Definície zdravia

Definície zdravia

Učenci po stáročia diskutovali o definícii zdravia. Zdravie charakterizovala WHO v roku 1947. Kozierová (1995) cituje World Health Organization, ktorá považovala túto definíciu za najvýstižnejšiu.

,,Zdravie ako stav úplnej fyzickej, psychickej a sociálnej pohody, a nielen ako chýbanie choroby či slabosti.“

Svetová zdravotnícka organizácia doplnila v roku 1984 definíciu zdravia, vzhľadom na komplexnosť a vývoj poznatkov: ,,Zdravie je úroveň, do akej sú jednotlivci či skupina schopní na jednej strane realizovať svoje želania a uspokojovať potreby a na druhej strane zmeniť svoje životné prostredie alebo vyrovnať sa s ním. Zdravie sa preto vníma ako zdroj každodenného života, nie ako životný objekt, je to pozitívny pojem zahŕňajúci sociálne a personálne zdroje a fyzické kapacity“ (WHO, 1986).

Profesor David Seedhouse (1995), popredný odborník zaoberajúci sa otázkami zdravia, prezentuje definíciu: „Optimálny stav zdravia určitej osoby závislý na stave súboru podmienok, ktoré jej umožňujú pracovať a žiť tak, aby boli splnené jej realisticky zvolené a biologické možnosti (potenciály)“. Podľa neho je úlohou starostlivosti o zdravie v celej jeho šírke obmedzovať a odstraňovať riziká (nedostatky) a zároveň upevňovať a posilňovať kladné podmienky zdravého života.

Významný český psychológ, s darom písať aj odborné texty nesmierne zaujímavým spôsobom Jaro Křivohlavý (1995) definuje zdravie ako: „Zdravie je celkový (telesný, psychický, sociálny a duchovný) stav človeka, ktorý mu umožňuje dosahovať optimálnu kvalitu života a nie je prekážkou podobného snaženia druhých ľudí.“

Posun vo vnímaní kategórie zdravia a významné vedecké práce prispeli k tomu, že v intenciách programu WHO Zdravie pre všetkých v 21. storočí, sa zmenila definícia zdravia nasledovne: „Zdravie je výsledkom biologických daností jednotlivca a činnosti väčšiny rezortov a častí spoločnosti, ako aj obyvateľstva ako celku. Úlohu zohráva rozhodnutie a správanie ako jednotlivca, tak aj skupín či správnych orgánov. To, aké rozhodnutie ľudia robia a ktorú z viacero možností pri rozhodovaní zvolia, je ovládané vonkajšími faktormi. Medzi ne patrí fyzické prostredie, socio-ekonomická situácia, životné podmienky, biologické a genetické vybavenie, ako aj rôzne politické a kultúrne charakteristiky.

Samozrejme, do procesu výberu z alternatív pri rozhodovaní vstupuje aj subjektívne uvedomenie si: že som v situácii rozhodovania, že som schopný a ochotný rozhodovať a že jedným z dôležitých kritérií je pritom zdravie“ (Health 21, 1999).

Teórie zdravia

Podľa spôsobu chápania zdravia v intenciách prostriedok – cieľ spracoval komplexnejšie prehľad teórií zdravia J. Křivohlavý (2001) nasledovne:

1. Zdravie ako zdroj fyzickej a psychickej sily, kde je zdravie druhom sily, ktorá človeku pomáha v živote zdolávať rôzne ťažkosti.
2. Zdravie ako metafyzická sila, tu je zdravie chápané ako niečo, čo človeku umožňuje

dosahovanie vyšších cieľov ako zdravie samé. Je to schopnosť reagovať na negatívum životných podmienok.

1. Individuálne zdroje zdravia – salutogenéza. Nasledovné ponímanie sa snaží prekročiť modely psychického zdravia a zdôrazňuje holistický postoj.
2. Zdravie ako schopnosť adaptácie, zmeniť svoj životný štýl vedúci k
3. Zdravie ako schopnosť dobrého fungovania, zdravie je chápané ako optimum ľudského fungovania a efektívne plnenie rolí.
4. Zdravie ako tovar prezentuje názor, že je človek od narodenia zdravý a ostal by ním pokiaľ by nebol vystavený vonkajším okolnostiam, ktoré spôsobujú u človeka fyzické problémy.
5. Zdravie ako ideál, reprezentuje teórie vzťahujúce sa na definície zdravia

Modely zdravia

Zdravie ako jeden z východiskových pojmov má rôzne modely prezentácie.

