Úloha vyspelých krajín v boji proti chudobe

Prírodné vedy » Geografia

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 26.10.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 5 035 slov
Počet zobrazení: 4 856
Tlačení: 350
Uložení: 361

Úloha vyspelých krajín v boji proti chudobe 

Úvod
Téma mojej práce „Úloha vyspelých krajín v boji proti chudobe“ je zaujímavá svojím hlbším kontextom, kde sa prelína otázka morálnej povinnosti a ochoty štátov a organizácií pomáhať rozvojovým krajinám. Súčasná doba je príliš komerčná, egoistická a globalizovaná, preto je zaujímavé ponoriť sa hlbšie do problematiky rozvojovej pomoci. Aj keď v absolútnych číslach najviac chudobných žije v južnej Ázii, najväčší podiel dosahujú v subsaharskej Afrike, preto sa v mojej práci venujeme práve tejto oblasti.. Ako bude v práci viackrát uvedené, vyspelé štáty by sa mali zamyslieť nad svojím prístupom ku krajinám Afriky, pretože rozvoj na tomto kontinente znamená prínos pre každú krajinu a je to investícia do budúcnosti.

Cieľom práce je analyzovať a priniesť základný prehľad a spôsoby riešenia chudoby vo svete. Práca pozostáva z úvodu, troch kapitol, záveru a príloh. Začína sa úvodom do problematiky, kde prvá kapitola podáva vysvetlenie príčin chudoby. Príčiny sú pre lepšiu zrozumiteľnost rozdelené do štyroch skupín a to základné faktory, ekonomika a problém zadĺženosti, etnická rozmanitosť a vzdelanostný faktor. V každej skupine sú stručne popísané konkrétne problémy. Druhá kapitola je venovaná vysvetleniu možností riešenia chudoby. Podľa formy realizácie môže byť rozvojová pomoc bilaterálna alebo multilaterálna. Bilaterálna pomoc smeruje priamo od donorskej krajiny k recipientskej, je jasne zahraničnopoliticky identifikovateľná, využiteľná v priamych bilaterálnych stykoch a viazaná aj pre potreby donorskej krajiny. Multilaterálna pomoc je smerovaná cez medzinárodné organizácie, zaoberajúce sa rozvojovou pomocou, ako je napr. Rozvojový program OSN alebo WB. Tieto organizácie sú schopné zhromaždiť značné prostriedky, majú vybudovanú infraštruktúru a know-how rozvojovej pomoci, preto sa aj využívajú vo väčšej miere a kapacite. Väčšina štátov poskytuje značnú časť svojich prostriedkov prostredníctvom medzinárodných organizácií, len menšiu formou bilaterálnej pomoci, a taktiež má rozhodujúce slovo pri rozhodovaní o smerovaní rozvojovej pomoci v medzinárodných organizáciách. V kapitole č. 3 sú vysvetlené možné formy riešenia a následné postavenie organizácií a štátov v tomto procese. Pre príklad som si vybral inštitúcie, ktoré poskytujú širokú paletu rozvojových programov a činností, zároveň sú aj vo svete akceptované ako lídri v tejto oblasti.
 
1. Príčiny chudoby
Vývoj ľudskej spoločnosti v globálnom i regionálnom meradle je z dôvodov rozdielnych prírodných a spoločenských podmienok na rôznych miestach nerovnomerný. Jednotlivé osídlené oblasti prechádzali v dejinách obdobiami rozkvetu a úpadku. Z hľadiska absolútneho rozvoja svet od r. 1945 dosiahol ohromujúci ekonomický a technologický rozkvet. Začiatkom 50-tych rokov, keď rozvojová pomoc začala významnejšie rásť, väčšina ľudí mimo rozvinutých krajín Európy a Severnej Ameriky žila v podmienkach ako vždy predtým, potácajúc sa na hrane existencie, s minimálnym vzdelaním, žiadnym hlasom v národných a medzinárodných záležitostiach, s predpokladom krátkeho života naplneného tvrdou prácou za veľmi slabú odmenu.

V porovnaní s týmto stavom sa v súčasnosti priemerná dĺžka života v rozvojových krajinách predĺžila o vyše 20 rokov, podiel ľudí s prístupom k čistej pitnej vode vzrástol z 35 na 70%, miera gramotnosti dospelého obyvateľstva vzrástla z menej než polovice na približne dve tretiny. Tieto výsledky sa však nedosiahli plošne a v mnohých krajinách sa situácia pre väčšinu obyvateľov prakticky nezmenila, naopak, v dôsledku rôznych konfliktov a ekonomického kolapsu sa zhoršila. S urýchľujúcim sa vývojom ľudskej spoločnosti v dvadsiatom storočí sa rozdiely medzi najvyspelejšími a najchudobnejšími krajinami prehĺbili tak ako nikdy predtým. Rozdiely v životnej úrovni obyvateľstva v súčasnom svete veľmi názorne dokumentujú dôsledky nerovnomerného rozvoja. Podľa aktuálnych odhadov v rozvojových krajinách približne 30% svetovej populácie stále žije v extrémnej chudobe, pričom jej absolútny počet i pomer k celkovému ľudstvu neustále rastie. Podľa záverov správy o ľudskom rozvoji Rozvojového programu OSN viac než  štvrtina zo 4,5 mld. obyvateľov rozvojových krajín nemá prístup k vzdelaniu, iba minimálny prístup k verejným a súkromným službám a neprežije 40 rokov života. 840 mil.osôb je podvýživených, vyše 1,3 mld ľudí nemá prístup k pitnej vode a približne rovnaký počet osôb musí vyžiť s menej ako jedným USD denne. Nerovnosť pohlaví je pretrvávajúcim javom, napr. medzi negramotnými je o 60% viac žien než mužov. Snaha miestnych vlád vyrovnať uvedené rozdiely jednostranným rozvojom hospodárstva, často realizovaná v spoločensky nestabilnom prostredí, vyvoláva množstvo negatívnych javov, ktoré svojimi dopadmi ďaleko presahujú územia rozvojových krajín.
Tieto vplyvy sa okrem sociálnych a ekonomických dôsledkov odrážajú na zhoršovaní životného prostredia, znižovaním kvality vzduchu, vody, pôdy a vyčerpávaním neobnoviteľných prírodných zásob. Globálne dopady zhoršovania životného prostredia sa prejavujú klimatickými zmenami a katastrofálnym poklesom biodiverzity. Priame ohrozenie života, ako aj disproporcie medzi jeho kvalitou v jednotlivých oblastiach sveta sú príčinou presunov obyvateľstva, ktoré sa priamo dotýkajú rozvinutejších krajín formou migračného tlaku spojeného s najrôznejšími formami kriminality. Vývojové rozdiely môžu taktiež vvyvolávať napätia a ozbrojené konflikty medzi krajinami. V prípadoch extrémne nevyrovnaného vývoja v rámci krajiny dochádza i k vnútorným napätiam a následnej migrácii.

