Diktát pre stredné školy (2. ročník SŠ)

Diktát pre stredné školy (2. ročník SŠ)

Už niekoľko dní prechádzali mestom zvyšky francúzskej armády. Nebolo to riadne vojsko, skôr neusporiadané húfy. Chlapi mali špinavé dlhé brady, rozodraté uniformy, kráčali mátožne, bez zástavy, bez velenia. Všetci sa zdali utrmácaní, zmorení, neschopní myšlienky alebo rozhodnutia. Akoby išli len zo zvyku. Bolo badať najmä záložníkov, mierumilovných ľudí, pokojných dôchodcov, zohnutých pod ťarchou pušky.

Ich velitelia, bývalí obchodníci so súknom alebo s obilím, špekulanti s lojom alebo mydlom, boli ovešaní zbraňami. Hovorili prenikavým hlasom, hádali sa o vojnových plánoch a tvárili sa, akoby len na ich pleciach spočívalo umierajúce Francúzsko. Občas mali strach aj z vlastných vojakov, chlapíkov až priodvážnych, ktorým nezáležalo na jednej mŕtvole.

Národná garda, ktorá robila dva mesiace veľmi opatrný prieskum v okolitých lesoch, zastreliac niekedy vlastnú hliadku, sa vrátila domov.

Poslední francúzski vojaci prešli konečne Seinu. Na konci šiel generál, zúfalý, že nemôže nič podniknúť s tými roztratenými zvyškami. Sám bol pomýlený ohromným fiaskom národa, ktorý bol zvyknutý víťaziť a ktorý bol napriek svojej povestnej udatnosti katastrofálne porazený.

Potom sa na mesto zniesol hlboký pokoj, úzkostlivé tiché čakanie. Život akoby odumrel. Obchody boli zavreté, ulice stíchli. Občas daktorý občan, zastrašný tichom, rýchle prebehol pozdĺž múrov.

Úzkosť z čakania robí žiadúcim i príchod nepriateľa.

Diktát pre stredné školy (2. ročník SŠ)

Popoludní prehnalo sa mestom niekoľko jazdcov na koni. Potom zostúpila zo svahu čierna masa, kým iné dva prúdy Prusov ukázali sa na cestách. Predvoje troch skupín sa v tej istej chvíli spojili na radničnom námestí a všetkými susednými ulicami prichádzala nemecká armáda. Dlažba dunela pod ich tvrdým pravidelným krokom. Povely v neznámej hrdelnej reči sa niesli pozdĺž domov, ktoré sa zdali mŕtve a opustené. Za zavretými okenicami zraky ľudí ukradomky pozorovali týchto víťazov. Obyvatelia vo svojich zatemnených izbách prepadali panike, ako to býva pri katastrofách, pri veľkých ničivých pohromách, proti ktorým múdrosť a sila nič nezmôžu. Lebo ten istý pocit sa dostaví zakaždým, keď sa zvráti normálny beh vecí, keď niet istoty.

Malé skupinky klopali na všetky dvere a mizli v domoch. Po vpáde nasledovalo obsadenie. Porazených čakala povinnosť ukázať sa milým voči víťazom. O nejaký čas, keď pominul prvý záchvat hrôzy, nastal zase pokoj. V mnohých rodinách pruský dôstojník jedol s domácimi pri jednom stole. Niektorí boli dobre vychovaní a zo zdvorilosti ľutovali Francúzsko. Hovorili s odporom o vojne, na ktorej sa zúčastnili. Obyvatelia im boli za to vďační.

A mesto pomaly nadobúdalo normálny vzhľad. Francúzi málo vychádzali, ale pruskými vojakmi sa ulice len tak hemžili.