Bermudský trojuholník

Bermudský  trojuholník

Úvod
Trojuholník smrti, diabolský trojuholník,  trojuholník strachu, prístav zmiznutých lodí, diablovo more, cintorín Atlantiku, oblasť číhajúcich UFO  alebo jednoducho len Bermudský trojuholník. Oblasť od Bermúd cez Floridu až po Portoriko. Je to oblasť, kde došlo a podľa mnohých ľudí aj stále dochádza k podivným zmiznutiam lodí a lietadiel. Miesto, kde posádky a cestujúci  miznú bez zjavných dôvodov. Svoju smrť tu našlo už tisíce ľudí. Práve tieto tvrdenia nás nútia zamýšľať sa nad touto záhadou. Všetky nevysvetliteľné javy v nás zanechávajú akúsi túžbu prísť veci na koreň. Rozhodli sme sa teda zistiť, aká je pravda. Mnoho „paranormálnych“ javov z minulosti sa dobou nakoniec vysvetlilo celkom jednoducho. V časoch, keď úroveň ľudskej inteligencie a teda aj dostupných technológii nebola dostatočná, z mnohých dnes už prirodzených javov vznikli rôzne mýty, rozprávky, ba až „skutočné“ príbehy. Dnes však dokážeme čoraz viac vecí logicky vysvetliť. Patrí však aj záhada Bermudského trojuholníka k tým, ktoré boli len zle vysvetlenými prírodnými úkazmi? Existuje mnoho vysvetlení, ktoré sú však v mnoho prípadoch odlišné, až si protirečia. Našim cieľom je teda oboznámiť Vás s touto problematikou a spoločne sa tak pokúsiť nájsť pre tieto javy to najvhodnejšie vysvetlenie.

1 Geografické  pomery
1.1  Varianty „trojuholníka smrti“
Autorom „klasického“ Bermudského trojuholníka je V. H. Gaddis. Ide o priestor medzi Bermudami, Floridou a Portorikom. Jedná sa o rovnoramenný trojuholník so stranami približne 1700 km, teda o plochu takmer 1,5 milióna km2. Na porovnanie – zhruba rovnakú rozlohu majú Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Portugalsko, Belgicko, Holandsko a Švajčiarsko dohromady. 
Warren Smith ohraničuje bermudský trojuholník čiarou prebiehajúcou na severovýchod od prístavu Norfolk vo Virgíniii až po 40. rovnobežku, odtiaľ na juh po Trinidad, kde sa lomí na severozápad k Floride a pozdĺž pobrežia USA sa vracia späť do Norfolku. Vymedzená plocha sa tak mnohonásobne zväčšuje.

I. Sanderson tvrdí, že trojuholník vlastne vôbec nie je trojuholníkom, ale akýmsi kosodĺžnikom, ktorý zahrňuje aj priľahlé oblasti oceánu.
Podľa J. W. Spencera predstavuje bermudský trojuholník priestor ohraničený celým východným pobrežím Spojených štátov od mysu May v New Jersey vrátane Mexického zálivu a väčšej časti Karibského mora s vrcholom na Bermudách. J. Godwin je zase presvedčený, že hranica tejto oblasti v tvare nepravidelného štvorca tvorí dve spojnice: Bermúd s Norfolkom na severe a Kuby, Haiti a Portorika na juhu. Ch. Berlitz vymedzuje svoj trojuholník spojnicou Bermúd a južnej Floridy, ktorá pokračuje cez Bahamy a Portoriko až na 40° západnej dĺžky a odtiaľ sa vracia späť na Bermudy.
 
1.2  Podnebie, klíma a prúdenia
Bermudský trojuholník leží v tropickom  a subtropickom pásme, ostrovy a ostrovčeky so skalnatými brehmi, či nádhernými piesčitými plážami sú porastené palmami a inými exotickými rastlinami. Nájdeme tu tiež významné letoviská pre bohatých turistov z USA a západnej Európy.
Oblasť bermudského trojuholníka je tiež známa mohutnými morskými prúdmi – Karibským, Yukatánskym, Floridským, Antilským a predovšetkým najmohutnejším z nich – Golfským, ktorý sa rodí práve tu. Nachádzajú sa tu tiež menšie miestne prúdy, ktoré spolu so svojimi mohutnejšími druhmi často menia tvar dna a sťažujú navigáciu. Pri rozbúrenom mori vlny dosahujú výšku až 15 metrov, čo je pre porovnanie výška 5 – poschodovej budovy.   Vietor tu má rýchlosť 320 km/h, čo  štyrikrát prevyšuje rýchlosť víchrice.

