Európa

Prírodné vedy » Geografia

Autor: Dievča babuska (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 05.03.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 361 slov
Počet zobrazení: 7 019
Tlačení: 254
Uložení: 264

EURÓPA

FYZICKOGEOGRAFICKÝ PREHĽAD EURÓPY

Rozloha: 10, 5 miliónov km2
Hranica medzi Európou a Áziou:
Ural, Emba, Kaspické more, severné úpätie Kaukazu, Azovské more, Kerčský prieliv, Čierne more,
úžina Bospor, Marmarské more, úžina Dardanely, Egejské more, Stredozemné more
Ostrovy:
Britské ostrovy (Shetlandy, Orkneje, Hebridy, Man), Island, Faerské ostrovy, Normandské ostrovy,
Vesterály, Lofoty, Gotland, Oland, Saeland, Alandy, Frízske ostrovy, Baleáry (Malorka, Menorca,
Ibiza), Sardínia, Sicília, Korzika, Dalmátske ostrovy (Krk, Brač, Hvar, Korčula), Kréta, Rhodos,
Thassos, Cyprus, Severné Sporady, Južné Sporady, Kyklady
Polostrovy:
Škandinávsky, Pyrenejský, Apeninský, Balkánsky, Bretónsky, Jutský, Kola, Krym, Peloponéz,
Chalkidiki, Istria, Gargano
Zálivy:
Botnický, Fínsky, Biskajský, Lionský, Solúnsky, Bristolský
Prielivy:
Gibraltársky, Messinský, Sicílsky, Bonifácky, Otrantský, Bospor, Dardanely, sv.Juraja, Lamanšský,
Calaiská (Doverská úžina) Skagerrak, Kattegat, Kerčský
Prieplavy:
Stredonemecký (Severné a Baltské more)
Dunaj-Mohan-Rýn (Čierne a Severné more)
Rhonsko-Rýnsky (Stredozemné a Severné more)
Južný prieplav (Stredozemné more a Atlantický oceán, rieka Garonne)
Korintský (medzi Balkánskym polostrovom a Peloponézskym polostrovom, Iónske a Egejské more)
Kaledónsky (v Škótsku)
Grand Cannal a Royal Cannal (v Írsku)
Moria:
Nórske, Barentsovo, Biele, Baltické, Severné, Írske, Stredozemné, Ligúrske, Tyrhénske, Jadranské,
Iónske, Egejské, Marmarské, Čierne, Azovské
Jazerá:
Kaspické more (slané jazero, nemá odtok do iného mora), Ladožské, Onežské, Vättern, Vännern,
Ženevské, Bodamské, Balaton, Neziderské, Čudské, Fínske jazerá, Gaderské, Loch Ness, Plitvické j.
Rieky:
Volga, Dunaj, Rýn, Rhone, Seina, Dneper, Don, Visla, Odra, Pád, Tajo, Ebro, Duero, Garonne, Loira,
Temža, Sáva, Dráva, Tiber
Podnebie:
1. podnebné pásma (v závislosti od zemepisnej šírky):
studené arktické – arktické ostrovy, najsevernejšie štáty Európy, siaha do 66°30´- sever. polár. kruh
mierne – väčšina územia Európy
subtropické – najjužnejšie štáty Európy, približne po 45° s.z.š.
2. podnebné oblasti (v závislosti od Atlantického oceána)
oceánska – západné pobrežie Európy, ostrovy v Atlantickom oceáne, mierne letá a mierne zimy
prechodná – stredná Európa, po 35° v.z.d., teplé letá+zrážky, zimy - chladné+snehové zrážky
kontinentálna (pevninová) – po Ural, dlhé studené zimy, horúce letá
Nížiny:
Východoeurópska, Kaspická, Mazovská, Severonemecká, Francúzska, Pádska, Veľká Dunajská
kotlina, Valašská, Fínska jazerná pahorkatina
Pohoria:
Škandinávske vrchy, Ural, Kaukaz, Karpaty, Stará planina, Dináre, Apeniny, Pyreneje, Alpy, Sierra
Nevada, Messeta, Škótska vysočina, Česká vysočina, Ardeny, Rodopy, Pindos, Francúzske stredohorie

