokus o záchranu komunizmu- nastalo obdobie normalizácie

– odpor k režimu pretrvával

– cestou z krízy bolo jednanie medzi vládnucimi komunistami a opozičnou Solidaritou v roku 1985

– v roku 1988 opäť došlo k masovým nepokojom a k vypísaniu slobodných volieb na rok 1989

– voľby vyhrala Solidarita a na čelo vlády sa po 40 rokoch postavil nekomunista Tadeusz Mazoviecki

– v rokoch 1990-1995 bol prezidentom Lech Walesa, 1996 – 2005 Alexander Kwašnievski, od roku 2005 je prezidentom Lech Kaczynski

3. Udalosti v Maďarsku

- po neúspešnej revolúcii v roku 1956 sa k moci dostal János Kádár- nastalo krátke obdobie teroristického režimu

– došlo k zreformovaniu komunistickej strany- Maďarská socialistická robotnícka

– začiatkom 60. rokov 20. storočia prechod k umierneným hospodárskym reformám a „ liberalizujúcej politike“, uvoľnenie nastalo aj v oblasti vedy a umenia

– Maďarsko sa stalo najliberálnejšou krajinou sovietskeho bloku- síce obmedzená trhová ekonomika, ale potom rýchly prechod k pluralitnému systému v roku 1989

– Kádár bol zosadený, jeho nástupcom sa stal Károly Grosz

– v roku 1989 bola vyhlásená Maďarská republika s úradujúcim prezidentom M. Szurosom ( 1989-1990)

– v roku 1990 boli parlamentné voľby, ktoré vyhralo Maďarské demokratické fórum a prezidentom sa stal Arpád Goncz- prezidentom bol v rokoch 1990-2000, Ferenc Mádl 2000-2005, Lászlo Solyom od roku 2005

4. Rumunsko

– po vojne slabá komunistická strana, zákaz opozičných strán

– v roku 1947 bol zvrhnutý rumunský kráľ Michal I. a vyhlásená Rumunská ľudová republika

– od roku 1968 bol generálnym tajomníkom strany Nicolae Ceausescu- nastolil totalitný štát s tajnou políciou Securitate

– relatívne nezávislá politika na ZSSR ( neúčasť na invázii do ČSSR, podpora Číny, návšteva Nixona v Bukurešti)
-neúspešná hospodárska politika- zadĺženie krajiny – bieda

– 1989 demonštrácia v Temešvári – krvavo potlačená

– Vianoce 1989- niekoľkodňová občianska vojna v Bukurešti

– Ceausescu s manželkou Elenou ( obvinení zo smrti 60 000 ľudí a zničenia hospodárstva)- tajne popravení

– vlády sa ujal Front národnej spásy

– prezidentom sa stal Ion Iliescu, od roku 1996 Emil Constantinescu

5. Bulharsko

– po oslobodení sovietskou armádou v roku 1944 ľavicový prevrat

– v septembri 1946 bola zrušená monarchia- cár Simeon II. abdikoval

– od roku 1947 komunistická diktatúra- na čele Jurij Dimitrov, vyhlásená Bulharská ľudová republika

– v 80. rokoch 20. st. vzniká hnutie odporu proti Bulharskej komunistickej strane

– v novembri 1989 bol odvolaný generálny tajomník strany Todor Živkov

– predsedom vlády sa stal Peter Mladenov, ktorý bol od roku 1990 prezidentom

6. Albánsko

– v roku 1946 bol zvrhnutý kráľ Zogu I. za pomoci Juhoslávie- víťazstvo komunistického režimu, bola vyhlásená Albánska ľudová republika

– nastolená ortodoxná stalinská diktatúra, najchudobnejšia európska krajina

– už koncom 50. rokov 20. st. sa krajina vymanila zo sféry sovietskeho vplyvu a orientovala sa na maoistickú Čínu

– v roku 1968 Albánsko vystúpilo z VZ a koncom 70. rokov 20. storočia došlo k roztržke s Čínou

– v roku 1982 zomrel diktátor Enver Hodža a jeho nástupcom sa stal Ramiz Alia, ktorý vládol do roku 1992

