Ošetrovateľstvo a výchova k zdraviu

Ošetrovateľstvo a výchova k zdraviu

Výchova k zdraviu je dôležitou súčasťou ošetrovateľstva. Podľa Závodnej (2002) je jej predmetom štúdium zdravotného stavu a vývoja vedomostí, postojov, motivácií a konania jednotlivcov v individuálnej a kolektívnej ochrane zdravia a tiež skúmanie vplyvu prostredia na zdravotné uvedomenie ľudí z rôznych sociálnych podmienok. Vychádza z podpory pozitívnych a odstránení negatívnych aspektov života.

Rozsah výchovy k zdraviu je široký a možno ho kategorizovať do 7 dimenzií:

1. Zaoberá sa celým človekom a zahŕňa fyzické, duševné, sociálne, emocionálne, duchovné a spoločenské aspekty.
2. Je celoživotným procesom, ktorý trvá od narodenia po smrť a pomáha ľuďom meniť sa a prispôsobovať počas zdravia a choroby.
3. Zameriava sa na ľudí v každom štádiu zdravia a choroby, prípadne postihnutia s cieľom maximalizovať ich potenciál pre zdravý život.
4. Zameraná je na jednotlivcov, rodiny, skupiny a
5. Vedie ľudí k tomu, aby si vedeli sami pomôcť a aby akceptovali zdravšie voľby.
6. Obsahuje formálnu a neformálnu výučbu a učenie sa s využitím škály metód.
7. Má celý rad cieľov, vrátane poskytovania informácií, zmeny postojov správania a sociálnej zmeny (Lemon, 1997).

Cieľ v intenciách vedomosť(knowlege)-postoj(attitude)-správanie(behavior) úzko súvisí s aktuálnou determináciou zdravia všeobecne. V tejto súvislosti sú:

• kognitívne ciele zamerané na poskytovanie informácií, vysvetľovanie, aby si klient- pacient zlepšil vedomosti,
• afektívne ciele sústredené na postoje, presvedčenie, utváranie hodnotenia, názoru, majú

emocionálne podporiť klienta-pacienta,

• ciele behaviorálne zamerané na získanie istých spôsobilostí a zručností.

„Pri uplatňovaní cieľov v praxi ide spravidla o kombináciu viacerých cieľov. Treba si uvedomiť, že dosiahnutie jedného cieľa nemusí znamenať posun k ďalšiemu cieľu, dôležitá je aj primeranosť stanovenia cieľa pre klienta-pacienta“ (Závodná, 2002).

Podľa zákona NR SR č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákona NR SR č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je výchova k zdraviu súčasťou práce každého zdravotníka. V rámci prevencie ide o výchovu a vzdelávanie s cieľom ochrany, zachovania alebo navrátenia zdravia osobe a v rámci ošetrovateľskej praxe o výchovu pacienta k podpore, udržiavaniu a obnove zdravia a poskytovanie informácií.

Nakoľko je výchova k zdraviu zložitý proces s problematickým jednoznačným ohraničením, v praxi vychádzame z nasledovných prístupov:

• Medicínsky model znamená odpútanie sa od medicínsky definovanej choroby a postihnutia. Zdravotno-výchovné činnosti sa sústredia na podporu lekárskych intervencií, prevencie s použitím presviedčania, povzbudzovania.
• Zmena správania predpokladá, že správanie sa jednotlivcov vedie k absencii ochorenia a dôležitá je zmena postoja, správania, podpora a prijatie zdravých životných štýlov cez presviedčanie a poskytovanie informácií.

• Zdravotno-výchovná činnosť vychádza z faktu, že iba jednotlivci so znalosťami môžu prijímať rozhodnutia s následnou aktívnou činnosťou pri rešpektovaní individuality každého. Sestra aktívne skúma hodnoty a pomáha prijímať rozhodnutia.
• Zameranie sa na klienta/pacienta vytvára podmienky na to, aby si jednotlivec sám určil problémy a prípadne navrhol postupy ich riešenia, ktoré sestra akceptuje.
• Sociálna zmena sa sústreďuje na zmenu fyzikálneho a sociálneho prostredia, tak aby

umožnila voľbu lepšieho životného štýlu cez politické a sociálne zmeny (Lemon, 1997, Závodná, 2002).

