Chránené územia SR

Chránené územia SR
 
Úvod
Odpradávna platil medzi našim ľudom nepísaný zákonník, ktorý pomáhal ochraňovať a zveľaďovať prírodu. Historici majú dôkazy o tom, že starí Slovania mali hlboký vzťah k prameňom a vodám, k stromom i lesom, k rastlinstvu, živočíšstvu a k prírode samej. Boli presvedčení, že stromy a lesy sú najväčším darom, ktorý človek dostal od prírody. Na staré stromy, najmä osamelo stojace, hľadeli ako na obrov, ktorých vek sa im zdal nekonečný a mali ich v posvätnej úcte. Voda bola pre nich posvätným živlom. Všetky pramene a žriedla boli prísne chránené, osobitne sa starali o minerálne a termálne vody, ktoré používali na liečenie seba i svojich zvierat. Aj niektoré prírodné výtvory, ako čudesné skalné útvary, vyvieračky, záhadné priepasti či vodopády boli uctievané a  opradené povesťami. Podľa týchto povestí ich chránili a strážili tajomné sily – víly, vodníci a pod. Jaskyne oživovali piadimužíci, ktorí chránili jagavý svet podzemných pokladov. Mimoriadny vzťah mali ľudia k niektorým živočíchom. Dravce a myšiaky boli neoddeliteľnou súčasťou panských lovov, ako aj psy – duriče.

 Naši predkovia vedeli akú neopísateľnú hodnotu má okolitá príroda. Slúži nám, a preto by sme sa jej mali odvďačiť a chrániť si ju, pretože dĺžka jej života je limitovaná len naším správaním a počínaním si k nej. Preto je nevyhnutné aby sme prehlbovali naše vedomosti, ochranárenskú činnosť a tak viedli i budúce generácie po správnej ceste.

To je dôvodom, prečo sme vytvorili zákony na ochranu prírody, parky, rezervácie a iné ohraničené útvary, prečo vznikli spoločenstvá na ochranu prírody. Ako povedal Gustáv Husák, „Máme veľkú povinnosť uchovať základné hodnoty životného prostredia, bohatstvo a krásu našej krajiny pre budúce pokolenia.“ Oblasti, ktoré sú chránené zákonom nazývame chránené oblasti. Delia sa do niekoľkých kategórií vzhľadom na výmeru, charakteristiku a stav územia, ktorých ochrana má význam z dendrologického, historického, klimatického či zdravotného hľadiska a ich zachovanie v pôvodnej, alebo ľudskými zásahmi málo narušenej podobe je celospoločenským záujmom. My sa v našej práci, po histórií, vzniku a všeobecnej charakteristike chránených území, podrobnejšie zameriame na dva národné parky - NP Slovenský raj a Tatranský národný park (TANAP). Našim cieľom je zvýrazniť nekonečné bohatstvo nášho rodiska, zvýšiť vedomosti všeobecnej populácie o daných objektoch a vzbudiť vo všetkých viac záujmu, aby sme sa spontánne a s láskou naučili chrániť tie najvzácnejšie kusy našej Zeme.

1.Chránené územia v minulosti
1.1. Vznik a história chránených území
Ochrana prírody a vznik podmienok na právnu existenciu chránených území sa viažu na obdobie feudálneho vlastníctva pôdy a ich podstatou bola ochrana lesov a poľovnej zveri (13.-15. storočie), ochrana liečivých prameňov (Kráľovský patent z roku 1682 a 1715) a najmä Tereziánsky lesný poriadok z roku 1769. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa postupne vytvárala ochrana prírody na právnej úrovni a vznikajú prvé územia, ktoré majú štatút rezervácie (najstaršia rezervácia Ponická Huta je z roku 1895). V roku 1955 bol prijatý zákon o štátnej ochrane prírody, na základe ktorého sa začala zabezpečovať štátna ochrana prírody. Slovenská republika mala do roku 1990 inú štruktúru vlastníckych vzťahov. Štát ako hlavný vlastník pôdneho fondu súčasne určoval a kontroloval spôsob a podmienky využívania krajiny. Územie bolo rozdelené do základných kategórií pre poľnohospodárske a lesohospodárske využívanie krajiny. Toto základné rozdelenie pokrývalo viac ako 5/6 územia, zvyšok bol určený na ostatné využívanie, najmä osídlenie, líniové a ostatné stavby (stavebné pozemky), pozemky na banské účely (dobývacie priestory) a pozemky na osobitné určenie.