• Klinický model zdravia chápe ľudí ako fyziologické systémy s príslušnými funkciami. Zdravie definuje ako chýbanie znakov a symptómov choroby či úrazu. Protipólom zdravia je ochorenie alebo Toto chápanie súvisí s tradičným chápaním ošetrovateľskej starostlivosti, ktorá je zameraná na chorobu. Ide o výrazne úzku interpretáciu zdravia.
• Model hrania roly definuje zdravie vo vzťahu schopnosti človeka plniť jemu dané úlohy v

spoločnosti. Na základe tohto modelu možno ľudí, ktorí sú schopní vykonávať svoje pracovné a iné povinnosti, pokladať za zdravých aj vtedy, keď sú klinicky považovaní za chorých. Choroba je charakterizovaná ako neschopnosť vykonávať svoju prácu a plniť svoju rolu.

• Adaptačný model vychádza z chápania zdravia ako procesu Jedinci majú

schopnosť ustavične a aktívne sa adaptovať na meniace sa prostredie. V tomto modeli je choroba poruchou schopnosti adaptácie. Výraznou flexibilitou adaptácie na prostredie možno dosiahnuť najvyšší stupeň zdravia.

• Eudaimonistický model poskytuje jeden z najkomplexnejších pohľadov na Je to

stav rozvinutia a uplatnenia osobného potenciálu, vrodených, ako aj získaných schopností človeka. Choroba je pri takomto chápaní stav, ktorý zabraňuje sebarealizácii a využitiu vlastných schopností človeka.

• Ekologický model je založený na vzťahu ľudí k Má tri interaktívne prvky:

hostitela, agensy, prostredie. Uvedené prvky tohto modelu dynamicky na seba pôsobia, pričom zdravie je ustavične sa meniaci stav a proces.

• Holistický model sa opiera o pojem holistické zdravie, ktorý zahŕňa celú osobnosť

človeka ako bytosť a všetky stránky jej životného štýlu, t. j. telesnú zdatnosť, primárnu prevenciu negatívnych telesných a emocionálnych stavov, zvládnutie stresu, citlivosť k prostrediu, sebakoncepciu a duchovnú stránku osobnosti. Holistická starostlivosť pomáha ľuďom prevziať zodpovednosť za svoje zdravie v celostnom chápaní, hľadať alternatívy, zdravý spôsob života, sebauspokojenie a mobilizáciu vnútorných síl na liečenie a uzdravenie.

Výchova k zdraviu, zdravotná výchova

Zdravotná výchova je jednou z oblastí výchovy, je centrom pozornosti vzdelávacích kurikúl a úzko súvisí so zdravotníctvom. Výchova k zdraviu alebo zdravotná výchova? Polemika o tom, či je vhodnejšie používať jeden alebo druhý pojem, vznikla vďaka anglickému prekladu. V literatúre nájdeme niekoľko pohľadov a terminologické vyjadrenie výchovy k zdraviu a zdravotnej výchovy.

„Výchova k zdraviu je teda komplexný pojem, charakterizovaný v prvom rade danosťami interdisciplinárneho medicínskeho odboru, ale zároveň akceptujúcim rovinu medicínsko -andragogicko- pedagogickú ako aj rovinu výchovo-vzdelávacej osvetovej činnosti, zameranej na aktívny postoj k zdraviu, zvyšovanie zdravotného uvedomenia a zdravotných poznatkov, rozširovanie starostlivosti o zdravý spôsob života ľudí a tvorbu zdravého životného prostredia s cieľom zvyšovať kvalitu života. Svetová zdravotnícka organizácia definuje výchovu k zdraviu ako špeciálny odbor lekárskych vied a zdravotníctva, ktorého cieľom je utvárať vedomosti a rozvíjať konanie zamerané na zachovanie zdravia jednotlivcov i populačných skupín spoločnosti“ (Hegyi et al., 2004).

