Diktát pre stredné školy (sexta)

Diktát pre stredné školy (sexta)

Levoču, stoličné mesto Spiša, obkľučujú aj teraz tie isté múry s baštami, ktoré boli po stáročia svedkami najsilnejších obliehaní. Sú na nich tie isté strážne veže, v ktorých sa zhromažďovali všetci chlapi z cechov, keď bolo treba odrážať útoky nepriateľa.

V niekdajších vodných priekopách hradieb sa dvíhajú koruny stromov. Už dávno nie sú tajomstvom zamaskované dvere, ktoré vedú z úkrytov bášt na voľné priestranstvo.

Na dverách jedného takéhoto dávneho vchodu je namaľovaný obraz, ktorý prezrádza ruku umelca. Krajší rám si maliar nemohol vybrať. Obraz lemuje hlboký, masívny oblúk bašty, ozdobený zeleným machom a divými kvetmi. Schody, ktoré vedú ku vchodu, obrubuje divý šťaveľ a kríčky bazy. Poludňajšie slnko zelenkavo presvitá na maľbu cez listnatú korunu. Obraz predstavuje dámu v bielom, cez plecia má prehodenú červenú šatku. Oči dámy hľadia do diaľky, jednou rukou kohosi privoláva, druhou vsúva kľúč do zámky na dverách. Levočská biela pani.

Pôvodcom tohto obrazu je ústne podanie. Vraví sa, že táto žena zradila svoj národ. V celých uhorských dejinách je to jediná vlastizradkyňa. Ako je však možné, že žena, ktorá raz za bozk zradila krajinu, po druhý raz za krajinu obetovala svoju peknú hlavu?

Iba básnik má právo oživiť tiene minulých dejov.