Filozofia – ontológia – Anaxagoras, Empedokles, Spinoza, Leibniz

Filozofia – ontológia – Anaxagoras, Empedokles, Spinoza, Leibniz

Anaxagoras (500-428pln, atomistická škola)

– zavrhuje učenie o jedinej podstate sveta, hlása nekonečné množstvo podstát

– voľným okom neviditeľné. Všetko sa dá rozložiť na menšie čiastočky a v najmenších čiastočkách je ešte ďalšie nekonečné množstvo čiastočiek – semien

– tvrdil, že existuje nekonečné množstvo semien vecí, ktoré sú večné, nemenné, neobmedzene malé, podľa prevahy semien určitého druhu poznáme, čo vec je

– všetky veci sú v pohybe, príčinou pohybu je rozum – nús. Ten všetkými vecami preniká, je to aktívny tvorivý princíp, ktorý dal hmote prvý náraz a vyvolal pohyb (deizmus učenie, názor, pripúšťajúce, existenciu neživého boha, alebo nejakého princípu, ktorý je prapríčinou sveta (vesmír iba stvoril), no po vzniku sveta už do jeho vývinu ďalej nezasahuje: svet sa vyvíja podľa svojich vlastných zákonov. Pôvodcom deizmu je anglický filozof Herbert zo Cherbury. Deizmus sa rozšíril v období osvietenstva.)
rozum je prapríčina existencie všetkého, chápal ho ako schopnosť vládnuť veciam, riadiť ich, usporadúvať a spoznávať

– za začiatok existencie sveta pokladá chaos – masa a úplné premiešanie prvkov ktoré sa dostalo do pohybu pomocou nús (arche)

Empedokles (490-430pnl, poeleátska prírodná filozofia)

– pluralista, zavrhol predstavu o jednej podstate vzniku sveta, podľa neho pozostáva príroda zo 4 pralátok, koreňov – oheň, voda, vzduch, zem » základ všetkých vecí

– ku všetkým zmenám v prírode dochádza podľa neho tak, že všetky 4 zložky sa navzájom miešajú a oddeľujú, všetko sa skladá zo 4 živlov ale v rôznom pomere

– vznik a zánik riadia 2 sily: sila lásky – veci spája, plní funkciu celku, prostredníctvom nej vznikajú živé tvory
sila nenávisti – veci rozdeľuje, zánik

Baruch Spinóza (1632 – 1677, racionalizmus)

– kritizuje Descartov dualizmus

– chápe iba jednu substanciu – téza „deus sive natura“ Boh čiže príroda (monizmus, panteizmus) nekonečná nedeliteľná, má príčinu v sebe samej – kauza sui. Existuje iba jedna substancia a má množstvo podstatných vlastností atribútov substancie

– človek môže vnímať len 2 a to myslenie a rozpriestranenosť. Substancia sa v našom svete prejavuje prostredníctvom modov (stavy substancie, spôsob prejavovania sa substancie) Myslenie je atribút Boha » boh je vec mysliaca, rozpriestranenosť je atribút Boha » boh je vec rozpriestranená (negácia Descartesa)

– prísny determinista – všade vládnu zákony, v prírode, človek sa riadi zákonmi, chápe ich mechanicky a odmieta náhodu

– panteisticko-monistický racionalizmus

– použiva 2 pojmy prírody
príroda tvoriaca – natura naturalis – božská podstata
príroda stvorená – natura natura – samotné produkty vecí

Gotfried Wilhelm Leibniz

– pluralista, centrum jeho filozofie je monadológia – ontologické učenie o svete ako sústave individuálnych a neopakovateľných substancií monád

– monády sú duchovné podstaty, nemôžu byť hmotné, majú schopnosť poznania a chcenia, sú to uzavreté jednotky bytia, nemôžu na seba pôsobiť, navzájom nepriepustné, nedeliteľné, každá je jedinečná a špecifická, každá má svoju kvalitu a neexistujú 2 totožné monády » pluralita, špecifickosť, individualita

– hierarchia monád:
temné monády – majú len potenciálnu schopnosť vnímania, tvoria podstatu
neorganických telies
hmlisté monády – jednoduché monády bez pamäte ale s určitou schopnosťou
percepcie (zmyslové vnímanie), tvoria svet rastlín a monády so
schopnosťou spájať pocity a vnemy (opice, psy, delfíny..)
jasné monády – monády obdarené rozumom, je im vlastná percepcia, apercepcia

(závislosť každého nového vnemu od predchádzajúcej životnej
skúsenosti človeka a od jeho psychického stavu v momente
vnímania. Ide o psychické procesy na vyššej úrovni ako pri
percepcii). Ľudské duše, ktoré sú schopné myslieť a chápať
monáda monád – absolútna jasná monáda monád, spôsobuje vznik a účel monád,
Boh prepožičiava monádam svoje 3 vnútorné prvky – subjektivitu, pociťovanie a žiadostivosť – pudenie

– usporiadanosť sveta vyplýva z toho, že každá monáda napĺňa svoj účel v rámci predurčenej harmónie (je daná Bohom) Predurčená harmónia alebo prestabilizovaná harmónia je vopred ustanovená harmónia. Pojem predurčenej harmónie je jedným z najznámejších významových útvarov vytvorených G. W. Leibnizom. Predurčená harmónia podľa Leibniza je súlad vytvorený Bohom medzi všetkými substanciami, monádami, bez toho, aby dochádzalo k priamemu a vzájomnému pôsobeniu medzi nimi. Tak sa napr. duša a telo vyvíjajú paralelne, vnemy duše sa zhodujú s afektmi tela, tak ako dvoje hodín raz navždy rovnako nastavených