Payne (2005) pod zdravotnou výchovou rozumie „...podporu všetkých komponentov zdravia jednotlivca, teda stav nielen fyzickej, ale aj mentálnej a sociálnej pohody.“

Závodná (2002) s ohľadom najmä na prácu zdravotníkov, uvádza: „Zdravotná výchova je mnohostranná vzdelávacia a výchovná činnosť, zameraná na utváranie uvedomeného a zodpovedného konania človeka so zreteľom na podporu, zachovanie a udržanie zdravia. Zdravotná výchova ovplyvňuje vedomosti, postoje, presvedčenie, motiváciu a správanie človeka z hľadiska zdravia a choroby a je súčasťou tak celkového vzdelávania a výchovy, ako aj toho-ktorého systému zdravotnej starostlivosti“.

Akcent na zlepšenie zdravia populácie vyjadruje: „Zdravotná výchova je súčasť úsilia o podporu zdravia a zlepšenie zdravotného stavu súčasnej populácie“ (Průcha- Walterová- Mareš, 2003).

Obsahové témy podľa Libu

Obsahové témy výchovy k zdraviu podľa Libu (2000):

1. Aktuálny zdravotný stav populácie a vývojové trendy detí,
2. Základné znalosti o cieľoch, úlohách, obsahu, formách a metódach primárnej prevencie,
3. Základné znalosti o správnej výžive,
4. Základné znalosti o hygiene prostredia, kvalite výživy,
5. Racionálne využívanie voľného času,
6. Základné znalosti o štruktúre a obsahu pohybového režimu,
7. Základné znalosti o primárnej prevencii drogových závislostí,
8. Výchova k ochrane a starostlivosti o prírodu,
9. Efektívna komunikácia a vyjadrovanie,
10. Socializácia,
11. Výchova k partnerstvu, manželstvu a rodičovstvu,
12. Bezpečné správanie, dopravná disciplína.

Obsahové domény podľa Wiegerovej

Obsahové domény zdravotnej výchovy podľa Wiegerovej (2005):

1. Zdravie upevňujúca životospráva,
2. Užívanie a zneužívanie liekov a drog,
3. Sexualita a zdravie,
4. Výchova k ochrane a bezpečnosti zdravia pri práci,
5. Sociálne aspekty zdravia, život v komunite, štáte,
6. Výchova k rodinnému životu, rodina a jej vzťahy, voľný čas v rodine,
7. Cvičenie pre zdravie,
8. Starostlivosť o osobné zdravie,
9. Enviromentálne aspekty zdravia,
10. Psychologické aspekty

Zdravotné uvedomenie

Zdravotná výchova má za úlohu zvýšiť zdravotné uvedomenie obyvateľov zdravých i chorých. Zdravotné uvedomenie je predovšetkým určitý stupeň vedomostí súvisiacich so zdravím, je výrazom vzťahu jedinca a spoločnosti k individuálnej a spoločenskej ochrane zdravia premietnuté v konkrétnom konaní.

„Zdravotné uvedomenie ako súčasť zdravotnej kultúry predstavuje súbor subjektívnych faktorov, ktoré sa utvárajú v rámci vzdelania, výchovy, kultúry, tradície, svetového názoru, náboženstva a politického presvedčenia“ (Závodná, 2005).

Formovanie zdravotného uvedomenia podmieňujú faktory subjektívne (typ vyššej nervovej sústavy, genetická súvislosť, regulačné mechanizmy, morálka, charakter, vzdelanie, vôľové vlastnosti osobnosti) a objektívne (prírodné, sociálne, ekonomické, spirituálne prostredie). Proces zdravotného uvedomovania je ovplyvnený kvalitou informácií, motiváciou, komunikáciou, spôsobom presviedčania, procesom rozhodovania, dodržiavaním žiaduceho správania. Uvedomelé správanie jedincov vo vzťahu k zdraviu si vyžaduje vhodné podmienky na rozvoj pozitívnych oblastí života.