Ďalšou zvláštnosťou tunajších zemepisných šírok sú tropické cyklóny – uragány a hurikány. Majú svoju sezónu od mája do decembra s vrcholom v septembri. Na rozdiel od ázijských tajfúnov dostávajú mužské mená. Hurikány Allen, Frederic, David a ďalšie spôsobili nielen veľké materiálny škody, ale vyžiadali si aj desiatky obetí na životoch. Jeden hurikán v Bermudskom trojuholníku môže mať viac energie ako 10 000 atómových bômb. Hurikány, alebo aj špirály dažďa a mrakov spôsobujú najväčšie búrky na Zemi. Majú priemer stoviek kilometrov a rýchlosť vetra v nich je veľmi veľká. Toto všetko vedie k prudkým a nečakaným zmenám počasia, kedy z obyčajného bezvetria náhle zaduje víchrica a kľudné more sa zmení v neskrotný živel.

1.3  Doprava
Ide o oblasť s veľmi hustou sieťou lodí a leteckej dopravy. Veľké osobné i nákladné lode plávajú medzi Starým a Novým svetom a mnohé smerujú k Panamskému prieplavu. Rybárske člny a luxusné jachty, obrie boeingy i malé športové lietadlá. Tiež vojenské plavidlám pretože na Bermudách sú základne amerického vojenského námorníctva. Námorné a letecké základne USA môžeme nájsť aj na ďalších ostrovoch v Karibskom mori.

2  Zmiznutia, záhady a legendy
2.1  Záhady a legendy alebo na vlnách fantázie
Jedným z vrcholov „klasického“ trojuholníka, podľa ktorého získal aj svoje meno, je britské závislé územie Bermudy. Už zrod názov tohto územia je mýtický. Bermudy za svoje meno vďačia španielskemu moreplavcovi Juanovi de Bermudezovi, ktorý ich objavil okolo roku 1503. Dosť nešťastne – a z hľadiska legiend okolo bermudského trojuholníka aj symbolicky – jeho loď La Garza bola náhlou búrkou zahnaná na pobrežné útesy. Snáď preto pomenoval Bermudez ostrovy názvom Islas de los Diablos, teda Diabolské ostrovy. V roku 1511 sa pod týmto názvom prvýkrát objavili na mape a o 98 rokom pozdejšie sem priplávali prví anglickí kolonisti. Opäť nedobrovoľne. Loď The Sea Venture, vezúca 150 kolonistov do Virgínie, 28. júla 1609 pri ostrovoch stroskotala, a tak britskému impériu pribudla od roku 1612 ďalšia zámorská kolónia.
 
Okolo bermudského trojuholníka koluje až do dnešných čias mnoho takýchto legiend. Záhadných zmiznutí lodi stále len pribúdalo. Sargasové more, oblasť Atlantického oceánu, ohraničená na západe a severe Golfským prúdom, má tiež tajomnú minulosť. Sargasové more má hladinu o meter až dva vyššiu ako oceán na východ a na juh od nej. To ešte nie je nič záhadné, ale dôsledok toho, že do nej sú zo všetkých strán naháňané vody. Svoje meno dostalo toto more podľa voľne sa vznášajúceho morského planktónu – riasy Sargassum (chaluhy), ktorá dosahuje dĺžku až jeden meter. Pôvodne sa mu hovorilo tiež „chaluhové more“. Chaluhy sa tu zhromažďujú od nepamäti, pretože Sargasové more tvorí kľudnú nádrž uprostred mohutného a zložitého prúdenia severoatlantických vetrov a morských prúdov.