  Prvé veľkoplošné chránené územie - Tatranský národný park vznikol na základe zákona SNR č.11 z roku 1949. Týmto zákonom sa stanovili kritériá ochrany a využívania územia národného parku, čím sa stal prvým zákonom zameraným na ochranu prírody na území Slovenska. Po prijatí zákona SNR č. 1/1955 Zb. o štátnej ochrane prírody neboli prvé roky priaznivé pre rozvoj územnej ochrany prírody. Zákonom sa stanovilo 8 kategórií územnej ochrany prírody a definovalo kategórie druhovej ochrany. Na jeho základe boli postupne vyhlásené 4 národné parky, 16 chránených krajinných oblastí a ďalších 899 chránených území s menšou rozlohou.  Na základe stanovených podmienok na vznik chránených území, vznikla plocha chránená zákonom, ktorá predstavovala približne 23% územia Slovenskej republiky. Chránené územia boli zabezpečené základným nevyhnutným personálnym a technickým vybavením, pričom sa výrazne preferoval výskum a prieskum daných území pred účinnou ochranou a trvalo udržateľným využívaním krajiny. Ústredným orgánom štátnej správy pre tvorbu a ochranu životného prostredia vrátane ochrany prírody a krajiny je Ministerstvo životného prostredia, ktoré v spolupráci s ostatnými vládnymi i mimovládnymi inštitúciami neustále reguluje, upravuje a vykonáva kontroly nielen v prospech Slovenska, ale aj v rámci ustanovení EÚ.

2. Chránené územia dnes
2.1. Kategorizácia
Podľa zákona NR SR č. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny je možné významné alebo ohrozené časti prírody a krajiny vyhlásiť za chránené územia v týchto kategóriách:
- Chránená krajinná oblasť
- Národný park
- Chránený areál
- Prírodná rezervácia, resp. národná prírodná rezervácia
- Prírodná pamiatka, resp. národná prírodná pamiatka
 
Ďalej rozlišujeme 5 stupňov ochrany daných území, a to:
- 1. stupeň ochrany; platí na celom území SR, t.j. na území pre ktoré sa neposkytuje osobitná ochrana
- 2. stupeň ochrany; platí pre chránené krajinné oblasti
- 3. stupeň ochrany; platí pre národné parky
- 4. stupeň ochrany; platí pre chránené areály
- 5. stupeň ochrany; platí pre prírodné pamiatky a prírodné rezervácie

2.2. Evidencia a správa chránených území Slovenska
Na Slovensku sa nachádza 7 lokalít zaradených podľa Dohovoru o ochrane mokradí majúcich medzinárodný význam najmä ako biotopy vodného vtáctva ( Ramsarský dohovor) a 2 lokality zaradené do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Jeden národný park a tri chránené krajinné oblasti sú zaradené do Svetovej siete biosférických rezervácií programu UNESCO Človek a biosféra. Sústava chránených území sa postupne vyvíja. Podľa • 16 ods. 1 a 2 zákona NR SR č. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny a zákona č. 222/1996 Z.z. sa kategória prírodná rezervácia, prírodná pamiatka a chránený areál vyhlasujú všeobecne záväznou vyhláškou miestne príslušného krajského úradu. Oznámenie o vydaní záväznej vyhlášky sa uverejňuje vo vestníku vlády Slovenskej republiky. Dokumentácia o vyhlásených chránených územiach sa centrálne eviduje v štátnom zozname ochrany prírody a zapisuje do katastra nehnuteľností, ako vecné bremeno.

