Glosa príklad

Glosa

Bežne sa používa slovo „glosa“ na pomenovanie marginálnych poznámok, ktoré majú funkciu interpretovať text. V bežnej reči sa glosou nazýva ironický „šľah“, čo je tiež v prenesenom zmysle prevzaté od tohto žánru.

Glosa ako každý malý žáner a ako každý komentár si žiada kontext, iba s ohľadom na kontext vynikne jej pointa. Pointa sa spravidla neuvádza expressis verbis, lebo sama vyplynie z kontextu. Možno hovoriť o troch druhoch glosy: o glose pozitívnej, kritickej a polemickej. Najčastejší je druhý typ, typ glosy „štiplavej“.

Príklad na dobrú glosu:

Strana na ocot

Hlavný analytici Demokratickej strany sa museli zrejme poriadne zapotiť nad zložitými kombinatorickými výpočtami, kým v sobotu predložili štyri alternatívy predvolebnej stratégie strany – trojkoalícia s ANO a SDKÚ, dvojkoalícia s jednou z týchto strán, širšia koalícia pravicových subjektov alebo – ak to inak nepôjde – sólo
cesta za voličom.

Aké veno teda núka nevesta na prípadný koaličný sobáš? Nuž také, že jej prípadné 1 až 2 percentá by mohli posunúť volebný zisk hypotetickej trojkoalície nad výsledok Ficovho Smeru.

Čo by otváralo cestu zostavovať vládu… Naozaj „vymakaná“ úvaha.

Problém je však aj v samotnej „úvahe“ spojiť sa pred voľbami práve s SDKÚ a ANO: nelegitimizuje tým DS „osvedčené“ klientelistické praktiky týchto strán? Okrem toho, prečo by mali Dzurinda či Rusko vytiahnuť Kaníka do parlamentu, keď mu môžu zobrať hlasy?

Ani po kongrese nič nové – DS sa len etablovala v hodnotovo prázdnom politickom priestore. Absencia sebareflexie, obviňovanie „neprajných“ médií a verklíkovanie frázy „budeme úspešní“ – to je dnešná DS. Nový je len slogan, nasiaknutý duchom „happeningov“ SZM, ktorý vysel počas kongresu nad hlavami delegátov – Zaostrené na riešenia. Demokratickú stranu by však skôr vystihovala jeho mierná modifikácia: zaostrené na hocikoho, kto nás bude chcieť…

Už len skromná poznámka pre osvieženie pamäti – keď pred vyše rokom odchádzali z DS Osuský, Tatár, Šebej, Zajac a ďalší, čerstvý predseda Kaník hovoril čosi o tom, že do seba zahľadení intelektuáli v strane síce mali dobré myšlienky a nápady, no nevedeli ich predať verejnosti, čím pripravili stranu o úspech. A že to chce len poriadnu marketingovú stratégiu, aby sa z nízkych preferencií stalo… Nuž, stalo sa.
Ján Štrasser, Marek Vagovič
( Domino fórum / číslo 12 / ročník XI / strana 2 / 21.3.– 27.3.2002 )

-Glosa bola v tomto prípade uvedená v kritickom týždenníku pre politiku, ekonomiku, civilizáciu a kultúru. Teda už z tohto vyplýva, že ide o glosu kritickú. Miera subjektivizácie je naznačená už v samotnom nadpise, ktorý autori zvolili. Ten úzko korešponduje s textom a vyjadruje hlavnú myšlienku. Pointa pritom uvedená nie je, lebo na koniec sama vyplynie z kontextu. Uvedené skutočnosti ma utvrdzujú v tom, že ide o príklad na dobrú glosu.

Príklad na zlú glosu

Spoza dverí

Povedať o niekom, že je hlúpy, je kruté, nezdvorilé a arogantné. O čo jemnejšie
znie, ak použijete výraz naivný, neskúsený, neinformovaný, nerozhľadený, a keď chcete pritvrdiť, tak potom infantilný. Slovíčko „infantilný“ nebolí tak ako slovko „hlúpy“. Už aj preto nie, lebo mnoho hlúpych nevie, čo je to byť infantilný.