Aj keď v absolútnych číslach najviac chudobných žije v južnej Ázii, najväčší podiel dosahujú v subsaharskej Afrike, preto sa v mojej práci venujem práve problematike tejto oblasti.. Afrika je tiež regiónom, kde neklesá počet podvýživených detí, čo je jeden z indikátorov chudoby. Aj mierna podvýživa závažne zvyšuje riziko mentálnych a fyzických vývojových porúch a vzhľadom na fakt, že podvýživené matky rodia zvyčajne deti s malou hmotnosťou, tento problém sa prenáša za generácie na generáciu.
 
1.1. Základné faktory
Podľa jednej z najuznávanejších teoretických koncepcií, /s názvom „Bludný kruh chudoby“/, ktoré sa pokúšajú vysvetliť stagnáciu a prehlbujúce sa zaostávanie rozvojových krajín za priemyselne vyspelými štátmi, koreň všetkého treba hľadať vo viacerých faktoroch, z ktorých prvý pôsobí na druhý, druhý na tretí atď.. Posledný v kruhu ovplyvňuje v poradí prvý faktor, čím sa kruh uzatvára. V tom spočíva princíp kruhovej kauzality. Jedna sila síce pôsobí na druhú, ale toto pôsobenie vedie len k malým zmenám alebo sa žiadne zmeny nedejú. Pre málo vyvinutú ekonomiku je to stabilita na nízkej úrovni. Kruhová kauzalita pôsobí interakciou nasledujúcich prvkov: nízka úroveň výroby pripadajúca na jedného obyvateľa spôsobuje nízku životnú úroveň. Tá znemožňuje, resp. minimalizuje akumuláciu úspor, čo zas spôsobuje nízke investície. Dôsledkom je opäť nízka úroveň výroby a pohyb v uzatvorenom kruhu pokračuje ďalej, opakuje sa. Malý rozsah výroby teda spôsobuje, že výroba môže slúžiť v prevažnej miere len na spotrebu, čo neumožňuje väčšie investície. To pôsobí na stagnáciu výroby a tým aj spotreby.

Chudoba v Afrike má prvotné príčiny v samotnej štruktúre africkej spoločnosti, kde prevažná časť obyvateľstva žije na vidieku a v zajatí povier, predsudkov a nedostatočného prístupu k vedomostiam. Pôvodná, relatívne egalitárska africká spoločnosť je tradične neprispôsobená medzinárodnej konkurencii a medzinárodnej produkcii prebytkov, ktorá tvorí základ a hlavný zdroj bohatstva kdekoľvek. A čo viac, na prvom mieste afrického roľníka nie je produkcia ale reprodukcia, a je ochotný zvýšiť svoju produkciu len v prípade rozšírenia svojej rodiny. V mnohých častiach Afriky je ešte stále nedokončená transformácia z primitívneho obrábania na roľnícke pestovanie, v ktorom by roľník produkoval pre trh. Aj v prípade jej ukončenia je jeho hlavným cieľom stále prežitie jeho rodiny. Roľníci často odolávajú peňažným podnetom začať alebo rozšíriť produkciu pre trh. Afričan sa predovšetkým zaujíma o svoju rodinu, čím väčšiu tým lepšiu, za najväčšie bohatstvo nepovažuje peniaze alebo materiálne statky ale deti, ktoré zaistia jeho starobu. Čo je však dôležité pre túto prácu, je absencia väčšej alebo úplne primárnej ambície akumulovať bohatstvo. A ak sa objaví tak len v oveľa menšom rozsahu ako je možné vidieť v Európe. 

Ďalšia najčastejšie spomínaná príčina chudoby je demografia. Prvá a možno najdôležitejšia chyba v tejto súvislosti bola, že v priebehu troch nasledujúcich desaťročí /70-te až 90-te roky/ sa prudko zvýšil počet obyvateľov, pretože použité zahraničné lekárske techniky a znížený výskyt malárie prenášanej moskytmi, prispeli k podstatnému zníženiu detskej úmrtnosti. Africká populácia sa v 60-tych rokoch zvyšovala každoročne v priemere o 2,6%, v 70-tych o 2,9% a ku koncu 80-tych rokov o viac ako 3%, čo znamená každých dvadsať rokov zdvojnásobenie počtu obyvateľov. V zrovnaní s inými svetovými oblasťami, to predstavovalo najvyšší nárast populácie.
 