Od Konštantína Filozofa po 19.storočie

Vývoj zdravotnej výchovy v najstarších obdobiach na území dnešného Slovenska závisel od mnohých socio-ekonomických a kultúrnych faktorov. Podmienky pre zdravotno-výchovné pôsobenie sa vytvorili už počas príchodu Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu a predovšetkým zavedením hlaholiky ako prvého slovanského písma v roku 863, tak sa mohli myšlienky a vedomosti prostredníctvom písma odovzdávať ďalším generáciám (Beniak, 1993). Zánik Veľkej Moravy a nástup feudalizmu ovplyvnil aj výchovnú a vzdelávaciu činnosť, ktorá sa sústreďovala predovšetkým na cirkevné aktivity a mala teologicko-dogmatický charakter.

Humanizmus prispel k rozvoju prírodných vied a mravných a kultúrnych hodnôt človeka. Oslabil sa vplyv cirkvi a filozofia sa zamerala na človeka ako osobnosť. Zásady hygieny podmienené vtedajšou spoločnosťou ľudia dodržiavali, problematika ochrany zdravia však stála až za problematikou hospodárskou a klerikálnou (Junas, Bokesová – Uherová, 1985) .

Šíreniu vedomostí a vzdelanosti významne pomohlo vynájdenie kníhtlače Johannesom Gutenbergom v roku 1443. Tlač sa stala novým a veľmi účinným výchovným prostriedkom. Medzi prvými tlačenými spismi bola aj zdravotno-osvetová literatúra v latinskom jazyku a neskôr v jednotlivých národných jazykoch. Na Slovensku sa od roku 1579 tlačili v Bardejove, Trnave, Košiciach, Levoči kalendáre, v ktorých boli obsiahnuté aj zdravotné rady o tom, „ako zdravo žiť, koľko vína piť, kedy je najvhodnejší čas na púšťanie žilou alebo na prikladanie banky, kedy je najvhodnejší čas na kúpanie“ (Červeňanská, 1977).

Významným dielom v 16. a 17. storočí boli Rozpravy z oblasti lekárskych vied a zdravovedy od M. Szentiványiho, kde sa pojednávalo o chorobách a ich liečbe, životospráve, pohybe, hygiene, čistote. Prvým dielom so zdravotno-výchovnou tematikou písaným v národnom jazyku je Amuletum – to jest zprawa krátká a potřebná o moru, jakýchby prostředků náležitých y zdravj y nemocnj v čase moru užiwati měli od Jana Webera s radami proti moru. Zdravotnú výchovu v tomto období vykonávali nelekári (Takáčová, Hegyi, 2004). Literatúra 17. a 18. storočia zaznamenala aj protifajčiarsku problematiku, keď Juraj Bahil v roku 1735 napísal žartovnú elégiu o fajke. Známe je tiež dielo Hugolína Gavloviča Valaská škola – mravov stodola, kde autor podáva múdre rady a poučenia mravné ale aj zdravotné. V roku 1721 bolo vydané dielo Mateja Bela Kvet lekárstva, veršovaný spis so zdravotno-výchovnými radami Salernských pravidiel zdravia.

Osvietenstvo a rozvoj spoločenského a vedeckého života v druhej polovici 17. a v 18. storočí priniesol národnú zdravotnícku a zdravotno-výchovnú aktivitu ako i racionalistický svetonázor vyzdvihujúci rozum. Národy žijúce v monarchii toto obdobie vnímali ako osvietenský absolutizmus počas vlády Márie Terézie a jej syna Jozefa II. (1740 – 1790). Presadzovala sa zásada, že štát má právo ale i povinnosť zasahovať do zdravia, a tak Mária Terézia vydala v roku 1770 generálny zdravotný poriadok pre celú habsburskú monarchiu (Beniak, 1993). Spočiatku obsah zdravotníckej osvety určovala vláda. Koncom 18. storočia sa stalo verejné zdravotníctvo vedecky spracovaným, novým medicínskym odborom. Jeho zakladateľ J. P. Frank do systému verejného zdravotníctva zahrnul aj zdravotnícku osvetu. Výrazný vplyv na rozvoj zdravotnej výchovy mali vysoké školy prostredníctvom svojich učiteľov a absolventov, ako Anton Bernolák, Juraj Fándly, Ľudovít Štúr, ktorí sa snažili povzniesť kultúrnu a vzdelanostnú úroveň slovenského ľudu a zlepšiť jeho životné podmienky. Dôležitým prvkom pre akékoľvek výchovné a vzdelávacie aktivity bola otázka národného jazyka a základov vedeckého života na Slovensku podporovaného Slovenským učeným tovarišstvom založeným v roku 1792 ako prvej celonárodnej kultúrnej spoločnosti (Bokesová – Uherová, 1989).