Kategórie národná prírodná rezervácia, národná prírodná pamiatka a chránená krajinná oblasť ustanovuje všeobecne záväznou vyhláškou Ministerstvo životného prostredia SR, ktorá sa uverejňuje v Zbierke zákonov SR. Národný park zriaďuje vláda Slovenskej republiky nariadením na návrh Ministerstva životného prostredia SR. O ochranu prírody a životného prostredia sa však starajú aj mnohé iné inštitúcie a neziskové organizácie. Dôvody pre ich činnosť sú podložené nielen zákonom (Ministerstvo životného prostredia, Štátna ochrana prírody, Slovenská agentúra životného prostredia) ale aj prirodzenou ľudskou potrebou (zväzy ochrany prírody, jaskyniarstva, vtáctva, rastlín a pod.)
 
2.3. Charakteristika kategórii:
 
Chránená krajinná oblasť (CHKO) je rozsiahlejšie územie spravidla s výmerou nad 1 000 ha, s rozptýlenými ekosystémami významnými pre zachovanie biologickej rozmanitosti a ekologickej stability, s charakteristickým vzhľadom krajiny alebo so špecifickými formami historického osídlenia. Je to kategória území, chránených za účelom zachovania typického krajinného prostredia, s rozptýlenými prírodnými výtvormi, kde je príroda dosiaľ vo vyvážení s ľudskou činnosťou. Ich ochrana bola vyhlásená v zmysle zákona SNR o štátnej ochrane prírody. Slúžia pre vedecký výskum, rekreáciu, turistiku a vzdelávanie. Spôsob využívania týchto prírodných zdrojov regulujú stanovené ochranné podmienky.

Národný park (NP) je rozsiahlejšie územie, podľa medzinárodných kritérií najmenej 500 ha, spravidla však o výmere nad 1000 ha. Jedná sa o územie pôvodnej, alebo ľudskými zásahmi málo narušenej prírody, s osobitým vedeckým a kultúrno-spoločenským významom. Nachádza sa v jedinečnej a prirodzenej krajinnej štruktúre, tvoriacej nadregionálne biocentrá a najvýznamnejšie prírodné dedičstvo v ktorom je ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti. Od najbližšieho okolia chráni Národný park ochranné pásmo s osobitými ochrannými podmienkami. Prvý národný park na svete (Yellowstonský ) bol vytvorený v USA v roku 1872.

Chránený areál (CHA) je menšie územie s výmerou do 1000 ha, ktoré v prevažnej miere predstavujú biokoridory, interakčné prvky alebo biocentrá miestneho alebo regionálneho významu.

Prírodná rezervácia (PR): lokalita, ktorá predstavuje pôvodné, alebo ľudskou činnosťou málo pozmenené biotopy európskeho významu, alebo biotopy národného významu, biotopy druhov európskeho významu, alebo biotopy druhov národného významu. Prírodnú rezerváciu, spravidla predstavujúcu nadregionálne biocentrum ako súčasť najvýznamnejšieho prírodného dedičstva štátu, môže Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky vyhlásiť za národnú prírodnú rezerváciu (NPR). Na území PR a NPR platí 4 alebo 5 stupeň ochrany.

Prírodná pamiatka (PP), príp. národná prírodná pamiatka (NPP), je bodový líniový alebo iný maloplošný ekosystém . Jeho zložky alebo prvky majú spravidla výmeru do 50 ha. Má vedecký, kultúrny, ekologický, estetický alebo krajinotvorný význam. Sú to najmä odkryvy, skalné útvary, kamenné moria, rokliny, piesočné duny, časti vodných tokov, pramene, ponory alebo jazerá. V prípade ohrozenia prírodnej rezervácie alebo národnej prírodnej rezervácie môže orgán ochrany prírody zakázať v nej akúkoľvek hospodársku činnosť a zásahy do ekosystémov, ich zložiek alebo prvkov. V prípade jej ohrozenia nadmernou návštevnosťou môže rozhodnúť o jej uzavretí pre verejnosť alebo dočasne obmedziť vstup do nej.
 
