Henri Bergson

Henri Bergson  /1859- 1941/
Je to veľmi vplyvný francúzsky filozof. Jeho najhlavnejšie diela sú Hmota a pamäť, Tvorivý vývoj, Esej o bezprostredných dátach vedomia. Pri jeho čítaní vidíme mnoho používaných faktov z psychológie a fyziky. Na prvý pohľad by sa podľa toho zdalo, že Bergson je pozitivista, no je to tak preto, lebo Bergson spočiatku bol Spencerov obdivovateľ. No vypracoval systém iný ako pozitivizmus. Považujeme ho za predstaviteľa intuitivizmu.

Bergsonove východisko je vzťah priestoru a času. Medzi nimi je podľa Bergsona rozdiel. Spojitosť pocitu s pohybmi svalov je chápaná ako výraz rozpriestranenosti. Rozpriestranenosť je niečo obsiahnuté v činnosti ducha. Pocity sú rozľahlé v priestore, a to dokonca i také zložité pocity ako hnev a láska. Pocity sú teda kvantitatívne merateľné v priestore- psychofyzicky. Číslo je tiež odvodené od priestoru- teda inak ako u Kanta. Číslo je zložené z jednotiek- je deliteľné do nekonečna ako priestor. Bergson sa snaží priestorovosť čísla dokázať i z toho, že hmota je nepriestupná, t. j. že sa nemôže navzájom prestúpiť napr. počítač a zajačí perkelt a sú dva- tým vznikne číslo 2. No je to znova dôkaz závislý od priestorovosti- je to circulus vitiosus- závažná logická chyba. Tento zákon neprestupiteľnosti pokladal za logický vzťah. Aritmetické operácie, ako aj sledovanie pocitov sa deje predovšetkým v priestore. Nám sa zdá, že počítaním dvoch pocitov alebo viac pocitov vnímame čas. No podľa Bergsona to tak nie je, je to priestor.

Rozlíšenie súčasných pocitov je závislé na nepreniknuteľnosti hmoty, teda na priestore. Vnímame homogenitu a homogénny je len priestor. Rovnako ako letí hmyz niekoľko sto kilometrov a nezablúdi, podľa Bergsona je schopný vnímať homogenitu priestoru. Zdanie, že čas je homogénny je bastardenie priestoru. Čas by sa dal chápať jedine ako sledovanie pohybu v priestore, teda by bol redukovaný na priestor. Takéto chápanie času je nedostatočné. A tak Bergson vymyslel nové vnímanie času- trvanie. Trvanie by bolo ešte chápané v priestore, ale ide o to pochopiť čas mimo priestoru. A to je pravé trvanie. Trvanie je chápané ako kvalita a priestor je kvantita. Stavy trvania sú odlíšené svojou kvalitou, daný stav je čosi neopakovateľné, odlíšené od iného stavu trvania, nie rozmerom, ale na základe podstatnej odlišnosti. „Čisté trvanie je sled heterogénnych zmien, čistá heterogenita“. Trvanie sa v skutočnosti nedá vnímať ako priestor, ale iba intuíciou. Trvanie je nedeliteľné tvoriace plynutie, ktoré v sebe uchováva to čo bolo skôr a postupuje k nadchádzajúcemu. Ozajstný, nehomogénny čas- trvanie je iný ako je priestor. Trvanie je len v jednom okamihu, nie je merateľné. Poznáva sa intuíciou, ako sa poznáva život.

Všetka skutočnosť je dianie, no pohyb života a pohyb hmoty sú dve rozličné veci. Napr. oko asi ťažko vzniklo náhodne. Vývoj života vôbec nejde podľa mechanických zákonov, je to vývoj ktorý s nimi nekorešponduje. Samé životné procesy sú iné, ako je chémia a fyzika. Líšia sa od toho ako sa nepatrný kružnicový výsek líši od priamky- nepatrne- ale predsa podstatne –priamka to nie je a ani to ešte nie je život. Život je hnaný životným elánom /élan vital/, je to trvalý tvoriaci proces. Existuje dvojaká morálka. Uzatvorená je založená na tlaku od spoločnosti, jednanie je automatické, napr. automaticky nekradni. Otvorená morálka je tá osobná, autentická a tvorivá. Ak sa priamo uchopí životný elán a človek slobodne a dobrovoľne žije v láske- to je autentická morálka. Majú ju iba svätci a vynikajúci jednotlivci. Podobne jestvuje dvojaké náboženstvo. Statické náboženstvo sú iba konfabulácie na zlepšenie človeka. Dynamické náboženstvo je mystika. Jej vrcholom je kresťanská mystika. Cez mystiku sa možno dostať ku élan vital. Je to poznanie, že je Boh, z lásky stvoril svet a človek má v sebe božskú iskru. Takto sa dá napojiť cez mystiku na stvoriteľa.