19. storočie

Prekážkou šírenia vedomostí a rád bola nízka gramotnosť ľudu, preto sa informácie odovzdávali prostredníctvom kázní, nedeľných škôl, čitateľských krúžkov, spolkov miernosti. Prvá nedeľná škola, ktorú zriadili v Hornej Súči v roku 1834, mala prevažne náboženský charakter. Pracovnú náplň

nedeľných škôl zostavil Ľudovít Štúr a zahrnul do nej aj zdravotnícku osvetu so zoznamom literatúry, ktorú mali prednášatelia použiť. Zdravotníckej osvete sa s veľkým nadšením venovali vlasteneckí kňazi a učitelia, ktorí využívali pri svojej práci aj poznatky získané z novín a časopisov. Nosnou témou zdravotno-osvetových aktivít štúrovcov bol boj proti alkoholizmu prostredníctvom spolkov miernosti, ktoré sa postupne stávali prepojením národnej inteligencie s ľudom. V roku 1847 Hurban odhadol počet spolkov, v ktorých sa stretávali muži i ženy, na 500. S ich rozšírením súviselo aj zakladanie knižníc a čitateľských spolkov. V slovenských Národných novinách bola verejne vyzdvihnutá aktivita spolkov. Po revolúcii 1848 spolky miernosti zanikli, ochabla tiež činnosť nedeľných škôl. Zdravotno- osvetová činnosť našla svoje ťažisko v iných témach a iných formách.

V druhej polovici 19. storočia prežívala monarchia revolučné udalosti, ktoré definitívne prispeli k zrušeniu poddanstva a feudalizmu aj v Uhorsku. Bachov absolutizmus (1851 – 1860) priniesol ochabnutie národno-buditeľských a zdravotno-výchovných aktivít. Založením Matice slovenskej v roku 1863 a vznikom troch slovenských gymnázií nastalo obdobie znovuobrodenia zdravotno-osvetovej činnosti. Matica slovenská vo svojich Letopisoch Matice slovenskej prezentovala aj populárno- vedecké články so zdravotno-výchovnou tematikou. Prispievateľom bol aj banský lekár z Kremnice Gustáv Zechenter Laskomerský, ktorého články mali skôr popularizačný charakter so zdôraznením vplyvu prostredia na zdravie. Ďalšími šíriteľmi zdravotnej výchovy boli Daniel Lichard, Ivan Zoch, Jozef Holub, Ferdinand Jesenský. Na Slovensku bolo v 19. storočí málo lekárov (pre 2 400 000 obyvateľov len 210 lekárov). Situácia sa zlepšila vďaka 240 chirurgom a asi 300 pôrodným babiciam. Postupne sa v starostlivosti o zdravie uplatňoval aj sociálny aspekt, ktorý sa prejavil vydaním zákonov o nemocenskom poistení priemyselných robotníkov v Uhorsku z roku 1891 (Junas, 1990). Porevolučné obdobie znamenalo hospodársky rozvoj, ale i krízy a vysťahovalectvo. Napriek určitým zlepšeniam hygienických pomerov a ochrany zdravia bola väčšina Slovákov odkázaná najmä na ľudové liečiteľstvo. Ďalej sa šírila tuberkulóza, životné podmienky sa postupne počas krízy zhoršovali a vysťahovalectvo zaznamenalo vzostup. Činnosť banských lekárov Františka Xavera Schillingera, Imricha Tótha znamenala určitú systematizáciu zdravotno-výchovných činností, najmä zameranú na alkoholizmus, tuberkulózu a hygienické problémy baníkov, s ktorou vystupovali aj na medzinárodných kongresoch. V roku 1876 vydali brožúru o prvej pomoci. Chápali zdravotnú výchovu ako neoddeliteľnú súčasť práce lekára. Uvedenú etapu charakterizuje aktívny záujem slovenských lekárov o cieľavedomé, odborné a na potreby ľudu nasmerované zameranie zdravotnej výchovy (Takáčová, Hegyi, 2004). Po zatvorení Matice slovenskej v roku 1875 sa strediskom vydávania kníh stal ženský spolok Živena. V roku 1873 vyšla v Skalici práca Jána Ambru Kniha o pôrodníctve pre baby.