Jedným z tých, ktorému sa podarilo uniknúť nástrahám Sargasového mora bol na prelome 19. a 20. storočia plavčík Elisha Thompson z anglickej obchodnej plachetnice Norwood. Loď sa dostala do búrky a jediným, kto prežil, bol tento plavčík. Neovládateľná loď bola unášaná morskými prúdmi a vetrami, až sa nakoniec dostala do Sargasového mora. Elisha zbadal more pokryté hustou spleťou vodných rastlín a nehybne stojace opustené lode s polámanými sťažňami a poškodenými plachtami. V noci mal dojem, že sa na palubách pohybujú prízraky mŕtvych námorníkov, ktorých kostry videl cez deň na niektorých vrakoch. Plachetnica sa vraj oprela o vrak jednej lode. Elisha preskočil na jej palubu, a pretože aj ostatné vraky boli blízko seba, mohol vo svojom cestovaní pokračovať. Tak to šlo niekoľko dní a mladý plavčík uvidel na vlastné oči rad lodí, o ktorých záhadnom zmiznutí sa rozprávali medzi námorníkmi strašidelné historky. Elisha na jednom vraku objavil kompas, na inom záchranný čln. Skoro sa mu podarilo zhromaždiť všetko, čo na záchranu potreboval. Vydal sa na more, odkiaľ ho vylovil parník. Elisha už bol veľmi zoslabnutý, rozprával svojim záchrancom donekonečna svoj príbeh. Krátko po priplávaní do Liverpoolu Elisha zomrel. Príbeh plavčíka z lodi Norwood názorne ukazuje, akú podobu legenda o  Sargasovom mori získavala. Nezmizla ani dodnes, ale v istom zmysle žije ďalej v legende bermudského trojuholníka, tvorí jej neoddeliteľnú súčasť.
 
Ďalšou legendou okolo Bermudského trojuholníka je o čiernom psovi na plachetnici Sea Bird. Jedného letného dňa zbadali rybári v Easton Beach v štáte Rhode Island loď, ktorá plávala pod napätými plachtami. Na breh sa zbehlo cele mestečko a všetci s hrôzou pozorovali, že loď mieri priamo na breh. Bola už tak blízko, že sa dalo prečítať jej meno – Sea Bird. Ľudia začali kričať a mávať, aby upozornili posádku na nebezpečenstvo. Ale plachetnica plávala ďalej až bez poškodenia zastala v plytčine. Jednotlivci sa rozbehli k lodi, volali na posádku, ale nikto sa neozýval. Videli len štekajúceho čierneho psa opretého labami o zábradlie lodi. Niekoľko mužov sa vybralo po rebríky. Opreli ich o trup lodi a nedočkavo vystúpili na palubu. Správca miestneho prístavu vstúpil do navigačnej kajuty, kde našiel všetko v poriadku. Navigačné mapy a prístroje, aj lodné doklady boli na svojich miestach. Na stole ležal otvorený palubný denník a z neho sa dalo vyčítať, že plachetnica plávala z Hondurasu s nákladom dreva a kávy a jej majiteľ sa volal John Durham. Náklad bol v úplnom poriadku rovnako ako kajuty námorníkov. Posádka sa však nikdy nenašla.
 
Veľmi často sa objavujú tiež stretnutia s čímsi podivným vo vzduchu. Pravdepodobne prvú takúto správu zanechal kapitán Jonatan Wenthworth z panamskej lodi The Green. Pri plavbe blízko Jamajky v roku 1892 zapísal do palubného denníka, že z mora blízko lodi vzlietli veľké žiarivé gule. Svietili toľko, že paluba bola osvetlená lepšie než cez deň, a doprevádzali ich po oboch stranách vo vzdialenosti asi 200 m dlhšie ako 5 minút. Posádka bola vydesená. Obrovské gule veľké ako dom boli celkom určite guľovými bleskami. Po istej dobe, ktorá sa všetkým zdala byť večnosťou, začal ich svit rýchle blednúť, zostúpili bližšie k hladine a náhle zmizli v tme.
 