OBYVATEĽSTVO

- obyvateľstvo Európy patrí k indoeurópskej jazykovej skupine a sa delí do 4 základných skupín:
A. slovanská skupina (východná, juhovýchodná a stredná Európa)
1. východní Slovania (VE)
Rusi, Ukrajinci, Bielorusi
2. západní Slovania (str. E)
Poliaci, Česi, Slováci
3. južní Slovania (JV E)
Bulhari, Srbi, Chorváti, Slovinci, Bosniaci,
Macedónci, Čiernohorci
B. germánska skupina (západná, severná a stredná Európa)
1. severní Germáni (SE)
Dáni, Švédi, Nóri, Islanďania, Faerčania
2. západní Germáni (str. E, ZE)
Angličania, Holanďania, Luxemburci, Nemci,
Flámi, Frízi, Alsasi, Lotrinci
C. románska skupina (západná, južná, stredná, východná a juhovýchodná Európa)
1. západní Románi (Z, J, str. E)
Španieli, Portugalci, Francúzi, Valóni,
Korzičania, Katalánci
2. východní Románi (J, JV, V, str. E)
Taliani, Rumuni, Moldavci, Retorománi
25
D. ostatné skupiny národov
1. baltská skupina
Lotyši, Litovci (východná Európa)
2. keltská skupina
Íri, Škóti, Walesania, Bretónci (západná E)
3. ugrofínska skupina
Fíni, Maďari, Estónci (sever., stredná, vých. E)
samostané národy:
4. Baskovia (Franc., Španielsko) – záp., južná E
5. Albánci (JV E)
6. Gréci (JV E)
Na území niektorých štátov Európy nájdeme žiť viac národov, ktoré patria do rôznych jazykových
skupín:
 Belgicko - Flámi, Valóni
 Švajčiarsko - Nemci, Francúzi, Taliani, Retorománi
 Veľká Británia - Angličania, Škóti, Íri, Walesania
 Holandsko - Holanďania, Frízi

VÝVOJ HRANÍC EURÓPY

- hranice štátov Európy vznikali postupne po skončení rôznych vojen a boli výsledkom politických
dohôd medzi súperiacimi krajinami
- 24% hraníc bolo vytýčených v 18. storočí
- 53% hraníc vzniklo v rokoch 1910 – 1924
- zvyšok po druhej svetovej vojne
mapa európskych štátov pred 1. svetovou vojnou
1 – Rusko
2 – Rakúsko – Uhorsko
3 – Nemecké cisárstvo

