Occasionalizmus

Prvým predstaviteľom occasionalizmu je Arnold Geulincx. Occasionalizmus vychádza na karteziánskom základe, len základné riešenie situácie je iné. Základným východiskom, základnou myšlienkou occasionalizmu je fakt, že medzi duševnou a telesnou substanciou proste nejestvuje nijaké prepojenie. Tieto substancie sú jednoducho strašne odlišné. Riešenie Descarta pomocou hypofýzy ako miesta stretu dvoch substancií occasionalizmus striktne odmieta. Tu musí byť riešenie dané na nejakú tretiu substanciu, proste na čosi iné. V occasionalizme je to boh. No u Descartesa sa veci majú inak, on proste dal riešenie cez hypofýzu. Zrejme nejde o typické filozofické riešenie, ale určité riešenie podal. Occasionalisti to vnímajú ináč, aj keď nevidia riešenie bez zapojenia boha do systému, riešia to proste po svojom a ich riešenie je viac v jednote s predstavami vtedajšieho myslenia.

Ide o veľmi pálčivý problém vo filozofii. Ak môže čosi mať dosah na niečo iné, čo je úplne mimo neho. Ako môže subjekt, vlastné ja mať dosah, pôsobiť na niečo iné ako je vlastné ja? Ako môže ja, moje myšlienky zabezpečiť že povedzme chcem aby strom ktorý zavadzá v ceste bol spílený. Veď res cogitans a res extensa sa nielenže navzájom nepotrebujú a nemajú nič spoločné, ale sa ani nemôžu ovplyvňovať. Duchovno nemá v sebe nijaký priestor. Je absurdné, aby nepriestorové duchovno dokázalo ovplyvniť niečo v priestore. Veď duch sám nie je priestor, nie je res extensa. Je to nepriestorové a teda aj nehmotné. Samotné pocity patria do sféry duchovna, do sféry res cogitans. Aj res cogitans, ale aj res extensa sú úplne pasívne.

Chcem písať, zdvihnem ruku a píšem. Ako to? Musí tu zasahovať voľačo tretie, a to je boh sám. On urobí ten zázrak- odsleduje človeka v jeho mysli a v momente ako chce jeho myseľ pohnúť rukou, urobí to čo myseľ chce, pohne tou rukou. Boh je garantom prepojenia rozpriestranenej veci a mysliaceho subjektu, on urobí tú zázračnú vec, že sa myseľ a priestor, ktoré možno chápať ako duch a hmotu ovplyvňujú- len skrze neho. Inak by sa neovplyvňovali a naše ja by nemalo nijaký dosah na rozpriestranený svet. Ide proste o dve pasívne substancie, zvrchovane aktívny je naopak boh. Tie dve pasívne substancie sú dokonca bez vlastného pohybu. Boh im dopomáha k ovplyvňovaniu, potrebujú čosi tretie a teda nie sú úplne samostatné tieto dve substancie.

Telesný svet proste jestvuje a nie je to nijaký prelud. Boh je najdokonalejšie súcno, je osobný a nie je to nijaký klamár. Boh v nás samotných vytvára pocity zodpovedajúce res extensa. Rozpriestranený svet samozrejme jestvuje, ale na človeka samého nepôsobí. To je všetko záležitosť Boha. Osobný Boh je tak dobrá bytosť, že nenechá človeka v absurdnej situácii, ale oznamuje mu pomocou vnemov čo sa deje v rozpriestranenom svete. Ďalej jeho dobrota siaha tak ďaleko, že ho nenechá na holičkách a keď potrebuje niečo urobiť a rozhodne tak vo svojej mysli, tak to aj spraví ale iba za účinnosti Boha. V tomto systéme metafyzika priamo implikuje božiu dobrotivosť a ústretovosť voči človeku. Je to priame vysvetlenie dobroty kresťanského Boha z metafyzického pohľadu.

Ďalší predstaviteľ Nicolas Malebranche to upravil trocha inak. Poznanie myšlienok nie je v duši, v res cogitans ale priamo v Bohu. Boh sám objasňuje myšlienky a necháva ich čítať v sebe samom, myslenie nespoznáva myšlienky v sebe, ale priamo v Bohu jeho myšlienky. To čo poznám jasne a zreteľne spoznám cez myslenie samo z Boha. No to čo je v nás, to myslenie pochádzajúce zo seba samého je nejasné a to je psychológia, proste objekty psychológie a to je nejasné /napr. podvedomie etc./. Je to niečo ako napojenie na univerzálny rozum, ibaže tu sa tvrdí že materiálny svet, res extensa jestvuje. Jeho neexistencia by protirečila Biblii. Inak by to smerovalo do solipsizmu- podobalo by sa to na Matrix.