Výchova k zdraviu v systéme vzdelávania sestier

Filozofiu zdravia chápeme ako filozofiu života a postoja k nemu a tiež aktívnu účasť na ňom. Predstavuje stav harmónie tela a duše vlastným pričinením, využitím psychických, vôľových, charakterových a biologických daností človeka. Znamená to, prevziať zodpovednosť za svoje

zdravie. Tento model zdôrazňujúci vlastnú aktivitu jedinca si vyžaduje zmeny nielen v myslení sestier a ostatných zdravotníkov, ale tiež v myslení ľudí – laikov, ktorí si ani dnes ešte neuvedomujú, že vlastným správaním a konaním si určité zdravotné problémy zapríčiňujú sami. Otázky životného štýlu nadobúdajú charakter vedomej prevencie výrazne sa podieľajúcej na zdraví. Rozvíjaním filozofie zdravia je nutné podporiť myšlienku, že ošetrovateľstvo je disciplína, ktorá sa zaoberá ako starostlivosťou o chorých, tak stále viac aj starostlivosťou o zdravie a prevenciu. Významnú úlohu má zdravotno-výchovné pôsobenie s cieľom poskytnúť adekvátne odborné informácie, pomoc a rady.

„Starostlivosť o vlastné zdravie má aj spoločenskú, ekonomickú a etickú hodnotu.“ (Závodná, 2002) Signifikantný je príklad samotnej sestry, ktorá zodpovedne koná v záujme zachovania a podpory vlastného zdravia. Ošetrovateľstvo je predsa vedou a umením zároveň.

Ošetrovateľstvo aplikuje rôzne princípy (fyziologické, psychologické, sociálne, spirituálne, kultúrne – multikultúrne) pri poskytovaní starostlivosti jedincovi, rodine, komunite v podpore a ochrane ich zdravia. Ošetrovateľstvo je v ochrane zdravia zamerané na človeka v priebehu života, v niektorom vývinovom období v kontinuite dvoch dimenzií zdravie – choroba.

Vzdelávanie v ošetrovateľstve v minulosti i v súčasnosti prechádza neustálymi zmenami. V tradičnej príprave sestier sa dôraz kládol na technické zručnosti, klinické aspekty v ošetrovaní, ochorenie a patológiu. Minimálny priestor bol venovaný problematike zdravia a faktorom, ktoré ho zabezpečujú. Vzhľadom na uvedený cieľ a funkcie ošetrovateľstva sa žiada aj nový pohľad, koncepcia a obsah kurikúl vo vzdelávaní sestier, ktoré sa v súčasnej dobe realizuje vo forme bakalárskych, príp. magisterských programov na vysokoškolskej pôde.

Akademizácia sesterského vzdelávania znamená rozvoj ošetrovateľstva aj v týchto atribútoch a smerovaniach. Výchova a vzdelávanie sestier sa orientuje stále viac na zdravého človeka, prevenciu ochorení, udržiavanie a podporu zdravia. Sestre teda prináleží starostlivosť o zdravie ako základnú ľudskú potrebu.

Podpora zdravia znamená proces, ktorý umožňuje zdravému jedincovi kontrolu tých faktorov, ktoré ovplyvňujú zdravie a jeho udržanie.

„Výchova a vzdelávanie pacientov/klientov zahŕňa zistenie individuálnych vedomostí a zručností k udržaniu a obnove zdravia, prípravu a poskytovanie informácií na primeranej úrovni, organizovanie výchovných a vzdelávacích akcií a ich vyhodnocovanie, pomoc sestrám získať nové vedomosti a zručnosti. Ciele ošetrovateľstva v zameraní na zdravie majú pomáhať jednotlivcovi, rodine, skupinám a komunitám dosiahnuť telesné, duševné a sociálne zdravie a pohodu v súlade s ich sociálnym a ekologickým prostredím, podporiť ich pozitívne zdravie a podporovať človeka ako aktívneho účastníka starostlivosti o vlastné zdravie, ktorý je týmto smerom vzdelaný, poučený a ochotný sa o svoje zdravie starať, maximalizovať ľudský potenciál v starostlivosti o seba samého a vykonávať prevenciu ochorení“ (Študijné programy neučiteľských študijných odborov, 2002).