Počas 1. svetovej vojny a po jej skončení sa postupne rozpadali veľmoci a vznikali nové štáty.
1. Rozpadom Ruskej ríše postupne vznikali Fínsko (1917), Litva, Lotyšsko a Estónsko (1918 –
1940) a Sovietsky zväz {ZSSR} (1922)
2. Rozpadom Nemeckého cisárstva (1918) vznikli Nemecko a Poľsko (hranice štátov neboli totožné
so súčasnými – Nemecko siahalo do polovice súčasného Poľska a Poľsko siahalo na územie
súčasného Bieloruska a Ukrajiny)
3. Rozpadom Rakúsko – Uhorska (1918) vznikli štáty: Československo {ČSR}, Maďarsko,
Rakúsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (na území bývalej Juhoslávie) a
Moldavsko (bolo ihneď pripojené k Rumunsku)
Medzi dvoma svetovými vojnami (1918 – 1939) nenastali zmeny hraníc v Európe, ale došlo
k premenovaniu Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov na Juhosláviu (1929).
Počas 2. svetovej vojny (1939 – 1945) nastali 2 zmeny vo vývoji hraníc štátov.
1. V rokoch 1939 až 1945 zanikla ČSR a bol vyhlásený Protektorát Čechy a Morava a samostatný
Slovenský štát (prvá Slovenská republika)
2. V roku 1940 boli začlenené pobaltské štáty (Litva, Lotyšsko a Estónsko) a Moldavsko do ZSSR
(odvtedy bol Sovietsky zväz zložený z 15 – tich zväzových republík)
mapa Slovenska v rokoch 1939 - 1945
Po skončení 2. svetovej vojny (1945) došlo k vzniku 2 samostatných štátov a štáty tzv. východného
bloku Európy pod vplyvom ZSSR dopĺňali postupne do svojich názvov pojmy socialistický,
demokratický, ľudovodemokratický atď.
1. 1945 – obnovenie ČSR (zánik Protektorátu Čechy a Morava a Slovenského štátu)
2. 1946 – premenovanie Juhoslávie (ktorá vznikla v roku 1929) na SFRJ (Socialistická federatívna
republika Juhoslávie)
3. 1949 – rozdelenie Nemecka na NDR (Nemecká demokratická republika) a NSR (Nemecká
spolková republika)
4. 1960 – premenovanie ČSR na ČSSR (Československá socialistická republika), s účinnosťou od
1.1.1969 vstúpil do platnosti zákon o federácii, pričom sa ČSSR skladala z dvoch republík – ČSR a
SSR
27
mapa štátov po roku 1945
1 ZSSR
2 Poľsko
3 NDR
4 NSR
5 ČSR (neskôr ČSSR)
6 SFRJ
Najväčšie zmeny vo vývoji hraníc Európy nastali po páde komunistických totalitných režimov od roku
1989. Rozpad federatívnych štátov ČSSR, SFRJ a ZSSR sa nezaobišlo bez problémov, najmä pri
vzniku štátov bývalej Juhoslávie došlo v rokoch 1992 – 1995 najmasovejšej občianskej vojne od čias
druhej svetovej vojny. Dodnes však zaznamenávame vznik ďalších nových štátov, ktoré sú následkom
národnostných nepokojov v niektorých krajinách.
1. 1990 – premenovanie ČSSR na ČSFR (Česko – Slovenská federatívna republika)
2. 1990 – spojenie NDR a NSR a vznik 1 štátu SRN (Spolková republika Nemecko)
3. 1991 – rozpad SFRJ – vznik štátov: Chorvátsko, Slovinsko, Macedónsko, Juhoslávia (názov
Juhoslávia niesol zvyšok štátov, ktoré ešte zostali v spoločnom zväzku a nachádzali sa na území
dnešnej Bosny a Hercegoviny, Srbska a Čiernej Hory)
4. 1991 – rozpad ZSSR – vzniklo 7 európskych štátov: Ruská federácia, Bielorusko, Ukrajina,
Moldavsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva a 8 štátov patriacich Ázii: Kazachstan, Uzbekistan,
Tadžikistan, Turkménsko, Kirgizsko, Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko
5. 1992 – rozpadom Juhoslávie z roku 1991 vznikla rep. Bosna a Hercegovina a zvyšná časť na
území dnešného Srbska a Čiernej Hory tvorila štát ZRJ (Zväzová republika Juhoslávie)
6. 1993 – rozpad ČSFR a vznik samostatných štátov Slovensko a Česko
7. 2003 – premenovanie ZRJ (Juhoslávie) na štát Srbsko a Čierna Hora
8. 2006 – rozpad štátu Srbsko a Čierna Hora a vznik samostatných štátov Srbsko, Čierna Hora
9. 2008 – vyhlásenie nezávislosti Kosova (jeho oddelenie od Srbska) – zatiaľ však Kosovo nie je
uznávané ako samostatný štát niektorými štátmi EÚ
mapa štátov bývalej Juhoslávie
1 Slovinsko (1991)
2 Chorvátsko (1991)
3 Macedónsko (1991)
4 Bosna a Hercegovina (1992)
5 Srbsko (2006)
6 Čierna Hora (2006)
7 Kosovo (2008)