20. storočie

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa na zdravotno-výchovné aktivity upriamili aj hlasisti zhromaždení okolo časopisu pre literatúru, politiku a sociálne otázky Hlas, ktorý založil Pavol Blaho s Vavrom Šrobárom. Patrili medzi nich lekári Dušan Makovický, Pavol Blaho, Albert Škarvan, Vavro Šrobár.

Dušan Makovický, prívrženec filozofie Leva Nikolajeviča Tolstého a prekladateľ jeho panfletov proti alkoholizmu a fajčeniu, pôsobil v Žiline. Začal vydávať knižnú edíciu Poučné čítanie určené pre ľud a Poučnú bibliotéku určenú pre inteligenciu.

Vavro Šrobár, pôvodne praktický lekár, napísal dielo Ľudová zdravoveda, veľmi významné pre slovenskú zdravotnú výchovu, ktoré obsahuje aj príručku prvej pomoci a časť o nákazlivých chorobách.

Prvá svetová vojna zasiahla do života krajiny nepriaznivo. Až vytvorením samostatného

Československa v roku 1918 sa zmenili podmienky pre výchovu k zdraviu, ktorú je však stále nutné posudzovať v historicko-spoločenskom kontexte. Krátko po vzniku republiky vzniklo Ministerstvo verejného zdravotníctva a telesnej výchovy s prvým ministrom Vavrom Šrobárom. Malo štyri oddelenia: zdravotno-administratívne, protiepidemické, zdravotno- sociálne a hygienické. Dňa 15. apríla 1920 zákonom č. 332 Zb. prevzal štát starostlivosť o výkon zdravotnej polície. Protiepidemická činnosť a hygienická starostlivosť boli povinnosťou štátnych lekárov. Toto obdobie bolo charakteristické nejednotnosťou, živelným

zriaďovaním nemocníc. Zdravotno-výchovná činnosť bola založená na represívnych a kontrolných opatreniach (Beniak, 1993). Uznesenie Národného zhromaždenia zo dňa 20. januára 1920 uložilo vláde vybudovať centrálny zdravotný ústav. Od roku 1925 tak Štátny zdravotný ústav ČSR v Prahe vykonával odborné vedecké práce a prieskumy pre účinné zdravotnícke opatrenia, podporoval výchovu v preventívnej medicíne, staral sa o odbornú výchovu zdravotníkov. Od mája 1931 bolo zriadené aj oddelenie pre zdravotnú výchovu a propagáciu (Rovný, 2002).

Nepriaznivý zdravotný stav obyvateľov Slovenska bol prevažne dedičstvom minulosti.

Pretrvávali zastarané formy ľudovýchovnej práce, ale začínala sa organizovať zdravotnícka osvetová činnosť, ktorá nebola integrálnou súčasťou práce zdravotníkov. Ministerstvo verejného zdravotníctva a telesnej výchovy nemalo pre zdravotnú výchovu samostatné oddelenie ani referenta. Na Slovensku patrilo zdravotníctvo pod kompetenciu Ministerstva pre správu Slovenska, pri ktorom bol vytvorený zdravotnícky referát. Jeho prvým prednostom bol MUDr. Ivan Hálek, zakladateľ vzdelávacích a osvetových spolkov, organizátor slovenského zdravotníctva a činnosti Slovenského červeného kríža. Bol autorom zdravotníckych štatistík, rozborov, článkov o hygiene, chorobnosti, zdravotníckej osvete (Takáčová, Hegyi, 2004).