2.2 Zmiznutia
Toto miesto sa preslávilo po celom svete aj vďaka tomu, že k prípadom zmiznutia tu dochádza nepomerne častejšie ako v iných námorných zónach. V rokoch 1945 – 1975 tu bez zjavnej príčiny zmizlo tridsaťsedem lietadiel, asi päťdesiat lodí a dokonca aj jedna atómová ponorka s kompletným prístrojovým vybavením. Pritom sa nenašli žiadne zvyšky týchto strojov, ani ľudské telá. V roku 1918 tu americké námorníctvo prišlo o nákladnú loď s uhlím Cyclop, na palube ktorej sa nachádzalo tristoosem členov posádky, medzi nimi aj generálny konzul Alfred Gottschalk. O tridsať rokov neskôr stihol podobný osud aj dopravné lietadlo DC 3, nachádzajúce sa asi päťdesiat míľ od Miami. Kapitál lietadla pritom v poslednej správe pre riadiacu vežu oznamoval, že všetko je v poriadku a čaká na pokyny na pristátie.  Je naozaj zvláštne, že okrem letu 19 obete nikdy nevysielali volanie SOS, skôr naopak, často len pár chvíľ pred zmiznutím oznamovali, že ich cesta prebieha v poriadku. Veľa svedectiev však hovorí o neobyčajných javoch, ako je úplný výpadok palubných prístrojov, nevysvetliteľné vizuálne javy, či pozorovanie zvláštnych podmorských svetiel. Záchranársky remorkér Good News sa v roku 1966 pri plavbe z Portorika do Fort Lauderdale ocitol v hustej hmle a otriasali ním nárazy vĺn. Kompas a všetky elektrické prístroje zlyhali. Keď sa lodi podarilo vyviaznuť zo záhadnej hmly, bolo krásne počasie, more pokojné a prístroje normálne fungovali. Podobná nepríjemnosť postihla v roku 1972 pilota Chucka Wakelyho počas letu medzi Bimini  a Miami. Tvrdil, že krídla jeho lietadla boli zrazu priesvitné. O pár minút celú pilotovu kabínu zalialo zvláštne svetlo, lietadlo zmenilo smer a on nemohol nijako zasiahnuť. Zrazu sa svetlo stratilo a prístroje začali normálne pracovať. Spomeňme ešte prípad roku 1975, keď sa na pobrežnej hliadkovej lodi Diligence, idúcej na pomoc horiacej nákladnej lodi, náhle a bez príčiny vyplo rádio. Posádka videla padať z oblohy záhadné zelení svetlá. Ani vyšetrovanie tohto prípadu neprinieslo racionálne vysvetlenie poruchy a nezvyčajných javov. 
 
Podľa dostupných informácii v Bermudskom trojuholníku až po súčasnosť zmizlo veľké množstvo lodí a lietadiel. Pričom v rokoch 1492 – 1900 to bolo 15 zmiznutých lodí, v období medzi rokmi 1900 – 1925 zmizlo údajne až 41 lodí, do roku 1950 to bolo ďalších 43 lodí  a lietadiel, medzi rokmi 1951 – 1975 zmizlo asi 53 lodí a lietadiel a od roku 1975 až dodnes to činí 12 zmiznutí.

3  Vysvetlenie záhad
3.1 Prírodné sily
V roku 1894 zaznamenal Nór F. Nansen pri plavbe na lodi Fram existenciu tzv. mŕtvych vôd, Ide o oblasti mora, kde sa najmä menšie plavidlá akoby zastavili. Na začiatku 20. storočia vyslovil hydrológ Eckman domnienku, že tento jav súvisí s mnohotvárnosťou morskej vody. Je dôsledkom ukladania dvoch vrstiev vody rozdielnych fyzikálnych vlastností, predovšetkým slanosti a teploty.  V tom čase boli uskutočnené aj iné výskumy, ktoré potvrdili existenciu „mŕtvych vôd“ a tiež odhalili mechanizmus ich vzniku. Hranica medzi vrstvami nie je stála, ale sa mení súčasne s odlivom a prílivom. Táto hranica morskej vody môže byť až taká veľká, že vznikajú podmorské vlny, ktoré môžu dosahovať až 30 metrov.
 
Ďalšou príčinou, pomocou ktorej sa dajú objasniť niektoré námorné tragédie, sú výbuchy podmorských sopiek. Dochádza k nim síce pomerne často v rôznych oblastiach morí a oceánov, ale zničenie lodí v dôsledku sopečnej činnosti je skutočne unikátna záležitosť.
 