1.2. Ekonomika a problém zadĺženia
Nárast populácie v Afrike nie je kompenzovaný adekvátnym vyšším rastom produktivity, ktorý by celkový obraz zmenil. Vpriebehu 60-tych rokov sa produkcia v poľnohospodárstve zvyšovala zhruba o tri percentá, čo sa rovnalo miere rastu populácie, ale od 70-tych rokov je nárast poľnohospodárskej produkcie zhruba o polovicu nižší. Na prelome 60-tych a 70-tych. rokov dosahoval kumulovaný dlh stále zvládnuteľnú úroveň okolo 85 mld. USD a dlhová služba neprekračovala všeobecne uznávanú únosnú úroveň pätiny až štvrtiny hodnoty ich ročných exportov. Spočiatku rozvojové krajiny poberali a hlavne využívali pôžičky dosť nerozvážne. Mnohé projekty zamerané na modernizáciu boli poškodené zásahmi štátnej správy, nedostatkom kvalifikovaných pracovných síl, nerealistickým plánovaním a nedostatočnými základnými materiálnymi predpokladmi. Často dochádzalo k nesprávnemu a neefektívnemu využívanou disponibilních zdrojov, z dôvodu nerozvážneho aplikovania hodnotových rebríčkov Európy a USA na domáce pomery. Táto situácia bola vyvolaná snahou o prehnane unáhlenú industrializáciu s nákladnými projektami a zanedbávaním poľnohospodárstva, čoho dôsledkom bol často pomalý ekonomický rozvoj a rýchly nárast prijímaného kapitálu s následným rastom úrokov, z čoho vznikala väčšia zadĺženosť. Situácia dospela až do takého štádia že si africké krajiny požičiavajú peniaze na splácanie starých dlžôb a nie na investovanie do rozvoja krajiny. Za hlavné faktory, ktoré spôsobili, že rozvojové krajiny sa dostali do vleku stále sa zväčšujúcej zadĺženosti, možno označiť zmeny cien na svetovom trhu, neoprotekcionizmus vyspelých priemyselných krajín a zvyšovanie úrokových mier.
 
1.3. Etnická rozmanitosť a nedemokratické vlády
Postavenie Afriky zhoršujú ešte dva ďalšej faktory. Prvým sú časté vojny, štátne prevraty a politická nestabilita a druhým nedostatečná investícia do ľudského kapitálu. Keďže väčšina hraníc vznikla rozhodnutím veľmocí a nerešpektovala prirodzené hranice a etniká, ktoré tam existovali, je logickým vyústením tejto politiky že ľud afrických krajín nie je k svojim vládcom príliš lojálny.  Napätie medzi jednotlivými etnikami rozpútava množstvo občianskych vojen, ktoré oslabujú samotnú krajinu a obyvatelia nedokážu bojovať proti chudobe.

Tieto protiklady ešte zhoršujú ideologické a mocenské boje. Vládcovia mnohých nových afrických štátov sa rýchle uchýlili k diktatúre, alebo presadili vládu jednej strany. Prijali tiež sovietsku alebo maoistickú politickú ekonómiu s kontrolou cien, plánovanou výrobou, násilnou industrializáciou, zoštátnením súkromných podnikov a inými rysmi vedeckého socializmu, ktoré ničili sovietske hospodárstvo, bez toho aby si to boli africký predstavitelia vedomí. Poľnohospodárstvu sa nevenovala pozornosť a štátny aparát bujnel. Následkom toho zmizli poľnohospodárske prebytky, výroba sa neorientovala na svetové trhy, stranícke a vládne aparáty sa rozrástli, čo len prehlbovalo regionálne problémy.
 
1.4. Vzdelanostný faktor
Druhou slabinou vývoja Afriky bola absolútne nedostatočná investícia do ľudského kapitálu a do rozvoja podnikateľskej kultúry, vedeckého bádania a technických vymožeností. V mnohých afrických krajinách – v Malawi, Lesothe, Zambii a Somálsku – sa znížili vládne výdaje na vzdelanie, a tak po niekoľkých desaťročiach úspešného rozvoja dnes chodí do školy menej detí. Existuje tu síce túžba po vzdelaní, ale s výnimkou malej menšiny ju nie je možné uspokojiť viac, ako na úrovni stredných škôl. Napríklad v Angole chodilo v školskom roku 1982-83 do základnej školy 2,4 milióna detí, ale stredné školy navštevovalo iba 153 tis. a tretí stupeň vzdelávania len 4700 študentov. Naopak v Švédsku, kde je počet obyvateľov len o niečo menší, študovalo na stredných školách 570 tis. študentov a na treťom stupni 197 tis. študentov. V päťmiliónovom Burundi bolo v roku 1984 len 218 vedcov a inžinierov. Africký vedci síce naliehavo volajú po vedení, ktoré bude osobne považovať vedu a techniku za kľúčový prvok transformácie spoločnosti, ale okolnosti, za ktorých sa mnohí africkí vodcovia dostali k moci /napr. pomocou štátnych vojenských prevratov/ a boj za udržanie jednotnosti krajín, túto stratégiu do istej miery znemožňujú.
 
2. Spôsoby riešenia chudoby
2.1. Odpustenie dlhov
Počas niekoľkých dekád si chudobné krajiny naakumulovali medzinárodné dlhy, vytvorené čiastočne pôžičkami počas studenej vojny, kvôli prírodným katastrofám a počinmi skorumpovaných diktátorov. Mnoho chudobných krajín minie 30-40% svojho ročného rozpočtu na splácanie starých dlhov, čo je oveľa viac ako minú na zdravotníctvo a školstvo dokopy. Čo je najhoršie, väčšina si požičiava viac peňazí na pokrytie splátok starých dlhov, čím sa vytvára bludný kruh zadĺženosti. V r. 1999 skupina G7, rada WB a IMF prijala Iniciatívu hlboko zadĺžených krajín. Táto iniciatíva úspešne mobilizovala darcovské zdroje aby odpísali 50 miliárd dolárov z dlhu a oslobodili až 1 miliardu dolárov za rok pri splácaní úrokov pre 27 z najchudobnejších krajín – väčšinou z Afriky. Tento program poskytuje odpustenie dlhu krajinám s demokratickou vládou, ktoré sa zaviažu k boju proti korupcii a chudobe a investovania do zdravotníctva a školstva. Získané peniaze boli použité na vybudovanie škôl, čistých studní a  preventívnych programov AIDS. V Ugande – prvej krajine ktorá získala na odpúšťaní dlhov – použitím peňazí uvoľnených zrušením dlhu, zdvojnásobila počet žiakov v základných školách a investovala do národného HIV/AIDS plánu, ktorým úspešne znížila rast nákazy HIV. Odpustenie dlhu Mozambiku umožnilo vláde zaočkovať pol milióna detí. Tanzánia znížila školné pre základné školy a Benin znížil školné vo vidieckych oblastiach, čím umožnil tisícom detí zúčastniť sa vyučovania po prvýkrát
Napriek tomu, obrovské dlhy stále ostávajú. Odpustenie dlhov doteraz pomohlo znížiť tretinu sumy ktorú africké krajiny platia každoročne. Je to čiastočne aj kvôli tomu, že USA, UK, Francúzsko a Nemecko rušia všetky dlhy ktoré u nich tieto krajiny vlastnia, ale ostatné krajiny a veritelia ako Svetová Banka a IMF nie.