Multidisciplinárne vzdelávanie v ošetrovateľstve pripravuje sestry aj na podporu komunitného zdravia. Študenti získavajú zručnosti pri ochrane, podpore zdravia, zmierňovaní utrpenia vo vybraných zdravotníckych zariadeniach. Je nutné, aby sa naučili jednať eticky, empaticky, ale pritom vysoko odborne a profesionálne, aby preukázali komunikačné zručnosti, osobnú, emočnú a sociálnu

inteligenciu. Absolvent štúdia má okrem iného formovať a vzdelávať iných, získať ich pre spoluprácu pri upevňovaní a podpore zdravia. Výchova k zdraviu je pripravená aj ako špecializačný odbor pre sestry v rámci ďalšieho vzdelávania sestier, ktoré bude možné absolvovať po predchádzajúcom vysokoškolskom vzdelaní prvého, prípadne druhého stupňa a vyššom odbornom

vzdelaní. (Slezáková et al., 2005)

Pre rozvoj a aplikáciu cieľov ošetrovateľstva v podpore zdravia a potenciálny sociálny prínos ošetrovateľstva je potrebné vo vzdelávaní zabezpečiť:

• posilnenie výučby ošetrovateľstva v komunitnej zdravotnej starostlivosti pri podpore, udržiavaní zdravia a preberaní zodpovednosti za vlastné zdravie u jednotlivcov, rodín, komunít v rovine teoretickej, ale najmä praktickej, v rámci realizácie klinickej praxe v mimonemocničných zariadeniach,
• zdôrazňovanie významu úlohy jednotlivca v osobnej spoluzodpovednosti za stav

vlastného zdravia,

• preukazovanie zodpovedného správania a konania budúcich sestier, vzorového životného štýlu v záujme podpory a zachovania vlastného zdravia,
• aktívne zapájanie budúcich sestier do celospoločenských programov podpory zdravia (Zdravé mesto, Zdravá škola, ...).

Zdravotná výchova ako edukácia v ošetrovateľstve

Edukácia pacientov nie je nový fenomén. Už v devätnástom storočí písala Florence Nightingaleová o edukácii pacientov. Už vtedy pochopila, že nestačí informácie týkajúce sa zdravia získať, ale že je tiež nutné získané vedomosti neskôr doma praktizovať. Preto treba pacientov vzdelávať (Škrla, 2003).

Zdravotníci sa často sústreďujú len na fyzickú stránku ochorenia, ale v modernom ošetrovateľstve musí edukácia pacienta zahrňovať celú osobnosť jedinca. To znamená, že sestra edukátorka má záujem o jeho obavy, myšlienky i pocity – teda tiež o psychickú, sociálnu a duchovnú stránku. Cieľom sestier pri edukácii pacienta je podporiť pacienta a pomôcť mu zvládať strach a pocit úzkosti,

poskytnúť pacientovi potrebné informácie, pomôcť mu pochopiť podstatu a príčiny ochorenia, opraviť jeho chybné koncepcie a v neposlednom rade je dôležité pomôcť pacientovi pochopiť vlastnú úlohu v starostlivosti o seba a jeho zodpovednosť za svoje zdravie.

Čo si predstavujeme pod pojmom „edukácia“? Ide o komunikačný proces, ktorým sa zníži alebo eliminuje úzkosť a obavy a podporuje uzdravenie pacienta. Je neoddeliteľnou súčasťou plánu starostlivosti každého pacienta, okrem tých, ktorých kritický stav edukácii zabraňuje. Tam, kde je to potrebné, zahrňuje aj rodinných príslušníkov pacienta. Vytvorením dôveryhodného vzťahu dochádza medzi sestrou a pacientom k zmysluplnému dialógu o jeho chorobe, o pocitoch a o problémoch, ktoré sú dôsledkom jeho ochorenia.

Edukácia v ošetrovateľstve môže byť podľa Závodnej (2002):

• základná, keď sa jedná o prvotné informácie
• komplexná, realizovaná zväčša v edukačných kurzoch
• reedukačná, pokračujúca, keď je nutné znovu zopakovať informácie, aktualizovať vzhľadom na zmenené podmienky.

Zdravotná výchova ako edukácia v ošetrovateľstve

Aspekty edukácie

Existujú tri dôležité aspekty edukácie, ktoré si musí sestra uvedomiť na to, aby bola úspešná:

• Filozofia – ide o dobrú investíciu (čas a energia sestry), ktorá sa zdravotníctvu vždy vráti,

• Priorita – edukácia je pre každého pacienta dôležitá a mala by byť jednou z hlavných priorít sestry,
• Akcia – dôležité je nielen kvalitne a svedomite realizovať edukáciu pacientov, ale ju tiež

aplikovať vo svojej ošetrovateľskej praxi.

