Mimánsa

V preklade zbožné myslenie.  Škola je nazvaná aj púrvamimánsa /čistá mimánza/. Zmyslom je pochopiť, ako rozumieme Védam a ako podľa nich žiť. Púrvamimánza je ateistický ritualizmus. V mimánze začala chýbať viera v živých bohov, no ostala viera v účelnosť obety. Mimánza je skôr bližšia šamanizmu než náboženstvu. Najstarší dochovaný text je Mimánsasútra. Pripisovaná je Džaiminimu, ten nie je historicky doložený. Vznikla 2 storočia hore alebo dole okolo prelomu letopočtu. Najvýznamnejší bol komentár Vrtti, ale z neho sa zachovali iba zlomky. Najvýznamnejší predstavitelia sú Prabhakára a Kumárila. Nevie sa kto bol učiteľom koho. Obaja pôsobili v VII. storočí n.l..

Ontologickým predpokladom je presvedčenie o reálnej existencii objektívnej skutočnosti. Védy podľa mimánsy jestvujú večne a sú najvyššou ontologickou kategóriou. Jestvuje objektívny a na vedomí nezávislý svet z množstva atómov. Svet nebol nikdy a nikým stvorený a nepodlieha periodickému ani nijakému zániku. Jestvuje nekonečný počet duší, Védy sú duchovne reálne a aj akumulovaná sila karmy /neviditeľná moc/.

Text Véd je nestvorený, ani bohmi ani ľuďmi. Sú bez autora a preto sú neomylné. Tí ktorí to napísali iba vnútorným zrakom uzreli text, ale ho nevymysleli. Večnosť Véd súvisí s večnosťou slov. Slová ich význam a vzťahy medzi nimi sú večné, všadeprítomné v univerze a ich nositeľom je všadeprítomný tón. Zvuk i písomná podoba slov je len akcidentom, sekundárnym významom. Zvuk nie je podstatný, ale pri jeho počutí sa nám vybaví večný zvuk a my vidíme slová z večného zvuku. Zvuková podoba slova a podoba vo večnom zvuku nie je to isté ako písaná a hovorená podoba slova.

Médiom, ktoré prenáša večný zvuk do ľudského zvuku je vzduch. Vzťah medzi slovom a jeho významom je prirodzený, nutný a nemenný. Jazyk takto nie je vytvorený a tak je filológia prírodná veda. Vo Védach jestvuje večný a nemeniteľný poriadok. Konečným cieľom všetkej náuky Véd je praktické jednanie. Konanie podľa Véd prináša šťastie i odmenu tu i v posmrtnom živote. Dobré konanie podľa našich predstáv nie je záslužné, iba podľa Véd.
Na mimánse sú najdôležitejšie rady o obetných rítoch. Obetníci sú skutočnými pánmi nad svetom a všetko závisí na ich práci. Kňazi- obetníci nepotrebujú boha- kto pozná obeť, pozná všetko. Obete sú platné vďaka jestvovaniu mágie. Ako je však možné, že obete fungujú aj do budúcna a nemajú iba charakter okamžikovosti.

Jestvuje totiž „neviditeľná moc“- apúrva. Ona tvorí spojovací článok medzi obradmi a tým, na čo majú pôsobiť. Apúrva trvá tak dlho, kým sa dostaví jej účinok. Ona je potrebná i k prenosu karmy- usadzuje sa v duši a pôsobí na jej osudy. Po dostavení sa účinku je neviditeľná moc vyčerpaná a zaniká. Mimánsa vymýšľa rozličné dôkazy nejestvovania boha. Svet jestvuje sám, bez boha a vôbec mu takáto bytosť nie je treba. Oslobodenie duše je stav bez vedomia /Prabhakára/ alebo vedomie v nevedomí- potenciálne vedomie /Kumárila/.

Zaujímavá je mimánsová gnozeológia. Základne platné je prvotné poznanie. Ak niečo prvotne poznám, netreba to už nijako overovať, lebo svet je reálny. „Všetky poznatky ako poznatky sú platné, ich neplatnosť je daná vtedy, ak sa nezhodujú reálnou podstatou svojich objektov.“ /Kumárila/. Nijaký iluzionizmus, omyl je niečím abnormálnym. Poznanie je sebaosvetľujúce, poznanie samo /podľa Prabhakáru, Kumárila to má zložitejšie/. Poznávané, poznávajúce je závislé od poznania, samo poznanie osvetľuje. Jógové poznanie je iba autosugescia- hovorí Kumárila. Duša sa nedotýka priamo predmetu poznania, ale to sprostredkuje manas /vnútorný pozorovací orgán/ cez zmysly. Teória omylu- omyl je len nedokonalé poznanie, je to čiastočná pravda. Ak niekto čosi vyhlási za ilúziu, chýba mu vnem faktického rozdielu medzi dvoma neúplnými poznatkami. Jeden z nich je normálny vnem a druhý spomienka a rozdiel si neuvedomujeme, napr. lano v tme považujeme za hada. Ide tu o chybné vnímanie, ale nie o ilúziu. Nepresnosť je opravená praxou. V logike používa mimánsa sylogizmus, ale má 3 členy- ako Aristoteles nie ako njája 5.