– v roku 1991 vo voľbách opäť zvíťazili komunisti

– máj 1991- generálny štrajk – komunisti boli nútení vzdať sa moci

– v marci zvíťazil v prezidentských voľbách demokrat Sali Berisha

– v roku 1996 opäť vypukli nepokoje a bol vyhlásený výnimočný stav

– v roku 1997 sa uskutočnili predčasné voľby- zvíťazila postkomunistická Albánska robotnícka

7. NDR

– vedúce postavenie mala Jednotná socialistická strana Nemecka ( SED )

– od roku 1971 bol generálnym tajomníkom SED Erich Honecker

– v roku 1972 sa normalizovali vzťah NDR a NSR a v roku 1973 sa oba štáty stali členmi OSN

– 7.10.1974 bola NDR vyhlásená za socialistický štát

– od leta 1989 začali hromadné úteky obyvateľstva na Západ, 9.10. 1989 bola veľká demonštrácia v Lipsku

– 9.11.1989 boli otvorené hranice a padol Berlínsky múr, opozičné hnutie sa organizovalo v Novom fóre_ začala sa cesta k znovuzjednoteniu Nemecka

– 1.7.1990 vznikla menová a hospodárska únia medzi oboma nemeckými štátmi

– 1.10. 1990- došlo k znovuzjednoteniu Nemecka a vzniku SRN ( veľký podiel na tom mal kancelár NSR H. Kohl)

8. Juhoslávia

– po sovietsko- juhoslovanskej roztržke bola Juhoslávia zo sovietskeho bloku

– v roku 1953 bol zriadený úrad prezidenta a od roku 1963 bola Juhoslovanská federácia označená za socialistickú
( SFRJ)

– nadviazanie vzťahov zo Západom, v roku 1966 vstup ku GATT

– koncom 60. rokov 20. st. prejavy národnostnej neznášanlivosti

– v roku 1971 bol kruto potlačený pokus Chorvátska o samostatnosť, v roku 1974 sa Tito stal doživotným prezidentom, po jeho smrti v roku 1980 moc prevzalo kolektívne predsedníctvo

– od polovice 80. rokov hospodárska a politická kríza, boj proti komunizmu v Chorvátsku a Slovinsku

– po voľbách v roku 1990 komunisti stratili monopol na moci

– v roku 1991- rozpad Juhoslávie, v júni 1991 bola vyhlásená samostatnosť Slovinska a Chorvátska

a) situácia v Chorvátsku

– v roku 1991 na 1/3 chorvátskeho územia bola vyhlásená Republika srbská krajina ( vyháňanie Chorvátov)

– vypukla občianska vojna: chorvátske jednotky x srbskí separatisti + federálna juhoslovanská armáda

– na jar 1992 bola situácia stabilizovaná aj vďaka jednotkám OSN – UNPROFOR)

– v roku 1995- postupné zastavenie bojov

b) situácia v Bosne

– 1.3.1992 odtrhnutie od Juhoslávie ( odtrhlo sa aj Macedónsko)

– proti bosenskej nezávislosti bola srbská aj chorvátska komunita v Bosne

– v apríli1992 bola vyhlásená Zväzová republika Juhoslávie za účasti Srbska a Čiernej Hory

– na území Bosny a Hercegoviny po konflikte medzi bosnianskymi moslimami a Chorvátmi bola vytvorená bosniansko- chorvátska federácia

– v roku 1993 Srbi ovládli 72% bosnianskeho územia- vodca Radovan Karadžič ( spoluzodpovedný za občiansku vojnu, za etnické čistky voči moslimom, v roku 1996 bol v Haagu obžalovaný z vojnových zločinov)- odmietol mierový návrh EÚ ( rozdelenie Bosny na 10 celkov rešpektujúcich etnické zloženie)

– v roku 1995 Srbi pod tlakom Západu prijali mierový návrh – počiatok definitívneho urovnania konfliktov- podpis Daytonskej dohody prezidentmi Srbska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny v novembri 1995