Možnosti riešenia problému:
-africké najchudobnejšie národy potrebujú zvýšenie odpustenia dlhov, treba  začať s tými krajinami ktoré sa už zaviazali k použitiu peňazí na zníženie chudoby
-darcovia sa musia zhodnúť na multilaterálnom 100% návrhu na zrušenie dlhov a potom nájsť spôsob ako implementovať túto iniciatívu tak, aby chudobné krajiny mohli viac investovať do boja s chudobou a menej do splácania starých dlhov.
 
Odpustenie dlhov však má aj svojich kritikov. Kritizujú zameriavanie sa vlád predovšetkým na odpúšťanie dlhov a nie na riešenie konfliktných situácií. Samotné odpúšťanie dlhov bez ozajstnej činnosti smerujúcej k ukončeniu konfliktov, zákazu dodávok zbraní,  podpore poriadku a budovania základných štátnych inštitúcií zanecháva chudobných mimo rozvojového systému. Zároveň tým, že dlhy určitých krajín voči WB sú odpustené, ostáva menej peňazí pre ostatných. Preto je nevyhnutné byť veľmi opatrný pri snahe byť fér voči všetkým. Ďalšia kritika sa obáva, že sa krajiny novo oslobodené od dlhu môžu ponáhľať do ďalšieho požičiavania. Niektorí veritelia z privátneho sektoru môžu byť natoľko bláznivý, aby požičali krajinám so zlou minulosťou ale súčasným nulovým dlhom. Možný dôvod obavy je strata „podmienečnosti“, keď sa raz odpíšu dlhy, IMF a WB stratia hybné páky na usmerňovanie politiky krajín správnym smerom.
 
2.2. Rozvojová pomoc
Milióny ľudí v Afrike a kdekoľvek vo svete závisia na finančnej podpore bohatých vlád, OSN a súkromných organizácií, ktoré im poskytujú základné nevyhnutnosti, ktoré si oni nemôžu dovoliť ako čistá  voda, zdravotnícka starostlivosť, knihy a jedlo. V najlepšom prípade táto asistencia pomôže komunitám stať sa nezávislými tak, aby nemuseli závisieť na prídeloch. Často však býva vynakladaná neefektívne, alebo zlým spôsobom. Efektívna pomoc však môže výrazne pomôcť v riešení chudoby.

V roku 1970 sa bohaté krajiny uzhodli, že 0,7% HDP ako nevyhnutná suma na rozvojovú pomoc krajiny za rok bude dostatočná pre chudobné krajiny. Neznie to ako vysoké číslo, ale bohaté krajiny nespĺňajú ani z polovice tento cieľ. Spolu dali v roku 2003 len 0.25% HDP na rozvojovú pomoc. Najbohatšia krajina sveta USA dala len malú čiastku svojho bohatstva – 0,14% pre chudobné krajiny. Treba však dodať že v absolútnom meradle poskytlo USA najviac finančných prostriedkov.

Čo sa vlastne rozvojová pomoc snaží dosiahnuť. V r.2000 sa svetoví lídri dohodli na konkrétnych cieľoch /Miléniové rozvojové ciele/ pre chudobné krajiny. Medzi inými v nich ide hlavne o zníženie chudoby na polovicu, boj proti AIDS, šanca každého dieťaťa na školskú výučbu a prístup každej osoby ku čistej pitnej vode. Dve tretiny najchudobnejších krajín, ktoré potrebujú pomoc, a je veľmi nepravdepodobné, že dosiahnu tieto ciele sú v Subsaharskej Afrike. OSN odhadlo že Afrika bude potrebovať dvakrát viac ako dostáva dnes z rozvojovej pomoci, aby dosiahla stanovené ciele do r. 2015. ale len jednoduché nalievanie peňazí nie je odpoveďou. Aby sa naozaj pomohlo Afrike, musí byť jednoznačne vylepšená rozvojová pomoc, ak sa má jej obsah zvyšovať. Napr. väčšina peňazí poskytovaná bohatými krajinami je viazaná na záujmy bohatých vlád. To znamená, že chudobné krajiny musia minúť určitú časť peňazí nákupom tovarov a služieb z krajiny, ktorá im peniaze poskytuje, namiesto toho aby im dala šancu nakúpiť za najlepšiu ponúknutú cenu. Týmto sa značne znižuje kvalita poskytovanej zahraničnej pomoci. Výskum Svetovej Banky odhaduje, že viazaná pomoc je o 20% menej efektívna ako neviazaná. Štúdie tiež ukazujú že pomoc je efektívnejšia ak je „vlastnená štátom“. To znamená, že príjmacia krajina sa rozhodne ako peniaze použije po konzultácii so svojimi občanmi, hlavne najchudobnejšími skupinami.

Možnosti riešenia problému:
-množstvo pomoci je nevyhnutné zvýšiť tak, aby žiadna krajina s jasnými a zodpovednými plánmi netrpela nedostatkom zdrojov na poskytovanie základnej zdravotnej starotlivosti alebo vzdelania. Špeciálne treba klásť dôraz na zvýšenie zdrojov na boj proti HIV/AIDS. -Podporovať Miléniové rozvojové ciele..Čo znamená, že musíme zvýšiť súčasnú celkovú sumu rozvojovej pomoci. Vlády musia rýchlejšie napredovať k svojmu záväzku  0.7%z HDP, aby dosiahli túto sumu.
-Kvalita rozvojovej pomoci musí byť zvýšená ukončením viazanej pomoci, ktorá môže byť použitá iba na tovary a služby pochádzajúce z bohatých krajín
-Záväzky ktoré boli prijaté na zvýšenie kvality a kvantity pomoci, ako napr. US. Miléniová výzva, musia byť podporované a plne financované.
 