3. Tatranský národný park (TANAP)
3.1. Základné údaje
Vyhlásený: 18.12.1948
Rozloha: 76 763 ha
Rozpätie (západ - východ): 42 km
(sever - juh): 17 km
 
Zahŕňa:
- Národné prírodné rezervácie: Juráňova dolina, Osobitá, Úplazníky, Sivý vrch, Suchá dolina, Mních, Roháčske plesá, Kotlový žľab, Tichá dolina, Kôprová dolina, Važecká dolina, Mlynická dolina, Furkotská dolina, Mengusovská dolina, Uhliščatká, Štólska dolina, Batizovská dolina, Velická dolina, Mraznica, Slavkovská dolina, Studené doliny, Bielovodská dolina, Javorová dolina, Belianske Tatry, Dolina Bielej vody, Skalnatá dolina, Mokriny, Pramenište
- Prírodné rezervácie: Mačie diery, Medzi bormi, Machy, Surovec, Rašelinisko, Brezina, Bórik, Jelšina, Bor, Čikovská, Pavlová, Pod Čerchľou, Grapa, Goliasová, Fľak, Slavkovský jarok, Kút, Poš
- Prírodné pamiatky: Brestovká jaskyňa, Hybická tiesňava, Mašiansky balvan, Hrádok nad pavúčou dolinou
- Národná prírodná pamiatka: Belianska jaskyňa
- Chránený areál: Hradocké arborétum

Tatranský národný park je najstarším národným parkom Slovenska. TANAP nadväzuje na poľskej strane na Tatransky park narodowy a vytvára s ním významné medzinárodné chránené územie. Tvorí ho najvyššia horská skupina v karpatskom oblúku. Člení sa na dva základné podcelky: Východné Tatry (Vysoké a Belianske) a Západné Tatry. Predstavuje obdivuhodnú rozmanitosť prírodných javov s množstvom strmých strání, kamenných morí, skalných štítov, krištáľovo čistých plies a hlbokých dolín.

3.2. Georeliéf
Hlavným činiteľom konečnej podoby Tatier bola činnosť ľadovcov počas viacnásobného zaľadnenia (ľadová doba v starších štvrtohorách). Po ústupe ľadovcov zhruba pred desaťtisíc rokmi nám zanechali pre Tatry charakteristické prvky - hlboké ľadovcové doliny, morény, plesá, skalné rázsochy s množstvom vrcholov, veží, ihiel popretkávaných tesnými sedlami. Ich eróznou a akumulačnou činnosťou boli vytvorené mohutné morény s hradenými jazerami (Štrbské pleso, 1346 m.n.m., 19,7 ha – príloha č.4 ), ale i plesá v karoch a panvách. Na vápencové a dolomitové časti Tatier sú viazané krasové javy ako sú priepasti, škrapy, jaskyne, kaňony, tiesňavy, vyvieračky a vodopády. Ďalšou krásou je tatranský les, ktorý tvorí takmer 60% územia parku.

V strede Vysokých Tatier sa nachádza najvyšší vrchol Slovenska - Gerlachovský štít (2655m) (príloha č.5), v západnej časti dominuje Kriváň (2494m) (príloha č.6) a vo východnej Lomnický štít (2632m). (príloha č.7)
Najvyšším štítom v Západných Tatrách je Bystrá (2250m). Medzi Kriváňom a Lomnickým štítom sa nachádza 25 vrcholov, ktoré majú výšku nad 2500m. Celé územie má všetky znaky vysokohorskej krajiny, ako je značná nadmorská výška, bohatý výskyt bralných foriem, ľadovcových foriem, skalných štítov, stĺpov, vodopádov a ľadovcových jazier.  Z početných jaskýň je sprístupnená len Belianska jaskyňa (príloha č.8) s dĺžkou 1752 m, vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku. Z vodopádov je najvyšší Kmeťov vodopád (príloha č.9), nachádzajúci sa v doline Nefcerka, medzi ďalšími  Studenovodské vodopády (príloha č.10), Vajanského vodopád, Roháčsky vodopád, Vodopád Skok (príloha č.11).  V parku sa nachádza približne 120 jazier s plochou viac ako 3 km2 a obsahom vody asi 11 000m3. Najvyššie položené pleso je Modré pleso (príloha č.12) vo výške 2192m. Najväčšiu plochu - 20,08ha a hĺbku - 53,20m má Hincovo pleso (príloha č.13) vo výške 1946 m.n.m.