V Bermudskom trojuholníku sa často vyskytujú vodné víry. Tento vír je za určitých okolností schopný zničiť loď alebo nízko letiace lietadlo, ak sa dostane do jeho stredu. Zatiaľ však nebol dokázaný ani jeden prípad námornej alebo leteckej katastrofy v dôsledku tohto javu. Vzdušné víry v sebe skrývajú tiež obrovskú energiu. Predmety, ktoré sa dostanú do stredu vzdušného víru, získavajú neuveriteľné zrýchlenie. Takýto vír dokáže aj premiestniť ťažké predmety na veľké vzdialenosti. Nemôžeme ich však označiť za univerzálnu príčinu záhadných zmiznutí lodí a lietadiel v Bermudskom trojuholníku. Musíme však priznať možnosť, že ako vodné, tak aj vzdušné víry môžu mať na zmiznutiach svoj podiel.
 
Ďalšou možnosťou sú atmosférické výbuchy. Ide v podstate o prúd vzduchu, ktorý vzniká náhle a nečakane a rúti sa k zemi rýchlosťou 80 – 100 km/h. Môže k tomu dôjsť v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu, najčastejšie v teplom období. Je však možné, aby obrovskou rýchlosťou letiaci prúd vzduchu doslova stlačil loď alebo lietadlo pod hladinu? Väčšina odborníkov sa k tomuto názoru stavia skepticky.
 
3.2 Hypotézy a názory vedcov
Teória „hlas mora“ – táto teória vychádza zo skutočnosti, že ľudské ucho je síce orgán pomerne dokonalý, ale v porovnaní s omnoho citlivejším uchom mačky jednoducho neobstojí. Existuje totiž ďaleko viac zvukov, ktoré nepočujeme. Sme schopný zaznamenať a tiež rozlíšiť len zvuky v rozsahu od 16 do 16 000 Hz. Všetko, čo je pod alebo nad túto hranicu, je pre nás nepočuteľné. Zvuky od 0 do 15 Hz sa nazývajú infrazvuky, a pretože ich nepočujeme, pôsobia na nás, predovšetkým na našu nervovú sústavu. Infrazvuky sú tiež zo všetkých zvukov najdokonalejšie. Napríklad policajnú sirénu (2 900 Hz) je počuť zhruba do 500 metrov, ale zvuk na hranici počuteľnosti s kmitočetom 29 Hz dosiahne vzdialenosť až 50 km. Šíri sa rovnako dobre nielen vo vzduchu, ale aj vo vode, v pôde a iných pevných materiáloch. Už pri zvukoch s kmitočetom okolo 16 Hz sa ľudia necítia dobre, bolia ich vnútorné orgány. Keď sa kmitočet znižuje, problémy narastajú. Je neznesiteľný. Vasilij Šulejkin vyslovil domnienku, že infrazvukové vlnenie môže vznikať i v oceáne – napríklad pri silných vetroch a búrkach, v dôsledku výbuchu podmorských sopiek, magnetických búrok a pod. A pretože sa šíri rýchlo a ľahko na veľké vzdialenosti, jeho účinky sa neprejavia len v jeho epicentre. Ak sa do týchto infrazvukových vĺn dostane posádka lodi alebo lietadla, pocítia silné bolesti, môžu ľahko prepadnúť panike a nie je vylúčené, že v stave podobajúcemu sa šialenstvu naskáču do mora.
 
Alexander Pozdniakov je autorom hypotézy o antivíre. Ako protiklad vodných vírov na hladine, ktoré skutočne existujú, vytvoril teóriu anitivírov vo vzduchu. Malo by ísť o špirálový vír, ktorý sa za určitých meteorologických podmienok vytvára z vody a vzduchu, ale smej jeho rotácie nevedie dohora, ale naopak dolu. Všetko, čo sa dostane do jeho dosahu, je vtiahnuté do morských hlbín a mizne bez stopy. Antivír vraj nie je viditeľný, a preto tiež nič nevaruje lietadlo, že sa blíži k smrteľne nebezpečnému miestu.
 