Partneri v edukačnom procese

V ktoromkoľvek vyučovacom procese sú edukátor a jeho klient, edukant v partnerskom vzťahu. Aby mohol byť edukátor efektívny, potrebuje mať určité schopnosti:

• vedomosť toho, čo učí;
• empatiu a ochotu pomôcť;
• rešpekt k osobnosti pacienta;
• verbálne a neverbálne komunikačné schopnosti;
• schopnosť poradcu – schopnosť upresniť, zhrnúť, vysvetliť a ujasniť, podporiť, schopnosť zoradiť si spoločné ciele, podať spätnú väzbu, uzavrieť diskusiu.

Všeobecné praktické aspekty edukácie klientov/pacientov

Na začiatok je dôležité pripraviť sa na edukáciu (osnovy, materiály, pomôcky) a stanoviť si vhodnú dobu. Neskôr treba dať pacientovi materiály na prečítanie a začleniť rodinných príslušníkov do vyučovacieho procesu. Dôležité je nájsť si svoju vlastnú efektívnu metódu edukácie. Pre skupinku je potrebné vytvoriť príjemné prostredie a atmosféru, v ktorej sa všetci zúčastnení cítia rovní, nevytvárať však väčšie skupinky ako 5 až 7 pacientov. Ak je to možné, treba zaistiť neformálnu atmosféru a zabrániť rušivým vplyvom (hluk, teplota, nepohodlné stoličky).

Po tejto úvodnej fáze je vhodné dať pacientom priestor, aby sa predstavili, nezabudnúť však na svoje vlastné predstavenie. Potom treba vysvetliť cieľ stretnutia a podporiť aktívnu účasť pacientov. Jednou zo zásad edukácie je nenútiť nikoho do ničoho, ďalšou je neodbočiť od svojho cieľa. Pred záverom je nutné dať priestor k diskusii a na záver zhrnúť prednášaný materiál.

Sestra v úlohe edukátorky

Edukácia pacienta vyžaduje od sestry zvládnutie určitých činností. Je omylom sa domnievať, že každá sestra vlastní tieto schopnosti len preto, že je sestrou. K tomu, aby mohla efektívne plniť funkciu edukácie pacientov, potrebuje:

• získať si dôveru pacienta;
• vyhodnotiť schopnosť a pripravenosť pacienta k edukácii;
• vyhodnotiť bariéry, ktoré by mohli brzdiť proces edukácie;
• organizovať edukáciu tak, aby čo najviac zodpovedala potrebám pacienta;
• komunikovať jasne a efektívne;
• identifikovať a použiť vhodné metódy a zdroje;
• presvedčiť sa o tom, že pacient látku pochopil a je schopný v praxi realizovať potrebné inštrukcie (Škrla, 2003).

Predpokladom edukácie je zmena plánovaná, skrytá, zjavná, situačná, neplánovaná. Možno teda dosiahnuť zmeny v správaní sa, zmeny v sociálnej oblasti a pod. Zmena je podstatou nášho života. Správanie človeka by malo byť také, aby mu zmena priniesla maximálny úžitok.

Edukačný proces

Vo fáze posudzovania sa zameriavame na určenie potreby klienta/pacienta získať vedomosti a zistenie dôležitých údajov o ňom. K dôležitým údajom o klientovi/pacientovi patrí jeho pohotovosť (je vyjadrená správaním sa jednotlivcov na základe skúsenosti), poddajnosť (vyjadruje, ako sa pacient

stotožňuje s radami sestry), motivácia (je spojená s potrebou získať vedomosti, túžbou poznať zdravotný stav), spoločensko-ekonomické faktory (sestra by mala poznať prostredie pacienta), vzdelanie (má vplyv na efektivitu učenia), štýl učenia, vek, názory na zdravie (Závodná, 2002).

Ďalej nasleduje stanovenie vzdelanostnej diagnózy a určenie cieľov edukácie. Príprava edukačného plánu znamená výber obsahu a stratégií výučby. Následná realizácia a jej priebeh priamo súvisí s kvalitou pripraveného plánu, pomôcok a prostredím. Zhodnotenie nadobudnutých vedomostí, zručností a postojov je konečnou fázou.

