Edmund Husserl

Narodil sa roku 1859 v Prostějove. Bol žiakom Brentana, ktorý bol žiakom Bolzana. Husserl učil Patočku a Heideggera, Patočka významného historika antickej filozofie Ivana Mládeneka. Je považovaný za zakladateľa fenomenológie. Jeho hlavné práce sú: Logické skúmania, Karteziánske meditácie, Kríza európskych vied a transcendentálnej fenomenológie, Prednášky k podstate vnútorného časového vedomia.

Husserl sa snažil o to, aby filozofia mala prísny, exaktný ráz. V tomto zmysle hovorí o založení filozofie ako prísnej vedy. Toto zastával po celý život, ale posledné roky pred smrťou to zmenil, lebo pridal do filozofie aj oblasť dejinnosti. Jeho prvou veľkou prácou je Filozofia aritmetiky, druhou sú Logické skúmania. Ostro tu vystupuje proti psychologizmu /v diele Logické skúmania/ v logike hovoriac, že logika nie je vecou zákonitostí psychológie, ale čistou formálnou disciplínou nezávislou na samotnej psychike. Moderná logika sa s tým stotožňuje.

Husserl píše dosť zložitým štýlom. Oblasťou logiky je oblasť významu. Na základe skúmania logickej sémantiky prichádza Husserl k myšlienke, že to čo je prítomné v akte vedomia, ak o niečom hovoríme, je iné ako je to čo chápeme vo vypovedanom. Niečo iné je vo vedomí, a niečo iné je to, o čom hovoríme vo výpovedi. Vo výpovedi hovoríme o niečom ideálnom, o podstate, predmete ktorý je mimo vedomia. Ak sa dvaja ľudia zhovárajú, nedohovoria sa vďaka tomu, že to o čom hovoria leží v ich vedomí, ale vďaka tomu, že ich vedomie je zamerané na tieto podstaty mimo vedomia. Toto zameranie vedomia voláme intencia. Samotný predmet je pritom výsledkom spájania, syntézy jednotlivých aktov mienenia. Intencionalitu vedomia človek využíva k tomu, aby prenikol k evidetnému poznaniu. K poznaniu sa človek dostáva cez redukciu. Tu Husserl uvádza fenomenologickú redukciu a eidetickú redukciu. Pri eidetickej redukcii zostáva len to, čo zodpovedá podstate, resp. jej nazeraniu. Eidetická redukcia sa vykonáva pomocou: vyradenia prianí a osobného postoja; vyradenia teórií, úsudkov, záverov; všetkej vedy a jej výskumov; všetkého, čo nie je v pojme logicky nutné, napr. pevná väzba knihy; vyradenia považovania za jestvujúce toho, čo sme zažili.

Okrem eidetickej redukcie uvádza Husserl fenomenologickú redukciu. Základným krokom fenomenologickej redukcie je vyzátvorkovanie reality. Deje sa to vyzátvorkovaním generálnej tézy prirodzeného postoja. Prirodzený postoj hovorí o časopriestorovej skutočnosti, do ktorej patrí aj človek. Husserl sa snaží priviesť človeka k epoché- zdržaniu sa úsudku. Človek si vyzátvorkovaním reality prestane všímať svet ako jestvujúci. Síce nepopiera jeho existenciu ako Berkeley, ale proste prestane o tejto veci čokoľvek usudzovať. Vníma svet ako nezúčastnený pozorovateľ ako ideálny predmet. Po fenomenologickej redukcii ako zvyšok ostáva čisté vedomie. Husserl sa usiluje o spojenie eidetickej a fenomenologickej redukcie. Obe redukcie sa dopĺňajú. Vzniká tak čistá fenomenológia.

Fenomenologickou metódou sa snaží Husserl skúmať čas. Hovorí o fenomenológii vnútorného časového vedomia. Tu Husserl skúma, ako je vedomie objektívneho času závislé od vnútorného vedomia časovosti zážitkov. Prítomnosť „teraz“ nepovažuje za bodovú, lebo má v sebe aj očakávanie budúceho ako ihneď nadchádzajúceho. Pozdný Husserl ako zrelý filozof napísal dielo Kríza európskych vied a transcendentálnej fenomenológie. Obracia sa k pojmu Lebenswelt /svet života/. Európska veda, počnúc Galileim ako matematizátorom vedy / tvrdil že kniha prírody je napísaná v jazyku matematiky/ prehlasuje za jediný pravdivý svet svet abstraktných matematických predmetov. No nemá to vzťah k subjektívnym názorom človeka a v tom spočíva kríza zmyslu vedy. Husserl zomrel roku 1938, ako Žid mal v posledných rokoch problémy s pôsobením na nemeckých univerzitách.