Kyril S. Anikin prišiel v roku 1976 s teóriou o tzv. prírodnom laseri. Jeho princíp má byť pomerne jednoduchý. Slnko vraj dodáva energiu (a tej má viac než dosť), morská voda a vyššie vrstvy atmosféry fungujú ako odrazové plochy. Tak sa údajne vytvára gigantická laser, ktorého rozsah a silu si nevieme predstaviť. Keď sa v určitom okamihu vytvoria potrebné predpoklady, laser začne fungovať a vyvoláva najrozmanitejšie javy – búrky, mraky, rušenie rádiových vĺn, požiare lodí a lietadiel. Túto teóriu nemôžeme celkom zamietnuť, ale ako univerzálnu príčinu záhadných zmiznutí ju však tiež uznať nemôžeme, nakoľko značná časť lodí a lietadiel nezmizla za slnečného svitu, ale v noci.

Fyzik M. Korovjakov súdi, že ťažké jadro našej planéty sa nepravidelne pohybuje v tekutej magme, a to v závislosti od vplyvu Slnka a Mesiaca. Keď tlačí magma na zemskú kôru, dochádza v príslušnej oblasti k zosilneniu vulkanickej činnosti a zemetraseniam. Ak sa jadro naopak od kôry vzďaľuje, kôra sa prepadá dovnútra a niekedy i praská. Keď k tomu dôjde na morskom dne, začne byť do praskliny nasávaná voda, ktorá s atak dostáva do hlbín našej planéty. K niečomu takému vraj dochádza práve v Bermudskom trojuholníku a s spolu s vodou môžu byť vtiahnuté do morských hlbín alebo dokonca do vnútra Zeme aj lode plávajúce touto oblasťou. Potom by skutočne nebolo nič divné na tom, že zmizne celkom bez stopy.  
 
A. a L. Zuzuloví sú autori teórie o spenenej vode. Podľa nich dochádza v Bermudskom trojuholníku k ojedinelému javu, kedy plyn vystupujúci z prasklín na dne oceánu sa rozpustí v hlbinných vodách. Hmotnosť horných vrstiev vody plní funkciu akejsi zátky a keď z nejakých príčin dôjde k zníženiu tlaku horných vrstiev vody, prenikne do nich presýtená spodná voda a povrch mora sa spení. Ak sa v takejto lokalite nachádza loď, prepadne sa do mora, pretože hustota spenenej vody je oveľa menšia ako hustota morskej vody. Preto vraj miznú lode bez stopy a lietadlá sa dostávajú do „bielej tmy“, v ktorej piloti strácajú orientáciu.
 
Profesor Jurij A. Dolgov z Ústavu geológie a geofyziky Akadémie vied prišiel s teóriou o jedovatom kysličníku uhličitom, ktorý v obrovských hĺbkach na dne mora existuje v kvapalnej forme a dosahuje tam až 85% koncentráciu. Za určitých podmienok vystupuje nahor, s klesajúcim tlakom vody prechádza do plynného stavu a môže vytvoriť nielen „bielu vodu“, ale tiež otráviť ľudí, ochromiť činnosť motorov lodí, lietadiel a pod. Aj tejto teórii je nutné priznať aspoň určité percento pravdepodobnosti, ale tiež nejde o univerzálnu príčinu.
 
Autorom teórie o chemoluminiscencii je M. M. Dmitrijev. Tvrdí, že pri chemických reakciách v ovzduší vyžaruje svetlo, ktorému sa hovorí chemoluminiscencia. V normálnych podmienkach je jej sila malá a bežnými prístrojmi, či ľudským okom je toto žiarenie nezistiteľné. Niekedy sa však koncentrácia chemoluminiscenčných činiteľov z rôznych príčin (zamorenie atmosféry, jej zahriatie, elektrické výboje, ultrafialové žiarenie, ...) zvýši a vytvárajú sa svietiace zóny rôznych farieb. Tie sa rýchlo pohybujú či naopak stoja na mieste, dajú sa zachytiť radarmi a svojim elektromagnetickým vyžarovaním silne ovplyvňujú činnosť elektrických prístrojov. Chemoluminiscenčné látky sú naviac škodlivé. Môžu mať toxické účinky. Je to ďalšia zaujímavá hypotéza, bohužiaľ ničím nedokázaná.
 