Špecifické oblasti výchovy k zdraviu v ošetrovateľstve

Povolanie sestry sa neoddeliteľne spája s výchovným pôsobením v dvoch rovinách:

• v rovine pôsobenia na vlastné zdravie – iba sestra, ktorá systematicky a cieľavedome podporuje vlastné zdravie, môže plniť rolu edukátorky a vychovávateľky. Sestra je pre pacienta partnerom a sprievodcom vtedy, keď prezentuje jednotu myšlienok a činov, musí tiež myslieť na to, že v starostlivosti o zdravie iných nie je účelné negatívne ovplyvniť zdravie vlastné. Vzbudiť pacientovu dôveru znamená pracovať na vlastnom zdokonaľovaní vo sfére poznatkov, citov a konania.
• v rovine pôsobenia na zdravie pacientov – je to široká oblasť s množstvom tém, ktoré

využíva vo svojej práci denne každá sestra.

Výchova k zdraviu založená na podpore pozitívnych a odstraňovaní negatívnych prvkov zo života človeka v procese jeho vývinu. Sestry ju realizujú nielen v pracovnom procese, ale aj v súkromnom živote. Sú neraz v komunite svojich susedov dotazované ako prvé v problematike podpory zdravia. Prišiel čas, kedy sa sestry starajú nielen o chorých, ale aj o zdravých, nie len v práci, ale aj v komunite.

Činnosti sestry vo výchove k zdraviu sú zamerané na:

• Ovplyvňovanie svetonázoru, systému hodnôt a cností, filozofie zdravia: Svetonázor človeka výrazne ovplyvňuje jeho konanie, ako napr. vyrovnávanie sa s bolesťou, určitou stratou v zmysle fyzickom i psychickom. Systém hodnôt a cností podmieňuje rozhodnutia človeka týkajúce sa životného štýlu. Je ťažké motivovať človeka k zmene životného štýlu, ak zdravie nepatrí k jeho prioritným hodnotám. Filozofia zdravia je určitou syntézou už spomenutého. Znamená postoj k životu, vlastnému zdraviu a aktívnu účasť na ňom.
• Zvyšovanie vedomostí o zdravom spôsobe života: Informácií na uvedenú tému je

dnes veľa (televízia, tlač, internet) a často sa aj navzájom vylučujú. Úlohou sestier je poskytnúť informácie na takej úrovni, aby im pacient rozumel, aby mal pocit, že sú určené práve jemu, a následne si overiť, v akom rozsahu im porozumel.

• Ovplyvňovanie správania a konania vzhľadom na zdravie jedinca: Je to snáď

najťažšia časť sesterskej zdravotno-výchovnej práce, ktorá si vyžaduje trpezlivosť, systematickosť a kreativitu.

• Uspokojovanie potrieb jedinca a skupín: Uvažujeme predovšetkým o potrebách v zmysle hierarchie podľa Maslowa a akceptujeme, že fyziologické potreby je nutné uspokojiť ako základné. Zameriavame sa na to, aby pacient uspokojoval svoje potreby vlastnou aktívnou činnosťou v čo najväčšom rozsahu.
• Stimulovanie činnosti človeka: Súvisí to s potrebami, ale aj filozofiou Činnosť

je hybnou silou človeka a jej nedostatok je často príčinou duševných porúch.

• Podporovanie pozitívnych zmien: Ich cieľom je dosiahnuť rozhodnutie o vykonaní zmeny v oblasti zdravia.

• Rozvíjanie interakčných schopností: Táto oblasť veľmi úzko súvisí s ďalším zameraním zdravotno-výchovných činností sestry, ktorým je využitie podporného systému.
• Využitie podporného systému: Často človek potrebuje na udržanie a prinavrátenie

zdravia podporné osoby – rodinu, priateľov, konzultanta, lektora, komunitu.

Všetky uvedené činnosti sestra vykonáva so zreteľom na kognitívne (vedomostné), afektívne (postojové) a behaviorálne (výkonové) ciele.

Zdravotno-výchovné pôsobenie sa sústreďuje na zdravých aj chorých a preto rozlišujeme aj primárnu, sekundárnu a terciárnu zdravotnú výchovu.

• Primárna zdravotná výchova je zameraná na zdravých, sústreďuje sa na pozitívne zlepšenie kvality života a zdravia, prevenciu ochorení. Cieľové skupiny tvoria predovšetkým deti a mladí ľudia. Obsahovo sa realizuje v oblasti hygieny, výživy, pohybovej aktivity, reprodukčného zdravia, prevencie závislostí.
• Sekundárna zdravotná výchova je pôsobenie na pacientov v súvislosti s ich konkrétnym

narušením zdravia. Výchovná a vzdelávacia zložka tvoria jednotu v práci s cieľovými skupinami, medzi ktoré patria na Slovensku podľa údajov Ústavu zdravotníckych informácií a štatistiky najmä pacienti s ochoreniami srdcovo-cievneho a tráviaceho systému.