HOSPODÁRSKE INTEGRÁCIE EURÓPY

Po druhej svetovej vojne sa Európa rozdelila na dva tábory – západná časť Európy (kapitalistické
krajiny) a východnú časť Európy (socialistické krajiny pod vplyvom ZSSR).
Východná časť – začala hospodársky a sociálne zaostávať za ostatnou Európou a v roku 1949 uzavreli
zmluvu a vytvorili Radu vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) – toto ekonomické zoskupenie
uprednostňovalo rozvoj ťažkého a vojenského priemyslu pred spotrebným a to viedlo
k hospodárskemu úpadku, patrili sem štáty: ČSSR, ZSSR, NDR, Maďarsko, Poľsko, SFRJ ......
Západná časť – ako odpoveď na RVHP vytvorili štáty západnej Európy v roku 1957 Európske
hospodárske spoločenstvo (EHS), ktorého cieľom bolo odstrániť colné hranice, dosiahnuť
hospodársku a politickú jednotu Európy.
Formovanie Európskej únie
Počiatky vzniku Európskej únie siahajú až do roku 1951, kedy bolo založené prvé spoločenstvo
ESUO, ktoré združovalo štáty Európy na návrh Róberta Schumana.
ESUO – Európske spoločenstvo uhlia a ocele, vznik v roku 1951, účinnosť 1.1.1952
členské štáty: Francúzsko, NSR, Taliansko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko
cieľ: vytvoriť spoločný trh pre uhlie, koks, surové železo a oceľ a tým prispieť k zvyšovaniu
úrovne ekonomiky a životnej úrovne členských štátov, rokovania s Britským kráľovstvom
dopadlo neúspešne
Druhým veľkým krokom pri vzniku Európskej únie bolo podpísanie Rímskych zmlúv (skladajú sa zo
zmluvy EHS a zmluvy o Európskom jadrovom spoločenstve) v roku 1957.
EURATOM – Európske spoločenstvo pre atómovú energiu, vznik v roku 1957, účinnosť k 1.1. 1958
členské štáty: Francúzsko, NSR, Taliansko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko
cieľ: vytvoriť jednotný vnútorný trh s atómovou energiou, kontrolovať výstavbu
a rozvoj jadrového priemyslu v členských štátoch
EHS – Európske hospodárske spoločenstvo, vznik v roku 1957, účinnosť k 1.1. 1958
členské štáty: Francúzsko, NSR, Taliansko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko
cieľ: odstrániť colné hranice, vytvoriť jednotný vnútorný trh s pohybom osôb, tovaru, kapitálu
a služieb, dosiahnuť hospodársku a politickú jednotu Európy
V roku 1967 vstúpila do platnosti zmluva o spojení orgánov EHS, EURATOM a ESUO, ich právna
subjektivita však nebola dotknutá. Od tejto doby sa tieto tri zmluvy začali spoločne nazývať „Zmluvy
o európskych spoločenstvách“. Zlúčením spoločenstiev vzniklo Európske spoločenstvo (ES).
Pojem Európska únia vstupuje do platnosti v roku 1993 na základe podpísanej zmluvy v Maastrichte
(1992) o politickej, hospodárskej a menovej únii (Maastricht – mesto v Holandsku). Cieľom bolo
vytvoriť jednotný vnútorný trh s voľným pohybom osôb, tovarov, kapitálu a pracovných síl, jednotnú
európsku menu, zaviesť spoločnú obrannú politiku, jednotné štátne občianstvo únie.

Európske združenie voľného obchodu (EZVO)

založilo v r. 1960 sedem západoeurópskych krajín, ktoré
sa snažili ochrániť svoje vlastné spoločné ekonomické
záujmy čeliac od r. 1957 Európskemu hospodárskemu
spoločenstvu (EHS). Ich úsilie nesmerovalo k nijakej
hlbšej vzájomnej politickej a ekonomickej integrácii.
Ich cieľom bolo liberalizovať vzájomný obchod
s priemyselnými výrobkami v podobe zóny voľného
obchodu (a nie colnej únie a spoločným trhom ako to
bolo v prípade EHS), prispievať k utvoreniu trhu, ktorý