2. 3. Spravodlivé obchodovanie
Tak isto ako je dôležitá rozvojová pomoc a odpustenie dlhov, žiadna africká vláda sa nechce spoliehať na zahraničnú pomoc pri zabezpečení základných potrieb. Afričania chcú spravodlivejší systém, ktorý im umožní obchodovať s bohatými národmi a zarábať tak peniaze, aby tým mohli rásť ich ekonomiky a mohli si dovoliť platiť za vzdelanie a zdravotníctvo.

Bohaté krajiny sa zaujímajú o rozhovory ohľadne dôležitosti obchodu ako primárneho motora ekonomického rastu v rozvojových krajinách, ale doteraz ešte nedošlo k žiadnej skutočnej činnosti, pretože bohaté krajiny silne ochraňujú svoje trhy pred exportom z chudobných krajín. Deje sa to hlavne prostredníctvom dovozných ciel a kvôt. Okrem toho bohaté krajiny dotujú svoj vlastný poľnohospodársky sektor, čo znemožňuje africkým farmárom súperiť medzinárodne. Čo si donorské krajiny neuvedomujú je, že férový obchod je príležitosť nielen pre Afriku ale pre všetky krajiny.

Afričania vedia že musia diverzifikovať export z neziskových základných surovín ako káva a kakao na produkty, ktoré zarábajú viac peňazí ako oblečenie, textil a hotové výrobky. Afričania by mohli tiež zarábať viac, keby im bolo dovolené spracovávať tieto produkty. Napr. Ghana môže exportovať surové kakao bez colných poplatkov do Európy, ale 25% clo je uvalené na  spracované kakao pred exportom do Európy. A práve tento proces spracúvania /konzervovanie, praženie, klasifikovanie/ je to, čo pomáha krajine zarábať a rozvíjať výrobu. Rovnocenný obchod je to čo by pomohlo Afrike vymaniť sa zo začarovaného kruhu chudoby, ale nespravodlivé obchodné pravidlá jej to neumožňujú.

Možnosti riešenia problému:
- bohaté krajiny musia otvoriť trhy a zrušiť clá na africký export a odstrániť poľnohospodárske subvencie ktoré ubližujú africkým farmárom.
- africkým krajinám by malo byť umožnené využiť silu obchodu ich vlastným spôsobom na maximalizovanie znižovania chudoby a ekonomického rastu.
 
2. 4. Demokratická vláda
Ako všeobecný základný problém pri riešení chudoby je určite nevyhnutnosť dobrých vlád a mierového prostredia, pretože skorumpované, diktátorské režimy a neexistujúca verejná kontrola umožňujú rozkrádať vlastné, limitované zdroje a výrazne obmedzujú efektívnosť zahraničnej pomoci, ktorá sa ťažko dostane na určené miesto. Vlády rozvojových krajín sa musia pričiniť svojou jasnou činnosťou hlavne v dvoch aspektoch, 1., bojovať s korupciou a vytvoriť efektívne inštitúcie 2., smerovať svoju politiku a rozpočtové prostriedky priamo na chudobných ľudí.

Demokratizácia spoločnosti spolu s nezávislým súdnictvom a slobodným prístupom k informáciám umožní verejnú kontrolu vládnej elity a odpočítateľnosť jej sľubov a postupov. Sociálno-ekonomická stratégia potláčania chudoby by sa mala zo strany štátov zakladať na vytváraní podmienok pre mobilizáciu samotných chudobných formou podpory ich vlastnej ekonomickej aktivity /pozemková reforma vo vidieckych oblastiach, samozásobovanie, podpora malému podnikaniu, dostupnosť pôžičiek, nediskriminácia žien a pod./ Redukcia chudoby je predovšetkým založená na správnej domácej politike samotných vlád a to poskytnutím základného vzdelania a zdravotnej starostlivosti a otvorení svojich trhov.

Politika donorov by sa mala zameriavať aj na ciele ako predchádzať vypuknutiu konfliktov, skrátiť ich trvanie alebo zamedziť ich opakovaniu, pretože. počas trvania konfliktov sa znižuje výkonnosť ekonomiky o 2.2%, mrhanie prostriedkov na zbrane a armádu redukuje blahobyt o ďalších 18% HDP. Obyvateľstvo trpí aj v oblasti zdravia, v najväčšej miere kvôli nútenej migrácii, čim sa do dôsledkov konfliktov vťahujú aj susedné krajiny a ovplyvňovaná je aj ich ekonomika.

Ako vidieť problém chudoby je potrebné riešiť v komplexe sociálno-ekonomického rozvoja, nie je to len jednostranné zameranie sa na odstránenie dlhov a zvýšenie pomoci. Samotný ekonomický rast v prostredí extrémne nerovnomerného prerozdelenie príjmov neprináša automaticky redukciu chudoby, aj keď z hľadiska dlhodobo udržateľného pozitívneho trendu je rast nevyhnutnou podmienkou. Je preto dôležitým krokom aby si vyspelé štáty uvedomili túto nevyhnutnosť a následne na to začali usmerňovať svoju politiku voči rozvojovým krajinám správnym smerom, aj prostredníctvom medzinárodných organizácií, ktorých fóra im poskytujú priestor na rokovania a prípravy záväzných dokumentov a nariadení.
 
