Diktát pre stredné školy (4. ročník SŠ)

Diktát pre stredné školy (4. ročník SŠ)

Už sa nepamätám presne, po koľkých mesiacoch samoväzby mi môj referent povolil knihu. Neviem ani, či mi ju sám dal po výsluchu, alebo mi ju podal bachar pri rannom raporte. Vtedy som, stojac na opačnom konci cely pod oknom, predpisovo odrecitoval: „Vyšetrovanec číslo stojedenásť. Prosby, sťažnosti, závady žiadne.“ Približne v tom istom čase mi cez deň začali nechávať odklopenú sedačku a stolík.

Na tom stolíku, ktorý bol v skutočnosti len kúskom úzkej dosky, ležala odvtedy Lermontovova zbierka Lyrika v preklade Zory Jesenskej. Istotne netušili, akú radosť mi tou knihou spôsobili. Moje vybité akumulátory sa mohli opäť dobiť. A to energiou, ktorá je popri modlitbe azda najdostupnejšou, najlacnejšou a najúčinnejšou. V Lermontovovi našiel posilu môj vzdor i moja obrazotvornosť a ním som aspoň trochu zasýtil svoj hlad po knihe. Držať v rukách tlačené slovo po toľkých mesiacoch abstinencie! Doteraz som mohol čítať iba vlastné výpovede, vari stokrát menené, upravované, preštylizovávané a pánom referentom trpezlivo vyklopkávané na novom písacom stroji, zelenom ako ropucha.

Diktát pre stredné školy (4. ročník SŠ)

Po vyše desaťročí sa opäť ocitol v Petrohrade, starobylom a nevľúdnom meste plnom prieplavov, kanálov, zdvíhacích mostov a žobrákov.

Prvý raz navštívil Petrohrad so skupinou literátov z celej Európy ešte na konci storočia. Bol vtedy z atmosféry mesta úprimne znechutený. Tak je to s každým mestom. Niekomu sadne, niekomu nie. Taký mohutný nával melanchólie a zvieravej túžby po návrate domov však nikdy predtým nepocítil. Ani povestné biele noci jeho depresiu nerozptýlili. Naopak. Nijako nedokázal pochopiť, odkiaľ pramení to metafyzické nadšenie veľkej časti jeho kolegov spisovateľov, ktorí boli z Petrohradu úplne uchvátení. Usiloval sa nájsť jediný dôvod, prečo sú všetci týmto mestom takí nadšení. Že by objavili čosi, čo jemu uniklo?

Podujal sa vtedy participovať na šialenom projekte. Precestoval v spoločnosti spisovateľov z celej Európy naprieč starým kontinentom po najdlhšej možnej trajektórii - z Lisabonu do Petrohradu. Nemohol sa sťažovať, bolo to dobrovoľné.

A po rokoch sem zavítal znovu. Priletel v spoločnosti kolegov z počítačovej firmy, v ktorej ho zamestnávali ako marketingového konzultanta. Bol to čestný názov dievčaťa pre všetko. Aktualizoval firemný web a písal tlačové správy.

Diktát pre stredné školy (4. ročník SŠ)

O štvrtej, keď sa celkom rozvidnelo, zaškrabala na dvere mačka. Bola už vyspatá a zrejme sa jej videlo, že by som mal byť aj ja, ale nebol som. Otvoril som jej, lebo som vedel, že som slabší. Boli časy, keď som chcel mačku vychovávať, vštepiť jej, že človek je pánom prírody, ale vyviedla ma z toho omylu. Poznal som v živote zopár mačiek, a tak si o mojej nič nenamýšľam. Viem, že má veľké uši, úzku hlavu a z nedostatku pohybu ovisnuté brucho. [...]

Čím väčšmi som sa na svojich ranných pochôdzkach blížil ku kuchyni, tým naliehavejšie bolo mačkino mraučanie. Chvíľami vrešťala, akoby jej niekto stúpil na nohu. „Ty beštia jedna pažravá,“ nadával som jej nahlas. Nadávkami som zakrýval kapituláciu. Mačka to vedela, a preto sa ani neurazila. Mlčky sledovala, ako otváram chladničku a vyberám pľúcka. Potom vyskočila na kuchynský pult, virtuózne prekračovala misky a poháre, nazrela do drezu a labou vylovila kúsok mäsa.

Áno, je to možno nízky, možno prízemný, ale slobodný tvor.

Diktát pre stredné školy (4. ročník SŠ)

V novembri 1989 padli komunisti tak rýchlo, že sme nestihli ani prechladnúť.

Vtedy sme mnohí podľahli falošnému pocitu, že dejiny sa dajú ľahko zmeniť.

Zvonil som kľúčmi na Námestí SNP ako tisíce ostatných a tak, ako oni, som sa obzeral, z ktorej strany na nás zaútočí Štátna bezpečnosť. Neveril som, že nás nechajú na pokoji. Čakal som vodné delá, tatrovky s radlicami na vytláčanie davu, ozbrojencov so štítmi. A možno aj tanky, ako to bolo v Pekingu. Prečo by sa režim vzdával bez boja?

V Bratislave nad hlavami davu sršali iskry a naše vzrušené telá sa jemne chveli, ako keď žabím stehienkom prechádza galvanický prúd. Cítili sme, že žijeme.

Dnes, po vyše dvadsiatich rokoch, mi občas napadne, ako by vyzeral môj život, keby aj na bratislavské námestie vošli tanky ako v Pekingu a drvili by nás ako telá čínskych študentov. Či by som vôbec prežil a ako by som vôbec žil, keby november 1989 dopadol ináč.

Vieme, že tanky neprišli, že súdruhovia už opúšťali potápajúcu sa stranu. Teatrálne vracali členské preukazy a šikovnejší z nich už v duchu počítali, koľko im vynesie premena ideológov na podnikateľov.