by pokryl celú Európu a podporil rozvoj svetového obchodu. Medzi štáty, ktoré založili EZVO patrili:
Veľká Británia, Švédsko, Nórsko, Dánsko, Rakúsko, Švajčiarsko a Portugalsko. Neskôr k nim
pristúpili Island (1961) a Fínsko (1986). Lichtenštajnsko, ktoré bolo pripojené k EZVO už ako
súčasť švajčiarskeho colného územia, získalo úplné členstvo v r. 1991.
Prvotný cieľ združenia - odstránenie ciel vo vzájomnom obchode s priemyselnými výrobkami
v rámci EZVO - sa dosiahol v r. 1966 skôr, ako bolo plánované. Napriek tomu krajiny EZVO čoraz
ťažšie odolávali prednostiam EHS. Už v r. 1973 tam prestúpili Veľká Británia a Dánsko, po ktorých
nasledovalo v r. 1986 Portugalsko a v r. 1995 svoj vstup do EÚ zavŕšili Fínsko, Rakúsko a Švédsko.
Súčasné členské štáty EZVO: Švajčiarsko, Lichtenštajnsko, Island, Nórsko
EZVO od r. 1972 udržiava úzke vzťahy s EÚ. Zmluvy o voľnom obchode, podpísané v tom čase,
umožnili, aby sa v priebehu 70. rokov medzi príslušnými krajinami z veľkej časti odstránili clá
v obchode s priemyselnými výrobkami. Vyvrcholilo to napokon do rozsiahlej dohody o Európskom
hospodárskom priestore (EHP), ktorá od r. 1994 rozšírila celkové pravidlá jednotného trhu EÚ na
krajiny EZVO, s výnimkou Švajčiarska (to znamenalo dohodu medzi EÚ a EZVO o zániku hraníc
medzi štátmi, voľný pohyb osôb, tovaru, kapitálu a služieb medzi štátmi, odbúranie colných zákonov
a iných prekážok v obchode medzi štátmi).
Štáty prijaté do EÚ:
1951 – Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko
1973 – Veľká Británia, Írsko, Dánsko
1981 – Grécko
1986 – Španielsko, Portugalsko
1995 – Rakúsko, Švédsko, Fínsko
2004 – Slovensko, Česko, Poľsko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Slovinsko, Malta, Cyprus
2007 – Rumunsko, Bulharsko
2013 – Chorvátsko

Poslanie a ciele EÚ

 Zlepšenie životných a pracovných podmienok obyvateľov EÚ, spolupráca v sociálnej oblasti
 Podpora ekonomického rozvoja vytvorením hospodárskej únie bez hraníc a menovej únie
zavedením jednotnej meny euro
 Stabilné a vyvážené obchodné vzťahy a zaručenie voľnej súťaže
 Postupné vyrovnávanie ekonomickej nerovnováhy medzi rôznymi štátmi a regiónmi
 Spolupráca v oblasti práva a vnútornej politiky
 Rozširovanie EÚ o nových členov, predovšetkým o štáty juhovýchodnej a východnej Európy
 Pomoc rozvojovým štátom
 Zachovanie mieru a slobody jednotnou obrannou politikou
 Vytvoriť jednotný vnútorný trh