3. Úloha svetových inštitúcií v problematike riešenia chudoby
3. 1. OSN
V rámci systému OSN existujú tri inštitucionálne úrovne, na ktorých je organizovaná problematika rozvojovej pomoci a spolupráce.
V prvom rade je to Hospodárska a sociálna rada OSN, jej stále komisie a pre tento účel pracovné skupiny a výbory. Rada spolu s Valným zhromaždením riadi činnosť programov a fondov, ktoré sú integrálnou časťou OSN /druhá úroveň/. Na tretiu úroveň možno zaradiť medzinárodné organizácie a špecializované agentúry spolupracujúce s OSN a medzi sebou prostredníctvom koordinačného mechanizmu Rady. Tieto organizácie sú autonómne vo svojich rozpočtoch a činnosti, ale napĺňajú rozvojové ciele v súčinnosti s OSN. Najvýznamnejší dokument prijatý v rámci OSN, ale zároveň aj celého sveta, v otázkach riešenia problémov ľudstva sa nazýva Miléniová deklarácia, konkrétne, Miléniové rozvojové ciele. S týmto dokumentom sa stretávame aj pri činnosti iných organizácií a odkazujú naň aj mnohé štáty v rámci poskytovania bilaterálnej pomoci.

V septembri 2000 sa svetový lídri zišli na Miléniovom summite, aby zaviazali svoje národy k posilneniu globálneho úsilia pre mier, ľudské práva, demokraciu, silnú vládu, enviromentálnu udržateľnosť a vyhubenie chudoby a presadzovanie princípov ľudskej dôstojnosti, rovnosti a slušnosti. Výsledná miléniová deklarácia bola prijatá 189 krajinami a zahŕňala naliehavé, kolektívne záväzky na prekonanie chudoby, ktorá stále trápi väčšinu svetovej populácie. Na summite bolo tiež pripravené podrobné vysvetlenie ako dosiahnuť tieto záväzky, ktoré pozostáva z ôsmych konkrétnych cieľov.
Ako cieľ č.1 si stanovili odstrániť extrémnu chudobu a hlad. Prvou úlohou v rámci tohto cieľa je, v časovom období medzi rokmi 1990 a 2015 znížiť na polovicu podiel ľudí ktorých príjem na deň je menej ako 1 USD. Ukazovateľom je prevládanie detí s podváhou vo veku 5 rokov a menej a množstvo ľudí pod minimálnou hranicou energetického príjmu. Druhou úlohou je znížiť na polovicu množstvo ľudí ktorí trpia hladom. Indikátory sú tie isté ako pri prvej úlohe. Cieľ č.2, je dosiahnuť všeobecné základné vzdelanie. Úlohou je zaistiť aby do roku 2015, boli deti kdekoľvek vo svete schopné ukončiť základné školské vzdelanie. Nasledujúce ciele sú: podporovať rovnosť pohlaví a posilňovanie postavenia žien, znížiť detskú úmrtnosť, zlepšiť zdravie tehotných, bojovať proti HIV/AIDS, zabezpečiť udržateľnosť životného prostredia, vytvoriť globálne partnerstvo pre rozvoj.

Miléniové rozvojové ciele sú samozrejme aj široko kritizované, najviac pretože sú príliš úzko stanovené, vynechávajúc také priority ako silná vláda, zvýšenie zamestnanosti, reprodukčné zdravie a inštitucionálna reforma globálnej vlády. Ďalšia kritika sa vzťahuje k spoliehaniu sa na úzke indikátory ako množstvo telefónov pre mierku prístupu k technológiám. Že sú nerealistické a dávajú priestor na zhadzovanie krajín ktoré nedosiahnu dané ciele, deformovanie lokálnych záujmov a podceňovanie lokálneho vodcovstva.
 
3. 2. OECD
Vyše 95% finančného objemu rozvojovej pomoci pochádza z krajín OECD zastúpených vo Výbore pre rozvojovú pomoc /DAC/. Rozvojovou pomocou sa v rámci štruktúr OECD primárne zaoberá Výbor pre rozvojovú pomoc /DAC/ a Direktorát rozvojovej spolupráce. Okrem uvedených orgánov má rozvojovú pomoc ako súčasť agendy množstvo ďalších organizácií ako napr. Rozvojové centrum, Klub Sahelu.

Členmi DAC nie sú automaticky všetky členské štáty OECD, ale len štáty, ktoré  predstavujú najvýznamnejších donorov. DAC sa stal v priebehu rokov jedným zo svetových centier rozvojovej pomoci a spolupráce. Vzhľadom na samotný charakter OECD, DAC nemá prakticky žiadne výkonné právomoci a slúži ako platforma na výmenu informácií a štatistík, posudzovanie rozvojových politík a nových prístupov k aktuálnym problémom rozvojovej pomoci. Skúsenosti poukazujú na kľúčové oblasti, ktoré je potrebné sledovať pri realizovaní programov rozvojovej pomoci a to: a., transparentnosť b., presadenie nových oblastí pomoci a c., dosiahnutie efektívnosti.
V rámci krajín OECD neexistuje jednotný inštitucionálny model zabezpečenia rozvojovej pomoci. Rozdiely v inštitucionálnom usporiadaní majú pôvod v rozdielnom historickom vývoji jednotlivých krajín a objemov pomoci  rozvojových politík.
 
3. 3. WB
Poslaním WB je boj proti chudobe, čo sa snaží napĺňať poskytovaním prostriedkov a pomoci štátom s cieľom zabezpečenia ich samostatného rozvoja. V rámci svojich programov WB investuje do ľudí /základné zdravotníctvo a vzdelávanie/, sústreďuje sa na sociálny rozvoj, riadenie a budovanie inštitúcií, ktoré považuje za hlavné súčasti boja proti chudobe. Programy WB si kladú za cieľ posilňovať schopnosti vlád poskytovať svoje služby efektívne a transparentne, ochraňovať životné prostredie, udržiavať a podporovať makroekonomickú stabilitu. WB je inštitúcia, ktorá vystupuje v úlohe partnera na posilnenie ekonomík a rozšírenie trhov s cieľom zlepšiť kvalitu života obyvateľov, osobitne tých najchudobnejších. Na rozdiel od rozvojových programov, WB neposkytuje nenávratnú pomoc. WB finančné prostriedky požičiava a očakáva splatenie svojich pôžičiek.

