Aristotelova filozofia – Čo je metafyzika?

Aristotelova filozofia – Čo je metafyzika?

Aristoteles hovorí, že okrem prírodných vied má byť aj veda, ktorá sa zaoberá „súcnom ako súcnom“

a skúma jeho pravé príčiny.

Súcno – bytnosť – označuje, čo je vec, akého druhu je substancia.

Substancia (potencia, možnosť) – základná jednotka bytia – 1. kategória, samostatná, neexistuje bez vlastností akcidentov.

Akcident (actus, uskutočnenie) – bytie v inom.

Zmena – substancionálna – zničenie stoličky,

– akcidentálna – posunutie stoličky.

Metafyzika – veda o príčinách a počiatkoch bytia. Delí sa na:

• ontológiu – skúma súcno ako súcno,
• teológiu – veda o najvyššom, najdokonalejšom súcne,
• kozmológiu.

V metafyzike rozlišuje:

1. prvú (primárnu) podstatu – niečo konkrétne – indivíduum.
2. druhú /sekundárnu) podstatu – niečo všeobecné – druhy a rody, ktoré sú zviazané s prvou podstatou, iba v jednotlivcoch akými sú „tento Platón“.

Vo veciach rozlišuje formu a látku. Látka je len možnosťou až forma je skutočnosťou, realizáciou podstaty vecí. Látku a formu používa aj na vysvetlenie pohybu (napr. v kovovej guli kov je formou gule). Tento dualizmus slúži Aristotelovi na vysvetlenie pohybu. Tým sa zreteľne odlišuje od Platóna, pre ktorého pohyb nemôže byť predmetom poznania (poznávať môžeme iba to, čo je nemenné). Aristoteles chápe pohyb ako nadobúdanie tvaru. Formu potom nadraďuje nad látkou.

Aristoteles sa nazdáva, že vývin, uskutočňovanie podstaty má svoj vopred stanovený cieľ, účel. Hovoríme, že Aristotelova predstava o pohybe je teleologická (gréc. telos – účel). Aristotela pokladáme za zakladateľa teleológie. Vnútorný princíp, ktorý pôsobí v procese vývinu a usmerňuje ho k naplneniu účelu, nazýva entelecheiou (to, čo má v sebe samom cieľ).

Vo vznikaní Aristoteles rozlišuje 4. príčiny:

Vnútorné:

1. látková (materiálna) – to, z čoho vec vzniká – dom z tehál,
2. formálna – tvar, forma veci – plán domu, Vonkajšie:
3. pôsobiaca – počiatok zmeny – staviteľ domu,
4. účelová – konečný cieľ – ochrana domu pred nepriazňou počasia.

Aristotelovo učenie hovorí aj o prvom hýbateľovi. Prvý hýbateľ je počiatkom všetkého pohybu, vďaka nemu sa možnosť v procese vznikania stane skutočnosťou, aj keď on sám je nehybný, večný a oddelený od jednotlivých vecí. Hoci Aristoteles hovorí o prvom hýbateľovi ako o bohu, nemožno to stotožňovať s kresťanským chápaním stvorenia, pretože prvý hýbateľ svet nestvoril (ten je podľa Aristotela večný). Prvý hýbateľ je skôr najvyšší princíp jednoty a rozumnosti sveta a prameň všetkých pohybov.

Učenie o duši

Rozlišuje tri formy duše:

1. vegetatívna – je najnižšou dušou; vyživovacia duša, ktorá riadi vyživovacie funkcie organizmu, či je ním rastlina, živočích alebo človek.
2. zmyslová – je druhou, vyššou formou, ktorú už rastliny nemajú, a ktorá umožňuje vnímanie, pociťovanie žiadostí a premiestňovanie.
3. rozumová – je najvyššou formou duše a Aristoteles ju pripisuje človeku. Rozum Aristoteles spája s dušou.

Rozum delí na:

1. receptívny (trpný) – ktorý prijíma materiál poskytovaný zmyslami a z neho abstrahuje

1. činný – sám uvádza do pohybu receptívny rozum a ostatné časti duše. Činný rozum nie je viazaný na telo, a preto je nesmrteľný.

Etika

Patrí k praktickým vedám podľa Aristotela. Konečným cieľom, o ktorý sa ľudia usilujú iba kvôli nemu samému, je dobro. Dobro je cieľ, ku ktorému nás vedie sama podstata človeka, teda duša. Dobro jednotlivca (zaoberá sa etika) Aristoteles spája s dobrom štátu. Za najvyššie dobro Aristoteles pokladá blaženosť. Byť blaženým znamená to isté ako dobre žiť a dobre konať. K ozajstnej blaženosti nás vedie rozum a cnostný život. Cnosť – je schopnosť rozpoznať, čo je dobré a podľa toho aj žiť. Cnosť je vedome volený stav, pre ktorý sa rozhodneme, a ktorý sa nachádza medzi dvoma krajnosťami, ktorým sa máme vyhnúť; medzi márnotratnosťou a lakomosťou je štedrosť, medzi strachom a bezhlavou smelosťou je udatnosť a pod.

Cnosti rozlišuje na:

1. etické – štedrosť, striedmosť, pokojnosť,
2. dianoetické (rozumové) – rozumnosť, umenie,

Učenie o štáte

• Aristoteles porovnáva mnohé ústavy a štátne zriadenia
• človek je bytosť spoločenská ( politická ) – iba v spoločnosti sa môže rozvíjať
• štát je nadradený nad jednotlivcov

Forma štátu a je jeho zriadenie:

1. tyrania – despotická vláda jednotlivca
2. oligarchia – vláda malej majetnej skupiny
3. demokracia – sebecká vláda chudobnej väčšiny
4. monarchia

aristokracia – vláda pozostávajúca z najlepších, privilegovaných

1. politeia – rozumná, nesebecká vláda väčšiny

• ponecháva súkromné vlastníctvo a rodinu, otroctvo a spoločenskú nerovnosť sú prirodzené
• jeho učenie je východiskom stredovekej scholastickej filozofie…