Schengenská dohoda

V roku 1985 Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Luxembursko a Holandsko podpisujú Schengenskú
dohodu a zaväzujú sa postupne odstrániť pasové kontroly na spoločných hraniciach a umožniť
každému, kto prechádza tieto hranice voľný prechod bez ohľadu na to, či je príslušníkom signatárskej
krajiny, inej krajiny Spoločenstva, alebo nečlenskej krajiny (Výhody voľného cestovania sa netýkajú
iba obyvateľov Únie, ale aj občanov nečlenských štátov. Splnená však musí byť jedna podmienka,
ktorou je právo na pobyt v jednom zo štátov Schengenskej dohody. Občania z nečlenských krajín,
ktorí nežijú v Schengene, ale tam trávia iba dovolenku, už potrebujú k pobytu iba jedno jediné vízum
vydané jednou z krajín Schengenu. Toto vízum potom platí pre vstup a krátkodobý pobyt vo všetkých
krajinách, ktoré podpísali Schengenskú dohodu. Voľný pohyb pre obyvateľov z nečlenských krajín
platí na obdobie troch mesiacov. Povolenia k dlhodobému pobytu sú predmetom individuálneho
posudzovania jednotlivými členskými krajinami). Postupne sa pridalo Taliansko, Španielsko
a Portugalsko. Dohoda vstupuje do platnosti v roku 1995 a v pláne je zahrnutie aj ďalších krajín po tom, ako zavedú vhodné opatrenia na hraniciach. Pripája sa Rakúsko, Dánsko, Fínsko, Švédsko
a Grécko. V roku 2007 do Schengenského priestoru vstupujú štáty: Česká republika, Estónsko, Litva,
Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovenská republika a Slovinsko. Dohodu o Schengenskom
priestore podpísali aj nečlenské krajiny EÚ Nórsko a Island v roku 2001. Od roku 2008 sa Schengen
rozširuje aj o Švajčiarsko s čiastočnými obmedzeniami (naďalej ostávajú tovarové kontroly).
Schengenský priestor tvoria:
Belgicko, Česká republika, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Litva,
Lotyšsko, Luxembursko, Malta, Maďarsko, Nemecko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Slovenská
republika, Slovinsko, Španielsko, Švédsko, Taliansko. Pridruženými členmi sú aj krajiny Európskeho
hospodárskeho priestoru – Island, Nórsko a Švajčiarsko.
Členské krajiny EÚ, ktoré zatiaľ nie sú členmi Schengenského priestoru:
Bulharsko, Cyprus, Írsko, Rumunsko, Veľká Británia, Chorvátsko
Niektoré štáty, ktoré nie sú členmi EÚ a nachádzajú sa na území krajín EÚ, majú osobitné postavenie
a netýkajú sa ich pasové kontroly. Patria sem: Lichtenštajnsko, Andorra, Monako, Vatikán a San
Marino. Schengenský priestor sa vzťahuje aj na Kanárske ostrovy (patriace Španielsku) a Azory
(patriace Portugalsku), Nevzťahuje sa však na iné zámorské územia patriace napr. Francúzsku
a Holandsku. Výnimočne môže byť Schengenský priestor uzavretý napr. pri kongrese krajín G8
konajúcom sa na území EÚ alebo MS a ME vo futbale z dôvodu bezpečnosti.

ORGÁNY A INŠTITÚCIE EÚ

Inštitúcie EÚ:
Európsky parlament – Štrasburg, Luxemburg
Rada Európskej únie - Brusel
Európska komisia – Brusel
Európsky súdny dvor – Luxemburg
Dvor audítorov - Luxemburg
Európsky parlament: Sídlo generálneho sekretariátu: Luxemburg, zasadania: Štrasburg.
Európsky parlament sa zúčastňuje na tvorbe legislatívy, nemá však právomoc predkladať vlastné
legislatívne návrhy, pretože právom iniciatívy disponuje iba EK. Má dôležité právomoci vo vzťahu
k schvaľovaniu rozpočtu. Každých 5 rokov menuje prezidenta a členov Európskej komisie.
Rada Európskej únie: Sídlo v Bruseli. Rada Európskej únie je najvyšším právnym a rozhodovacím
orgánom EÚ. Rada má rozhodujúce legislatívne právomoci a schvaľuje všetky legislatívne akty EÚ.
Skladá sa zo zástupcov vlád 27 členských štátov , vrátane Slovenskej republiky. Rada koordinuje
presadzovanie záujmov a cieľov EÚ medzi jednotlivými štátmi. Ďalej zodpovedá rada za spoluprácu
vlád členských štátov EÚ v oblasti zahraničnej i vnútornej politiky, najmä pri právnej spolupráci v
otázkach poskytovania azylu, kriminality, drogovej problematiky, boja proti terorizmu atď.
Európska komisia: Sídlo v Bruseli. Z každej členskej krajiny je jeden komisár. Komisia je politicky
nezávislá inštitúcia, ktorá reprezentuje a presadzuje záujmy EÚ ako celku. Navrhuje právne predpisy,
politiku a programy činnosti a zodpovedá za implementáciu rozhodnutí Parlamentu a Rady.
Európsky súdny dvor: Sídlo v Luxemburgu. Inštitúcia zabezpečuje dodržiavanie práva v spoločnom
integračnom procese.
Dvor audítorov: kontroluje náležité a zákonné spravovanie rozpočtu EÚ. Zloženie: z každej členskej
krajiny jeden člen. Sídlo: Luxemburg.