Krajiny si požičiavajú od WB, lebo prostriedky získavajú za výhodnejších podmienok ako v komerčnej sfére, a spolu s kapitálom banka poskytuje aj poradenstvo a technickú pomoc. V rámci skupiny WB IBRD/Medzinárodná banka pre rekonštrukciu a rozvoj/ poskytuje úvery krajinám v tranzícii a vyspelejším rozvojovým krajinám, ktoré sú schopné splácať dlhy za podmienok približujúcim sa ku komerčným. Najchudobnejšie krajiny majú možnosť požičať si prostriedky bezúročne v IDA /Medzinárodná rozvojová banka/ s dlhým obdobím splácania a odkladom prvých splátok.
Vo svojej činnosti sa WB pridržiava nasledovných strategických dokumentov:

Rámcové strategické plánovanie
- dokumenty definujú rámec činnosti banky na obdobie 3-5 rokov na základe aktuálnych skúseností, v kontexte hlavného poslania banky, ktorým je boj proti chudobe. Jednotlivé dokumenty sú previazané s medzinárodnými rozvojovými cieľmi.

Komplexný rozvojový rámec
- reprezentuje jeden z nových nástrojov pre činnosť banky a jej členov. V jeho rámci sa rozvojové krajiny môžu stať vedúcimi vlastníkmi rozvojových aktivít na vlastnom území. Je to nástroj alebo proces, v ktorom sa rozvojová pomoc stáva riadenou cieľovou krajinou.

Vedomostná banka
- odzrkadľuje fakt, že rozvoj závisí od vedomostí a schopnosti tvorivo ich využívať. WB preto funguje aj ako vedomostná banka s veľkým potenciálom praktických skúseností z implementácie rozvojových programov v celom svete.

Stratégie znižovania chudoby
– sú v podstate každoročne vypracovávaným plánom implementácie Komplexného rozvojového rámca. Dokument stratégie znižovania chudoby je vypracovávaný cieľovou krajinou v spolupráci s WB a IMF. Tento dokument je základnou požiadavkou aby krajiny dostali pomoc od WB a IMF. Tento projekt je postavený na konkrétnych stratégiách: musia byť vedené krajinou, orientované na výsledok, porovnateľné, partnersky orientované a založené na perspektíve dlhodobého vývoja pre redukciu chudoby.

Stratégie pomoci krajine
- dokumenty vypracovávané Bankou v spolupráci s vládou a často aj s nevládnymi organizáciami na základe skúseností z implementácie programov WB v konkrétnej krajine. Pripravujú sa zvyčajne na obdobie 3 rokov a odrážajú predpokladanú štruktúru finančnej a technickej pomoci. Kým cieľové krajiny majú byť zodpovedné za „víziu“ a obsah programu, tak WB musí byť zodpovedná za odpočíteľnosť programov voči podielnikom Banky.

Tematické a sektorálne stratégie- sa vypracuvávajú s cieľom sústrediť úsilie na riešenie špecifických problémových okruhov.
WB pozostáva z piatich samostatných inštitúcií, z ktorých pri otázkach riešenia chudoby majú najväčší význam Medzinárodná rozvojová asociácia - IDA, Medzinárodná finančná spoločnosť - IFC a Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj IBRD.

IBRD je najsilnejšou časťou skupiny, ktorá poskytuje približne ¾ z celkového objemu pôžičiek WB. Poslaním IFC je podporovanie udržateľného rozvoja súkromného sektora v rozvojových krajinách s cieľom znížiť chudobu a zlepšovať kvalitu života ľudí. Úlohou IDA je poskytovať zvýhodnené úvery pre krajiny, ktoré sú priveľmi chudobné na to, aby si mohli požičať kapitál za podmienok IBRD. IDA poskytuje bezúročné pôžičky, technickú pomoc a rozvojové poradenstvo. Dlžníci za poskytnutie úveru platia administratívny poplatok vo výške 0,75% z výšky úveru a splatnosť uvedených úverov je 35-40 rokov s odkladom prvej splátky o 10 rokov IDA získava zdroje na svoje úvery z príspevkov krajín WB v rámci tzv. dopĺňania zdrojov každé tri roky.
Z hľadiska rozvojovej pomoci sa IDA sústreďuje predovšetkým na podporu rozvoja ľudských zdrojov /vzdelávanie, sociálne služby, zdravotníctvo, pitná voda a sanitácia – 35% z vynaložených prostriedkov/, infraštruktúrnych projektov /28%/ a vidieckeho rozvoja /vrátane poľnohospodárstva- 20%/.
 
3.4. IMF
Hlavné oblasti činnosti IMF sú pozorovanie, finančná a technická pomoc. Fond priebežne sleduje postup členských krajín  v oblasti  výmenných kurzov a vyhodnocuje ho v rámci komplexnej analýzy ekonomickej situácie krajiny v spojitosti s politikou vlády. Na základe svojich pozorovaní a analýz publikuje Správy za jednotlivé krajiny a Výhľad svetovej ekonomik“. Finančná pomoc sa poskytuje členským krajinám s problémami v platobnej rovnováhe a na podporu štrukturálnych reforiem. Pre chudobné krajiny, ktoré nie sú schopné splniť podmienky štandardných nástrojov, IMF poskytuje pomoc prostredníctvom Programu na boj proti chudobe a podporu rastu – PRGF a programu Iniciatívy hlboko zadĺžených chudobných krajín – HIPC. Technická pomoc IMF je poskytovaná vo forme poradenstva v oblastiach návrhov a implementácii fiškálnej a menovej politiky, budovania inštitúcií, zberu štatistických údajov a školení personálu.