Teória o gravitačnej odchýlke vychádza z toho, že známe Newtonove gravitačné zákony neplatia celkom ani na našej planéte, a zemská príťažlivosť tak stále ešte predstavuje oblasť s radou nezodpovedaných otázok. Výskumy uskutočnené v kozme okolo roku 1970 dokázali, že hladina mora je v Bermudskom trojuholníku o 25 metrov nižšia ako v okolitých priestoroch Atlantiku. Samozrejme, že sa začalo pátrať po príčinách tohto podivného javu. J. Weber, H. Davies, B. Bisque a R. Rouse usúdili, že ide o dôsledok miestnej gravitačnej odchýlky. J. Coristoiu dospel k tomu, tu jednoducho platia iné gravitačné zákony ako na ostatných častiach povrchu našej planéty. Skutočnosť je však, zdá sa, iná. Podobné výškové rozdiely totiž nájdeme na viacerých miestach oceánov a morí a môžu byť zapríčinené tvarom našej planéty, zemskou rotáciou, pôsobením Mesiaca či inými prírodnými faktormi.
 
Americký fyzik z Connecticutu Ed Snedeker tvrdí, že ľudia, ktorí zmizli v bermudskom trojuholníku, žijú ďalej, ale v inom rozmere. Tvrdí, že počul ich hlasy a dokonca sa s jedným z nich rozprával. Bol to vraj pilot britského kráľovského letectva, ktorý zmizol v roku 1945, keď mal 50 rokov. Snedeker sa s ním rozprával v roku 1969.  Je pozoruhodné, že Ed Snedeker si obsah rozhovoru nechal pre seba. Na druhej strane však neváhal vysloviť teóriu o tom, že v priestore „trojuholníka smrti“ sa nachádza „tunel, vedúci do nejakého iného rozmeru“. Ch. Berlitz uvažuje podobne. Poblíž Bermudského trojuholníka a v iných uzlových bodoch elektromagnetických gravitačných prúdov (veda, ale nič také nepozná) vraj môžu existovať „dvere“ alebo „okná“ vedúce do iného rozmeru, ktorým celkom jednoducho prechádzajú mimozemské bytosti. Za istých okolností však môžu týmito „dverami“ alebo „oknami“ prechádzať údajne aj ľudia. Ak však mimozemšťania smú chodiť (alebo lietať) oboma smermi, návrat človeka späť do nášho sveta je nemožný. Prečo? Jednak vraj z technických dôvodov (čomu by sa dalo veriť), ale predovšetkým preto, že im v návrate bránia prekážky vytvorené neznámymi silami. Zástancom podobného názoru je aj I. Sanderson, ktorý píše o bližšie neurčených nezvyčajných magnetických búrkach v oblasti Bermudského trojuholníka, v dôsledku ktorých môže za určitých podmienok dôjsť k „premiestneniu lietadiel a lodí do iného časopriestoru“.

Záver
Touto prácou sme sa pokúsili objasniť Vám záhadu Bermudského trojuholníka. Možno sme však len položili viac otázok ako odpovedí. Zistili sme však, že jednotné vysvetlenie pre všetky neobyčajné javy neexistuje. Názory odborníkov nie sú ani zďaleka jednotné. Záhada Bermudského trojuholníka tvorí rozhranie medzi fiktívnym a reálnym. O legendách a mýtoch z minulosti nemôžme tvrdiť, že sú skutočné. Nedokonalosť techniky a ľudského faktora začiatkom 20. storočia spôsobila skreslenie skutočností. Omnoho dôveryhodnejšie sú zdroje zo súčasnosti. Preto Bermudský trojuholník podľa nás nie je žiadnou záhadou. V Bermudskom trojuholníku podľa informácii skutočne zmizlo veľké množstvo lodí a lietadiel, ale v iných frekventovaných oblastiach tej doby tiež. Nakoľko veterné, či vodné smršte v Bermudskom trojuholníku nie sú zvláštnosťou, je jasné, že v minulosti došlo k zmiznutiam. Zlé počasie spôsobilo aj mnohé zlyhania lietadiel. Spôsobilo ich priestorovú dezorientáciu. Veď v tejto oblasti počas nepriaznivých podmienok počasia (hmla, nízke teploty) pilot lietadla mnohokrát nedokáže rozlíšiť oblohu od hladiny mora. Nič však nemôžeme tvrdiť s istotou. A tak Bermudský trojuholník ostane navždy jednou z najtajomnejších záhad sveta.