V roku 1927 na Slovensku bol ustanovený Krajský úrad v Bratislave, kde úlohy zdravotnej výchovy prevzalo zdravotné oddelenie, ktorého úlohou bol aj boj proti poverám a predsudkom. Významný zdravotno-výchovný pracovník je v tomto období nesporne Ivan Stodola. Pôsobil ako lekár a zdravotnícky inšpektor, od roku 1934 ako hlavný zdravotnícky radca a prednosta oddelenia na Krajskom úrade. Jeho publikačné aktivity sú zamerané zdravotno-výchovne, ako napr. Či sa dajú suchoty liečiť, Chráňme si zdravie, Aké musí byť

Slovensko, Pečlivosť o mládež zdravotne ohrozenú, Gazda Ondrej, Hygiena obce. Redigoval tiež päť ročníkov Zdravotníckej čítanky a tri ročníky Zdravotníckeho kalendára a tiež založil časopis s názvom Boj o zdravie. V roku 1940 bol poverený vedením Štátneho zdravotno- sociálneho ústavu v Bratislave, ako organizačnej základne pre rozvíjanie preventívnej

zdravotníckej práce. Možno o ňom hovoriť ako o významnom organizátorovi zdravotníctva a zakladateľovi preventívneho lekárstva. Centrom jeho úsilia v medicíne bol boj proti tuberkulóze, kde zdôrazňoval význam aktívnej spolupráce obyvateľstva na ochrane zdravia

(Beniak, 1993). Slovenský snem zákonom č. 10/1939 Zb. zriadil Štátny zdravotno-sociálny ústav na Slovensku so sídlom v Bratislave a pobočkami v Banskej Bystrici, Spišskej Novej Vsi a Piešťanoch. Slúžil ako vedecký, študijný a kontrolný orgán vo všetkých zdravotných otázkach. Zákonom z roku 1949 sa zriadili pobočky ústavu aj v iných krajských mestách a stali sa základňou pre vznik hygienicko-epidemiologických staníc (Rovný, 2002). Prínosom pre výchovu zdravia na Slovensku bol vznik Univerzity Komenského s lekárskou fakultou v roku 1919. Profesori univerzity realizovali univerzitné extenzie, prednášky pre širokú

verejnosť z rôznych odborov po celom Slovensku, dokonca aj vo Viedni, kde bola zastúpená aj zdravotná problematika. Jednalo sa o profesorov Kostlivého, Poláka, Růžičku, Buchtalu, Frankenbergera a iných. Spolu s osvetovým zväzom usporiadali lekári z Univerzity Komenského vyššiu ľudovú školu, kde sa prednášalo o zásadách zdravej výživy, reumatizme, hygiene chrupu, nebola to však systematická činnosť, ale iba šírenie nových poznatkov. V roku 1921 bol založený v Bratislave spolok Záchrana s cieľom chrániť ženy pred prostitúciou a pohlavnými chorobami. Prínosom pre výchovu k zdraviu bola publikácia Jiřího Brdlíka Naše dieťa z roku 1920.

V zdravotnej výchove sa angažoval aj Československý červený kríž založený v januári 1919. Ako pomocná zložka vojenskej zdravotníckej služby dostával úlohy priamo od ministra národnej obrany, v jeho službách boli vyškolené aj ošetrovateľky. Dôležitú úlohu zohral v boji proti epidémiám a pri živelných pohromách. Venoval sa starostlivosti o deti, zakladal kurzy pre matky o opatere dieťaťa, detské jasle, útulky, otváral poradne, ubytovne,

vývarovne, zakladal a viedol ošetrovateľské kurzy, pozornosť venoval zdravotníckej propagande a výchove, usporadúval prednášky, vydával letáky, zdravotno-výchovnú

literatúru, časopisy. V roku 1922 usporiadal v Bratislave týždeň dojčiat s praktickými radami ako ošetrovať dojčatá.