Program rastu a znižovania chudoby /PRGF/
V septembri 1999 boli ciele zvýhodneného úverovania rozšírené o explicitne vyjadrený cieľ boja proti chudobe v kontexte stratégie orientovanej na celkový rast. Fond bude svojím úverovaním podporovať stratégie vypracované rozvojovou krajinou v spolupráci s občianskym sektorom a ďalšími partnermi v rámci Strategického dokumentu znižovania chudoby. Na tento účel bol vytvorený Program rastu a znižovania chudoby, ktorý nahradil dovtedajší Rozvinutý reštrukturalizačný program.
Podstatou nového prístupu je jeho nádväznosť na národné strategické plány, od ktorých sa očakáva, že lepšie formulujú záujmy a priority rozvojových krajín, čím sa dosahuje „vlastníctvo“ programu rozvojovou krajinou. Zo systémového hľadiska sa programy podporované PRGF odlišujú od predchádzajúceho programu v dvoch základných bodoch:

a., integrujú znižovanie chudoby s makroekonomickou politikou, politiky a ciele sa verejne diskutujú a určujú sa priority nevyhnutné na uskutočnenie štrukturálnych zmien pri znižovaní chudoby

b., zvyšujú význam dobrého riadenia štátu, ako základu pre makroekonomickú stabilitu, rast a znižovanie chudoby. PRGF je financovaný prostredníctvom PRGF trustu, ktorý získava prostriedky od veriteľov, za podmienok viazaných na komerčné úroky a následne ich požičiava rozvojovým krajinám za výhodnejších podmienok. Trust subsiduuje rozdiel v úrokoch pre rozvojovú krajinu z príspevkov a zároveň pre prípad problémov s návratnosťou úveru vytvára rezervný účet.
 
Kritika bretonwoodskych inštitúciít
Spoločným menovateľom kritikov, skeptikov globalizácie a analytikov zaoberajúcich sa problémami rozvojových krajín je aj kritika existujúceho systému medzinárodných inštitúcií zabezpečujúcich ekonomickú a politickú stabilitu. Ide predovšetkým o kritiku systému OSN a Bretton Woods /IMF, WB/. Základným argumentom je, že Brettonwoodske inštitúcie sú nástrojom v rukách vyspelých krajín na kontrolu a obmedzenie snahy krajín rozvojového sveta o vyváženejšie a spravodlivejšie rozdelenie prostriedkov. Tieto inštitúcie nie sú kontrolovateľné, nikto ich nemôže brať na zodpovednosť, ako je to za normálnych okolností u volených zákonodarných zboroch prirodzené. Práve toto je podľa niektorých autorov príčinou, prečo programy Svetovej Banky a IMF nevedú k odstráneniu a zníženiu rozdielov medzi vyspelými a rozvojovými krajinami. Uvedená kritika je založená na argumentoch teórie závislosti, ktorá hovorí o inštitucionalizovanej závislosti rozvojového sveta od rozvinutých krajín. Závislosť je štrukturálnym problémom a v zásade vyhovuje rozvojovým krajinám.

Kritika praktík týchto inštitúcií zahŕňa oblasť administratívy, kde donori vyžadujú veľké množstvo splnenia detailných podmienok aby mohlo dôjsť k financovaniu. Napr. úverové podmienky Svetovej Banky vyžadujú od krajín ako Etiópia približne 80 zmien v politike za rok. V Tanzánii vyžadujú, aby krajina uskutočnila 78 politických reforiem za rok. Tieto praktiky podceňujú schopnosť jednotlivých krajín uskutočňovať vlastné reformné kroky, čo znamená že peniaze z pomoci sú oveľa menej prispôsobené na udržateľné reformy, adaptované na lokálne podmienky. Také podmienky sú zriedkakedy založené na nezávislom hodnotení ich dopadu na ľudí žijúcich v chudobe.
WB je tiež kritizovaná pre svoj prístup v oblasti znižovania chudoby. Krajiny ktoré majú zdroje nerastného bohatstva a dobré podmienky pre ťažobný priemysel podporuje hlavne v tomto smere. Odvoláva sa na myšlienku, že rozvoj týchto sektorov pomôže pri celkovom ekonomickom raste,  vytvorí príjmy pre vládu, umožní vytváranie pracovných miest a transferov technológií. V praxi je to však diskutabilné, pretože krajiny ktoré sú výrazne závislé na rope a exporte nerastov majú tendenciu rásť pomalšie, majú nižší životný štandard a trpia vyššou mierou korupcie a násilia ako krajiny chudobné na zdroje. Preto je namieste otázka prečo WB naďalej podporuje rozvoj práve týchto odvetví, keď ani sama nedokáže uviesť podporné informácie o pozitívach tejto stratégie.
 
Záver
Na základe tejto práce môžem na záver  konštatovať, že konkrétna činnosť v rozvojovom svete stále zaostáva za verejnými prehláseniami a prísľubmi. Každá väčšia, alebo ambicióznejšia organizácia si považuje za potrebné stanoviť priority pri riešení chudoby, ale len u máloktorej to znamená viac, ako len imidžovú deklaráciu. Je ťažké primäť organizácie, aby začali napĺňať svoje rezolúcie, väčšinou to záleží od samotných členov, čiže štátov, aby vyvíjali nátlak na aplikáciu prijatých predsavzatí. Nechcem tým však tvrdiť, že by nemali význam. Ja osobne vidím pozitívny prínos medzinárodných organizácií v stanovení rámcových pravidiel, podmienok a krokov, na základe ktorých môžu štáty vyvíjať svoje vlastné aktivity. Napr. pre vytvorenie podmienok v reforme obchodu poskytujú medzinárodné organizácie priestor na rokovania a konzultácie v úsilí o dosiahnutie medzinárodného konsenzu. Do budúcnosti je možné konštatovať, že rok 2007 môže byť významný pre rozvojové štáty, pretože viacero štátov, mimovládnych organizácií, ale aj známych osobností /Bono – líder skupiny U2, Bill Gates – majiteľ spoločnosti Microsoft, jeden z najbohatších mužov sveta/ začalo vyvíjať väčšie a dôraznejšie aktivity pri presviedčaní vyspelých krajín a medzinárodných organizácií o nevyhnutnosti zvýšenia pomoci rozvojovým krajinám.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Prírodné vedy » Geografia

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.024 s.
Zavrieť reklamu