• Terciárna zdravotná výchova sa sústreďuje na efektívne využitie potenciálu rizikových

skupín pacientov, ich rodinných príslušníkov a podporných osôb. Realizuje sa tiež prostredníctvom rehabilitačných, kúpeľných, ale aj svojpomocných aktivít

Zaujímavé je aj akceptovanie jednotlivých vekových osobitostí a s tým súvisiace rozdiely v obsahu, rozsahu, použitej metóde a hlavne individuálnom prístupe. Uvedená skutočnosť platí aj vzhľadom na špecifiká jednotlivých foriem ošetrovateľskej starostlivosti.

Klasifikácia metód výchovy k zdraviu

Metódy výchovy k zdraviu delíme:

• Podľa objektu zdravotno-výchovného pôsobenia: metódy individuálneho pôsobenia (rozhovor, inštruktáž, konzultácia, korešpondencia), metódy skupinového pôsobenia (prednáška, diskusia, beseda, panelová diskusia, sociálne učenie, inscenačné metódy), metódy masového pôsobenia (tlač, rozhlas, televízia, činnosť centier podpory zdravia).
• Podľa foriem pôsobenia zdravotnej výchovy: metódy hovoreného slova – monologické a

dialogické (prednáška, diskusia, rozprávanie, rozhovor, beseda), metódy tlačeného slova s rozmanitými formami ako sú heslo, leták, článok, brožúra, časopis, kniha, metódy priamej skúsenosti a názorných pomôcok (predvádzanie skutočných predmetov a javov, realistické zobrazenia predmetov, symbolické zobrazenie, nácvik zdravotných zručností).

Uvedené metódy je možné používať v ošetrovateľstve samostatne, ale aj kombinovane.

Formy výchovy k zdraviu delíme podľa počtu účastníkov na: individuálne, skupinové a hromadné.

Charakteristika jednotlivých foriem

Individuálna forma výchovy k zdraviu patrí medzi priame alebo sprostredkované pôsobenie vychovávateľa na vychovávaného. Obsahuje oblasť od základných vedomostí až po zvládnutie celkovej starostlivosti o seba a svoje zdravie.

Rešpektuje individuálne charakteristiky ako pohlavie, vek, povolanie, vzdelanostnú úroveň, kultúru, zdravotný stav, pracovné a životné podmienky. Motiváciu ovplyvňuje neformálnosť atmosféry.

Najčastejšie sa uplatňuje v kontakte zdravotník s klientom, učiteľ so žiakom.

Je vhodná pre klientov s ťažkosťami v učení, nízkou úrovňou gramotnosti, telesným handicapom. Výhodou uvedenej formy je individuálny prístup zohľadňujúci potreby klientov a umožňuje rozsiahle hodnotenie účinnosti výchovného pôsobenia. Nevýhodou je izolácia klienta a náročnosť na personálne zabezpečenie v inštitúciách. V rámci individuálnej formy sa realizuje individuálny rozhovor, inštruktáž, konzultácia, telefonická konzultácia, osobná korešpondencia, elektronická korešpondencia.

Skupinová forma výchovy k zdraviu predstavuje pôsobenie na rôzne vekové, profesionálne, podporné, svojpomocné skupiny. Jedná sa tiež o pôsobenie na skupiny mužov a žien. Podporuje pozitívny postoj k zdraviu.

Účinnosť metódy je podmienená mierou podobnosti záujmov (žiaci jedného ročníka, triedy), veľkosťou skupiny, možnosťou formovať spoločný názor a presvedčenie nevyhnutné pre formovanie zdraviu prospešného správania. Umožňuje široké využitie praktického nácviku (starostlivosť o orálne zdravie, správnu výživu, pohybové aktivity), tlačených a elektronických edukačných materiálov. Uplatňuje sa predovšetkým jednostranné odovzdávanie informácií prostredníctvom prednášok, referátov ale aj obojstranná komunikácia ako skupinová diskusia, kvíz, beseda.

U účastníkov sa predpokladá aktívna participácia pri nácviku zručností a návykov (úkony zachraňujúce život pri prvej pomoci – resuscitácia). V rámci skupinovej formy sa realizujú prednášky, skupinové diskusie, besedy, kvízy, kurzy, školenia, klubová činnosť a činnosť svojpomocných skupín.