3.3. Flóra
Rozmanitosť tatranskej flóry a lesov je podmienená viacerými činiteľmi (členitosť terénu, zloženie pôd, vývoj v poľadovej dobe, pestrosť súčasnej klímy a silný vplyv človeka). Vyskytuje sa tu asi 1300 druhov vyšších rastlín, okolo 900 rduhov rias, 700 lišajníkov a vyše 500 druhov machov.
 Takmer 2/3 územia NP pokrývajú lesy, prevažne smrekové a jedľovo-smrekové, ¼ tvoria skalné plochy, vysokohorské hole a vodné plochy. Dominantnou drevinou je smrek obyčajný, výrazný je tu i výskyt borovice lesnej a limbovej, smrekovca opadavého a kosodreviny. Menšie zastúpenie majú listnaté lesy- bučiny a javoriny, ktoré sa vyskytujú najmä v Belianskych Tatrách. Svojráznosť podnebia a pestrá geologická stavba Tatier podmienili vznik rastlinstva osobitého horského a vysokohorského charakteru. Vzácne sú najmä tatranské, západokarpatské a karpatské endemity1, ako aj glaciálne relikty2. Sú to napríklad lyžičník tatranský, horec ľadový, klinček ľadovcový, pyštek alpínsky, dryádka osemlupienková, medvedica alpínska, palina skalná a ďalšie.

Lišajníky, ktoré sa tu vyskytujú, sú jedinečnými organizmami z húb a rias, ktoré sa lokalizujú na miestach s nie príliš priaznivými klimatickými a pôdnymi podmienkami pre vyššie rastliny. V skalnatých a klimaticky drsných oblastiach vystupujú aj ako dominujúce rastlinné spoločenstvá a určovať ráz vegetácie. Machorasty zase majú pre prírodu a nepriamo i pre človeka väčší význam ako sa nám zdá. Mnohé druhy osídľujú skaly alebo plochy. rozrušené eróziou a zabraňujú tak nežiaducim zosuvom pôdy. A pretože často rastú vo veľkých masách, viažu v sebe ako špongia veľké množstvo vody a výparom sčasti regulujú klímu územia.  Aj v Tatrách sa stretávame so zaujímavým javom - zafarbeným snehom a ľadom. Je to spôsobené niektorými druhmi mikroorganizmov, machov a lišajníkov.
 
3.4. Fauna
Zo živočíchov  sú významnými reliktnými druhmi žiabronôžka arktická vyskytujúca sa vo Furkotskom plese, ďubník trojprstý, drozd kolohrivý, orešnica perlavá, z chránených druhov murárik červenokrídly a orol sklaný. Zo sov tu žije výr skalný, sova ušatá, sova obyčajná a kuvik obyčajný. Z dravcov hniezdi v Tatrách myšiak hôrny, sokol myšiar, krkavec čierny, v zime sa tu zdržuje myšiak severský. Z vyšších živočíchov patrí k významným druhom kamzík vrchovský tatranský (príloha č.14), svišť vrchovský tatranský (príloha č.15), medveď hnedý, orol skalný (príloha č.16), hlucháň obyčajný, rys ostrovid či vlk obyčajný (príloha č.17), avšak narastajúca návštevnosť vysokohorského prostredia spolu s horolezectvom, turistikou a lyžovaním spôsobili pokles stavu tohto živočíšstva.