Ďalšie orgány a inštitúcie Európskej únie

Európska centrálna banka: vznikla 1. júna 1998 zodpovedná za spravovanie jednotnej meny euro.
Sídlo: Frankfurt nad Mohanom
Európsky ombudsman: Sídlo: Štrasburg. Orgán je zodpovedný za sprostredkovanie kontaktu medzi
občanmi únie a riadiacimi orgánmi. Každý občan Európskej únie sa môže sťažovať ombudsmanovi, ak
sa domnieva, že došlo k porušeniu jeho práv alebo inštitúcie a orgány únie postupovali v jeho prípade
nesprávne.
Európska investičná banka: Sídlo: Luxemburg. Banka je jedna z najväčších finančných inštitúcií na
svete. Je to jeden z orgánov EÚ, ktorý podporuje prácu únie. EIB nie je obyčajná banka, v ktorej si
môžete otvoriť účet a vložiť peniaze. Bola založená v roku 1957 ako úverová banka s úlohou
podporovať hospodárske a sociálne väzby a harmonický rozvoj v EÚ. Európska investičná banka je
„úverovou bankou“ EÚ. Či už sú peniaze potrebné na výstavbu mosta v hospodársky slabom regióne,
alebo na výstavbu čističky odpadových vôd, poskytuje pôžičky na projekty, ktoré slúžia na podporu
európskej integrácie a hospodárskych a sociálnych väzieb v Európskej únii.
Eurojust – nový orgán EÚ: je nový orgán Európskej únie so samostatnou právnou subjektivitou.
Vznikol v roku 2002 a jeho cieľom je zlepšenie súčinnosti príslušných orgánov členských štátov,
zaoberajúcich sa vyšetrovaním a trestným stíhaním závažnej kriminality cezhraničného typu.