Prednášková činnosť profesorov lekárskej fakulty sa v 30. rokoch preniesla do rozhlasu. Zdravotno-osvetovú prácu vykonávali rôzne spolky a ustanovizne ako YMCA a YWCA, ktoré po roku 1948 zanikli. V roku 1941 v Bratislave vytvorili hygienické múzeum, ktoré usporadúvalo putovné výstavy a vydávalo brožúru o výžive, bolo však málo propagované a nesplnilo svoje poslanie. V roku 1945 bolo zničené. Zdravotné pomery a životná úroveň vykazovali na Slovensku negatívne parametre. Zdravotná výchova sa opierala o dobrovoľné organizácie a neškolených pracovníkov, takže bola náhodilá, neplánovitá, bez vedeckej práce a kontroly. Pred druhou svetovou vojnou bola situácia veľkej časti obyvateľov Slovenska

kritická, okrem iného, aj pre zaostávajúci agrárny charakter krajiny, vysťahovalectvo a sociálnu situáciu. Roky vojny znamenali opätovné zhoršenie situácie, zvýšenie úmrtnosti na tuberkulózu, podvýživu, brušný týfus, maláriu, sexuálne prenosné choroby. Štát uplatňoval viac represívne ako výchovné opatrenia a zdravotnej výchove sa venovalo iba zopár jednotlivcov a charitatívne organizácie.

Po oslobodení vzniklo na novom Ministerstve zdravotníctva oddelenie zdravotníckej osvety, ktoré však bez odborníkov nemohlo plniť funkciu riadiaceho orgánu. Na Slovensku sa zdravotno-osvetová práca naďalej opierala o činnosť piateho odboru Štátneho zdravotno- sociálneho ústavu, ktorý bol odborno-metodickým centrom zdravotníckej osvety. Vydával plagáty, letáky, organizoval výstavy, vyrábal prvé zdravotno-výchovné filmy. Tematicky sa jeho činnosť zameriavala na starostlivosť o matku a dieťa, na hygienu vidieka, na boj proti chorobám prenášaným sexuálnym stykom, týfusu, chrípke, na boj proti úrazom v závodoch.

K zásadnej zmene v zdravotnícko-osvetovej práci prispeli zdravotnícke zákony z roku 1951 – 1952, ktoré predostreli požiadavku na vybudovanie siete zariadení zdravotníckej osvety, na jej podporu v tlači, rozhlase a vo filme, na spoluprácu zdravotníkov a verejnosti. Zámery vládnych a zdravotníckych orgánov ako aj jednotlivých funkcionárov a pracovníkov boli motivované sovietskym zdravotníctvom a jeho osvetou, čo súviselo s vtedajším politickým smerovaním krajiny. Objektívne historicky však treba posúdiť aj opatrenia, ktoré u nás položili základy organizovanej zdravotnej výchovy. Vtedajšie unitárne (československé)

Ministerstvo zdravotníctva obežníkom zo dňa 30. septembra 1952 vydalo Smernice pre

zdravotnícku osvetu. Výmerom zo dňa 8. septembra 1952 sa v Prahe zriadil Výskumný ústav zdravotníckej osvety a do 31. decembra 1952 mal v Bratislave vysunuté pracovisko. Od 1. januára 1953 sa toto pracovisko stalo Výskumným ústavom zdravotníckej osvety v Bratislave – Oblastným ústavom pre Slovensko, ktorý bol podriadený Povereníctvu zdravotníctva. Stal sa metodickým centrom a strediskom zdravotno-výchovnej práce na Slovensku. Od roku 1966 niesol názov Ústav zdravotnej výchovy. Ústav bol neskôr začlenený do Národného centra podpory zdravia, ktoré sa po strate právnej subjektivity stalo súčasťou Úradu verejného

zdravotníctva Slovenskej republiky (Červeňanská, 1977). V januári 1952 sa vytvorila sieť krajských ústredí a okresných kabinetov zdravotníckej osvety. Od septembra 1952 vznikli funkčné miesta krajských a okresných osvetových lekárov. V roku 1960 boli z kabinetov vytvorené okresné ústredia zdravotnej výchovy a od roku 1966 transformované na krajské a okresné oddelenia zdravotnej výchovy. V roku 1955 vznikol v Nitre Dom zdravotníckej osvety, ktorý sa stal neskôr vzorom pri budovaní krajských ústredí zdravotníckej osvety.

Vedeckým fórom zdravotnej výchovy je v rámci Spoločnosti sociálneho lekárstva, organizačnej zložky Slovenskej lekárskej spoločnosti, jej Sekcia zdravotnej výchovy. Každoročne usporadúva Dni zdravotnej výchovy a programovo sa venuje aktuálnym otázkam obsahu a metodiky zdravotnej výchovy (Takáčová, Hegyi, 2004).