1Endemit - (gr.) je druh alebo nižšia systematická jednotka (napr. rastlina, živočích ...), ktorá sa vyskytuje len na určitom malom území a nikde inde.  2Glaciálny relikt - relikt (zostatok, zvyšok) z ľadových dôb; organizmus, ktorý bol v ľadových dobách rozšírený, ale spolu s ústupom ľadovcov do veľkej miery vymizol a zostal zachovaný len v obmedzenej miere na vyhradených miestach.

4. Národný park Slovenský raj

4.1. Základné údaje:
Vyhlásený: 18.1.1988
Rozloha: 19 763 ha (ochranné pásmo - 13 011ha)
Rozpätie (západ - východ): 25 km
(sever - juh): 18 km

Zahŕňa:
- Národné prírodné rezervácie: Holý Kameň, Kyseľ, Piecky, Prielom Hornádu, Sokol, Stratená, Suchá Belá, Tri kopce, Zejmarská roklina, Vernárska tiesňava, Hnilecká jelšina
- Prírodné rezervácie: Koctúrová, Ostrá skala, Mokrá, Čingovské hradisko, Barbolica, Malé Zajfy, Vyšná Roveň, Muráň, Havrania skala
- Národné prírodné pamiatky: Medvedia jaskyňa, Dobšinská ľadová jaskyňa
- Chránený areál: Knola
- Prírodné pamiatky: Jaskyňa Čertova diera, Hranovnické pleso, Občasný prameň

Slovenský raj je horské pásmo na východnom Slovensku v oblasti Spiša. Je považovaný za jednu z najkrajších prírodných oblastí Slovenska. Oblasti horského pásma Slovenského raja chráni Národný park Slovenský raj, ktorý je jedným z deviatich národných parkov na Slovensku. Pôvodne chránená krajinná oblasť (prvá slovenská CHKO v bývalom Československu ) sa v roku 1988 stala národným parkom. Teraz tu môžeme nájsť: 11 národných prírodných rezervácii, 9 prírodných rezervácii, 5 národných prírodných pamiatok a jeden chránený areál.

4.2. Georeliéf:
Pôvodne bola celá oblasť národného parku veľkým plošným celkom, ktorý postupne toky riek (Hornád, Hnilec) a potokov (Veľký Sokol, Suchá Belá, Biely potok) rozkrájali na niekoľko väčších i menších plošín (Glac, Geravy). Menšie toky vytvorili za tisícročia pre Slovenský raj charakteristické tesné a hlboké rokliny s hĺbkou 150 až 450m a niektoré dokonca s vodopádmi (Kyseľ, Piecky, Sokolia dolina, Zejmarská roklina). Prevažnú časť tvoria vápence a dolomity. Môžeme tu však nájsť aj krasové plošiny, horské chrbty, údolia či tiesňavy.
Z geomorfologického hľadiska leží Slovenský raj v severovýchodnej časti Slovenského Rudohoria a juhovýchodnej časti Fatransko-tatranskej oblasti. Najvyššie vrchy sú Veľká Knola - 1266 m n.m. a Havrania skala 1157 m n.m. Najnižšie miesto je v bode, kde Hornád opúšťa park - 466 m n.m. Na celom území Slovenského raja môžeme nájsť 300 km vyznačených turistických chodníkov pomedzi ktoré vedú drevené rebríky, oceľové reťaze, stúpačky a mostíky. Nesmieme zabudnúť ani na množstvo jaskýň, ktorých celková dĺžka je 25 786 m a je ich až 177. Medzi nimi sa nachádza jedna z najväčších ľadových jaskýň v Európe – Dobšinská ľadová jaskyňa, ako jediná sprístupnená turistom. Bola objavená v roku 1870, jej priestory zapĺňajú vyše 110 000 m³ ľadu niekedy až do hrúbky 25 m a teplota nikdy nepresiahne 0˚C. Najdlhšia jaskyňa v Slovenskom raji a druhá najdlhšia na Slovensku je Stratenská jaskyňa so svojimi viac ako 21 km. Medzi ďalšie známe patrí napríklad Medvedia jaskyňa, jaskyňa Zlatá diera alebo Dlhá jaskyňa.