Podaktorí by to možno považovali za pochvalu. Áno. Hovorím o tých, čo zverili svoje úspory nebankovým inštitúciám. Tak sa to tuším volá. Tá inštitúcia, ktorej pracovnou náplňou je švindeľ a podnikateľským zámerom zlodejina. Je to nízke, podlé a opovrhnutiahodné. Ale, treba priznať, pomerne úspešné. Podnikateľský zámer vyšiel. Inštitúcie vytiahli z vreciek infantilných občanov okolo dvadsať miliárd slovenských korún. Slovom, ogabali ich.

Kam sa v tej chvíli podelo heslo Cudzie nechceme, svoje si nedáme? Kto ho nerešpektoval? Predstavitelia nebankových inštitúcií, alebo dôverčiví ( aj to je fajn slovko ) klienti? Kto je hlavný vinník pri podvode? Ten, kto podvádza, alebo ten, kto naletí? Lebo v tomto prípade muselo byť každému súdnemu človeku jasné, že ak vám niekto ponúka štyridsaťpercentný výnos z vášho vkladu, tak to musí byť ( každému súdnemu človeku ) podozrivé. Je v podstate potešiteľné, že infantilných bolo v tomto prípade len päť percent občanov. Dobrá správa pre Slovensko.

Napokon, kadekomu sa pritrafí, že naletí. Začiatkom šesťdesiatych rokov rozosmial Slovensko prípad Čachtice. Dvaja podvodníci, vydávajúci sa za filmárov, požičali si kameru a prišli do Čachtíc nakrúcať Alžbetu Báthoričku.Začali výberom hercov priamo v obci. Dnes by sme povedali castingom. Mimoriadne dobrý ťah. Kto by sa nechcel objaviť na plátne, hoci aj bez honorára? Nie len mladé dievčatá, aj ctihodný občania a pracovníci obecného ( vtedy MNV ) podľahli zvodom kinematografie. Skončilo sa to blamážov, čo je len znesiteľnejší výraz pre hanbu. Ale Čachtičania mali aspoň toľko súdnosti, že keď sa to prevalilo, nežiadali náhradu škody od štátu. A iste by bolo čo nahrádzať. Infantilní klienti náhradu žiadajú a mimoriadne agresívne. Krikom a citovým vydieraním. Brnkajú na sociálnu strunu. Sme na mizine, volajú. Kto by sa v takej chvíli odvážil netváriť sa vážne? Pred mizinou máme všetci rešpekt. V takej chvíli sa neoplatí vyrukovať s obľúbeným heslom našinca „Peniaze nie sú všetko“. Vyzeralo by to ako cynická provokácia. Tu ide práve o peniaze, a heslo „Peniaze nie sú všetko“ platí najmä vtedy, keď ich máme. Vtedy si môžeme dovoliť ten moralistický nadhľad. Teraz platí len „Peniaze nie sú…“ A pretože máme obrovské skúsenosti v hľadaní vinníkov všade inde okrem seba, na vine je, pravdaže, vláda. To by som infantilným nešťastníkom toleroval. Ale nemôžem tolerovať niektorým politikom, že sa teraz pred voľbami ( vlastne oni sú pred voľbami stále ) priživujú na cudzom sklamaní. A absolútne nezodpovedne sľubujú nápravu. A oklamaní občania kričia: „Kto nám to preplatí, toho budeme voliť!“ Sú nenapraviteľní. Opäť sa chystajú naletieť. Lebo sľuby politikov sú v tomto prípade aspoň taký podvod ako podnikateľský zámer nebankových inštitúcií. Politici to vedia, a aj tak sľubujú. Aké slovko sa na to hodí najlepšie? Hádam kurvárina.
Milan Lasica
( Domino fórom / číslo 12 / ročník XI / strana 20 / 21.3.-27.3.2002 )

- Uvedenú glosu považujem za zlú z dôvodu nejasného vymedzenia. Mám tu na mysli to, že je ťažké takmer nemožné s určitosťou povedať o ukážke, či je glosou, alebo komentárom.