Diktát na prídavné mená (7. ročník)

Diktát na prídavné mená (7. ročník)

Diktát na prídavné mená (7. ročník) č. 1

Z dedkových synov je môj otec najmladší. Vyrastali v neďalekej dedine. Dnes už všetci jeho synovia bývajú v mestských domoch. V dedkových spomienkach často ožívajú staré časy. V jeho láskavých očiach je cítiť úprimný záujem. Rád rozpráva o zaujímavých zážitkoch z detstva. Spomína si aj na babkiných rovesníkov.

Na dedinských dvoroch mávali veľa zvierat. V lete poletoval nad ich hlavami včelí roj. Sliepkino vajíčko sa niekedy zakotúľalo až do trávy. Zvonka bolo počuť do domu mačkino mňaukanie. O Dunčových zvykoch vedel tiež dlho hovoriť. V treskúcich mrazoch prinútil svieži vzduch každého teplo sa obliecť. Vtedy radšej sedávali doma pri horúcich kachliach.

Diktát na prídavné mená (7. ročník) č. 2

V malebnej doline sa nachádza tichá horská chata. Z jej drevených okien je krásny výhľad na strmé skalnaté kopce. Okolitá príroda ponúka množstvo čarovných zákutí. Po zelenej lúke sa preháňajú štíhle srnky. V jemnom rannom svetle vyzerajú ako nežné bytosti z rozprávky.

Ich rýchle pohyby narušili len tiché šušťanie vetra v listoch vysokých stromov. Neďaleko sa vinie úzky potok s priezračnou vodou. Jeho brehy zdobia pestrofarebné kvety. V hĺbke medzi kameňmi sa mihotajú drobné strieborné rybky. V takomto pokojnom prostredí sa cíti človek oddýchnutý a šťastný.

Diktát na prídavné mená (7. ročník) č. 3

Ráno nás privítalo slnečné počasie. Modrá obloha bola bez jediného obláčika. Vzduch voňal po čerstvo pokosenej tráve. Cez otvorené okná prenikal do izby jemný vánok. Na stole vo váze rozvoniavali čerstvé poľné kvety. Ich pestré farby zdobili každé jedno lupienkové srdiečko.

Z vzdialenej lúky sa ozýval hlasný spev škovránka. Vtáčie trilky dopĺňalo tiché šumenie vysokých smrekov. Popoludní sme sa vybrali na dlhú prechádzku. Po lesnej cestičke sme kráčali k pokojnému jazierku. Na jeho hladine sa odrážali sýtozelené konáre stromov. Pri takomto krásnom dni by si každý želal, aby nikdy neskončil.

Diktát na prídavné mená (7. ročník) č. 4

V starodávnej knižnici boli uložené vzácne knihy. Ich hrubé kožené obaly zdobili zlaté písmená. Niektoré zväzky mali popraskané a zažltnuté strany. V tichu miestnosti bolo počuť len slabé šuchotanie listov. Za veľkými oknami sa pomaly stmievalo a na oblohe sa objavovali prvé žiarivé hviezdy.

Starý knihovník sedel v mohutnom kresle. Jeho vráskavá tvár prezrádzala dlhé roky skúseností. S láskavým úsmevom ukazoval návštevníkom najcennejšie diela. Každý, kto vošiel do tejto útulnej knižnice, pocítil kúzlo písaného slova. Tajomná atmosféra starých kníh dokázala preniesť čitateľa do iného sveta.