Mystika v stredoveku - J. Eckhart

Za zakladateľa stredovekej mystiky možno považovať Bernarda z Clairvaux /1091- 1153/. Podľa jeho učenia je základom hlbokých mystických zážitkov 12 stupňov pokory. Z pokory sa rodí pravá láska ako koruna zbožnosti a taktiež pravé poznanie. Láska, ktorá má štyri stupne sa začína od seba. Človek najprv úplne nutne a prirodzene miluje sám seba. Na druhom mieste miluje Boha, lebo v ňom nachádza svoju spásu, svoje vyslobodenie z biedy. Potom nasleduje láska k Bohu, lebo je motivovaná božou dobrotou. Táto láska, raz prežívaná, sprevádza potom človeka už po celý život. Napokon vyvrcholenie lásky je vo večnej blaženosti, keď človek miluje nadovšetko Boha a seba miluje len pre Boha. A zakončenie je potom v návrate k Bohu /deificatio- oboženie/.

Z lásky a cez poznanie, čiže cez čoraz hlbšie ponáranie sa do rozjímania o večnej pravde vedie cesta k obdivovaniu pravdy, k nadšeniu pre pravdu, k zapáleniu sa pre pravdu a nakoniec až do extázy, v ktorej sa duch vyslobodzuje z tela a úplne sa vracia do nekonečnej pravdy. Bernard rozoznáva tri stupne extázy a všetky vedú k spojeniu s Bohom.
Ideologicky pripravil II. krížovú výpravu- písal hagiografiu na templárskych rytierov.  Mystiku chápal ako záležitosť osobnej vnútornej skúsenosti o Bohu, podstate človeka a jeho života. Boh si sám zasluhuje lásku, pretože aj keď sme mu boli nepriateľmi, napriek tomu nás miloval. A na zmierenie nám poslal Syna. Boh položil života za svojich priateľov a nik nemá väčšiu lásku. Boh dal i neveriacim dôstojnosť, cnosť a vedenie. Cnosťou je najmä hľadať od koho to našiel a držať sa jej.

Dôstojnosť bez vedenia a vedenie bez cnosti len škodia. Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi, pretože privlastniť si slávu nám nenáleží. Mystika sa najmä prejavuje v komentovaní Biblie. Bernard vedie exegézu voľne, vykladá citáty z Písma tak ako to on cíti. Exegézu skrze symboly opiera o vlastné, mimojazykové mystické poznanie ktoré nám nie je známe a autor sám ho ani nemohol zmeniť. Mal prezývku doctor melifluus- /medom oplývajúci/. Kritizoval Abelarda, že chcel urobiť z Platóna kresťana, no pritom sa sám ukázal ako pohan. Abelard podľa neho urobil vedu bludov a nie serióznu teológiu. Cirkev nepotrebuje piate evanjelium a jeho slová sú pyšné a svätokrádežné a jeho ústa majú byť skôr ako argumentami zatvorené ranou palicou. O poznaní povedal zaujímavú myšlienku: sú tí, ktorí hľadajú vedenie pre vecenie sú zvedavci, ktorí ho hľadajú pre slávu sú márnivci, tí ktorí ho predávajú sú špekulanti a tí ktorí chcú vedieť aby boli lepší majú lásku.

Veľmi významným stredovekým mystikom je rovnako ako Bernard aj Johannes Eckhart. Síce sa verne držal ortodoxného náboženského života, no jeho mysticizmus je novoplatónskej proveniencie. Vychádza z predpokladu, že všetky veci sveta sa od Boha odlišujú svojou podstatou- essentia. Ale majú s Bohom spoločnú existenciu. Preto Boh je čistota jestvovania, najjednoduchšie, nutné a večné bytie. Všetko čo má existenciu je Boh a tak Boh je existencia vecí. Všetko vyšlo z Boha a smeruje k Bohu, stvorenie je tiež nutné a večné. Veci samé osebe sú nič alebo číre nič. Ľudská duša je podstata Boha, v jej hĺbke sa nachádza iskierka Boha. Ak sa človek oslobodí od všetkého a umrie sám sebe, iskierka sa zapáli a v myslení i konaní už nehľadá seba, ale boží život a Boh sa rodí v človekovi.

Vtedy je duša božím synom a toho otec splodil vo večnosti. Výsledkom je dokonalé zbožštenie človeka. Oko, ktorým predtým človek videl Boha je okom, ktorým Boh vidí človeka. Človek sa celkom mení na Boha. Všetko čo je vlastné spravodlivému a božskému človekovi je vlastné spravodlivému a božskému človeku. Eckhart písal a kázal v nemčine- jazyku ľudu. V ontológii je evidentný stúpenec Pseudodionyzia Areopagitu. K Aristotelovmu súcno ako súcno pridáva novú vlastnosť- čisté bytie /puritas essendi/. Východisko vidí v Božom mene, JHWH čiže som ktorý som znamená potvrdené bytie. Boh je síce čisté bytie, ale nie je podstatné to že Boh je čisté bytie, ale to že samotné bytie je Bohom. Útokom inkvizície je teda jeho známy výrok „Bytie je Boh“. Boh je tak čisté bytie, že sa vyjadruje nielen apofaticky, ale táto apofatickosť je umocnená- ide o negáciu negácie.