Skupinová forma výchovy k zdraviu sa využíva aj v práci svojpomocných skupín. Svojpomocné skupiny sú účelovo a špecificky formované skupiny z potreby vzájomnej podpory, prevencie a starostlivosti vzhľadom na chronické ochorenie prípadne rovnaké zaradenie.

V podmienkach Slovenska sú registrované podľa Zákona NR SR č. 83/1990 o združovaní občanov ako napríklad Liga proti rakovine, Liga za duševné zdravie, Slovenský zväz sclerosis multiplex, Zväz diabetikov Slovenska, Slovenská liga celiatikov. Skupiny umožňujú pacientom a ich rodinám stretávať sa, vymieňať si skúsenosti, organizujú edukáciu vzhľadom na ochorenie, sociálnu situáciu, konzultáciu s odborníkmi. Finančne môžu byť podporované firmami, agentúrami, nemocnicami a ako občianske združenia môžu získavať finančné prostriedky aj z verených zdrojov.

Špeciálnou formou skupinovej edukácie sú skupiny selfmanažmentu, ktoré združujú pacientov s rovnakým ochorením v špeciálnych časovo ohraničených edukačných programov zohľadňujúcich potreby pacientov. Pacienti dostávajú pred začiatkom edukácie detailné edukačné materiály.

Edukačné stretnutia umožňujú učiť sa riešiť problémy v domácej starostlivosti, zvyšovať sebavedomie a sebahodnotenie.

Hromadná forma výchovy k zdraviu predstavuje pôsobenie na veľký počet klientov recipientov, občanov prostredníctvom technických prostriedkov. Slúži výrazne na formovanie verejnej mienky a aktívneho prístupu k vlastnému zdraviu, zdraviu spoločnosti a zdraviu ako základnej hodnoty. Výhody sú v operatívnom šírení informácií širokom zábere cieľových skupín, možnosťou názorného podania obsahu a rozmanitosťou žánrov.

Nevýhody uvedenej formy sú: nevytvára stabilný systém vedomostí, chýba bezprostredný kontakt, problematické je využitie diferencovaných informácií pre potreby konkrétnych skupín alebo jednotlivcov. Hromadná forma využíva pôsobenie televízie, rozhlasu, filmu, tlače, výstav, divadla a stretnutia s odborníkmi.

Metódy hovoreného slova sa používajú vo výchove k zdraviu veľmi často. Pôsobenie slovom je v praxi veľmi účinné pre odovzdávanie poznatkov, formovanie postojov, vytváranie názorov a žiaducich foriem správania. Výhodou metód je ich použitie v širšom časovom rámci modifikované podľa potrieb jednotlivcov, skupín, komunít. Lektor, vychovávateľ by mal využívať pri svojom pôsobení poznatky z komunikácie, vyjadrovať sa zrozumiteľne, vzhľadom na prijímateľov informácií, spisovne, prispôsobiť

tempo reči možnostiam prijímateľov informácií, primerane gestikulovať, udržiavať vizuálny kontakt, používať spätnú väzbu. Metódy hovoreného slova sa delia na: monologické (prednáška), dialogické (rozhovor, diskusia, hra, demonštrácia).

• Prednáška je výrazne štruktúrovaná metóda, prostredníctvom ktorej lektor verbálne sprostredkúva informácie recipientom, klientom, obyvateľom s cieľom ich slovnej informovanosti o zvolenej téme. Patrí k najstarším a najpoužívanejším metódam.

Efektivita prednášky sa zvyšuje využitím diskusie, obrázkov, slaidov, handoutov. Vhodné je využiť power-pointovú prezentáciu so stručnou štruktúrou prednášky doplnenou o grafy, obrázky, tabuľky a prepojenie na internetové zdroje. Uvedenú metódu volíme vtedy, keď poskytujeme teoretické informácie, objasňujeme podstatu správneho konania.

• Rozhovor (metóda otázok a odpovedí) patrí k tradičným metódam výchovy k zdraviu,

môže sa realizovať s jedným klientom alebo so skupinou. Je to aktivizujúca metóda s informačným alebo inštruktážnym charakterom. Cieľom rozhovoru je vopred pripravenými, logicky kladenými otázkami prispieť k novému poznatku, zmene správania, štýlu života.

Otázky však musia byť kladené jednoznačne, zrozumiteľne, primerane k možnostiam klienta, recipienta. Pýtame sa vždy iba na jednu vec a nepoužívame latinské výrazy.