4.3.Klíma:
Hornádska kotlina a severná časť Slovenského raja patrí do miernej teplej a miernej vlhkej klimatickej oblasti a zvyšok (najmä vrcholové a hrebeňové partie) zaraďujeme skôr do chladného klimatického pásma. Výškovo členité vápencové pohorie Slovenského Rudohoria spôsobuje v tejto oblasti časté inverzie. Priemerná ročná teplota sa pohybuje medzi 4-6˚C, najteplejší je júl a najchladnejší január. Najkrajšie obdobie s najstálejším počasím je koncom leta a začiatkom jesene.

4.4.Flóra:
Podľa fytogeografického členenia patrí územie Slovenského raja do oblasti západokarpatskej flóry. Je charakteristické svojou 90% lesnatosťou od bukových či smrekových lesov až po jedľové lesy. Sformovali sa tu tri vegetačné výškové stupne – najnižšie leží dubovo-bukový stupeň, najrozšírenejší je stredný jedľovo-bukový stupeň a v horných chladných častiach sa nachádzajú lesy smrekovo-bukovo-jedľového stupňa. V bukových lesoch môžeme nájsť napr. lipkavec marinkový, ostricu bielu či prilbovku červenú. V smrekových lesoch sú to prevažne jarabina vtáčia alebo brusnica pravá. Na území SRNAP je zaevidovaných 930 druhov vyšších rastlín, z toho 35 úplne chránených a 8 čiastočne. Medzi endemity patria: zvonček karpatský, poniklec slovenský, klinček včasný alebo večernica snežná. Zaujímavosťou je prítomnosť vysokohorských druhov ako kosodrevina, plesnivec alpínsky a plavúnka švajčiarska, ktoré rastú v chladných a vlhkých tiesňavách. Na lúkach a pasienkoch môžeme poľahky nájsť šafran spišský, prvosienku vyššiu či žerušník Hallerov, na brehoch potokov zase záružlie močiarne, žltohlav európsky alebo fialku močiarnu.

4.5. Fauna:
Zo zoografického hľadiska môžeme hovoriť o eurosibírskej podoblasti. Nachádza sa tu viac ako 4000 druhov bezstavovcov, z toho 2177 druhov motýľov, viac ako 400 druhov chrobákov, približne 350 druhov dvjkrídlovcov a okolo 180 druhov mäkkýšov. Medzi karpatské endemity zaraďujeme napríklad chrobáka fúzača zemolezového, mäkkýša Iphigenia latestria alebo motýľa jasoňa červenookého. Okrem bezstavovcov tu nebudeme dlho hľadať ani stavovce. Je ich okolo 200 druhov, z toho 130 chránených a 65 ohrozených živočíšnych druhov. Jednými z nich sú aj mlok karpatský, orol skalný, sokol rároh, netopier pobrežný alebo vydra riečna. Nanešťastie niektoré druhy stavovcov sa nepodarilo zachrániť pred vyhubením: bobor riečny, zubor lesný a norok obyčajný. Na sprístupnených chodníkoch ľahko stretneme vevericu obyčajnú ale aj jeleniu a srnčiu zver vo voľnej prírode bez chodníkov a ľudí sa nachádzajú medveď hnedý, rys ostrovid, vlk obyčajný alebo mačka divá. V roku 1963 tu bol umelo a neuvážene vypustený kamzík vrchovský.

Záver
Podrobným rozpracovaním témy sme priblížili dané chránené územia všeobecnej populácii a tak aspoň čiastočne napomohli k ich kontinuálnej ochrane budúcimi generáciami, pretože ako sa raz vyjadrila Jaromíra Kolářová: „Príroda je proti nám vo výhode, môže existovať bez nás, my bez nej zahynieme.“ To je jedným z mnohých dôvodov prečo si naše prírodné bohatstvá nemôžeme nechať zničiť nesprávnym ľudským počínaním.