Hovorový štýl

Hovorový štýl

Cieľavedomý výber a usporiadanie jazykových prostriedkov, ktoré aktívni používatelia spisovnej slovenčiny používajú v ústnych prejavoch v každodennom jazykovom styku.

Uplatňuje sa v pracovnom, priateľskom a rodinnom prostredí. Je považovaný za najstarší štýl s najmenej ustálenou podobou (neustála dynamika) a jeden zo základných štýlov. Charakterizuje ho hovorená podoba spisovného jazyka, ale nie nárečová (tá je prípustná v súkromnom, nie však verejnom styku). Je spätý s každodennou činnosťou človeka, odráža teda každodenné dianie, ktoré ho formuje. Dôležitú úlohu zohráva priamy, bezprostredný postoj hovoriaceho k adresátovi i k predmetu prejavu (= dialogickosť prejavu).

Hovorový štýl sa používa v súkromnom prostredí, má istý stupeň dôvernosti, familiárnosti, expresívnosti. To, že hovoriaci pozná prostredie a situáciu, mu umožňuje jednoduchšie vyjadrovanie, väčšiu spontánnosť a otvorenosť, t. j. štýl je subjektívny.

Z vyjadrovacích prostriedkov sú preň charakterisitické napríklad hovorové slová, vulgárne slová, frazeologizmy.

Formujú ho dva činitele:

1. integrujúci – ustaľuje podobu štýlu (spisovné výrazové prostriedky)
2. dezintegrujúci činiteľ – nespisovné výrazové prostriedky (nárečie, slang)

Základné znaky (vlastnosti) :

• ústnosť – formuje sa v ústnom podaní a prejavuje sa tým, že sa nedodržiava aktuálne členenie výpovedných častí (východisko a jadro; jazyk sa zdôrazňuje intonačne, t. j. môže

sa meniť); (prostriedky ukazovania, oslovenia, zámená, častice, citoslovcia, deformácie niektorých jazykových prostriedkov); zriedkavo má aj písomnú podobu;

• expresívnosť, emocionálnosť (oproti intelektuálnosti) – využíva citovo zafarbené slová (deminutíva, augmentatíva, nadávky, familiárne, expresívne frazeologizmy, žartovné slová...); prejavujú sa tu aj povahové črty hovoriaceho;
• súkromnosť – prejavuje sa prevažne v súkromnom styku = uvoľnenosť a nepozornosť vo vyjadrovaní, čo môže vyústiť do chybného vyjadrovania; striedanie nocionálnych a expresívnych jednotiek (slang, dialektizmy);
• situačnosť, situovanosť = modifikácia, obmieňanie obsahu prejavu, spôsobu vyjadrovania v konkrétnej situácii, umožňuje využívať mimojazykové štylistické prostriedky (gestá, mimika, ukaz. zámená);

- kombinujú a striedajú sa časy (hovoriaci prebieha z jedného času do druhého, čím vzniká spontánny a nekontrolovaný prejav);

• mnohoznačnosť – súvisí so situačnosťou (odborné prejavy sú jednoznačné);
• konverzačnosť – základná podoba je dialóg (aj monológ), čo vplýva na bohatstvo kontaktných prostriedkov (oslovenia, všeobecné aj vlastné mená, výzvy, hodnotiace poznámky, zdvorilostné frázy (dovoľte), parazitické slová („vypchávky“, výplnkové slová

– proste, však, jednoducho, reku.....);

• obraznosť – nie však umelecká, tu nemá estetickú úlohu;
• ľahká zrozumiteľnosť;
• pútavosť – súvisí so spontánnosťou prejavu;

• jednoduchosť, prehľadnosť – rýchle pochopenie v prúde reči;
• výrazová úspornosť, stručnosť – súvisí s vedomosťami účastníka, známymi informáciami, (univerbizácia), hovoriaci chce povedať maximum (substantivizácia, synekdocha (zlatko), skratkové slová (ŠPZ-ka), látkové substantíva v plurálovej forme (dva koňaky, dve mlieka, dve mäsá), skracovanie uprostred slova (dovi);
• všeobecnosť a približnosť vo vyjadrovaní (väčší rozsah a menší obsah slov), slovo veľký = vysoký, dlhý, široký, mohutný, obrovský... – je tu teda menší inventár slov, ale s väčším použitím; nejde o presnosť, používajú sa všeobecné výrazy, napr. pri zaokrúhľovaní a vyjadrení nepresnosti číselných údajov;

• personifikácia, animizácia – neživotné podstatné mená sa správajú ako životné (dostať góla, vreda, čítať v Roháčovi...).

Typické vyjadrovacie prostriedky:

všetky typy viet, oslovenia, elipsy, výzvy, frazeologizmy, dynamické striedanie intonácie, melódie, tempa reči, odchýlky v artikulácii, prerušovaná výpoveď, voľné bezspojkové pripájanie slov a viet (asyndeton), bohatosť kontaktných prostriedkov, vsuvky, klišé, inverzný slovosled, uvoľnená kompozícia viet...

V súčasnosti prevláda tendencia rozčleňovať hovorový štýl na:

• vyšší = verejné rozhovory
• nižší = familiárny prejav

Žánre:

rozprávanie, príhody, dialógy, súkromné listy, prosby, poďakovania, žaloby, odkazy, klebety, vtipy ...