Paliatívna a hospicová starostlivosť

Paliatívna a hospicová starostlivosť

1. Smrť a zomieranie

Narodili sme sa s vedomím, že náš život je dočasný. Strach zo smrti sa vystupňuje pri každom závažnom ochorení a má ho každý z nás bez ohľadu na vek alebo profesiu. Väčšina z nás, ktorí si uvedomujú postup choroby a ubúdanie síl, tušia aj skutočnosť blížiacej sa smrti. Dostavuje sa strach zo smrti, ľútosť a neistota, čo bude nasledovať. Veriaci človek verí v posmrtný život a sľub večného života, človek neveriaci sa zmieruje s koncom vlastnej existencie. Každý však potrebuje útechu kňaza alebo svojho najbližšieho. Potrebujú si usporiadať myšlienkovo svoju pozemskú existenciu. Úlohou pomáhajúcich profesií v zdravotníctve je zaistiť dôstojný odchod zomierajúcemu človeku z tohto sveta (Mojtová, 2008, 2010).

V súčasnom veľmi rýchlom svete si akosi neuvedomujeme, alebo možno nechceme uvedomovať, že ľudský život je limitovaný, existujú určite pomyselné hranice. Narodenie, život a smrť. Potláčame pocit, že niečo podobné sa môže stať nám, našim blízkym, našim priateľom. Stávame sa nespôsobilými smútiť a tým pádom aj zomrieť. Je to pre nás niečo nemysliteľné a čo viac, máme strach sa lúčiť s umierajúcimi, ale hlavne vo väčšine prípadov aj sprevádzať ich. Nie preto, že by nám to bolo ľahostajné, ale len vtedy ak ochorieme, alebo sa v našom najbližšom okolí vyskytne závažné ochorenie, umierajúci člen rodiny, priateľ, len vtedy si opäť uvedomíme krehkosť nášho života a predovšetkým fakt, že smrť a zomieranie sa dotýkajú aj nás (Pompey, 1996).

Problémom je skutočnosť, že problematika smrti a zomierania patrí medzi tabu našej spoločnosti. Zomierajúci často zostávajú so skutočnosťou blížiacej sa smrti sami, pretože nenachádzajú spôsob, ako by mohli svoje pocity z blížiaceho sa konca s niekým zdieľať. Je mnoho otázok týkajúcich sa smrti, na ktoré sami nevieme jednoznačne odpovedať. Komunikácia o nich je predpokladom k nájdeniu vlastnej cesty zmierenia sa s konečnosťou (Mojtová, Sedlárová, Šrank, 2013).

Aj ďalší autori zdôrazňujú, že ľudia v súčasnosti pojmy ako utrpenie, choroba, smrť nechcú počuť ani o nich hovoriť. Tvária sa, že tieto nepríjemné stránky života sa ich netýkajú až dovtedy, pokiaľ sa s nimi nestretnú „tvárou v tvár“. Jankovský (2003) píše, že súčasnosť jednoznačne preferuje zdravie, mladosť, úspech a výkon. Kvalita života sa odvíja od týchto hodnôt, a preto akékoľvek odkazy na význam utrpenia, bolesti a choroby na osobný rast človeka sú považované takmer za nepatričné.

„Vieme vôbec, čo je to život a žijeme naozaj naplno, keď nepremýšľame o smrti? Ak je život cestou, ako môžeme po nej zmysluplne kráčať, keď nevieme nič o jej cieli? Smrť nie je protikladom života, ale jeho prirodzenou súčasťou a zavŕšením. Je veľkou múdrosťou vedieť sa pozerať na všetky pozemské hodnoty z perspektívy smrti. Staneme sa slobodnejší voči životu, voči veciam i ľuďom. Táto sloboda nám pomôže hlbšie preniknúť pod povrch, k podstate života a pomôže nám vážiť si každý náš deň ako dar a prežiť ho oveľa intenzívnejšie.“

Michal M., ukážka zo študentovej eseje

Podľa Kasanovej (2009) sa ľudia otázkou smrti, nesmrteľnosti a posmrtného života zaoberali už od nepamäti. V každej historickej epoche vtláčali ekonomické a spoločenské podmienky v chápaní smrti a umierania svoju pečať. Už naši predkovia vnímali smrť ako prirodzenú súčasť života, ktorá okrem bolesti prináša so sebou aj mnoho záhad.

Smrť a zomieranie patrili v minulosti medzi veci verejné, o zomierajúcich sa starali všetci členovia rodiny, susedia, priatelia. Od 20. storočia sa objavuje nový spôsob zomierania. Kübler-Rossová (1986) to opisuje ako nový fenomén, tzv. skryté umieranie v nemocniciach. Výrazný podiel na tom zohráva rastúce pohodlie, zvyšujúce sa nároky na súkromie a zmenšujúce sa rodinné spoločenstvo. Starostlivosť o umierajúceho sa tak presunula do chladných a neosobných priestorov nemocníc. Blížiaci sa koniec života človeka sa premenil z láskyplnej rozlúčky s blízkymi v dôverne známom prostredí na osamelé zomieranie bez záujmu ostatných.

Dobríková – Porubčanová (2005) poukazuje na fakt, že smrť človeka na rozdiel od umierania je rovnocenná, to je to, čo chýba v podmienkach zomierania. Je stavom po ukončení života. Z medicínskeho hľadiska je smrť normálny fyzikálny jav, a nastáva po zániku činnosti mozgu a nie je možné ho už oživiť. Je teda definitívnou smrťou, kedy ide o ireverzibilnú stratu všetkých životných funkcií, so stratou funkcií orgánov a tkaniva tela človeka.

Treba však podotknúť, že v mŕtvom tele neodumierajú všetky orgány naraz. Najskôr prichádza smrť mozgu a následne a postupne na to smrť orgánov ľudského tela. V tomto prípade ide o smrť biologickú. Kedy vlastne nastáva okamih smrti je skutočnosť, ktorá ani napriek modernej lekárskej vede nie je ešte úplne vyriešená. Je dokázané, že v mozgu sa počas procesu smrti uvoľňujú látky podobné endorfínu a plnia ochrannú úlohu pri zomieraní, kedy tlmia bolesť, odstraňujú utrpenie a robia smrť príjemnou. z náboženského hľadiska sa za smrť považuje oddelenie telesnej stránky od duchovnej. Ide o koniec pozemského života. Duša však ostáva živá.

Zomieranie je chúlostivé obdobie, vyvoláva väčšie obavy ako samotná smrť, pretože je spôsobená strachom z bolesti a utrpenia, ktorá je sprevádzaná najmä biologickým strachom zo smrti.

K najdôležitejším príznakom v procese zomierania patria: unavený výzor tváre, zmeny typu dýchania, nepravidelné žmurkanie, strata schopnosti mimického prejavu, zvýšené chyby v reči, kaliace sa vedomie, nepravidelná činnosť srdca, zmena kvality a frekvencie pulzu, klesanie hodnôt krvného tlaku, zmyslové klamy, halucinácie a eufória (Dobríková – Porubčanová, 2005).

Viac v dokumente nižšie.