• Diskusia je menej štruktúrovanou metódou vhodnou pre menšiu Uplatňuje sa pri

stretnutí napríklad diabetikov, v prenatálnej poradni, v poradni zdravia, ak sa k problematike vyjadrujú viacerí odborníci môže sa jednať o besedu za okrúhlym stolom alebo panelovú diskusiu. Ciele diskusie musia byť vopred známe, diskutujúci musia mať o danej téme už vedomosti nadobudnuté vopred. Výhodou metódy je výmena skúseností a myšlienok, umožňuje korekciu predchádzajúcich názorov a myšlienok.

• Hra je metóda, ktorá sa realizuje podľa vopred dohodnutých Cieľom je

pochopenie určitej témy prostredníctvom príbehu, súťaže. Využíva sa v širokom vekovom spektre recipientov. Hry sa pripravujú pre stanovený cieľ a obsah podľa vzoru známych hier ako hľadanie slov, bingo, milionár a iné. Hra má však aj limitácie týkajúce sa priestoru, podmienok a schopností recipientov.

• Demonštrácia je vhodná metóda na predvedenie činnosti, postupu, techniky potrebnej

pre recipienta ( demonštrácia aplikácie inzulínu a meranie hladiny glykémie u diabetikov), po ktorej by malo nasledovať nacvičovanie, motorický tréning. Môže sa robiť priamo alebo sprostredkovane cez videozáznamy. Musí byť presná so zohľadnením

schopností recipientov.

Metóda tlačeného slova sa používajú na ovplyvnenie veľkého počtu obyvateľstva prostredníctvom textu, výhodnejšia je pre ľudí s lepším vizuálnym vnímaním. Jedná sa o metódu drahšiu a prácnejšiu. Pripraviť edukačné materiály výchovy k zdraviu znamená zohľadniť didaktické princípy. Edukačné materiály tlačeného slova majú rozmanité formy ako heslo, leták, článok, plagát, brožúra, časopis, kniha, noviny.

• Heslo predstavuje najstručnejšiu formu tlačeného slova s novátorským prístupom, kde je možné použiť príkaz, zákaz.
• Leták je tlačovina menšieho rozsahu lístok, skladačka, zošit. Jeho cieľovú skupinu

predstavuje verejnosť, prípadne skupiny s určitými spoločnými znakmi ako vek, povolanie, pracovné zaradenie.

• Článok spracováva problematiku výchovy k zdraviu ako správu, úvodník, reportáž, fejtón,

komentár, recenzia a iné.

• Plagát je názorný prostriedok hromadného šírenia zdravotno-výchovnej informácie s cieľom upútať pozornosť, podporiť záujem o danú problematiku. Účinnosť závisí od výtvarného spracovania a zvoleného miesta.
• Brožúra patrí medzi prostriedok hromadného pôsobenia s populárno-náučným

charakterom pre potreby prevencie, starostlivosti v súvislosti s ochorením, informovanosti o účinkoch farmák.

• Kniha s problematikou výchovy k zdraviu spracováva zdravotný problém komplexne alebo parciálne. Tematická oblasť je zameraná najmä na oblasť životosprávy, výživy hygieny, hygiene práce, prevencie abúzov.
• Časopis - jedná sa o časopis ako špecializovaný druh periodickej tlače popularizujúci

informácie a poznatky o zdravom životnom štýle a prevencii chorôb, s charakterom odborným a populárno-náučným.

• Noviny sú špecializovaným druhom periodickej tlače so zdravotno-výchovným charakterom. Okrem špecializovaným novín existujú aj prílohy o zdravotníckej problematike v bežnej dennej tlači.

Charakteristika jednotlivých prostriedkov

Prostriedky výchovy k zdraviu úzko závisí od cieľa, pričom sa jedná o konkrétne opatrenie, jav a činnosť, akou sa má dosiahnuť. Vo výchove k zdraviu poznáme špecifické prostriedky prostredníctvom ktorých dosahujeme čiastkové ciele. Patria sem naturálne predmety, umelecké predmety, prístroje, filmy, diapozitívy.

Naturálne predmety: prostriedky osobnej hygieny, lieky, náradie, potraviny, prostriedky na poskytnutie prvej pomoci.

Umelé predmety: demonštračné pomôcky, modely, makety, exponáty v múzeu, schémy ,diagramy, kresby

Prístroje: glukomer, váhy, technické zariadenia na meranie fyziologických procesov.