Symboly EÚ

Vlajka: od roku 1986 sa používa zástava, ktorú prijala Európska rada. Skladá sa z kruhu dvanástich
zlatých hviezd na modrom pozadí (číslo dvanásť reprezentuje dokonalosť a úplnosť). Vlajka je
zároveň i emblémom EÚ.
Hymna: Óda na radosť z Beethovenovej Deviatej symfónie
Deň Európy je 9. máj. Tento deň pripomína vyhlásenie Roberta Schumana z roku 1950, ktoré sa
považuje za začiatok vytvárania Európskej únie.
Jednotná mena EURO
Kontroluje ho Európska centrálna banka vo Frankfurte nad Mohanom a je oficiálnou menou v 14 z 28
krajín EÚ a v šiestich krajinách mimo EÚ. Okrem toho sa EURO používa aj v zámorských územiach
Francúzska (Martinik, Guadeloupe, Francúzska Guayana....), ostrovoch patriacim Portugalsku (Azory
a Madeira) a Španielsku (Kanárske ostrovy).
Krajiny EÚ, ktoré používajú menu EURO:
Belgicko, Cyprus, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko,
Lotyšsko, Malta, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Slovinsko, Španielsko, Taliansko, Slovensko
Krajiny, ktoré mali menovú úniu s členmi Eurozóny, a ktoré takisto zaviedli euro ako zákonnú menu:
Monako, San Marino, Vatikán, Andorra
Krajiny, ktoré používajú EURO (neoficiálne) a nie sú členmi EÚ:
Čierna Hora, Kosovo
Členskými štátmi Európskej menovej únie sa stali všetky štáty Európskej únie:
okrem Dánska, Švédska, Veľkej Británie, Česka, Maďarska, Poľska, Lotyšska, Rumunska,
Bulharska a Chorvátska.
Zabezpečeniu proti falšovaniu a ľahkej odlíšiteľnosti mincí sa prikladá veľká dôležitosť. Materiál,
z ktorého sa mince razia, zodpovedá normám potrebným na použitie v predajných automatoch, je bezpečný voči falšovaniu, trvanlivý a nealergizujúci. Mince sa od seba líšia veľkosťou, hmotnosťou, materiálom, farbou a hrúbkou. Okrem toho majú znaky, ktoré pomáhajú nevidomým a ľuďom s poruchami zraku rozlíšiť jednotlivé denominácie, napríklad rozdielny okraj. Euromince sa razia
v ôsmich hodnotách: 1, 2, 5, 10, 20 a 50 centov, 1 a 2 eurá.
Oficiálne jazyky EÚ
Po vstupe desiatich nových členských krajín do Európskej únie sa počet oficiálnych jazykov
rozšíril aj o počet ich oficiálnych úradných jazykov a zvýšil sa celkovo na 24. Členské krajiny sa
dohodli na zavedení írskeho jazyka (galštiny) ako ďalšieho oficiálneho jazyka únie od roku 2007 + 3
oficiálne jazyky štátov Rumunska, Bulharska a Chorvátska. Podľa nariadenia Rady EÚ, ktoré bolo
prijaté jednomyseľne, mala do rozšírenia EÚ 11 oficiálnych jazykov s rovnocenným postavením:
angličtinu, dánčinu, fínčinu, francúzštinu, gréčtinu, holandčinu, nemčinu, portugalčinu, španielčinu,
švédčinu a taliančinu. Žiadna z členských krajín sa nechce zriecť používania svojho vlastného jazyka,
pretože ide o záležitosť, ktorá má dôležitý symbolický význam. Každý oficiálny dokument EÚ sa
prekladá do všetkých oficiálnych jazykov. Viac ako jeden z piatich zamestnancov EÚ pracuje
v tlmočníckych službách. Na ministerskej úrovni sú pracovnými jazykmi angličtina, francúzština,
a čoraz väčšmi nemčina.

OBLASTI A ŠTÁTY EURÓPY

ZÁPADNÁ EURÓPA
Veľká Británia, Írsko, Francúzsko, Holandsko, Belgicko, Luxembursko, Monako
SEVERNÁ EURÓPA
Fínsko, Švédsko, Nórsko, Dánsko, Island
JUŽNÁ EURÓPA
Španielsko, Portugalsko, Taliansko, Andorra, Vatikán, San Marino, Malta, Gibraltár – kolónia VB
JUHOVÝCHODNÁ EURÓPA
Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Macedónsko, Srbsko , Čierna Hora, Kosovo, Albánsko,
Grécko, Rumunsko, Bulharsko, Cyprus
VÝCHODNÁ EURÓPA
Rusko, Bielorusko, Ukrajina, Moldavsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko
STREDNÁ EURÓPA
Nemecko, Švajčiarsko, Lichtenštajnsko, Rakúsko, Maďarsko, Poľsko, Česko, Slovensko
Otázky a úlohy:
1. Porovnajte výhody a nevýhody členstva Slovenska v EÚ.
2. Posúďte výhody a nevýhody zavedenia EURA na Slovensku.
3. Zistite informácie o vzdelávacích programoch známych aj na Slovensku.
4. Zistite podmienky čerpania financií zo štrukturálnych fondov EÚ.
5. Pomocou dennej tlače určte aktuálnu hodnotu EURA voči doláru, britskej libre a inej mene.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 3.5)

Geografia - učebné materiály

Všetky práce z tejto sady (52) »


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Prírodné vedy » Geografia

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.034